Založ si blog

Poviedky z Podhájskej

Nový deň

Maroško sa dnes zobudil zavčasu. Docela prepracovaný, ešte predtým ako naplno precitol, zdalo sa mu že sa háda s Bohom o tom ako to tu vlastne všetko funguje. Pýtal sa Boha či vôbec má nejaký, alebo aký taký, audit a kto ho vlastne kontroluje. Marošovi sa zdalo, že Boh koná nezákonne alebo že nerobí si svoju robotu dobre, alebo že dokonca nerobí nič! Maroš pracuje v kancelárii audítorov a mimo práce je často v hlbokom dialógu s Bohom. Neviditeľného spytuje sa často o mnohých veciach priveľmi stratených alebo nepochopiteľných. Keďže je zarytým profesionálom, na Boha vždy používa rovnaké praktiky ktoré zvyčajne platia aj na kontrolu ľudí, alebo jednotlivých korporácií. Maroš je sem tam s odpoveďami spokojný ale sem tam sa vie aj poriadne nahnevať. Hlavne ohľadom toho čo sa momentálne vo svete či v jeho krajine deje, a pýta si za všetko doklady. Tie nie a nie prísť a odpovede sú často alibistické, prílišne hlboké alebo prosto neurčité. Maroš berie svoju prácu vážne. Veď už vyhlásil nejeden korporatívny proces za kvalitný ale mnohé označil aj za proces úplne nepoužiteľný, ba čo viac, nanajvýš škodlivý. Nečudo že sa mu o tom aj sníva. Prehadzuje sa v perinách a audituje Boha aj rôzne spoločnosti. Ľúbi sa mu sa s ním hádať, zatiaľ čo Boh sa väčšinou len premilo smeje a na miesto odpovede, pýta sa ho na hlúposti. Často mu hodí do tváre veci triviálne, aby sa mu poriadne vysmial. 

“A čo budeš dnes variť, Maroško?” Tam ten losos už začal ti trochu smrdieť v tej chladničke. Bolo by ho treba na panvicu hodiť!” Alebo. “A pôjdeš dnes na prechádzku? Tam ten kopec hore si ešte nezdolal! Fíha, vysoký je, stŕmy namôjveru, stŕme kopčisko. To je výzva, čo povieš? A kedy už konečne dočítaš tamtú knihu? Štyrikrát si už záložku preložil, čo si nepamätáš dej! Kolegyňa z účtovného sa ti ľúbi, videl som. Pekná je, nó krásavica, a čože sa jej už neprivravíš? Veď nemáš čo stratiť…” A ďalej prichádzajú len podobné vyhýbavé odpovede, teda skôr otázky na miesto odpovede.

“Človek je zvláštny tvor.” – povedal Boh. “Venuje sa vždy veciam ktoré nie sú až také dôležité.” – uškrnie sa.

“Ako to?” – jeduje sa Maroš. “Máme tu predsa len tú hroznú vojnu, a hneď dve  či koľko! A čo všetky tie svetové problémy? Hlad a klimatické zmeny? To teba nezaujíma?” – rozčuľuje sa ďalej Maroško ale Boh sa len usmieva a krčí plecami, no neodpovedá. 

“A to ty naozaj nemáš šéfa? Ako potom vieš či robíš všetko dobre?” – nedal sa Maroš.

“Čo ti ja viem. Nikto sa ma zatiaľ nič nepýtal!” – odpovedal Boh a blahosklonne zalomil rukami, pričom sa tiež tak trochu usmial. Nebol to láskavý úsmev. Na jeho božskej tvári zračila sa takmer až ľudská satira a tiež posmešok alebo drobný úškrn. 

“Čo máš teda vlastne na starosti a môžem hovoriť s tvojim šéfom ak nejakého máš?” – opýtal sa Maroš. 

“Nikto sa tu ešte neukázal. Myslím, že sme tu len my sami. Cítim presne čo cítiš aj ty sám, a nie som viac ani menej ako aj ty sám či vy všetci dokopy. Tvoje rozhodnutia sú aj moje rozhodnutia a tvoja láska je aj moja láska ale tiež tvoj strach je aj mojím strachom. Sme z rovnakého cesta a všetci sme na jednej lodi. Čo ešte chceš?” – povedal a zalomil znovu rukami Boh, a prestal sa na chvíľu smiať. “No, ale už je čas vstávať. Pozri, slnko je už vysoko. Tak sa maj a želám ešte krásny deň!” – povedal Boh radostne a vyparil sa. Na to sa Maroško, ešte stále tak trochu rozčúlený celkom zobudil.

Maroš vyjde balkónom do záhrady. Je Máj. Vtáci vyspevujú akoby išlo o nejakú slávnosť, parádu alebo o voľby o najlepšiu samičku či samca. Už nie je vidno biele a tiež ružové kvety ovocných stromov. To kedy stihli mať malé plody? Magnolia stále kvitne a pri pohľade na ňu Maroškova zlosť trošku poľaví. Ľudské záhrady sú upratané a hmyz je v plnej premávke. Čmeliak nezastavil na červenú. Nasratá včela sa zviecha zo zeme a zbiera svoj peľ. Kľaje pritom na čmeliaka ale ten je už dávno preč. Muchy sa len tíško smejú. Mädlia si ruky a nohy tiež. Pavúci si ticho snovajú svoje siete. Vždy tak fajne tam, kde vy to neviete. A aj komáre sa už tešia na to ako sa budú môcť znova množiť. Možnože aj tu dolu v jazierku budú si chcieť zasúložiť. 

Nebezpečný nový druh komára – číta Maroš v jeho digitálnych novinách. “Hm, nie sme teda až taký veľký ako sa zdá.” – pomyslí si. Kliešte sa vydali na cestu za stravou tiež. Pozor na kliešte! Toto sú najhoršie regióny. Testovacia raketa Severnej Kórei neplánovane skončila v Ruskom poli. Putin prejavil ľútosť nad súdruhovým neúspechom. Spolu začali vyvíjať raketu ktorá najprv šesťkrát obehne zem a potom má pristáť v Južnej Kórei. Najvyšší stupeň varovania!!! Muž s mečom útočil na ľudí! Na toto si dajte pozor!!! Medveď na nákupe v Tesco Liptov. Sem necestujte!!! V mori sa objavili baktérie a vošky odolné voči slanej vode. Hrozí nám vojna??? POZOR!!!  Aktívna sopka v tejto krajine! Útok Číny. Desivé, čo sa deje v juhočínskom mori. Smrteľná prestrelka na diskotéke v USA. AHA, Lotyši už chystajú protiletecké kryty! Utorok bude slnečný a teplý. Fico novým ústavným sudcom. Nebudem mať pokoja kým tu nezostane kameň na kameni. – vyjadril sa. A kto bude novým premiérom? – pýta sa redaktorka. Nech vám nedrbe! Predsa ja! Na Slovensku už potrebujeme pokoj a poriadok, aby sme mohli zase beztrestne kradnúť, rozumiete mi nie? Nechcete sa trochu ukľudniť, pán premiér? Prečo ste vždy taký podráždený keď sa niekto pýta na pôvod vášho alebo Pellegriniho majetku? – ide odvážne doňho iný redaktor. Čo vám už drbe? Už vám naozaj drbe??? Pani moderátorka, vážení a milí, milí priatelia, len sa vy nič nebojte. Ja spravím poriadok a pokoj zabezpečí náš nový prezident. – vyjadril sa. Zo slov Izraela vás zamrazí. TOTO sa chystajú spraviť. Desivý nález: 9 mŕtvych v mori pri Tunisku. Utečenecké kríza sa zhoršuje. Filipíny zavreli školy aj obchody. V mestách je neznesiteľných 50 stupňov. Voľby do EÚ. Pozrite sa čo si myslí Ursula o podpore Ukrajiny. Kolóny v Bratislave. Horoskop na dnes: Kozojebec: Maroš si pretrie oči. Kozorožec: Chýba vám určitá pokora a vďaka. Všetky veci beriete ako samozrejmosť, pričom si vôbec neuvedomujete, koľko úsilia musia na to ostatní vynaložiť. Mali by ste sa správať ústretovejšie, aby iní od vás pocítili väčšiu dávku vďaky. Stačia jednoduché slovká poďakovania alebo úprimný úsmev, aby ste urobili aj ich deň krajší. Hneď to budú brať inak a v budúcnosti vám ochotnejšie pomôžu.

Maroš prekrúti očami a zhlboka sa nadýchne. Na pľúcach cíti akúsi neznámu ťažobu, nie sú už to čo bývali, zle sa mu dýcha a je stále akýsi chorľavý. Maroš ešte chvíľku ďalej číta o vojnách, hlade, skaze, chorobách, biede, vraždách či politike. Potom narazí na zvláštny článok. Terapia vôňou. Ak zídete dolu nižšie k zemi, fialky je cítiť oveľa viac. Je to omamné. Priková vás to k zemi a spomeniete si na to aký je život krásny, ak jeden len prestane sa tomu večne brániť. Vtáci spievajú a fialky už nevoňajú. Vlastne, už ich hádam ani nevidno. Maroš kľaje že sa k nim nezohol ešte v Marci. Rád by sa zastavil ale nedá sa. “Život je džungľa a všetko živé snaží sa prežiť. Jar je špeciálne prudká na ľudské zmysly. Volá nás po zime, akoby začať všetko odznova, prebudí aj toho najväčšieho spáča či smútočníka. Jar je tu!” – povedal si tak v sebe a pobral sa dovnútra kávu si variť.

V rozhlase sa ozval unavený, zato však stále neprirodzene automatický, hlas rezignovanej miestnej hlásateľky. Ešte predtým hrá dajaká úvodná melódia ktorá pripomína pohrebný orgán. Vždy podľa výberu a nálady miestnej hlásateľky. Pani z miestneho úradu si zvykne zahrať aj rezkejšie, no dnes mala náladu asi len takto. Jeden čas tu stále hrala Ak nie si moja od Vaša Patejdla. Bolo to rovnako úmerne depresívne ako ten pohrebný orgán. Prečo nemôžu na úvod zaznieť len akési znelky. Alebo nejaké veselé a krátke práce od Bacha či Vivaldiho. Akokoľvek, po minúte smrtonosný orgán ustane a ozve sa unavená hlásateľka. Pani oznamuje predaj sliepok a iné záležitosti a po štyroch minútach celá tortúra končí znovu záhrobným orgánom. Pani hovorí ako naučený robot. Bez štipku entuziazmu či radosti zo života. Niečo ako keď v Bratislavskej električke žena hlási jednotlivé zastávky. JjjjElaČiČoVA!!! VAzoVOVA!!!! Ako živá mŕtvola. Vždy tak sterilne, naučene a stroho. Pripomína to socialistické oznamy aj jeho celkovú náladu vtedajšej spoločnosti. Alebo hádam je to tými dlhými rokmi strávenými za mikrofónom miestneho úradu, dlhými rokmi na úrade vôbec, alebo, ako sa to volá, je to možno spôsobené tou bežnou profesionálnou deformáciou.

Maroš si spomenul ako hlásia zastávky v Anglicku. Spomenul si akým radostným tónom vôbec Briti hovoria. Znie to úplne inak. Briti sú celkovo väčšinou usmievaví a pozitívni ľudia. Američania po väčšinou tiež. Hlavne na Floride, si Maroš pamätá že, znejú pokojne a uvoľnene. To Slovensko naše dosiaľ dlho spalo a ešte aj spať bude. Národ stále taký ubitý, nevýrazný, bezduchý, zaspatý a mizerne negatívny. Prečo sa nevieme vymaniť z tejto zatratenej stigmy?!!

“Vážení občania. Po prvé! Tento štvrtok bude pod obchodom na rohu prebiehať nasledovný predaj: Sliepky po 3.50 a mládky po 6 €. Po druhé! Plasty vynášame poobede a nádoby na sklo sú znovu k dispozícii hneď pod budovou miestneho úradu. Žiadame vás, aby ste sklo do nádoby kontajnera vkladali po tichu. My tu totiž pracujeme!!!! Po tretie! Vlastne dnes máme len dva body. Prepáčte! Prajem pekný deň a dovidenia. Hrá orgán. Mikrofón sa vypne a spolu s ním aj miestna hlásateľka.

 “Pestrec, kurkuma, moringa a rybí olej. Omega 3-6-9 a Lecitín. Lecitín tiež!” – opakuje si Maroško tak sám pre seba, aby len že nezabudol čoho sa má zase nachniapať aby bol čo možno najdlhšie zdravý alebo aj večne živý. Beží do kuchyne po pohár vody a opakuje si zoznam dokola a dokola. Boh chráň na niečo zabudnúť! Všetky prípravky sú tam v skrini. Roztvorí hubu, ktorú má jak vráta do maštale, a sype si drvený plod pestreca mariánskeho zo sáčku rovno do papule. Potom to zasype kurkumou, moringou a prehltne kapsulu Omega 3-6-9.

Rutina. Bežná rutina. Rutinou sa cítil byť týraný. Prekliata rutina. Fyzické úkony. Nič len smiešne pohyby tela, zatiaľ čo duša spí. Spraví si kávu, dá si raňajky. Umyje po sebe riady. Úkony. Nič len životné úkony ktoré majú nás držať na žive. Neznášal životné úkony. Uvarí si obed a umyje riady neskôr aj večeru a umyje riady. Úkony. Cez víkend uprace aj operie. Úkony. Nič len trápne, prázdne, úbohé úkony. Ako ostať dlho na žive. Veci všetko také prázdne ako aj ľudská stránka. Keď pracuje z domu bude dlho pracovať. Potom pôjde na prechádzku alebo do plavárne a večer film alebo kniha a potom svitne nový deň, kde robí sa znovu to isté. Úkony dennej rutiny ho unavovali. Nezniesol ich. Opakujú sa, sú nudné a sú k ničomu. Týrajú jeho nepokojnú, vášnivú a dynamickú myseľ svojim každodenným pokojom a nemennosťou. Všetko len na udržanie bežného života. Na udržanie bežného človeka. A to kreslo, ah bože, pohľad na to kreslo v ktorom zase bude sedieť celý deň. Trtáč ho už bolí a tak si bude zase meniť stoličku, akoby to aj malo pomôcť. Je to ako v tom jednom vtipe, kde dá pán kopať sluhovi na púšti studňu, a keď odchádza hodí po ňom ešte jednu lopatu či rýľ a povie: A keď budeš unavený vymeň si lopatu. Sedavé zamestnanie je smrť! Potrebuje zmenu. Nechce už byť pripútaný k stolu, ako pacient na lôžku. Možno pošle prihlášku do Lidl. Alebo odíde naspäť do Írska či UK. Home office je absolútne peklo. Spustnete ako také zanedbané voly, alebo kravy. Vlasy vám ostanú čudesne visieť na čele alebo na pleciach a hygiena, ach, hygiena začne krívať ako chorému psovi alebo mačke ktoré nevedia sa už ani vylízať. Začnime ránom. Človek otvorí oči a povie si: musíme žiť, musíme predsa pokračovať. Ťažko sa nám dýcha a karpiny oklepávame celé dopoludnie. Pozri si smartfón správy, aplikácia upday, musí ju už vymazať. Človek sa na svete cíti ako cudzinec. Maroško by chcel aby naňho život počkal. Vždy chcel aby išiel život pomaly, alebo teda aspoň tak rýchlo aby ho Maroško vždy zastihol. Nechápal prečo sa život stále tak rýchlo hýbe a, navyše, prečo sa to vždy všetko deje tak, akoby, bez nás. Prečo nestihol sledovať ringloty, slivky, čerešne či marhule, ako z kvetov už stihli mať malé plody.

“Čo som zmeškal a prečo? A vlastne, kedy sa to celé stalo?!” – rozmýšľal tak nad rýchlosťou okolitého života a sveta. “Budem mať v Lidli čas sledovať či už odkvitli stromy? Budú mi Írske či Anglické oblaky po vôli?” – zasmial sa tak na sebe a svojej nespokojnosti. Všetko sa aj tak stane skôr či neskôr rutina!

Mrzel ho fakt že tam nebol, keď okvetina opadla a malý plod začal si drať cestu na tento svet a stával sa čoraz väčším. Potom pochopil že je to prakticky nemožné, keď jeden musí aj pracovať a starať sa o svoje živobytie. Ročné obdobia si drzo prechádzajú okolo nás a nechajú nás v nemom úžase dúmať kam sa naraz pominuli a prečo je tomu tak. Chceli by sme viacej cítiť, možno viacej vnímať a vidieť. Ale dnešná doba nám to nedovolí. Áno, už viem čo spraví. Dnes pobeží na vlak. Pôjde pozrieť do kancelárie. Dnešný deň bude predsa len iný. Tak vidíš Maroško! Nie je to jak cez kopirák! No tak, šup, šup, sprcha a obliekať sa. Nastriekaš si z toho Diora. Savage! Nie však priveľa. Silvia zas bude radiť ako je najlepšie veci manage.

Po raňajkách si dal Maroš osviežujúcu sprchu, zabalil laptop a, popri poli, vybral sa na stanicu. Mesto už čaká. Na stanici dá si ešte jednu kávu. Nad poľom krúži asi tucet holubov. Dva sú biele ako sneh. A tu zas ušla sliepka z dvoru a kúsok ďalej zas šteká pes. Yorkshirský teriér. Čím sú tie psy menšie tým sú zlostnejšie. Napoleonský syndróm asi. Mačka striehne na vtáčika. Ten sa smeje, uletí sa pozrieť na červíka.

Okolo prejde skupinka rýchlo chodcov. Dedina momentálne žila prechádzkami, pretože obdobie tomu prialo, a ženy s palicami tu bolo vidieť všade. Miestne ženy tu gánia na všetko a na každého. Je to zvláštnosť, docela aj mestu podobná, ale dedina má vždy špecificky vycibrený zrak na malé a v meste už nepodstatné detaily. Musí to byť tou nudou. Možno izoláciou a predsudkami ktoré do nich, alebo teda do nás, stáročiami nasiali. Čím menšia obec tým ostrejšie oko na detail, poriadok či nasledovanie zaužívaných foriem. Nájdu sa aj rebeli, ale tí sú všeobecne, či spoločensky, ba čo viac aj fyzicky, navždy zatratení či z dediny spolkom napokon aj celkom vypudení. Oni si všetko tak strážia akoby to bol nejaký poklad. Na blízke jazero len na špeciálne povolenie. Komunita nepustí. Chránia si. Je to pochopiteľné, že keď len ideš sa ta prejsť majú ťa za zlodeja a či prisťahovalského vandala. Darmo, že si ideš len po pramenitú prírodnú vodu, vodu smradľavku. Keby mohli spoplatnia ju. Dedina a ich majetkové veci. Dom vedľa domu, Maroš pozerá do dvoru a vidí nič iné len posadnutosť majetkom. Preteky o krajšiu strechu či usporiadanejší život. Dobrá mienka o vás tu znamená všetko. Čo ja len všetko mám! A ako vzorne žijem!!! Ale musím si to všetko nechať inak v poli hladný zhnijem. Nedám ja nič nikomu. Odovzdám deťom! Stará generácia sa snažila, stará generácia sa v obchode ľuďom zdravila. Dnes sa už nikto nepozdraví. Alebo sa pozdraví iba na silu, len aby ho neobhovorili. Ak tu plávate proti prúdu alebo nejdete s väčšinou, majú vás tu za čudáka. Ženatý, slobodný, deti, koľko, majetok veľký či nijaký a auto má kde? 

Maroš prechádza okolo školy. Adamove štyri deti sú nadraté na zadnom sedadle. Hlavy im lietajú ako pingpongové loptičky. Otec sa ponáhľa do práce a tak šoféruje akoby závodil. Keď vystupujú zdá sa akoby ich počet nemal ani konca. Je však vidno ako sa tešia do školy. Do triedy takmer bežia. Jedno malé šteňa zakopne a spadne. Dvaja sa mu smejú a tretí pomáha mu vstať a pekne ho opráší. Charakter sa rodí už od mala. Mačka si vtáčka nakoniec zobrala. Aké sú len tieto štence! A či majú tí “zlí” vôbec ešte šance?

Vo vlaku si Maroško číta Madame Bovary. Smeje sa nad jej zhýralosťou. Aká je len unudená a miestami až zlá či možno len frustrovaná. Sem tam pozrie von oknom. Teší sa z výhľadu na okolitú krajinu. Všetko je už také veselé, také pekné. Také zelené. Do kupé príde žena, vidí že číta a slniečko na písmenkách robí mu dobre. No ona zazrie naňho, pristúpi k oknu a zatiahne závesy.

“Nevadí dúfam? – zadrie sucho a nechá Maroška visieť bez odpovede, v nemom úžase nad jej agresivitou. Možno táto žena je zvyknutá na to že ju ludia tolerujú a to je to prečo sa nikdy nezmení, a práve naopak stáva sa ešte horšou, lebo jej to u ľudí stále prechádza. Čo by ale hádka vyriešila alebo aj spätný útok. Nevedno. Je to dilema. Maroš zavrie knihu, zbalí ruksak a bez slova odchádza. 

“Tu to už lepšie nebude.” – dumá ako prechádza vozňami. “Ľudia sú tu nesmierne agresívny a nepokojní. Rozsievaju hrôzostrašnú atmosféru a závidia si ešte aj ten pokoj.”  Nakoniec si Maroš sadne do iného kupé, kde holé okná povolené sú. Sedia v ňom dve ženy. Jedna zo žien má hrubší hlas a veľmi agresívny tón keď hovorí. Niečo medzi asertivitou a aroganciou. Vôbec to nemá ten zdravý pôvab sebavedomej ženy, skôr je tá snaha prebitá neurotickým kŕčom akoby schovaným pod predstieranou pohodou. Akoby bola stále pripravená na nejaký útok alebo atak odniekiaľ. Toto je definícia mnohých Sloveniek. Maroš si to všimol u mnohých žien tu. Je to veľmi, ale veľmi, neatraktívne. Ako vlak tak bočí do zákrut, už ako vyšiel zo Šale, slnko votrie sa dnu, a ženám rovno do tváre. Žena sa postaví, spraví jeden dlhý krok k oknu a jedným ťahom zastrie oba závesy. Spokojne sa posadí, na Maroša ani nepozrie, a pokračuje v rozhovore so ženou oproti.

“Hlavu mi ide roztrhnúť Monika. Celú noc som nespala. A henten sused odvedľa, čo zas stváral! Vŕta, búcha, škriabe, driape! O jedenástej večer! Už tri roky prerába. Som mu povedala, to nech si robí cez víkend. Že vraj zalez ty pi*a vy*ebaná, lebo ti jednu na*ebem. Tak hovorím že volám policajtov…” – vyhodí ruky do vzduchu, potom sa chytí sa za čelo a druhou rukou loví v kabelke svoju ružovú tabletku. Maroš sa opäť poberie hľadať slnko a kúsok ďalej. Jedno celé kupé je zaplnené batožinou a medzi nespočetnými taškami sedí strašlivo obézna žena. Pripadá mu smutná a samozrejme nesmierne unavená, a tak sa Maroš na ňu usmeje. Žena úsmev opätuje. Možno budú mať obaja o to krajší deň! Nakoniec Maroš zakotví v otvorenom vozni kde je pokope veľa sedadiel na jednej aj druhej strane. Z ľudí razí alkohol, cesnak, cigarety… Ľudia pijú, fajčia, žerú rezne. Stres a nervozitu vždy lepia rôzne. A práve si niekto prdol. Takzvaný tichý zabijak, menom, vajicovy. Strašný smrad. Okná zacelené. Pán Boh prosím zostávaj s nami.

“Cestovanie je radosť! Spojenie s ľuďmi. Darmo, že ráno najlepšie odhaľuje ľudské neduhy. A akí sú len premudreli ti ľudia v tých svojich agresívnych debatách a ako v nich vrie a bubloce ten ranný kŕč. Slovák je unikát. V očiach prázdno, mizerné huby vykrivené, zuby zahryznuté v ťažobnom kŕči. Chuť na niekoho zaútočiť a možno len uľaviť si. To je Slovák. Teda česť výnimkám. Ráno najkrajšie odhaľuje ich charakter. Ráno odhaľuje veľa vecí, ktoré sa potom akoby skryjú, rozplynú sa, ako deň pomaly starne.” – pomyslel si Maroško. Debata o dva rady ďalej sa práve zvrtla na metre štvorcové. Žena sa pýta muža, asi kolegu. “A to máš koľko vlastne?” A on hrdo. “80 metrov štvorcových!” A ona na to. “No my máme 120, ale vieš, záleží ako si to usporiadaš. My vlastne možno užívame len asi tak 60!”

Pretekajú sa naďalej a končia až pri balkóne, kde muž poráža ženu pretože svoj balkón nazve terasou kde má aj palmu, stôl zo stoličkami, lehátko či gril! Ona sa môže pochváliť len malým balkónikom kde pestuje cherry paradajky. Ľudia sú nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie pre každého dobrého pisateľa. V ľuďoch nájdeš komédiu, tragédiu, grotesku, horor, drámu …. čo i len chceš. Najlepšie postavy však sú tie, v ktorých nájdeš všetko to dokopy. Ľudia sú prekliato požehnaní.

Niekomu nesmierne tiahne z úst a cítiť pot trojakého druhu, od cibule až po kmín či cesnak, ale to už vlak vchádza do svojho dvoru. Do hlavnej stanice mesta rád, vchádza jeho priateľ vlak. 

V kancelárii všetkom po starom. Dievčatá na sebe rôzne trendy. Monika si razí cestu výťahom má na sebe nové Fendi. Mnohé aj nie. V hlavách triedia niečo čo už sa nepominie. 

Chlapci, klasika, deti a rodina, alebo ešte ani nie. Matúš húta aká to hodina, kým celkom sa neminie.   Každý zaneprázdnený ale stretajú sa radi pri kávomlyne.

Narážajú do seba a možno aj celkom akoby len náhodou. Ľudí samota žiaľ a či pochopenie, stane sa nám záchranou. 

Dobrý rozhovor uľaví na chvíľu od izolovanej mysle. Mesto je také zaneprázdnené a miestami aj ide celkom zvisle. 

Metropola dýcha zvláštne živou energiou, tak trochu akoby na inom mieste. Dedina sa teší pôdou milou, dá úrodu nám iste. 

Mestom a či dedinou v malebnom údolí. Keď Maroš vrátil sa večer domov, tešil sa už do dverí.

Neskôr keď už zaspával, nehádal sa už s Bohom. Veľmi pekne mu to všetko poskladal, aj tú izbu z nízkym rohom.

Ale čože, aľe ba, a či? Ráno ho už kohút Peter budí, Maroško si pretrie oči. Vstal a pozrel do slnka. Na okne už liezla mu malá lienka. Hneď a zaraz zajasal. Hľa, veď to je nový deň! Boh mu nazdar posielal, pozri na ten malý peň.

Tag:

Dieťa, Chlapec, Muž

14.06.2024

Zopár ďalších dní na tomto fajnom sídlisku a potom veľké sťahovanie Istotne sa ešte veľakrát v našich spomienkach vrátime do chlapcovho bytu. Hádam sa ešte voľačo nájde v prázdnej hlave pisateľa a tak sa budeme musieť vrátiť. Bola by škoda čohokoľvek nespomenúť, pretože sa nazdávame že to všetko, celé ako je, stálo za to. Dobré či zlé, na život sa vždy [...]

Dieťa, Chlapec, Muž

12.06.2024

Maštale Od hnoja ku ohlávke! Na začiatku kone zaujali aj brata. Chlapec ho zobral raz k ohrade a potom odvážili sa aj ďalej do maštalí kde zastavil ich p. Miškovský, veterinár. Čo je chlapci, čo tu chcete? Tu nemáte čo robiť! – začal stroho. Odkiaľ ste, a ako sa voláte? A ako ste sa vôbec dostali dnu?!!! Nooo, myyy, ehmmm, myyy by smeee chceli tiéééž jazdiť. – [...]

Dieťa, Chlapec, Muž

12.06.2024

Nezbedníci Chlapci z bytovky boli fajn tlupa. Vyrastal s nimi až do svojich dvanastich kedy sa odsťahovali do domu v centre Pezinka. Počas dlhých nudných dní, kedy neboli v škole, zvykli vystrájať kadejaké hlúposti. V takzvanej sušiarni, alebo to bola kočikáreň, kde boli aj pivnice, si spravili klubovňu. Hovorilo sa že po pivniciach straší pán z deviateho, ktorý vyskočil z [...]

Zuzana Čaputová

Čaputová odovzdáva žezlo: Odchádza noblesa, ľudskosť, ale aj váhanie. Prezidentov bolo veľa, prezidentka len jedna

15.06.2024 09:00

K pódiu šla v sprievode svojho partnera Juraja Rizmana, dvoch dcér a mamy. V prejave priznala úspechy aj chyby. Ako hodnotia politológovia jej najsilnejšie a najslabšie momenty?

vojna na Ukrajine, Rusko

ONLINE: Na Ukrajine podľa Putina bojuje 700-tisíc ruských vojakov. Najhorúcejšia situácia je pri Pokrovsku

15.06.2024 06:55, aktualizované: 09:25

V súčasnosti má Rusko podľa Putina na území Ukrajiny takmer 700-tisíc vojakov.

BRICS / Luiz Inacio Lula da Silva / Si Ťin-pching / Cyril Ramaphosa / Nárendra Módí / Sergej Lavrov /

Cyril Ramaphosa je opäť prezidentom Juhoafrickej republiky

15.06.2024 06:40

Prezident Juhoafrickej republiky (JAR) Cyril Ramaphosa bol v piatok parlamentom opätovne zvolený do funkcie hlavy štátu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 21
Celková čítanosť: 22006x
Priemerná čítanosť článkov: 1048x

Autor blogu

Kategórie