Založ si blog

Dieťa, Chlapec, Muž

Otec

Muž sedel včera večer v parku. Lesopark Vrakuňa. Je tam teraz tak fajne živo. Muž sa až teší keď razí si cestu tam. Číta teraz Franco Solinas a jeho Rybár Squarció. Je to nádherný krátky príbeh ktorý hovorí hodne o strastiach prežitia miestnych rybárov a osadníkov na Sardínii. Príklad obetaveho otca tiež. Slnko presvitá cez listy stromov neskorého Apríla. Oteplilo sa a už je pekne. Niektoré listy sa ešte celkom nerozbalili, akoby sa im ešte nechcelo, alebo ich prekvapila skorá jar. Rýchly život nemá zľutovania ani len s tým stromom. Napriek všetkému, všetko akoby teší sa. Kvitnú agáty a začína kvitnúť aj baza a jemný vánok triedi vôňu pomedzi ľudí. Ako svetlo západu slnka prerazí zeleň, vidieť presvetlenie ktoré nemožno nasvietiť žiadnym umelým svetlom. Ako len nazvať túto farbu. Krikľavo zelená? Božsky presvetlená? Západ slnka, východ slnka a či slnko samotné sú aj boli mužovi vždy veľkým darom. Ako decko si to nevšímal, prišlo to až neskôr. Je to tak asi prirodzené že ľudia si začnú vážiť života ako takého až tam niekde neskôr a možno nebudeme si ho vážiť vôbec. Rozmýšľal nad otcom. Park je plný ľudí. Muž nemá deti ani manželku ale je mu dobre. Priateľov a blízkych ráta na jednej ruke a ľudí má rád. Rozosmievajú ho. Hlavne vtedy ak sa tvária tak smrteľne vážne alebo dôležito. Akoby tu aj o niečo išlo. Niekedy mu prídu groteskní a niekedy zase tak tragikomicky odsúdení na istý spôsob života. Muž sa však necíti iný. Je jedným z týchto ľudí pretože všetci sme v podstate úplne rovnakí. Deti rôzneho veku, od tých najmenších až po tie staršie, behajú ako šialené, sú plné energie, alebo aj cukru. Malý v bugine so žemľou v ústach, je zlatý, tvári sa nanajvýš výsostne a dôležito. Cíti sa bezpečne ako ho tak otec tlačí a na chodcov pozerá sa ako na poddaných alebo nejakú nižšiu triedu. Na muža tiež len hodí okom, akoby ho len kontroloval či lavička na ktorej sedí nie je náhodou lepšia ako jeho bugina. Zaraz by ju skonfiškoval. Ale nie, lavička je na nič, nehýbe sa, je nudná pretože tam len tak stojí! Odvráti pohľad a tvári sa spokojne. On má predsa jeho ocka a je super buginu! Pocit bezpečia je dôležitý. Ani sa nenazdá a bude musieť vyletieť zo svojho hniezda a loviť sám, ale možno aj nie. U ľudí je to často inak ako v prírode.

Obrázok blogu

Všade je plno psov a cyklistov. Je tu celý zástup rôznych ľudí. Matky, máme tu zopár typov. Ustarané. Nervózne. Kričiace. Pohodové. Nešťastné. Túžiace. Frustrované či zmierené. Chlapi, tiež rôzne typy, v základe však len dva, stará sa alebo mu je všetko jedno. Princ alebo makač. Mačo alebo supermodel. Otec rodiny alebo slobodný chlap ktorý ženu a deti má len akoby zvláštnou náhodou. Sleduje to muž vždy všetko a niekedy im všetkým závidí, a niekedy nie a povie si, pre boha, len to nie. Ale potom si povie, a prečo nie? Deťúrence, záväzky, ženy, muži, všetky tie starosti, lásky a čudesné vzťahy kde nikto nechce nič a všetci chcú všetko. Možno každému je nám vopred súdená akási cesta a všetko čo robíme proti tomu je len plávanie proti prúdu. Akokoľvek, dnes si pomyslel na ocka. Zomrel keď mal muž 22 rokov. Bol to vtedy ešte mladý muž. Je to už 20 rokov, a dnes je muž už mužom, ale otec mu aj tak stále chýba.

Prvá pamäť na otca siaha do maličkého chlapčeka ktorý videl ako bije matku. Úplne prvá siaha do škaredej pamäti na muža v akejsi čiernej vetrovke, či čo to mal na sebe, a mamču v tmavom župane v kúpeľni. Mláti jej detskou plastovou vaničkou po chrbte a ona sa pod údermi ohýba. Vrieska a plače. Dieťa sa nemo pozerá a v hlave má hrôzu.

Ďalšia siaha do otrasnej spomienky na ohyzdnú tvár otca ktorého niekto zbil. Klasická krčmová bitka asi. Oko ako guľa a jazvy všade. Čo si dieťa vtedy myslelo? Bolo  šokované. Bolo absolútne zhrozené z okolitých udalostí. Bol to maličký vystrašený chlapček, ale kto by sa staral o to čo si on vtedy myslel. Viete ako sa cíti chlapča ktoré ľúbi a potrebuje svojho otca aj mamičku, o ktorých vie že sú jeho mamičkou a oteckom ale je svedkom takýchto chaotických a strašlivých udalostí? Dovoľte mi vysvetliť čo sa deje v mozgu takého decka. U väčšiny detí je zdravý mentálny vývoj narušený a decko si môže niesť následky až do dospelosti. Môže mať rôzne neurózy alebo iné psychické problémy no môže sa, aj naopak, stať neprestrelným preživaťeľom, uzavrie sa, seba aj svoje city a životom prepláva už iba ako človek ktorému už nemožno ublížiť. Obe veci sú rovnako hrozné ale aj rovnako dobré. Byť zraniteľným je fajn, človek nie je taký bezcitný alebo ignorant, dáva šancu vzťahom alebo zdravé vzťahy vytvára či na ne reaguje a prostredníctvom toho sa lieči. Lieči svoju nabúranú malú dušu. Ale rovnako ostať nedoknuteľný a ľúbiť hlavne sám seba je v tomto prípade fajn. Dušu to lieči rovnako dobre. Kombinácia sebalásky ale aj otvorenosť a láska voči ľuďom a medziľudským vzťahom je však tá najlepšia medicína. Mnohými, mnohými, deťmi veci len tak preplávajú. Zabudnú, či otrasú sa. Zriedkakedy vznikne až taký dramatický damage ako sa tu popisuje. Zdravý jedinec môže prežiť všeličo a vždy bude zdravý jedinec a slabší jedinec môže narodiť sa do perfektnej rodiny ale vždy bude slabý jedinec. Nemožno súdiť. S čím sa človek narodí s tým treba žiť. Je to v skutočnosti na živote to najkrajšie. Tie variácie, tie možnosti, ten boj a to prežitie. S tým čo sme dostali.

Akokoľvek, násilie je však niečo čo ľudská duša nie celkom chápe. V celej svojej láske sa decko pozerá ale nechápe čo sa deje. Ďalšie situácie ho formujú a ovplyvňujú jeho osobnosť a správanie a, aj keď stal sa riaditeľom či akokoľvek úspešným človekom, precestoval svet a spoznal ľudí, tieto malé boliestky v ňom ostanú navždy zachované. Či dovolí aby hyzdili jeho dni, škaredili jeho vyhliadky aj ciele či ovplyvňovali jeho malé veľké lásky, záleží len na ňom. Muž sa nazdáva že je výnimkou. Necítil sa nikdy nejako porušený alebo ovplyvnený. Považuje sa za zdravého a silného jedinca. Cíti sa schopný a silný. Plný lásky tiež. Ale možno si len ten svoj malý veľký šťastný svet tak dobre vymyslel. Nahodil ochranný plášť kde vytvoril si svoj malý veľký raj do ktorého nikdy nikoho nevpustí. 

Klop, klop. – ozvalo sa.

“Kto je tam?” – pýta sa muž.

“Tu dieťa. A kto tam?” 

“Tu muž. Dieťa a prečo si také smutné?” 

“Neviem, zabudlo som.” – odpovedal muž. 

Na otca má muž neskôr aj dobré spomienky. Keď s bratom išli do letného tábora ušil deťom malé peňaženky. Robil si často srandu a smial sa na malých nezdaroch okolitého ľudstva. Pohladnica z tábora,  ktorú domov s bratom stihli poslať až pred samotným odchodom, domov dorazila až po nich. Otca to zopár dní poriadne bavilo. Hľadeľ na pohladnicu a chichotal sa. Na tábor dali deťom všetky svoje úspory. Je to jedna z tých zopár krásnych spomienok z toho obdobia keď bol otec ešte stále doma. 

Nebol to zlý človek a, asi už od prírody, nebol ani agresívny. Keď si vypil sa zmenil na monštrum ktorého asi niečo bolelo. Alkohol často odhaľuje veľa z toho čím sme si prešli alebo skrátka odhaľuje skutočnú osobnosť ako takú. Stláčal veci rukami. Často plakal a stískal deckám malé rúčky, akoby ich chcel celou svojou láskou, frustráciou či mocou rozdrviť. Vŕzgal zubami a vrelo v ňom a potom všetko porozbíjal a dobil mamu. Nasledujúce ráno však všetko lepil a opravoval, vrátane vzťahov. Nevie sa čo spôsobilo jeho vnútorné útrapy. Alkohol mu však zničil život a spolu s tým aj všetkým naokolo. Vyrástol v dobrej rodine. Nevie sa nič o jeho detstve a dospievaní. V mladosti to bol profesionálny parkúrový jazdec, vášnivý milovník koní, žien a života. Je známe že ku alkoholu sa dostal práve tam, v jazdeckom kolektíve, kde ho skúsený tréner naučil piť. Naspäť sa už nedostal. Vojnu mal fantastickú. Dva roky slúžil v kancelárii v Prahe. Často sa deťom chválil že pozná celú Prahu. Možno sa niekde stala chyba a možno nie. Babka sa o všetko vždy starala. Dedo bol dynamický ale nevie sa nič o násilí ako takom. Nevidí sa do toho čo videl on ako dieťa ale vidí sa do usporiadanej katolíckej rodiny kde bolo hádam až 12 detí či koľko. Ako chlapec asi miloval hory, keďže bývali v Modre, a mal obrovského vlčiaka ktorého si ale nemohol zobrať do bytu a tak ho pes čakal dolu pod bytovkou na ulici v Modre a čakal ho aj celé dopoludnie pred školou. Ten pes ho mal rád. Otec mal rád psy. On sám bol tak trochu pes. Rád sa túlal a navštevoval úbohých ľudí. Nevedno prečo ale mal vždy blízky vzťah k tým najväčším stroskotancom v okolí. Hoci on sám nikdy taký nebol. Držal si vždy svoju úroveň. Akože, vedel sa zriadiť pod obraz boží ale rovnako rýchlo sa vedel vždy aj opäť postaviť na svoje nohy. Bol v znamení raka a v čínskom bol pes. Dobrý ročník. 1958 ako mamča. Keď sa odsťahoval od mamy a býval na garsónke, mal kopu známostí ktoré už boli v poslednom štádiu života ale ešte naberali svoj posledný dych. Otec bol citlivá duša. Každému vždy pomahál. Bol to pracant, ktorý postavil svokrovcom v Lučenci plot, a to len za jeden víkend. V podstate až do svojej smrti nevynechal ani jeden pracovný deň. Deti mu chýbali a žena tiež. Nebolo však cesty späť.

Bol priateľom Gusta ktorého poznal z práce a býval blízko. Gusto neskôr umrel na rakovinu hrdla. Otec bol nablízku a pomoci, otec bol vždy všade tam kde bolo treba trochu lásky aj poctivej práce ale parodoxne nebolo to doma. Myslím že sa v mame, tak trochu aj, sklamal. Otec bol človek ktorý miloval svoju slobodu a pomáhal kde sa dalo, ale ak ste ho chceli zabaliť do niečoho ako je poctivá vzorná rodina, to mu nikdy nešlo. Muž sa nazdáva že otec nenávidel tento koncept. Po tom, čo sa otec odsťahoval do garsónky kúsok od deti, ho dieťa navštevovalo pravidelne a až príliš často. Brat bol iný. Vždy bol iný. Egocentrický ignorant. Viacej voľný a decko, práve naopak, vždy viacej úzkostlivé a lásky chtivé ako jeho brat. Brat niesol celé rozdelenie o niečo lepšie a inak ako malé chlapča. Chlapča bolo u otca na návšteve garsónky už vtedy keď ešte len steny voňali novou farbou, hneď potom čo náter sotva vyschol. Prešlo vždy len kúsok popri potoku, čo tiekol pod vinohradmi, a už bolo tam. Šplhalo sa po cudzej bytovke a obhliadalo otcove vchodové dvere. Bol zvedavý na jeho nové bývanie, avšak otec nebol vždy tam. Bol v práci, alebo v šenku. Mužovi sa dodnes občas sníva ako sa na ôsme vezie výťahom ale v byte nikoho niet. Decko zvoní a búcha, ale nikto neotvára. Chlapča sa ešte chvíľu motá okolo bytovky, potom vylezie na zopár stromov. Otec neprišiel a už sa zvečeriava. Nemôže už dlhšie čakať a nakoniec odíde smutné naspäť domov. Zobudí sa vždy z toho čudesne smutný a rozladený. Inokedy ho decko našlo pod obraz boží. Dvere rozdrapené, susedia nasratí, otec na zemi a Lojzo nahlas. Decko bolo malý nezmar a večný bojovník proti neprávu. Otca nikdy neopustil, nevedel sa naňho hnevať. Keď ho decko nenašlo doma, vydalo sa hľadať ho po všetkých známych krčmách a šenkoch, často pomerne vzdialených. Decko však už malé mesto poznalo. Bolo v ňom doma. Otca nejako neprekvapilo keď sa decko vrútilo do zadymeného šenku a ťahalo ho za jeho veľkú drsnú ruku domov. Domov k telke, domov do spoločnosti ocka a celkového pohodlia jeho malej izby. Otec zvykol vždy niečo ukuchtiť a potom pozerali telku.

“Macino. Ešte počkaj. Chceš horálku? Daj si ešte kofolu.” – snažil sa zabaviť nedočkavé dieťa ako ho tak ťahalo domov. Kamaráti a chlast mu boli prednejší. Nevedno prečo. Knísal sa pri výčape a prešli často hodiny kým sa mu uľútostilo unaveného decka a pobral sa s ním cikcakovito domov. Brat Juro ho prišiel do garsónky pozrieť asi tak dvakrát aj to až po roku. 

K otcovi malo chlapča akosik vždy veľmi blízko. V čínskom je decko pes, ako aj jeho tec, rok 1982 a inak Kozorožec, čo je v elemente zeme čize k otcovi, Rakovi v elemente vody, malo asi vždy bližšie ako brat Juro. Juro je blíženec, element vzduchu, čo sú najhoršie znesiťeľné a odporné stvorenia ktoré nerobia nič len vietor a zlo ale niekedy sa z nich dozvieme veľa o tom ako sa svet má a prečo sú ľudia takí. Malé chlapča bolo nezastaviteľné. Tvrdé vo svojom rozhodnutí. Nebolo ho od zeme vidieť ale rozhodol sa na dvere vždy poriadne zabúchať. Chcelo vidieť otca, aj to ako býva. Dnes môže muž uzavrieť že rozpad rodiny, alkohol hlavne, neskôr otca aj pochoval. Vie sa že trpel, vie sa že bol opustený a vie sa že mu chýbali žena aj deti. Piť ale prestať nevedel a možno ani hádam nechcel.

Chlapec si pamätá na jedno smutné letné popoludnie kedy otca, celkom náhodou, pretože ho vtedy ani nehľadal, našiel sedieť odpadnutého na lavičke na železničnej stanici. Na sebe mal modré pracovné monterky a na nohách baganče. Isto jedna z jeho ciest rovno z práce viedla priamo do krčmy, kde sa tradične aj zrichtoval pod obraz boží. Všade bolo veľa ľudí. Chlapcovi stislo srdce. Otec tam bol taký sám. Vyzeral taký opustený. Stav dezolácie. Sedel tam skrivený ako povalený strom. Hlava odvisnutá. Ľudia s odporom zazerali. Jeho ocko, ach bože, jeho ocko. Ocko spal. Prebudiť ho a či nie? Zobrať ho domov alebo nechať ho tam tak samého sa prespať? Príde domov? Nestane sa mu nič po ceste? Neokradne ho niekto? Chlapec napokon nemal odvahu sa k otcovi priznať a už tobôž nie ho zobudiť, pretože nikdy sa nevedelo v akom rozpoložení otca po prebudení nájde, a tak pobral sa domov. Hanbil sa za otca, ale bolelo ho že sa k nemu na verejnosti nepriznal, bolelo ho že ho tam len tak nechal driemať a sedieť. V srdci, v srdci mu horelo a hlava, hlava nechápala. Oči plakali ale muselo sa ísť ďalej. Ach môj ocko, môj ocko. Veď isto uvidím ťa triezveho už budúci víkend.

Otec bol aj priateľom Janka Borovičku zo šiesteho. Garsónka o dve poschodia nižšie pod ním. Bývalý športový riaditeľ si chlapca prehliadal vždy až príliš. 12 či 13 ročný chlapec cvičil vtedy gymnastiku a Janko Borovička pripadal mu ako hviezda. Kedysi trénoval gymnastiku, za mlada bol vraj národný šampíon. Decká sú až príliš naivné a dôverčivé. Otec ho vždy radšej pevnou rukou držal ďalej od tejto bývalej hviezdy. Opitý päťdesiatnik sa hodne pred chlapcom predvádzal. Nejeden krát ho chlapec videl ako podgurážený spravil dvojité salto. Janko Borovička sa mal k chlapcovi blízko. Otec asi vedel koľká bije. Možno aj preto že ako dospelý vedel čo je vo veci. Decko nevedelo, netušilo, vtedy nič. Všetko sa vynorí až neskôr ako dospievame alebo starneme. Janko bol prívetivý človek. Otec si z neho robil srandu že každú vetu vždy povie dvakrát alebo aj celkom zabudne že niečo už povedal a hovorí o tom znova a znova. Staršieho chlapca aj neskôr zarmútilo keď dopočul sa že Janko Borovička svoj boj s depresiou prehral a obesil sa doma na radiátore. Otec vždy oznamoval, o smrti svojich zverencov, s veľkým smútkom. Trosky mal rád. Debatoval aj s bezdomovcami či alkoholikmi doma na ich smrteľnej posteli. Doráňané vtáčatá vždy opatroval, hoci vedel že nebudú už nikdy lietať.

Neskôr ako strážnik skrachovaného objektu Drevony Pezinok mal pri sebe až dva psy. Chodil s nimi k vode a opíjal sa syntetickým liehom ktorý si riedil s vodou avšak možno aj úmyselne neúmerne tomu čo sa odporúča. Syntetický lieh mu zadarmo doručoval vďačný priateľ odvedľa. Chemická spoločnosť hneď vedľa bývalej Drevony. Vedelo sa že je zle keď druhýkrát ožltol. Mladý muž navštevoval otca v jeho rodičovskom byte. Opieral si svoju hlavu o ockovu vychudnutú hruď a pozerali spolu televízor. Otec mal stále apetít, vravel však že nič na ňom už neostane a všetko sa vždy spláchne… Pamätá si aj to ako ho otec deň predtým ako ho odviezli prosil aby tam ostal s ním spať. Možno už niečo cítil. Cítil že blíži sa už jeho koniec.

“Macino. Ostať tu spať. Nechoď domov.”

“Ale oci. Ja musím. Veď ja zase prídem.” – vetil mladý muž,  nevediac že otca už nájde len v letargii a agónií.

Z nejakých neznámych dôvodov tam mladý muž neostal a tak trochu si to vyčíta dodnes. O deň mu volala otcova sestra, že otca museli náhle previezť do štátnej. Keď ta mladý muž dorazil našiel už len žltú, chudučkú ľudskú schránku ktorá sa od bolesti kývala na posteli z boku na bok. Čelo mal rozťaté, asi im spadol. Lekári ani sestričky sa o blízke exitusy už veľmi nestarali. Nedali mu ani nič na umŕtvenie či zmierenie jeho bolesti v jeho posledných hodinách. Hanba nášmu zdravotníctvu. Vedeli že je na odchode, mohli mu aspoň niečo pichnúť. Ležal tam, nemý pohľad a skrúcal sa od bolesti. Slzy zaliali mladú tvár, liali sa z nej ako hrachy a padali na bielu plachtu ktorou bol otec prikrytý. 

“Oci, ocinko môj, ocko. Tu som. Tu som s tebou.” – vzlykal a nariekal. Nemý pohľad zrazu zaostrel a hlava sa prestala hýbať z boku na bok. Do očí mu hľadel ocko, ktorý cez tú všetku bolesť a zastreté vedomie spoznal že tam s ním stojí a za ruku ho drží jeho syn.

Mladý muž ešte chvíľu postojí. Bozká ocka na čelo a potom náhle otvára veľké staré nemocničné okno aby dovolil duši odísť. Napokon odchádza aj on sám. Na ceste domov sedí v električke a plače. Okolitý svet o jeho bolesti nič netuší. Všetko si naďalej žije svojou náladou a svojím tempom. Akoby sa ani nič nedialo. Ale tak to už raz v živote je. O štvrtej hodine ráno otec umiera. Mladému mužovi sa prisnije zvláštny sen. Niekto klope na predné okno domu. Mladý muž beží otvoriť. Pod oknom stojí otec. Má oblečenú svoju obľúbenú čiernu bundu a mladému mužovi s úsmevom kýva na pozdrav.

Tag:

Dieťa, Chlapec, Muž

14.06.2024

Zopár ďalších dní na tomto fajnom sídlisku a potom veľké sťahovanie Istotne sa ešte veľakrát v našich spomienkach vrátime do chlapcovho bytu. Hádam sa ešte voľačo nájde v prázdnej hlave pisateľa a tak sa budeme musieť vrátiť. Bola by škoda čohokoľvek nespomenúť, pretože sa nazdávame že to všetko, celé ako je, stálo za to. Dobré či zlé, na život sa vždy [...]

Dieťa, Chlapec, Muž

12.06.2024

Maštale Od hnoja ku ohlávke! Na začiatku kone zaujali aj brata. Chlapec ho zobral raz k ohrade a potom odvážili sa aj ďalej do maštalí kde zastavil ich p. Miškovský, veterinár. Čo je chlapci, čo tu chcete? Tu nemáte čo robiť! – začal stroho. Odkiaľ ste, a ako sa voláte? A ako ste sa vôbec dostali dnu?!!! Nooo, myyy, ehmmm, myyy by smeee chceli tiéééž jazdiť. – [...]

Dieťa, Chlapec, Muž

12.06.2024

Nezbedníci Chlapci z bytovky boli fajn tlupa. Vyrastal s nimi až do svojich dvanastich kedy sa odsťahovali do domu v centre Pezinka. Počas dlhých nudných dní, kedy neboli v škole, zvykli vystrájať kadejaké hlúposti. V takzvanej sušiarni, alebo to bola kočikáreň, kde boli aj pivnice, si spravili klubovňu. Hovorilo sa že po pivniciach straší pán z deviateho, ktorý vyskočil z [...]

Zuzana Čaputová

Čaputová odovzdáva žezlo: Odchádza noblesa, ľudskosť, ale aj váhanie. Prezidentov bolo veľa, prezidentka len jedna

15.06.2024 09:00

K pódiu šla v sprievode svojho partnera Juraja Rizmana, dvoch dcér a mamy. V prejave priznala úspechy aj chyby. Ako hodnotia politológovia jej najsilnejšie a najslabšie momenty?

vojna na Ukrajine, Rusko

ONLINE: Na Ukrajine podľa Putina bojuje 700-tisíc ruských vojakov. Najhorúcejšia situácia je pri Pokrovsku

15.06.2024 06:55, aktualizované: 09:25

V súčasnosti má Rusko podľa Putina na území Ukrajiny takmer 700-tisíc vojakov.

BRICS / Luiz Inacio Lula da Silva / Si Ťin-pching / Cyril Ramaphosa / Nárendra Módí / Sergej Lavrov /

Cyril Ramaphosa je opäť prezidentom Juhoafrickej republiky

15.06.2024 06:40

Prezident Juhoafrickej republiky (JAR) Cyril Ramaphosa bol v piatok parlamentom opätovne zvolený do funkcie hlavy štátu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 21
Celková čítanosť: 22004x
Priemerná čítanosť článkov: 1048x

Autor blogu

Kategórie