Martin na cestách

Po pretancovanej noci, a potom čo si už Martin myslel že má dosť mokrej trávy aj divokeho tanca, sa na zemi rozvidnilo. Svital nový krásny deň. Čas je čudná vec – pomyslel si Martin a v mysli vrátil sa ku všetkému čo mu Rudo o čase tak ochotne vysvetlil. 

Čas neexistuje v Božom ponímaní avšak existuje v našom pozemskom vnímaní. Relativita a čas tu idú ruka v ruke, tak je to tu u nás na zemi. Horúce, studené, hore, dole, tam a tu, vtedy a teraz. Jedno neexistuje bez druhého. Rudo ale hovoril že čas v skutočnosti neexistuje, že existuje len to čo je teraz a to teraz existuje na úrovni minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Teraz bolo, teraz je a teraz bude.

“V ľudskom ponímaní je to ťažké uchopiť ale v skutočnosti všetci a všetko čo kedy bolo, je a bude, existuje v jednom perfektnom momente ktorý sa nazýva TERAZ. Teraz nepozná relativitu ani čas. Teraz pozná len perfektný moment všetkého čo kedy existovalo. Nie je potrebné aby to ľudia vnímali alebo celkom chápali,” – poznamenal Rudo. “Vskutku, účel života na zemi je ušľachtilý práve tak ako je. Nie je nám treba vedieť viac,” – vyšušlal Rudo a zasnívane hľadel na fľašu rumu, ktorý mal pochádzať až z ďalekého Mauríciusu. “Toto nastavenie sa môže zdať komplexné avšak je úplne jednoduché.” – pokračoval zrazu akosi priveľmi húževnato.

“Prostredníctvom perfektného rozdelenia, následného zabudnutia a tiež ilúzie času sa nám zdá že existujeme oddelene a že sa pohybujeme v čase. Zdá sa nám že sme oddelení od Boha, a tiež oddelení jeden od druhého ale v skutočnosti sme všetci vlastne jedna bytosť. Áno, Boh, ja, ty, všetci ostatní a všetko naokolo.” 

Tu sa Martin zháčil a prestával rozumieť čo to Rudo vlastne hovorí. Vínkom pomätenú myseľ u Ruda vylúčil. Ak sa tu niečo naozaj nedá vrátiť naspäť je to jedlo a víno. Dychtivo teda počúval ďalej. 

“A teraz sa sústreď Martinko! Všetko toto už dávno vieš, potrebuješ sa len trochu otriasť z predošlej hmoty. Pre dušu neexistuje nič čo by nevedela a pre človeka na zemi to zase nemá význam. Preto tak veľmi milujem ľudský život. Má svoj účel, je prostý a krásny, ľudia si ho však nesmierne komplikujú.” – vzdychol si Rudo.

“Ale odkial vlastne pochádzame, kto vlastne sme?” – opýtal sa Martin.

“Tak počúvaj. Biblia hovorí že na počiatku nebolo nič. To len Duch Svätý sa vznášal nad temnotou. Ale keďže aj nič je niečo, nič v skutočnosti neexistuje. V tejto ničote je vedomie, ktoré nazývame Boh. Ak sa ma pýtaš, odkiaľ to prišlo alebo či to tam bolo vždy, nemám odpoveď, pretože ani Boh to nevie. Ak sa ma pýtaš ako je možné mať vedomie ktoré nemá fyzický základ, máš pravdu. Neexistuje. Je to len čistá nevedomá energia do momentu kým sa nestane vedomou. Do momentu kým nezačne byť. Vždy vedel že je, ale nepamätá si nič také ako začiatok vecí. Existuje vo večnej slučke ktorú najlepšie zobrazuje ležatá osmička a je nekonečný, teda nemá začiatok ani koniec, jednoducho len je, pretože nič neexistuje. Jedna aj druha strana osmičky reprezentujú nádych. Stred, kde sa kruhy ležatej osmičky dotýkajú, tvorí moment po výdychu, moment pred ďalším nádychom. Je to moment kedy spí predtým než sa znovu nadýchne.”- vysvetlil Rudo a zhlboka sa nadýchol, až sa zdalo že praskne, potom začal pomaly vydychovať až úplne výdychol a zavrel oči. Chvíľu takto pobudol, bez dychu, potom sa znovu zhlboka nadýchol, otvoril oči a pokračoval.

“Takže všetko, čo kedy bolo, tam len tak viselo, vo vákuovej tme. V bezvedomí. Spalo to. Driemalo. Potom sa prebudilo a rozhodlo sa znova, ako to aj robilo celú večnosť znova a znova, zhlboka sa nadýchnuť a ponoriť sa do života. Pustiť sa do ďalšieho okruhu. Zopakovať sa. Načrieť do sveta stvorenia a vedomej existencie. Tomu sa hovorí nádych. Ludia tomu hovoria Veľký tresk! Táto energia sa stále rozširuje do nekonečného čierneho vákua. Ako sa aj tvoje pľúca nadúvajú keď sa zhlboka nadýchneš. Keď sa však všetka táto energia vyčerpá, všetko splasne a vráti sa do režimu spánku. Tomu sa hovorí výdych. Je toho len toľko čo môže táto energia pokryť v tomto nekonečnom ničom. Vesmír sa síce stále rozpína následkom tohto nádychu ale táto energia nie je nevyčerpateľná. Nekonečno sa nedá pokryť, nekonečno je jednoducho nekonečno. Je to akoby si ty chcel na jeden nádych nafúkať príliš veľký balón. Existencia je však pekná vec, vedieť kto sme, hoci len na chvíľu, kým pôjdeme zase spať. Prostredníctvom prvej kreatívnej myšlienky, teda vibrácie, Boh stvoril priestor, v tomto priestore potom oddelil seba na bytosť ktorá v tomto priestore existuje a postavil sa aj mimo tento priestor aby to mohol celé sledovať. Vytvoril tak prvotnu existenciu ktorá sa uvedomuje, pretože niečo môže existovať len vo vzťahu k niečomu inému. Inak neexistuje nič. To je večný zákon. Vytvoril taktiež vesmír a všetky ostatné veci, tak aby sa vyvinuli v to čím sú. Tvorenie hmoty a planét mohlo trvať miliardy rokov, ale Boh nemal nikdy naponáhľo. Kam by sa ponáhľal veď čas neexistuje, ponáhľať sa naučili iba ľudia,” žartoval Rudo.

“No ale kde som sa tu zobral ja, kde Rudo?!” – zopakoval Martin svoju otázku nástojčivo.

“Tak vidíš už ani nežiješ a stále sa ponáhľaš!” –  zasmial sa Rudo a vyhodil pritom obe ruky do vzduchu, práve tak ako to robia Taliani keď chcú svoju vravu zvýrazniť. 

“Takže, Martin, pri nádychu sme to vždy my všetci, všetci ako jeden. Potom sa Boh rozdelí na tri. Ako som už hovoril. Najprv sa Boh delí na polovicu, aby mohol vytvoriť priestor, v ktorom môže existovať mimo seba, pretože existencia je možná len ako niečo vo vzťahu k niečomu inému. Takže sa v podstate sleduje a prežíva cez seba. Potom tu polovicu v priestore opäť rozdelí na dve časti, jednu časť si ponechá, druhú rozdelí na nespočetné množstvo častíc. Tak vytvára nás, jeho deti, dokonalé duše, ale aj zachováva si aj svoju časť. Toto je známe ako trinitárny vzorec. Otec, Syn a Duch Svätý sú všetci Boh a všetci sú tiež svojimi vlastnými osobami. Toto je koncept Najsvätejšej Trojice. Takže áno, sme malí bohovia, rovnaká hmota ako on a áno, všetci sme dokonalí. Predovšetkým ale nesmieme zabúdať že Boh si zámerne ponechal najväčší kus koláča. Svojou polovicou sa prežíva vo vzťahu k svojej štvrťke v priestore ktorá sa ďalej prežíva prostredníctvom svojich nespočetných častí ostatnej štvrťky a tvoria tak existenčný celok. Boh drží takto všetko pohromade  a v tomto dokonalom rozdelení zažíva sám seba.” – vysvetlil Rudo. 

“Na čo je to všetko?” – opýtal sa Martin zadučovane. “Nemohli sme si tam len tak visieť vo svojej večnej dokonalosti a nič neriešiť?”

“No áno, to by sme mohli Martin, ale keď spíme sme v bezvedomí. Nevieme kto sme, a aj keď sa zobudíme a vieme kto sme tak vedieť nám nestačí. Vedieť a len si tak visieť v nekonečnej temnote by bolo rúhaním. Túžime zažiť, Martinko, a to na mnohých rôznych existenčných úrovniach, a v mnohých hmotných podobách. Áno, viem na čo myslíš. Áno, mimozemšťania existujú a vo vesmíre je veľa rôznych solárnych systémov. Život existuje na mnohých rôznych planétach a v mnohých rôznych hmotných formách, všetko spojené s Bohom, prostredníctvom jeho dokonalého nastavenia, umožnené prostredníctvom duší. Mimochodom, budeš mať možnosť cestovať, keď sa vrátiš zo Zeme. Takže zhrnuté a podčiarknuté, prostredníctvom tohto dokonalého nastavenia Boh, vždy spojený so svojimi deťmi, zažíva seba samého. Ako všetko čím je a cez všetko čo sa dá. To vysvetľuje možnosť voľby a slobodnej vôle. Lásky a strachu. To čím sa stávame sa tvorí tým že sa definujeme na základe toho čím nie sme. Skrze toto nastavenie sa spoznáva Boh aj duše ako to čím naozaj sú. Preto sa hovorí že Boh je konečná pravda, najvyššia pravda, ale môže byť zažitá a demonštrovaná iba prostredníctvom samotnej fyzickej existencie a jedine prostredníctvom tohto zvláštneho, ale pritom dokonalého spojenia a existenciálneho nastavenia všetkého, čo kedy existovalo. Aby sme to posunuli ďalej, rozhodol sa vytvoriť hmotné svety svojej najhrubšej formy, jedným z nich je planéta Zem, kde prostredníctvom ďalšieho dokonalého nastavenia duša zakúsi poznanie seba samej ako človeka. Akokoľvek je náš svet krásny, považuje sa za suterén všetkých úrovní, ale je skvelý na to, aby duše zažili seba samé. Boh to nemohol uľahčiť, pretože by to bolo podvádzanie a vedel, že musí vytvoriť aj túto formu života, bez ohľadu na to, aká je hrubá a materiálna, Boh, ktorý používa duše, musí poznať sám seba cez každý možný aspekt, spôsob života a existencie. Cez každé možné utrpenie a či lásku. Jeho svetlo sa musí dostať všade a presvitá aj cez to najmaterialnejšie existovanie. Taký je účel. Spomenúť si, za každých okolností, inak by to bolo príliš jednoduché. Nevyužiť všetko by bolo preňho podvádzaním seba samého a popieraním večnej pravdy o tom kto sme. Prostredníctvom tohto všetkého Boh existuje a prežíva sám seba na úrovni viacerých vrstiev. Ľudia, ktorí spoznali seba ako duše, duša, ktorá spoznala seba ako Božie dieťa a cez to všetko, Boh spoznal seba. Takže, ako on zažíva seba prostredníctvom svojich detí, tak aj my, duše, zažívame sami seba prostredníctvom fyzického života v hmotnom svete. Svojím spôsobom je život na zemi mikrokozmos, malá kópia toho istého veľkého dokonalého nastavenia. Duše sú všetky veľmi jedinečné a individuálne existencie a poznajú a chápu svoju individualitu a cestu. Duša si spomína na svoj pokrok a históriu na ceste späť k otcovi. Pre každú dušu existuje cesta a to je poznanie seba samej, čím je, rovnako ako Boh chce poznať seba samého, ako to, čo je. V konečnom dôsledku je to všetko len hra rozpamätania sa toho, kto sme, pretože sme sa zámerne prinútili zabudnúť, a to len preto aby sme si mohli znova spomenúť. To je vlastne celý zmysel existencie. Iný spôsob totiž neexistuje. Je to spôsob nanajvýš dokonalý, inak by sa ani nedalo. On to inak ani nevie. Nakoniec sa to všetko opäť stiahne do jedného. S výdychom sa jeho detičky vrátia do druhej polovice a tá do celku a zmrští sa do tej maličkej bodky, zdriemneme si a budeme tam visieť v nekonečnom čiernom vákuu a tuho spať až do ďalšieho zobudenia. Takže dočkáš sa Martin. Budeš tam visieť v celej svojej dokonalosti a nebudeš nič riešiť. Mimochodom, páči sa mi to ako teraz mladý hovoria. Freestyle, hahahaha. Mám pocit že my sme boli príliš upjatý.” – zasmial sa Rudo a pokračoval. 

“Viem, že to znie osamelo, a možno si kladieš otázku, či sa Boh, vediac že je tu vlastne iba on, úplne sám, niekedy aj cíti osamelý.” – opýtal sa Rudo a znovu si pokladá ukazovák na bok brady, ako to aj robil za života keď chcel pri svojom prejave pôsobiť dôležito a múdro.

“No to áno Rudo, myslím že musí byť totálne osamelý. Ano, visieť niekde v ničote, vedieť že si ale nevedieť čo si može byť osamelé. A tiež neskôr vediac, že v skutočnosti týmto nastavením si robíš srandu sám zo seba, pretože v skutočnosti existuješ len ty sám. Pôsobí to na mňa trochu schizofrenicky. A on je s tým nanajvýš spokojný?” – hľadel Martin začudovane na Ruda.  “Áno Martin, a Boh videl že je to dobré. Jednoducho nebola žiadna iná možnosť ako to urobiť. Neexistuje spôsob ako to urobiť inak, neexistuje žiadny iný spôsob ktorým by si mohol uvedomiť a prežiť čím vlastne je. A tak, neostáva mu nič iné ako to akceptovať a je s tým spokojný.” – vyhlásil Rudo. 

“Znamená to že aj Boh musí niečo akceptovať? Aj Boh našiel svoje hranice?” – špekuloval Martin.   

“Samozrejme Martin. Napríklad pri tom ako vplýval na stvorenie hmoty a riadil evolúciu. Boh sa musel popasovať z nezlomnými pravidlami fyziky a tiež chémie. Tieto sú večné. Musel akceptovať jednotlivé procesy. Čo myslíš, ako inak by sa dalo vytvoriť napríklad slnko. Ďalej sú tu aj prírodné zákony ktoré sú naprosto nemenné. Tiež pravidlá fyzickej existencie ktoré bolo treba akceptovať. Inak by to ani nešlo Martin. V tomto sa Boh od človeka vôbec nelíši, vlastne nelíšime sa vôbec a nelíšime sa v ničom. Boh otázku svojej samoty vôbec nerieši. Vie o svojej samote ale o to viac sa teší zo svojej malej perfektnej hry ktorú podnikol aby sám nebol. Ľudia si to veľmi dobre uvedomujú, aj keď nie vždy vedia odkiaľ tento zvláštny pocit pochádza. Často majú pocit, že neexistuje nič okrem nich, len vy sami, stojíte sólo. V skutočnosti to pochádza od Boha, z jeho vlastnej podstaty. Z jeho vlastnej samoty. Boh vie, že to stojí samo, vedia to duše a ľudia tiež. Zdedili sme to. Všetci sme tu sami, každý sám za seba, ale je to aj účel. V tomto dokonalom nastavení sa môžeme aspoň navzájom rozprávať, pamätať si čím sme, spomenúť si. Nájsť svoj pravý pôvod a jednotu. Áno, patríme jeden druhému, na to si máme spomenúť, to si máme pamätať, existovať však môžeme iba oddelene. Predstav si dve lietajúce bubliny. Jedna k druhej rozprávajú, svoju existenciu si uvedomujú iba ako jedna k druhej. Jedna by bez druhej nevedeli o sebe. A teraz si predstav že by sa tieto dve bubliny spojili do jednej. Spojením dvoch celkov by sa jeden z nich celkom vytratil a prestal by existovať, naraz by aj ona tá bublinka nevedela čím vlastne je. Už teraz chápeš prečo som spomínal že existencia je možná iba ak to existuje ako niečo vo vzťahu k niečomu inému. Každý sám a predsa spolu. Tvoríme našu existenciu. Takže nakoniec je to naša samota. Áno Martinko, len takto je existencia možná. Oddelením častí každá z nich vlastne zabudla čím je a stala sa samostatnou na ceste rozpamätania sa a existencie, takže prostredníctvom perfektného zabudnutia môžeme všetci existovať ako samostatné bytosti, napriek tomu že sme všetci vlastne jedno a zároveň tiež to všetko žije v perfektnom momente kde neexistuje čas. Všetko sa to odohráva práve teraz. Toto perfektne nastavenie nám však dáva dokonalú ilúziu času a jedinečnosti, spôsobuje existenciu na individuálnej úrovni, napriek tomu že v skutočnosti existujeme len ako jediná bytosť v dokonalom momente. Duše pri narodení zabúdajú všetko, svoje predchádzajúce životy aj to kým naozaj sú. Je to zámer ktorý slúži perfektnému životu duší na zemi. Preto je pravda, a viem že to znie bláznivo, keď poviem že žijem Žofkin život, ona žije ten môj a žijem rovnako ten tvoj život a ty žiješ ten môj a tiež Žofkin. Každý žije skrze každého. Všetci sme na jednej lodi. Bratia a sestry. O to viac sa musíme chápať a milovať zo všetkými tými nedokonalosťami. V tejto existencii, bez toho aby sme si to uvedomovali, pretože presne tak to má byť, sme všetci prepojení prostredníctvom tohto dokonalého nastavenia. Zdanlivo oddelení, v perfektnom zabudnutí a žijúci v tomto dokonalom momente kde neexistuje čas. Všetci ako jeden. Každý ako sám.” – vychŕli zo seba Rudo.

Za jedno bol teda Martin rád, že čas tu plynul rovnako ako keď žil.  Na nebo sa dralo ranné, skoro zimné Decembrové slnko ktoré, ako vždy, poteší všetkých obyvatelov dediny ktorí sú už hore. Zima je na slniečko chudobná a teda každý lúč je ľuďom nadovšetko vzácny. Kapela mala už pobalené, chlapi boli unavení, spotení a každý z nich už minimálne dvakrát vytriezvel alebo sa aj znova stihol opiť. Ranná rosa sa zaligotala na zelenej tráve a niektoré steblá ukázali prvé náznaky prízemného mráziku. V tejto nekonečnej dokonalosti a krásy všedných dní a všetkých tých obyčajných vecí sa Martin zadíval do slnka a zrazu mal pocit že nevie kam ďalej. Rozmýšľal že by sa hádam mohol aj nechať niesť niekým alebo niečím iným. Okolité udalosti strhnú ho do deja a možno že stretne ďalších múdrych duchov. Bolo by to tak omnoho jednoduchšie ako keby mal niečo objavovať alebo hľadať kam ísť. Chcel navštíviť staré časy, svoje detstvo a domov ale po tom čo pochopil že veci sa jednoducho dejú v dokonalom momente a nejde ich ovplyvniť, pretože všetko má svoj jasný zmysel, necítil sa už natoľko nostalgický. Cítil sa viacmenej dobrodružne. Rudo spomínal že sú dva typy ľudí, jedni čo nachádzajú a ďalší ktorí tvoria to čo iní nachádzajú. Zároveň sú si však aj jeden druhému súdení. Nič však nenaznačovalo tomu že by malo čokoľvek prísť alebo že by bolo kam ísť a tak si na chvíľu sadol vedľa bubeníka. Sedeli na malom kuse dreva. Martina trochu tlačilo, ale to mohla byť iba rozmaznanosť jeho súčasnej hmoty. Bubeníkovo tričko bolo celé prepotené, vlasy mal mastné a celé rozhádzané a z deravej tenisky mu trčal palec. Rukami sa hrabal vo vlasoch a nad niečim tuho rozmýšlal. Zdalo sa že mladistvý bubeník Maroš mal plnú hlavu starostí. Mená zriedkakedy dávajú akýkoľvek zmysel ale Maroš mal visačku na svojej batožine. Maroš Kečura, viselo tam. 

“Príď už pre mňa, táto samota sa nedá vydržať.” – počul ho Martin zrazu premýšľať.

Táto schopnosť sa mu vskutku zaľúbila. Objavil ju iba nedávno, vlastne cez noc. Ľudia tancovali po mokrej tráve a ich myšlienky boli také hlučné že Martin musel na chvíľu odletieť aby sa vyhol absolútnemu chaosu. Zo štadiónu kde ho Rudo zobral odletel do neďalekej hory Horných Orešian, kúsok od Rudovej Žofky a kúsok od domu jeho matky, a chvíľu pobudol na konároch veľkej borovice. Videl líšku ako snová plán, videl jasné nebo plné hviezd, videl diviaka ako učí malé, a hneď vedľa videl sýkorku ako sadla na konár a potom oddychovala, ale vyrušila ju veverička ktorá výšla z dutiny stromu, akoby cítiac že niekto jej sedí na konári. Páčil sa mu svet z tejto perspektívy ale zároveň bolo mu ľúto ťažoby cez ktoré ľudstvo prechádza. Áno, Martina tak trochu mrzelo že je mŕtvy a že má všetky tie výhody ľahkého tela a prísľuby ďalšieho postupu, zatiaľ čo ľudia sa museli stále snažiť. Usporiadal sa a povedal si že kým bude tancovať nebude počúvať čo si ľudia myslia a rovnako po svojom návrate si uvedomil že dokáže úmerne filtrovať hluk myšlienok a vyberať si ktoré chce naozaj počuť. Martin si pomyslel že Rudo mu túto schopnosť zámerne zatajil, Rudo bol fiškus, chcel aby bol Martin o to viac prekvapený, že čo všetko sa tu môže, ak ste mimo čakárne. Bolo úžasné zrazu počuť o čom ľudia premýšľajú, vstupovať do dynamického sveta tajných myšlienok a bola to vskutku vzácnosť veľká a tak Martin pokračoval v načúvaní.