Marec, poberaj sa starec!

Molnárovci

“Čo som to len vlastne chcel? Prečo som sem len vlastne išiel?” – dumal starý Dodo ustarane keď prišiel do komory. Demencií sa stráchal už od päťdesiatky a vždy keď si nakoniec zmyslel, oslávil to úsmevom. Srdce mu vždy zaplesalo a v duchu sa poďakoval Bohu za to, že mu to ešte stále tak dobre myslí. Mátali ho posledné roky jeho zosnulej matky. Už ani nevedela čo robí. Jej posledné myšlienky, slová ktoré chcela vysloviť, alebo činnosti ktoré chcela vykonať jej ulietavali akoby ich ani nikdy nevlastnila. Vydala sa pozametať dvor ale na pol ceste zabudla kam vlastne išla. Ostala stáť na polceste celkom zmätená. Chcela niečo povedať, ale zabudla že čo to vlastne bolo. Postavila slepačí vývar ale zabudla dať vodu. Nebyť Dodovej lásky mamine posledné roky boli by prosto strašidelné. Chytil mamičku za ruku a priniesol ju k metle. Veci mali vždy v dome svoje stále miesto, ako tomu často v poriadnych a usporiadaných domácnostiach býva. O to ľahšie sa zábudlivej matke neskôr v dome žilo. Naučené chodníčky utužovali kúsok ešte tú, stále viac a viac, rozvrátenú myseľ.

“Mami, zametať si sa asi vybrala. Zametať dvor. To máš rada. Pamätaš?” – pripomenul Dodo láskavým hlasom.

“No, veď áno, metlu som hľadala Dodko, metlu som hľadala. Rekuže trochu dvor pozametám.” – povedala radostne ako ju tak vytrhol zo zabudnutia a dal jej smer.

“Mami vodu si nedala, či len dusiť chceš tú sliepku?” – smial sa akoby sa nič nedialo.

“Ej ty, Dodko! Hejže, isto som ju len dusiť chcela.” – smiala sa mama a postavila sa do hrnca vodu naliať.

Matka si uvedomovala že niečo nie je v poriadku. Začiatky stareckej demencie sú už raz také. Spád je však pomerne rýchly. Napokon sa človek úplne stratí. Láskavú prítomnosť detí a rodiny však vždy cítila. Jasné momenty prichádzali už iba zriedkavo a rovnako rýchlo sa aj strácali. Matka väčšinou len sedela a dumala. Miestami bola nepokojná pretože staropamäť sa dala jej pripomenúť že musí ísť do práce, alebo na nákup.  A tak dala sa po dome kabát hľadať, že ona už musí ísť lebo zmešká autobus do práce alebo že v obchode zas mäso vypredajú. Inokedy zase, tak o niečo radostnejšie, pustila sa že ide mätu rezať. Vraj aby bolo na čaj. Darmo že bol vonku studený Február. Spomienky sú známe tým že nás prežijú.

“Ách, isteže. Tak predsa len ešte nezabúdam! No, možno iba tak trochu. Sušenú mätu a šípky na čaj!” – povedal si Dodo slávnostne nahlas a usmial sa. 

Zo skrine vybral vrecúško mäty a pohár sušených šípok a, víťazoslávne, vydal sa naspäť do kuchyne. Dnes musí ešte obriadiť sliepky a zajace. Možno dačo porobí v skleníku a v záhrade. Bolia ho už kĺby aj kolená, no rád by ešte behal. Svoju barlu má rád ale rovnako ju aj nenávidí. Občas ju od hnevu zahodí, ďaleko od seba, a občas sa o ňu láskavo oprie. Je to každodenný boj ako zostať aktívny pretože hýbať sa znamená zostať na žive. Posledné dni ho zase trápila dna tak bol na zeleninovej polievke, ktorú si aj sám navaril. Veľmi rád žene dokazoval že je sebestačný a samostatný. Cítil sa o to viac pri sile. Všetko živé chce predsa prežiť.

“Hneď ako mu bude lepšie, zaje si dobrej klobásky a aj iného mäsa.” – pomyslela si z úsmevom stará Verona, jeho žena, ako tak nazerala do hrnca s polievkou.

Po tom čo pobehala s handrou celý dom, poprala a poskladala, prišla na ňu dlhá chvíľa. Ochladilo sa. Stará sa zabalila do kabátu, cucla si fernetu a vyrazila na obchôdzku. Obloha bola svetlo modrá a oblaky, stáli tam nehybne, akoby boli iba namaľované. Vôňa orgovánu sa vznášala vzduchom a jeho omamný parfém narážal do nosov ospalých ľudí. Krása sa nedala ignorovať. Všetky tie farby a vône. Svet akoby znovu ožil. Kvitnúce stromy a zelené lístky. Všakovaké vtáctvo, ich básne a zvuky. Tu a tam už letel motýľ a pracovitá včela robila aj dnes, hoci bolo poriadne chladno. Namyslené magnólie sa hádali, biela s ružovou, že ktorá je krajšia či čistejšia. Jar fackala mrzutých ľudí, tých ktorí prežili Marec, a hnala ich ďalej do leta. Človek aj príroda, všetci a všetko, hnalo sa akoby ďalej do ďalšieho života. Stará Verona vybrala sa dnes až tam na križovatku k Panne Márii. Ale ducha ma neposedného a telo ešte veľmi zdravé, isto zájde až k ruinám kláštoru. Večer si ľahne potom o to viac spokojná. Cíti sa zdravá a stále taká pri sile.

Je večer. V dome sa ešte stále kúri. Večery neskorého Marca sú predsa len ešte dosť chladné. Verona sleduje televíziu. Nespokojne prepína, nevie si nájsť dobrý program. Napokon spočinie na Madisonských Mostoch ktoré už však hodnú chvíľu hrajú. Meryl akurát čistí mrkvu keď Clint sa hrabe jej pomáhať. Verona je už o čosi spokojnejšia a pozerá film. Starý Dodo je zvalený v kresle a číta knihu. Miluje históriu. Momentálne ho zaujali Pedagogické Spisy od Tolstoja. Páči sa mu jeho logika. Hodne to aj dáva zmysel. Miestami pomýšľa na klobásku. Odolá. Neskôr zavrie knihu a ide spať. Verona si po filme výšla pred dom. Všade je už ticho. Nočné lampy škaredo osvetľujú dlhú ulicu chladným svetlom a povieva ľahký studený vánok. Obloha sa pomaly ale isto mení z tmavomodrej na takmer čiernu. V duši jej stále rezonuje film. Rada by sa aj ona ešte takto zaľúbila. Ako tá Franceska. Bola vôbec ona sama niekedy naozaj zaľúbená?

“Stará bláznivá baba. Čo mi to len chodí po rozume. Kto by už aj zniesol potom také odlúčenie?!” – rozmýšľala. “Nuž, akokoľvek. Vždy lepšie zažiť ako nechať tak. Júj, zima!” – povedala a zavrela dvere.