Ako je Boh na nebesiach tak ty človeče padneš. Lebo tak ako si bol zrodený v tej najväčšej sláve tak ty teraz zažiješ svoju najväčšiu potupu a pád. Máš na rukách krv a tá sa zmyť nedá aj keby sám Boh chcel. – neznámy rečník.
A preto že dal som vám svoju múdrosť a dal som vám na výber, tak každému pridám bolesti aj radosti hodným dielom, podľa toho ako ste rozhodli sa konať. A výplata bude vám vyplatená dnes alebo zajtra. – neznámy rečník.
Dominikovi sa prisnil zvláštny sen. Bojoval niekde na fronte. V spotenom strachu a smrade hnijúcich chodidiel a zapálených rán sa z malého úkrytu díval na ranné zore od ktorého smeru mal prísť protivník, alebo teda nepriateľ, ako sa navzájom volali. Bol hladný, voda tiež už došla a zásoby neprichádzali. Slabé stravovanie mu nedodávalo na sile a jediné čo chcel bolo vrátiť sa do svojho apartmánu pod lesom v Rači. Dominikovej armáde sa nedarilo. Ako vo svojom sne pochopil, bola to totiž tá ktorá sa nebránila ale tá ktorá napadla a útočila a teda obrana je, už len od Boha, v princípe vždy silnejšia ako útok. Jeho spolu-vojak Vladimir už zahodil všetky nádeje na návrat domov a rozhovoril sa.
“Chýba mi Lena, Dominik. Chýbajú mi deti a chýba mi aj mama. Niekto si len tak luskol prstami a ovplyvnil tak, priamo či nepriamo, miliardy ľudských bytostí. Paranoidný krutovládca sa nazdáva že jeho svet je príliš malý a tak by sa rád rozťahoval. Na sklonku svojej špinavej a krvavej kariéry, a aby tak skryl svoje zruinované Rusko pred zrakom jeho občana, zatúžil po starých časoch rozpínajúceho sa veľkého zväzu, ktorý sa rozpadol práve kvôli tradičnej neschopnosti jeho Ruských vodcov. Časy kedy sme boli prvý vo vesmíre sú už dávno preč. Pánko zaspal v čase a teraz sa zobudí a uzurpuje pod výhovorkou že sa naňho niekto tlačí s alianciou o ktorej hovorí že nemá obranný ale ten útočný charakter. Pán krutovládca súdi záujmy aliancie naprosto podľa toho ako by to vymyslel on sám. Všetko sú to výhovorky. Jednoducho nechce dopriať Ukrajine aby boli v EÚ a v NATO. Chce ich trestať za to že nenávidia jeho režim a že mu neslúžia a nestoja po boku. Krutovládca má dojem že mu niekto nedopraje jeho veľmoci. Už 20 rokov nerobí nič iné len separuje našu zem od zbytku moderného sveta. Zruinoval akúkoľvek poctivú zahraničnú politiku a diplomatické vzťahy. Izoloval nás od napredujúceho sveta a jediné čo ho baví je špionáž. Keby sa tak radšej staral o svojich ľudí. Krajina upadá, regióny zomierajú. Ľudia sú hladný a chudoba rastie. Dá vyrobiť vakcínu ktorú chce vyvážať ale nedodá potrebnú dokumentáciu. Chce súperiť na globálnom trhu ale nerád hrá podľa pravidiel. Jeho vesmírny program je veľkorysý ale dediny hladujú. Príjmy z ropy a plynu bývali obrovské. Sme krajina plynu ale ľudia v krajine mrznú pretože si ho nemôžu dovoliť. Nerastné suroviny danej zeme by mali patriť všetkým ľuďom a výnos by mal byť spravodlivo zdieľaný. Zo zisku by sa malo investovat do regiónov a do ľudí. Nie, tu sa radšej kupujú jachty za milióny EUR alebo sa stavajú honosné sídla pre kamarátov z biznisu. Bežný občan nikdy nepocítil že Rusko je v skutočnosti bohaté. Bežný občan je tu chudák. Neskôr krutovládca tvrdí že západ mu nepraje a nadáva im do fašistov, nacistov a byrokratov. V zemi má bordel a ekonomika mu viazne. Aby to zakryl tak vystrája že západ proti nemu zbrojí a že chcú položiť Rusko. Skrývať vlastnú neschopnosť mu možno nedovolí iba fakt že aj v Číne vládne komunizmus a pritom sú ekonomickou veľmocou ku ktorej šikovnosti zhliada celý svet. Úspešný model komunistického režimu, od ktorého by sa mnohí mohli učiť, úspešne vedie svoju krajinu k prosperite a úzko spolupracuje s demokratickými krajinami bez akýchkoľvek problémov. Aj keď to sem tam zaškrípe, väčšinou oba režimy zo seba benefitujú. Čína je síce prešibaná a ľudia hovoria že sa jej nedá veriť, ale jediné čo vidím je že je múdra, od čias dávnych dynastií, naučili sa čo je dobré a ako prežiť. Ale nie, ten náš spí kdesi v Kremli a ostatný čas radšej trávi úzkosťami a obavami o tom ako mu ostatný svet škodí a ako každý chce jeho prírodné bohatstvo. Svojím susedom nedopraje slobodu, prosperitu ani úspech pretože on sám zaostáva už celé roky. Nechápe a závidí spoločenstvo únie ktorá obchoduje v rámci pravidiel, unity a prosperity budúcich dní a nazdáva sa že je to jeden veľký trik, ba čo viac lepší aký ponúka on sám. Na susedov sa už chystal odvtedy čo zhodili jeho diktátora a prezidenta, jeho blízkeho kamaráta, a vybrali si slobodu a napredovanie. Zobral im preto Krym. My sme boli prosto vždy len Rusmi. Verný svojej náture. Ale vieš čo? Napadli sme už veľa krajín a každá jedna z nich nás vyhnala naspäť na našu veľkú zasvätenú zem, ktorá je zväčša nepodarená len kvôli našim vládcom. Vyhrali sme iba raz, aj to v princípe preto lebo sme sa bránili. Vtedy červená armáda bránila, neútočila, a keď brániš si silnejší. Aliašku sme prehrali v kartách priateľu a to hovorí hádam aj za celý náš národ, to aký sme. Ale vieš čo, spolu s dobrým vládcom, veľa toho môžeme na našom napredovaní zmeniť. Veľa sa toho dá ešte napraviť. Boľševik zabil cára, zlikvidovali aristokraciu, zakázal Dostojevského aby sa napokon sám sedliak dostal do hradu a zahral sa na vládcu a samotného cára. A tak je tu dnes samozvaný cár, sedliak a krutovládca v jednom. Žije si svoj malý veľký aristokratický sen a trýzni sa obavami či poddaní už aj nepomýšľajú na to že je čas na zdravú demokraciu. Prišli mladé mozgy a úspešný protivníci ktorý uznávajú unitu jedného globálneho sveta a spoločnú spoluprácu pri riešený všetkých problémov, pretože vedia že je to jediná cesta ako uspieť, napredovať a prežiť, avšak boli otrávení. A keď sa hrdo aj vrátili do matky zeme ktorú nadovšetko milujú, nebola im dožičená milosť ale ani len smrť, Dominik, sú držaní vo väzení strašnejšom ako Gulag. Väzení kde sa mu súčasný režim smeje do tváre za to že oporoval. A že mal odvahu sa vrátiť? Zato Dominik, zato je denne mučený. On sám je vraj šťastný, naplnil vyšší cieľ. Nikto nevie čo tým myslí, ale nazdávam sa že jeho odvaha a konanie sa v budúcnosti ukáže ako niečo kľúčové. Mrzí ma že narodil som sa do týchto dní Dominik, mrzí ma že narodil som sa tu a teraz, a akokoľvek hrdý, tu ma mrzí že dnes som Rusom!” – zakončil so slzami vojak Vladimir keď vtom na úkryt padla ťažká strela.Krv striekala na všetky strany. Ruka tu noha tam. Dominikovu tvár zaliala vojakova krv, v nose cítil ťažký odor krvi a jej železa. Teplá krv vošla mu až do očí a zahmlila jeho zrak. Dominik sa celý spotil a trhalo ním na posteli u pani Bulesicovej. Vladimir ešte chvíľu chrčal a napokon skonal. Dominikovi sa akoby zázrakom nič nestalo, možno preto že to bol jeho vlastný sen. Chcel prebudiť, štípal sa do rúk aj do tváre lebo vedel niekde tam vzadu že je to všetko len zlý sen. Nepodarilo sa. Skutočnosť sna pokračovala. Nakoniec, cez malú škáru hrdzavého plechu len pozrel na vychádzajúce slnko a potom na zelené pole na ktorom tislo sa obrovské vojsko na moderných tankoch. Stále bližšie a bližšie, cez obrovské polia, k jeho odhalenému úkrytu.
Každá doba nesie to svoje. Ale nakoniec bude to dobre. Vojna režimov, prečo to všetko. Toľko energie pre nič za nič, veď každý získa ak pracujeme spolu. Kam sa vlastne poberáme a kto vlastne sme. Nebolo by lepšie keby spoločnosť ľudí raz a navždy pracovala spolu? Na spoločných cieľoch. Pre nás všetkých a pre túto zem. Prečo je nám dané všetko zničiť a napokon aj zahynúť. Naozaj nie sme viac ako sebadeštruktívne vošky? – uvažoval Martin o ideálnom svete, ako tak sledoval tento sen.
Dominik sa nie a nie prebudiť. Vyľakaný bežal do otvorených polí a premýšľal odkiaľ vytiahnuť bielu zástavu alebo aspoň trenky či tielko, keďže sa chcel vzdať. Zrazu však za obzorom videl obrovský kúdoľ prachu ktorý sa formoval do niečoho čo vyzeralo ako postava.
Martin sa vrútil do sna a nebojácne lietal okolo nôh obrovskej bytosti ktorá zdala sa že môže čokoľvek. Ďalší fajný zážitok divokých snov fantazirujúcich ľudí – pomyslel si Martin. Kde na to ten Dominik chodí. To musí byť z tých jeho videohier. Martin napokon vyletel vysoko k tvári ktorá sa tvarovala akoby z jasného svetla pred ktorým hriešnik môže len jediné. Zavrieť si oči. A v tomto svetle, známom v zeme stáročí, spoznal Boha a rozhodol sa ho nasledovať.
Postava postupne narastala do obrovských rozmerov a pôsobila ako niečo zo sci – fi filmu. Bola to biela para a čierny dym, oheň a svetlo. Nič čo by vedelo fyzično poraziť. Malo to oči ženy avšak telo vikinga. Vlasy boli zviazané do culíku a mocné ruky formovali sa do rozmerov svalnatého muža. V úžasnom okamihu jemne odfúkol postupujúce vojsko na stranu a vošiel do oblasti útočného unaveného frontu ktorý nabral do obrovských dlaní a zaletel s ním až do Belgorodu kde ho jemne položil na zem. Nasledovať obra bola fuška. Martin však nezaostával. Bolo tam príliš veľa vzrúša. Obor postupne oddelil útočníkov od brániacich sa. Prenášal stovky útočiacich vojakov naspäť do ich krajiny. Láskovo nakladal nepriateľských vojakov na obrovskú dlaň a potom ich prikryl druhou rukou aby mu nevypadli. Potom sa stratil v oblakoch a neskôr ich láskyplne položil na matku zem, do krajiny v ktorej sa narodili. Nakoniec zvalil sa celý v obrovskej sile na Krymský most, ktorý sa rozsypal na prach. Chvíľu len tak splýval s morom. Vyzeralo to akoby sa chcel ovlažiť po ťažkej práci. Na Kremeľ dorazili prvé správy o neuveriteľnom útoku obra. Martin z vikingom dorazili až pred brány samotného Kremľa, kde na pol ceste ku vchodu, za zvláštnych a nepochopiteľných okolností, obor sa celkom zmenšil na tenučkého piadimužíka. Bol maličký ako Janko Hraško. Sotva ho bolo od zeme vidieť ale keď dorazil k stráži dožadoval sa stretnutia s pánom Krutovládcom. Martin stál povedľa a ticho všetko sledoval.
“Ты шутишь? Теряться!” – odpovedala krutovládcova ochranka a keď už už mala veľká šlapa rozmliaždiť piadimužíka, ten sa vyparil.
“Проклятие! Ты видел это? Что это за заклинания?” – opýtal sa neveriacky jeden zo strážnikov toho druhého.
Martin sa chcel pobrať nazad za Dominikom a nejako ho zobudiť. Je to predsa len jeho sen. Bolo čas ísť pozrieť prístav a centrum mesta. Možno niečo zjesť. Martin sa na prechádzku po Rijeke už celkom aj tešil. Zrazu však Martin počul piadimužíka hovoriť. Akoby ho mal vo svojej hlave.
“Zober nás dnu, teba nevidia. No tak, pozrieme sa ako žije tento veľký krutovládca.” – nariaďoval piskľavým hláskom.
“Prečo sa nestaneš zase obrom a nejdeš sa pozrieť sám?” – opýtal sa Martin nechápavo. “Veď si mocný a dokážeš čokoľvek! Navyše ja už by som rád naspäť do reality. Tento sen je na mňa príliš šialený.” – dodal ešte Martin.
“Nie môj drahý. Iba čo by sme ho vyplašili. Na túto prácu už nepotrebujeme obra. Vojaci sú naspäť doma, front je čistý a po moste neostal ani prach. Všetky míny som už povymetal. Krajina je slobodná a môže sa začať obnovovať. Budovať svoju modrožltú budúcnosť. Neboj sa ty nič! Ak by sa vojaci vrátili, vráti sa aj obor. Aby sme sa však uistili že sa vojaci už nevrátia, navštívime krutovládcu.” – vysvetlil piadimužík.
“Ideme ho zabiť?” – opýtal sa zvedavo Martin.
“To nebude treba. Zabiť agresora a vraha by bolo príliš jednoduché. Potrápiť ho životom bude väčšia odplata. Ideme sa s ním porozprávať. Musíme tak ale spraviť potichu. Nie veľkosťou obra. Nechceme aby o nás všetci vedeli. No tak poď už! Zbavíme strojcu zla jeho vlastnej pýchy a pošetilosti. Vystavíme ho trýzni a ohyzdnosti jeho vlastného života. Najprv sa ale ideme pozrieť ako asi taký krutovládca žije. No tak, šup šup, nájdime krutovládcu, ale pekne potichúčky.” – pišťal piadimužík v Martinovej hlave.
Martin prešiel okolo fajčiacich strážcov. Jeden z nich si niečoho tajne odpil z malej kovovej fľaštičky. Ďalší chodil nervózne dokola a rozmýšlal či piadimužík dožadujúci sa krutovládcu bola len halucinácia alebo krátky sen.
Martin prechádzal cez veľké nádvoria Kremľa. Cez steny palácov a cez kaplnku aj katedrálu. Lietal sem a tam. Prekutrával obrovský Kremeľ aj jeho administratívnu budovu. Jeho pivnice aj tajné miestnosti a zákutia ale krutovládcu nie a nie nájsť. Všetky izby v ktorých stáli obrovské postele a luxusné zariadenia boli prázdne. Po krutovládcovi ani stopy. Kde len môže byť? V kuchyni sa motalo zopár ľudí a služobníctvo ospalo pracovalo. Jedna žena umývala okná, ďalšia leštila podlahy a iná utierala prach zo známeho, asi tak 30 metrov dlhého, stola.
“Zober nás do Novo-Ogaryevo a pôjdeme tiež pozrieť Bocharov Ruchey v Sochi.” – nariaďoval piskľavo a veselo piadimužík v Martinovej hlave. Martin sa premiestňoval po všetkých rezidenciách krutovládcu až ho nakoniec našli v kaštieli s 11 spálňami, vlastnou kinovou sálou, vinárňou, krytým bazénom, 2 heliportami a podzemným hokejovým klziskom. Okolo stáli aj ďalšie paláce, vinárne a vily a vyzeralo že sú súčasťou siete oligarchov spojených s krutovládcom a jeho kumpánmi, medzi iným aj samotného cirkevného hodnostára ktorý mu vždy všetko aj poslušne požehnal. Krutovládcove tajné sídlo sa nachádzalo neďaleko pobrežného mesta Gelendžik pri Čiernom mori na juhu Ruska, pod bezletovou zónou. Pozemné aj pobrežné prístupové cesty k rezidencií boli úzkostlivo a starostlivo strážené. Vlastne na pozemok sa hádam okrem mušky či vtáčka ani nič nedostalo pretože v okruhu 15 kilometrov okolitého lesa, kopcov a prírody bolo všetko ohradené a kontrolované. Nebolo to však nič čo by Martin a piadimužík nemohli prekonať.
Martin preletel ponad more a cez obrovský pozemok. Jeho zalesnenú časť aj štýlovú upravenú záhradu, cez mramorové stĺpy aj steny a ponad obrovský bazén. V obrovskej rezidencii prekutráva luxusné izby, kúpeľne a tiež skrine plné drahých odevov. Paradoxne všetko známe európske módne značky od talianskych a francuzskych módnych domov. Prada tu, Armani tam a Gucci hentam. V kúpeľni väčšej ako bežný slovenský trojizbák sa našli parfémy od Diora aj Hugo Boss. Zlato, šperky aj Rolex. V minibare luxusný zahraničný alkohol aj francúzska Evian.
Krutovládcu našiel sedieť v obrovskej sále z vysokými oknami z výhľadom na more. Bol bosý ale mal na sebe tmavomodré nohavice a svetlú košeľu bez kravaty. Stropy niesli oblúkové reliéfy a maľby ako z kaplnky Sixtínskej od Michelangela. Miestnosť bola zariadená do zlatisto biela, v štýle renesancie. Na zlatom stole bola veľká miska z jahodami, hroznom aj malinami z ktorej krutovládca napichoval na zlatú dezertnú vidličku. Napriek tomu že veškerá historická hodnota Ruska, jeho krásy, kultúrne dedičstvo aj celková spoločenská hodnota na globálnej scéne, obrovské umenie ktorým kedysi ovplývalo, boli poškodené, na stole ležala aj kniha od Fyodor Mikhailovich Dostoevsky s názvom Démoni (1871). Ako hovoria historici, Stalin bol tiež vášnivým čitateľom. V priemere prečítal asi 300 strán denne. Vodca komunistického Sovietskeho zväzu v knihách, ktoré ho vraj pozitívne ovplyvnili, často spomínal aj Dostojevského, čo je vlastné paradox, pretože komunisti pálili a zakazovali veškerú literatúru ktorá im neslúžila, protirečila alebo im prosto len nebola po vôľi. Kontrolovali a cenzúrovali veškeré umenie či kultúru, pretože by mohlo údajne poškodzovať a dehonestovať ich spoločenské vízie. Slová ako demokracia a sloboda o ktorých Fyodor často písal boli teda zrejme v Stalinovej verzii zatreté čiernou. Alebo si dal možno vytlačiť svoju vlastnú upravenú verziu knih od tohto velikána, kde boli celé pasáže o slobode a demokracií jednoducho vyňaté.
Krutovládca mal dokonca i pustenú hudbu. Pyotr Ilyich Tchaikovsky a jeho Luskáčik. The Nutcracker (Suite), Op. 71a, TH. 35 – IId. Arabian Dance vydával svoje pôvabné tóny keď tu zrazu zazvonil mobilný telefón. Na stole drnčal posledný model od iPhone ktorý navrhol a vyrobil nepriateľ zo západu.
Zvonenie mal poriadne nahlas pretože už dobre nepočul. Crrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrn. Crrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrn.
“Святой Ленин!” (Svätý Lenin!) – vykríkol, pretože sa zľakol náhleho zvonenia.
“Говорить!” – hovor, prikazoval krátko a znudene osobe ktorá mu volala a ktorú samozrejme poznal. Osoba oznamovala útok obra. Krutovládca pozeral na nedopitú vodku a rozmýšľal či niekto otrávil ľad alebo či to čo počúva je naozaj pravda. Bez akejkoľvek reakcie len zavesil a poškrabal sa na hlave. Kožný ekzém ho trápil už dlhšie a žiaľ zdalo sa že niet peňazí ani lekárov na svete ktorý by vedeli ho zbaviť tohto problému. Drahé testy na alergie, skúmanie imunity a či špeciálna strava, alternatívna medicína a či odklínač. Nič nefungovalo. Vždy sa mu vytvoril malý fliačik ktorý svrbel jak peklo a keď aj naniesol zázračnú vodičku a svrbivá machuľa zmizla, objavila sa vždy nová. Krutovládcovi to pripomínalo že je z mäsa a kostí, čo ho štvalo ešte viac.
Piadimužík sa zjavil za veľkým kreslom, pod listom obrovskej izbovej palmy ktorá za ním stála a škeril sa na Martina. V ruke držal ovládač od obrovskej obrazovky zabudovanej v stene. Piadimužík vyplazil jazyk, žmurkol na Martina a ovládačom namieril na televízor. Klik! Obrovská telka ožila a ponúkla krutovládcovi pohľad na poriadok nastolujúceho obra. Krutovládca sa poobzeral po ovládači. Hľadal ho pod zadkom pretože sa nazdával že ho musel prisadnúť a tak nechtiac zapnúť televízor, ktorý zo zásady nikdy nepozeral ale ovládača nikde. Znovu zvažoval otrávený ľad do jeho vodky alebo aj celkové pomätenie mysle či hackerský útok na jeho domáce spotrebiče. Krutovládca neveril svojim vlastným, malým a chirurgicky omladeným, očiam. Takmer bez dychu sledoval obra v televízií ako prenáša stovky jeho vojakov naspäť do ich krajiny. Kamera z helikoptéry zaznamenáva obra ako láskovo nakladá nepriateľských vojakov na obrovskú dlaň a potom ich prikrýva rukou aby mu nevypadli. Potom sa stráca v oblakoch a neskôr ich láskyplne pokladá na matku zem, do krajiny v ktorej sa narodili.
“Здравствуй, мальчик.” – vyskočil piadimužík spoza kresla a usmieval sa na krutovládcu. Krutovládca beží do najbližšej kúpeľne, v celom dome ich má asi sedemnásť, a oplachuje sa ľadovou vodou. Potom beží do kuchyne ktorá je tak veľká že sa mu zdá že k obrovskej americkej chladničke, socialistická chladnička nikdy nemala dvojo dverí, ani nedobehne a vyťahuje vodu Evian. Vypije celý liter a zhlboka dýcha.
Martin zatiaľ sleduje drnčiaci iPhone ktorý, po útoku obra, drnčí stále viac a viac ale napokon to vzdá pretože nápor nevydrží a vybije sa. Na začiatku mobilného telefonovania, tieto ovládače na život, fungovali aj sedem dní. Dnes je to aspoň jeden deň výdrže batérie, pretože nároky na technológie, možnosti a zážitok, plus krv ktorá tečie, zrýchlili sa. Základný materiál na lítiové batérie vraj dolujú deti v tretích krajinách. Akokoľvek, nespočetne kusy iPhone, odoslané do celého sveta, rovnako aj ten ktorý vlastnil krutovládca, sa vyrobili poslušnými rukami komunistickej Číny. Krutovládca Číny si už tiež brúsi zuby na demokratický Taiwan, aby tak obohatil ekonomiku a ovládol svet čipov a iných vyspelých technológií ktoré svet potrebuje. Krutovládca chce vlastniť, krutovládca chce kontrolovať, krutovládca chce mať! Krutovládca sa chce zmocniť a ovládať! Uvaliť sankcie na Čínu, presunúť výrobné závody a rušiť obchodné vzťahy, dosiahnuť veškerý pokrok humánne, svet bolelo by o čosi viac ale rozhodne pretriaslo by to svetom komfortu a pohodlia ako takým a trošku by nás naučilo že každý komfort má svoju cenu, ktorú ak nechceme akceptovať ho radšej odmietneme.
Krutovládca si v kuchyni utiera pot z čela a piadimužík ma symbolicky niečo nabraté na pleciach. Vyzerá to ako rubeľ a zlato, tiež chlieb, ryža, zemiaky, pšenica a čínsky juan. Čínsky jüan je zvlášť vzácny. Je to oficiálna mena v kontinentálnej Číne.
“Čo je to čo vlastne chceš?”- opýtal sa piadimužík potiaceho sa krutovládcu.
“Daj im absolútnu voľnosť a zdivočejú. Daj im všetko ale budú chcieť stále viac. Daj im pravidlá a ostanú pod kontrolou. Daj im menej a budú si vážiť viac. Ľuďom nevyhovieš, ľudí treba prosto len držať na krátko, ukázať im smer a poriadok. Inak sa ti rozlezú ako ovce bez pastiera. Daj im niečo medzitým a budú ti oporovať. Daj im práva a prídu si po ďalšie. Ani sa nenazdáš a národ ti bude s vidlami tancovať pod oblokom paláca, žiadať tvoju hlavu.” – začal vysvetľovať krutovládca.
“Revolúcia a či prevrat, milý náš pán krutovládca, je neodvrátiteľná v každom kráľovstve kde panuje tyrania a strach. Šťastné to kráľovstvo ktorému bol daný dar slobody a dar voľby. Poctivého referenda. Šťastný to kraj kde o svojom osude a takisto ich vláde rozhodujú ľudia a nie ich súčasný pán. Dozerať, viesť za ruku, to môžeš. Uzurpovať si právo a smer však nie. Nebolo by krásne sa ľudí opýtať ktorým smerom sa chcú uberať, a to im potom aj umožniť, pretože vieš že dovoliť niekomu rozhodnúť sa, dať mu na výber, je láska. Tiež určite vieš že dar slobodnej voľby je ten najkrajší prejav akéhokoľvek vladára. Hovoria že si múdry a vzdelaný a že máš dobré srdce. Viem že sa toho bojíš. Bojíš sa toho čo si ľudia naozaj myslia. Bojíš sa revolúcie ako čert kríža. Zbavil si sa oponenta, ktorý chcel ľud zobrať na iný smer. Najprv si ho otrávil alen ten akoby zázrakom prežil. Si len obyčajný krutý bezcitný nájomný vrah, bývalý agent KGB, ktorý neváhal vraždiť aby sa dostal tam kde je teraz a tento trend si si ponechal dodnes. Ľutoval si sa že si robil taxikára keď sovietsky zväz padol a dnes ľuďom navrávaš že ty si ten pravý ktorý dovedie Rusko späť na výslnie. Zbavuješ sa oponentov a akejkoľvek opozícií, či už z kruhov komunistického alebo odvážne viac demokratického typu. Zbavuješ sa svojich vlastných oligarchov a aj ich rodín ktoré záhadne vypadávajú z okna, len preto že sa vyslovili proti tvojej vojne. Si duševný netvor, nevážiš si ľudského života a neschováš rešpekt voči žiadnej duši a pritom sa chceš hrať na Boha o ktorom iste vieš že je všetkým ale zároveň aj iba jeden z nás. Hlavného oponenta meno si v rozhovoroch ani nevyslovoval pretože si myslíš že ti patrí svet. Volal si ho tamten o ktorom teraz hovoríme a na koho sa pýtate, ale ani raz si nečelil verejnej debate s ním. Kritiku neprijímaš a tvoja viera je chabá ako su chabé aj tvoje pokusy o to aby ľud uveril že naozaj veríš. Vládneš už cez 20 rokov, ale nepýtal si sa ľudí, poctivo ani raz, či sú spokojní a či ťa vôbec ešte chcú, a ani si nedal opozícií možnosť aby ukázala ako to robiť inak. Držíš sa v paláci ako osa na cukríku a strachuješ sa svojich mizerných posledných dní. Ľudia nie sú hlúpi. Vidia že kradneš. Vedia že klameš. Vidia že žiješ v luxuse zatiaľ čo regióny žobrú o pozornosť, lásku a rubeľ. Hovorí sa že to nebol ten spokojný poddaný ktorý spustil revolúciu. Nebola bolševická razia tiež revolúciou? Na porovnanie sa pozrieme na dve rôzne revolúcie, v histórií ľudstva, kde ľudia zhodili monarchiu. Kde sú Francúzi, kde je francúzsky ľud a kde je ten tvoj. Jeden prevracia krajinu na ruby za dva roky dôchodkového veku navyše a ten tvoj prevracia nádoby na smeti či nenájde niečo na jedenie. Ironické však?” – chrlil zo seba nebojácne piadimužík, pričom sa aj trochu vysmieval. Škeril sa a kýval pritom maličkými nožičkami na kraji obrovského kuchynského ostrovčeku ktorý hostil luxusnú mramorovú dosku.
“Dalo by sa tu hovoriť o liberalizme, demokracií, sociálnej politike či totalite a diktátorstvu ale akoby neexistovalo nič čo by bolo doteraz naprosto ideálne. Hladný si bude vždy viac vážiť aj to málo čo mu dáš. Presýť človeka a začne špekuľovať. Je to v povahe ľudstva. Čím majú viac tým menej sa im zdá že dostávajú. Nadbytok je preto na škodu. Spôsobuje nenásytnosť a skazenosť. Pokora a každodenný chlieb, poctivá práca je to čo mi tu uctievame. Všetko čo je naviac kazí charakter.” – zamudroval krutovládca, celý zhypnotizovaný momentálnou situáciou.
“No o tom nadbytku a pokore by si možno mohol porozprávať viac.“ – nadhodil piadimužík vyškerene, a ironicky sa obzeral po kuchyni o velikosti tenisového kurtu.
“Tak počúvaj ty malý zasratý mudrlant a prelud. Výplod mojej vlastnej mysle, ktorú pravdepodobne niekto otrávil.” – pokračoval krutovládca už o niečo podráždnejšie a medzitým si nalial z tej najdrahšej vodky ktorú svet vlastne ani nikdy neuzrel, pretože sa vyrábala iba pre vodcu!
“Ja len hovorím, ak sa teda už chceš hrať na Boha, že nechať duše ísť svojou vlastnou cestou, prepáč, myslím tým ľudí, je božská vlastnosť. Nevedel si?” – povedal piadimužík a tleskol rukami. V tej chvíli začali okolo tancovať všetky malé poháriky, ktoré sa bežne využívali pri návštevách, na pohostenie tou najlepšou vodkou. Piadimužík požrel luxusnú tekutinu ako pravý Rus, s bravúrne ruským pazvukom na konci a potom tradične, ako to kedysi robili aj páni v pošetilej ruskej monarchií, hodil pohár o zem.
“Tak vidíš, predsa sme len všetci jedno, nalej ešte za jeden pán Krutovládca! Zdá sa že rozhovor nám ide celkom dobre.” – zasmial sa škodoradostne.
“Nič o mne nevieš prelud! Tak dobre počúvaj. Narodil som sa do chudobnej rodiny a nemali sme nič okrem…” – nedopovedal, pretože piadimužík lúskol prstami a do života prišla obrovská smart televízia v kuchyni na ktorú vybehol internetový prehliadač zo stránkou od Wikipédia.
“Nechceš zablokovať? Vladár a pán môj! Nechceš zablokovať všetko? Celý svet zablokuj! Všetko o vás vedia, všetko !!! Neschováš sa už nikde, pán môj, viem že by ste veľmi chceli! Technológie dobehli vás, dobehli vás, pane môj!!!” – škeril sa a smial sa škriatok.
“Chudoba a ťažký život, vravíš, ti dali právo byť z cnosti cárom, krutovládcom ale i samosudcom, ano? Samozvaným pánom desaťročí! Vyšplhal si sa z ničoho a je to tvoj životný úspech. Všetko si to preto zaslúžiš. Všetko je to tvoje! Tak hovoríš? Kedy boli naposledy poctivé voľby a dožili sa ich vôbec nejaký uchádzači?” – opýtal sa piadimužík, a dlhým chudým prstom mával vo vzduchu zhora nadol a zdola nahor, akoby listoval na smartfone, dokonca komicky približoval niektoré fotografie a články pričom sledoval krutovládcu ako pozerá na obrazovku a potí sa.
„Tu ste vyzerali ešte fajn pán Krutovládca. Ale tu už máme aj prvé vrásky.“ – posmieval sa a náročky zväčšil fotografiu až do bodu kedy sa na veľkej obrazovke zračilo len jedno oko.
“Oči máte modré ako nebo ale dušu čiernu ako noc pán Krutovládca.” – pokračoval v tyranií piadimužík. Potom zašiel na iné slobodné informačné portály, ktoré existovali vďaka nepriatelskemu západu, ak by náhodou niekto hľadal niečo o krutovládcoch tejto planéty, pretože ich vlastné zeme prirodzene zakázali zverejňovať akúkoľvek kritiku alebo informácie či názory o ich vládcoch. Jediné čo sa ponúkalo bola propaganda. Všetko ostatné bolo trestné zverejňovať, zvlášť bez schválenia vládcu. Slobodný názor tu bol zahataný prostredníctvom hrozby trestu. Bol trestaný väzením alebo aj smrťou. Diktátor tu mal hlavné a jediné slovo!
“Tak sa pozrime, čo to tu máme. Kopec diktátorov. Jeden z Ruska, ďalší zo Severnej Kórei alebo aj Číny či Iránu.” – listoval piadimužík.
O tom z Číny sa neslavne na obrazovke ukázalo ako už dlhšie potláča ľudské práva ohľadom pracovného času ale aj slobodného názoru aj celkovej slobody duše, slobody človeka ako takého, ktorý sa isto iste nenarodil na to aby pracoval 12 hodín denne, sedem dní v týždni a 12 mesiacov v roku, len aby naplnil komunistické vízie a poslanie režimu pána ktorý serie do zlatej misy. Potí sa pritom, pretože zožral príliš veľa čili. Má rád fajné jedlá o ktorých vie že ich nesmie, má ich dokonca od doktora zakázané, pretože mu spôsobujú črevné ťažkosti. Zlatá misa však znesie veľa, a napokon, veď on sám si ju ani nečistí. Jeden by aj uvažoval či si taký diktátor vie ustlať alebo vyčistiť záchod či povysávať. O tom z Iránu sa zablyslo ako potláča práva žien a ich úlohu v celkovej existencií.
“Hovoria si moslimovia.” – spustil znovu piadimužík. “Aký máte názor na náboženstvo a vieru ako takú, pán Krutovládca? Podľa mňa cirkev a či rôzne iné náboženské smery občas spôsobujú viac zlého ako toho dobrého. Niekedy je lepšie mať individuálnu vieru a svoj vlastný osobný vzťah k Bohu, nemyslíte? A čo si myslíte o úlohe ženy v našej spoločnosti? No tak sadnite si, nevyzeráte dobre pán Krutovládca, pobledli ste, chcete chvíľu?” – vyzýval piadimužík vládcu na rozhovor, a ironicky si robil aj starosti o jeho zdravotný stav, a tak mu jediným lusknutím prisunul stoličku. Bola luxusná, ako všetko v tomto paláci. Kuchyňa bola zariadená do súčasnosti. Mäkučké operadlo aj sedacia časť boli potiahnuté pravou bielou kožou. Na strane bola maličká visačka Armani Casa. Jedna takáto stolička stojí asi tak 1500 eur ak nie viac.
“Ja mám svojho Boha pri sebe prelud, tu vo svojom srdci a tu v mojej hlave. Uctievam našu pravoslávnu cirkev a k ženám som vždy choval rešpekt. Pochádzam z obyčajnej rodiny a takto som žil dlho, takmer celý život. Žil som ako priemerný, normálny človek a toto spojenie som si vždy udržiaval, a udržiavam dodnes!“ – rozhovoril sa krutovládca už o niečo pokojnejšie a posadil sa. Stále rozmýšľal nad tým či je to všetko len jedna veľká halucinácia.
“Iste, pán Krutovládca, žijete poskromne, to sa pozná. Vaša cirkev je až nadčasovo flexibilná, pán vodca, veď vám aj vojnu požehnali! Ešte som nevidel zabíjať v mene božom, ale ako hovorím, to musí byť niečo nové! Jedni si hovoria kresťania, či dokonca praví kresťania. Vyspovedaj sa z hriechu a daj si dva krát otčenáš. Ďalší si hovoria budhisti a hinduisti. Hinduisti si vymysleli nebezpečné kasty ktoré vylučujú že ľudia sú si všetci za jedno. Sami sa pozvali rozhodovať kto je na akej úrovni. Iný si hovoria svedkovia Jehovovi, ktorí veria že budú spasení a že budú žiť večne vo fyzickom tele, lebo tak dobre im niekto prečítal Bibliu. Evanjelici a Protestanti, Baptisti a tisíce iných takzvaných protestantských odnoží ktoré veria že hriech pohltil Ježiš a teda netreba sa kajať a ani sa hriechu báť, veď sa z neho vyspievame cez Gospel. Rímskokatolícka cirkev ktorá nám už po stáročia hrozí peklom a diablom, večným zatratením, sa teraz snaží ostať moderná a stále populárna, tak prichádza k zmenám a ústupkom, pretože nechce upadnúť stáva sa menej rigidná a ešte menej dogmatická. Chce prežiť a na to musí prezliecť kabát. Peklom a ohňom nám motala mozgy celé tie stáročia, upalovali ženy lebo ich mali za čarodejnice, ale možno došiel čas na pokrok v myslení a tak aj ona tá mocná cirkev je zrazu akosi viac flexibilná. Cirkev má moc. Dokáže ovládať a manipulovať ľudí a tak sa cirkev naučila že časom sa ľuďom teda treba prispôsobovať aby tak nestratila svoj vplyv a svoju moc. Dá sa teda povedať že cirkev sa vyvíja spolu z jeho nasledovateľom, tradície sú preto menné a je v ľudskej sile ich opúšťať alebo meniť. My sme si svojím vlastným náboženstvom. Ľudia sú náboženstvo. Vaša vlastná duša je vám bibliou. Vaša vlastná viera Bohom. Boh je budúcnosť a každá nová myšlienka radosti. Leží v starých knihách a pravekej histórií ale zároveň je aj v zajtrajších novinách. Boh stojí tu pred vami ako niečo celkom nové, nevídané a šokujúce. Som revolúcia, som láska a absolútna sloboda. Som zlo aj dobro. Som všetko to čoho sa bojíš a aj všetko to čo miluješ a zároveň som všetko to čomu si bol ochotný uveriť že je dobré a tiež som všetko to čo si myslíš že je zlé. Stojím tu pri vás a hovorím s vami každý deň. Opustite všetko čo ste si doteraz o Bohu mysleli. Pozývam vás do nových dní. Pozývam vás zahodiť to staré ale zároveň uctievať a pamätať si to večné. Ste vaša najväčšia láska ale ste zároveň aj váš najväčší strach.” – vychŕlil piadimužík.
“Človek si je často sám sebe najväčším nepriateľom. Viem že sa tváriš že nevieš čo je internet a že ťa média nezaujímajú. Rovnako tak tvrdíš že nemáš telefón a že vlastne ty ani neexistuješ. Nie tak ako ťa vidí svet. Avšak existuješ rád prostredníctvom svojej propagandy. Naučil si sa používať obmedzenosť ľudskej mysle a držíš sa za svätca a záchrancu zeme. Tak je? Vieme o tebe všetko podstatné, náš milý pán Krutovládca. Ak máš pocit že si prežil svoj život zcela tajne a anonymne, tak sa mýliš. Kritické oko spoločnosti ťa celý čas sleduje. Sledujú ťa v zahraničí ale sledujú ťa aj doma. Tvoj národ vie čo je propaganda, oni vedia kto si. Poznajú rozdiel a vidia ako sa žije inde. Revolúcia je blízko, pán Krutovládca, revolúciu máš za rohom!” – povedal piadimužík a napil sa z luxusnej vodky.
“Voľačo fajné vo vašej vodke, pán Krutovládca, prepáčte mi tu drzosť, robí ma naprosto otvoreným voči vám, vaša milosť a dôstojnosť svätá!” – povedal piadimužík, zasmial sa a zagúľal očami.
“Vedel som ! Je otrávená! Zmije, falošné zmije, otrávili ma. Je to všetko len zlý sen! Halucinácia !!!!” – vykrikoval, pričom sa držal za hlavu a chodil do kruhu. Jeho bosé, staré a neforemné chodidlá vydávali na mramorovej dlážke smiešny plieskavý zvuk ktorý umocňoval krutovládcovu paniku. Niečo ako keď zoberiete kačku z dvora a položíte ju na modernú a čistú podlahu luxusného paláca. Ťap ťap ťap, krutovládca beží dookola v návale ohrozenia. Na ľavom palci na nohe, robila sa mu plieseň a tak necht nikdy nestihol dorásť, bolo vidno že je napadnutý chorobou. Tak ako aj mozog jeho majiteľa. Necht sa žial nedarilo doposiaľ vyliečiť. Pokusy zatiaľ stáli asi tak pár miliónov EUR. Pán krutovládca neznesie akýkoľvek fyzický úpadok zatiaľ čo úpadok jeho osobnosti sa nevníma. Nesmie sa vnímať!
“Oh, ach, pán Krutovládca, škaredý necht, vskutku áno, isto vás trápi. Hanbíš sa iste pred mladými dievčatami, ktoré sa ti nosia na objednávku do postele? Odchádzajú po svojich pod hrozbou smrti ak prehovoria alebo ich zabíjate hneď, pán milý Krutovládca? Zaiste hneď po styku, tak je? Ach, to asi preháňam, to hádam len že nie. Čo vás rajcuje pán Krutovládca, je to isto iste mladé mäsko a či unesené deti?” – rozbehol sa piadimužík.
“Nič o mne nevieš, ty špinavý prelud! Nič!!! Sú to všetko len klamstvá!” – trval na svojom a ďalej pil vodku, vediac že pravdepodobne blíži sa jeho koniec.
“Viem že si sa izoloval od zbytku sveta. Miluješ príbehy Harryho Pottera a večer si honíš na mladučkých gymnastkách. Vekom ti narastajú zdravotné problémy a tak by si ešte rád postíhal čo si si zaumienil. Koronavírus, ktorý záhadne vzišiel z krajiny tvojho súkmeňovca, pravdepodobne labák vo Wuhane a nie miestne trhy a polievka z netopiera, ti nadobro vymlel mozog a okrem iného máš chytenú prostatu a už ti ani veľmi nestojí. Si paranoidný pretože ťa prenasleduje strach. Z ľuďmi sa bavíš cez 30 metrov dlhý stôl. Z nudy a mizérie svojej staroby, lebo už ani tie miliónové jachty ťa už nebavili, si sa dal na takzvanú svätú vojnu proti zlu, ako to sám nazývaš. Ešte by si rád niečo zmenil, napriek tomu že okrem bordelu v tvojej krajine nič meniť netreba. Každý by si mal pozametať najprv pred svojim prahom ale ty by si rád upratoval pred cudzími dverami. Rád by si ešte niečo dokázal, aby si ťa ľudia pamätali ako významného vodcu, ktorý sa však zapíše do kníh rovnako ako jeho predchodca Stalin. V knihe bude stáť: Krutovládca, samozvaný cár a masový vrah! Si nešťastný, sexuálne frustrovaný a spoločensky izolovaný samozvaný zemepán. Zabudol som ešte niečo? Možno by sme mohli otvoriť vašu bisexuálnu agendu, ale to hádam radšej nie! Chýba vám dávny priateľ z Petrohradu, všakže áno? Dávne to časy, mladé a krásne. Časy plné zábavy a lasky.“ – škeril sa piadimužík.
„Neškrab si to! Na ekzém je najlepšie slniečko. Zájdi si na dovolenku, trošku cez karibik. Zober tu stredne drahú jachtu ktorú paparazzi ešte nevideli, nespoznajú ťa, neboj sa. A kde máš vlastne deti a manželku? Radi by isto išli z tebou, či? Ukryl si si lásku do Švajčiarska? Čo budeš robiť s jej pevnosťami, ktoré si jej dal postaviť v Rusku? Myslel si si že si môžeš kúpiť lásku. Čo myslíš, do čoho sa vlastne Alina zaľúbila, čo jej tak imponovalo, pán Krutovládca, čože len to bolo? Vari nie len vaša všemožná moc, zlý dych a či neodolateľný šarm. Ste okúzľujúci, pán Krutovládca, charizmatická enigma pod rúškom tajomstva a zdanlivej inteligencie. Vyrobili ste si okolo seba svoju vlastnú ikonu. A či nie je to ten všemocný cár do ktorého sa mladá gymnastka zaľúbila? Komunistický režim jej narezal keď spravila zlé salto, vychoval ju do dokonalosti, tak je? Opantaná vašou mocou a spotenými rukami ktorými ste ju oblapávali a ktoré si tak nerád s ľuďmi podávate. Nože, prezradte viac! Pozrime sa na vašu osobnú stránku kde na konci tvrdíte že o anektovanie Krymu vás vlastne poprosili bežní ľudia, obyvatelia Krymu. S obyčajnými ľuďmi nikdy nehovoríte a ani vás nezaujímajú pretože ste zabudli že ste bol jeden z nich. Možno vy sám by ste rád zbehnúť si vašu stránku. Pripomenúť si maminu kapustovú polievku lebo ste boli chudobný?” – horel piadimužík a prelúskal sa až na biografický profil krutovládcu. Na veľkej obrazovke sa zračili staré fotky z rodinného albumu krutovládcu a medzi nimi bol text v ktorom sa hovorí o skromných pomeroch z ktorých pochádza aj o tom že ich udržiava a ctí dodnes.
“Izoloval si rodnú krajinu od globalnej scény lebo si myslíš že na všetko máš patent. Ľudí si sa nepýtal. Nikoho sa nikdy nepýtaš na ich názor. Ale pamätaj, každé veľké kráľovstvo raz padne, pán Krutovládca. Si nielen dlhodobým dôvodom úpadku Ruska ale napokon spôsobiš aj jeho úplný pád. Vieš, ono je to tak ako Ježiš povedal. Povýšení budú ponížení a ponížení budú povýšení. Každý národ dostane v existencií sveta to svoje. Zakúsi jedno aj druhé. Nemci, Francúzi, Briti, Turci a ich Otomanova ríša, Rusi a Sovietsky Zväz či Taliani a ich Rímska ríša. Každému bolo dopriate v istých časoch vládnuť a vlastniť takmer celú zem. V tomto sú si národy rovné v existencí človeku. Tvoja krajina čoskoro zažije absolútnu potupu a tvoja hrdosť stretne pokoru a tvoje telo smrť. Vždy treba ochutnať niečo čo jeden nepoznal. Dáva to životu aj veškerej existencí vyšší zmysel, isto chápeš, pán Krutovládca. Každý vládca vie že ľudia majú v povahe sa báť trestu ak nedodržiavajú pravidlá. A strach zahatá akúkoľvek slobodu. Ty, môj milý, vládneš pod hrozbou trestu. Vládneš prostredníctvom strachu, ktorý sa v ľuďoch prirodzene nachádza a odoberáš tak ľuďom právo na ich slobodu. Ale čože to len vidím? Malý šikanovaný chlapec? Utláčané dieťa z Leningradu? Máš na sebe stigmu ktorú si si priniesol z detstva a dospievania. Všetko čo si doteraz robil bolo kompenzáciou krivdy ktorú si nesieš z detstva. Tvoja snaha uniknúť bolesti a poníženiu. Rozhodol si sa teda že budeš mocný a že sa ťa už nikto nikdy nedotkne. Tak je? Rozhodol si sa ubližovať a ponižovať niekoho iného aby si tak zotrel svoju vlastnú bolesť? Pozri sa na seba! Nie si ty len stále ten malý chlapec s Leningradu? Chlapec ktorého šikanovali v škole?” – opýtal sa piadimužík a lusknutím prstov sa pred krutovládcom zjavilo obrovské zrkadlo. V zrkadle stálo malé chlapča. Zafúľané a uplakané pretože mu starší chlapci stále robili zle. Onedlho sa však obraz tohto chlapca začal pretvárať v čosi omnoho desivejšie ako šikanované chlapča. V zrkadle stál chlapec toho istého veku. Mal na sebe roztrhané pyžamo a v jednej ruke držal zakrvavenú modro žltú vlajku. V druhej ruke držal malého plyšového macíka, ktorý bol krutovládcovi až príliš známy. Jedného takého mal aj on sám. Chlapec mal hlavu prerazenú kúskom kovu, z lebky sa lialo litre krvi. Sánku mal zlomenú a čeľusť mu na jednej strane visela už iba na kúsku tkaniva. Jednu nohu mal celú polámanú a na tej druhej sa snažil udržať. Cez roztrhané pyžamo bolo vidieť zlinčované telíčko a pár polámaných rebier dokonca trčalo von. Piadimužík poznal chlapca, nie dávno ho privítal naspäť doma. Krutovládca si zatváral a znova otváral oči, akoby chcel aby sa prízrak pominul. “Tak už dosť!!!! Doooooosť!!!!! Počuješ? Prelud!!! Iba prelud a škaredá halucinácia! Nič z toho sa v skutočnosti nedeje!” – uisťoval sa a celý sa triasol.
Krutovládca nechcel nikdy priamo vidieť následky vojny. Grafickým výjavom v médiách sa počas celej vojenskej špeciálnej operácií, ako zverstvo on sám nazval, vyhýbal ako niekto kto akceptoval smrť a skazu ako nevyhnutnú vec na dosiahnutie jeho vyšších a navyše aj požehnaných cieľov. Nadovšetko odmietal zočiť malé ohavné detaily jeho počínania si. Nechcel vidieť oheň, nechcel vidieť smrť a nechcel vidieť žiadnu krv. Nazdával sa že čo nevidí to neexistuje. Jeho špeciálna vojenská operácia, bez akýchkoľvek ohavností! Vedel o nich, nechcel ich však vidieť. Nechcel sa na ne pozerať. Možno predsa len bojoval s kúskom svojho svedomia ktoré mu ostalo v duši. Napriek tomu mal stále v hlave aj svoj vyšší cieľ a nevyhnutnosť dokončenia dôležitej práce. Keď sa chlapec vytratil, a v zrkadle bolo vidieť už iba spoteného, preľaknutého a trasúceho sa krutovládcu, trpaslík na veľkej obrazovke televízora začal listovať vo videách CNN alebo aj BBC, správy ktoré krutovládca nikdy nepozeral. Keďže krutovládca sa musel rozhodnúť či pozerať na seba do zrkadla alebo pozerať na televízor, vybral si radšej správy. Ak existovalo niečo horšie ako pozerať správy CNN bolo to pozerať sa na seba. Na svoj fyzický a mentálny úpadok. Na obrazovke sa objavil aj bytový dom ktorý bol zasiahnutý raketou a z ktorého vynášajú mŕtvych a zranených. Keď záchranári našli malého chlapca v pyžame, ktorého vytiahli z ruín už len ako kus handry, a v momente keď im jeho bezvládne telo viselo z rúk, piadimužík stlačil PAUSE, obraz priblížil a ďalej sa rozhovoril.
“Len sa pozeraj, neuhýbaj pohľadom! Zomrel v strašných bolestiach. Jeho matka aj on. Ruka v ruke zomreli v sanitke pri prevoze do nemocnice. Všetko po jednom tvojom raketovom útoku na jednu z bytoviek. Si nevyliečiteľne chorý a zakomplexovaný človek, ktorý sa postupne zmenil na nežíveho netvora, a tvoje komplexy sa nepodarilo zahojiť ani úspešnou karierou či vzťahmi s krásnymi ženami a tak si ich ideš kompenzovať, zcela symbolicky, na svojom malom susedovi. Presne tak ako to robili tebe keď si bol dieťa. Siahol si ľuďom na život a myslel si si že je to len niečo čo sa bežne smie. Tento pocit si nadobudol pri svojej prvej vražde keď ťa najali ako agenta KGB. Viem ako si týždne nespal kým si sa stal odolným a viem ako si celý stvrdol za tie roky spáchaného hriechu a zverstva, ale dnes, pán Krutovládca, dnes budeš oslobodený. Otrávil ťa tvoj vlastný kuchár. Áno, César padol, pán Krutovládca. Otrávil vás Alexsei. Z lásky k svojej krajine, z lásky k svojmu ľudu, zbavil rodnú zem ich šialeného krutovládcu. Váš lojálny kuchár, dôverník a sluha, ktorý sa už nemohol ďalej pozerať na to čo páchate. Do omáčky k fajnému steaku, dovezeného zo Škótskej vysočiny, od tých najlepších kráv, tak ako to máte radi, zamiešal vám jed. Nápad slobody, skutočný pokrok a vyhliadka všetkého toho dobrého čo tu ľudí čaká, sa v tvojej zemi paradoxne začína tvojou smrťou!” – zakončil piadimužík.
“Operuješ strachom. Myslel si si že sa ťa svet zľakne keď si napadol svojho malého suseda? Myslel si si že sa slobodný svet bude pozerať ako sa snažíš vyhubiť jeden samostatný slobodný národ? Nazdával si sa že môžeš zastrašovať ostatné krajiny jadrovými zbraňami? Sám vieš že v tejto vojne by nikto nevyhral. Znamenalo by to absolútny koniec všetkých dní. Hádam si len nemyslíš že by si prežil, alebo ktokoľvek iný z tvojej zeme. Vyrobil si si svojho vlastného nepriatela. Hneváš sa na svet pretože ti nedovolí kradnúť územia, uzurpovať komunistický režim a zabíjať ľudí ktorí s tebou nesúhlasia. Nečakal si túto jednotu a je pre teba šokom. Možno si aj trochu rád že o pár minút zomrieš. Smrť je milosrdná, pán Krutovládca, budte radi. Lepšie by bolo keby ste hnili vo väzení? Verejnosti na očiach. Takú potupu by ste asi neprežili no žiaľ museli by ste. Bol by to pre vás ten najväčší trest. Ale unikli ste, šťastlivec!” – povedal piadimužík a zoskočil zo stola.
“No tak ja už pôjdem. Tak sa držte. Pán zeme a veľký vodca! Vidíme sa v nebi. – rozlúčil sa piadimužík zo smiechom a vyletel von oknom kde narástol naspäť na obrovského vikinga.
“Obor čo rozhádzal moje vojsko! A zničil môj novo opravený most! Kto vlastne si?” – kričal krutovládca a bežal ku oknu.
“Myslíte most na ktorom ste sa po oprave prevážali v najnovšom modeli Mercedesu triedy S, vyrobeným nepriateľom zo západu? Veziete sa po moste na značke ktorá bola kedysi symbolom nacistického Nemecka a o ktorých tvrdíte že ich potomkovia žijú na Ukrajine? Už ani tá propaganda vám nejde priateľu. Starnete a šaliete! Keď už točíte skromné video na propagandu, sadnite si aspoň do auta národnej značky. Ľuďom ste už na smiech!” – zamával obor a chystal sa odletieť, keď vodca za ním ešte kričal.
“Len sa neteš prelud. Moje dielo bude pokračovať. Moji priatelia a najbližší spolupracovníci dovedú misiu do konca. Moja vojenská operácia je svätá. Sám moj cirkevný hodnostár ju posvätil! Toto je Božia práca prelud. Počuješ? Božia!!!” – reval cez zatvorené okno. “A ako si to myslel že sa vidíme v nebi. Veď taký ako ja idú predsa rovno do pekla!!!” – vykrikoval ironicky a na tvári mal šialený úsmev človeka ktorý sa nebojí smrti. Vie že mu odsýpa ale užíva si ešte svoje posledné zlo. Niečo ako Hitler v jeho posledných hodinách v bunkri.
“Peklo neexistuje, milý náš pán vodca, iba ak len tu na zemi. Uistím sa ale, samozrejme vždy len s vaším súhlasom, inak to tu ani nerobíme, že do ďalšieho života vás pošleme podľa zásluh. Bude vás treba karmicky očistiť! Rozmýšľam či by ste sa nechceli narodiť na Ukrajine. Ak budete mať šťastie pôrodnicu obíde raketový útok. Bude zábava posielať vás ta znova a znova, čo poviete? Samozrejme, ako som vás uistil, len s vašim súhlasom! Hovorí sa že vojna bude pokračovať aj po vašej smrti. No ale neskôr sa poradíme. Napokon, zakrátko sa uvidíme. Želám ešte peknú smrť!” – zvolal obor a roztrieštil sa nespočetné kryštáliky jasného svetla ktoré pomaly haslo a niekde na čiernym morom sa celkom vytratilo.
Krutovládca sa opustil a vypil zbytok vodky vyrobenej pre vládcu. Logal priamo z fľaše. Hltal akoby to bola voda. Potom sa odtackal k veľkému vnútornému bazénu a vošiel oblečený do vody. Spravil pár slušných dĺžok kraula, akoby si chcel ešte naposledy dokázať že je stále fit, a potom ostal splývať na chrbte a zhlboka dýchal. Sledoval stropné maľby a nad niečím uvažoval. “Kedy sa to stalo, že stal sa zo mňa netvor. Kedy sa to stalo, že prestal som byť človekom.” Zrazu zdalo sa mu že počuje svoju mamu ako ho volá k obedu. Zdalo sa mu že cíti pirozhki plnené kapustou. Potom sa mu zdalo že počuje plač svojho prvorodeného dieťaťa a tiež hlas svojej ženy ktorá mu hovorí ľúbim ťa. Potom počuje už len šum mora. Plaví sa v ústrety jasného svetla, ale to už sa jeho telo nevznáša, nesplýva s hladinou ale leží tam dolu ponorené na dne bazéna.
http://en.putin.kremlin.ru/bio/page-0
https://sk.wikipedia.org/wiki/Vladimir_Vladimirovi%C4%8D_Putin
Celá debata | RSS tejto debaty