Založ si blog

Život je fajn – časť štvrtá

Príbeh skromného bubeníka

“Tak veľmi ťa ľúbim, ale viem že ty mňa menej. Čo ti len kúpiť, bože môj?” – pomyslel si a schytil si hlavu do rúk.  Martin načúval pozorne a nejako veľmi začalo ho baviť vidieť do ľudskej mysle. Bola to džungľa ale súmerná báseň zároveň.

Bolo pred vianocami. Maroš mal plnú hlavu nápadov o tom ako obdarovať svoju priateľku ale ani jeden poriadny. Sexuálny život pokulhával a navyše Maroš si myslel že svojej priateľke jednoducho nestačí. 

“Nestačím jej ako priateľ, nestačím jej ako partner, nestačím jej ako nič!” – zúfal si Maroš.

 Erika mala udatný sexuálny apetít a ťažko rozsiahle nároky na život. Maroš sa teda rozhodol experimentovať. 

Na Valentína a tiež MDŽ to bola vždy len ruža a k tomu niečo sladké a tiež fľaša kvalitného vína. Červené víno malo slúžiť ako afrodiziakum. Čokoláda ževraj tiež. Poháre sa síce vždy vyprázdnili a nas stole ostali len dve kocky čokolády ale sex bol aj tak chabý. Rovnako, dostatočne mizerne, obaja mali potom zopár dní zácpu, ktorá by sa dala pripísať konzumácií 90 % horkej čokolády. Erika vždy kliala na jeho tupé nápady, tuho tlačiac na záchode, celá spotená, preklínala deň kedy ho stretla. “Ja tu čokoládu ani to zasraté víno nepotrebujem, to ty si ten spomalený!” – kričala mu zo záchoda, na čo sa jej vždy dostalo len odľahlé “Čo si hovorila? Tak ja už idem, máme s chalanmi skúšku, polej kvety, ahoj láska.” Maroš sa často nazdával že Erike jednoducho nestačí dĺžka alebo hrúbka jeho penisu. V skutočnosti však problémom bolo že Maroš jednoducho nebol typ muža ktorý by bol vášnivý. Teda hádam vášnivý bol, len nie v posteli. Vždy, keď už bol unavený Erikinim apetítom ju, tak trocha kruto, nazýval nymfou, alebo jej povedal že je večne nevyhonená, čomu Erika však celkom nerozumela. Masturbovala pravidelne, v čase voľna niekedy aj viackrát za deň. Neraz chcela aby ju načapal avšak vždy keď sa to stalo Maroš len prevrátil očami a odišiel bubnovať. Erika používala všakovaké pomôcky rôznych tvarov a veľkostí. Niektoré vibrovali niektoré nie. Tie ktoré nie však kompenzovali elektroniku svojím šialeným tvarom alebo veľkosťou. Maroš ich poznal všetky, nachádzal ich všade po byte, nesnažila sa ich nikdy skrývať. Pripadali mu ohyzdné a zvrátené, nič na čo by sa dalo bubnovať. Jedného dňa jeden z nich začal vibrovať v kúpeľni v zásuvke, len tak sám od seba. Maroš si myslel že je to mobil, otvoril zásuvku a ostal v údive stáť. Šikovný pomocník akoby ožil a dožadoval sa svojho účelu. Z jeho vlastnej sporovlivosti si omotal ruky do uteráka a siahol na tento nástroj skazy aby posunul tlačítko smerom k označeniu OFF. Neskôr si na všetko zvykol, bol šťastný že sú stále spolu a navyše Erika podedila tento veľký dom po rodičoch, takže žili bez hypotéky. Páčilo sa mu tu, jeho život bol zabehnutý a nemal ani najmenšiu chuť ísť bývať sám. Opustený kdesi v garsónke. Len on a jeho bubny. Bolo tu všetko, dom, záhrada, bazén, mačka aj pes a tiež pohodlie a komfort toho všetkého čo voláme šťastné spolužitie s partnerom. 

Na záver Marošovho dumania, dostatočne šokujúco, Martin zachytil niečo ako “Seriem na to, cukety rôznych tvarov a veľkostí pre ňu, a možno aj menší baklažán, bude to zároveň aj žart. Víno bude pre mňa a kvety do vázy budú pre nás oboch! Má už aj tak všetko. Nevieme sa už ničím navzájom potešiť. Poriadna vianočná kytica. Mix čerstvých kvetov. Musí byť obrovská. Víno možno aj štyri fľaše, čokoládu už radšej nie. Stromček už dávno nestaviame. Svetielka sú zapnuté po celom dome celý rok, v každej miestnosti, dokonca už aj na záchode. Je posadnutá tou severskou kultúrou Hygge. Každý deň budú vraj Vianoce. To určite! A bude po Vianociach!” – hrnulo sa z Marošovej mysle.

Medzitým si Martin zaletel k Erike ktorá stála obďaleč. Zhovárali sa s kamarátkou. Erika bola pekná žena. Blondína peknej postavy, na sebe mala dlhý kabát a gumáky. Nevedelo sa čo to za módu ale vyzerala vskutku očarujúco. Nechty maľované na červeno, pery tiež. Pôsobila mladistvým dojmom a v tvári sa jej zračila vášeň. Vášeň pre život to áno, ale hlavne vášeň pre fyzické spojenie ako také bolo naozaj čitateľné. Áno, Erika bola nymfa. Pekná nymfa vskutku – pomyslel si Martin. Martin využíval svojich nových schopností a poslal jej do tváre trochu sviežeho vetríku. Myšlienkou sa zmocnil kúska vzduchu, zatočil ho do veľkej gule a postrčil smerom k Erike. Dlhé vlasy tancovali vzduchom a Erika jemne privrela oči a  vyšpúlila pery ako vždy keď jej takto zafúkalo do tváre. Myslela si hádam že je modelka na dôležitom fotení. V absolútnom bezvetrí sa aj trochu divila odkiaľ tento svieži vánok, ktorý tak veľmi vždy vedel zvýrazniť jej čaro.

“Kto kedy povedal že je ťažké nájsť dobrého chlapa bol isto iste slepý!” – prehlásila zvučne Erika, smerujúc úzke a voňavé zápästie jednej ruky smerom k priateľke. “Čuchni si, posledna od Armaniho, ja mám najlepšieho chlapa v okolí. Chceš vedieť čo všetko mi robí? Natriasa moje periny. Mastí moje pánty. Čistí môj komín. Klepe moje handry. Je to skutočný pomocník, to ti poviem!” – pokračovala Erika presvedčivo. “Hľadá moje ihly v kope sena. Mastí pekáč. Seká mäso. Je to naozajstný pomocník! Keď som horúca schladí ma. Keď je moja panvička na ohni, napustí do nej vajcia. Je dobré mať ho v dome. Mala by si vidieť ako dal minule do poriadku moju mašinu. Zaraz sa pralo! Vyčistí môj stôl a povymetá  pavučiny z môjho domu. Nakŕmi mačičku, a to hneď skoro ráno keď je hladná. Minule mi postrihal záhradku a pekne všetko zalial. Vpredu aj vzadu.” – zakončila Erika špúliac svoje pery, tváriac sa stále ako bohyňa sexu a slasti.

„Netáraj Erika. Maroš je viac v práci a v štúdiu ako doma. Sama si minule priznala. Zapadli ste do rutiny, milujete sa vôbec ešte ?“ – odvrkla priateľka.

Martin sa vrátil k Marošovi. Maroš bol smutný, pohrával sa so šnúrkami na teniskách a na nič nemyslel. Martin vyletel vysoko do oblakov a nahromadil zhluk poriadneho vetra, držal ho pokope čo sa však vetru vôbec nepáčilo. Bola to poriadna makačka ale bolo to zatiaľ jediné čím vedel naozaj pohnúť. Žiaden vietor nechce byť spútaný, ale Martin bol vytrvalý. Kumuloval stále viac a viac myšlienkovej sily ktorú sústreďoval na hatanie vzduchu ktoré potom sformoval do úžasnej obrovskej gule ktorú posúval smerom nadol.

“Dnes ti zafúkam Maroško, vietor preberie Decembrové listy k tancu. Poženie ich akoby v divokom tanci bezstarostných cigánov a túžby sa znovu otvoria pre všetkých ktorí naozaj dúfajú. Veci sa dejú, všetci chcú všetko ale nikto nechce nič. Každý chce čo potrebuje ale nikto to čo potrebuje niekto iný. Dnešným vetrom budeš trochu nedbalý a možno listy prekryjú tvoje bežné cesty a ty budeš musieť hľadať tie nové.” – povedal si Martin a uvalil obrovskú masu spútaného vetra smerom k Marošovi ktorého zaraz prekotilo z dreveného polena. Plastové poháriky, stena suchého lístia ktorého bolo neúrekom, a tiež plastové stoličky a stoly lietali vzduchom. Vietor sa dovalil až k Erike kde však zoslabol a k nohám jej priniesol malú ružovú obálku, ktorú tento zlovestný náraz vetra musel vybrať priamo z Marošovej tašky.

Z kopy lístia hľadela na Eriku jasno ružová obálka. Chvíľa začala voňať záhadou. Zatiaľ čo sa Maroš zviechal zo zeme, preklínajúc všetky nárazové vetry, sa Erika zohla k obálke. V strede obálky stálo pekným tlačeným písmom

Masážny Salón Nataša

Vaše miesto pre pravý relax

Erika vybuchla smiechom. “Odkiaľ to len môže byť, Maroš poď sa pozrieť! – smiala sa, a keďže obálka nebola zalepená nazrela dnu. Vo vnútri obálky bol kondóm Durex, pozornosť podniku, EXTRA THIN for HIS PLEASURE a malý bielučký lístok na ktorom sa zračilo úhľadné ženské písmo. Text bol doslova pobozkaný.

Ďakujeme Maroš a príďte zas !

Erike zamrzol úsmev a dokonca sa na chvíľu aj prestala špúliť. Nastalo hrobové ticho. Večnosť sa dala krájať a agóniu ticha prerušil iba štekot psa ktorý prichádzal od lesa, neďaleko od štadiónu. Kamoška Renáta pozerala do zeme a nohou sa pohrávala s kopou lístia. Maroš s Erikou na seba chvíľu neprítomne hľadeli a potom sa všetci v tichosti pobrali do auta. Veľké, novučičké SUV od Volva šoférovala Erika. Martin si sadol dozadu vedľa Renáty a dotykom svojich dlaní obdivoval hebkosť brúsenej kože vyhrievaných sedadiel. Martin pochádzal s chudobných pomerov, všetko čo v živote dokázal alebo mal bolo jeho vlastným pričinením, preto aj vedel oceniť pohodlie a pekné veci či luxus. Nie že by to mal ako životnú métu, vedel že materiálne veci v skutočnosti nič neznamenajú, ale bolo príjemné zažiť rozdiel. Relativita aj tu hrala svoj prím. Človek ktorý sa narodil zo striebornou lyžicou v ústach žiaľ o tento zážitok navždy prišiel. Martin však vedel čo je to chudoba a nedostatok. Bohatstvo a veci s ním spojené mu boli preto navždy vzácne. 

Nikto nič nehovoril a dokonca nikto na nič nemyslel. Erikina myseľ bola nepochopiteľne prázdna, jediné čo z nej Martin cítil bolo akési nejasné sklamanie. Nebola to bolesť, nič také, Erika bola bojovník a preživateľ, nikdy by si bolesťou neubližovala. Bolo to jednoduché a číre sklamanie, ktoré z nej sálalo. Maroš si prezeral spravodajstvo a mobil držal zámerne ďaleko od seba aby Erika videla čo robí. Martin sa nahol aby lepšie videl. V dnešných správach, tak ako vždy, to žilo kadečím. Mnohé články, ako by sa dalo očakávať, boli orientované na predvianočný chaos. Renáta sa tiež bokom predného sedadla dívala na Marošov obrovský mobil kde nasledovné titulky prichádzali a mizli pohybom Marošovho palca:

Aha! Najlepšie recepty na vianočného kapra alebo Posledné trendy ozdobovania vianočných stromčekov taktiež Čo robiť ak ste to z jedlom prehnali? potom Najlepšie tipy na vianočné darčeky, Kde nakúpiť najlepšie, Ako sa tieto Vianoce úplne nezblázniť, Pripravte deti na skromné Vianoce, Utečte pred Vianocami, Ignorujte Vianočný Chaos a jednoducho sa uvoľnite a mnohé ďalšie. Renáta prekrútila očami, zvlášť posledné tri titulky jej však ulahodili. Zrazu sa prílev jej myšlienok nedalo nepočuť.

“Vianoce sú odporný prežitok. Ľudia by sa mali tešiť, milovať sa a obdaruvávať častejšie ako raz za rok a to vždy keď to tak cítia alebo na to majú. Už len spoločnosť blízkeho je dar. Slávnostná večera? Každým dňom by sme mali sláviť že máme jedlo na stole. Žehnať chvíľu a tešiť sa z toho že máme pri tom stole s kým sedieť. Neutíchajúce obdobie stresu a pažravý mamon podnikateľov sa začína mesiac pred vianocami a celá paráda končí v priebehu jedného krátkeho večera. Festival prežierania sa a tento bezbrehý a šialený vianočný beh na uspokojenie blízkych a detí sa častokrát zcela tragikomicky končí sklamaním, poriadnou hnačkou a prázdnou peňaženkou. Mirko dostal ponožky na miesto posledného iPhonu pretože rodine odišla práčka aj bojler a auto je v servise. Mirko sa už predtým jasne vyjadril že mu nevadí sa sprchovať v studenej, do školy chce chodiť pešo a prať si chce v rukách, hlavne že bude nový iPhone. Tu by sa dalo polemizovať o účinkoch dobrej výchovy prostredníctvom inšpirácie kde si dieťa naozaj zaslúži čo má a ešte sa aj otuží. Otecko sa posral s majonézy preto ju aj celý rok nežerie, ale keďže má vianočný pocit že mu telo majonezák odpustí, tak sa poriadne nacpe a trávi ďalšie dva dni na sucharoch a Pigi čaji. Matka, o čosi horšie, končí s vyprahlou peňaženkou a večery, na miesto užívania času pohody pri tradičnom Mrázikovi, trávi prezeraním možností ako zahatať narobené dlhy alebo ako si narobiť ešte ďalšie. Že vianoce sú každý deň? Áno sú, toto by sme mali vysvetliť našim deťom!” – chrlila Renátina myseľ. A akoby chvíľa chcela priniesť ešte viac pokory, Maroš klikol na svoj obľúbený portál ABSURDNÉ SPRÁVY 

Titulka o 8 ročnom chlapcovi, utečencovi, ktorý na mori stratil celú svoju rodinu ale on sám bol zachránený, zjavila sa na obrazovke Marošovho mobilu. Erika nazrela bokom oka, akoby ju niečo zavolalo, a trochu pritom prešla cez stredovú čiaru vozovky. Zrazu sa ozvalo sofistikované pípnutie ktoré nasledoval robotický hlas palubného počítača. Zdá sa že ste vybočili, ak ste unavený odstavte vozidlo, oddýchnite si a neskôr pokračujte v jazde – zaznelo z SUV. Napriek tomu že Volvo ponúkalo 164 bezpečnostných technológií, z toho 160 o ktorých vodič nemá ani potuchy a nevie na čo sú, 3 ktoré sa spustia iba v prípade spozorovania nebezpečia a jedno ktoré sa zapne až keď už ste mŕtvy, Erika nikdy nespúšťala oči z cesty. Martin si pobavene pomyslel na otčimovu Škodu 120 v ktorej bolo všetko na heslo alebo na pobúchanie a tiež ste museli nosiť zásoby destilovanej vody v kufri, pretože počas jazdy na 100 KM vám 4 krát vyvrela. Svetlá, blinkre či stierače, tie išli na jeden otčenáš alebo zdravas, vždy pokorne vyslovený pre jazdou.

Prišiel o celú rodinu! Tragédia chlapca, ktorý prežil katastrofu migrantov v stredozemnom mori: zachytila titulku Erika. “Prečítaj mi to.” – zahlásila smerom k Marošovi pokojným a milým hlasom. Akoby sa nič nedialo. Svoje otázky mala odložené na potom a to ju uspokojovalo. Vedela že rozhovoru ani jeden z nich dnes večer neutečie a to robilo situáciu omnoho únosnejšou. “No tak, čítaj Maroško.” – zopakovala s úsmevom, ukazovákom klepala po volante a pokračovala v pozornom šoférovaní, zatiaľ čo Maroš čítal nahlas.

8-ročný chlapec bol vytiahnutý z potápajúceho sa plavidla. Spolu s rodinou  utiekol po tom, čo teroristické skupiny prenasledovali jeho rodinu. Štyria ľudia, mladší brat, staršia sestra, otec aj matka zomreli po tom, čo sa ich čln prevrátil. Migranti z Afganistanu, Iraku, Senegalu a Indie či ostatných častí Afriky bežne platia za cestu 5000 a viac EUR.

Kapitán výletnej lode Vincenzo, milovník opery a červeného vína (54) povedal, že ho tesne pred treťou hodinou ráno zobudila jeho posádka, ktorá našla migranta v mrazivých vodách, zúfalo sa držal zbytku plavidla, plakal a volal o pomoc. Kapitán nebol na bežné príhody pobrežných hliadok vôbec zvyknutý. V pobrežných hliadkach nikdy nepracoval a v jeho službách sa nikdy nič vážnejšie nestalo. Vrcholom jeho dňa bolo privítať nových pasažierov, no hneď potom zhodil kapitánsku čiapku, zavrel sa v kajute kde popíjal vínko, počúval operu a čítal staré talianske romány. Prípadne sa spustil tajne výťahom do lodnej kuchyne kde navštívil bohaté zásoby jedla. Údajne mal na všetko svojich ľudí takže loď sa vlastne riadila akoby sama. Kapitán bol pri rozhovore s úradmi veľmi rozrušený a plakal. Chodil do kruhu, vyhadzoval pritom ruky do vzduchu a neustále opakoval: Čo s ním bude, ragazzi, čo len s ním teraz bude?!

Čo je stredomorská migrácia?  pokračoval nižšie v článku Maroš zatiaľ čo sa sa Erika pustila do rozmýšľania.

“Iba v prítomnosti trápenia iných si dokážeme zrazu vážiť ako sme na tom. Akí sme len maličký v blízkosti tragédie a ako sa len vieme trápiť pre rôzne malichernosti.” – zhlboka si vzdychla a myslela na úbohého chlapca. “Ako sa asi teraz cíti, stratil celú rodinu, na čo mu je teplý prístrešok, načo nová rodina a načo plné bruško. Jeho rodina je mŕtva. Ostala tam ďaleko v šírom mori.” – pomyslela si a dve malé slzy, ktoré sotva stačili orosiť jej líčka, vyšli jej z očí. Boli to slzičky skôr, ani nestačili dotiecť na spodok tváre a už bolo po nich. Erika sa nevedela dlho trápiť, ani pre seba ani pre iných. Bola vždy tak trochu príliš sústredená na pôžitky svojho vlastného života. V spätnom zrkadle si skontrolovala maskaru a keď v rádiu zaznelo Gimme Shelter od Rolling Stones, tak trochu pridala na hlasitosti, započúvala sa do slov a s pokývkávaním hlavy, zcela vyrovnane, pokračovala v ceste. 

Migranti a žiadatelia o azyl využívajú na nelegálny vstup do EÚ trasu cez centrálne Stredozemie. Vydávajú sa na dlhé, nebezpečné cesty zo severnej Afriky a Turecka, cez Stredozemné more sa dostanú do Talianska a Grécka a v oveľa menšej miere aj na Maltu. – dočítal Maroš a listoval ďaľej.

Renátu bolo počuť premýšľať. Zoškrabávala si z nechtov odretý lak. Ako vždy keď ju niečo rozrušovalo. Dala tak svojej nervóznej mysli niečo na robotu. Rozmýšľala o nedávnej udalosti kde zamrznuté telo utečenca spadlo do záhrady ženy ktorá vlastnila dom pri letisku Heathrow. Vypadlo zo spodku lietadla potom čo sa vysunuli kolesá pred pristávaním. Pravidelný let z Afriky do Londýna. Ako si mohol myslieť že by mohol prežiť. Renáta rozmýšľala o tejto silnej a nezlomnej túžbe odísť. A aké strašné veci to musia byť pred ktorými títo ľudia utekajú, keď sa neboja takto riskovať. Vediac že hrajú ruletu so smrťou, vydajú sa aj tak na tieto nebezpečné cesty.

“Náš na oko moderný svet je stále taký šokovaný, keď sa také niečo stane. Šokuje nás hlad, šokuje nás zdražovanie. Šokuje nás smrť. Zatiaľ čo v inom svete ide len o bežné prežitie a nedeje sa nič výnimočné. U nás nehoráznosť a inde štandard. Ak aj zomrie dieťa, žena, otec, sestra alebo matka? Je to pre nich len ďalší hrozný deň. Život je džungľa. Boj o prežitie. Svitne všedný nový deň ktorý prinesie nové hrôzy alebo malé víťazstvá. Aj tak si myslím že my nie sme na tom inak. Hoci žijeme v takzvanom modernom svete, odolávame podobným výzvam len možno v inom meradle, hádam že v inej podobe. Možno zatiaľ doslova nebojujeme o potravu alebo neutekáme z krajiny, ale vlastne občas aj áno! U nás je to tak tiež. Len my sa tu hráme na civilizovaných, tak sme si to tu trochu upratali, aby to nebolo tak vidno. Je to džungľa, hovorím vám, divoké more  a všetci sme na jednej lodi!” – okomentovala Renáta situáciu, na čo sa Maroš s Erikou na chvíľu zamysleli a potom súhlasne pokývali hlavou.

Po chvíli ticha, keď sa každý z cestujúcich odobral do vlastného sveta tupého dumania, myšlienok ktorého nebolo počuť, sa na veľkú obrazovku palubného počítača moderného automobilu vytasila SMS správa z neuloženého čísla. Marošov mobil bol pripojený k tomuto zariadeniu, samozrejme, bezpečné volanie počas šoférovania a či rýchly svet okamžitého čítania správ nás natoľko pohltil že sme prestali vnímať jeho riziká na naše súkromie a taktiež na chvíle osobného ticha, ktoré boli bežné kým sme nezačali telefonovať a kým sme sa nestali tak šialene rýchlo a okamžite zastihnuteľný.

Je mi jedno že ťa neviem rozpáliť. Ver mi, pôjde to. Daj tomu čas. Začínam ťa mať veľmi rada. Ráno som na teba myslela. Miešala som cukor v horúcej káve a kým som prestala na teba myslieť bola už celkom studená. Ozvi sa. Tvoja Lulu x

Správa bolestivo svietila na veľkej modernej obrazovke keď ju zrazu vystriedalo ďalšie varovanie bezpečnostného systému. 

Zdá sa že ste vybočili, ak ste unavený odstavte vozidlo, oddýchnite si a neskôr pokračujte v jazde. – oznámilo SUV.

Erika odstavila na krajnicu. Tlačítkom vypla celý voz a v malej bielej dlani stískala bezkľúčový kľúč. Všetko zmlklo, vrátane motora aj vševedúceho palubného počítača. Chvíľu len tak všetci sedeli so zvesenými hlavami. Do auta na krajnici začal narážať studeny decembrový vietor, s ktorým tentokrát Martin nemal nič spoločné. Vietor tiež priniesol zlovestné, tmavé mračná a malé kvapky dažďa ktoré začali padať na obrovského predné okno a potom čo do nich napadali ďalšie, sa kvapky začali zväčšovať a neochotne stekali v malých potôčikoch dolu do okenného žľabu. Onedlho sa nebo zastrelo čiernotou a spustila sa úžasná smršť hustého dažďa, ktorý vietor hnal všetkými smermi a veselo ho plieskal do všetkého navôkol. Erika naštartovala. Zvýšte pozornosť, zdá sa že prší. Vozovka môže byť klzká – zaznelo z SUV. Nemáte zapnuté automatické stierače. Ak ste sa rozhodli pre manuálne ovládanie, doporučujeme zapnúť najvyššiu intenzitu stierania alebo jednoducho prepnite na automatický režim. – doporučilo SUV. Martin uvažoval o tom či ľudia dovolili technológiám spraviť z nich nesamostatných hlupákov alebo to všetko bolo naozaj len také pohodlné, spoľahnúť sa na auto režim. Čo sa stane ak dovolíme technológiám naplno ovládať náš život a či nezlenivieme natoľko že nás naše mozgy  nadobro opustia. Silný dážď bubnoval do okien avšak stieračov zatiaľ nebolo treba.  Všetci traja nemo zízali na tento vodný bál, počúvali nárazy vetra a užívali sucho a teplo pohodlného auta. Páčilo sa im sledovať divoké počasie vonku, samozrejme o to viac že boli vo vnútri. Martin pochopil že dôvodom tejto čudnej odmlky bolo aj to že občas sa radšej snažíme upriamiť myseľ na niečo obyčajné a zcela triviálne len aby sme nemuseli myslieť na nič iné. Robíme to najviac vtedy keď nás myseľ núti zaoberať sa niečím nepríjemným. Tupo zízať na malé potôčiky vody na okne alebo sledovať pohyb trstín vo vetre je vždy lepšie ako čeliť otázke alebo ju klásť. Akokoľvek, Martin zrazu počul nasledovné myšlienky:

Renáta: “Kokooooooooooooos, konečne trochu vzrúša, heh, trochu som smädná.” – hrabe sa v nadrozmernej kabelke a hľadá fľašu s vodou. Vlastne, vyzerá to niečo medzi batožinou a kabelkou. Je od LV.

Maroš: “Ježííííš, prečo som jej len dal svoje číslo. Pi*e tam, vyzerala ako profesionál.” – šklbe si vlasy, bolí to, potom si hryzie spodnú peru, to bolí tiež.

Erika: “To sa mi snáď sníva, bordel a ešte aj milenka? Renáta ma načisto vysmeje. Tak toto sa už nedá odložiť.” –  Erika sa chystala prehovoriť keď tu zrazu SUV naznačilo že je čas ísť na nákup. V tomto čase zvyknete nakupovať. Supermarket REZKO je od vás iba pár kilometrov. Navigovať? – veselo navrhol robotický hlas palubného počítača.

“Ku*va ako sa len vypína tento osobný asistent.” – kliala v sebe Erika a trochu aj ľutovala že zverila palubnému počítaču svoje osobné údaje prostredníctvom všemocného účtu FÍGL, ktorý si pamätá a vie o vás absolútne všetko. Od toho kde chodíte nakupovať, ako často alebo v akom čase a rovnako vie kde ste boli včera, predvčerom a tiež pred rokom v rovnakom čase. Taktiež vie kam pôjdete zajtra, a neváha vám to pripomenúť, lebo ste mu dovolili ovládať váš mobil, všetky vaše online zariadenia a vlastne celý váš život. No nie je to fantastické? Ani sa nenazdáme a volať nám bude centrála inteligentnej domácnosti. Odovzdať správu bude tentokrát chcieť práčka, ktorá nám veselo oznámi že už sa dopralo. Správa z chladničky bude pýtať schválenie na online nákup chýbajúcich produktov pričom vám oznámi že vás svojvoľne prehodila na sójové mlieko pretože kravské je pre vás nezdravé. Ak sa jej opýtate kto jej dal na to povolenie vám z radosťou odpovie že je naprogramovaná aby chránila vaše zdravie. Pochváliť sa bude môcť aj automatickým zámkom. Po 22 hodine večer sa do nej jednoducho už nedostanete pretože vie o vašich nočných útokoch na ňu. Nočné vyjedanie chladničky vám nebude povolené ani ak si do nej kopnete alebo zanadávate. Jej reakciou bude že vám ponúkne jablko z misky na stole a vyzve vás aby ste sa upokojili. Zároveň ponúkne podcast o rizikách obezity a pošle vás spať.

“Maroš, nechceš nám niečo povedať?” – opýtala sa napokon Erika zlomene ale nepozrela naňho a rezignovane hľadela na svoje kolená. 

“Nám? Erika, nemôžeme to prebrať doma?” – zašomral Maroš hanblivo.

“Nie, preberieme to teraz! Pred Renátou nemám tajnosti! Kto ti to píše a odkedy chodíš do bordelu? Ty ma krista podvádzaš?! Koľko to už trvá?!” – ziapala Erika, pričom vypustila zopár sĺz, vzlykla a potom mu uštedrila poriadnu ranu do ramena. Ich oči sa stretli. V tých Erikiných bol oheň, frustrácia, sklamanie a hnev. V tých Marošových sa zračila hanba a nesmierna potupa.

“Erika, prosím ťa, nerob scény. Vo všetkej úcte Renča, môžeš nás na chvíľu nechať?” – povedal Maroš smerom k Renáte a šúchal si pritom rameno. Renáta sa pozrela von do hustého dažďa a potom spýtavo nazad na Maroša.

“Áno, jasné Maroš, ak máš v kufri čln a dve veslá, už ma tu niet. Erika, vyhoď ma u našich, bude lepšie ak si to poviete doma. Hlavne kľud ľudia. Žiadna kaša sa neje taká horúca ako sa navarí.” – ukľudňovala situáciu Renáta.

Erika si vzdychla, končekmi prstov si masírovala spánky a pokračovala v záchvate kriku. 

“Ty nemáš ani toľko aby si sa ku všetkému hneď priznal? – zasyčala. “Takýto si bol vždy! Si zasratý zbabelec! Úplne na nič! Buď aspoň raz poriadny chlap a všetko mi vykrič! Počuješ?” Erikin krik sa prelomil do hysterického vzlykania. “Ty zbabelý pes! Prečo vždy všetko držíš v sebe, nevidíš kam nás to dostalo?!” – zadúšala sa Erika. Tentokrát jej slzy už neboli slzičkami ale skôr pripomínali malé potôčiky dažďa. Rovnaké aké tiekli po oknách auta. 

“Vypadni!” – povedala po chvíli Erika chladne a potichu a začala si utierať slzy. “Veci ti pobalím a pošlem k matke. Tvoje zasraté bubny tiež. Ty a tvoje bubny, ožeň sa s nimi. Ty a tvoj pohodlný život. Myslel si si že to máš všetko perfektne vymyslené, že? Nechcem ťa už vidieť. Je koniec Maroš, počuješ, koniec! Vypadni z môjho auta! Kľúče od domu tu nechaj!” – zakončila Erika mrazivo, pričom pôsobila zrazu neskutočne pokojná a rozhodnutá. Sklamanie v jej tvári bolo ešte stále čitateľné, napriek tomu sa zdalo že má celkom jasno v tom čo robí.

“Erika, preboha! Poďme domov, všetko ti vysvetlím.” – upokojoval Maroš.

“Maroš, buď prosím ťa aspoň jedenkrát poriadny chlap a otvor tie dvere!” – vyzvala Erika, zatiaľ čo dážď vonku neustával a vietor akoby ešte viac zdivel. Vrcholky ihličnatých stromov malého lesa po oboch stranách cesty tancovali v rytme divokého vetra. Do dediny to nebolo ďaleko. 

Maroš sa odmlčal. “Nuž ako chceš.” – povedal po chvíli a z vrecka svojej bundy vytiahol malý zväzok kľúčov z ktorého dva odpojil a hodil ich do priehradky. Stlačením tlačidla otvoril kufor a vystúpil z auta. Z kufra vybral malú batožinu kde mal osobné veci a zobral tiež fľašu červeného vína Chateauneuf du Pape Rouge ktoré sa dnes slávnostne chystal s Erikou otvoriť. Neboli síce na tom finančne najhoršie, ale fľašu vína za 50 EUR nepili každý deň. Dnes chcel Maroš Eriku prekvapiť vlastnoručne pripravenou večerou. Mal to byť grilovaný zubáč s dusenou zeleninou a gratinovanými zemiakmi. Potom by sa tradične odobrali k obrovskej telke kde sa chvíľu k sebe túlili a nakoniec, od veľkej únavy po náročnom dni, na sebe tuho zaspali. 

S posledným pípnutím zatvárajúcich sa dverí kufra sa rozozvučal silný motor. Erika šliapla na pedál a mocné 4×4 radostne vyrazilo na svoje ďalšie cesty, pričom však výdatne ohádzalo Maroša blatom, rozkladajúcim sa lístim a drobnými kamienkami. Maroš ešte chvíľu neveriacky hľadel na vzďalujúce sa SUV ktorého zadné červené svetlá začali sa pomaly strácať v diaľke a potom sa pustil pešo po krajnici smerom do dediny. Martin si stihol ešte všimnúť že Erika zase plače a Renáta si v tichosti zoškrabuje ostatné zvyšky laku. Krátko potom však vyletel cez strechu auta a vrátil sa k Marošovi. Spolupatričná chôdza krajnicou kde vietor a dážď šľahajú nešťastníkovi nemilosrdne do tváre zdala sa mu ako lepšia voľba. Kráčal hneď vedľa Maroša a predstavoval že to všetko cíti a že je spolutrpiteľ. Predstavoval si sklamanie, predstavoval si námahu chôdze, bolesť z náhleho rozchodu, predstavoval si studený decembrový vietor a nepríjemné nárazy dažďa a zablatenú tvár. Martin sa nenazdával že Maroš ocení jeho neviditeľnú spoločnosť, ale bol rád že môže hľadať nové spôsoby ako Maroša potešiť alebo ho nejako pozitívne ovplyvniť. Maroš bol pevne rozhodnutý Erike všetko vysvetliť a tiež získať ju späť.

Úplne sa nerozložiť

Nasledujúce ráno sa Maroš zobudil v dome svojich rodičov. Bol to zvláštny ponižujúci pocit zobudiť sa vo svojej vlastnej detskej izbe potom čo vás kočka vyhodila zo svojho auta, domu a vlastne aj života. Martin si veselo lietal po dome. Za poslednú hodinu stihol prekutrať myseľ Marošovho otca, stretnúť Marošovu mŕtvu mamu, prezrieť chúťky domácej mačky a tiež navštíviť všetky izby a zákutia domu. Ako tak sedel na kraji Marošovej postele, kým si on pretieral oči, Martin dumal nad tým ako je možné že spal. Duchovia predsa nespia. Nepamätá si nič okrem toho ako s Marošom prišli dolu do dediny a potom k veľkému bielemu domu. Maroš mokrý a mizerný a Martin túžiac cítiť to všetko. Potom Maroš zazvonil a ozvalo sa ponuré ding dong. Zvonček ako z filmu Adamsovci celkom nepristál tejto klasickej kocke s balkónom. Niekdajšie drevené okná boli samozrejme už vymenené za tie plastové. Otvoril starý a zavalitý pán s cigaretou a vínom v ruke. Bol nesmierne zanedbaný. Fučal ako lokomotíva, na sebe mal deravý župan ktorý sa zdal byť praný naposledy pred rokom a na nohách staré sandále cez ktoré bolo vidieť opuchnuté chodidlá a stvrdnuté žlté nechty.

“Kde sa tu berieš nešťastník, nevieš dopredu zavolať?!” – okríkol Maroša namiesto pozdravu a potom asi minútu kašľal. Keď sa mu nakoniec podarilo vytiahnuť hlien z priedušiek, odpľul si. Spôsobom strely dlhého doletu poslal celú parádu na trávnik pred domom.

“Dobre že ideš aj tak, v celom dome neviem nájsť vývrtku. Prisahal by som že tu chodí tvoja matka a skrýva ich. Toto je už štvrtá od kedy jej niet!” – zaškeril sa a zmizol v tmavej chodbe domu, pričom dvere nechal otvorené.

“Čau oci. Telefóny nikdy neberieš. Skúšal som mobil aj pevnú. Potreboval by som na pár dní ostať.” – zakričal za ním Maroš a vošiel do domu.

Otca našiel sedieť v kresle v obývačke. Bola priestranná a zariadená nábytkom zo 70 tych rokov. Sedačka bola vyblednutá a špinavá, tiež pôsobila nesmierne staromódne. V dome bol čudný zápach. Niečo medzi mokrým psom a nedopitým pivom. V dome nebolo zakúrené a vlhký chlad sa rozprestieral celým domom. Na drevenom stoliku s tenkými nožičkami stál ťažký hrubý televízor ktorý už možno vidieť len v múzeách. Miestnosť bola tmavá a okná boli zastreté ťažkými závesmi, avšak veľká, rovnako staromódna stojanová lampa, svietila v rohu.

“Preboha otec! Čo sa s tebou ku*va stalo?! Pozri sa na ten bordel a čo ten zápach?! Je tu strašná zima! Ty ešte nekúriš?! Pozri, vlhnú steny!” – vyletel naňho Maroš ukazujúc na čiernu pleseň v hornom rohu izby a zhasol lampu. Potom vcelku zúrivým spôsobom podišiel k veľkému oknu a jediným pohybom odstrel závesy pričom jeden z nich celkom strhol. Obývačku zalialo poludňajšie svetlo ktoré odhalilo ťažký prach na nábytku a nesmiernu špinu na koberci. Ďalej Maroš zlostne otočil termostat na radiátore až na päťku a potom, neskonale frustrovaný, sadol si na gauč.

Gramofón paradoxne točil Františka Veselého a jeho Len Bez Ženy Môže Byť Človek Blažený. Otec držal medzi kolenami fľašu červeného, fučal a opačnou stranou varechy sa snažil potlačiť korok do vnútra fľaše. Na denné svetlo zareagoval spôsobom ožiareného upíra a tiež značnou agresivitou.

“Zatiahni to Maroš, len čo je tu všetka špina vidieť. Tak ťa konečne kopla do riti, čo?” – opýtal sa pobavene a necitlivo, medzi každým slovom asi tak štyrikrát zakašlal.

“Nie oci, nič také. Máme pauzu, chápeš? Malú prestávku.” – vysvetlil situáciu Maroš a zobral otcovi fľašu z rúk.

“Daj sem, odložím to. Dnes pijeme vo veľkom štýle.” – vyhlásil Maroš chválenkársky a vytiahol z batožiny fľašu Chateauneuf du Pape Rouge a tiež  zatvárací nožík s vývrtkou.

“Pre každý prípad tato!” – pochválil sa znovu a celý rozjarený mával otcovi švajčiarskym nožíkom rovno pred očami. 

“No dobre synak, nie všetko je na tebe také posraté, to musím uznať. S mamou sme na tebe urobili dobrý džob.” – povedal otec prekvapene a možno len pod rúškom pozitívnej chvíle ktorá vľúdila sa prostredníctvom vyhliadky na kvalitné víno. Taktiež táto chvíľa, po úmornom hľadaní možností, mohla byť kľudne ovplyvnená aj tým že fľašu bolo konečne možné aj normálne otvoriť. 

“Utri sa. Tečie s teba ako z indického vola. Som rád keď prší, o jednu výhovorku viac prečo nič nerobiť.” – zahlásil a hodil po Marošovi použitý uterák, ktorý pravdepodobne slúžil už nejaký ten čas okrem iného aj na mastné ruky alebo vyliate mlieko na stole.

“Fuj tatko, je tu ešte vôbec niečo čisté odkedy si tu ostal sám?” – opýtal sa Maroš a vošiel do neho zrazu nesmierny hnev. 

“Mal by si sa dať dokopy. Menej piť a trochu sa pozviechať. Vyzeráš ako hnusné staré naliate prasa ktoré by už ani mäsiar nechcel! Prestaň už toľko chlastať! Vybehni si do lesa, urob niečo okolo domu alebo ku*va zasaď niečo vzadu v záhrade. Paradajky, papriku máš predsa rád. Miluješ lečo! Uzdrav telo, uzdrav mysel, uzdrav peňaženku. Ešte nie je všetkým dňom koniec. Hocikto môže prísť o manželku, dlhoročnú priateľku, neznamená to že sa máme úplne zložiť alebo opustiť. Upadáš ako osobnosť, upadáš ako človek, upadáš ako otec!” –  vychŕlil Maroš na zanedbaného otca celý znechutený a odišiel do veľkej kúpeľne kde bola práčka. Vhodil uterák a ostatné prádlo z koša do práčky a spustil pranie. Potom prešiel do kuchyne kde odstrel závesy ktoré zahaľovali obrovské okná aj terasu do záhrady a v kuchynskom drese si opláchol tvár od kyslastého smradu uteráka. Svetlo sveta odelo kuchyňu do prírodného jasna ktoré už dlho nevidela. Vypol neónové svetlo nad kuchynskou linkou a nahádzal riady do umývačky. Potom si sadol k veľkému kuchynskému stolu a pravou rukou si podoprel hlavu zatiaľ čo ľavou si nervózne chodil cez vlasy.

“Čo to vravíš synku?! Všetko sa tu ligoce! Som v poriadku, ver mi! Nič sa tu nezmenilo. No tak, tu máš Maroško, povedz mi čo ťa naozaj trápi.” – reagoval otec na napätú situáciu po tom čo sa došuchtal do kuchyne a podal mu pohár Chateauneuf du Pape Rouge naliatom v špinavej malej duritke.

“Otec to víno stalo 50 EUR. To si nemohol použiť aspoň mamin kryštál alebo tamtie poháre na stopke ?” – opýtal sa Maroš a rezignovane si odpil zo špinavého pohára.

“No čo, takto to pijú Taliani!” – obhajoval tatko svoju špinu a lenivosť. “Kryštálu sa nechytam odkedy mi tvoja mŕtva matka capla po ruke. Vieš že nezniesla aby sa vyťahoval inokedy ako na Vianoce. Jedného dňa mi Ružena od vedľa priniesla obed a domáce biele víno od muža. Odkedy niet Ľudky chodia a starajú sa aby som tu nebol až taký sám. Ty by si mohol tiež chodiť častejšie. Ale vždy zavolaj, trochu tu upracem.  Zlatá to žena ta Ruženka. Tvrdí že žiaden muž neprežije bez ženy a jej varenia. Kým pripravovala stôl ja som išiel do skrinky po poháre že, ako hovoríš , nalejme si s Ružou v štýle. Akonáhle som siahol na dvierka sekretáru som ucítil jasne capnutie po pravej ruke. Bolo studené ako ľad a štípalo taktiež. Celú hodinu mi potom chodila za chrbtom. Cítil som ju. Cítil som chlad. Cítil som matkinu prítomnosť. Viem že ty na tieto veci neveríš Maroško ale ver mne, posmrtný život existuje. Tvoja matka je stále v dome. Čaká kým ma vystre, aby sme mohli spolu odísť, alebo sa mi len smeje, ktovie. No tak čo je s tou tvojou Erikou, rozprávaj chlapče, a odpi si poriadne.” – porúčal otec zatiaľ čo František Krištof Veselý a jeho Ja Som Optimista zaznievalo z obývačky.

“No vieš oci, Erika, ako to je medzi nami. V posteli nám to už nefunguje a neviem či niekedy vôbec fungovalo. Nebaví ma už zakopávať o jej pomôcky. Vysmievajú sa mi! Každá z nich je dôkazom mojej neschopnosti.” – začal vysvetľovať Maroš.

“Každá žena má riad po celom dome Maroš, to musíš akceptovať. Akáže neschopnosť, veď ani ja som sa nikdy nenaučil variť. Tvoja matka bola vášnivá kuchárka, držala nové hrnce pod posteľou aby som v nich nič nepripálil a nechala ma používať tie staré. Potom čo sa mi podarilo spáliť aj vajce na tvrdo ma z kuchyne naveky vykázala. Svoj prvý kuchynský robot držala v periňáku a varechy z olivového dreva si zavesila nad hlavu do spálne, neviem či ich vôbec niekedy použila, visia tam dodnes. Tiež som nachádzal nože či strúhače všade kde si práve sadla a potom ich tam nechala, pretože neznášala dennú rutinu mala rada robiť veci na rôznych miestach.” – snažil sa pomôcť otec.

“Nie, tak som to nemyslel. Robí si to sama, chápeš oci?” – prerušil ho Maroš.

“Veď ti vravím. Čo ma nikdy nepočúvaš? Aj matka si vždy varila sama. To ťa ešte nerobí horším mužom.” – trval si otec na svojom.

“Preboha otec, Erika masturbuje, chápeš?!” – vykríkol Maroš podráždene. “Používa gumený penis. Mnohé z nich sú väčšie a hrubšie ako tamtá šalátová uhorka. Jeden skôr pripomína cuketu. Je to ponižujúce. Ako môžem súperiť s niečím takým?!” – vyhrkol zo seba Maroš zcela prostou rečou a zároveň nahnevane, aby si bol istý že otec konečne rozumie.

“Ach tak synku, no vieš, čo ti na to povedať.” – uškrnul sa otec, naprosto pobavený, ale rýchlo to zakryl aby nestratil dôveru svojho syna. Odhaľovanie šokujúcich dôverných informácií bolo v živote starého znudeného človeka príjemným osviežením. Bolo už toho aj tak málo čo vedelo naozaj pobaviť. 

“To sú také moderné problémy, problémy vašej doby povedal by som. My sme také nepoznali.” – pokračoval otec celkom vážne. “Gumený pipik hovoríš?” – opýtal sa a vystrúhal jeden z tých výrazov tváre keď chcel pôsobiť šokovaný a zároveň empatický, aby vyvolal v rozhovore dôveru spovedníka. “A veľký ako cuketa?” – opýtal sa stále so smrteľne vážnym výrazom na tvári na ktorého konci sa ale už už zračil obrovský výbuch smiechu. Otec si prial aby predstieranej dráme umožnil pokračovať, ale potom čo Maroš z výrazom trpiteľa strastiplne pokýval hlavou aby potvrdil veľkosť pomocníka, sa salva smiechu už nedala zastaviť. Otec sa zadúšal smiechom zatiaľ čo Maroš naň gánil vyčítavo.

“Neviem čo ti povedať, v živote dvoch ľudí je veľa vecí ktoré tí dvaja robia spolu a potom sú veci ktoré robia radi oddelene. To však neznamená že sa neľúbia. Najkrajšie je ak sa vo všetkom tak trochu stretnú na polceste. Tak jej s tým skús trochu pomôcť.” – radil otec utierajúc si z tváre slzy smiechu a potom si poriadne odpil z pohára. Pobavený touto delikátnou témou, ktorá sa jeho generácie vôbec netýkala, alebo sa o nej nikdy takto nahlas nehovorilo, poškrabal sa na brade, potom sa postavil a odšuchtal sa do obývačky po zvyšok vína.

“Erika je jedna z tých žien ktorú po tejto stránke nemožno uspokojiť.” – pokračoval Maroš ďalej vo svojej spovedi o čosi viac uvoľnene, zatiaľ čo otec dolieval do pohárov. 

“Viem to všetko od svojho psychológa.” – pochválil sa. “Chcel aby sme prišli obaja. Sexuálnu poradňu pre dvoch by mi však Erika nikdy neodpustila. Bol by som jej na smiech. Možno aj preto sú jej tie hračky súdené. Len máloktorý muž by sa vedel popasovať s toľkým apetítom.” – zdôveroval sa Maroš keď ho prerušil otec.

“Ach synku, za našich dní sme nevedeli čo je psychológ. Všetko za teba vyriešil život. Práca bola našou poradňou, teplá večera odmenou a spálňa medicínou. Ľúbite sa vôbec ešte?” – opýtal sa a hlboko sa zadíval synovi do očí.

“Ľúbime sa, to áno, ale zdravá dávka sexu je predsa tiež dôležitá. Všetkého veľa škodí. Vo všetkom by mala byť rovnováha. Čím viacej na mňa Erika doliehala tým to bolo horšie. Je to ako keď tlačíš na pílu. Chce mať zo mňa super muža ale, vieš tatko, ja som na to asi neni stavaný. Začal som viacej pracovať a chodiť s chalanmi častejšie na pivo aby som bol menej doma. Podvedome som asi hľadal únik. Potom čo sa začala obsluhovať stále viac a viac sama, mi bola ešte viac odporná. Začal som sa cítiť tak trochu zbytočný a menejcenný. Dokonca miestami sexuálne zablokovaný. Nedostatok chuti na sex sa doteraz pripisoval skôr ženám, ako môj psychológ sám poznamenal, ale nie je celkom vylúčený aj u mužov. Zakázal mi masturbáciu. O to viac sa vraj budem tešiť. Tešil som raz možno dvakrát, ale Erika sa vždy chcela tešiť znova. Na nepriamu radu psychológa, aby som si svoje schopnosti overil a mohol ich nejako porovnať v odlišnom prostredí, začal som navštevovať erotický salón. Psychológ mal na mysli iné dievča, možno nejakú starú známosť, ale vieš ako oci, kde už to dnes nájdeš. Už pri vstupe sa zo mňa vytratila vášeň. Vieš že nikdy nič nerobím bez lásky. Bordel je odporné miesto. Mladá kočka s falošným menom Lulu sa do mňa zahľadela. Myslím že to bolo hlavne tým že sme sa namiesto sexu spolu iba rozprávali. Pohnutý osud mladej dievčiny,  ani neviem ako a dal som jej číslo. No a dnes mi napísala že jej zo mňa vychladla káva či čo. Erika to videla, prekliate technológie, chcel som jej všetko vysvetliť, ale nedalo sa. Škodoradostná Renáta nám sedela za chrbtom a kým som sa spamätal stál som vonku v daždi.” – posťažoval sa Maroš otcovi a dopil svoj pohár vína. Obhrýzal si nechty a zúfalo čakal na nejakú múdru, ostrieľanú, stareckú radu od svojho otca. Tajne dúfal že by sa v starej, zanedbanej hlave jeho otca mohla zrodiť zázračná myšlienka ktorá by pomohla všetko rýchlo vyriešiť.

“Nechaj to vychladnúť. Zajtra choď domov a všetko jej povedz. Nemáš čo stratiť chlapče. Buď ťa zoberie naspäť a dáte si veci do poriadku alebo sa to celé skončí. Ja budem dúfať že ťa nadobro vyhodí. Ľudia majú strach z rozchodu, majú strach zo samoty, ale vskutku nie je to až taká tragédia. Niekedy je lepšie nebáť sa. Vždy môžeme začať odznova. Drámy sú len vo vašej hlave. V skutočnosti je život plný prekvapení, keby len trochu človek oči otvoril. No čo, tak prídeš na chvíľu k tatovi. Aj tak tu len celé dni blúdim po dome. Zdá sa mi čoraz väčší. Dom ťa potrebuje. Ja potrebujem novú telku. Kúpiš tu veľkú, na oči už nevidím. Občas mi navaríš a vyženieš ma do záhrady. Budeme potrebovať novú vývrtku. Uvidíš, kým to tu dáš všetko do poriadku príde iná, akurát do prerobeného, ale to ja už budem dávno dúfam mŕtvy Maroško. Veď sa pozri. Toto všetko je tvoje. Pred domom si vysaď lipu, dozadu orech a tam na roh zase brečtan, bude sa ti pekne vinúť. Sľúb mi že náš dom nikdy nepredáš! Ak áno, prídem ťa strašiť!” – vykašlal zo seba otec a odmotal sa naspäť do obývačky. 

Maroš sledoval otca ako sa pomaly stráca v tmavej a studenej chodbe pričom sa pridŕžal stien a zárubní. Napriek tomu že mal bojovného ducha a vždy nosil masku nezlomnosti, pripadal mu v tejto chvíli nesmierne starý a unavený. Tiež tak trochu bezmocný a nesmierne opustený. Zrazu mu prišlo ľúto že sa tu už celý mesiac neukázal. Ani na chvíľu sa nezastavil, hoci mal cestu. Uvariť mu dobrý obed. Sadnúť si na chvíľu do záhrady. Vypiť si s otcom pohár dobrého vína. Vymeniť zopár viet. Prečo mu to doteraz pripadalo také nemožné. To mu musel krachnúť vzťah aby si spomenul na to že má otca? Za posledných päť rokov, odkedy matky niet, zdalo sa že otec zostarol akoby tých rokov prešlo dvadsať. Maroš si výčital svoj život v bubline a mrzelo ho že sa nezaujímal. Zrakom behal po zanedbanej kuchyni. Vlhké steny, špinavé rozstrapkané behúne, stará kuchynská linka, neumytá dlážka, vypálená žiarovka, pokazené a niekde už aj odpadnuté kľučky, zažltnuté záclony, na kraji vyschnutý starý úbohý fikus a vzadu stará prázdna chladnička. Všetko bolo mastné a všade tento zvláštny pach. Toto všetko a viac mu len pripomínalo skutočný stav jeho otca. Dom aj otec, áno, obaja už boli poriadne opotrebovaný. Dom sa opraví, Maroš má nadštandardný príjem a veľa vecí si vie porobiť sám. Ale kto opraví otca? Maroš sa vždy bál toho že sa raz bude musieť postarať o otca. Dni spoločného bývania s otcom ho mátali ako ženu myšlienka na prvé vrásky. Strata slobody a osobného života, koniec záľub a neustále behanie domov z práce. Strach prichádzal prostredníctvom obmedzení ktoré starostlivosť o blízkeho bežne prináša, ale v čudnom momente v ktorom bol zrazu očitým svedkom otcovej spustnutosti, Maroš v sebe náhle objavil zabudnutú lásku. V mysli sa mu začali mihať momenty spoločných rybačiek na ktoré ho otec brával kým bol ešte chlapec. Spomienky na ihličnatý les ktorý bol vždy plný húb. Otcove rady ako rozoznať tie jedlé. Slnečné jazero a prázdniny na chate. Vôňa zemiakov v pahrebe a silné otcove ramená, keď už bol unavený chodiť. Marošovi vytriskli slzy, ktoré však rýchlo poutieral do rukáva a vybral sa za otcom do obývačky. Ak otec niečo neznášal, bola to sebaľútosť a tiež slzy. Maroš bol zlomený. Zlomený z náhleho rozchodu, to áno, ale zlomený aj časom, časom ktorý sa ho záľudne pýtal: Maroš, kde si bol doteraz? Tatka našiel motať sa okolo gramofónu. Skôr Než Odídeš od Františka Veselého akurát dohralo a otec zatváral kryt gramofónu. Ak tu bolo ešte niečo o čo sa staral bol to tento gramofón. Hudobné platne nadovšetko miloval. Martin si s radosťou zaletel k jeho zbierke, vyzerala bohatá na Country, Klasiku aj Jazz.

“Tamto čudo ešte funguje? Kde máš ovládač?” – opýtal sa Maroš otca a zvalil sa na gauč.

“Akoby nie Maroško, všetko je tu funkčné! Vrátane mňa, nič sa ty len neboj. Aha, tu je!” – odpovedal otec a radostne mu podával dlhú tenkú palicu z ľahkého kovu, ktorá bola opretá o stenu hneď vedľa gauču. Vyzeralo to niečo ako skladacia garniža. Potom čo Maroš nechápavo hľadel na otca a ustarane zvažoval či je čas sa naozaj nasťahovať, sa otec víťazoslávne usadil vedľa neho a dlhou palicou dočiahol na tlačidlo zapnutia. Chvalabohu už farebná obrovská debna sa jasne rozžiarila a odhalila reprízu Dámskeho Klubu na jednotke. Zatiaľ čo sa manická Malachovská snažila kuchára presvedčiť že nádoba na domácu paštétu nemá dva deci sa otec znovu chopil palice a prepol program. Na TV Region dávali zaujímavý satirický dokument o premnožených diviakoch a tiež inej zveri.

Pekné popoludnie. Milí diváci, dnes sa budeme venovať problematike premnožených diviakov. V Devínskej Novej Vsi sa konečne podarilo identifikovať ženu ktorá obyvateľom takmer spôsobila nemalé problémy. Dnes si zájdeme na prechádzku s pani Irenou. Vášnivou milovníčkou divej zveri, ktorá bola viackrát videná ako kŕmi diviačiu rodinku suchým chlebom a zemiakmi. Zlé jazyky tvrdia že sa pravidelne stretáva aj s medveďmi a vlkmi. Bolo ju vidieť hrať šachy s poľnými zajacmi ale taktiež vraj učila malé líščatá ako si v MHD označiť lístok. Tak poďme sa na to pozrieť!

“Pani Irena, zdravíme. Radi by sme vaše vyjadrenie ohľadom rizík ktoré prináša kŕmenie divej zveri. Vaši susedia sa obávajú útokov zo strany diviakov, ktoré si dnes už veselo behajú aj po centre mesta.” – začal moderátor.

“To bol Filip! Starý otec zo štvrtej vetvy ľavého krídla lesa. Kopa vnúčat. V rodine sa hovorí že je ľavoboček. Matka mu zomrela po útoku rivala. Skočila medzi dvoch zúriacich samcov. Vraj ich milovala oboch rovnako. Filipa vychovala matkina sestra. Vždy chcel navštíviť staré mesto. Ja som ho pred ľuďmi varovala. Spomenula som aj to že do McDonaldu sa nedostane. Hovoril že ho policajti hnali po Obchodnej ako zdutú kozu. Takmer si nohy vylámal, chúďa moje dvesto kilové. Keď prišiel nazad do Devínskej bol celý upotený. Krochkal mi pod oknom aby mi to všetko vyrozprával. Margita od vedľa ho obarila vriacou vodou, tak som jej jednu natiahla. To ona vás poslala, mizerná stará vrana, viem že áno! Chúďa Filipko, ťažký život. Rýchlo som zbehla dolu, dala som mu zemiačik aj kúsok suchého bochníka chleba a odprevadila ho domov. Celú cestu si zúfal o tom ako v lesoch niet čo do žalúdka. Sľúbil mi že jeho dobrodružné vychádzky do sveta ľudí nateraz odkladá. Rovnako mi musel sľúbiť že nasledujúcu noc príde potichu a svojimi klami trošku pobehá Margitino nové auto. Dúfajme že Margita váš program nepozerá. Keď mi revala že jej opití tínedžeri poničili auto a že na opravy laku a preliačin dala 2000 EUR len som sa ticho smiala. S Filipkom sme si určili tajné miesto v lese, aby sme sa mohli ďalej vídať. Čo vám poviem, je to kamarát.” – vytrúsila zo seba Irena vášnivo a na konci zakrochkala. Moderátor trochu uskočil a celý preľaknutý už už išiel dať štábu znamenie na odchod keď dodala:

“Prepáčte, nechala som sa uniesť. Tak sa totiž povie Filip po diviačsky.” – vysvetlila s úsmevom.

“Ďakujeme pani Irene za jej vyčerpávajúci názor na vec a teraz naspäť do štúdia.” – ukončil moderátor reportáž z bezpečnej vzdialenosti. Keď dali ešte posledný záber na pani Irenu, tá sa práve snažila presvedčiť vranu že neklame a že jej ukáže kde nájsť tie najlepšie vlašské orechy. Pani Irena krákala vskutku plynule. Vranština jej išla akoby to bol jej rodný jazyk!

Zatiaľ čo Maroš objednával pizzu, pretože v dome nebolo ničoho okrem sáčkovej držkovej polievky a pokazeného mlieka, si Martin s radosťou prezeral LP čky od Lucille Bogan, Ma Rainey, Johnnyho Casha, Bacha aj Vivaldiho. Všetky platne trónili na poličke, a potvrdzujúc otcovu lásku k hudbe, boli bez kúska prachu.

„Tých sa nechytaj! Ak ich nájde inak ako boli tak zošalie!“ – začul zrazu Martin niekoho hovoriť. Bol to jemný prívetivý ženský hlas na konci ktorého vety sa zasmiala. Martin však nikoho nevidel a znepokojený odišiel naspäť k Marošovi, ktorý sa práve hádal s otcom za výber jedla. Nevedno prečo, Martin sa ako duch stále bál. Miestami mal z nových situácií strach. Bol to preňho nový svet. V Marošovi videl oporu, taktiež nevedno prečo, možnože sa duchovia viažu na fyzickú energiu živých.  Akokoľvek, zrazu z plesnivého rohu, rozžiarilo sa oslepujúce svetlo ktoré sa z malej bodky zväčšilo na siluetu.

“Ahoj šťastlivec.” – usmiala sa staršia štíhla žena v kvetovaných jasných šatách na Martina.

Bola oslňujúca. Jasné modré oči hľadeli na Martina. Plné krásne ústa usmievali sa. Vlasy, akoby biely blond, lietali vo vzduchu ako z reklamy na šampón.

“Zdravím pani, prečo šťastlivec?” – odpovedal pokorne Martin.

“Nečakáš snáď vonku?” – usmiala sa.

“No to áno, ale vy vari nie?” – opýtal sa bázlivo.

“Kdeže šuhaj, v čakárni som a len sem tam zjavím sa tu. Zväčša vtedy keď treba Jozefovi skryť vývrtku.” –  povedala a schuti sa smiala.

“Ah, vy musíte byť Ľudka. Teší ma, ja som Martin.” – pozdravil sa úctivo.

“Ospravedlň ten neporiadok. Takto žije odkedy ma niet.” – povedala a cez strop zmizla do hornej miestnosti domu. Na premiestňovanie zvolila okázalý štýl. Bola rýchla ako blesk. Na chvíľu sa zdalo že sa roztrieštila na malé kúsočky svetla ktoré potom, akoby v prúde super rýchleho toku rieky, mizli cez strop smerom nahor.

“Vianoce predodvermi, ani stromček ešte nemá, a tie steny! V dome ako v ľadovni, Maroškovi veci nevyschnú, lebo je lakomý ešte aj sám na seba.” – povedala hneď potom ako sa Martin tiež zjavil v ich spálni na poschodí. Olivové varešky viseli na stene a hrnce pod posteľou si Martin všimol keď cez ne prechádzal.

“Vaše hrnce stále drží pod posteľou, asi si vás chce takto pripomínať.” – poznamenal Martin z úsmevom. 

“Hahaha, pripomenúť vravíš? Už ma tu roky niet a aj tak sa ich bojí vytiahnuť, hlupák starý, bez Ruženy by umrel od hladu. Tej tiež keby som nevsúvala tipy na varenie, nosila by mu tie jej pestré experimenty, ktoré sa úprimne povedané, nikdy nedali jesť. Boli pekné iba akurát tak na pohľad.” – pochválila sa Ľudmila a vystrela sa na posteľ. Práve chcela ešte niečo povedať, keď zrazu zdola ozýval sa otcov krik.

“Ja mám jesť pizzu? Nikdy nebudem jesť niečo čo vyzerá ako nevydarený posúch! To si zjedz sám. Prečo radšej nenavaríš niečo poriadne?” – išiel otec do Maroša.

“Otec, v skrini máš štvrť sáčku ryže, jednu sáčkovú polievku a dve konzervy po záruke. V chladničke je pokazené mlieko a nedopitá plechovka piva. Z čoho mám asi tak navariť?” – nervóznil sa Maroš.

“Tak choď nakúpiť. Hodíme kurča do rúry, ryžu máme. Po kyslé uhorky pôjdem do pivnice. Peniaze sú tam hore v tej veľkej šálke s tulipánom. Ale rúru zapnem ja! Stupne už dávno nevidno. Dávam to naplno a potom to o centimeter stiahnem, to je asi tak 180 stupňov celzia. No a po programoch neostal ani len prach. Ale to mám tiež v oku. Rátam štyri doprava, to je pečenie zhora aj zdola, to si pamätám, a potom o jeden viac je pečenie z ventilátorom ale to už viem podľa toho že hučí, chápeš nie? Všetko živé sa snaží prežiť, vieš ako Maroško, poradím si!”

Otec sa naozaj javil ako nezlomný tvor. Niečo ako pavúk vo vetre. Pokaždé čo mu vietor poničí sieť ide a poláta ju tam kde treba. Potom si veselo sadne do stredu siete a čaká na ďalší osud, že čo mu prinesie. 

“Peniaze mám! Tento dom ti raz spadne na hlavu otec. Idem na nákup.” – vyhlásil Maroš rezignovane a odišiel.

“Nespadne synak, zabudol si? Už zajtra sa sťahuješ, chechecheeee oh oh agrh ah, blee fuj.” – zakričal otec na zatvárajúce sa vchodové dvere a potom sa zadúšal jednako smiechom aj kašľom na konci ktorého vypľul bohatý hlien do popolníka na stole. 

“To sú tie jeho cigarety! Škodoradostný je, smiať sa bude na smútiacich ešte aj na svojom vlastnom pohrebe!” – prevrátila Ľudmila očami.

“Martinko, šťastný si to človek, v čakárni nesedíš, lietaš si po svete.” – pokračovala oduševnene. Čože ťa sem zavialo práve k nám. Poznali ste sa z Marošom?” – opýtala sa.

“Nie pani Ľudmila, nepoznali. Nevedel som kam ďalej a potom som ho počul premýšľať. Počul som ho premýšľať ako sa zvykne tešiť na Eriku. Ako nechce byť sám. Myslel na to aké je hrozné prichádzať do prázdneho bytu a aké krásne je sa tešiť na príchod domov k niekomu blízkemu. Zaujalo ma to a nejako som skončil tu u vás.

“Erika je tvrdá ako oceľ, mrška prvej triedy. Egocentrická sviňa priam. Rodičia ju rozmaznali!” – reagovala Ľudmila prekvapivo nevábne. “Ale nie je nám radno starať sa už do ľudských záležitostí, to ja len tak bokom.” – zasmiala sa ľahko akoby na ospravedlnenie.

“Keď sme boli ešte mladí, Jozefko mi zvykol hovoriť. Milujem ťa keď mi je dobre a budem si zúfať keď mi bude zle ale stále budem šťastný lebo ty si tu somnou.” – zaspomínala a zahľadela sa na visiace varešky. 

“Nebola som jednoduchá ale tolerovali sme sa, rešpektovali sme jeden druhého vášne. Ale potom čo sme zostarli a Maroš zmizol z domu, som často cítila že dúmal nad tým či mal radšej ostať sám ako ísť somnou do života. Vždy som si myslela že chcel byť radšej s niekým iným alebo sám ako somnou, ale keď som sa pominula a nahliadla som do jeho mysle, pochopila som že ma nadovšetko miloval. Vieš Martinko, raz mi tiež povedal. Som na nič ako človek a ani ako muž nestojím za veľa, ale dobre, tak sme sa stretli tak poďme žiť spolu.” – zasnívala sa. 

“Neviem ktorý muž by zniesol varešky na stene v spálni.” – zasmiala sa. 

“Olivové drevo. Ružena neraz gánila. Neminula by na varechu ona veru toľko, všetko vždy chcela zadarmo. Každá sme boli iná ale predsa sme sa tešili na seba. Mali sme sa radi. Chodili sme jedna k druhej na kávu a sťažovali sa jedna druhej na všetky tie životné strasti a malichernosti, presne tak ako to ľudia majú radi. Boli sme si jedna druhej oporou. Ružena si často vymýšlala že ju muž podvádza a bije a že som na tom ešte dobre. Až keď som pošla a chodila ju navštevovať som zistila že klamala. Všetko si v našich rozhovoroch vymyslela. A to len preto aby som sa ja cítila vo svojom manželstve o čosi lepšie a tiež preto aby som ju zároveň poľutovala. Čudná to stvora. Každý si pýta o lásku a priateľstvo inak, čo ti poviem, Martinko.” – premýšľala Ľudmila nahlas a nostalgicky sa rozhliadala po veľkej spálni.

“Tak je to veru, a keď zomrú všetci tí ktorí si ťa pamätali, je to akoby si ani neexistoval. Ach, tak ja už pôjdem Martinko, ale zajtra sa ešte uvidíme.” – povedala Ľudmila na záver hlbokej odmlky a premilo sa na Martina usmiala. Zdalo sa že vedela že Martin je v tomto svete nový, a chcela sa tiež tak trochu ukázať, a tak na odchod zvolila ďalšie okázalé divadlo. 

Jediným pohľadom oživila staré rádio, ktoré stálo na komode pri dverách a to, zcela netradične, spustilo brazílskeho Jorge Ben Jor a jeho Pulo, Pulo. Stará Tesla 612A alebo teda “Dukla” dodávala rezkej starej piesni ešte väčší šmrnc.

Ľudmila sa premiestnila do stredu veľkej izby a usmievajúc sa na Martina začala hýbať ramenami a bokmi do rytmu piesne. Jej éterické telo sa pomaly začalo vytrácať a zostal len akýsi tancujúci dúhový opar ktorý neustále menil tvar a veľkosť. Naraz sa prudko rozvíril a nabral ešte viac na veľkosti, takže vo finále to vyzeralo niečo ako dúhové tornádo ktoré zaplnilo takmer celú izbu. Vo vírivom farebnom tanci, ktorému táto pieseň veľmi pristala, bolo zrazu rozpoznať Ľudmilinu siluetu ktorá sa, čuduj sa svete, zdalo že vymetá rohy od pavučín, a berie z nábytku všetok prach. Potom otáča termostatom na radiátore a otvára okno. Divoký vír okolo nej berie zo sebou všetok prach, špinu z koberca aj pavučiny a potom vyletí oknom von do záhrady a do vysokého neba. Tam sa vír zastavil a opar akoby vybuchol a zmenil sa na nespočetné maličké čiastočky. Bola to ohromná explózia farieb. Čiastočky farebného oparu sa trblietali v neskorom zimnom slnku a potom začali pomaly padať k zemi ako farebný sneh. Kým však stihli dopadnúť na zem vybledli a stratili sa. Vytratila sa rovnako ako aj špina a prach ktoré skončili na pooranom políčku. Do izby znenazdajky vošiel Jozef. Že Marošová mama prišla upratať z druhého sveta si hádam ani nevšimol, štvalo ho len že v izbe bolo zakúrené a ešte k tomu aj pri otvorenom okne.

“Ten už to kedy stihol. Vandrák jeden. Mince von oknom. Kúri bohu do okien!” – mrmlal na Maroša a ponáhľal sa zatvoriť okno. Stará Tesla  hrala At Last od Etta James a keďže sa Jozef cítil zrazu akosi vcelku príjemne, v tejto zvláštne čistej a prevetranej spálni, sadol si do kresla v rohu a zadriemal.

Prisnil sa mu zvláštny sen z ktorého ho bolo počuť často nesúvisle mrmlať. Zdalo sa že sa mu prisnila jeho blízka budúcnosť.

Deň sa začal ako obvykle. Jozef sa zobudil a posadil sa na ľavú stranu postele. Na pravej spávala Ľudka. Nechával tam vankúš aj paplón, rád sa nazdával že je stále tam. Sem tam našiel vyležané na vankúši, veril že chodila, kým tam jedného dňa nenašiel spať mačku. Chýba mu. Žena aj mačka. Mačku zrazilo včera auto. Mal ju rád, bola prieberčivá a občas rovnako mizerná ako on, takže si rozumeli. Sledovali spolu telku. Mala obľúbený typ dietnej šunky. Hlodavcami pohrdala. Keď bola mrzutá nechal ju spať na vankúši a keď bol mrzutý on sedávala mu v lone a ticho priadla. 

Otvoril oči do bieleho Marcového dňa. Dni sa predĺžili, rána sú biele, ešte stále je chlad ale už sa pomaly otepľuje. Má boľavé hrdlo, prehltne bolestivo. Oči má karpavé a horia ohňom, teplota vyššia, telo ťažké, dýchavičnosť vysoká. Vstane, ale opäť sa posadí na posteľ, vydýchne ťažko, lapá po ďalšom dychu.

“Kde sú tie časy kedy sme sa cítili zdraví, kde sú tie časy kedy sme sa cítili v pohode. Toto je náš nový normál. Musíme bojovať. Pomáhať zdraviu, starať sa o seba. Telo je silné, nepoddám sa len tak, ale je to utrpenie. Disciplína ako nový spôsob života. Je to vlastne progres. Kto trpí ten rastie na duchu. Zavrieť to všetko v priebehu sekundy? To by bolo príliš jednoduché. Ale ty si všemohúci, na to ty moc máš, ale prečo by si to robil. Každá cesta musí byť prejdená. Všetko musí ísť, na spánok máme ešte času dosť.” – hundre si nesúvislo sám pre seba a potom pozrie na rádiobudík. Je štvrtok, 6:30 ráno. Zapne rádio. Hrajú Vidiek a jeho Môžeš Závidieť. Sedí, počúva nostalgickú pieseň a rozmýšľa o manželke. Vtáci štebotajú už od štvrtej ráno. Ľahký spáči ich nenávidia.

Dnes musí ísť do miestnej hydinárne. Známy mu každý štvrtok posunie lacné mäso aj vajcia. Ostatné štvrtky bolo o takomto čase tma, no dnes už je bielo. Dni sa predlžujú. Slnko nevidieť. Je šedo a oblačno. Zvláštny tlak na pľúcach. Akoby zastreté, neúplné dýchanie. Každým nádychom sa lapá po dychu. Je to frustrujúce. Stav vplýva negatívne na psychiku. Tukom obrastene telo je o to viac na záťaž. Posadí sa. Ledva fučí. Preklína včerajšiu fľašu vína a všetko to obžerstvo pritom. Ružena nanosila domácu šunku, klobásky aj údenú slaninu. Biele víno poslal jej muž. Kam nemôže diabol tam pošle ženu. Z nosa sa valí sopeľ. Postaví sa. Chodidlá a kĺby zastonajú pod narastajúcou váhou na ktorú si nechcú zvyknúť. Prejde do kúpeľne a vyprázdni črevá a mechúr. Je to úľava. Niekoľkokrát opláchne  tvar ľadovou vodou. Zrkadlo zastená. Opuchnuté viečka. Obrovská hlava. Prejde ku skrini v ktorej sa hrabe akoby hľadal ihlu v kope sena. Po dlhých 10 minútach vyťahuje nohavice kúpené  pred rokom do ktorých sa ledva navlečie. Je to dôkazom že je opäť o čosi väčší. Nečinný dôchodok a izolácia domu Jozefovi naozaj nepomohli. Zlá životospráva sa naň nalepila ako čierna smola. Čím viac sa v nej zvíja tým viac je celý zalepený a zdá sa že onedlho zomrie ako myš chytená do lepidla. Dnes však vstal zavčasu. Poobede chce ísť aj na prechádzku. Čosi nás ženie. Čosi nás posúva sa úplne nerozložiť. Niektorí nemôžu, majú deti alebo berú ohľad na svojich blízkych pre ktorých nechcú byť sklamaním. Niektorí jednoducho žerú svoj aktívny život tak preveľmi že bez pravidelného režimu by sa ich mašinéria jednoducho zastavila, vykoľajila. A niektorí zas vstanú len tak zo zvyku ale mnohí, mnohí vstanú z čistej lásky k životu, k existencií ako takej.  Ľudia milujú svoje aktivity. Napriek všetkému čo sa deje. Milovníci života ráno vstanú, nazrú do jarného slnka, pokiaľ teda ich miestnosť bola postavená tak že je súčasťou ranného slnka, alebo doň nazrú po ceste do práce, v električke alebo v aute na semafore. Schádza dolu novými schodmi. Maroš sa nasťahoval. Vychádzajú si prekvapivo dobre. Dom sa zmenil na nepoznanie. Všetko je nové, prerobené. Dom je presvetlený, všade je čisto. Sú natiahnuté nové drevené podlahy. Na stenách moderné tapety. Domom sa šíri príjemná vôňa novoty. Kuchyňa dostala nádhernú novú linku a zabudované spotrebiče. Nová dvojdverová chladnička je stále plná. Hľadá čosi na raňajky. Maroš mu odmieta kupovať tučné syry. Zaleje si čierny čaj. Je výborný, Maroš ho objednáva z Británie. Do toasteru hodí krajec celozrnneho toastu. Z chladničky vyberie rastlinné maslo a malinový džem. Je od Ruženy. Sadne si a stále lapá po dychu. Všade sú kvety. V dome je príjemne teplúčko. Ľudsky aj fyzicky. Jozef je rád že Maroš prišiel domov. V obývačke je nový nábytok. Nízke moderné skrinky, obrovský televízor visí na stene a nová veľká kožená sedačka a dve kreslá sú oproti pri stene. Pod oknom je veľký fikus a tiež palma. Sadá si do kresla a raňajkuje. Pravou rukou podvedome hladí opierku koženého kresla. Po takom vždy túžil. Hľadá ovládač. Pôjde teleráno. Prekrúti očami. Spomenie si na to že ho Maroš schoval. Chce od otca aby si zvykol na nového domáceho asistenta. Uľahčuje vraj život. Maroš ho pomenoval Peter. Aby sa však zapol musíte najprv zvolať ASISTENT? Rozpoznať dokáže až 8 osôb ktorých vzorky hlasu musia byť dopredu nakonfigurované. Cez WiFi je napojený na smartfón aj všetky ostatné kompatibilné zariadenia v dome. Dokáže zapnúť aj vypnúť svetlo, televízor a tiež spustiť hudbu. Vyhľadáva informácie na internete a zobrazuje ich na veľkej obrazovke televízora.

“Technológie sa stali vašim vlastným väzením.” – kľaje a listuje v novinách. V pravej, poctivej, voňavej tlači nie v obrazovkách smartfónov. Online priestor je perfektný nástroj na šírenie dezinformácií a extrémizmu. – číta Jozef. Človek často nedokáže rozlíšiť čo je pravé. Prechádza na horoskopy.

ZDRAVIE : Naštartujte sa do nového rána, čaká vás ťažký deň.

PENIAZE : Porozprávajte sa so šéfom o vašom povýšení, nebojte sa toho.

VZŤAHY : Zamerajte sa dnes na utužovanie vzťahov s okolitým zverstvom a prírodou.

Prechádza na krížovku. Optimista na šesť. Blázon.

“Asistent?!” – zvolá. Na skrinke pod televízorom stojí čudný biely predmet guľatého tvaru z ktorého sa ozve. 

“Dobré ráno Jozef, vyspali ste sa dobre? Ako môžem pomôcť?” – opýta sa veselý mužský hlas.

“Teleráno.” – rozkáže Jozef a veľká obrazovka sa zobudí do života.

“Kvetka aká stále pekná. Udržiava sa. Už dvadsať rokov vyzerá stále rovnako. Tá hádam ani nestarne.” – mumle si Jozef pre seba. Predtým než chaotická kamera stačila úplne ukázať všetky zázraky veľkonočnej kuchyne a moderátori nechali kuchára normálne dorozprávať sa kamera poberá k Zdene Studenkovej aby porozprávala o novom seriáli. Tá je už po druhej otázke rýchlo hnaná aby dopovedala čo je sprevádzané Studenkovej neurotickým kŕčom v tvári, ktorý je však prekrytý jej síleným úsmevom. Moderátorov by najradšej rozkrájala a použila vo svojich nových receptoch do svojej novej knihy o varení. Horváthová na cibuľke podávaná z kúskami režiséra telerána alebo horúca roláda z Tomáša Juríčka, jednotlivé kúsky však treba predtým poriadne namasírovať. Scéna je prerušená znelkou na počasie. 

“Groteska.” – smeja sa Jozef.

“Asistent?”

“Ako pomôžem Jozef?”

“Prepnúť na Dámsky Klub, posledná časť z archívu.”

Asistent spúšťa poslednú časť dámskeho klubu. Soňa sa medzi jednotlivými otázkami mrví v kresle, špúli pery a napráva si účes. Chce byť za peknú. Veď aj je! Jozefovi sa páči a tak trochu žiarli. V kresle oproti totiž sedí mladý fešák. Plastický chirurg rozdáva rady na jemné estetické zákroky. Kedy ich treba kedy nie?

“Ja by som sa možno tak trochu odvážne opýtala, možno aj za naše diváčky v mojom veku, ktoré sú určite zvedavé. Keď sa teraz pozriete na moju tvár, doporučili by ste nejaké malé úpravy a prečo?” – pýta sa Soňa a natŕča tvár smerom k mladému chirurgovi.

“Nie, vám by som žiadne zákroky určite nedoporučoval, vyzeráte absolútne skvelo.” – oznamuje sexy chirurg s krásnym mladým úsmevom, zatiaľ čo sa Soňa dostáva do extázy a vlastne už ani nepočúva čo hovorí ďalej.

“Viete, estetická chirurgia je určená pre menšie ale aj vážne nedostatky. Občas je ťažké definovať túto úroveň, rovnako je pacient často obeťou svojho subjektívneho názoru. Pre vás ochabnutá pleť nemusí byť problémom avšak inej žene to môže vadiť. Hlavne pre tie menšie nedokonalosti však veľakrát musíme akceptovať názor jednotlivca, ak si pacient myslí že tento nedostatok má, sme zaviazaní mu pomôcť. Samozrejme nejdeme do extrémov, veľakrát sme už pacienta odmietli. Viete, nemôžeme odstraňovať znamienko alebo inú anomáliu tam kde nie je. Napínať už napnutú pleť alebo hľadať vačky pod očami ktoré neexistujú. Plastická chirurgia je chirurgická špecializácia zahŕňajúca obnovu, rekonštrukciu alebo zmenu ľudského tela. Dá sa rozdeliť do dvoch hlavných kategórií: rekonštrukčná chirurgia a kozmetická chirurgia. Rekonštrukčná chirurgia zahŕňa kraniofaciálnu chirurgiu, chirurgiu ruky, mikrochirurgiu a hlavne liečbu popálenín. 

“Máme všetkého mnoho, všetkého je akosi priveľa. Všetko sa stalo príliš jednoduché a dostupné. Nevravím že to nie je výhodou nachádzať sa v takomto pokroku. Ale kto si pamätá iné časy, predsa len, zdajú sa mu jednoducho oveľa normálnejšie.” – mrmle Jozef a dopije svoj čaj.

“Asistent? Vypnúť telku!” –  rozkáže.

Štartuje starú škodu. Na oknách je ešte námraza. Štyrikrát to skape. Známy mu už odmietol predĺžiť STK a emisnú. Končí v apríli. Jozef odmieta auto predať. Vozil v ňom Ľudmilu, mala ho rada. Prichádza do hydinárne celý premrznutý. Stará škoda už desať rokov nekúri. V nákladnej hale je zima. Stojí tam obrovská vysoká stena klietok ktoré sú plné nosníc. Kým čaká známeho sadne si na plastovú stoličku kúsok od klietok. Ošklbaná smutná sliepka z druhého radu odspodu, v klietke celkom na kraji, sa šťastlivo nedelí o priestor s inou nosnicou. Napriek tomu naňho smutne hľadí.

Aaaako toooo dnes iiiiide Joooooozef?” – opýta sa sliepka. 

“Bolo už aj lepšie. A tebe? Odkiaľ poznáš moje meno?” – reaguje Jozef akoby to ani nebolo čudné.

“Chooooodiš sem kaaaaždýý šššštvrrrrtok. Nieeee som hlúúúpa. Máááám úúúúši. Jeeeeeš náááše vaajcia a pooochutnááávaš si naa nááášich deeeťoch. Aaale neeviniim ťaaa zaaa to. Smeee preedsaaa leeeen na spooodku poootraavinoovééého réééébrička. Káááždý mááá na zééémi svoj úúúúčel Jooooozefko.” – kotkodákala.

“A čo tak sama. Kde máš kamošku? – opýtal sa.

“Poookusilaaa saa o úúúútek”. Z geeeneráácie na géééneráciu sa v jeeej róoodine ooodovzdááával prííbeh oooo zeeeelenej lúúúúke a vóoľnom výýýbehu. Mieeesto kdééé sa dóoočkaš svoooojich deeeetí. Mieeeesto kdeee na neeebesiach žiááári véééľka svééételnáá gúúúľa. Mieeesto kdeee saaa poood moodrou oooblohou miiiiluješš z kóooohutom. Mieeesto kdeee sa žíííje a naaapokon aaaj zooomiera humaaanne. Starááá Gita ho íííšla hlááádať, sľúúúbila žeee príííde póoo mňa aaale préééšlo juuu v haaale aaauto. Vóoozik na mäso, všááááde sama krv, jóóóój , hróoooozny poooohľad. Taaaak som tuu óóóstala samaaaaa” – vysvetlila v slepačej reči.

Jozefovi prišlo ľúto. Na dlho sa odmlčal. Zrazu sa obzerá po hale. Nikde nikoho. Do stretnutia má ešte desať minút. Otvára klietku a berie sliepku pod kabát. Vskutku rezko vykročí, priam beží, naspäť do auta, zatiaľ čo sliepka kričí.

“Oooooooo Joooozef, tááám súú aaaaj mláádšie. Staráááá sooom už jáá, zúúúby si vyláááámeš. Néééchaj maaa úúž dóožiť túúúú. Zvyyykla soom si. Ktoooo by uuuž neeechcel žíííť v maaalej klieeetke. Máám tu všééééétko, deeenný príííísun strááávy a vooody, níííč len seeem táám váájce výýýtlačííím, niééé som ja náááročnáá. Neeebudem ja dobrááá dooo pooolievky, prosííím nezabííííjaj ma.” – plakala.

“Nič sa ty len neboj. Nejdeš do polievky. Zachraňujem ťa pred týmto strašlivým životom. U mňa dožiješ dôstojne.” – oznámil Jozef svoj plán a ukladá sliepku na zadné sedadlo starej škodovky. Uniká sťa v akčnom filme, zatiaľ čo zo zadu sa dookola ozýval nárek neveriacej sliepky.

Ooooooooooo. Ooooooo, štááááástnááá to sliééépka čooo sveeet spoooznala. Neeebojííím saaa jáááá veeeru sekeeery aaani nooooža.

Otec sa z tohto čudesného sna zobudil na buchnutie vchodových dverí. Maroš je doma! 

Po tom ako sa navečerali sa Maroš odobral do svojej detskej izby. Zaspával s čudným mixom pocitov. Cítiť bolo niečo medzi nostalgiou a panikou že tu ostane bývať navždy. Na jednej stene stále viseli plagáty Transformerov. Na druhej plagát skupiny Rolling Stones. Na poličkách stálo zaprášené parkovisko angličákov,  rubikova kocka a zopár stavebníc lega. V malej knižnici stáli knihy ako Bubnujeme Prvýkrát, Ako sa bubnuje v Afrike, Rytmus Správneho Bubeníka a tiež Keď to kapele ladí a Začíname s hudbou. Martin sa schúlil na malom rozkladacom gauči pod oknom. Ešte predtým ako sa pobrali spať však Marošov zázračný palec objavil ďalšie fantastické správy.

The Carnival of Ivrea

Článok o Talianskom meste Ivrea kde sa počas miestneho festivalu ľudia ohadzovali  pomarančmi. Minulo sa 900 ton pomarančov.

Paradoxne hneď ďalší pohyb Marošovho palca objavil článok o inej zemi kde ľudia zomierajú od hladu a smädu a kde sa hovorca Unicef o globálnom hlade vyjadril vcelku trefne. 

“V časoch vyspelého sveta a sofistikovaných logistických riešení je smutné prizerať sa na hlad. Takéto správy len potvrdzujú ľudskú zaostalosť a zlyhanie nášho druhu ktorý tak výsostne okupuje túto niekdajšiu krásnu a bohatú planétu.” 

Maroš otvoril portál ABSURDNÉ SPRÁVY

Mimozemšťania cez noc viackrát navštívili planetu zem a použitím neznámej vyspelej technológie zbavili všetky jadrové zbrane ich účinnosti. V hieroglife ktorý bol napísaný v prastarej egyptčine odkazujú ľuďom že sa vrátia zakaždým keď bude treba túto planétu chrániť pred jeho najväčším škodcom menom ČLOVEK. Dostatočne úsmevne na záver dodali aby sa ľudia radšej vrátili k boju kameňom a palicami.

Maroš sa schuti zasmial a odložil mobil.

”Občas mi pripadá že človek sa narodí iba na to aby postupne odhaľoval všetky skryté sklamania ľudského života na zemi.” – pomyslel si a zakrátko zaspal. Martin tiež zavrel oči a, čuduj sa svete, i jeho pohltila čiernočierna tma. Mal pocit že padá do nekonečnej bezodnej priepasti. Chvíľu mal pocit že tento pád sa nikdy neskončí, ako vždy keď padáme do nekonečna, ale potom akoby naozaj zaspal a na nič iné si už nepamätá.

Naspäť zo spánku v nekonečnej čiernočiernej tme ho vynieslo až ranné slniečko a prosebný magický pohľad domácej mačky. Sedela na okne, pozerala mu priamo do očí, priadla a veselo šibala chvostíkom. Maroš ešte spal. Na kraji jeho postele, s jednou nohou preloženou cez druhu,  sedela mama Ľudmila. Hladkala Maroša po vlasoch a usmievala sa na Martina.

“Každá cesta sa zdá byť ďaleká keď kráčame do neznáma. Ale všetky tie zdolané, Maroško, všetky tie zdolané  javia sa zrazu akosi krátke.” – šepkala mu.

Mačka onedlho odbehla ale potom sa rýchlo vrátila a veľavravne hľadela na Martina akoby ho niekam volala. Zvedavý teda letel za ňou. Do cesty im vošiel otec Jozef ktorý vychádzal z toalety a  v mysli klial na útrapy prostaty.

“Smrť milosrdná, smrť rýchla. Najlepšie v spánku. Zaspať potichu a ráno sa neprebudiť. No, ale to by mohol chcieť každý. Neradno si smrť vyberať, dobrá či zlá, krátka či dlhá, všetky sú Božie.” – mrmlal si.

Mačka zišla dolu do kuchyne, potom sa zastavila pri dverách do zahrady, prestupovala z miesta na miesto, mňaukala a nedočkavo hľadela na Martina aby jej už otvoril. To bude výzva – povedal si Martin. Sústredil všetku svoju myšlienkovú silu. Predstavil si ako stláča kovovú kľučku a  tisne dvere smerom von. Nič. Jeho ruka len prejde kľučkou. Mačka si sadne a hľadí nechápavo. Vidí ho ako sa snaží otvoriť dvere, všetky mačky vidia duchov, ale nerozumie prečo to nejde. Martin sústredí všetky sily, dokonca sa tak trochu nahnevá, a stláča kľučku. Úspech! Dvere sa rozdrapia a mačka vybehne von. Je to teda naozaj tak ako mu hovorieval dedo keď skopal za jediný deň celý vinohrad. Kúsok zlosti rýľ pohostí. Martin vyletel von za mačkou, bol naozaj zvedavý ako taká mačka môže tráviť svoje ráno. Prvá vec zo stola, samozrejme, toaleta. Martin nikdy nepochopil prečo mačky zahrabavajú svoje exkrementy. Je to buď preto lebo sú extrémne čistotné, alebo nechcú aby ich niekto vystopoval. Nevedno. Človek sa učí celý život. V ďalšej sekunde sa mačka rozbehla, vyskočila na vysoký murovaný plot a rozhliadla sa. Martin vyletel vysoko ponad záhrady. Ešte bolo zavčasu. Para z vrcholkov okolitých lesov pomaly schádzala dolu do dediny a decembrové slnko, sťa červená žeravá guľa, dralo sa nahor spoza horizontu. Dnes, neoblomne rozhodnuté, tak ako každý deň, znovu vyjsť. Martin si pomyslel aké hrôzostrašné by bolo keby sa jedného dňa slnko už nevrátilo. Susedské záhrady boli pekne upravené. Niektoré mali poorané políčka, niektoré slúžili skôr na oddych. Hostili okrasné dreviny, mohutné lipy alebo čerešne. Mnohé boli nudné. Nič len zelený trávnik. Ďalšie mali altánok aj bazén. Iné vyzerali že slúžia na chov hydiny a ošípaných a v jedinej jednej nebolo nič len haraburdie a drevená búda vedľa ktorej stál odparkovaný veľký nákupný vozík zo supermarketu. 

V jednej z týchto záhrad, krížom od Marošovho domu, bolo vyhrievané jazierko. Cieľ dnešnej cesty. Mačka sa pomaly plížila, prešla zopár dierami v plotoch až napokon dorazila k vode. Najprv len komicky nahliadla či náhodou neoddychuje zopár rybiek  hneď pri brehu a potom si sadla a čakala.

Zopár nešťastníkov sa napokon priblížilo a pomocou rýchlej labky aj prišlo o život. Po troch šťavnatých kúskoch malých okrasných karasov sa mačka pobrala oddychovať naspäť do domu.

Maroš sa akurát oplachoval v kúpelni, otec stále klial na útrapy fyzického života a matka už bola preč. Po raňajkách Maroš odišiel za Erikou. Otvorila mu celá bledá a uplakaná. Na sebe mala len tango gaťky a krátke tielko ktoré odhaľovalo jej ploché bruško. Vlasy mala rozcuchané a v tvári vyzerala ako rozmazaný portrét od neznámeho umelca. Ešte ani ústa nestihol otvoriť keď hodila sa mu okolo krku nariekajúc.

“Veľa som o nás premýšľala. Keď som si predstavila, že už ťa nikdy neuvidím, povedala som si že radšej oželieť všetok sex na svete len nech sa mi vrátiš. Vtedy som pochopila, že ťa ľúbim viac ako svoju rozkoš, a že náš spoločný sex nie je až taký dôležitý ako to že sme spolu. Viem že som bola náročná, ťahala ťa do vecí ktoré robiť nechceš. Som nenásytná v živote, nenásytná a sebecká v sexe. Všetkého chcem vždy veľa a to najlepšie rýchlo a hneď. Sebecky som chcela aby si sa v posteli viacej snažil a pritom problémom som bola ja. Áno, som neukojena nymfa, ako ma rád nazýváš. A ty si zase chladný námorník, no a čo! To neznamená, že nemôžeme žiť spolu! Erotický salón? Ten som ti odpustila. Hovorím si prečo nie, veď každý chlap občas zatúži po inom koláči než ten ktorý sa pečie doma, ale tá Lulu, kto je vlastne Lulu? Ty ma už nemiluješ?” – vyliala zo seba. 

Potom čo Maroš všetko vysvetlil sa Erika začala cez slzy smiať.

“Ty hlupáčik, prečo si mi nikdy nič nepovedal. Mohli sme sa o tom otvorene porozprávať a všetko mohlo byť inak. Prečo vždy o všetkom mlčíš? Nemala som ani tušenia ako sa cítiš, teraz mi je to všetko ešte viac ľúto. No radšej neskôr ako nikdy, som rada že je to vonku. A teraz, poď dnu, celý si špinavý a pokrkvaný, Erika si ťa operie. Robila som toasty, káva je ešte horúca. Všetko dáme do poriadku. Zmením sa sľubujem. Všetko ešte dnes odnesiem do kontajnera. Minulosť hodíme za seba a jednoducho začneme odznova. Keď bude treba pôjdeme do poradne, dnes je to moderné, Edita s manželom chodia tiež. Tak, čo povieš?” – vychŕlila Erika zo seba akoby v jednej vete a nádejne sa usmievala na Maroša. 

Erika bola vždy názoru že nie všetko čo sa pokazí sa musí hneď vyhodiť. Keď sa jej raz predrala koža na rukadlách obľúbenej kabelky ktorá sa už nevyrába, jednoducho ich vkusne a nenápadne oblepila čiernou izolačnou páskou, takže to vyzeralo ako dajaký unikátny model. S ničím čo mala naozaj rada sa nechcela lúčiť, aj keď už bol na to veľakrát najvyšší čas, radšej hľadala spôsoby ako to opraviť. Predlžovať život obľúbeným, hoci už takmer mŕtvym veciam, bola jej vášeň. Možno to bola aj podvedomá neochota nechať vecí ísť a pasovať sa s pocitom zvykania si na veci nové. Zničená sedačka od pazúrov mačky? Prečalúniť! Poškriabaná drevená podlaha? Prebrúsiť a nalakovať! Zodraté opätky na lodičkách od Diora? Zaniesť obuvníkovi! Nepoznať Erikinu rozmarnú povahu, človek by si myslel že to bolo z lakomosti. Ale nie, o dobré veci treba predsa bojovať. Starať sa o ne. Najmä aby zotrvali. A teda, všetko čo je zlomené dá sa znovu opraviť, zlepiť dokopy. Sklamané srdce? Obaliť nádejou! Fádny sexuálny život? Občerstviť! Erika bola presvedčená že potrebuje opravný plán a že aj ich láska a rutinný život budú znova ako nové. 

“Erika.” – odtlačil ju jemne a pozrel sa jej do očí. “Vieš ako to je medzi nami. Sex je medzi dvoma dôležitá vec, a ja asi nikdy nebudem ten ktorý… veď vieš, dokáže rozozvučať tvoj zvon. Sex je pre mňa potreba, päť minútová záležitosť, nič čomu by som venoval extra pozornosť. Viem že to ženy nenávidia, ale u veľa chlapov to takto funguje. Bubny to áno, to mi ide, s tými to viem, je to moja vášeň, na teba som sa však bubnovať nikdy nenaučil. Tam dolu, si pre mňa veľká neznáma. Možno som to teda ja kto je sebec! Zdá sa, že akokoľvek sa snažím, nikdy netrafím tu správnu notu. Možno sa ale nesnažím dosť a možno aj preto že sa snažiť nechcem. Uspokojiť ťa by mala byť radosť a nie nejaká ťažká práca. Prečo by kvalitný sex vôbec mal vyžadovať akékoľvek úsilie. Sex by mal byť predsa jednoduchý a krásny! Možnože predsa len nie sme kompatibilný, veľa som o tom čítal.” – vyslovil sa nečakane. “Možno by sme mali obaja čeliť pravde o tom že by bolo vhodné sa na nejaký čas alebo úplne rozísť. Strach pred zmenou by nám nemal brániť. Nevravím nič zlé, chcem aby sme ostali priatelia. Veď ešte nie je všetkým dňom koniec. Tam vonku je určite niekto kto by tvoje potreby vedel uspokojiť oveľa lepšie ako ja. Načo márniť vzácny čas. Chcem ostať nejaký čas sám. Otec ma potrebuje. Chcem prerobiť dom. Budem rád keď prídeš pozrieť, možno len potrebujeme pauzu, aby sme sa naučili si jeden druhého opäť vážiť. Odluka je dobrá, ľudia sa o to viac na seba tešia.” – vysvetľoval Maroš svoje ďalšie plány a pozeral pritom do zeme. 

Erikina tvár stvrdla. Radostnú nádej na opravu zlomenej veci pochovali Marošové slová. Plán obnovy bol pošliapaný. Jedna z dvoch súčastí celku, ktorý bolo treba zlepiť, sa celkom stratila. Optimistické vízie opravených trhlín sa vytratili. Všetko bolo zmarené. Chýbala jedna časť celku a zrazu chýbal aj tmel. Nádej, radosť, ochota a aj úsilie niečo vôbec opravovať.  Všetko dôsledkom Marošových samostatných plánov na budúcnosť, ktoré vo svojom návrhu Erike predstavil a ktoré vôbec nečakala, Maroš predsa nikdy neodvrával. Napokon sa zdalo že túto starú dobrú vec bude Erika musieť naozaj zahodiť. V návale svojej paniky sa začala prepadať do uzučkého priestoru beznádeje, kde na ňu striehli samé nové veci ktoré ju tlačili ako nová bota. Nič z toho na čo je už zvyknutá. Nič z toho čo ma naozaj rada. Žiadny vychodený chodník ale poriadne hrboľatá a kamenistá roľa. Sužovala ju neistota budúcnosti a jej komfort sa rozpadol pod návalom škaredých vyhliadok na nové zvyky. Myseľ jej zastrela temnota. Srdce naplnil hnev.

“Ty si sa úplne zbláznil???!” – začala jačať ako nepríčetná. “Zaľúbil si sa do maličkej Lulu? Túlavé šteňa! Opantalo ti srdce aj hlavu? Tak čo?! Hovor !!! Prestaň tliachať a povedz pravdu! Zase ma klameš! Pauzu? Kompatibilita ? Čo sú toto za posraté kydy!? Čo som ja nejaký počítač a ty nejaký konektor že máme byť kompatibilný? To ti povedal ten tvoj psychiater? To musel byť dobrý ko*ot! Na toto študujú? Za toto ho platia? Ničiť ľuďom život?! Chcem adresu! Počuješ???! Adresu jeho ordinácie!!! A toho bordelu tiež! Jeden väčší bordel ako ten druhý!” – ziapala na najvyššej úrovni svojich hlasových možností. Susedia a okoloidúci mali zábavu.

“Nerob scény na ulici! Divadlo! Poďme dnu, porozprávame sa ako normálni ľudia.” – snažil sa Maroš prirodzene upokojovať situáciu, ako aj veľakrát predtým, napokon ako aj vždy keď Erika šalela. Ako ju tak jemne tískal do vnútra domu, premkol Eriku zrazu ten dobrý ukľudňujúci pocit, že má tú starú dobrú vec naspäť v dome. Omámená pocitom víťazstva, vediac že Maroš strávi noc a ďalších tisíc nocí po nej, predstieranou nevôľou šuchtala nožičkami smerom do vstupnej haly. V Marošovi sa ale zrazu niečo zlomilo. Z večného podvoľovania sa a ústupčivosti bol už unavený. Roky čo sú spolu, ona ziape a on ukľudňuje. Ona tlačí a on ustupuje. Zrazu mal pocit že už má všetkého dosť. Zložil dlane dolu z Erikiných štíhlych ramien a vyslovil tú strašnú vec: “Erika, je koniec!” 

A ako sa tak obracal na svoj odchod, sa v tejto štíhlej mladej žene zrazu prebudilo to jej staré známe: Nič čo máme naozaj radi nesmie len tak odísť! Tentokrát však snaha o opravu nebola sprevádzaná láskavým pohľadom očí, ktoré sledujú jemnú prácu rúk ako lepia starú obľúbenú kabelku. Táto snaha bola presiaknutá toxickou zúrivosťou, amokom priam! Bola to zúfalá snaha o záchranu jej najobľúbenejšej veci v živote ktorá sa zlomila ale ktorú nebola v žiadnom prípade pripravená len tak zahodiť. Chcela aby Maroš ostal. A tak ho začala mlátiť hlava nehlava. Maroš bol však neoblomný a pokračoval vo svojom odchode. Ani sa len neobzrel keď na jeho chrbát dopadali buchnáty malých pästí. Z neveľkého kochlíka pred domom vytrhla chuderu malú tuju aj s koreňom a začala ho ňou švácať po chrbte akoby nebolo zajtrajška. Ani tak sa neobzrel a pokračoval v ceste k autu. Maroš jazdil na staršom kombíčku Audi A4, ku ktorému sa však choval citlivo pretože ho mal rád. Občas ho zvykol pohladkať po palubovke akoby to ani nebola neživá vec. Prihováral sa mu ako dobre sedí na ceste a ako dobre mu slúži, aké je pohodlné a bezpečné, na čom sa Erika vždy poriadne smiala. V momente keď sa chystal naštartovať sa pred autom zjavila pološialená Erika. Nad hlavou držala kochlík, s chorým úsmevom narušeného sériového vraha ktorý sa chystá dokonať svoj čin, pozerala sa na Maroša ktorý celkom onemel. Bang! Kochlik plný ťažkej zeminy sa rozbije o predné okno. Bezpečnostné čelné sklo sa popuká a vytvorí pavučinu trhlín. V Marošovi vrie. Vyskakuje z auta a ako zabuchne dvere sa sklo celkom rozpadá. Malé kryštáliky roztrúsené na palubovke a predných sedadlách. V ďalšom momente chytá Eriku za vlasy a ťahá ju do domu. Erike vypadávajú z úst nesúvislé oplzlosti. Maroš je chladný ako skala. Po ceste zodvihne úbohú malú tuju a ďalej tlačí Eriku dopredu. Dvere domu sa zabuchnú. Maroš hádže Eriku na gauč, tá ostane ležať na bruchu a hystericky plače. Malou tujou začne Maroš šľahať Eriku po odhalenom chrbte, holých polkách aj stehnách, ta jačí akoby ju drali z kože. Neskôr hádže úbohú malú tuju na zem a sadne si do kresla. Erika stále vzlyká. Maroš si obama rukama drží spánky a zúrivo myká pravou nohou. Naraz sa postavi a trhá z Eriky biele tielko a hneď ďalším šklbom z nej trhá aj tango gaťky. Kým skončí na zem dopadne iba niečo čo vyzerá ako biela handra na prach a dva čierne špagáty. Erika sa nebráni, dokonca sa zdá že sa jej to páči. Maroš ju násilne obráti na chrbát a začne ju fliaskať po tvári. Po zopár fackách jej potom obidve ruky pridŕža nad hlavou a vniká do nej. Zopár minút tvrdo priráža, Erika vzdychá. Potom ju schytí za vlasy a donúti ju sa otočiť chrbtom k nemu. Drží ju za vlasy a tvrdo do nej naráža zozadu. Nasleduje niekoľko štipľavých fliaskancov po zadku až celý zčervená. Nasleduje ďalšia facka cez líce a pluvanec na holý chrbát. “Špinavé ku*visko. Takto si to predsa chcela, takto to máš rada, nie?” – adresuje Erike ktorú sa zdá to ešte viac rajcuje. Potom sa Maroš postaví a odchádza do kuchyne. S chladničky si vyberá fľašu bieleho vína. Nalieva si vychladený Sauvignon Blanc zatiaľ čo Eriku je počuť už len čudne stonať, pazvuky a zášklby,  niečo medzi utrpením a rozkošou. Na jeden hlt stiahne pol pohára, chvíľu postojí a na ďalši dopíja zvyšok a vracia sa k Erike. Za vlasy ju dotiahne do kuchyni kde ju prehne cez kuchynský stôl. Niečo majstruje dolu s rukou keď Eriku je počuť bolestivo zastonať. Najprv jedným a potom dvoma prstami jej rozťahuje dierku. Po chvíli je Eriku počuť slastne vzdychať. Maroš obsluhuje análny otvor zatiaľ čo ona sa hraje zo svojím klitorisom. Divoký sex sa končí triumfálne a exoticky. Maroš s výkrikom divokého paviána exploduje do zadnice svojej neposlušnej priateľky ktorá súčasne tiež končí svoju jazdu klitorisom a reve pritom životu na slávu. Obaja sa zvíjajú v neutíchajúcom orgazme ktorý napokon odznie a dve spotené telá sa pomaly ukladajú vedľa seba na studenú dlážku kuchyne. Znenazdajky, zcela romanticky, začnú sa vášnivo bozkávať pričom plačú.

Nakoniec sa Maroš s Erikou dohodli že bude lepšie ak pôjdu na chvíľu od seba. Maroš na pár mesiacov odcestoval do cudziny. Erika sa zatiaľ pokorne starala o Marošovho otca. Martin si, popri Marošovom boku, z ciest po cudzine priniesol kopu zážitkov. S Erikou im bol vtedy vzácny sex cez videohovor. Bolo zvláštne odhaľovať nepreskúmané zákutia ich separácie, všetko však padlo na úrodnú pôdu. V ich vzťahu začali tiež objavovať nové spôsoby ako mať sex alebo ako to robiť inak. Po návrate z cudziny sa Maroš nakoniec odsťahoval k otcovi. Prerobil celý dom, nasadil stromy a postavil otcovi malý kurín s veľkým výbehom. Otec si na staré kolená zamiloval sliepky. Niekedy, kým Maroš chystal obed, len tak nečinne vysedával na lavičke v záhrade, v ruke pohár vína, sledoval ich malicherný slepačí život. O pár rokov zomrel a Maroš ostal v dome sám. S Erikou sa stretávali raz za týždeň u nej alebo u neho v dome. O to vášnivejšie ich stretnutia boli. O to viac sa na seba tešili. Čas osamote trávili vymýšlaním nových sexuálnych scén a roleplay príbehov, v ktorých sa napokon aj oni sami stávali aktérmi. Pretekali sa kto vymyslí lepší. Čiastočná separácia a zbúranie sexuálnej rutiny napokon pomohli ich vzťahu prežiť. Jeden týždeň to bol úchylný údržbár a ďalší čistič bazénov alebo zlodej ktorý sa vlámal v noci cez okno. V iné týždne to bola hriešna zvestovateľka božích správ alebo obchodná zástupkyňa od plastových dverí a okien. Upratovacie služby náruživej Olgy si však získali priazeň a opakovali sa aj niekoľkrát. 

Narodenie dieťaťa navždy stmelilo tento mladý pár pre ktorého stredobodom pozornosti a absolútne centrum ich vesmíru sa stala rodina. Erika predala dom a nasťahovala sa k Marošovi. Napokon žili zcela idylický a jednoducho krásne komplikovaný život aký žijú veľa mladých rodín. V dome bol pes aj mačka. V kuríne boli sliepky, na rohu rástol brečtan, pekne sa vinul. Vzadu rástol orech a vpredu lipa. Martin sa rozhodol že je čas Maroša opustiť a ísť ďalej. Niekde vo hviezdach videl, že kým ho vrátnik Robo povolá, čaká ho ešte veľa zážitkov.

Tag:

Dieťa, Chlapec, Muž

27.04.2024

Do škôlky Prvá pamäť siaha na pichľavé pančušky ktoré si bolo treba vždy po spánku o tretej poobede obliecť. V jeho hlave je obdobie materskej škôlky len veľmi rozmazané. Udalosti prídu ako mozgové bunky dovolia ale zväčša je to len nečitateľný súhrn obrazov a krátkych spomienok ktoré sa v angličtine volajú flashbacks. Duša si pamätá všetko, je to dokonalá [...]

Dieťa, Chlapec, Muž

25.04.2024

Dieťa O deviatej hodine ráno sa nakoniec malý predral na tento studený svet. Samozrejme že reval na protest. Vytiahli ho predsa z teplého kúpeľa, kde sa mu navyše nosilo niekoľkokrát za deň jesť. V starej Škode 1203 sa neskôr z Bratislavskej pôrodnice vezie domov mladá mamička. Matka si dieťa domov priniesla so zápalom pľúc ale vyliečilo sa. Socialistický dvanásť [...]

Poviedky z Podhájskej

24.04.2024

O zvedavej Johane Bystrozrakú Johanu dnes vyhodilo z postele. Ako sa tak prebúdzala z krátkeho poobedňajšieho spánku, myseľ priniesla jej čudnú nutkavú myšlienku, živý obraz dokonca, ako mladý nájomník práve teraz kláti Máriu mladú, nájomníčku z Ukrajiny. “Potia sa a vzdychajú. I keď, teraz sa ochladilo, tak asi nie. Ale isto vzdychajú!” – povedala si a hrnula [...]

Žilina, polícia, riskantná jazda

Sedemnásťročného mladíka pri riskantnej jazde zastavili až policajné výstrely

27.04.2024 22:24

Vodič BMW na výzvy na zastavenie nereagoval, policajti museli použiť varovné výstrely.

Jaroslaw Kaczyński

Líder opozičnej PiS Kaczyňski: Kandidujeme do europarlamentu, aby sme odmietli Green Deal

27.04.2024 22:09

Európska zelená dohoda bude podľa Kaczyńského pre Poľsko znamenať i čoraz vyššie ceny energií, ale aj nárast cien "prakticky vo všetkých oblastiach".

žralok belavý, belasý, žralok modrý

Britského turistu zranil v Karibiku žralok, útočil len desať metrov od brehu

27.04.2024 20:00

Šesťdesiatštyriročný britský turista skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti, keď ho pri severnom pobreží karibského ostrova Tobago napadol žralok.

elektronický monitoring osob, náramky,

Elektronický náramok malo od roku 2016 na sebe 2097 osôb

27.04.2024 17:19

Ministerstvo spravodlivosti SR od januára 2016 odsledovalo 2097 osôb s elektronickým náramkom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 9
Celková čítanosť: 12992x
Priemerná čítanosť článkov: 1444x

Autor blogu

Kategórie