4. Dieťa, Chlapec, Muž

Javor, Javor, vysoký si, akože ťa obkliesniti?
Hajaj, Dunaj, Dunaju, Dunaj voda teč.

Daj mi, milá, daj mi stolček, nech obkliesním ten javorček!
Hajaj, Dunaj, Dunaju, Dunaj, voda teč!

Javor, Javor, biely javor, rýchlo si ma, šuhaj, zabol.
Hajaj, Dunaj, Dunaju, Dunaj, voda teč!

Nezabudol, nezabudnem, chodieval som, ešte budem.
Hajaj, Dunaj, Dunaju, Dunaj, voda teč!

Zo škôlky do školy 

Nepekný, malý a zavalitý muž s prierednutými ulízanými vlasmi dozadu sa začal v byte objavovať a prespávať tam čoraz častejšie až nakoniec deti pochopili že s nimi býva. Otčim mu bol cudzí. Chlapec ho nemal vôbec rád. K matke sa vôbec nehodil, bola vyššia ako on a bola preňho prosto príliš pekná. Každý sa čudoval kde dala oči táto pekná žena keď rozhodla sa žiť s týmto čudom. Ževraj ho mala rada, rozosmieval ju a asi aj nechcela deti vychovávať úplne sama, i keď pozerajúc dozadu bola by to asi lepšia voľba.

Po rozvode ich večne opitý otec, inak si ho deti ani nepamätali, občas navštevoval aj na byte u matky, kde hádky a fyzické násilie pokračovali. Prestal chodiť až keď si matka do svojho života priniesla svoju novú známosť. Jeden večer, si chlapec pamätá, sa preňho odohrával obzvlášť dramaticky. Bol piatok večer. Balkónové dvere boli otvorené. Bolo horúce leto. Vonku bolo počuť blízky potok a z vinohradov bolo počuť cvrčky. Príjemné ticho prerušoval len matkin smiech, cinkanie riadov či pohárov a Janovo krochkanie. Decko hľadelo na veľku čiernobielu telku a miestami zvedavo nakuklo do kuchyne. Škaredý Jano sa hemžil pri stole v kuchyni a matka bola vyškerená akoby ju obletoval nejaký princ. Určite niečo žrali. Pritom sa vždy vedeli tak skvele nadchnúť. Alebo možno len popíjali. Mali tuším v obľube rovnaký drink. Takzvaný Bavorák. Fernet s tonikom.  Otec prišiel opitý po chlapca a hádal sa na chodbe s mamou. Z bytu sa zrazu vyvalil malý Jano a začal otca boxovať do brucha. Hádam aj preto že vyššie ani nedosiahol. Bolo to komické, pretože otec len stál a pozeral sa zvrchu ako ho malý Jano boxuje do napnutého brucha. Malý chlapec začal vrieskať a kričať. Vôbec sa mu nepáčilo že tento cudzí malý škaredý muž mu bije jeho ocka. Po chvíli bolo po všetkom. Matka poslala Jana naspäť do bytu, malý rýchlo zbalil igelitku a odišiel z ockom k nemu na víkend. Po ceste popri potoku sa decko sústavne vypytovalo či je ocko v poriadku a či ho to nebolelo. Otec len hrdinsky poznamenal že nie, pretože mal napnuté brucho. Na počudovanie, decko sa vždy starostilo o jeho rodičov viac než oni oňho a viac než oni sami o seba. Bolo veľmi citlivé na to aby sa cítili dobre a keď sa mu zdalo že im bolo akokoľvek ublížené alebo ich všeobecná pohoda bola nejakým spôsobom narušená, ihneď sa vydalo úzkostlivo spýtovať sa, ako by ono mohlo zjemniť alebo napraviť ich smútok a či odstrániť krivdu. Pociťovalo vždy zvláštny smútok ak sa niečo ockovi či mamičke prihodilo. Decko bolo veľmi vnímavé a citlivé na tieto veci. Čudné decko, ja viem, muselo sa tak asi narodiť. Pamätá si napríklad jeden slnečný letný deň, kedy sa susedy s deťmi pobrali niekde sa kúpať. Ich tašky nabalené jedlom, osuškami aj dekami a dieťa s bratom, spolu s nimi, na zástavke čakali, pretože matka ešte potrebovala zabaliť. Samozrejme mama nebola z tých najrýchlejších a kým sa konečne dovalila s plnými dvoma taškami na zástavku, autobus aj so susedami a deťmi bol už dávno preč. Rozhodovalo sa ešte či zobrať Horáčkové deti ta, napriek tomu že matka nedorazila, ale napokon spolok rozhodol že bude lepšie ak deti počkajú na mamu a možno pôjde ďalší autobus. Autobus odišiel a deti chvíľu postávali smutné na zastávke. Napokon sa k ním valí upotená mamička s naozaj snaživým výrazom v tvári.  Vždy bola tak trochu nemotorná. Dieťa si pamätá ako sa k nim náhli s dvoma veľkými taškami, kde narýchlo nahádzala veci, no potom smutne pokladá tašky na zem a spoločne rozmýšľajú čo ďalej. Decku prišlo mamičky hrozne ľúto. Netrápilo sa o seba, netrápilo sa o kúpalisko či kamarátov zo sídliska. Trápilo sa o sklamanú, upachtenú mamičku ktorá zase niečo nestihla a pritom tak veľmi chcela. Toto boli momenty kedy sa cítilo dieťa že je treba niečo napraviť. Po ceste naspäť do bytu, celú cestu pomáhalo mamče s taškami a blúznilo čosi o tom ako mamičke zaleje kávu a bude im aj tak dobre, pretože nevadí že nestihli autobus. Tieto spomienky sú veľmi, veľmi, živé. Možno bolo decko naozaj len precitlivené a možno len prílišne vnímavé, nevedno. Neskôr sa už matka s deťmi chodila kúpať na Kučišdorfskú Dolinu kde, cez kamarátku a kolegyňu z pošty, stretla aj Jana. Vozil ich na Škode 120L. Deťom to samozrejme bolo vzácne. Otec ani matka nešoférovali a auto v rodine nebolo.

Jano ale nebol žiadny princ. Hoci mal len 27 rokov a bol od mamy o desať rokov mladší, bol to len miestny sedliak. Narodený a vychovaný v Pezinku. Spôsoby nemal žiadne. Gény pokrivkávali. Predkovia zaostalejšieho umu, života i spôsobov. Rodina bola jednoduchá, ako aj väčšina miestnych pôvodných obyvateľov. Samozrejme nič proti Pezinčanom. Decko, chlapec aj muž sa tam sami narodili a žili tam pomerne dlho. Ide o to, že sedliakov možno rozdeliť na niekoľko skupín. Sú inteligentní sedliaci, ktorí majú dobré spôsoby, nie sú lakomí ani zlomyselní. Majú dušu aj srdce na správnom mieste. A potom sú zadubení, jednoduchý sedliaci, ktorí nedbajú o poriadok ani o dušu či srdce, vlastne nedbajú o nič. Sú sebecký, zlý, lenivý a lakomý a k ľuďom chovajú len ziskuchtivosť a zášť. Umom či inteligenciou boli obdarení iba do tej miery ako dobre sa mať, dobre sa nažrať, dobre sa oženiť či vydať a prosto dobre so všetkým a s každým vyjebať. V centra mesta vlastnil jeho otec veľký dom, ktorý si aj vlastnými rukami postavil. Bol to silný a pracovitý človek vcelku dobrej nátury. Deti ho volali dedo. Paradoxne sa vedel k nevlastným vnúčencom chovať lepšie ako jeho syn. Nikdy by im neublížil a dalo sa povedať že ich mal rád, dokonca si ich tak trochu akoby aj adoptoval. Poznal ich neľahký osud a možno preto že už bol starý, alebo to prišlo len z jeho povahy, bol k nim vždy aj nanajvýš dobrý. Za vojny to bol výsadkár aj partizán. Hrubé odbojárske magazíny chlapec neskôr čítal veľmi rád. Neskôr to bol tak tradične, manžel, otec, robotník a pracant. Keď ho deti spoznali bol už starý. Miloval svoju veľkú záhradu, v ktorej mal ovocné stromy aj vinohrady. Miloval svoje políčka zemiakov aj zeleniny a miloval aj Pezinské víno. Poväčšine sa mestom presúval na bicykli. Chodieval kamarátovi od vinárstva odkiaľ sa vždy vracal cik cak. Hoci vedel že už má dosť, zriedkakedy z bicykla zosadol. Bolo to nebezpečné ale vždy nejako prišiel domov. Chodieval na návštevu aj na byt, na sídlisko Juh, kde Jano s deťmi aj so ženou býval. Vždy doniesol kopu jabĺk, broskyne aj sádelníky. Neskôr, keď už deti bývali na dome, si chlapec pamätá že deda bolo sem tam treba vybrať v zime zo záveju alebo v lete z jarku. Chlapec si pamätá ako ho pekne do postele uložil a dedo mu hovorí, tak trochu komicky no ustráchane, “A chlapče, ale ešte dondzi na mna kuknút, že či ešte furt dýcham.” Žena mu zomrela keď mal Jano asi 16 rokov takže chlapca vychovávali sestry a otec sám. Matka bola vraj poriadna, trochu prísna a o všetko sa dobre starala. Mali blízky vzťah a mladým Janom jej náhla smrť dosť zalomcovala. Jano mal ešte dve staršie sestry. Aničku a Elišku. Tieto, v časoch čo si chlapec pamätá, už bývali jedna vo vlastnom byte na sídlisku Muškát a druhá na ulici SNP, v dome ktorý ešte postavil starý Ambróz Birkáš, matkin otec, ktorého meno neslobodno vyslovovať len tak pretože vždy keď sa o ňom hovorí niečo spadne alebo zlomí sa. Vraj to bol veľmi bezcitný, zlý a neprajný a možno iba úprimný človek ktorý hovoril ľuďom všetko čo si o nich myslí. Jedného dňa len tak zobral psa a utopil ho v jazere. Alebo ho obesil na strome. Nevie sa ktorá verzia je viac popularna. Podpálil vraj senník a potom sa na tom schuti smial. Reči sa hovoria chleba sa je. Čo my o ňom vieme a čo vieme o tom prečo a či taký naozaj bol. Matka neskôr tvrdila že zlo a zaostalosť prišla do rodiny cez túto líniu. Cez Janovu mamku a jej rodičov. Dedova línia boli viac menej poctiví, robotní a skromní ľudia z Krompách. Hovorilo sa ešte o jednej žene menom Vilma. Ambrózová žena, Janova babka, s ktorou vraj nebavila sa celá ulica. Ľudia ju nenávideli pre jej intrigy a zlo. Bola vraj absolútne neznesiteľná a mužova sestra Michaela vraj podedila všetky tieto gény. Hašterivosť, lakomosť, zlo a vypočítavosť. Nevábny vzhľad tiež. Nožiská ako kláty a do X, alebo do O. Alebo aj tak aj onak. Tiež nesúmerná postava a velikánske ploché nohy, k tomu obrovská hlava tiež.

Dom odkiaľ čudo prichádzalo do bytu, a kde sa o pár rokov deti s matkou aj presťahovali, bol vskutku obdivuhodne postavený. Nebol poschodový, bol do tvaru L ale mal poriadne a poctivé hrubé steny a výborné základy. Bol podpivničený. Bol to dom zdravý a priestranný. Mal vpredu dve veľké izby s obrovskými oknami do ulice. To bola obývačka a spálňa. Vstupná hala bola priestranná, mala veľké okno do dvora s výhľadom na záhradu a viedli z nej dvere do dvoch predných izieb a do kuchyne. Kuchyna mala tiež veľké okno do dvora s výhľadom na obrovskú záhradu. Kuchyňou ste sa ďalej dostali do menšej chodby kde na pravo viedli dvere do obrovskej kúpelne a priamo čelom do velikánskej detskej izby s výhľadom na ovocné stromy a vinohrady. Vzadu z vlastným vchodom boli ešte letná kuchynka a kôlňa a posledná miestnosť, na konci L kovej nohy, bola dreváreň. Všetky miestnosti mali veľké okno s výhľadom do záhrady. Úplne vzadu v rohu bol chliev pre prasce. Nebol to hocijaký chliev. Bol to dôkladne postavený malý domček z tehál s plochou strechou a dvoma oknami. Dalo sa doň vojsť dverami kde bol hrant a chliev mal aj svoj vlastný výbeh kde svinky mohli sa radovať trochu zo slniečka. Dom mal záhradu najväčšiu z ulice. Zadná časť pozemku susedila s mestským parkom a cez tehlový plot v záhrade prevísali nesmierne obrovské a krásne stromy na ktorých dlhých konároch sa zvykol chlapec hojdať ako taký Tarzan. Pozemku to dodávalo čarovný a bohatý vzhľad. Dom bol neomietnutý a zvnútra bol zariadený pôvodným nábytkom, dokonca v kúpeľni stál bojler na pevné palivo. Keď ste sa chceli osprchovať museli ste si najprv zakúriť do kotla. Kúpeľňa mala staroružové kachličky a dom celkovo, svojim zariadením, pôsobil trochu strašidelne. V obývačke aj spálni boli tapety. V obývačke starý obývačkový nábytok aj originálny diván, dnes už by mohol hádam mať aj hodnotu. V spálni bola veľká manželská posteľ, nočné stolíky aj skrine. Všetko staré a originálne. V kuchyni stál starý kredenc a dres na riady sa z neho vysúval ako dlhý a široký šuflík s nožičkami. Vodu na riady ste si museli najprv zohriať na piecke a špinavá voda sa z neho potom vyliala do záhrady. Neskôr, keď sa predal byt, dom prerobili, ale o tom neskôr. 

Kupeckého ulica, dom hneď vedľa bývalej krčmy. Starý Lipár bol chlapcovi, ale neskôr aj mladému mužovi, vždy nejako ukradnutý. Malé, nízke a smradľavé miestnosti z roku pána, či odkedy tam stáli, poslúžili len na sladkú kofolu a spomienky na nevídaný ruch, o ktorom tiež budeme hovoriť neskôr. Na miesto domu tam dnes stojí polyfunkčná budova plná zubárov a iných služieb. Na miesto Lipára tam dnes stojí luxusná rezidencia Lipár. Celkom pekná rezidenčná budova v ktorej bývajú bohatí ľudia. A možno len ľudia z hypotékami. Nevedno. K tomu ako o dom neskôr prišli prídeme tiež neskôr. Hoci je záhrada domu už celá zabetónovaná, velikánsky orech nevyťali a stojí tam dodnes. Keď nedávno zašiel muž na pochôdzky do rodného mesta, kde väčšinou len nostalgicky motá sa pomedzi ulice, alebo zájde do blízkych lesov kde jazdil miliónové kone, zašiel aj do ich “starého” domu. Nový majiteľ dom nezbúral. L-ko ponechal. Len ho opravil a ponad celú budovu nadstavil. Budova teraz pôsobí moderne. Tam kde kedysi stál dlhočizný longoš z ktorého ťahal sa ponad bránu vinič, a pod ktorým otčim parkoval vo dvore svoje auto, je teraz zastrešená garáž. Pozemok je už zúžený o ešte rodinou predané kusisko. V podstate viac než polku pozemku odkúpil sused v časoch biedy, ktorú si rodina vždy akosi priniesla na seba sama. Rodina vždy chceli nadstaviť, nikdy však na to neboli peniaze. Muž sa občas tvári že hľadá zubára a zvedavo prechádza novou budovou. Slávnostne výjde na horné poschodie a z čakárne hľadí na mohutný orech. Predstavuje si aké by to bolo, keby dom stále patril im a keby aj to poschodie tam bolo. Potom zašiel na cigánsku. Bedečka ju robí stále takú skvelú ako kedysi. Blízke trhovisko, ktoré sa vždy nazývalo Rínek, vytvorilo tiež mnoho chvíľ…
Prvé dni v škole boli fascinujúce. Chlapci od Veľkáčov sa ešte v predprípravke, škôlke, zvykli chváliť že sa ta dostanú o čosi skôr. Chlapcovi akosik nevychádzali roky. Tešil sa už do školy. Prvú triedu si pamätá pozitívne. Mama má Emu. Ema má Mamu. Mama mala Ocka ale Ocko už nemá Mamu. Oblúčky. Vokáne. Čiarky. Šikmé čiary. Budeš raz ty ešte písať aj bez pera… pomyslel si Boh. Decku sa ale akosik nechce. Tuš tečie po zošitoch ale robot to všetko tlačí na čistotu. Šmuha tu a tam. Pršteky od modrého atramentu. Prejde vôbec decko týmto a tamtým ročníkom? Snaží sa, ale pripadá mu to ako keď programujete robota. Teší sa na desiatu. V taške však len nájde mastný chlieb s protivnou zelenou zaváraninou. Zelené paradajky v nevydarenom náleve sa tento rok otčimovi naozaj nepodarili. Boli odporné, no napriek tomu neváhal deťom najeba* hodný diel do úzkeho chleba lebo mal pocit že decká prevychová alebo že, hokus pokus, spraví si na nich svoj malý projekt ako decká pokoriť a chudobe či nedostatku vystaviť, a či naučiť ich niečomu čo on sám nikdy nezažil. To, že svojím vlastným deťom neskôr jeb*l do chleba dva kila šunky a syra plus dával im aj všakovaké sladkosti bolo už vedlajšie. Decko si pamätá červené trenky. Je 1982 ka. Pamätá si posledné záblesky pionierov aj všetkého toho ostatného čo k dobe patrilo. Ročníkmi prechádzal vcelku dobre. V hudobnej výchove vynikal. Mal rád tú Javor, Javor, Vysoký si, akože ťa obkliesniti, hajaj Dunaj dunaju, Dunaj voda kalná, hajaj Dunaj dunaju, Dunaj voda teč. A potom mal rád aj tú o koníkovi. Po nábreží koník beží….napoj že ho .. nepamätá si .. moja milá ….  Nevynikal v diktátoch. Jeho písanie bolo, po opravách, väčšinou len červené more. V prvom stupni si stihla naň zasadnúť učiteľka Vozníková, ktorá ho vždy tak bolestne ťahala za šticu a bokombrady a neskôr dobila ho aj pani Mokráňová, keď našla ho hrať si na klavíri, ktorý bol inak zamknutý, ale on našiel spôsob ako prepchať zámku cez vydratý chodník. Ktorá žena, učiteľka hudobnej výchovy a spevu, tiež ostatných predmetov, dobila by chlapca za to že chcel zažiť aké je to na klavíri hrať… pani Mokráňová je pravdepodobne dnes už mŕtva ale dieťa, chlapec a ani muž nepochopili dodnes, že prečo. Žeby len nemala svoj deň? A on jej tak skvele padol pod ruku. Dieťa z neusporiadanej rodiny je vďačná obeť. Matku asi poznala. Videla z nej že toto dieťa ona môže fackať. Veď čo by sa aj stalo keby prišla sa sťažovať. Vaše decko je zlé ako čert !!! Muža máte alkoholika a vy sama ste nanič! Dajte si to do poriadku lebo keď nie vy tak ja sama toto decko narovnám! A tak fackala a fackala a fackala, a čas akoby zastal, a ona fackala a fackala a fackala a fackala kým dieťa nekoplo jej akoby do kolena a neušlo z triedy von. Bála sa čo povedia rodičia? Fyzické násilie na deťoch, fyzické tresty, už vtedy neboli tolerované. Dieťa však ostalo v domácnosti ticho. Svoje malé boliestky si väčšinou len tak ukrylo niekam tam. Ale inak prvý stupeň bol fajn, čo si dieťa pamätá, nič naozaj tragického.

Tag:

27. Dieťa, Chlapec, Muž

16.11.2024

Vráť láske čas, keď málo vie, vráť, nech aj jeseň májom je. Vráť, nepočítaj týždne strát, vráť, zajtrajšok jej vráť! Marika Gombitová Ošetrovateľ (časť tretia) Vizita O deviatej už museli všetci sedieť dobreženie vzpriamene ako žiačikovia v škole za lavicou. Niektorí žiaci sa síce opierali jeden o druhého a zopár ich bolo treba poklepať po ramene a zobudiť [...]

26. Dieťa, Chlapec, Muž

11.11.2024

Když vidím tyhle lidský vraky, třesu se strachem před přízraky, že jednou ze mne bude taky … důchodce. Karel Kryl Ošetrovateľ (časť druhá) Raňajky Každý má rád dobré jedlo. Náš apetít je často jediná vec ktorá nás drží pri živote. Naše zdravie funguje kým nám naozaj chutí ale naozaj nám chutí len kým sme naozaj zdravý. Je to akosi obojstranne, že jedno [...]

25. Dieťa, Chlapec, Muž

06.11.2024

„Najstrašnejšia chudoba s ktorou som sa stretla nespočíva v tom že nemáte čo jesť, ste chorý alebo zle odetý. Najstrašnejšia chudoba je osamelosť a pocit že vás už nikto nemiluje. Pocit, že ste odložený, nechcený a že už nikomu na vás nezáleží. To je tá najväčšia chudoba našej spoločnosti.“ Matka Tereza Ošetrovateľ (časť prvá) Výhodou [...]

Island, sopka, Grindavik

FOTO: Prebudil sa po 800 rokoch. Vulkán na Islande chrlí lávu a ohrozuje obľúbenú destináciu

22.11.2024 22:45

Vedci už skôr varovali, že polostrov Reykjanes čakajú v nadchádzajúcich desaťročiach opakované sopečné výbuchy.

Election 2024

Trump stále hovorí o drvivom víťazstve. Harrisovú však porazil veľmi tesne

22.11.2024 21:27

Rozdiel v celkovom počte hlasov medzi Trumpom a viceprezidentkou Harrisovou bude tretí najmenší od roku 1888.

násilie, muž, žena, znásilnenie, ilustračná foto

Francúz dostal 20 rokov väzenia za znásilňovanie maloletej dcéry, ponúkal ju aj iným mužom

22.11.2024 20:21

Otec sa na súde k činom priznal a uviedol, že sa nebude odvolávať.

polícia, pohotovostná jednotka, kontrola

Kremnické bane boli štyri hodiny úplne uzatvorené, vyťahovali skrížený kamión

22.11.2024 18:40, aktualizované: 20:39

Pre vozidlá nad desať ton je naďalej uzavretá cesta medzi Muráňom a Červenou Skalou.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 42650x
Priemerná čítanosť článkov: 1153x

Autor blogu

Kategórie