Do škôlky

Prvá pamäť siaha na pichľavé pančušky ktoré si bolo treba vždy po spánku o tretej poobede obliecť. V jeho hlave je obdobie materskej škôlky len veľmi rozmazané. Udalosti prídu ako mozgové bunky dovolia ale zväčša je to len nečitateľný súhrn obrazov a krátkych spomienok ktoré sa v angličtine volajú flashbacks. Duša si pamätá všetko, je to dokonalá entita, telo je však obmedzené. Napriek tomu naše telo dokáže divy a občas sa spomienky vynárajú ako huby po daždi. 

Chlapča si vždy všetko navlieklo naopak. Zobudilo sa okolo štvrtej a bolo mrzuté a nemotorné. Niektoré deti poobede nikdy nespali. On áno. Rovnako si pamätá útrapy veľkej potreby kedy sa už muselo vedieť poriadne sa vytrieť avšak zriedkakedy sa to podarilo. Malá riťka svrbela jak peklo. Či mu chýbali rodičia? Nepamätá si. Chýbali mu až neskôr keď chodil do predškolského zariadenia ktoré sa volalo Velkáči! Už o niečo starší, začal hlavne vnímať rozdiely vo fungovaní rodín iných detí. Keď po neho rodičia neprichádzali, zatiaľ čo ostatné deti už boli dávno doma, zvykol sa ho zmocniť zvláštny smútok.

Deti nie sú hlúpe a napriek nízkemu veku a rozvíjajúcemu sa mozgu jeden by sa divil koľko toho dokážu pochopiť a nasať. V predškolskom veku majú svoje významné obdobia kedy je treba naozaj veľa rodičovskej lásky a viditeľnej starostlivosti. Medzi tretím a siedmym rokom je to rovnako kritické ako cez celú základnú, strednú a až do dospelosti. Takýto základ, môžeme povedať, že posiela do sveta vyslovene zdravé deti. Nie je to ale ani tak že priveľa lásky by bolo tou čarovnou ingredienciou, ale skôr záujem a zodpovednosť. Ani nie prílišný strach a úzkosť nie sú na mieste. Je to skôr len to že dať deťom ten pocit, že ako rodič je človek tam. Byť dobrým rodičom je umenie. Nikto však nie je dokonalý a svet je vyrobený tak že rovnako ako zdanlivo dobré rozhodnutia tak ani chyby nikdy nevychádzajú navnimoč. Pretože je vlastne existencia dokonalá všetko sa vždy odohráva tak že jedno nahráva druhému. To že v skutočnosti nemôžeme spraviť chybu je čarovné ale ešte čarovnejšie je že sa to ani nedá zneužiť. Tieto veci však nie sú pod našou kontrolou. Každý náš krok je preto požehnaný. Každý otec otcom a každá mama svätá!

Materská škôlka aj predškolské boli hneď za rohom. Čo za rohom, hneď vedľa bytovky. Bol to veľký objekt plný zelenej trávy, pieskovísk, hojdačiek a preliezok. Keď odbehol na samý kraj ku plotu videl mame rovno do okna, tak to bolo blízko. Dnes objekt slúži Špeciálnej škole, kedysi nazývanej Osobitná škola. Neskôr po týchto budovách liezli už ako starší chlapci. Šplhali sa po hromozvodoch a mali pocit zadosťučinenia keď vyliezli na tú najvýššiu strechu. Boli to nízke budovy, šikovne postavené socialistickým režimom, presne pre účel predškolských zariadení. Dieťa si pamätá skoré rána keď jeho mamička musela ísť pracovať a odniesla ho do škôlky. Pretože bola poštárka začínala skoro ráno. Vstávalo sa už pred šiestou ráno. Dieťa s bratom boli v škôlke vždy ako prvý. Dieťa si pamatá vôňu chlebíka a pomazánky, tiež pohár sladkého čaju alebo kakaa. Toto však nebolo v programe učiteľky Lydky. Deti nedostávali chlebík a čajík keď prišli. Desiata sa podávala až okolo desiatej. Bolo to v jej očiach. Videla všetko. Voňala ako ruže a mandľový krém a mala ten najčarovnejší úsmev. Vlny jej vlasov a biely sveter ktorý nosila zostal navždy niekde tam. V pamäti muža. Teta Lydka.

Učiteľky videli všetko. Neskoré príchody rodičov, keď už bolo treba deti dávno vyzdvihnúť. Neusporiadanosť rodiny a nedostatok financií. Telefonáty od učiteliek, ktoré už chceli ísť domov, neboli nikdy nejako príjemné. Niektoré učiteľky boli menej chápavé a niektoré viac. Chudera matka ešte stále v práci. Dobrý večer, váš manžel neprišiel pre deti, je už hodina po zatvorení. Chudera žena. Nemohla za nič. Na koho sa vtedy mohla naozaj spolahnúť? Kto jej mohol pomôcť? Na všetko bola väčšinou sama. Ošarpané, potrhané alebo zadubené veci boli akoby podpisom a obrazom samotnej situácie. Jeden nemusel byť Sigmund Freud aby pochopil. Malé očká. Kuriatka malé, isto ešte nič nepapali. Lydke neboli ľahostajné tieto dve malé deti z neusporiadanej rodiny. I na vtedajší socialistický systém a komunizmus, tieto veci si ľudia všímali. Nebol to zlý systém. Nepodporovali sa tieto veci, isto iste nie. V popularite bola poctivá práca a vzorná rodina. Matka sa snažila, ale ako si viete predstaviť, pri manželovi alkoholikovi a práci, bolo to asi len predsa dosť náročné. 

Otcovej mame, babke, sa nevesta nikdy nepáčila. Bola vraj neporiadna. To však nebol žiadny dôvod. Babka bola by ju bola nakoniec aj akceptovala. Veď ako každá matka, ktorá napokon vidí a je ochotná priznať, že jej syn predsa len nie je žiadne terno. No mama a otec to jednoducho napokon vzdali. Otec zanechal byt deťom. Rozviedli sa a otec sa odsťahoval o pár desiatok metrov ďalej, do šikovnej garsónky. Predstavte si, s vaňou a balkónom. Brat tak smutno spomína na odchádzajúceho muža, ktorý si na zopár otočiek ťahá svojich pár vecí na káričke, a za ktorým z okna, na celé sídlisko, kričí jeho bývalá žena.

“Fero! Ale okamžité mi vráť tú deku. Tá deka je moja!!!”

Babka bola na nevesty náročná. Plienky nevyprané – kritizovala večne. Spí furt. Apetít ale má. Ten jej nikdy nechýbal. Ništ neporobené. Dzeci chodzá chrontavé, nepozašívané, nazaštopká, za nechtama špina! – zvykla hromžiť na mamu. Zrejme mala aj dosť pravdu. Podľa babkineho pravítka mama zrejme naozaj bola tak trochu neporiadna a nevšímavá. Ale mohlo to mať čo to dočinenia s frustráciou, celkovým sklamaním či únavou a rezignáciou, ktorými prechádza žena alkoholika. Pravdou tiež bolo že existovalo len pramálo vecí ktoré by mame zobrali chuť do jedla. Deti zvykla babka týrať večnými výčitkami o neschopnosti ich matky čo nebolo fér. Decká sotva rozumeli slovám večných obvinení a navyše im nevadilo že im z ponožiek trčali palce alebo že chodia neopraní. Nerozumeli svetu dospelých a tak im prišlo nanajvýš čudné že sa práve oni stali terčom ich výčitiek. Takto deti týrali všade kam prišli. Do Modry či do Lučenca. Výčitkami ich týrala väčšina dospelých. Boli výnimky. Otcovi bratia a sestry boli ku deťom vždy veľmi prívetiví. Mali ich radi a možno ich tak trochu aj ľutovali. Veď kto by sa už len sťažoval deťom na ich rodičov. Kto by už len chcel sa vyrozprávať zo svojho hnevu na nich priamo týmto malým nevinným opičkám. Nuž, čudujte sa svetu, našli sa aj takí ktorým zdalo sa vhodné zaťažovať s výčitkami tieto malé stvorenia. Babka vždy dbala na čistotu obydlia, ukážkovo zaopatrené a dobre vychované deti, ale aj čistotu života ako takého. Syn bol svätý, samozrejme. Babka bola tak trochu šmrncnutá ideológiou a akousi zvláštnou posadnutosťou svojím vlastným názorom a pohľadom na svet. Ľudia sa často tak úzkoprso pozerajú na životy iných a neváhajú potom súdiť či odsudzovať, a vždy tak rýchlo. Je to všetko asi tiež výchovou ale, ak tu sú, tak tu asi majú byť aj takýto ľudia. Nejako dobre funguje tu potom ten všeobecný balans. Každý tu má svoju úlohu. Nemožno preto s istotou hovoriť o ľuďoch ako o dobrých a zlých.

Babku a deda nie a nie zlomiť. Dobrá generácia. Dožili sa obaja celkom slušného veku. Babka sa nedožila predčasnej smrti oboch synov ale dedo sa dožil smrti Fera. Otcova sestra chodila ku babke veľmi často. Každý deň, keď už bola chorá. Vlastne, aby sme nezneli neúctivo, rodina sa navštevovala veľmi často. Takže všetci boli vždy a často veľmi spolu. Dieťa, chlapec ani muž neboli nikdy nechaní mimo. Rodina vždy trvala na tom že spoločné stretávky sú na úžitok. To že chlapec a muž chodil málokedy už nemohla byť ich chyba. Chlapec si pamätá babičku, už výrazne pochudnutú, ako sedí v kuchyni. Je unavená zo všetkých tých procedúr, oči má privreté a drieme. Rakovina pažeráka ju netrápila príliš dlho. Odišla pomerne rýchlo. Inak si ju pamätal vždy tak trochu plnotučnú. Milá a láskavá tvár, prirodzene už zvráskavená, sivomodré oči. Rada si nechala od vnúčeniec pinzetou trhať chĺpky, ktoré jej rástli na spodku brady. Pre dieťa to bolo privilégiom. Teda aspoň tak to cítilo ono samo. Babku mali radi a chceli byť v jej priazni. Deti často žobrú o lásku ale niekedy ich nikto nepočuje. Bratia si často mysleli, že chĺpky jej môžu trhať iba bratanci a sesternice z lepších rodín, pretože babka ich vždy tak trochu preferovala. Do chladničky sa deti nikdy len tak nevybrali, ale bratanci z lepších rodín boli o čosi drzejší. No prosto decko s bratom patrili u babičky na spodnú poličku, žiaľ, ale bolo tomu tak. Bolo to všetko asi kvôli mame a celkovému nevydarenému manželstvu. Asi bola sklamaná. Pre syna si asi vysnívali iný život. Možno inú ženu, pri ktorej by synak možno aj menej pil. Čo s tým všetkým ale mali deti a jej vzťah k nim!

“Babka, to ťa ale musí bolieť.” – zaujímalo sa dieťa s pinzetou v ruke, celé rado že babka vykazuje, okrem prísnej tváre, voči nemu aj kúsok nehy.

“Nebolí, len trhaj, ale sprav to rýchlo, neťahaj chlp dlho! Chyť a šklbni.“ – povedala a privrela oči. 

„Babi, ale to ťa bude bolieť.“ – starostilo sa dieťa.

“No trhaj, trhaj. Inak budem vyzerať ako ježibaba. Keby som si pod bradu videla, sama by som si ich vytrhala.” – uistila dieťa, že procedúru má vlastne rada.

“A babka? Ty si musela byt kedysi krásavica.”- opýtalo sa dieťa.

“Nikdy som nebola. Nohy som vždy mala ako kláty.” – odpovedala.

“A dedo? Dedo sa ti páčil? A ty jemu tiež? A ako ste sa stretli?” – dobiedzalo dieťa, ako tak nemotorne ťahalo chĺpky z babkinej brady.

“A babka? Ja chcem byť spevák alebo herec.” – chválil sa jej chlapec, tínedžer, jedného dňa.

“To je všetko len ilúzia.” – odpovedala, prebehla si čelo rukou a zaborila sa naspäť do osemsmerovky.

Babka po rakovine schudla. Bola ako motúz. Chlapec do Modry vtedy často chodil. Vlastne bol to už trochu aj mladý muž. Otec už býval tam, na rodičovskom byte, po tom čo predal garsónku a neskôr ho BMG obralo o všetky peniaze, ktoré už nikdy nikto nevidel. Babku sužovala rakovina. Zvedavému chlapcovi raz povedala, že každý musíme na niečo zomrieť. Inak by nás vraj všetkých zem neuniesla. Mladý muž si pamätá keď ju prišiel na smrteľnej posteli navštíviť do nemocnice. Bola slabučká ale bystrá ako vždy. Pohladkala ho na líčko a pousmiala sa, hoci vedela že už ide, na čo chlapec asi nikdy nezabudne. Nepamätá si od nej veľa takých pohladkaní. Vlastne, ani jedno. Väčšinou k nim bola chladná. Keď ich varovala, jesť im dala, postarala sa, to ano. Deti vykúpala, opatrila. Možno v tom by mal muž vidieť lásku. Na smrteľnej posteli bola celkom vyrovnaná. Nebála sa. Otec bol na pohrebe už celkom žltý. Raz zožltol ako na varovanie, dali ho do poriadku, prestal piť a pribral, ale po druhý krát, keďže sa opäť vrátil k alkoholu, už ožltol ako na predsmrtné znamenie. Na pohrebe babky chlapec odmietol podať komukoľvek ruku. Bolo a prišlo mu morbídne že smútia a že si podávajú ruky na úprimnú sústrasť. Tradície a schematické programy boli preňho tyraniou a nikdy sa nebál dať to najavo. Neznášal veškeré tradície, prišli mu odporné a spiatočnícke. Pohreb mal byť oslavou jej života!!! A náš bohabojný dedo? Akoby život vedel že to dedo zvládne. Keď zomrela mu žena a za ňou hneď aj jeho syn, on sám ostal vystavený strašnému osudu. Osud ktorý nám hádže do očí smrť našich blízkych, ale pritom necháva nás žiť. Manželka, v poriadku, stáva sa, ale syn, prežitý syn, mu nedával spať. Aby sa niekto prepil na druhý svet pred zrakmi svojich rodičov? Pokazil si to so ženou a nechal ju, deti a rodinu napospas osudu. Keď bolo po všetkom prišiel naspäť do rodičovského bytu, kde ako malý chlapec rástol, napokon aj umrieť. Otec sa zvykol, už celý žltý a chudučký ako palička, rád opierať o horúci radiator pretože ho často striasala zima. Morfiové náplaste mu síce uľavovali od bolesti ale telo bolo nečulé a chladné. 

“Ic od teho horúceho radiatora!“ – kričal mu dedo, akoby sa ho snažil ešte zachrániť.

Pochopiť bolo nemožné. Ferko zomrel. Dedo prežil. Dedo bol zdravý ako buk. Ničoho mu nebolo a akokoľvek prosil Boha o ukončenie, smrť, akoby naschvál, neprichádzala.  Stano, otcov brat, bol ešte na žive ale dedo už si prial smrť. Muž ho často počúval ako už chce odísť a ako už mu ani záhrada a hory nedávajú zmysel. Nakoniec mu bolo dopriate po dlhých rokoch o samote, tak to popisoval on sám, odísť a neskôr odišiel aj Stano. Otec s babkou ich už čakali tam.