Založ si blog

Poviedky z Podhájskej

Lakomec a jeho Ara

Bol raz jeden bohatý, ale nesmierne lakomý, bezdetný a tak trochu tupý človek, ktorý si čas od času, predstavte si,  doprial aj dovolenku. Bol to človek opatrný, doma žil skromne, ale sem tam si vyhodil z kopýtka. Akoby aj nie. Jeho lakomosť voči sebe aj ostatným bola by ho hádam aj celkom pochovala, keby proti nej čo i len trošku nebojoval. Podnikal si teda občas, len tak sám pre seba, svoje tajné výlety. Alebo vybral sa často na, v jeho očiach nezbedné a hriešne, malé či väčšie nákupy. Vždy však len na tajnáša! Keby mohol, sám pred sebou by to všetko zatajil. Bol to čudný hriech, ktorý si myslel že nosí v sebe, výčitka či čo, a možno len vnútorný rozkol, pretože občas keď vyťahoval za zdanlivo malý nákup svoju drahú, premilú a tak poľahky zarobenú päťeurovku, celý sa pritom triasol. Každopádne, niečo nedobré dialo sa s týmto chlapom. Možno v sebe nosil akúsi ťažobu, pretože rodičov si pamätá že si odopierali. On sám vyrástol v skromných pomeroch. Rodičia ho viedli k poznaniu že chudoba a bieda je vlastne dobrá na dušu. Ako je teda možné, že po ich smrti on tak strašidelne zbohatol a bude môcť niekedy vôbec normálne míňať alebo žiť? Alebo to bude vždy len utrpenie, keď musí mu euro z ruky zísť? Vedeli rodičia čo majú a koľko peňazí to ich jedinému synovi neskôr prinesie? Akoby len on mohol mať také šťastie. Nie, nesmie ich míňať, peniaze si zoberie do hrobu. Za svojou mamičkou a ockom tiež. Nech majú aj oni dačo z toho čo zanechali. A tak jediné na čo naozaj investoval, bez úžasnej triašky, bol pomník za 20 000 EUR do ktorého, hneď vedľa mamy aj otca, pôjde aj on sám. Lenin by sa nemusel hanbiť za taký pomník. Vyzeralo to už trochu ako hrobka. Mamička chcela obyčajný pomník, čo možno najlacnejší kameň, ale on akoby sa potreboval ospravedlniť za svoje dedičstvo pred dedinou a tak objednal hrobku. Jedna z vážnych chorôb malých mestských spolkov či tradičných dedín je, že miestnym záleží na tom čo si iní myslia a čo vidia viac ako na zdraví či dokonca ich osobnej pohode. Akoby sa chcel očistiť z niečoho čo ani neexistuje a nikdy nebolo špinavé, objednal ten najdrahší kameň. Zlaté písmo a kríž ako hora a obrovský anjel tiež. Dedina narobila na ňom peklo, veru tak. Ale rodičia tiež, tak trochu hádam aj nechtiac, poškodili ho. Je to všetko asi predsa len prostredím v ktorom jeden vyrastie. Tomu sa potom asi ani nedá ujsť. Túto rodinu si tu budú pamätať, áno, lebo pomník hovorí o tom kto sme boli, áno, pravda, len honosné hroby ukážu o nás tú najväčšiu pravdu! Áno, máme, áno, naše bolo. Áno, mali sme. Moji rodičia celý život šetrili, a tu hľa je výsledok. Pomník ako hora! Amen! 

Hoci žil vo velkomeste, kúpil si len malý jednoizbák a pred susedmi, rozhodol sa, skrývať svoje drahé auto. Nevadilo mu parkovať o dve ulice ďalej. Klial však občas keď musel kráčať. Brušisko mu rástlo od lacných potravín a nezdravého ducha! Hoci sa mu na účtoch blýskalo dokopy asi tak milión eur, ktoré získal za predané pozemky po rodičoch, hral to na chudobného. Musela to byť predsa len nejaká tá porucha. Isteže, pochádzal z dediny kde byť bohatým len tak prenič zanič, byť bohatý zadarmo, sa nenosilo, a bolo to nanajvýš pohoršujúce aby sa aj taký človek vôbec po dedine a či už v blízkom meste vystatoval alebo vystavoval. Nevadilo mu kupovať si zlacnený tovar pred zárukou a dokonca sa od samotnej lakomosti aj raz priotrávil. Keď ho viezla sanitka, pretože sa takmer vysral z podoby, prisahal si sám sebe že na kuracie prsia, ktoré boli deň pred zárukou, už ani nepozrie. Lacné tričká od Vietnamcov prestal kupovať potom ako videl že si ženská v obchode pri ňom pridŕža nos. Človek sa v syntetike či akryle vraj potí inak ako v pravej bavlne. No vybral sa tento človek raz, čudujte sa svetu, do Brazílie. Najprv sa vychystal plánovať si celú cestu sám. Rôzne hotely či ubytovania prezeral 714 krát, kým sa nakoniec utýral natoľko že nejaké, na svojej ceste po Brazílií, aj chystal sa zobrať. Ak mal ale spať v drahom hoteli, uisťoval sa, že bude majiteľov týrať s nesmiernymi požiadavkami. Vyžadoval hrubý matrac. Mal byť hrubý aspoň pol metra, hoci doma od lakomosti spával na študentskej válende, z ktorej bedrá mal už také preležané že ledva chodil. A vyžadoval tiež šampanské, hoci doma pil, od samotnej lakomosti a či pocitu hriechu a previnenia, Sladkú Terku – jablčné víno, ktoré si navyše riedil vodou, aby mu čo najdlhšie vydržalo. Operátora na telku či internet doma nemal. Filmy si zadarmo posťahoval vždy v práci. Nejeden krát klial keď mu poblokovali dáke tie jeho čierne portály. Na tie mal však dobrý nos. Vždy našiel nejaké nové. Nakoniec mu IT na to prišlo a tak bol donútený, cez strašné vnútorné útrapy, zriadiť si doma internet a telku. Predstavte si, stálo ho to celých 15 EUR mesačne !!! Lakomosť je choroba. Rastie s ňou však úžasná vynachádzavosť. No zároveň, toto chodenie okolo je veľmi drahé na čas. Eugen zrazu pochopil že pozrieť si film nebolo nikdy jednoduchšie. Prečo len trávil čas sťahovaním filmov, ktoré často zabralo aj pol dňa. Toľko energie prenič zanič. Nedal sa však nadlho skaziť. 15 EUR a špeciálne poplatky za prémiové programy, ľahká erotika či ťažké porno, či extra služby ako online archív nedali mu spať. Bola to zvláštna stigma. Bol to len jeden zvláštne porušený chlap. A bol to tiež aj sedliak v džungli. Brazílski Portugalci mu cez email nerozumeli ani slovo po anglicky, darmo že použil prekladač zadarmo. A tak, keď už trpieť pre sumu parádneho dovolenkového balíka už ani nemohol viac, si nakoniec zaplatil hotový výlet cez agentúru. Štyri dni si driapal tvár, a nechty obhrýzol si takmer až do mäsa, no napokon výlet zaplatil. Agentúra mu ušetrila veľa starostí ale ako rátal tak rátal, nazdával sa že on by si to hádam bukol predsa len o dosť lacnejšie. Nakoniec ho presvedčila skúsenosť. Pamätal si že vždy keď príliš špekuloval a snažil sa ušetriť korunu, nakoniec so sebou ešte viac vydrbal a vyšiel na draho. Na pamäti mal hlavne až podozrivo lacnú kosačku, ktorá sama od seba v garáži vzbĺkla a takmer podpálila rodičovský dom. Alebo si spomenul ako nikdy nevyhadzoval staré potraviny a neskôr ho deratizácia od myší, môl a mravcov stála oveľa viac. Nakoniec sa teda ukľudnil. Dovolil si tak trochu sa aj tešiť na výlet. Vždy len tak máličko, v miernych dávkach, aby zas nevyplával na povrch ten hnusný pocit viny. – Teším sa. Ale nie. Čoby som sa tešil. Jedine že, otec, mami, idem ta pozrieť za obchodmi. Nie je to dovolenka. Veď vy sami ste nohu nevystrčili celý život z dediny. Robiť bolo treba. Okolo husí a hydiny behať. Otec, ako si sa len zrobil na tej roli. Áno, idem tam predsa len obchodne. Dobrá investícia. Možno kúpim malý domček. Budem ho prenajímať turistom. – dumal a ospravedlňoval pred rodičmi svoj drahý výlet. – A jeden kúpim pre seba. Tam ma už nikto nikdy nespozná. – ukľudnil sa, ale bál sa stále strachu, bál sa viny. Pred mŕtvymi rodičmi, žiaľ, nevedel sa skryť ani v Brazílií. – Pomník je, veď teda, musím si aj ja trochu užiť, predtým než sa so svojimi peniazmi do pomníka poberiem. – pomyslel si. 

Nešťastný rýchlo zbohatlík mal aj plné vajcia a túžil po partnerke ako lačná osa túži po bonbóne. Ale keďže si asi tak 453 krát prerátal všetky náklady, čo by ho ona vlastne mohla celkovo stáť, nakoniec vždy len masturboval, a cestovať rozhodol sa, samozrejme, sám. Eugen zdedil po rodičoch. A vskutku až tak veľa, že nemusel ani robiť. Zamestnal sa len z lakomosti. Na kolegov to hral vskutku dobre. Keď išli na fajný obed, on vytiahol obedár kde mal navarené. Keď išli na kávu, povedal že kávu nepije. Dalo by sa povedať že sedel na peniazoch. Miloval ich, a so škaredým úsmevom diabla, ktorý miluje veci materiálne, aj nazeral do rôznych účtov, a to každý večer. Oči sa mu blískali a číslice ho nadobro magnetizovali. – Ale, ale! Tu máme už skoro tisícku, a to len za necelý štvrťrok. Posteľ je už akási preležaná. Oh, bude ju treba vymeniť! Možno ju predám za dvacku na bazoš. – zamýšľal, ako tak ležal na jeho tvrdej posteli. – Zhodnotené. Haha, áno, fajná sumička. Nech to tam len rastie. Pozri ocko a pozri mamička!

A tak, ako tak chodil so sprievodcom po vlhkej džungli, a či plavil sa kúskom Amazonky, zaujali ho pestré vtáky. Ako ich tak pozoroval, videlo sa mu že sú až príliš slobodné. Neťažia ich peniaze a neťaží ich ani výčitka a či neznámy hriech. Zapáčili sa mu tieto pestré, slobodné a okrídlené tvory a pomyslel na to, že hádam keby mal jedného doma, bude sa pri ňom cítiť rovnako ľahko a dobre ako aj teraz. – Vo všetkom tom hluku a paráde, hm, akí sú len voľní. – pomyslel si Eugen a zosmutnel. – Čo už títo tmavý paviáni o peniazoch vedia – pomyslel si, keď videl ako si ho sprievodca prezerá. Sprievodcovi nešlo stále do hlavy prečo len toľko tú maličkú sumu, 25 eur za tento úžasný dnešný výlet loďkou, toľkokrát ten chlapík overoval. Veď on sám musí sa deväť krát takto otočiť, aby si čo i len trochu na seba a či rodinu zarobil. Tričko a či krátke nohavice mal sprievodca lepšieho stavu ako tento čudák. – Hm, to sme tu ešte nemali. – pomyslel si sprievodca a pomaly sa v duchu lúčil s pravidelným sprepitným ktoré vždy turisti radi nechali.

Keď prišiel Eugen domov, rozhodol sa, od samotného zážitku a radosti, že jedného takého pestrého vtáka si predsa len kúpi. Vyhľadal miestneho chovateľa. Ak bude škriekať a ľudia sa začnú pýtať, povie že ho dostal darom. Tu, v mizernej Európe, bude mu papagáj skrášlovať jeho biedne dni. Bude sa pri ňom zase cítiť tak ľahko a dobre ako vtedy. A to hneď potom čo odparkuje Mercedes na vedľajšej ulici. Ach ten Mercedes! Toľko ho ťažil a toľko prenasledoval. Prečo len nekúpil vtedy tú starú Octaviu. Čo to len doňho vošlo? Ľudia sa mu smejú, keď sa doň pred jazdou vždy vyzúva. Teraz, keby aj chcel predať, isto by veľa na ňom stratil. – Čert mi to bol dlžen! Škrabance pribúdajú. Garáž bude treba. A ten javor, ten prekliaty strom. Celé auto je dolepené! Vraj to žerie lak! Autoumyvárky zase zdraželi. Umyjem ho radšej na ulici. Ale čo keď ma niekto uvidí. – lakomá a prekombinovaná myseľ išla mu väčšinou vždy takto na plné obrátky. – Už viem. Poviem že je firemné. A prečo to parkujete tak ďaleko od domu? – opýtal sa strach a vina, vina, tá sa len škodoradostne smiala. – Nie, vymyslíme niečo lepšie. Naložím vodu a ostatné veci a pôjdem ho pekne vlastnoručne na lúku umyť! Aká to len skvostná myšlienka. – radoval sa Eugen keď odišiel strach a keď odišla vina.

Chovateľ bol zapojený do pašeráctva. Keď krásnučká a mladučká Ara modrožltá konečne dorazila, nerozumela tomu prečo je v klietke. Teda na klietku si už trochu zvykla, bola už nejaký ten čas v zajatí, ale kde sú ostatní? Pedro, Bernardo a tiež Adriana. Kde sú jej súkmeňovci z dlhej cesty? Pedro bol z inej časti lesa. Celú cestu sa chvastal že videl viac. Ľudí, čo na sebe nosia vraj len akési špagáty a kože. Táto klietka je predsa len akási malá. Kde sa podela tá veľká voliéra? Kde to vlastne som a prečo vtáci štebotajú z tej zvláštnej bedne? Akosi často tam spia. Nič len tma.

Ara bola síce sýta, pre jedlo nebolo treba nikam lietať, tak ako si pamätala ešte mamu a otca, ale cítila zvláštny smútok a neznámu clivotu. Keď nebol Eugen doma, v byte bolo hrozivé ticho. Nič len sem tam kvapla voda zo starého kohútika alebo bolo susedu počuť ako mláti taniermi a či hrncami. Cez záclonu ani nebolo poriadne vidieť a svet tam vonku musela si len predstavovať. Občas videla zelené obrysy stromov alebo belasú oblohu ale nevedela či sú skutočné alebo je to všetko len také umelé, ako všetko v tomto byte, alebo ako aj v tej veľkej čiernej bedni. Niekde tam vzadu mala stále hmlisté spomienky na svoj drahocenný prales. Na rodičov a na svoju slobodu. Chýbalo jej ich teplé hniezdo. To ako jej mamička parádila jej prvé pierka. Spomínala na čerstvý vzduch a všetok ten ruch pralesa. Zvuk dažďa a či vzdialený rev jaguára prisnil sa jej často aj v noci. Chýbali je žabky kvákalky a tiež malá opica Ňuno.

Eugen sa s Arou vždy tak premilo zhováral, ale ona si nevedela pomôcť. Bol je nesympatický a smrdelo mu z úst. Nikdy naňho neprehovorila hoci naučila sa za tie roky celkom plynule hovoriť. Bola šikovná. Keď nebol doma rada opakovala rôzne vety. Sem tam sa lakomec pozabudol a nechal jej zapnutú telku alebo, inokedy, to bolo rádio. Páčili sa jej rôzne songy. Sme také aké sme…-  vykrikovala keď nebol doma. Najradšej mala správy. To všetko a viac vám dnes prináša … – rada opakovala. Sledujte nás dnes večer! A teraz šport! – radovala sa z nohy na nohu a kývkala pritom veselo hlavou. Milovala počasie a tiež šport. Počasie na dnes ; Dnes. Skoro jasno. 20 °C ; Zajtra. Polooblačno. 21 °C ; Nedeľa. Prehánky, búrky. 22 °C ; Pondelok. Prehánky, búrky. 24 °C … Nepremenil na výhru. Po inkasovaných góloch zavelil do útoku! Pozrite si náš prvý gól- Góóóól! Slnečno! To len bolo slov a gramatiky. Súdnu sieň nemala rada. Zámena manželiek ju tiež akosi deprimovala a rovnako odmietala opakovať nadávky a vulgarizmy.

Jedného dňa započula z rádia jeden známy vtip. Je o námorníkovi a jeho papagájovi. Obaja majú radi rum. Námorník sa vracia do kajuty a vždy nájde fľašu prázdnu a tak papagájovi hrozí že ak mu znova vypije všetok jeho rum, všetko jeho perie mu nadobro vytrhá. Na ďalší deň príde námorník do kajuty a nájde papagája znovu opitého. Načo je mi perrrrrieeeee. No načóóóó??? – spieva si a šklbe sa.

Akokoľvek, Ara začala pomaly chradnúť a jej prekrásne perie akoby strácalo svoje farby. Eugenovi ktosi poradil aby Aru púšťal z klietky von, vraj jej to osoží. A tak Eugen nechal jej otvorené dvierka. Kúpil dokonca i veľké bidlo kde bola primontovaná miska s vodou aj miska na potravu. Prvý týždeň, od samej radosti, načala mu gauč, pozhadzovala všetky kvety a nechtiac si cucla aj Sladkej Terky. Zo sladkého moku motala sa jej hlava. Ďalší týždeň rozhrýzla sviečku, ktorú si Eugen po celé tie roky šetril na romantické chvíle s nejakou tou pani. Ako jej často spomínal, nájde si ju hneď potom ako konečne doráta koľko by ho to vlastne všetko za celé tie roky, ak to samozrejme pôjde dobre, mohlo asi tak vyjsť. A takto išiel týždeň po týždni. Mesiac po mesiaci. Záclony a závesy boli dodriapané, koberec bol okakaný a dokonca i tvrdá válenda už bola dohryzená. Eugen sa vždy rozčúlil. Prenasledovalo ho to že bude musieť celý byt obnoviť. Všetko vymeniť a dokonca bude musieť aj vymalovať ! Koľko to len peňazí, preboha živého, majland!!! Chvíľami myslel že len uprace a Aru vyhodí z okna ale čudujte sa svetu, privykol k tejto pojašenej kráske. Kričal jej že už ju nepustí von a hrozil že jej všetko perie vytrhá. Nepomohlo. A dokonca si Ara aj našla spôsob ako si malú klietku otvorí, keď rozhodol sa ju tam zamknúť. Darmo že bola zapnutá veľkým dreveným štipcom. Šup sem šup tam a už aj bolo po ňom. Potom už len ľahúčko zatlačiť a som vonku. No kto by tam už len vydržal. Eugen na klietke samozrejme šetril a aj keď sa nedalo povedať že by bola primalá, nebola ani príliš veľká. Stála na stojane v jeho izbe pod oknom, hneď vedľa fajného bidla. Jedného večera prišiel lakomý Eugen domov naozaj nahnevaný. Pokúšal sa v ten deň o kolegyňu. Dokonca ju pozval na obed, ale tá len, tak trochu kruto, poznamenala či si ho bude musieť zaplatiť. Keď videl v ten večer neporiadok, začal Aru naháňať s uterákom po byte. Po pol hodine osožného behu ju nakoniec lapil. Od hnevu aj vytrhol jej bolestivo dve tri pierka a zavrel ju do klietky. Opakoval jej že takto chutí trest a kým sa nenaučí poriadku, každý deň jej vytrhne jedno pierko. Eugen bol sám zo seba nešťastný, a takýto ľudia potom vedia byť aj veľmi krutý. Ešte raz ťa nájdem vonku, všetko perie ti nadobro vytrhám, hrozil sa jej. Niekoľko dní Eugena nebolo a otvor bol zaviazaný hrubým železným drôtom. Dni boli dlhé a Eugen, hoci tyran ale jej jediný spoločník, stále neprichádzal. Voda v napajadle už bola pomaly zelená a jesť už dávno prestalo jej chutiť. Po niekoľkých dňoch sa Eugen vráti do bytu a nájde klietku prevrhnutú na zemi. V byte je strašidelný neporiadok. Rádio hrá nahlas. Čaba neblázni… Na pár zlých pokusov naučila sa ktorý je to gombík. POWER ON. Všade je perie, krátke aj dlhé a všetko smrdí jablkovým vínom. Záclony aj závesy sú stiahnuté z garníž. Všade je trus. Voda z kohútika tečie plným prúdom, páku už dávno naučila sa použiť, a krmivo pre vtáky je úplne všade. Deravý, už skoro prázdny 5 kilový balík, ktorý kúpil len nedávno, visí komicky prevalený z poličky potravinovej skrine na ktorej spodku nájde prehryznutý a vytečený šesť pack Sladkej Terky, ktorá veselo vsakuje sa ešte stále do koberca. Eugen necítil hnev. Zastavil vodu a tak trochu ustráchane hľadá po byte svojho drahého spoločníka. Na veľkej zarámovanej čiernobielej fotke jeho rodičov, je zo svadby, ktorá visí na stene izby, si tróni a spieva takmer úplne vypelichaná a na mol ožratá Ara. Riedke stekance trusu krásne dopĺňajú kolorit fotografie. Dokonca to vyzerá akoby mama plakala a otcovi zdá sa že narástli vlasy. – Načo je mi perrrrieeeeee???!!! Načoóóóóóó??? – vyspevuje a ďalej sa šklbe. Potom prejde k – Čaba vyhadzovač.. Ignoruje Slovač… – šteboce si a tancuje. – Trhaj perrrrie. Eugen. Eugen. Ahoj Eugen. Dobrú noc Eugen. Trrrhaj perrrie. Kožky perrrrie. Kožky perrrrie – vykrikovala niečo čo si zrejme pamätala, keď občas popod okná prešlo to čudné auto. A teraz góóóól. Zajtra bude slnečnoooo. –  domelie slovný šalát a potom odkvecne na zem a nehýbe sa.

Eugen netušil ako veľmi prilipol k Are. Nevedel ani že vie rozprávať. Naraz sa mu zdalo že je to vlastne jediný tvor ktorý ho naozaj počúva. Rozplakal sa, chytro zobral Aru do rúk a sťa diabol na cestách upaľuje k zverolekárovi. Ara leží nehybne v kartónovej krabici na sedadle spolujazdca a už len tíško si niečo mrmle. Eugen to veľmi dobre počul. Bolo to znovu to bolestivé a nanajvýš pravdivé – Načo mi je perrrrrrrie, na čóóóóóóó. Potom sa už nadobro odmlčala.

Keď sa Ara po pár týždňoch už poriadne prebrala, myslela si že sa jej sníva. Zobudila sa v priestrannej búdke a  vonku bolo počuť až príliš známe zvuky. Opatrne vykukla von. Bola naspäť v pralese. Naspäť doma. Všetko bolo zelené a cez obrovské konáre stromov oslepovalo ju slnko. Mamku otca nevidela, ale zato plno iných z jej druhu poletovali všade naokolo. Bolo tam aj zopár ľudí, ktorý kŕmili a ošetrovali jej súkmeňovcov. Niektorí vyzerali ako ona keď odkvecla z Eugenovho obrazu. Ďalších zopár týždňov a Ara bola ako nová. Radosť nemala konca kraja. Nevedela sa nasýtiť lietania. Lietala a lietala a lietala, kým od samej únavy na zem nespadla. Našla si aj zopár kamarátov. V tlupe dokonca našla aj chvastúňa Pedra, ktorý sa jej vždy veľmi páčil, ale teraz bol už z neho naozajstný mladý muž. Nedala mu pokoja kým jej celú jeho cestu nevyrozprával. A keď sa jej zdalo že bolo to príliš nudné, vyzvala ho aby sa znovu tak pekne chvastal. No nič už nebolo ako kedysi. Pedro sa už chvastať nechcel. Keď oprášila Portugalčinu, dozvedela sa od ošetrovateľa menom Silva Nathalia Angelica aj to že ju naspäť domov zaviezol samotný Eugen, ktorý teraz sponzoruje rôzne spolky na ochranu Ara arakanga vo voľnej prírode. Žije vraj v blízkosti národného parku v Brazílií a prenajíma turistom chatky. Od klebetnej zverolekárky menom De Almeida Amanda Silva De Adriano sa tiež dozvedela že  Eugen už nie je sám.

A keď už mali Ara a Pedro svoje vlastné deti, mal ich už aj Eugen. Dokonca sa veľmi často vídali, keď zvykol Eugen zavítať do spolku spolu s turistami a aj zo svojimi deťmi. Jedného takého dňa zletela dolu tá modrožltá Ara, sadla si Eugenovi na hlavu, a na plece vytlačila mu poriadne hovienko. Deti aj turisti sa išli smiechom potrhať. Potom zliezla mu dolu na ruku a hľadeľa mu dlho do očí. Chvíľu sa hrala s jeho gombíkmi na košeli a potom, keď videla ako Eugenovi tečú slzy, odletela naspäť k deťom. Bolo nanajvýš smiešne ako sa občas celým pralesom ozývalo to staré známe: Naáčóó je mi perrrrieee. Načóóó. Slovenský vtip bol populárny hlavne medzi Ara tínedžermi. Bolo to komické počúvať ich. Zvlášť keď to hovorili pritom ako si tam tak volne poletovali. Eugen sa už do pomníka nevrátil. Hrobka zapadla prachom a nakoniec ju zlikvidovali, pretože Eugen odmietol zaplatiť miesta na cintoríne. Znenávidel hrobky a znenávidel aj Slovenské dediny. Znenávidel zvyky a znenávidel aj oči dediny. Znenávidel lakomosť a znenávidel aj vinu a hriech. Znenávidel strach tiež. Chcel aby si šuškali. No teda, a to naozaj, hrobku takú fajnú nakoniec im zbúrali? 

Tak vidíš človeče, nič nie je také zlé ako sa na prvý pohľad zdá. Z Eugena, ale ani z peňazí či biznisu neostalo nič. Vyživoval rôzne spolky, charity a pomáhal aj chudobným rodinám a deťom. Zveril sa raz Are že nezažil ešte väčšiu radosť. Po jeho smrti trval na tom aby jeho popol vysypali do rieky Amazon. Keď umieral na jeho účte ostalo len chabých 50.000 BRL. Chatky ktoré prenajímal postupne daroval miestnym chudobným rodinám a ich deťom. A aj žene i svojim ďeťom vždy tvrdil že každý musí byť vždy na všetko sám.

Dieťa, Chlapec, Muž

14.06.2024

Zopár ďalších dní na tomto fajnom sídlisku a potom veľké sťahovanie Istotne sa ešte veľakrát v našich spomienkach vrátime do chlapcovho bytu. Hádam sa ešte voľačo nájde v prázdnej hlave pisateľa a tak sa budeme musieť vrátiť. Bola by škoda čohokoľvek nespomenúť, pretože sa nazdávame že to všetko, celé ako je, stálo za to. Dobré či zlé, na život sa vždy [...]

Dieťa, Chlapec, Muž

12.06.2024

Maštale Od hnoja ku ohlávke! Na začiatku kone zaujali aj brata. Chlapec ho zobral raz k ohrade a potom odvážili sa aj ďalej do maštalí kde zastavil ich p. Miškovský, veterinár. Čo je chlapci, čo tu chcete? Tu nemáte čo robiť! – začal stroho. Odkiaľ ste, a ako sa voláte? A ako ste sa vôbec dostali dnu?!!! Nooo, myyy, ehmmm, myyy by smeee chceli tiéééž jazdiť. – [...]

Dieťa, Chlapec, Muž

12.06.2024

Nezbedníci Chlapci z bytovky boli fajn tlupa. Vyrastal s nimi až do svojich dvanastich kedy sa odsťahovali do domu v centre Pezinka. Počas dlhých nudných dní, kedy neboli v škole, zvykli vystrájať kadejaké hlúposti. V takzvanej sušiarni, alebo to bola kočikáreň, kde boli aj pivnice, si spravili klubovňu. Hovorilo sa že po pivniciach straší pán z deviateho, ktorý vyskočil z [...]

Zuzana Čaputová

Čaputová odovzdáva žezlo: Odchádza noblesa, ľudskosť, ale aj váhanie. Prezidentov bolo veľa, prezidentka len jedna

15.06.2024 09:00

K pódiu šla v sprievode svojho partnera Juraja Rizmana, dvoch dcér a mamy. V prejave priznala úspechy aj chyby. Ako hodnotia politológovia jej najsilnejšie a najslabšie momenty?

vojna na Ukrajine, Rusko

ONLINE: Na Ukrajine podľa Putina bojuje 700-tisíc ruských vojakov. Najhorúcejšia situácia je pri Pokrovsku

15.06.2024 06:55, aktualizované: 09:25

V súčasnosti má Rusko podľa Putina na území Ukrajiny takmer 700-tisíc vojakov.

BRICS / Luiz Inacio Lula da Silva / Si Ťin-pching / Cyril Ramaphosa / Nárendra Módí / Sergej Lavrov /

Cyril Ramaphosa je opäť prezidentom Juhoafrickej republiky

15.06.2024 06:40

Prezident Juhoafrickej republiky (JAR) Cyril Ramaphosa bol v piatok parlamentom opätovne zvolený do funkcie hlavy štátu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 21
Celková čítanosť: 22005x
Priemerná čítanosť článkov: 1048x

Autor blogu

Kategórie