“Sused! No to je od vás pekné že ste prišli. Dobré spôsoby sa predsa len ešte úplne nestratili. Ľudia majú stále záujem o svojho suseda. To je dobré znamenie. Optima, kávu pre nášho hosťa.” 

Jožo zasahuje!

Nasledovali ešte ďalšie dva otrasy a potom zavládlo mŕtve ticho. Dopoludňajšie slniečko si naďalej veselo svietilo akoby sa nič nedialo, vec sa ho predsa len netýkala, a vrcholky ihličnanov rezko tancovali ako im jemný vietor pískal. A bolo to až po minúte či dvoch kedy drzé bezstarostné drozdy začali zase štebotať spoza kríkov. Za nimi pustili sa červenky a potom aj stehlík. Slavík sa zapojil ako posledný. Vrabce boli jediné čo ešte ticho sedeli na rýmse a vyplašene sa obzerali po krajine. Prvý hmyz na vychádzke ani nevšimol si ničoho a naďalej žil si svoj malý veľký život vo svojom obrovskom mikrosvete. Zaneprázdnené včely, ešte trochu ospalé, aj ľahostajné motýle citrónovo žltej farby pokračovali vo svojich vlastných denných obchôdzkach. Lienka sa vyhrievala na okne hotela Royal a len trošku prekvapená sledovala ako sa kúsok od nej odniekiaľ valí zvláštne červenkastá voda. Sotva rozmrazený čmeliak zablúdil do Agnesinej predzáhradky a pochutnať si chcel na prvých narcisoch keď v tom tá vyletela z domu, ako kôň z maštale v ktorej horí, a pošliapala mu všetku tú krásu rovno pred očami. Založila si ruky v bok a prezerala dom od strechy cez steny až po samú zem. Všetko vyzeralo v poriadku, trochu opadanej omietky a dve tri posunuté škridle, keď zrazu oči jej spočinuli na oknách. V tej chvíli už ulicami reval núdzový alarm a každých päť sekúnd sa z rozhlasu ozval robotický mužský hlas. STAV NÚDZE! PROSíM ZACHOVAJTE POKOJ, POMOC JE NA CESTE. STAV NÚDZE! PROSíM ZACHOVAJTE POKOJ, POMOC JE NA CESTE. 

“Jóóóóóóój, maminka moja!” – zrevala Agnes. “Jožo, Jožo, vstávaj ty nešťastník! Nemáme oknáááá!!!” – nariekala a plakala ako malé decko čo zobrali mu lízanku. A vskutku, tam kde boli sklenené výplne sa teraz trblietala bohatá pavučina perfektných prasklín bezpečnostného skla. Stačilo len ťuknúť prstom a drobné kryštáliky zasnežili zem. Ako bude ona teraz ulicu sledovať keď okien niet. Och, a koľko globálov bude oprava stáť! Kvety jej v noci pomrznú, kde ona teraz deky, alebo čo, priklincovať kým príde robot sklenár?!  

“A predstav si, naozaj!” – škúlil Jožo rozospato ako vyšiel pred dom a škrabkal sa vzadu na hlave. “Veď nám celkom vyrazilo okná! To sa opraví. Nenariekaj. Buď rada že sme na žive. Horšie sa mohlo stať! To ale bola rana! Veď ma z postele vyhodilo, Agnesa! Obraz z našej svadby na hlave mi skončil, bodaj ho, ten ťažký rám, pozri veď krvácam.” – rečnil nezvyčajne šokovaný Jožo, inak kľuďas, a ukazoval na krvavé prsty ktorými hrabal sa vo vlasoch. “Aha, Agnesa! Veď voda sa valí z Matejovho zámku! Skontroluj ešte dom kým prídu roboty, nie že pri opravách nám zase niečo nájdu čo nemáme mať!!! Ja idem k susedovi rýchlo hostí ratovať, aj jeho by bolo treba pozrieť, či sú pán šéfko na poriadku.”

“Kam sa sereš, ty hovädo staré naničhodné pomätené. Tu ti treba doma byť. Ja mám zase všetko sama robiť? Čo ťa po ňom, čo ťa po ostatných? Plechové škatule tu budú čo nevidieť! Vieš že ja neviem s nimi.”

“Agnes, nám sa chvalabohu nič nestalo, ale čo tu susedko náš? Patrí sa kresťanovi, veď je to len tutoká hneď cez ulicu…” – zamrmlal a ignorujúc manželkine nadávky a vyhrážky vybral sa susedovi pomáhať.

Prvé čo bolo že odstavil vodu. Technická miestnosť stála mimo hotela. Cez poškodené dvere vtlačil sa dnu a vypol hlavný uzáver vody. Lienke aj celkom smutno prišlo keď tá sviežosť vodopádu tak náhle ustala, a tak testovať sa dala svoje krídla, že či po zime stále fungujú, a odletela. Jožo potom bežal k hlavnému vchodu. Obrovské presklené kovové dvere z umeleckého kovania ktoré viedli na recepciu boli zamknuté. Zvonku bola len obrovská zlatá guľa a starodávne klopadlo. Jožo chcel lakťom duchaplne vyraziť sklenenú výplň ale nedarilo sa. Sklo bolo tvrdené. Poobzeral sa, chytil skalu a na viackrát pokusov nakoniec rozbil jednu z výplní a nahmatal kľučku. Cítil sa trochu ako vo filme. Rád pozeral akčné. Súčasná situácia ho celkom nabudila, zobudila z bežnej strnulosti jeho nudných dní. Výborne! Bolo len zabuchnuté. Vošiel na veľkú recepciu a prekonávať musel návaly ohúrenia a zvedavosti, predtým než sa mohol vôbec pohnúť ďalej. Hoci sa s Matejom vždy pekne pozdravili, vnútri tohto skvostu Jožo nikdy predtým nebol. Ako tak bežať chcel hore že pozrie po izbách, hlavne nájsť chcel majiteľa, do cesty mu vošiel WELCOME BOT, verzia 11.9. Robot ktorý okrem vítania hostí vedel ešte aj odpovedať na rôzne otázky ohľadom hotela a jeho okolia, mestečka, okolitých reštaurácií a barov či kúpeľov, zatiaľ čo spodkom vysával aj zmýval podlahu, takže mu cez hluk často nebolo nič rozumieť. Chyby výrobcov v oblasti robotiky boli časté. Na základe sťažností sa za behu opravilo mnoho chýb až neskôr. Zákazníci teda vlastne pomáhali robotike vyvíjať sa a zdokonaľovať. Trvalo rok kým WELCOME BOT verzia 12 prestala vysávať kým hovorí. Jeho konštrukcia bola jednoduchá. Telo bez nôh len akási pohybujúca sa kocka na ktorej vrchu bola hlava s monitorom. Na túto dobu primitívny ale zato svoj účel perfektne plniaci si robotík za ktorého Matej, v porovnaní s Optimou, dal  len pár globálov. Vedel sa dokonca spárovať s náramkom a čítať základné informácie potrebné pre bezpečnosť. Nemal však prístup k všetkým dátam.

“Vitajte. Podľa vášho náramku som zaznamenal že nie ste hosťom hotela. Dobré ráno sused. Ako vám môžem pomôcť?” – opýtal sa Joža pričom sa krútil okolo neho a vysával. 

“Sused?” – opýtal sa Jožo začudovane lebo nevedel či dobre počul. To vysávanie mu išlo naozaj na nervy.

“Áno, pán Jozef, bývate predsa oproti.” – oznámil veselo a v rovnakom kruhu začal zmývať povysávanú podlahu. Umývací program bol, chvalabohu, o dosť tichší.

“Jebéém ti, ako to vieš?” – zľakol sa Jožo akoby videl čerta a dokonca aj trochu uskočil.

“Som WELCOME 11.9! Ako automatický vrátnik, som aj súčasť bezpečnostnej robotiky a mám tak prístup k vašej adrese, ktorá je uložená vo vašom náramku.” – odpovedal robot rovnako veselo ako predtým a ukončil umývanie. Jožo si často vôbec neuvedomoval tento šialený pokrok doby a veľa vecí mu jednoducho unikalo. Súvislosti a technologické fakty mu v jeho veku už nejako nezapadali do seba. Bol to však racionálny človek, ktorý stále ešte používal svoj starý dobrý sedliacky rozum. Veľa ľudí len išlo s dobou, s prúdom, ako sa hovorí, a nie každý sa vždy zaujímal o všetky detaily. Ľudia sa v mnohom spoliehali na dôslednosť a bezpečnosť doby, prosto verili systému. Chvalabohu však ešte stále existovalo dosť skeptikov, a tak mnohí ľudia systém a jeho nastavenia aj dôkladne kontrolovali. Jožo by nikdy neprišiel na to ako robot vie že sú susedia, no teraz to už chápe. Všetko je už navzájom, naskrze, také poprepájané. Pomyslel si krátko na staré dobré časy. Jeho otec robil v závode vrátnika. Malý Jožko sedel vedľa neho na stoličke a hompáľal nohami, kým on popíjal zalievanú kávu a do veľkého zošita zapisoval návštevy. Bolo treba občiansky. Človeka si vždy premeriaval takým tým prísnym pohľadom, či sedí fotka.

“Ako vám teda môžem pomôcť?” – vyrušil ho robot z jeho myšlienok.

“Lokalizuj majiteľa hotela. Zavolaj mi šéfa! Rozumieš?”

“Bohužiaľ, na to nemám oprávnenie. A čo tak skúsiť náš nový tenisový kurt, sused? Tenis je dobrý na kardio. Prenájom kurtu, len štvrť globálu hodina. No nekúp to! Hahaha.” – išiel si robot svoje. 

“Mali sme zemetrasenie. Ty zasratý hovoriaci vysávač. Máte poškodený hotel. Hľadám vášho majiteľa. Chcem zistiť či je v poriadku.”

“Zemetrasenie.” – zopakoval slovo. “Zas… zasra…zasratý. Vysávač. Vyhľadávam….  Zemetrasenie je vonkajší prejav náhleho uvoľnenia nahromadenej mechanickej energie v litosfére, to znamená v kôre a vo vrchnom plášti. Vyše 90 % zemetrasení je spôsobených tektonickými pohybmi zeme, zvyšok pripadá na vulkanizmus, zrútenie veľkých podzemných dutín, napríklad stropov jaskýň alebo skalných masívov, ako aj na činnosť človeka. Sem patria banská činnosť, niekdajšie vojenské explózie a podobne. Zasratý: Výraz nebol nájdený. Vysávač: Nástroj na čistenie kobercov a tvrdých podláh. Využite akciu na WELCOME 12, povysáva za vás, obslúži recepciu a vždy povie hosťom to čo prajú si počuť. Pomôžem ešte nejako?” 

“Idem za Matejom. Vieš kde v hotely sa presne nachádza?” 

“To vám žiaľ nemôžem povedať … Chcete sa ubytovať? Ak áno, máte rezerváciu? Alebo sa chcete iba opýtať na informácie hotela? Možno niečo z okolia? Viete ktorá reštaurácia je najlepšia? Ryby či radšej dobrý steak? Poznáte účinky miestnej vody? Idete za niekým kto je ubytovaný? Ak áno, poznáte jeho celé meno? Môžem hosťovi poslať správu na náramok aby vedel že ho čakáte na recepcii… “ – pokračoval robot v nespočetných otázkach a možnostiach ako môže poslúžiť aby tak zistil čo tu tento votrelec chce, zatiaľ čo sa Jožo vydal svojvoľne hore schodmi. Keď to robot zbadal začal pišťať ako siréna, bol to taký protivný do uší idúci zvuk, a potom kričal PROSíM STOJTE! VOLáM OSTRAHU! VAšE MENO A ADRESA BOLI ZASLANé NA BEZPEčNOSTNý DESK! PROSíM STOJTE. VOLáM OSTRAHU. VAšE MENO A ADRESA BOLI ZASLANé NA BEZPEčNOSTNý DESK! PíP PííP PíííP PíííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííP. – doliehalo až hore k Jozefovi ktorý vybehol na prvé poschodie a začal prehľadávať izby. Väčšina hostí boli páry, staršie aj mladšie, a neboli vôbec prekvapení keď Jožo vtrhol im do izby ospravedlňujúc sa že hľadá majiteľa. Jožo nechápal ako môžu byť všetci takí kľudný. Jeden pár raňajkoval v posteli, ďalší sa váľali po sebe a smiali sa a iní popíjali kávičku, čítali si knihu, pozerali televízor alebo len tak postávali pri okne a na veľkolepých kamenných terasach. Jeden z párov, obaja nahí na deke uprostred izby, si mysleli že je to údržbár ktorý kontroluje izby po chaose a tak opýtali sa ho kedy potečie voda lebo že vraj chceli by sa spolu osprchovať. Jožo v úžase, ešte chvíľu premeriaval si mladú peknú nahú ženu štíhlej postavy a narýchlo skontroloval veľkosť partnerovho penisu, aby sa upokojil že nie je na tom až tak zle, pobral sa bez slova preč a napokon vybehol až po samý vrch. Akosi intuitívne vrazil do jediných dvojitých dverí ktoré boli na konci chodby. Budova nebola na oko poškodená. Jediná prasklina z ktorej predtým valila sa voda bola prasklina východnej veže v ktorej mal Matej kúpeľnu. Táto veža bola spojená s obrovským apartmánom, vlastne dvojizbovým bytom s kuchyňou, ktorý obýval majiteľ.

“Preboha!!! Kristov palec aj jeho ukazovák! Veď tá bytosť je celkom holá!” – skríkol Jožo a prežehnal sa.

“Som?” – opýtala sa Optima, nechapajuc vôbec, a po sekunde pokračovala nahlas vo výklade. Holá, holý, nahota: Keď človek nemá na sebe oblečenie. Slovo „nahota“ sa môže použiť aj vtedy, keď je odhalená len časť tela. Používa sa najmä vtedy, ak je možné vidieť genitálie osoby (alebo bradavky ženy), aj keď sú ostatné časti tela zakryté….

“Matej! Kristove nohy!! Choď od neho, obluda!” – skríkol na Optimu a prerušil ju tak. Optima práve ošetrovala Mateja. Bol to šokujúci nález. Jožo stratil dych aj reč. Optima mala celé ľavé predlaktie zbavené umelej koži a cez tvár mala veľký škrabanec po ktorého stranách visela umelá koža. Cez široký rez bolo vidieť akúsi kovovú konštrukciu a svetielkujúce káble ktoré vyzerali ako ľudské žily. Oblečená bola tak ako sa ráno obliekla, chýbala však blúzka, bola nahá tam hore. Napriek tomu že z ľavého prsníka jej visela odšklbnutá bradavka, pravý prsník aj ploché bruško si Jožo zvedavo prezeral. Matej ležal nahý na gauči a hlavu mal v jej lone. Vyzeralo že spí. Oči mal zavreté ale nespal. Chytro nahmatal deku, zakryl sa ňou, a povedal.

“Sused! No to je od vás pekné že ste prišli. Dobré spôsoby sa predsa len ešte úplne nestratili. Ľudia majú stále záujem o svojho suseda. To je dobré znamenie. Optima, kávu pre nášho hosťa.” – ozval sa a schuti sa zasmial. Optima akurát dokončila šikovných pár stehov na jeho tvári. Veľkú reznú ranu, ktorú spôsobilo mu vypadnuté sklo sprchovacieho kúta, zašila ako chirurg.

“Jozef! Automatický vrátnik Welcome 11.9 mi hlási že ste sem vošli bez oprávnenia. Musím vás požiadať aby ste odišli. Som nastavená chrániť majiteľa a jeho majetok. V prípade ohrozenia použijem fyzickú silu a zabránim vám odísť až do príchodu bezpečnostných zložiek.” – povedala chladne, postavila sa a vyšla smerom k Jožovi ktorý sa od strachu dobre že neposral. Hypnotizoval ale stále jej prsník, zatiaľ čo ona sa blížila.

“Optima! To je v poriadku. Mali sme zemetrasenie predsa! Musíte sa naučiť rozlišovať výnimočné situácie kedy sused môže len tak vojsť dnu a skontrolovať kamaráta. Chápete?”

“Nie. Žiaľ, protokol chýba v systéme. Kontaktujte prosím výrobcu. Report som už odoslala.”

“Tak ja už pôjdem, Matej, som rád že ste v poriadku.”

“A to si ani nevypijete s nami kávu? Japonci zúria. Vedeli ste že Čína nedávno vyrobila robota ktorého pokožka je teplá a na nerozoznanie od ľudskej? Má dokonca aj tlkot srdca. To sú nám vecičky, Jozef, nechceli by ste jedného takého?”

“Nie, ďakujem Matej. Za chvíľu sú tu zložky, musím ísť pomôcť Agnes.” – usmial sa Jožo, pozrel ešte raz na pravý prsník a zahanbený odišiel. Na recepcií už tíško vysával WELCOME 11.9 a po hneve jeho nebolo už ani stopy. Optima totiž vypla alarm a na základe Matejovho príkazu udalosť označila dátumom a časom a uložila ju ako ŽIADNE BEZPEČNOSTNÉ RIZIKO. Predtým ako Jožo vystrelil z hotela, išiel sa WELCOME 11.9 ešte pýtať tie isté veci znovu a znovu, akoby suseda nikdy predtým ani nestretol. Dobrý deň, sused. Ako vám môžem pomôcť … A čo tak skúsiť naše nové tenisové kurty!  Ryby, rybky, rybičky! Obľúbená reštaurácia pre milovníkov rýb. Dnes zľava… Jožo prekrútil očami a bežal domov Agnese pomáhať.

“Bolí vás to?” – pýtala sa Optima Mateja kým hádzal na seba veci.

“Bolí, no áno, tak trochu to bolí, ale čo vy viete o bolesti, drahá? Bolia vás  vaše rany? Ste poškodená. Videli ste sa v zrkadle? Pýtate sa to len preto že vás ľudia, Japonci, tak naprogramovali. Je to hlúpe. Roboty by sa mali prestať správať, myslieť a hovoriť ako ľudia, čo poviete Optima?”

“Bolesť alebo bôľ je fyzický alebo psychický stav, ktorý vzniká v dôsledku mimoriadne silných alebo poškodzujúcich účinkov na organizmus, ohrozujúcich jeho existenciu alebo celostnosť. Bolesť je jedným z najcennejších výsledkov evolúcie živočíšneho sveta. Bolesť má osobitne veľký klinický význam ako symptóm poruchy normálneho priebehu fyziologických procesov, keďže celý rad patologických procesov ľudského organizmu sa ohlasuje bolestivými pocitmi ešte pred vznikom vonkajších symptómov ochorenia. Z emočného hľadiska má prežívanie pocitu bolesti ubíjajúci a deprimujúci charakter, niekedy charakter utrpenia; je stimulom pre rôznorodé obranné reakcie zamerané na odstránenie vonkajších alebo vnútorných podnetov, ktoré tento pocit vyvolali. Pocity bolesti vznikajú v centrálnom nervovom systéme spojením procesov začínajúcich sa v receptoroch kože alebo vnutorných orgánov, od ktorých sa impulzy špeciálnymi dráhami dostávajú do podkôrových systémov mozgu, vstupujúcich do dynamickej interakcie s kôrovými procesmi vo veľkých mozgových hemisférach. Reakcia na bolesť predstavuje najinertnejšiu a najsilnejšiu nepodmienenú reakciu. Pociťovanie bolesti do istej miery podlieha vplyvu vyšších psychických procesov, ktoré súvisia s činnosťou kôry a závisia od takých osobnostných čŕt, ako je zameranosť, presvedčenie, hodnotová orientácia atď. Existujú početné príklady o statočnosti, o schopnosti znášať bolesť a nepoddať sa jej, ale konať na základe vyšších mravných motívov, a naopak, o zbabelosti, o sústredení sa na svoje pocity bolesti. Mysľou sa dá vraj bolesť ignorovať alebo aj úplne odstrániť. Bolesť sa pokladá za jednu z hraničných situácií. Ako neživá bytosť necítim bolesť hoci by som ju rada zažila. Posunulo by ma to bližšie k ľudstvu. Drahá: Finančne náročné zakúpiť alebo aj označenie partnerky či manželky. Rany ma nebolia, nie som človek. Necítim bolesť. Poškodenie potvrdené, navrhujem okamžitý servis. O svojom poškodení som informovala výrobcu aj najbližší servis. Videla som sa v zrkadle keď som vás zdvíhala zo zeme. Nedokážem vyhodnotiť iný než technický stav. Vidieť sa v zrkadle .. môžete tým myslieť sebareflexiu alebo fyzický výzor človeka. Ja sa nevidím v zrkadle, Matej. Je mojou úlohou a základným nastavením sa správať, myslieť a hovoriť tak ako to robia ľudia.”

“Som si aj myslel že viete o tom hovno.” – uškrnul sa Matej.

“Hovno. Výkal. Zbytok strávenej potravy. Odpad. Často používané v rôznych zmysloch v ľudskom hovorenom slove. Povaha a pôvod slova: Vulgárne. Matej ste v poriadku ? Bála som sa o vás. Zľakla som sa keď našla som vás tu ležať v krvi.”

“Tak vidíte, už zase. Ako sa robot môže báť alebo čokoľvek pociťovať? Sú to len frázy. Ste úbohá, madam. V skutočnosti neviete a necítite nič. Čo vy viete o strachu? Ste len chodiaca encyklopédia. Trápna skriňa ľudskej ješitnosti. Budem sa to musieť naučiť ignorovať a jednoducho len s vami hovoriť akoby som hovoril s človekom. Čo na to poviete?”

“Nemáme pocity, Matej. Som umelá bytosť. Strach: 1. Stiesnený duševný stav, priamy efekt na fyzickú pohodu a telesné funkcie, vyvolaný očakávaním niečoho nebezpečného, zlého, bátie sa: panický strach., strach zo smrti, pred smrťou, dostať strach, triasť sa, potiť sa, zmeravieť, umierať od strachu, nahnať niekomu strach, nemaj strach! Neboj sa, neobávaj sa! 2. Obava, úzkosť o niekoho, niečo: strach o rodinu, o budúcnosť. Mať strach báť sa; dostať strach. nastrašiť sa. Strach má veľké oči keď sa bojíme, zveličujeme nebezpečenstvo; ide z neho strach, je strašný; expresívne.: mať strachu plné nohavice, gate veľmi sa báť; až strachovať sa veľmi; veľmi mnoho; žiadne, nijaké strachy! Posrať sa, expresívne, vulgárne. Netreba sa obávať 3. Vetná príslovka. Expresívne, je strašné, hrozné: strašné len pozrieť na neho; bolo strašné pomyslieť na to. Strachopud, expresívne, bojazlivý človek, bojko, zbabelec: Nebol strašný, a predsa sa zľakol; strachopudka; strachopudský prídavne meno.; strachopudsky príslovka.; strachopudstvo, strachoš, expresívne, bojko, bojazlivec. Budem rada ak budete somnou hovoriť ako s človekom. Bol to zámer. Je to zámer nášho výrobcu. Som Optima, takmer ľudský spoločník, ako sa hovorí v reklame na nás. Ha ha ha. Navštívte Japonsko! Vaše slnko vychádza u nás! Poslúžim ešte nejako?” – zasmiala sa a snažila sa opraviť si visiacu bradavku.

“Nie, zlatíčko, vypnite sa, pošleme vás do servisu. Počkajte ešte! Ako ste sa vlastne zranili? Reportujte všetko až do momentu kedy ste ma vytiahli z kúpeľne.”

“Zlatíčko? Nenachádza sa v mojom programe… Zla. zlatí..zlo..čkať..čkanie. štikútka…” – koktala, keď v tom Matej ju okríkol.

“Pokračujte v reporte udalostí!”

“Podávala som hosťom raňajky, niektorým Anna nosila raňajky na požiadanie do postele a bez poplatku. Je pomalá, Matej. Pomalá a stará. Cibuľu nakrájam v sekundách, jej to trvá pol hodinu. Merala som ju. Mala by už oddychovať, nemyslíte si? No a potom som… ” – začala vysvetľovať, medzitým prekárala Annu a potom chcela pokračovať.

“Stop, stop, Optima. Takto nehovorte! To si nedovolujte!!! Zakazujem vám vyjadrovať sa takto k Anne! Kto vás takto naprogramoval? Jebem vám boha čertovského. Povedali vám aby ste boli zlá na dôchodcov? Povedali vám že starí ľudia sú záťažou systému a že bolo by dobré zbavovať sa ich? Máte to kdesi v tom skurvenom skrytom Japonskom kóde? Priznajte sa! Vlastne, to je jedno. Zakazujem vám vyjadrovať sa k môjmu ľudskému personálu, menovite, Anne. Pokračujte v reporte!”

“Krátko na to ako som sa vrátila do kuchyne, môj systém zaznamenal nerovnosť zeme alebo otras, nedokážem presne definovať. Zrútil sa na mňa pult s riadom visiacim nad kuchynským ostrovom. Bola som v tme. Tmu, nazývame, je nám nakázané volať to ľudsky, je to však iba koniec záznamu, prerušenie záznamu, reštart, koniec archívu, vypnutie, tma. Reštartovala som sa a skontrolovala funkcie. Hneď potom som bežala k vám a pomohla vám von z kúpeľne. Ostatné už viete.”

“Kde je Anna?”

“Podľa jej náramku, lokalizujem….. Nachádza sa v záhrade. Pulz stabilný, vitálne funkcie prítomné.”

“Ďakujem, vypnite sa.”

Koniec druhej časti