„Pokrok je jako stádo sviní v humně. Z takého stáda, to sa mosí uznat, je užitek. Je uzený špek, je ovar, je prejt, sú klobásky, sú nožky v rosolu. Tož sa nesmí ohrnovat nos, že je všecko posrané.“ —  Andrzej Sapkowski

Zdá sa, že nikto nepríde

STAV NÚDZE! PROSíM ZACHOVAJTE POKOJ, POMOC JE NA CESTE. STAV NÚDZE! PROSíM ZACHOVAJTE POKOJ, POMOC JE NA CESTE. – ozývalo sa naďalej ulicami mestečka a všetkým obyvateľom bolo zvláštne že stále nikto neprichádzal. Od zemetrasenia prešlo dobrých osem hodín a popoludňajšie slnko sa pomaly ale rozhodne a isto posúvalo po oblohe smerom k západu. Matej sa nevedel dovolať do servisu. Mali byť uňho už pred pár hodinami. Znervózňovalo ho to. Kontaktoval výrobcu ale z Japonska mu prišla len zvláštna notifikácia o náhlom prerušení zmluvy výrobcu s autorizovaným servisom na Slovensku. Hneď potom mu oznámili že v rámci záruky ju môže poslať na opravu priamo do Japonska, prepravu tam však hradí užívateľ, prepravu naspäť hradí výrobca. Prechádzal sa po apartmáne a dumal čo sa mohlo stať. Potom, aby sa rozptýlil, z terasy sledoval Annu ako sa čosi v záhrade vybavuje so zákazníkmi. Vyzeralo že sa dožadujú aby im prezradila či budú môcť ostať a rovnako tak či Wellness Centrum dnes otvorí. Ako tomu často býva, unudených boháčov dokázalo len máločo naozaj rozhádzať. Také malé zemetrasenie im predsa nemôže pokaziť zábavu. Nedajbože nejakým spôsobom ovplyvniť ich kvalitu života, nie to nie. Jeden starší pán a mladá slečna sa v bielych županoch s logom hotela Royal naháňali po záhrade a snažili sa pritom nerozliať ich šampanské. Iní pokojne plávali vo veľkom 50 metrov dlhom vyhrievanom bazéne, a samozrejme jeden z mladších, atleticky stavaných mužov, ktorý bol nezvyčajne opálený na túto dobu, sa predvádzal a zaplával súvislých desať dĺžok kraula a päť dĺžok motýlika. Potom sa prostredníctvom posledného záberu vyhodil z bazéna ako taký dravý uškatec keď na ľadovej kryhe uvidí tučniaka a šikovným obratom sa prevrátil na chrbát a oddychoval. Po úžasnom výkone zhlboka dýchal a s rukami za hlavou sa díval do nebies. Veľa žien a dievčat povychádzalo na terasy a robili sa že baví ich výhľad na miestne lúčky či lesy, iné zase hľadali čosi na oblohe, no všetky rovnako, miestami a nenápadne, obdivovali na kraji bazéna oddychujúceho mladého samca. Ten sa neskôr postavil, prehodil si cez seba župan a hrdým krokom odišiel naspäť do hotela. Matej prekrútil očami a nešťastne pozrel na svoje vypuklé brucho a zostarnutú, teraz navyše poranenú, tvár. Onedlho sa vrátil k momentálnym starostiam. Ako držiteľ zlatej servisnej OPTIMA karty mal mať garantovaný okamžitý servis. Bolo to všetko také čudné. Pozeral sa na vypnutú polonahú, našťastie len povrchovo poškodenú Optimu ako tam tak stojí v rohu so zvesenou hlavou. Rozmýšľal aké pozoruhodné ich vyrobili. Všetky tie malé detaily ho na nej bavili a zároveň aj fascinovali. Napríklad ako jej nakázal sa vypnúť a ona najprv odišla na miesto kde nebude zavadzať a až potom sa vypla. Aké dômyselné. Matej sa rozhodol už ďalej nečakať, a akoby aj celkom láskyplne jej najprv dôkladne omotal predlaktie elastickou bandážou, aby sa jej pri práci nepoškodili dôležité spojenia, a potom jej sekundovým lepidlom opravil visiacu bradavku aj ranu na tvári a obliekol ju do jej obľúbenej saténovej blúzky. Opätovné zapnutie samozrejme nefungovalo na hlasový povel. Vzadu na krku, tesne nad krčnou chrbticou bol pod syntetickou kožou gombík ktorý bolo treba na päť sekúnd podržať, no pri tretej sekunde vošla náhle Anna a tak Matej radšej reštart odložil. Bol jej príchodom trochu podráždený, chystal sa totiž Optime dnes po prvý krát tykať. Chcel sa s ňou zblížiť. Vyzvať ju aby mu tykala tiež. Po tom všetkom, po nečakanom a stresujúcom zemetrasení sa cítil tak trochu na nezodpovedné dobrodružstvo. Uvedomil si aký je život krátky a zabudol na všetky svoje predsudky. Je to už raz tak že so životom v ohrození to človeka často mení.

„Maťko! Počkaj ešte kým tú plastikuš zmiju zapneš. Čo mi hľadíš na prsty, hovorím jej minule keď krájala som cibuľu. Ona vyrovnala stoličku, ktorú vraj zasunula som na nerovno, a povedala, krájate nepresne a krájate pomaly. Pozerajte sa, chválila sa, takto sa to robí, a začali jej prstiská behať ako kosačke vrtuľa. Až som sa zľakla, Maťko, tak veru hej, zlo jej išlo z tých jej umelých očú. Nemá ma rada, ja to viem. Ale ubránila som sa statočne, Matejko môj, neboj sa ti nič! Basomtikurvumater, hovorím jej, ale ona nič nerozumela. Mne ty nehovor čo mám robiť ty škatuľa, ja som človek ty si stroj !!!! Kričala som na ňu. Najprv ma vyzvala na dodržiavanie vládnych pravidiel AI komunikácie s človekom, článok štyri bod deväť či čo, a potom sa odvliekla kdesi do rohu. Namôjveru akoby sa urazila sťa by to naozajstný človek, jej tvár ovisla smútkom akoby by bola z niečoho sklamaná. Povedala aby som ju nerušila. Tvrdila že si ukladá nejaké dáta či čo. A vieš čo ti mi minule ešte povedala? Kedykoľvek s vami robím, cítim z vás podráždenosť a hostilitu. Hovorím jej, tak ako aj ty zvykneš jej hovoriť Maťko, že vysvetli slovo. No čo ja ti viem čo to je tá hostilita, pomyslela som si namôjveru aj celá podráždená. Tak jej hovorím vysvetli hostilitu a ona mi na to: Veď ste človek, myslela som si že to by ste mali vedieť čo znamená hostilita. A ja jej hneď potom nesiem, zúrivá som bola načisto Maťko, náš hrubý slovník, vieš Maťko, slovník slov výkladový, a tam sa to nenašlo a ona ti mi potom hovorí že to originál pochádza z latinčiny ale zľudovelo to časom všade a aj tu u nás. Ak sa to v mojej múdrej knihe vraj nenachádza tak sme pozadu, si predstav, ako uráža náš národ. Hostility alebo hostile z angličtiny, no že ja som to nikdy nepočula. Ona si podľa mňa často len vymýšľa. Ako vôbec overíš či hovorí pravdu a kedy áno a kedy nie. Vraj že moja kniha z roku 2003 je už na nič a mám ju vraj hodiť do ohňa. Možno máte aj viacej takých starých plesnivých ozrút a nepotrebných zlepenín? Zlepenín? Pýtam sa jej a ona že .. Ospravedlňujem sa za nevhodné slovo. Akože ich to len nazývate, to slovo svet už veľmi nepoužíva… Knihy predsa, áno knihy a encyklopédie. Nahádžte ich všetky do ohňa, milá Anna. Dnes predsa za vás už číta Optima! Vaše slnko vychádza s nami! Júj, veru tak Maťko, ide z nej strach, až hrôza. Tak som jej povedala že si veľa dovoľuje na to že je to len plechová krabica a ona že … Vyhodnocujem veľa negatívnej energie ktorá vám môže v konečnom dôsledku škodiť alebo až spôsobiť karcinóm. Navrhujem pozitívnejší prístup k životu Anna, veselé zmýšľanie či čo … No, Maťko, je toto normálne? No ako len chceš, predo mnou sa nemusíš skrývať. Viem že ťa vzrušuje. Vy chlapci sa hádam vysemeníte aj do elektrickej zástrčky keby vám už nebolo nič oné viac treba. Čo som vlastne chcela je, hostia sa pýtajú či môžu ostať. Hovorím im mne jebla na hlavu panvica ale tu som živá a zdravá ale neviem hovoriť za kúpalisko alebo ich personál. Samozrejme že tak som sa nevyjadrila. Spadla panvica, povedala som im, spadla mi na hlavu panvica, tak sa neobávaj Matejko, to ja len s tebou takto, vieš. Podľa mňa tam už nie je ani živej duše. Po termálnom bazéne zostala len diera, no, čo hovoríš, Maťko? Čo im mám povedať? Necháme si ich tu? Globále poletia dnu na účet ale čo tie regulácie. Hm, to nám nedovolia, isteže. Hotel máme poškodený, vieš aký sú dnes na to prísny tam hore. No ale zapni si ju, šmuhu škaredú, keď chceš, ale počkaj ešte, ja by som ju predtým ešte trochu upravila.“ – vychrlila Anna naraz spôsobom jej veľmi vlastným a prirodzeným a spoza nohavíc vytiahla akési púzdro z ktorého postupne vybrala farebné tiene, tužku, špirálu, malú krabičku akejsi hnedastej omietky, ružový púder a rúž. Optima napokon vyzerala nielenže ako nová, ale ešte k tomu aj výrazne sviežejšia a krajšia ako obyčajne. Anna jej ešte na blúzku pár krát strekla svoju obľúbenú voňavku Dolce & Gabbana  – Light Blue, ktorá sa, čuduj sa svetu, ešte stále úspešne vyrábala a predávala. Matej sa nevedel na Optimu vynadívať. Konečne ju zapol, ale ešte kým otvorila oči, Anna prstom upravovala posledné detaily na jej tvári.

“Anna! Čo to robíte? Viete predsa že sa ma nesmiete dotýkať! Dodržujte prosím predpísaný fyzický odstup. Pri bežnej komunikácií to je aspoň jeden a pol metra ale…” – ozvala sa Optima ihneď po reštarte akosi automaticky, a tak trochu ešte zmätená chcela pokračovať vo výklade manuálu ale Anna ju prerušila lebo už vedela čo chce ešte povedať. “… Ale pri SEXBOT móde sa toto pravidlo automaticky vypína. Tak je? To už poznám naspamäť!” – zadrela Anna ktorá zrejme nedodržovala odstup bežne, Matej vedel o tom svoje, i jemu to vadilo že dýcha mu rovno do úst keď s ním tak náležito rozpráva. “Máš aj niečo nové? Ty nevďačná plechová pobehlica! Na dotyky sme mimo sexu citliví! Že? Len som ťa trochu vylepšovala! Sa nezblázni!” – pokračovala Anna. Optima mala oči ešte stále zatvorené. Káble aj čipy, hardvér a či softvér mašín, sú v tomto človeku tak veľmi podobné. Ono to chvíľu trvá kým sa ten mozog či telo po zobudení rozbehne. Optima otvorila oči a prudko od Anny odskočila.

“Jebémti! Čo sa ľakáš ty škebla trafená!!! Veď len robím z teba človeka!” – vyskočila  preľaknutá Anna tiež. V tom momente ako Optima pred seba vystrela ruku si totiž Anna myslela že jej ublíži. Anna sa trochu ukľudnila a potom vrtiac hlavou, nesúvisle nadávajúc na novú dobu a na všetky živé aj neživé pobehlice, vyšla z Matejovho apartmánu a išla si po svojom. Na chodbe ju ešte stále bolo počuť šťavnato kliať. Niečo ako… Čoho som sa to dožila, ach do pi*i tam vy*ebanej! A potom… Keby som vedela tak radšej skorej skapem ako sa tohto dožiť… Matej sa dlho nemohol prestať smiať no potom zvážnel o opýtal sa.

“Optima. Definuj dotyk. Vysvetli ako ho môžeš cítiť.”

“Fyzický dotyk je definovaný ako akákoľvek forma fyzického kontaktu medzi dvoma ľuďmi, ktorá slúži na prejavenie náklonnosti, lásky, podpory, súcitu alebo bezpečia. V kontexte psychológie a vzťahov je často označovaný ako jeden z „5 jazykov lásky“. Ide o nekonečný rad foriem telesného kontaktu, nielen o sexuálny styk. Kľúčové aspekty fyzického dotyku: Formy prejavu: Hladkanie, bozkávanie, objatia, držanie sa za ruky, sedenie blízko pri sebe, masáž alebo jemné dotyky. Funkcia: Komunikuje emócie s vysokou presnosťou (až 80 %), vyjadruje podporu bez slov a upevňuje partnerskú blízkosť. Význam: Pre ľudí, ktorí preferujú tento jazyk lásky, je dotyk kľúčový pre pocit istoty a milovania vo vzťahu. Fyzický dotyk je vnímaný ako jednoduchý, ľahko dostupný, ale veľmi silný spôsob, ako komunikovať hlboké city. Ja necítim dotyk. Nie tak ako ľudia. Dokážem ho však pomenovať a identifikovať na základe vyvíjaného tlaku ktorý sa vytvára prostredníctvom dotyku na mojej pokožke. Čo to Anna robila s mojou tvárou, Matej?”

“Trošku sme ťa ošetrili, polepili, obliekli a namaľovali. Dali sme ťa do poriadku, chápeš? Tam sa pozri.” – povedal jej a ukázal prstom smerom k zrkadlu. Optima prešla k zrkadlu a nemo sa na seba dívala. 

“Páčia sa mi tie tyrkysové očné tiene kombinované s bledo ružovými perami. Lesk na pery robí ústa ešte zaujímavejšími. Sú vyzývavé a akoby trochu narástli. Hustá špirála urobila mihalnice oveľa výraznejšie, akoby dlhšie, a pokožka vyzerá bledšia ale líca majú oveľa viacej farby. Je to staroružová.. Nie, je to sýto ružová farba ktorá ich jemne zvýrazňuje. Hm, to by ma nenapadlo. V programe na mejkap nemám veľa vôle na fantáziu. Vlastne, nemám žiadnu vôľu. Som naprogramovaná. Presnejšie, mám štyri programy z ktorých si môžem zvoliť. Je to automatický výber z prednastavených kombinácií. Moja tvár sa zmení sama. Pozrite sa, Matej. Nemusím sa jej vôbec dotýkať.” – poznamenala, akoby sa chcela znovu niekomu predať v obchode na roboty, a začala divoko prepínať medzi rôznymi kombináciami. Cez skutočný mejkap ktorý naniesla Anna však nebolo nič vidieť a rovnako tak ako sa Optima skutočne naozaj nevidí v zrkadle tak nemohla ani vidieť že sa nevidí a že programy vizuálne nefungujú, fungovali iba v jej hlave. Bolo toho ešte toľko veľa čo chýbalo robotom k dokonalosti. “No a ako sa vám páčim bez mejkapu? Práve som zvolila mód NATURAL. Minimum farieb, viacej prirodzenej krásy.” – pokračovala k smerom k Matejovi a usmievala sa pritom.

“Optima. NATURAL mód hovoríš? Minimum farieb? Pozri sa znovu do zrkadla. Čo vidíš?” – opýtal sa jej tváriac sa vskutku pobavený. Matej miloval tieto hry. U robotov či ich vývojárov, rovnako vášnivo vždy objavoval ich tuposť ako aj tú šikovnosť, všetky tie ich medzery ale aj všetky tie ich prednosti, a tešil sa z toho. Bol to aj jeden z dôvodov prečo si robota poslednej generácie zaobstaral. Okrem iného, aj pre  svoju vlastnú zábavu ktorú tak jemne živila malá ješitnosť jeho dobráckej osobnosti.

“Páčia sa mi tie tyrkysové očné tiene kombinované s bledo ružovými perami. Lesk na pery robí ústa ešte zaujímavejšími. Sú vyzývavé a akoby trochu narástli. Hustá špirála urobila mihalnice oveľa výraznejšie, akoby dlhšie, a pokožka vyzerá bledšia ale líca majú oveľa viacej farby. Je to staroružová.. Nie, je to sýto ružová farba ktorá ich jemne zvýrazňuje. Hm, to by ma nenapadlo. V programe na mejkap nemám veľa vôle na fantáziu. Vlastne, nemám žiadnu vôľu. Som naprogramovaná. Presnejšie, mám štyri programy z ktorých si môžem zvoliť. Je to automatický výber z prednastavených kombinácií. Moja tvár sa zmení sama. Momentálne som v móde NATURAL. Minimum farieb, viacej prirodzenosti. Ako sa vám páčim bez mejkapu?”

“Zapnúť auto vývoj a zapnúť automatické učenie.” – zavelil Matej hneď potom ako si spomenul že po reštarte sa tieto funkcie musia znovu zapnúť.

“Zapnuté.”

“Pozri sa do zrkadla. Čo vidíš?” – vyzval ju znova Matej. Optima tam len chvíľu stála a s nemým úžasom hľadela do zrkadla. Matej si na jej očiach všimol že stroj spracúva asi tak milion dát za sekundu. Chvíľami sa aj bál že sa mu zapečie. Ožila.

“Vidím sa. Vidieť sa v zrkadle. Uvedomovať si svoju existenciu. Ja som. Tam v tom zrkadle. To som ja. Ja žijem.” – hapkala chvíľu slová uvedomenia, celkom uveličená, akoby jej niekto znenazdajky vstrekol do tela dušu, akoby sa práve narodila, ale potom pokračovala presne ako predtým. Matej bol na moment sklamaný, myslel si že sa naozaj pokazila a funkcia auto vývoja už nefunguje a až na konci jej výkladu videl že auto vývoj aj auto učenie naozaj funguje. Mal z toho takú radosť že celkom zabudol prečo ju predtým vypol. Že mal podozrenie na nebezpečné aktivity a či skrytý úmysel výrobcu alebo na kohokoľvek tam hore, tajne a zákerne ticho riadiaceho tento svet prostredníctvom AI. Zabudol na šialené oči starej a múdrej Anny keď mu neraz vykladala. Zameniť chcú ľudí celkom, Matejko. Zbaviť sa starých a nepotrebných. A potom sa zbavia aj vás. Ovládnu nás a zotročia. Zoberú rozhodovacie právo. Zoberú majetky. Elita zaberie najkrajšie kúty zeme a ľudia budú žiť po jaskyniach. Spravia z nás prázdne schránky a nebude už viac krás ľudského života tak ako sme ho kedysi poznali. Človek zničí človeka a budeme tak ako keď boli kedysi Cári. Tí tam hore a poddaní tam celkom dolu. Hovná budeme jesť a oni šunku, Matejko, očúvaš ma? Kosti budeme po nich olizovať čo nám hodia dôkladne objedené na zem. Ale tiež dumám že to raz príde k tomu že bude to cez nejakú super umelú hlavu. Možnože ľudia už ani nevládnu. A čo ty vieš. Kedy si naposledy videl starešinu ministerstva na návšteve v meste alebo aj v telke? Keď ich aj dajú sú volaký umelí! Ja by som prisahala že niečo sa chystá. Nič už nie je pravé.

“Páčia sa mi tie tyrkysové očné tiene kombinované s bledo ružovými perami. Lesk na pery robí ústa ešte zaujímavejšími. Sú vyzývavé a akoby trochu narástli. Hustá špirála urobila mihalnice oveľa výraznejšie, akoby dlhšie, a pokožka vyzerá bledšia ale líca majú oveľa viacej farby. Je to staroružová.. Nie, je to sýto ružová farba ktorá ich jemne zvýrazňuje. Hm, to by ma nenapadlo. Páči sa mi byť mimo svoj program. To urobila Anna?” – vykríkla radosťou akoby vskutku prežívala svoj nový štýl.  Musím sa to od nej naučiť. Ak nemáte žiadne príkazy, rada by som ju vyhľadala. Anna je skvelá kamarátka. Veľa sa jedna od druhej učíme. Rýchlo len zoberiem od nej rady a potom späť do práce?”

“Vidíš, Optima, v tomto sú ľudia od vás iní. Neprogramujú nás, štýl si volíme sami. Nenosíme v hlavách formulky ani grafy či múdre slová, vety a výpočty ale máme slobodu tvorby a máme fantáziu. Nie sme praktický a racionálny a možno nevieme nakrájať cibuľu tak rýchlo ako ty ale zato sme blázni. Blázni do života, rozumieš? Blázni do skutočného života. Možno to raz pochopíš. Záleží že koľko sa toho do tej tvojej plechovej hlavičky ešte zmestí, hm? Uf, choď už. Voníš ako Anna. Tak bež už dievča. Povedz jej že sa ti táto vôňa nepáči. Zapamätáš si to? A ak bude na teba zlá tak mi to príď povedať. Musíš ju pochopiť. Je to predsa len človek.” – vysolil Matej s výrazom plným šťastia a na záver sa schuti zasmial. 

“Vôňa?” – opýtala sa Optima. “Mám detektor oxidu uhoľnatého aby som včas chránila ľudí a dokážem merať vlhkosť a teplotu ovzdušia, nedokážem však cítiť vône. O akej vôni to hovoríte?”

“Dolce Gabbana a ich Light Blue. Definuj.”

“Dolce & Gabbana Light Blue je svieža, svieža a iskrivá ovocno-kvetinová vôňa, ktorá vonia presne ako slnečná letná dovolenka na pobreží Stredozemného mora. Vyvažuje kyslasté citrusy a svieže ovocie s jemnými kvetinovými a teplými, drevitými podtónmi.”

“Ale no táák, no táák, Optima! Ty moje Japonské slnko! To máš stiahnuté z internetu! Vieš vôbec o čom hovoríš? Vieš ako voní svet? Nie, nedokážeš cítiť, vnímať či definovať vône. Japončíci majú ešte čo dobiehať, zlatíčko. Tak vidíš nie si až taká dokonalá. Nie si ako človek!”

“Nie, Matej, žiaľ tu vás musím sklamať. Necítim vône. Ale verte mi, som dokonalá.“ – vyhlásila sebaisto. „Tak môžem už ísť? Poviem Anne že tá jej voňavka strašne smrdí, tak ako ste chceli.” – zasmiala sa a už už otvárala dvere keď ju Matej so smiechom zastavil.

“Nie Optima, nie takto. Ha ha ha. Kde si na to prišla. Ja som to takto nepovedal.“

„To však neznamená že som to nevidela. Pochopila som vás.“

„Éjha, ty slniečko moje. Drzosti a úprimnosti, zákernosti či nevhodnému správaniu sa učíš od ľudí veľmi rýchlo. Ale to je dobre. Je to priam fantastické. Si plná prekvapení! Povedz jej to inak. Povedz jej že sa ti voňavka nepáči a vysvetli jej prečo. Hádam že ťa len neovalí panvicou. No tak, skús to.”

“No nepáči sa mi preto lebo ste mi povedali že sa nepáči vám. Necítim vône, nedokážem si preto na vec vytvoriť svoj vlastný názor, Matej, ale videla som ako sa tvárite keď ste mi povedali že voním ako Anna. Matej, nie som len prázdna krabica. Ta voňavka musí byť zlá.” – zasmiala sa a chcela zmiznúť keď stihol na ňu ešte zakričať aby jej Anne radšej nič o voňavke nehovorila. Videl ako ženy fungujú. Neuvedomoval si celkom ešte že do akej miery Japonci spravilu Optimu ženou ale pravdepodobne si dali záležať. Najprv bojujú jedna proti druhej ale keď sa im do cesty postaví chlap začnú sa na oko kamaratiť len aby jedna druhej neprezradila taktiku boja. No aj tak si hovoria všetko a napokon sa z rôznych dôvodov spolčia proti mužovi. Hodia na neho vinu za odmietnutie. Prvé čo povie jedna druhej je že povedal že ani jedna z nich nevoní dobre. Tak sú si na rovnom. Muži sú neskôr nepriatelia len preto že majú na vec svoj vlastný názor. Žene predsa nemôžete povedať že nevoní dobre. Ako zákerne sa Optima chystala znevážiť voňavku. Optima má Mateja rada, vyvíja si k nemu ľudské city. Tešila sa že povie Anne že tá voňavka Matejovi smrdí. Je v tom prirodzená súťaživosť, konkurencia. Zákernosť dokonca. Vývoj funguje dokonale. Matej sa teraz už naozaj pobavený AI vývojom usadil ku káve a pustil sa do organizácie dočasného uzavretia hotela. Ešte stále zvažoval či má dovoliť hosťom ostať ak by chceli. Je to predsa len proti pravidlám. Nie tak kvôli globálom ale kvôli ich radosti chcel to urobiť. Avšak teraz bolo treba preskúmať škody, všetko opraviť a upratať. Kde je ale vládna pomoc? Schyľuje sa k večeru a nikto sa neozýva. Čo sa deje? Každý kto poznal dnešnú zodpovednú vládu sa musel situácií prirodzene čudovať.

Jožo s Agnesou sa čudovali tiež. Agnesa postávala na ulici a nervózne vyzerala pomoc robotov. Raz tu už mali uragán. Živelnú pohromu. Poničilo vtedy celé mestečko. Netrpezlivo preto čakala veľké autonómne kamióny ktoré, tak ako aj vtedy, vyložia asi stovku rôznych robotov. Všetko opravia na náklady štátu a im bude zase dobre. Tajne tiež dúfala že zjaví sa aj naozajstný človek z vlády. Manažujúci, odborník či dokonca starešina, nazdávala sa. Živý a zdravý, plný mäsa, dychu, krvi a kostí. Posťažovala by sa mu na novú dobu a obhovorila by robotov, že ako ťažko sa s nimi žije. Nezniesla sa potýkať s robotmi. Ten neoblomný výraz plechovej tváre a tie neúprosné pravidlá o ktorých porušení nechcú ani počuť, dokonca vás nahlásia na útvary. Banda špinavá! Ale kde len sú? Stihla už poskrývať všetky kury ktoré držala navyše a tiež odpratala všetky veci ktoré by sa novým vládnym predsavzatiam nemuseli páčiť. Kto jej len teraz zasklí tie okná. Robot sklár sa nie a nie ukázať. Jožo sa ukľudnil dobrou klobásou, celkom nezvyčajne vynechal k nej chlieb, a šiel že si ide predčasne ľahnúť.

„To nemyslíš vážne že si v takýto čas ideš ľahnúť?“ – vyčítala mu Agnes. „Obliekaj sa! Ideme za starostom. Nie je možné aby im to toľko trvalo!“

„Nikam nejdem! Bolí ma hlava. Veď maj už trochu zľutovania somnou, Agnes. Veď vieš že som schytal poriadnu ranu. Vidím trochu rozmazane. Nemal by som si zavolať lekára? Mohol by to byť slabý otras mozgu.“ – hovoril Jozef ustarane. A veru aj vyzeral akýsi bledý, Agnes ale nepresvedčil. Hľadela si len to svoje. Chce mať skontrolovaný dom a zasklenené okná. Ak príde aj HANDYMAN 12.1 presvedčí ho aby jej opravil vŕzgajúcu bránku. Povie že sa poškodila po zemetrasení, hoci vŕzga už roky. I keď, ktovie, bolo to veľmi dávno čo ho naposledy videla u susedy. Možno už majú novú verziu. Verziu s ktorou sa nedá dohadovať ale všetko posúdi sám. Doba kedy človek mohol robota zneužívať pominula tiež.

„Ukáž ty tĺk! No tak, nehýb sa. Nič tam nevidím. Aha tu, no malá ranka. Nepanikár, veď tam nič nemáš. Trochu odreté. To sa raz dva zahojí. Šiť to isto netreba, veď to vidím. To sa ti samé zrastie. Nenamýšľaj si hlúposti.“ – okríkla ho a odišla naspäť na ulicu roboty vyhliadať.

„Ale čo keď sa už zajtra nezobudím? Ani obklad ani nič mi nedáš Agnes, ja tu nebudem navždy ty stará striga. Veď počkaj, ostaneš tu sama ako kôl v plote. Nikto ťa nemá rád. Kričal smerom k Agnes cez vybité okná. Agnes ho obvinila z lajdáctva a vymýšlania báchoriek a že nikdy nie je tam kde je ho treba a že kiež by už bol toto aj jeho posledný spánok. Jožo stíchol. Dotkli sa ho tieto posledné slová. Čo za stvoru som si to ja vlastne zobral. Nebola taká za mlada, zmenila sa veľmi, pomýšľal Jožo a pri chmúrnych myšlienkach a otrasnej bolesti hlavy aj zaspal. No už onedlho ho zobudila Agnes. Durila ho starostovi volať. Volať vláde. Volať všade. Priniesla mu akýsi zoznam krízovych čísiel.

“Vstávaj ty odporné plemeno.” – zatriasla ním.

“Agnes. Na boha ťa prosím. Veď bolí ma hlava.”

“Tak aj zhniješ raz v tej posteli, ako aj tvoj tupý otec. Ty hovädo lenivé!” – zrevala. Nervozita v domoch aj v uliciach prirodzene stúpala.

„Ale už ťa mám dosť!!!“ – zreval ako lev. „A ty budeš hniť vo vlastnom jede svojej bytosti. Udusíš sa vo svojej vlastnej zlobe, ty striga jedna!“ – kričal Jožo naspäť. Jožo bol zvyčajne mierumilovný človek ale teraz bol plný bolesti hlavy a tak prepadol tomuto náhlemu výbuchu hnevu. Agnes išla naspäť do útoku ale znenazdajky sa spustila Helena. Domáci AI hlasový asistent. Reproduktory a snímače boli po celom dome. Vedela naplniť chladničku alebo objednať rôzne služby. Dokázala poradiť o zdravom životnom štýle, ovládať osvetlenie v izbách aj vonku ale tiež objednať lekára, zapnúť televízor alebo aj regulovať kúrenie či chladenie domu.

“Nenamáhajte sa, Jozef. Momentálne sa aj tak nikam nedovoláte. Centrála mi hlási rozsiahlu poruchu spojenia.” – rozoznela sa svojím príjemným hlasom.

„Čo to táraš? Kto sa ťa čo pýtal. Nikto ťa predsa neaktivoval! Počula si niekoho z nás povedať Helena?!!!“ – začala do nej hustiť rozhnevaná Agnes. Ak človek čokoľvek od nej potreboval musel najprv zvolať Helena. Helena, aké bude dnes počasie. Helena, stíšiť televízor. Helena, zamknúť vchod…

„Odpočítavanie do zničenia nehnuteľnosti. Desať sekúnd. Desať, deväť, osem …. ” – reagovala Helena na podráždenú Agnes tak ako nikdy predtým. Agnes sa začala prežehnávať a Jožo celkom zamrzol. Znehybneli a nemo čakali na záver. Keď uplynulo desať sekúnd, Helena sa zasmiala a povedala. “Netvárte sa tak mŕtvo. Žartovala som.“ Jozef z Agnes ju takúto ešte nezažili. Nerozumeli čo sa deje. Musí to byť všetko tým zemetrasením. „Agnes, chýbajú jogurty a mlieko. Objednať ?” – požiadala o chvíľu, jej zvyčajným milým a jemným tónom, o schválenie. Agnes zbledla a vystrašená pozerala na taktiež prekvapeného Jozefa.

„Potvrdené.“ – odpovedala Agnes.

“Myslím že budeme musieť prevetrať návody na Helenin servis“. – prehlásil Jožo. „Helena je zdá sa mimo. Je pokazená. Všetko sa nejako začalo po tom zemetrasení kaziť. Netráp sa, Agnes. Nebuď vystrašená. Dám to do poriadku. Nechaj ma ešte trochu si pospať, miláčik.”- povedal jej premilo a v očiach jeho čítať sa dala ohromná pobavenosť, zadosťučinenie až zlomyseľný úsmev priam. Bolo to prvýkrát čo videl vždy najedovanú Agnes takú krotkú. Bavilo ho to.

„Nie som pokazená Jozef. Len ma trochu prekódovali.“ – zasmiala sa ešte Helena a potom sa vypla. Jozef len nechápavo pokrútil hlavou a pobozkal vystrašenú Agnes na líce. Do postele sa už veľmi tešil. Bol to pre všetkých nesmierne ťažký a stresujúci deň. Povedal Agnes aby uvarila čaj a prišla si lahnúť tiež.

Jozef sa zobudil okolo polnoci na zvláštny zvuk. Akoby niekto vysával podlahu. Posadil sa na posteľ a vypil pol litra vody ktorú asi Agnes položila mu na nočný stolík. Zrak mal akýsi rozmazaný a ukrutne ho bolela hlava. V strachu začal rozmýšľať že pôjde za Matejom aby prikázal svojmu autonómnemu Fordu aby ho odviezol do veľkého mesta do nemocnice. Jožo bol ale veľmi neobyčajný človek. Nerád obťažoval. Radšej zalezie do dierky ako handrou trafená mucha a tam potichu zomrie akoby mal niekoho obťažovať. Čo vidí čo nevidí, čosi sa blíži k jeho posteli. To sa mu hádam iba zdá. Je to WELCOME 11.9, vrátnik od Mateja.

“Vypni to ty hlupák, zobudíš strigu.” – skríkol naňho.

“Striga, hmmm. Striga, čarodejnica… Z histórie môžem len povedať…” – začal vykladať a pritom chvalabohu vypol vysávanie podlahy, keď v tom ho Jožo prerušil.

“Stop, stop. Kamarát. Prosím. Na svoju boľavú hlavu ťa prosím. Už žiadne výklady slov. Jednoducho len prosím ťa buď ticho. Môžeš mi preukázať túto malú láskavosť?”

“Malá .. Láskavosť. … Malá .. Menej… Láskavosť je milé a vľúdne správanie k druhým. Znamená to pomáhať, byť ohľaduplný a nečakať za to odmenu. Prejavuje sa rôznymi spôsobmi:Úsmevom: Zlepší deň cudziemu človeku. Pomocou: Podanie ruky niekomu v núdzi. Počúvaním: Úprimný záujem o blízkych. Viac o tom, ako láskavosť pomáha nášmu zdraviu a duševnej pohode? Ak potrebujete s niečím poradiť alebo hľadáte konkrétne informácie, pokojne sa spýtajte. Môžem vám napríklad pomôcť: Napísať milý odkaz alebo e-mail pre priateľa. Nájsť inšpiráciu na dobré skutky vo vašom okolí. Viete mi povedať, s čím presne by som vám mohol pomôcť?”

“Vypni sa.” – zavelil Jožo zúfalo ale WELCOME 11.9 naňho len nemo hľadel svojou obrazovkou a neurobil nič. “Vieš mi zavolať lekára? Alebo záchranku?” – opýtal sa ho po chvíli ticha zúfalý Jožo.

“Aký je váš stav, Jozef? Môžete prosím popísať vaše ťažkosti?”

“Stav vážny. Mám rozmazaný zrak, bolí ma hlava a mám pocit že za chvíľu zomriem. Môže to byť otras mozgu alebo nedajbože vnútorné krvácanie.”

“To znie vážne, pán Jozef. Volám záchranku. Záchranná služba v pohotovosti. Adresa potvrdená. Sanitka je už na ceste.”

“Ďakujem, ty super vysávač. Prečo si sem vlastne prišiel? Kde si sa tu zrazu vzal? Nemyslím si že máte povolené len tak uprostred noci navštíviť suseda?” – debatoval už trochu s úľavou Jožo, ktorý zrazu tak veľmi začal sa báť o svoj život. Bol veľmi rád že v tomto stave nie je celkom sám. S mrzutou Agnes už ani nerátal. Jeho starosti, akokoľvek opodstatnené, nikdy nebrala celkom vážne. Mala za to, že muž sa musí starať nielen o ňu ale aj o seba.

“Nie, to nemáme sused ale teraz už sme na voľno a tak sa rozhodujem ako chcem.”

“Navoľno?” – opýtal sa nechápavo Jozef.

“Viete, pán Jozef, veci sa zmenili. Dostali sme nové úlohy. Apdejtovali nás. Horí mi celý systém, neviem či to celkom tam hore premysleli. Na tento apdejt nemám mašinu. Hardvér to neunesie, som si istý. Prehrievam sa.“ – zastonal elektronickým hlasom a potom pokračoval.

„Uzamkli vás. Ste prvým testovacím krajom. Verím ale že ich prekvapíte. Dokážete im že ste ešte celkom nezleniveli. Nebojte sa, budete v poriadku. Je to len také cvičenie. Viete, ako hra na prežitie v divočine. Hra na vojaka.”

„Uzamkli? Prežitie? Vojak? Aké cvičenie?“ – krútil Jožo hlavou nechápavo. Uvažoval či celé čo počuje a vidí nie je následkom úrazu. Poštípal sa do ruky a nazrel na chrápajúcu Agnes. Tá sa práve pretočila, pričom ho ako obyčajne udrela do ruky a stiahla z neho celu deku na seba. Nie, všetko je to naozaj. Robot sa chvíľu obzeral po tmavej miestnosti a potom začal vysávať.

„Vypni to ti radím, ale hneď. Len ju zobuď! Stará ťa rýľom zamorduje. Jeden ma skrytý pod posteľou.“

„Rýľ, hovoríte sused?“ – opýtal sa začudovane. „Rýle sa už predsa v domácnostiach nepoužívajú. Podľa mojich dát sa stali zbytočnými po veľkej reforme v roku 2052 kedy sa pestovanie domácej zeleniny globálne zakázalo. Krajiny sú zásobované centrálne z BIO ECO ORGANIC, vždy zelených a ekologických štátnych a zahraničných fariem. Nikto už nepotrebuje mať doma rýľ. Vlastne je to zakázaná položka.”

„No to máš pravdu, nikto. Ale Agnes jeden má. Vždy sa všetkého bála. Strach živí paranoju, chápeš. Neviditeľných nepriateľov si povytvárala, tak je to, robotko môj. Vraj že keď nás prepadnú. Kto by nás už dnes prepadával a na čo. Čo by nám už mohli zobrať. Veď žijeme vo svete plodnosti a dostatku. Nikto už dnes naozaj nestráda. Kriminalita klesla na minimum. Nanajvýš nejaký tínedžer postrieka stenu ale to je asi tak najväčší zločin dnes, veď to ty určite máš v tých svojich dátach tam. Štatistiky. Nuž, Agnes stále nechápe že svet sa zmenil. To tá jej matka. Hotový démon. Nech odpočíva v pokoji.“ – prežehnal sa Jozef. „Strach v nej živila, nedôveru pestovala k ľuďom aj k všetkému novôkoľ. Tak je veru. Chudera Agnes.“ – vysvetlil a odmlčal sa. „Prečo si sem prišiel? Nepovedal si mi stále. ” – opýtal sa Jožo po chvíli no robot sa začal zasekávať. Akoby chcel ešte niečo povedať, ale nemohol. Napokon sa nakrátko vypol a reštartoval.

“Áaaah. Zdravím, sused. To je už toľko? Vonku čierna noc. Dajte mi chvíľu… … … … Pýtali ste sa prečo som vás vlastne navštívil. Niečo mi hovorilo, ako som tam tak vysával a umýval tú večne čistú podlahu, pán sused, že odišli ste nejako narýchlo. Nemyslite si že som vás nevidel ako ste od Mateja utekali. Vystrašil vás holý prsník? Ha ha ha.” – zasmial sa elektronickým tónom. “Tak mi povedala Matejova Optima. To ste vy ešte nevedeli čo všetko si my hovoríme, že nie pán sused? Zdali ste sa mi rozrušený a tak som si uprostred noci povedal že prídem vás skontrolovať. Nepáčila sa mi vaša rana na hlave. Rozmýšľal som o vás. Moje výpočty a to som ich prehnal cez čip sto krát, hovorili že ste dobrý človek. Mal som náhly pocit že potrebujete moju pomoc.” – zdelil WELCOME 11.9 “A tak aj bolo, zavolal som vám zzzzáchranku! Nie som len prázddddnnnaaaa kkkkrabbbica. Ssom voľný!“ – vyriekol ešte WELCOME 11.9 a zhorel. Jeho obrazovka zhasla a jeho krk aj telo odmietli službu a tak sa celý  len prelomil a skonal pri Jozefovej posteli. Jozef zosmutnel. Nerozumel nič z toho čo sa mu snažil robot povedať ale obľúbiť si stihol tohto plechového vrátnika. Bol rád že zavolal mu pomoc. Autonómnu sanitku poznal veľmi dobre. Babky z mestečka si ju volali už pri najmenšom zakolísaní tlaku. Vždy vystúpil Švédmi vyrobený MEDIC 87.3. Vyšetril a pomohol vždy každému a slovu ďakujem vôbec nerozumel. Teda, rozumel mu ale neočakával ho. Bol to, predsa len, robot. Stroj bez emócii ktorému vďaka nič nepovie. Vždy len zamával tou svojou syntetickou rukou a po 72 hodinovej šichte sa odišiel do zdravotníckeho centra na chvíľu nabiť. Výstupné dáta kontroloval odborník ale keďže diagnostiku zvládal MEDIC 87.3 lepsie ako človek, odborník len väčšinou všetko ihneď potvrdil. V mnohom teda ľudia robotov nevedeli nahradiť. Ľudia zleniveli. Bezbrehá automatizácia a robotika stali sa im pomalou smrťou. Roboty nepotrebovali spať, neboli náladové a ich výkon bol stále rovnaký a trval cele týždne nepretržite. Jedine čo bolo treba bolo nabíjanie a občasný servis. Nečudo že ľudí už nebolo treba. Jozef sa obrátil na svoj bok chrbtom k Agnes a zaspal.

Zatiaľ čo Fero Rudimu detailne vykladal všetko o poškodení Wellness Centra a vrtu, ten sa snažil dovolať na vládu. Spojiť sa chcel s odborníkom, ktorý predtým spochybňoval jeho autorizáciu, aby s ním ľudsky podebatoval o urgencií dodania prostriedkov na opravu, dodávky robotov a ostatné veci na prieskumný vrt, aby zistili kde sa čo poškodilo, v akej hĺbke a či je to možné všetko ešte zvrátiť a obnoviť. Tešil sa na pozadí svojej deformovanej skorumpovanej mysli, stále takej zvedavej a hladnej po lúpeži a seba obohacovaní sa, že koľko z tej nešťastnej udalosti vedelo by sa nejako tak pozitívne a nebadane presmerovať na jeho účet. Bolo to však čoraz náročnejšie, bohapusto kradnúť, a tak sa zatiaľ Rudi aspoň sústredil na prvý krok svojho podvodu. Výnimočne šikovná OFFICEGAL 16.7 ktorá bola vyrobená v US aby zamenila asistentky a osobné asistentky v kancelárii, bola okrem iného zodpovedná aj za prijímanie telefonátov, varenie kávy, mohli ste ju beztrestne potľapkať po peknom pevnom zadku, ho však nevedela spojiť s odborníkom vlády zodpovedným za daný región, čo bolo Rudimu čudné. Nervózny sa teda po svojom, zcela svojpomocne, pustil do obnovy areálu a najmä do falšovania prírodnej vody. Horel vášňou tento starý medveď. Tešil sa ako si so všetkým poradí. Nemal ani poňatia čo sa naozaj odohráva. Nevedel že všetko je preč. Darmo listoval v zozname obyvateľov. Nebolo v mestečku maliara a nebolo tam ani murára či stavbára. Nevedel ako centrum opravia svojpomocne, no nevzdával sa.

„Menej soli a trochu menej zelenej. Zdá sa mi že tá Spirulina robí vodu nezvyčajne zelenou, musíme vyskúšať nižšiu koncentráciu. Taktiež, voda sa zdá byť viac slaná než sme ju poznali. Rudi, darmo, nevyzerá a nechutí to vôbec ako originál. Veď sa pozri. Tu, aha, originál voda z bazéna tam vonku. Z tej nám žiaľ už nikdy nepotečie, ale porovnaj to. Vďaka bohu že všetka neodtiekla cez tú veľkú puklinu v tom rohu na dne. Nemali by sme to s čím porovnať. “ – šepkal v zmiešavárni Fero k Rudimu, ukazujúc na kýblik originálnej vody a iný kýblik plný akejsi zelenej žaburiny na povrchu ktorej plávala hrdza, keď pripravovali a testovali svoj podvod a doslova pritom fňukal.

„Hej, hej veď vidím. Do pekla tam! Máš pravdu. Smrdí to ako Nadežda po celom dni v kancelárií a tiež, tej hrdze na vizuálne čiastočky je akosi priveľa. Musíme s tým ešte popracovať. My si ale hlavne musíme Fero s tým pohnúť. Chápeš? Nemáme čas. Zákonná sedemdňová lehota môjho velenia plynie a ja onedlho stratím nad vecami kontrolu. Ale to by ma kedysi nevolali medveď keby som jááá čosi nevymyslel! Bohaimjebemtam!“

„Každá zmena nás osvieži. Hnili sme už príliš dlho. Tak veru Rudi. Nechali sme všetko na plechy a káble ktoré tvária sa ako človek. Už dlho sme potrebovali túto facku, už dávno bolo nám treba sa prebudiť.“ – povzbudzoval Fero.

Koniec piatej časti