Život je fajn – časť piata

Naspäť v Apartmánoch – Na izbe je nový nájomník

Po odchode od Maroša sa Martin uložil na krátky spánok. Mal úžasný a hrejúci sen o tom ako Boh vo všetkom dokonale pracuje a ako sa o nás všetkých stará, bez toho aby to veľa z nás vedelo, a videl že je to dobré, ale potom hlboko zaspal. Akokoľvek, z temnej temnoty čiernočiernej tmy a dlhého bezčasového spánku zobudil sa, stále na Roba vrátnika čakajúci Martin, do jedného letného dňa. Všade bolo svetlo, zdalo sa že je to čistinka. Vyzerala ako z rozprávky. Malá lúčka obkolesená lesmi. Áno, poznal toto miesto. Tam pod Malou Baňou v Rači, na čistinke kde poľovnícky posed bol skrytý vo vysokom rákosí. Chodil tam čítať knihy keď býval v apartmánoch pod lesom. Zvykol si schovať knihu do predného vrecka mikiny a bežal až tam hore. Keď sa vydýchal, sadol si na posed a čítal. Jedného dňa prišla na čistinku líška. Martin sa hlúpo bál že vylezie na posed a pohryzie ho. Sedela ďaleko od posedu, bola krásna a magická. Na voľačo striehla. Keď Martin pretočil stranu počula to a odbehla. Inokedy zobral na posed brata Igora. Trochu turistiky, a potom popíjali archívne červené víno Hron, ktoré si priniesli v ruksaku, a tešili sa z okolitého života a vtedajších situácií, okolností ktoré tak nádherne tvarujú a smerujú náš život. Život je dar, neutíchajúca expanzívna energia ktorá valí sa časom planéty zem a presakuje všetko živé, vrátane ľudí.

Bol neskorý Jún. Leto práve rozbalovalo všetky svoje karty a esá. Stromy už dávno obsypala zeleň a všetko štebotavo zrelo horúcim letom na ktorého konci sa nachádza pestrofarebná jeseň a potom, ak máme šťastie, striehne na nás kruto mrazivá a bielo šedo studená zima. Martinovi napadlo že by sa šiel pozrieť na svoje telo. Ležalo tam v rokline. Mäsa ako ho poznáme už nebolo a na kostiach viseli suché kúsky bývalého života. Na lebke boli ešte vlasy, po starom otcovi z Lučenca mali všetci v rodine veľa hustých a hrubých vlasov, nečudo že ani smrť nevedela ich poraziť. Išiel teda, v celej tej nostalgii, pozrieť svoj bývalý apartmán. Preniesol sa na recepciu kde vládol tradičný každodenný frmol, presne tak ako si ho pamätal. Recepcia si zase dopriala nové koberce a svietidlá. To už musí byť niekoho úchylka keď ich menia tak často – pomyslel si. Určite unudená riaditeľka, ktorá sa stále nedokáže vtesnať do skutočnosti že recepcia už dávno neslúži hotelu a má byť jednoduchá tak ako má byť jednoduchý aj dlhodobý prenájom apartmánov. Niektorí ľudia radi žijú pompézne, rovnako tak sa radi pohybujú v pompéznom prostredí. Dáva im to určitý pocit dôležitosti. Neradi sa však s týmto pocitom lúčia a tak robia všetko preto aby si ho udržali aj v časoch kedy je už všetko inak. Je to všetko spôsobené hádam aj našou spoločnosťou, tým ako je nastavená a pretkaná sociálnymi dogmami a vzorcami. Alebo to možno pochádza z hĺbky potreby človeka zapájať sa do komunity a byť potrebným, ako vlk vo svojej svorke, aby tak naplnil svoju spoločenskú hodnotu. V našich časoch však tento gén nabral nové rozmery. Ide tu o domnelú spoločenskú hodnotu kde nás spoločnosť núti zaradiť sa, prispôsobiť sa a správať sa podľa zaužívaných trendov a tradícii. Tento umelo vytvorený pocit, domnienka, že sme stále dôležitý a že žijeme moderne dôležitý život v moderne dôležitých priestoroch nám môže uškodiť nielen preto že neslúži komunite ako takej ale rovnako sa stal ilúziou úspechu. A teda nemá nič spoločné so svorkou vlkov. Tento hon na udržanie si takzvanej spoločenskej hodnoty je iste dôležitý k tomu aby sme neprepadli na samotný spodok spoločnosti, čokoľvek už spodkom voláme, ale isto nám v súčasnosti viac škodí ako prospieva. Dokáže nás totiž zbaviť zdravého úsudku. A veru to až natoľko, že kladieme čerstvé kvety, kupujeme drahé lampy a luxusné behúne na miesta kde ich už nikto neocení. A veru je to aj to jediné čo pani riaditeľka má aby si zachovala pocit že žije svoj starý skvelý a dôležitý život a že sa vlastne nič nezmenilo. Áno tieto kvety, tieto lampy, tieto koberce, poslušná recepčná Miroslava, ktorej prirodzený odor je prekrytý nánosom extra sladkej voňavky a tiež vždy perfektne nahodená recepčná Ella, ktorá mimochodom už konečne vybrala svoje lodičky Manolo Blahnik zo skrine a nosí ich každý deň do práce, a rovnako vystresovaný údržbár. Toto všetko v pani riaditeľke umocňuje pocit že sa tu nič nezmenilo. Riaditeľka, jej vysoké opätky a jej dôležitý výraz v tvári, ona ktorá vykonáva dôležitú prácu, dôležito nasadená pri riešení dôležito zamotaných ťažkostí. Toto všetko ju stále drží pri živote o ktorom popiera že sa neustále mení a že sa mu treba prispôsobovať, adaptovať sa na nové výzvy a flexibilne sa vytáčať v jeho zákrutách. Nie, neprestala jej rásť mzda, nie nedostala robiť navyše niekoľko iných vecí pretože bolo treba prepúšťať. Nie, nebol upravený rozpočet na udržiavanie recepcie a celkového chodu hotela. Vlastne apartmánov.

“Nie, nič sa tu nezmenilo, nie kým sú tu tieto staré zvyky!” – počul ju Martin zrazu spokojne premýšľať.

“Vskutku, extra rozpočet ktorý ide do recepcie nie je až taký extra. Polovica vecí išla z môjho vačku, ale komu by som to len mohla povedať, kdeže by som sa mohla zveriť, mali by ma za blázna. Čerstvé a pompézne kytice kvetov ktoré hneď ráno vložím do váz? Musia byť drahé! Veď aj sú. Všetci sa na to pýtajú! Zamestnanci spochybňujú že vedenie pravidelne investuje do zariadenia recepcie avšak apartmány a ich výplaty ponecháva v pôvodnom stave, tak im vždy poviem že je to extra rozpočet, účelne zameraný na prvý dojem. Haha, aká som len šikovná! Prvý dojem je všetko, tak ako to bolo aj za čias hotela. Potencionálny obhliadač apartmánu sa musí zblázniť keď vojde. Darmo že apartmány sú už zastaralé, keď nič iné tak len táto recepcia, tento vchod do ich budúceho domova, ich presvedčí. Na Elle musíme popracovať, tvári sa stále akoby jedla citrón.” – ukončila svoje myšlienky Vážená pani riaditeľka.

Áno, riaditeľka bola žena ktorá zmenu nepriznávala, bola to žena ktorá zmenou jednoducho žila. Jej vášeň k práci držala ju pri živote. A čože to že naša milá pani riaditeľka to robí celé len pre seba a navyše zo svojej vlastnej peňaženky. Účel svätí prostriedky a ona je tu šťastná. Ľudia sa tak veľmi boja zmien alebo osobnostného poklesu že radšej budú predstierať. Nová práca, pohovory? Ísť s kožou na trh? Stáť pred niekoho otázkami o tom či som pre nich dosť dobrá? Ja, čo som tu viedla všetko po celé tieto roky?!!! Oh, to radšej zomrieť rychlou smrťou!!!

Martin si s pobavením spomenul na príhodu odpratávača lístia ktorý sa sťažoval že recepcia ma stále niečo nové zatiaľ čo jeho vysávač na listy je už na nič. Údržbár Miro behal hore dole aby to vyzeralo že ma plno práce, avšak každý vedel že nerobí nič. S vážnou tvárou a s vystresovaným výrazom tváre, ktorej doprial aj presvedčivý kŕč, sa škrabal na hlave akoby mal za úlohu vyriešiť ďalší z jedných štartov NASA rakety. Riaditeľka apartmánového domu s niekým telefonovala pričom sa promenádovala po veľkej miestnosti recepcie vo vysokých opätkoch. Zámerne sa krútila v oblasti kde je tvrdá podlaha a užívala si každý jeden klopot jej  opätkov ktorý iritoval všetkých ostatných. Miroslava mala službu. Zdalo sa že už je zadaná, na prste trblietal sa prsteň. Akurát prechádzala dokumenty s novým nájomníkom. Kým nervózny opustenec a ztroskotanec všeobecného systému narýchlo podpisoval šesť krát vytlačené zmluvy a doplnky a tiež doplnky doplnkov kým sa pero nadobro vypísalo, sa Miroslava znovu raz rozhovorila. Tenkrát to však bolo v jej mysli ktorú tak vďačne mohol Martin počuť a nebolo to tak premilo a pokorne ako predtým. Zdalo sa že Miroslava bojuje.

“Mám ťa rada pre to všetko čo sme a tiež pre to všetko čo nie sme keď sa na seba hneváme. V dobrom aj v zlom, pamätáš? Pýtam sa ťa, čo vlastne chceš? Lebo dala som ti všetko. Rád by si to všetko čo nemáš vravíš? Rád by si to všetko objavovať? Aha, tak tomu už rozumiem. Rád by si to čo chceš a nie to čo už nechceš! Tak si choď, si voľný, a nie nebudem ťa volať podliak, prežila som dlhé roky sama a tak prežijem aj teba!” – utvrdzovala sa, zdalo sa že v komplikovanom vzťahu, Miroslava.

Martin sa nostalgicky presunul do izby číslo 101. Namiesto populárneho duchárskeho divadla, vybral sa schodmi, tak ako vždy keď tam býval. Síce sa nad schodami vznášal, vybral sa  pôvodnou cestou ktorú mal rád. Bolo to predsa len na prvom. Mal čudno naivný pocit že všetko nájde tak ako to nechal, keď v izbe naposledy zhasol sviečku a odišiel pozrieť mamu. V izbe však bolo všetko inak. Za stolom pred počítačom sedel muž v strednom veku. Trošku pribratý ale pohľadný. Stále tak trochu mladík. Hnedé vlasy, málo šedín, jemne zarastená brada, pokožka bez viditeľných známok starnutia. Vrásky nebolo vidno, pravdepodobne zacelené plnšou tvárou. Divoko ťuká do klávesnice akoby sa rýchlo snažil niečo ukončiť. Na strane stála batožina, v izbe bolo čisto. Ani stopy po Martinových kvetoch, knihách a sviečkach. Všetko bolo preč. Dizajnové obliečky s krásnou potlačou poľných kvetov boli tiež preč. Izba pôsobila prázdne a sterilne.

 Biele bavlnené obliečky pripomínali nemocnicu. Obrovské dvojkrídlové okno, cez ktoré Martin nadovšetko miloval sledovať ľudí a okolitý svet a cez ktoré vítalo ho každé ráno slnko, bolo zastreté záclonou a dokonca aj zatiahnuté škaredými závesmi so zastaralým vzorom.

Izba nepôsobila ako útulný domov. Bolo to skôr prespávanisko, ubytovňa, a kuchynský kút bol bez korenín, byliniek a všetkého toho dobrého čo vášnivý kuchár k životu potrebuje. Na linke stála instantná káva a sušené mlieko. V rohu bol rozbalený starý sendvič, šunka vajce, z miestneho supermarketu. 

Martin sa zamyslel. Akokoľvek chcel aby každý žil ako žil on, za svojho života každého chcel pretvoriť na svoj ideálny obraz,  si uvedomil že je podstatné naučiť sa rešpektovať každého osobitný štýl a spôsob života. Niektorým ľuďom to tak stačí pretože sa vynímajú v iných oblastiach alebo im to tak stačí lebo sa nechcú vynímať vôbec. Môj dom môj hrad alebo i moje lôžko a môj každý nový deň. Kto chce ako! Každý je darom pre niečo iné alebo niekoho iného bez ohľadu na vkus a či úroveň ich vlastného spôsobu prežívania. Nie každý génius pije drahú kávu. Nie každý umelec sa dozvie že umelcom sa stal. Hovorí sa že tí najväčší schádzajú z toho najväčšieho dna, z tej najväčšej chudoby! Netrebalo im školy. Najväčší skladatelia zrodili sa z ničoho a preto voláme ich dar. Obrazy neznámeho maliara sa dnes predávajú za milióny, on sám zomrel akoby v božom a i ľudskom zabudnutí, v absolútnej chudobe, nepoznaný a nenavštevovaný. Z tých najväčších spodín pošle pán často tie najväčšie hviezdy. V životnom príbehu Billie Holiday sa zdalo že hviezdy nepadajú z hora nadol ale naopak. A akoby naschvál! Boh sa nám smeje pretože veríme tomu že svetské inštitúcie dokážu nám zabezpečiť alebo dať niečo výnimočné. Nie, výnimočné veci sa dejú obyčajným ľuďom! Ľudia nevedeli že existuje, opíjal sa absintom a zatváral sa v temnote studenej izby kamenného domu. V jeho plesnivom Parižskom prenájme, na povale starého domu, našli sa jedného dňa maľby ktoré nemali obdoby. Napokon predali sa za milióny. Umenie je tenký ľad. Niečo ako keď malý chlapec navaril lepšie ako Gordon Ramsay. Nie je nám hodno schematizovať, je nám hodno žiť a objavovať. Ľudia sa nestávajú úžasnými, ľudia sa úžasnými rodia. Ži a nechaj žiť, zdalo sa byť tým najlepším mottom pre túto chvíľu v ktorej Martin rád by odsúdil toto zastreté a čudné miesto kde pracovník administratívy škrabkal sa po veľkom pupku. Nie všetko je také ako sa na prvý pohľad zdá. Sú tu bohaté duše ktoré žijú na oko chudobný život a potom sú tu i chudobné duše ktoré ho žijú na oko okázalo a prílišne fyzicky. Kto sú vlastne tí naozaj bohatí je občas ťažké posúdiť.

Mladý muž udrel po klávesnici. Na obrazovke sa objavil email ktorý mal v subjekte veľkým napísané URGENT – YOUR ACTION REQUIRED IMMEDIATELY!!! V texte sa písalo niečo o vypracovaní návrhu zmluvy pre dodávateľa ktorý je kritický pre veľký projekt. Prevrátil očí a zaklonil hlavu pričom oprel si ju o pohodlnú opierku kancelárskeho kresla. Odpísal na posledný, menej závažný email, a zavrel laptop. Chvíľami sa ešte obzeral po izbe. Chodil po každom rohu, akoby nechcel nič zabudnúť. Navštívil aj kúpeľňu kde Martin pochopil že bolo dobré ešte snoriť. Našiel tam veľké balenie kontaktných šošoviek ktoré zabudol pribaliť. Napokon zobral batožinu, na plecia ruksak a zabuchol dvere. Zamkol a pobral sa k výťahu. Cestou si ťapkal po ľavom vrecku, uisťujúc sa že kľúče od apartmánu má na bezpečnom mieste. Na dverách bola guľa. Vyzeralo že sa tiež už veľakrát zabuchol. Recepcia si za otvorenie dverí náhradným kľúčom účtovala 20 EUR, to si Martin pamätal veľmi dobre. Nájomníkov tak naučili nezabúdať. Terapia strachom. Účinná vec. Po jednom zabuchnutí a následnej platbe každý hneď zo zabúdania zázračne vyzdravel, a to prostredníctvom obavy z ďalšej dobre minutej dvacky. Martin sa rozhodol muža nasledovať. Akoby aj nie, zdalo sa že sa ide na letnú dovolenku. Ako tak kráčali spolu smerom k výťahu sa Martin rozhodol vrátiť. Prešiel dverami a chvíľu sa ešte rozhliadal po svojom bývalom apartmáne. Zdalo sa že pre tohto muža tu naozaj nič nevytvaralo útulný domov, dokonca i chladnička bola odpojená, asi sa stravoval vonku. Apartmán pripomínal samotku. Martin sa snažil vybaviť si všetok ten fajný čas ktorý tu strávil. Vo svojej mysli odhrnul závesy a záclony tiež. Slnko zalialo celú miestnosť, a potom tesne pred obedom, pobralo sa pomaly ale isto na opačnú stranu. Do jedného rohu, pod okno na zem, naukladal niekoľko vysokých izbových rastlín. Dracenu, Yuku aj Palmu. Do rohu vedľa šatníka umiestnil veľký fikus. Nič nevyplní prázdne rohy práve tak ako zeleň! Biele nemocničné obliečky vymenil za tie saténové s trendy potlačou. Štyri malé vankúše len tak hodil na malý gauč a niekoľko ďalších nechal na posteli pre všetko to filmové leňošenie. Na plávajúcu podlahu rozprestrel zo dva tkané behúne s marockým vzorom. Na kuchynskú linku umiestnil kávovar a do políc poukladal bylinky, koreniny a všetky tie dobroty na varenie ktoré robia kuchyňu našim obľúbeným miestom. Pekné šálky na kávu a čaj. Na nočné stolíky poukladal množstvo starých kníh a na každú stranu malú nočnú lampu. Žiarovky s teplým svetlom. Nie tie studené. Na okennú parapetu položil zopár sviečok. Na kancelársky stôl kyticu čerstvých kvetov. Posledný pohľad na teraz už smutný, bezútešný priestor ktorý pripomínal skôr nocľaháreň, a už bol aj preč.

Ide sa

Cesta k zastávke bola našťastie samá radosť. Ulica bola plná života. Všetko bolo prenádherne zaliate slnkom. Z okien domov sa ťahali pestrofarebné muškáty. V predzáhradkách ruže všetkých farieb a sladkých omamných vôní. Kde tu levanduľa a či ozdobné trávy a trstiny. Celoročný bojovník za večnú zeleň, pán Brečtan, objímal stĺpy aj steny. Divoký vinič, tu kúsok cez bránu, pretekal sa s ním vo svojej kráse. Veľké lipy po stranách ulice boli tiež obsypané kvetmi na ktorých sa včielky všemožne snažili. Všakovaké vône leta doručoval sám najväčší majster doručovateľov vôní, pán ktorý si dal hneď tri mená, volal sa Jemný Letný Vánok a každý ho mal rád. Cyklisti oddychovali na zelených terasách pubov a reštaurácií. Ľudia v družnej debate popíjali pivo alebo jedli fajné jedlá a deti štebotali akoby sa chceli hádať z okolitým vtáctvom. Kde tu hrala hudba. Z neďalekej kaviarne zavoňala káva. Oproti bol zmrzlinár a cez cestu Gril a Kebab. Celú krásu pretrhla len škrípajúca električka číslo 3, do ktorej mladý muž nastúpil.

Ešte kým sa Martin pridal, videl ako sa k automatu na lístky blíži slušne oblečený a upravený dôchodca. Lístok si nekúpil. Staručkými prstami len nenápadne skontroloval miesto na výdavok a potom tiež nastúpil. V električke panovala spotená únava a napriek krásnemu počasiu boli myšlienky mnohých ustaté a akosi mizerné. V ponuke dňa však boli všakovaké udalosti. Smutné a potom ešte smutnejšie ale aj veselé alebo tie komickejšie. Tešil sa hádam len malý chlapec ktorý stískal novú futbalku a tiež dievčatko v kočíku ktoré si brnkalo na svoju hrkálku. Chlapcovi chýbal vpredu hore jeden mliečny zub. Škeril sa na novú loptu akoby na novú kamarátku. Tínedžerky mali vášnivú debatu o nových šminkách a peknom spolužiakovi a dve štíhle ženy v turistických botách rátali si prejdené kilometre. Nenápadný vymetač zabudnutých mincí si sadol a premýšľal o svojej samote. Bezdetný vdovec stískal v ruke igelitku a rozmýšľal čo bude celý mesiac variť potom čo zaplatí všetky šeky. Zdalo sa že mal namierené do neďalekého supermarketu kde chodil loviť akcie. Na zemi pod svojimi nohami zbadal ležať zabudnutú plechovku od energetického nápoja. Komicky sa poobzeral a potom sa sklonil že si pritiahne na botách šnúrky. Veľkou dlaňou schoval plechovku do ruky a vložil si ju nenapadne do igelitky. Potom sa zcela znenazdajky usmial. Dve staršie ženy oproti nemu zazerali na dve turistky. Medzitým listovali v letákoch dvoch rôznych reťazcov a porovnávali ceny. Jedna druhej si zo smiechom šeptali niečo o účinnej nákupnej turistike ktorá vraj ušetrí ale zocelí aj fyzičku. Martin si zaletel naprieč dlhou električkou, a keď išla nejaká oproti vletel aj do nej. Prechádzal ľuďmi a nakrátko vnikal im do hláv. Bolo to ako tancovať na argentínske tango! Pri nikom však nezostal príliš dlho. Chcel koncert nie jednu notu. Chcel dynamický orchester ktorého jednotlivé časti sú chaos avšak spolu tvoria toto naše dielo. Bavilo ho počúvať zhluk života nášho. Bežné starosti, radosti aj malichernosti, ktoré nás tak veľmi bavia, a ktoré nás držia pri živote pretože keby ich nebolo bola by to nuda. Ocitli by sme sa v prázdnom svete jednotvárneho ticha a bezcielneho blúdenia. Cítili by sme sa ako malá loďka na šírom mori, ktoré je však bez vĺn a bez vetra. 

Má to ožehlené. Spálilo ho. Mizerné. Zase mešká. Zariadiť nový byt. To je v mrazáku. Tam dole. Je to zaplatené? Už ma nemá rád. Celkom sexy. Tento rok nie. Vypla som? Zajtra je posledný deň. Kopec šedín. Všetci na hlavu v tejto škole. Cítim sa taký sám. Vložiť do rúry na 180. Posilka dnes večer. Uložiť a poslať neskôr. Vypadané vlasy. Zapálila by som si. Čo je nové? Radšej teraz. Prázdniny budú super. Teším sa na futbal s chalanmi. Mesiace utrpenia. Kľúč nedostane. Zakážem cukor. Večer cvičiť. Telka a pohár vychladeného vína. Moje detičky. Na večer si pôjdem zabehať. Je to riadna pi*a zákerná! Dôchodok. Odreté. Namiešať letný drink. Som hladná. Fica už radšej nie. Obnoviť cestovné pasy. Ako sa má mama. Netlač sa, na stehne mám tvoj penis. Ty môžeš, si mladý. Nech nezabudne zobrať Z fľaše. Deti chcú ďalšieho psa? Je*nutá pi*a. Kúp mlieko. Bojím sa výsledkov vyšetrenia. To určite nie. Musím k lekárovi. Nová strecha bude stáť majland. Ten nový krém na vrásky. Vyraziť s deťmi na túru. Chýbam jej? Len malá nehoda. Lacné. Silné slnko. Hypotéka. Stíham to! Dovolenka doma. Nemčinárka smrdí. Určite ide po mne. Pri joge prdím. Do záhrady pokopať. Dal veľa rumu do Mojita. Neviem dýchať. Táto vláda. Groteska. Ľúbim. Oslava cez víkend. Bude musieť počkať kým príde z práce. Je mi na zvracanie. Odoslať. Terapia. Potrebuje nové tenisky. Mám strach. Nemáme už doma nič. Chladnička prázdna. Cigarety. Tento je sexy. Hmmm. Čo asi teraz robí? Nesmiem zabudnúť! Miško sa v škôlke zase pocikal. Ryba a pečené zemiaky. Dospieva. Nechcem tu žiť. Možno len šalát. Neznášam ho! Na nákup. Bežať nebudem. Strašne tlstá. Čoskoro sa poberie študovať do Brna. Obrovský plat. Ten čas letí. Veľmi drahé. Príde zas? Vychudnutá krava. Super song! Konečne niekto normálny. 363 je vtip. Bolí to. Minulú noc to bolo super. Viac musel vyhrať. Klame. Pekný nástroj v nohaviciach, všetko je vidieť. Toto leto určite! Vetché zdravie. Prišiel neskoro domov. Príliš agresívna. Koľko to bude stáť. Unavená. Zvládnem to. Príťažlivý, dala by som ho. Okázalé. Manažérka to nemá v hlave pokope. Ochranný faktor 30. Zostanem dlhšie. Zase vracal zásielku.  Vybrať zo škôlky. Vyhodia čo sa nezje. Prečo nie dnes? Fuj ako sa potí. Pekné, ale nie na mňa. Mrdať! S Bonom k veterinárovi. Som už stará. Čo ak zomrie? Deti sú jak z divých vajec. Koľko rokov zostáva. Škodí zdraviu. Smrdia mu paže. Strašná nuda. Fitness na hoďku. Yesss, cez víkend rybačka. Na hlboké vrásky. Strašne smrdí. Iba ľudské schránky. Všetko je drahé. Málo vôle. Na pivo s Matejom. Zelenina, paradajky, jablká. Malý je chorý. Milujem ten nový dresing. Dobrú kávičku. Zajtra tiež. O tom popremýšlam neskôr. Smrdel od cigariet a cudzieho parfému. Nevidel som väčších ceckov. Sku*vené účty. Samé hlúposti. Hah, už nie som panic! Auto potrebuje servis. Dá sa to aj lepšie. Barbecue u nás na dvore. Dúfam že bude pekný víkend. Budúcnosť neistá. Takto je to všade. Hajzel jeden. Neznášam ich. Mohol by ma zase tak vášnivo objať. Nám čo kto dá? Kedy sa to skončí. Nepodarilo sa to. Väčší plat. Bežne veci, nič veľké. Už mám všetkého dosť! Pomôže s taškami. KFC nie! Migréna. Nedá sa to zniesť. Fešák. Deti chcú palacinky. Na koľko rokov. Percento navýšenia. Škodí a zaťažuje. Mačku som nakrmila. Veľa. Vyprášiť rohožku. Kľudne aj vonku v parku. Dúfam že to tam bude. Bože, je tu strašné teplo. Zanedbaná.

Ach, už sme tu! – bola posledná z myšlienok ktorú Martin zachytil. Bola od jednej upachtenej  a nasratej pani. Tlačila sa von na Račianskom Mýte, kde električka zastavila a mladý muž vystúpil tiež. Pani si agresívne razila cestu naprieč davom. Do všetkých bezočivo narážala a pritom potichu kliala. Napriek tomu že bol Martin práve svedkom toho ako si niektorí ľudia dokážu ničiť pekný deň, oblieval ho obohacujúci pocit všednej aj nevšednej krásy týchto malých veľkých ľudských životov a mal radosť aj pobavenie z toho všetkého čo počul. Mladý muž sa vybral smerom cez koľaje akoby k hlavnej vlakovej stanici. Nervózne sa predieral ľuďmi a fučal ako parník. Batožina sa mu zadierala do škár a veľký ruksak sa šúchal o ľudí. Potil sa ako ťažný kôň.

“Musím schudnúť, lepšie by sa ponáhľalo! Hnusné vyžraté hovado! Stehná ako štajerská kobyla! Hlad na nás! V Chorvátsku aspoň tieto dva týždne bez večere! To by dalo dolu pekných pár kíl. Odľahčiť telo a zárez v banke tiež!” – počul ho Martin prvýkrát jasne rozmýšľať ako tak hovoril sám k sebe.

Takže sa ide do Chorvátska, no ale prečo nie sme na letisku – čudoval sa Martin, ale to už boli na druhej strane cesty kde naskočili chytro do trolejbusu číslo 71 ktorý ich viezol na hlavnú vlakovú stanicu. 

V trolejbuse bola sranda. Verejná doprava je oveľa lepšia ako jazda vlastným autom. Zvlášť tá na dlhšie cesty. Cez okná sa dá sledovať krajina alebo mesto. Dá sa ponoriť do vlastných myšlienok bez toho aby sa musela úzkostlivo sledovať cesta. Na miesto toho sa sledujú ľudia ktorí čítajú knihy, počúvajú hudbu, sú zasnený, prehrabávajú si vlasy, ovievajú sa, utierajú pot z čela alebo hypnotizujú obrazovky smartfónov. Je to príjemné a veľmi odlišné od šoférovania. A to aj napriek tomu že vodič 71 bol z tepla napoli šialený a nazdával sa že vezie dobytok. V rádiu nahlas Čaba, neblázni! V spätnom zrkadle sleduje ľudí nervóznym okom. Na čele kropaje potu. Ústa nahnevané, priam vykrivené zúrivosťou a neprestáva prekračovať rýchlosť. Zákruty reže akoby bol účastníkom rally a brzdí ako v akčnom filme. Obúchané roztrasené babičky ale aj tí zdatnejší, mladší ľudia tiež, s rukou na srdci, vďačne a rýchlo vystupujú z vozidla smrti. Je možné že v detstve túžil byť pilotom Formuly 1 a tak firemný autobus používa ako kompenzáciu na nesplnené sny. Jeden nikdy nevie. Nie je nám hodno súdiť nikoho, možno len nemal svoj deň.

Na stanici

Keď vystúpili na hlavnej vlakovej, vonku bol chaos. Holuby si spolu z bezdomovcami hľadali niečo pod zub, mnohí aj niečo vypiť. Holuby vodu, bezdomovci alkohol. Ľudské vraky a odpad spoločnosti, ako ich mnohí radi volajú. Akokoľvek to škaredo znie, nemožno ich odsúdiť pretože nepoznáme ich príbeh ani predošlé životy a účel ich súčasnej karmy, tieto boli dobrovoľne vystavené neľahkému osudu, avšak vyzerali nejako zmierené. Študentka vysokej školy ťahala malú batožinu na kolieskach, voňala fajným parfumom, a šúchala dačo svojou mrzutou mladou mysľou.

“Skaza a smútok by sa tu dali krájať. Miesta kde sa ľudia zhromažďujú najlepšie odzrkadľujú stav našej spoločnosti. Neviem sa dočkať kedy už odtiaľto vypadnem do zahraničia!” – hútorila si kočka z východu.

Kým sa mladý muž valil do hlavnej budovy si Martin zaletel k ošúchanej žene na lavičke pred stanicou, zanedbanej, vedľa nej pravdepodobne syn alebo mladší frajer.

“Sledujú nás!” – zadrel syn. 

“Aľe ko*ot, kto by nás už sledoval, aj tak im nemáme čo ponúknuť.” – utešila mama.

“Hovorím ti, sledujú nás!” – trval na svojom syn.

“No tak, poď tu, nikto nás nesleduje.” – objala ho.

“Mama, sledujú nás!” – vykríkol, na čo sa matka obzrela aby sa uistila že nepritiahli príliš veľa pozornosti.

“Zavri ústa Igor! Čo by nám už mohli zobrať? Kto by nás už sledoval! No tak zober tašky, ideme.” – nakázala, načo sa syn chopil činnosti. Zozbieral asi zo päť igelitiek, v ktorých sa zdalo že majú oblečenie, jedlo ale aj osobné veci, a potom akoby hľadal ďalšiu.

“Mama! Okradli nás, okradli nás! Mama, jedna chýba!” – začal vykrikovať.

“Nič nechýba Igor, buď už ticho, dala som jednu do druhej. Chlieb, salámu aj cigarety. Tam sú kde je pivo a fľaša s vodou, vidíš?! Na čo toľko tašiek! No tak pohni sa!” – organizovala.  

“A zohnala si, zohnala? Nie ako minule? Omietku ti predali, zápražku nabalili!” – pýta sa matky a gáni smerom k predajcovi, ktorý ešte ako vlk jedným okom sleduje scénu spoza stánku s občerstvením a potom nadobro zmizne.

“Áno mám, neboj sa toto je poctivé. No tak poď, už bude lepšie.” – odpovedala rýchlo a spolu sa stratili v uličke naľavo ktorá viedla k starému depu.

Na lavičkách sedelo alebo aj ležalo zopár ďalších ľudí bez domova. Niektorí boli šokujúco mladí. Celý život zbalený v jednej deravej cestovnej taške, história neznáma, okolnosti nejednoznačné, osud na oko ťažký a budúcnosť neistá. Mladší a fit, vždy sa ešte vedia odraziť, pozbierať, ak by samozrejme chceli. Avšak chorí, prirýchlo zostarnutí a nadobro zruinovaní, tykajú si už zo smrťou. Chodia za ňou každý deň, pomaličky spisujú dohodu o predčasnom odchode. Tá sa teší, s ohyzdným úsmevom, cez kostnatú lebku prehodené čierne rúcho, ruky si mädlí a škerí sa. Zrazu pribehlo rómske dievčatko z neďalekého početného klanu staničných stálic. Malým špinavým ukazovákom zaryla spiacemu súkmeňovcovi do rebier aby ho zobudila. Starší šedivý muž neochotne zdvihol hlavu z podušky. Hrubá zimná bunda zložená do obdĺžnika poskytovala mäkučkú oporu. Posadil sa a pozrel do rozjarenej špinavej tváričky ktorá mu podávala pohár kávy z automatu. Čuduj sa svete, na poháriku sa tmavomodrým písalo LAVAZZA! Bez slova prijal túto malú pozornosť a na vďaku kývol hlavou smerom k matke klanu ktorá stála obďaleč.

“Sar tuke džal, starký?” (Ako sa darí) – zakričala mu v rómštine a pridala kúsok južanského akcentu v slovenčine.

Starký, na znak spokojnosti, len ukázal palcom hore a usmial sa. V ústach dva čierne zuby hore a tri dole, všetky ďaleko od seba, ako noty na bubon.

“Mi o del tut arakhel!” (Boh ťa žehnaj) – dodala matka klanu a pokračovala vo veselej debate s tlupou. Vášnivá debata v rámci kmeňa však o chvíľu prerástla do divokých hádok a fyzického doťahovania sa. Mladší pár zvlášť vynikal v pestrofarebnej scéne akoby zamilovaných faciek.

“Džal mange pal tute! Av kemande!” (Záleží mi na tebe. Poď kumne.) – kričalo dievča a ťahalo muža k sebe za golier.

“Na!” (Nie) – odpovedal muž, načo letela mu od ženy facka. Vytrhol sa a uštedril žene slabučké cez hlavu a potom sa pustil bežať od nej preč.

“Devla miro! Naker oda. Kamav, hoj te aves bachtalo!” (Bože, nerob. Chcem aby si bol šťastný.) – bežala za ním a kričala.

“Kamavas bi šukares te genel the te irinel.” (Chcela by som pekne čítať a písať.) – rečnilo dievčatko k starkému ktorý sŕkal kávu a listoval si v niekoho zabudnutej dennej tlači.

“Te phireha andre škola, sa sikľoha.” (Keď budeš chodiť do školy, všetko sa naučíš.) – odpovedal starký a pohladkal maličkú po vláskoch.

V hale to žilo ešte viac. Ako prvé si Martin všimol vcelku zaujímavú veľkú tabuľu malého kvetinárstva. Živým ľuďom živé kvety! Potešte blízkych každý deň! Čerstvé kytice. Meniny má: Paulína. Milovanej ruže každý muž kúpiť môže. Kupuj  teraz vône trik nie až potom na pomník! Fresh cut flowers. Свіжі квіти. Platba kartou možná nad 5 EUR. Hotové kytice! Bez čakania!!!!

Pri kávomatoch sa hromadili ľudia. Medzi nimi aj mladý muž z apartmánov. Pri každom stroji stálo decko. Chlapec aj dievča. Malí zberači výdavkov a vcelku slušne organizovaná detská mafia! S profesionálnym utrpením na tvári natŕčali malé dlane a to hneď ako zacingali spadnuté mince. Kedy sme sa vrátili do čias Olivera Twista, a možnože sme vlastne ani nikdy neodišli. – pomyslel si Martin. Časy starého Paríža, Londýna a či iných veľkomiest kde rôzne sociálne triedy bojovali o prežitie. Od samého vrchu až po samý spodok a naopak. Nemyslel si že sme sa odvtedy až tak posunuli. Sociálne rozdiely nikdy nevymiznú pokiaľ sa nezmení náš globálny systém. Akokoľvek, človek by hádam aj uveril tomuto dramatickému hereckému výkonu, keby len toľko nepokrivkávalo na tej očividne krásnej detskej radosti, ktorá sa nedá skryť na žiadnej tvári dieťaťa ktoré robí nezbednosti. 

Mladý muž premýšľal o svojej dovolenke. Tešil sa na miesta ktoré nikdy nenavštívil, a pretože sa bál lietať, mal nesmiernu radosť z toho že môže ísť vlakom. V návale svojej radosti a slnečných očakávaní prístavného mesta Rijeka, prišlo mu zrazu akosi ľúto tohto malého decka. Mal pocit že každý by sa mal z niečoho tešiť a nikto by sa v skutočnosti nemal mať horšie ako ten druhý. Aj keď len na chvíľu. Mali by sme sa snažiť vytvoriť ten rozdiel. Spôsobiť ho. I ten najmenší počin, v danom momente, môže inému spôsobiť obrovskú radosť, a to bez toho aby sme si to celkom uvedomovali. A to je to čo sa ráta. Nie je treba debaty. Pozrel na dve desaťcentovky v špinavej malej dlani, na malých ústach stopy po zmrzline, a vhodil svoj výdavok do malých rúčok. Potom siahol do vrecka a zopár mincí ešte pridal. V malej dlani už svietila aj dvojeurovka, radosťou sa dobreže nepocikala. Po utrpení a bolestnom kŕči v tvári nebolo ani pamiatky. Opona spadla, hercovi sa tlieska a malé nôžky bežia víťazoslávne naspäť k tlupe. Len malé vĺča tejto svorky. – pomyslel si Martin jednoducho. 

Mladý muž pookrial a s úsmevom odišiel smerom k nástupišťu. Všade bolo veľa ľudí. Ukrajinské matky s deťmi, na ktorých tvári sa smútok dal čítať veľmi ľahko, nebolo treba herca, hľadali svojho koordinátora. Stratené blúdili s obrovskou batožinou pre preplnenej stanici. V závese za nimi deťúrence, ktoré síce vedeli že je vojna, ale nevedeli sa ešte toľko pre ňu trápiť. Vlastne, slovu vojna možno ani celkom nerozumeli. Nie v plnom význame, samozrejme, nie s tým všetkým čo vojna prináša. Na veľké šťastie, tieto nestačili byť svedkom zverstiev, mučenia a znásilnení. Pre mnohé útek znamenal dobrodružstvo na ktoré budú neskôr spomínať. A možno až v dospelosti spoja si ho s niečim strašným, so všetkými tými útrapami, hladom, smädom a mrazom ktoré mali to šťastie nepoznať. V tomto zmysle, prostredníctvom detskej mysle, sú tieto malé stvorenia naozaj chránené. Nie však už tie mŕtve alebo tie zranené. Tu sa už začína naozajstná trauma. Na tú sa už len ťažko zvyká. Napadla nás veľká mamba. Kto má strach tak nech len pyká.  

Matky našli koordinátora, prišlo tuhé objatie a pohladenie po tvári. Zopár sĺz a už sa aj hrnuli do malého mikrobusu. Tváre menej ustarané, maličká radosť a ešte menšia nádej maľovali im ústa a lemovali oči. Malý Oleksiy v tesnom závese, žužle banán. O niečo staršia Kateryna dobieha, v ruke žmolí čokoládový croissant. Mladý muž si sadá na prvé nástupište a otvára laptop. Kým odpovedal na zopár emailov prešla celá večnosť a na stanicu už padalo jemné šero. Vzduch horúceho dňa sa zrazil s chladnejšou náladou večera a teplý vlhký opar sadal na všetko navôkol. Holuby si dali posledný spoločný prelet a potom uložili sa na strechu driemať. Kŕdel vrabcov ešte zbieral posledné omrvinky dňa a potom tiež pobral sa do kríkov. Ružové odtiene letného večera pripomínali že slnko už odchádza spať. V ústrety radostnej tvári mládého muža privalí sa vlak.

Vlakom


Žltý RegioJet priamo z Prahy! Priamy dovolenkový spoj od českého dopravcu. Zastaví sa iba v Zagrebe a potom až pri bránach samotného stredomoria, teda jeho jadranského vstupu, mesta Rijeka, kde ďalej pokračuje až do Zadaru. Vskutku čarovné. Voľné hranice stali sa nám zvykom, nikto si už nič neváži. Európska komunita a európske spoločenstvo, tiež voľný obchod, začali sme znevažovať, a teda ako všetko čo sa raz stratí, budeme raz trpieť pre to všetko čo už nebude. Kedysi ľudia cestovali peši, zabralo im to dni, týždne alebo mesiace a tiež roky, podľa toho kam cestovali a prečo. Kedysi sa necestovalo bez naozajstnej príčiny. Ľudia prežili na mieste narodenia, v krásach svojej krajiny, celý svoj život a nemali ťažké srdce. Chcieť to čo mám a netúžiť po tom čo si myslím že nemám bolo súčasťou ich prirodzeného života. A keď už teda, o niečo lepšie podarilo sa nám cestovať na kočoch alebo chrbtoch koní, tiež na úžasných lodiach všetkých morí, všetko čo uľavilo našej chôdzi. Potom prišli autá a napokon aj lietadlá. Všetko nieslo svoju daň, nikto však nechcel vidieť. Pokrok je nezadržateľný. Ľudstvo sa valí ako kameň z kopca, obdivuhodne valcuje všetko navôkol, potom spadne do rokliny kde sa táto spanilá jazda nadobro zastaví. Kameň sa rokmi rozsype a zem sa tiež postupne rozloží na prach a rozfúka ju do vesmíru. Ukončí sa tak jeden z mnohých príbehov našej spoločnej existencie.

Mladý muž nastúpil a pustil sa hľadať svoje spacie kupé. Sadol si a čakal kým sa vlak pohne. Po chvíli boli cestujúci usadení, ruch ustanul a vlak sa vydal na svoju dlhú cestu naprieč krajinami. Mladý muž chvíľu len tak sedel a premýšľal prečo je v kupé stále sám. Bol pripravený na všetko. Svojich spolucestujúcich si predstavil vo všetkých možných variáciach a rozhodol sa že nech príde ktokoľvek, nenechá si pokaziť náladu, práve naopak, podebatuje s nimi a potom zaspí. Navyše bol to nočný spoj, ktorý ide celú noc, takže väčšinou sa spí a nasledujúce ráno vás slniečko zobudí v krásnych skalistých horách primorského sveta kde borovice a skaly debatujú o hlúpych ľuďoch, predtým než šíre more otvorí sa pred nimi. Štyri spacie lôžka boli pripravené, vankúše navlečené, deky poskladané. Asi po pol hodine si uvedomil že cestuje sám. Radosť nemala konca kraja. Z mobilu začali zaraz vyhrávať staré talianske piesne. Chorvátske nezneli tak dobre, akokoľvek skúšal, zneli skvelo tradične, Taliani to však vedeli z muzikou o čosi lepšie. More, slnko a hudba si akosi viac tykali z talianskou muzikou. Ako prvá sa drala von Parlami d’amore, Mariù od Achille Togliani ktorá umocňovala pocit stredomoria, pocit dovolenky a bláznivého leta ktoré voní oleandrami, citrónovou kôrou, mokrým asfaltom alebo aj hlúpym sexom. Potom prišla Una sigaretta od Fred Buscaglione a neskôr Love in Portofino a tiež všetky ostatné od tohto úžasného muzikanta ktoré viazali pocity leta do jedného úžasného hudobného zážitku. Na škodu účastníka zájazdu celý album nevypočul pretože zaspal od únavy. Martin nespal, akoby aj, po vozňoch dialo sa príliš veľa vzrúša.

Uprostred noci sa mladý muž znenazdajky zobudil a poobzeral sa aby sa uistil že je stále sám.

“To naozaj? Celé kupé iba pre mňa? To sa mi snáď sníva!” –  výskal od radosti. Na malý stolík vyložil doklady, cestovný lístok a mobil. Vytiahol zopár kníh, plechovku piva a zopár zapekaných toastov ktoré kúpil na stanici. Na občianskom preukaze slovenskej republiky, teraz už z moderným čipom, zračilo sa Dominik Voláček. Z batohu vytiahol aj nezbedné cigarety a pretiahol sa.

“Aká to len šťastná náhoda! Žiadne prdenie, žiadne chrápanie, žiadne úctivé pretvarovanie sa a nútené debaty! – pomyslel si a potom sa natiahol späť na lôžko.

Vlak už objímala čiernočierna tma, sem tam bolo vidieť svetlá nočných lámp. Menšie či väčšie stanice míňali sa oknami a Dominik spokojne odfukoval. Miestami bolo počuť jeho hlasný chrapot. Akoby lapal po dychu, ale keďže duša spala, mozog a telo vzalo zodpovednosť za dýchanie, a keď bolo treba zhlboka sa nadýchlo, čo vskutku bolo sprevádzané otrasným zvukom brániaceho sa prasaťa ktoré naháňa gazda s nožom. Oddelené spálne by nemali byť hriechom. – pomyslel si Martin. Možno trochu čerstvého vzduchu – uvážil Martin a bez problémov, zcela sebavedome, spútal mocnú myšlienku ktorá vytvorila tlak na rukoväte okna, ktoré sa aj naozaj otvorilo. Martin bol nekonečne znudený a tak si zašiel naprieč hriešnym, alebo aj celkom nudne spacím, nočným vlakom. Hneď vedľa mama otec a dve deti, spokojne spinkali. Na stole paštéta a nedojedený rožok, vedľa nedopitý džús pre deti a poloprázdna plechovka piva. Malý sa trhal zo sna. Martin vstúpil do malej hlavičky šesťročného chlapca. Naháňal ho tupý, pravdepodobne len zakomplexovaný, spolužiak. O triedu starší agresor vybral si toto šteniatko aby ukázal svetu aký je silný a aký je tyran a že sa ho všetci musíme báť! Martin nemal poňatia čoho všetkého sa mu dostáva v tejto čakárni a iba pomaly objavoval všetky úžasné schopnosti. Vliezol do deja, agresor pomaly dobiehal malé šteňa keď Martin vstúpil mu do cesty ako škaredý rohatý démon. Z tváre mu opadávalo mäso a z rúk ťahali sa mu zhnité dlhé nechty. Martin pozbieral všetky ohavnosti výzoru zo svojej mysle, ktoré za života poznal z hororových filmov. Roztvoril ohavné ústa ktoré boli plné ohňa a krvi a vydal desivý škrekot. Z obrovskej zhnitej papule valila sa mu čierna ohnivá krv ktorá stekala ako horúca láva po srsťavom ohyzdnom tele až dolu na kopytá. Za veľkého kriku démon pohltil agresora zatiaľ čo malý beží ďalej, no potom sa chlapec zastaví a pozerá naspäť na démona ktorý si utiera servítkou ústa. Tvári sa komicky dôležito, akoby práve dojedol hlavný chod na oficiálnej večeri prezidenta. Potom si však démon neslušne odgrgne, pričom aj vypľuje pár tenisiek, a  na konci povie a usmeje sa: “Ospravedľň výchovu kuriatko, hlupáci sú ťažký na žalúdok!” Malý sa smeje a potom odbehne preč. Maličký pokojne spinká snivajúc o mori, pláži a slnku ktoré uvidí po prvýkrát. Martin sa odpája zo sna a pokračuje v objavovaní. O jedno kupé ďalej partia štyridsiatnikov, dvaja muži a ich manželky v bohémskej debate o nesmrteľnosti chrústa. “Hele vole, já ti říkám, vono se to všecko formuje samo! Mosíš to jenom nechat jít! Nesmíš se proti tomu bránit! Je to jako bys plaval proti proudu!” – rečnil jeden z nich. Niekoľko ďalších kupé bolo nudne spiacich, niekoľko iných šokujúco odhaľujúcich ľudské potreby a chúťky. Čuduj sa svete, sexujúce páry a skupiny nemali konca kraja. Bolo vidno že vlak vyšiel z Prahy! Dva mladé páry, každý na vlastnej strane, kupé je zamknuté, závesy sú zastreté. Na stolíkoch vodka a prázdne panáky. Súložia pod dekou v klasickej polohe. Sem tam vykukne vyšportovaný biely zadok. Páry vzdychajú akoby sa chceli navzájom vzrušovať. Spoločný sex v kupé bol nápad od Honzu. Prišiel hneď po druhej vodke a mal okoreniť nudný sexuálny život a dodať začiatku výletu aj poriadne grády, a pravdepodobne aj splnil svoj účel. Aaaah, oooh, uuuuaaahh – vzdychali ženy akoby sa pretekali ktorá zavzdychá lepšie a hlasnejšie. U mužov nie je veľmi populárne vzdychať, potichu ochkali a snažili sa udržať tempo, akoby sa pretekali na dialnici. Honza dorážal vcelku tvrdě, sem tam to poriadne zaplieskalo. Pavel o nič nezaostával. Koniec vozňa odhalí ešte viac. Na záchodoch poskytuje mladší chlapec orálny sex staršiemu mužovi. Keď Martin listuje v ich mysli zistí že sú spolu a že chceli rôznorodosť na ceste. Kupé zdalo sa im príliš nudné.

Ďalší vozeň skoro celý spí. Iba jednu mamičku zlostia dvojčatá, nechcú ísť spať a behajú po chodbe. Majú veľa energie, pravdepodobne cukor, a majú neskutočnú radosť z toho ako ich zúfalá matka lapá ale nedokáže chytiť. Pištia, jačia a smejú sa keď ich nakoniec dolapí a ťahá naspäť do kupé. “Vole, dejte si ty decka do pořádku!” – ozvalo sa. “Hele, lidi tady chtějí spát!” – vykríkol niekto ďalší. “To je v říti todlec to!” – buchol niekto po stene. V ďalšom vozni spia všetci, okrem jedného chlapíka ktorý je tiež v kupé sám. Pozerá do mobilu a masturbuje. Naprieč vozňami sú cítiť typické arómy nátierok, paštét, vyprážaných rezňov, klobások a piva. Po krátkej prehliadke cestujúcich sa Martin vrátil k Dominikovi. Cez okno sledoval ako sa vlak ticho kĺže čiernou tmou a potom tiež zaspal. Nasledujúce ráno bolo vskutku čarovné. Na oblohe ani obláčik. Vzduch voňal čerstvým ránom s prímesou vône lesa a sviežosťou od mora. Slnečné lúče sa skrývali a objavovali pomedzi stromy. Dominik bol už hore, čítal Mandolínu Kapitána Corelliho od Louis de Bernières a chvíľami sa chichotal na vtipných scénach v knihe. Do toho popíjal kávičku a jedol croissant. Malá pozornosť od RegioJet. Dovolenkári sa už nevedeli dočkať. Každý bol od vzrušenia celý bez seba. Detičky behali hore dole po koridore, aj dvojčatá zase ušli. Matka vyzerala vyčerpaná. Za oknami sa mihal hustý ihličnatý les ktorý vystriedali hlboké údolia a rokliny. Miestami vlak doslova prechádzal po chrbtoch vysokých zrázov a po obidvoch stranách sa tiahla priepasť. Nie každý bol z toho užasnutý, niektorí ľudia v strachu odskakovali od okien. Ihličnany neskôr vystriedal listnatý les medzi ktorým sa ťahali obrovské skaly ktoré iba o centimetre míňali súpravu vlaku. Majestátne kamenné obry sa nakláňali nad koľajisko akoby ho chceli chrániť a zároveň vítať cestujúcich vo svojej zemi. Vskutku obdivuhodne položená trať. Z vysokého úpätia hôr sa vlak pomaly posúval o čosi nižšie. Vlnil sa ako had až napokon zišiel na široké priestranstvo, ktoré bolo stále v nadmorskej výške, keď ľudí bolo zrazu počuť híkať. Striedavo po oboch stranách vlaku sa v diaľke objavilo šíre nádherne modré a dlhoočakávané more a celkom dolu črtalo sa nádherné prístavné mesto Rijeka.

Rijeka

Historický Željeznički Kolodvor Rijeka vítal návštevníkov svojím horúcim kameňom, ktorý sa začínal rozpalovať v dopoludňajšom slnku. Od blízkeho prístavu vanul sa príjemný slabý vietor ktorý kradol mestu všakovaké vône a prinášal ich návštevníkom ako dáke úvodné predstavenie toho čo ich na dovolenke v tomto meste čaká. Bolo cítiť scent borovice, niečo málo oleander ale aj typickú vlhkú vôňu vyparujúceho sa mora z ktorého, celkom zázračne, neskôr z oblakov prší voda. Je úžasné ako bolo o vlahu postarané, rovnako o pitnú vodu, ale dokonalosť života na zemi treba samozrejme brať ako niečo normálne. Samozrejmosti fungovania zeme pominú sa raz následkom fungovania človeka, hlavného parazita ktorý sa nie a nie prestať množiť, ale to už bude celkom iný príbeh. Keď slnko spáli nás na prach a keď vody už nebude, keď voda bude drahšia ako ropa a zlato a dokonca ako aj diamanty, a keď náš vlastný odpad bude susediť s tými najluxusnejšími oblasťami človeka a všetko bude plné plastu, možno až potom tieto vošky, možno až potom pochopia, že navarili si svoj vlastný koniec. Keď nebude čo jesť a keď sa posunieme k tomu, čo už raz bolo na Stalinovej Ukrajine prežité, že jedli sa novorodenci, potom, možno až potom človek pochopí, že mohli sme konať inak. Ale nie je nám hodno sa obmedzovať, Boh dá ale neskôr musíme zaplatiť! Niekedy si Martin myslel že všetkého je treba, a netreba toho inak, pretože to je život. Každé kolo v ktorom sa objavíme, dúfame že to bude inak, že dospejeme, ale takmer každé končí sa rovnako tragikomicky a láskavo blahobytne, pretože to je človek. Neznamená to ale že by sme sa niekedy mali prestať snažiť a tiež znamená to že sme žili. A to je tá najvyššia podstata všetkého a pôvodný cieľ. Viva La Vida.

O historickú budovu stanice bolo dobre postarané. Nostalgia rezala vzduch a presakovala všetko živé aj neživé. Budova bola udržiavaná a pýšila sa novou omietkou. Pôvodný vzhľad aj historické prvky boli samozrejme zachované. Vnútri bolo príjemne chladno. Svojou nemennou prítomnosťou a zjavom akoby chcela všetkým povedať že ľudia umierajú, ich história však zostáva o čosi dlhšie. Všetky krásne stavby sa raz premenia na ruiny. Hovorí sa tomu zub času, ale keď človek naozaj chce, vie si veci na dlho uchovať. Budú naše budúce generácie môcť naživo poznať čo bolo kedysi čarovne pôvodné, tak ako sme to mohli zažiť my? Vlak sa pohol na Zadar a zatiaľ čo Dominik sa už hnal hľadať svoj Studio Apartmán Bulesic, ktorý mal byť pešo len 10 minút od stanice na ulici Alessandra Manzonia 4, Martin sa začítal do informačných tabúľ. 

Budovu dostala stanica až sedemnásť rokov po vybudovaní železnice. Mala za účel konečne dať centru mesta reprezentatívnu staničnú budovu. Projekt stavby mal na starosti hlavný architekt Maďarských štátnych železníc Ferenc Pfaff. Pfaff navrhol typologicky veľmi podobné stavby v Záhrebe, Bratislave, Pécsi a inde v Rakúsko-Uhorsku. Predvolený projekt realizovala firma Vjenceslava Celligoia a tak 1. januára 1891 dostala Rijeka budovu železničnej stanice.

Architektonický profil staničnej budovy je jednoduchý a podriadený svojmu účelu. Stavba je založená na jednopodlažnom pavilónovom areáli, ktorého dôraz je kladený na dĺžku. Výškovo a fasádnou výzdobou vyniká centrálny vstupný pavilón, dva bočné pavilóny, ktoré sú s hlavnými pavilónmi prepojené krídlami, sú výškovo o niečo nižšie. Stavba má v duchu maďarského stavebníctva harmonickú klasicistickú kompozíciu. Trojuholníkové štíty nad okennými otvormi, strešná balustráda a reliéfna výzdoba s motívmi girlandy a rizalitové pilastre s korintskými hlavicami sú len niektoré z motívov, ktorými maďarský architekt v duchu klasicizmu interpretoval antiku.

Dominik sa dokotúľal cez historickú ulicu Alessandra Manzonia až ku vchodu štvorposchodovej obytnej budovy kde zazvonil na zvonček. Historické mestské byty pôsobili úžasne. V porovnaní s tým čo sa stavia dnes to bol skvelý výlet do niekdajšieho štandardu. Veľké dvojkrídlové drevené dvere so stredovou sklenenou výplňou zabzučali a keď vošiel vítalo ho široké kamenné schodisko bez výťahu. Schody mohli mať na šírku kľudne aj dva metre. Každý schod mal asi pol metra zo stúpaním asi tak desať centimetrov takže schody neboli stŕme. Naposledy také videl na zámku v Bojniciach. Také schodisko sa už dnes žial nerobí. Nikde sa nešetrilo. Nie tu, nie kedysi. Martin sa znenazdajky rozohnil. Blčal priam! 

Nebolo treba ukracovať ľudí, stavať lacný, tesný a bezútešný priestor z nekvalitných materiálov kde sa staviteľ nabalí a ešte aj draho predá. Chceš kvalitu? Priplať si niekdajší štandard! Nebolo treba predávať roztrúsený socialistický panel za obrovské hypotéky ktoré mladí podpisujú na 30 rokov ako v dákej zmluve s diablom. Je to teda tak že niekdajší dobrý socialistický panel, ktorý bol k dispozícií slušným pracujúcim ľuďom takmer za korunu, sa dnes naše banky naučili zhodnocovať na milióny eur. Budú vôbec ešte deti týchto ľudí raz užívať tento priestor? Alebo sa už nadobro rozpadne? Hlavne že bude splatené! Nadhodnotená hodnota bytu plus úžernícky úrok, hlavne že si máme kde ľahnúť, že by sme neboli na ulici. Bývanie bolo vždy luxusným artiklom. Kedysi však bolo všetko akosi viac kvalitné, prajné a veľkorysejšie, veci hodnotnejšie, procesy jednoduchšie a nie až tak zamerané na mamon a krvavý zisk. Všetko je dnes akosik narýchlo. Socializmus ale ani kapitalizmus nevyplatili sa nám, demokracia tiež už stráca dôveru. Vždy sa nájde zlodej, podvodník pod rúškom akože slobody alebo krutovládca. Doba prirýchla, hon za peniazmi nezastaviteľný, prežívanie hektické a deň človeka už akoby ani nebol praktický. Krv tečie po kvapkách a niekde aj potokom. Konzumná doba pohltila masy. Mladí majú krky poohýbané od smartfónov. Obezita supermarketov ženie ľudstvo do hrobu. Na vajíčko sa kedysi muselo čakať, alebo sliepky kúpiť a starať sa. Na teplo bolo treba zakúriť. Drevo zohnať. Na svetlo petrolej a sviečky kúpiť. Obraz trhu práce zmenil sa dnes na pána a žobráka. Večer sadneš k telke s dušou otroka. Hlavne že máš čo zjesť a kde hlavu skloniť. Pracujeme na jedlo a na bývanie. Znie to ako kedysi, znie to povedome, ale nie je to tak ako kedysi. Keď porovnával Martin, v podstate  nezmenilo sa nič, ale zmenilo sa všetko. Hodnota sa zo všetkého vytratila. Veci sú získavané menej poctivo a takmer bez priameho úsilia ale skôr prostredníctvom otročenia na bohatstvo iných a potom k chorobe ľudstva pobežíme k jednoduchému nákupu len aby sme mali pocit že máme sa predsa len dobre. Človeku treba robiť na seba. Na svoju veľkú úrodu, rastu počtu domácich zvierat, rozvoj poľnohospodárstva. Remeslo nám treba. Remeselná výroba a spoločenská deľba práce. Starý svet mal svoj zmysel.

Dominik kráčal hore magickým starým obytným domom mesta Rijeka. V ušiach Jula De Paloma. Sťahovanie do týchto obydlí musela byť hračka. Každé medziposchodie hostilo len dva byty. Dvere oproti sebe a medzipodlažie o veľkosti socialistickej garzoniery alebo aj novozastavanej garzonky od Tatra Banky bolo až nepotrebne priestranné. Kameň bol rokmi už dohladka vychodený. Ešte aj ten kameň nakoniec zoderie sa. Zábradlie zo starého poctivého kovania potiahnuté drevom. Stará mestská budova bola postavená do klasického štvorca, tak ako to kedysi robili, z vnútorným dvorom v ktorom stála stará tržnica. Vnútorné dvory boli kedysi skvelým miestom pre deti kde rodičia mohli dávať na ne cez okno pozor. Úzkostlivé matky ale aj tie menej úzkostlivé srkali kávu opreté o svoje lakte sledujúc svoje ratolesti. Dnes sa už budovy v takomto štýle nestavajú. Okná veľkometrážnych starých bytov z vysokými stropmi boli na jednej strane do dvora a na druhej do ulice. V horúcich letných dňoch dal sa spraviť fajný prievan. Dominik sa dofučal na tretie. Martinovi, pri pohľade naň, o čosi menej začal chýbať fyzický svet a jeho útrapy disciplíny a udržiavania sa keď chce jeden normálne dožiť. Jeho večná oslava života a hľadanie pôžitku a radosti, akokoľvek, chýbalo mu o čosi viac. Darmo, ak jeden aj poberie sa predčasne. Na poschodí treťom, pri otvorených dvojkrídlových dverách, čakala udržiavaná žena. Asi tak 50, ale vyzerala vskutku stredomorsky-jadransko úžasne. Nebola to žiadna vychrtlina ale ani nebola obézna. Usmievala sa, mala ten typický prímorský úsmev ľudí ktorý sa starostia ako každý iný človek ktorý sa snaží prežiť, avšak na tvári to nejako nie je poznať.

Jelka

“Dobar dan. Dobrodošli.” – usmievala sa, jedna noha prekrížená cez druhú. Opierala sa o zárubňu. Na sebe krátke odstrihnuté rifle, biele tielko a červené pantofle alebo niečo ako dreváky. Nechty udržiavané, na tvári však žiaden mejkap. Vlasy pôvodne svetlé ale šediny prekryté úmerným blondom.

“Oh,hi.” – šplechol po anglicky, na čo sa pani len akosi automaticky zaškerila.

“Drago mi je. Zovem se Jelka. Ne pričam engleski. Uđi draga moja.” – povedala s úsmevom a naznačovala Dominikovi aby vošiel.

V chodbe bolo príjemne chladno. Obliala ho vôňa udržiavaného a čistého bytu. Chodba bola obrovská. Podlaha niesla veľké biele dlaždice a na pravej strane kúsok od dverí viselo veľké zrkadlo. Na ľavej strane boli zavreté veľké biele dvere, opäť dvojkrídlové. Zárubne boli široké a stropy vysoké. Všetko bolo natreté na bielo. Kým sa Dominik sunul za Jelkou do zadnej časti chodby, Martin zvedavo prešiel dverami. Bol to jeden z apartmánov s vlastnou kuchynkou a kúpeľňou, ktorého okná boli do ulice. Vkusne a moderne zariadená miestnosť s veľkou posteľou na ktorej sa prevaľovali dvaja nahí mladí ľudia. Ich opálené telá boli len zľahka prekryté bielou plachtou. V tomto kontraste pôsobili viac než eroticky. Jedli hrozno a sledovali veľký televízor na stene. Seriál Priatelia. V chorvátskom dabingu znel prinajmenšom komicky. Dolu bežali anglické titulky. Na nočnom stolíku vedľa dievčaťa bol nedopitý pohár vína a kniha. Sicilští lvi – Sága rodu Floriů (Stefania Auci). Česká verzia naznačovala že ide o mladých Čechov na dovolenke. Nebolo ich vôbec počuť rozmýšľať. Muselo to byť tou televíziou. Tá má dozaista moc vypnúť myseľ. Ba čo viac, aj nadobro ju otupiť. Hoci ešte na túto stranu nesvietilo priame slnko, veľké okno bolo zvonku privreté typickými drevenými okenicami ktoré sú v stredomorí viac než bežné. Na zemi vedľa posteli boli rozhádzané použité vlhčené utierky. Ich množstvo naznačovalo že mladí mohli mať asi tak šesť orgazmov v priebehu hodiny. Dúfať môže jeden len že boli obojstranné. Dievčatá sú v tomto predsa len trochu iné. A chlapov zas volajú tak nepekne pravdivo, že rozsievač semena. Na jednej strane bol šikovne zariadený kuchynský kút a za dverami na opačnej strane bola kúpelňa s toaletou, ktorým bolo prekvapivo dopriate jedno z veľkých okien do ulice. Sklené výplne neboli z nepriehľadného skla a holý zadok mohla chrániť len šikovná roleta z bambusového dreva. Akokoľvek, okno v kúpeľni dodávalo miestnosti slobodnú južanskú náladu starých prímorských obydlí kde sa človek necítil tak stiesnene. Holý zadok nejako tak patril k úzkym uliciam starých mestských bytov, kde si ľudia okrem do spálne videli aj do hrnca.  Mladí neboli zrovna poriadkumilovní. Na zemi boli pohádzané uteráky, plavky aj spodné prádlo. Pravdepodobne v behu za vášnivým spojením sa po osviežujúcej sprche od slanej morskej vody už ničím neobťažovali. 

Naspäť na chodbe, vyššie na pravej strane, boli doširoka otvorené dvere. Do chodby prenikal široký pás slnečného svetla. Bola to priestranná kuchyňa z oknom do dvora. Okno bolo doširoka otvorené a na parapete bolo množstvo rôznych druhov kaktusov. Niektoré kvitli. Slnko teda doobeda tešilo jednu stranu tohto obrovského bytu. Vychádza do okien vo dvore, a neskôr, ako sa otáča, spravodlivo zaleje aj ostatné strany vnútorného štvorca až napokon zapadá z opačnej strany na ulicu. Kuchyňa mala linku z tmavého dreva a svetlú mramorovú pracovnú dosku na ktorej stála malá biela šálka nedopitej čiernej kávy pani domácej. Podlaha v kuchyni hostila staré pôvodné dlaždice s rustikálnym čierno bielym vzorom. V rohu za dverami stál starý šijací stroj so šliapadlom a vedľa aj elektrická mašina. Všade po veľkom jedálenskom stole boli rozhádzané kúsky odevov a rôzne krajčírske potreby. Všetko letné ľahké látky pestrých farieb. Krieda tu a nožnice tam. Kúsok krížom oproti kuchyni boli ďalšie otvorené dvere ktoré odhaľovali spálňu pani domácej v ktorej bolo otvorené okno a tak sa cez kuchyňu a chodbu fajne vetralo. Hoci bolo vonku už poriadne horúco, v tomto skvostnom byte akosi stále nebolo treba zdraviu a prostrediu škodlivú klimatizáciu. Žiadna ani nebola nainštalovaná. Oproti spálni pani domácej bol o niečo menší apartmán s kuchynkou, kúpeľňou a toaletou s oknami do dvora, kde už Dominik vyhadzoval veci na veľkú posteľ. Jelka ešte hodila zopár čistých uterákov a podala mu kľúče.

“Osjećajte se kao kod kuće.” – usmiala sa a zavrela dvere.

Potom čo sa vybalil si Dominik nalial malý pohár červeného vína a zadíval sa do čarovného dvora zo starou tržnicou. Zapol počítač, odpovedal na pár e-mailov a pritom si prehral zopár starých songov. Potom sa natiahol na veľkú pohodlnú posteľ, a kým radostne hralo My Baby Just Cares for Me od Nina Simone, premýšľal o všetkých tých krásnych veciach ktoré sa tu chystá vidieť. 

“Ako prvé pôjdem navštíviť mestský prístav.” – zamýšľal, ale to už brnkalo Love Me or Leave Me, keď ho napokon zmohla únava a spánok opäť pozval do hlasitého odfukovania. Onedlho však niekto klopal na dvere apartmánu.

Bola to pani Bulesicová. Z nevýraznej, nie veľmi upravenej ale peknej a usmievavej ženy ktorá ho privítala sa zrazu stala Sophia Loren. Po ležernom domácom outfite nebolo ani stopy. Rozpustené vlasy umyté, natočené a vyfúkané, padali jej na plecia. Mejkap oslnivý a pery červené. Voňavka dych berúca. Na sebe bledožltý letný nohavicový kostým a na nohách letné sandále na vysokom opätku. V ruke držala smartfón kde mala otvorený prekladač a v druhej ruke držala pero a prázdny papier.

“Bok, imaš li malo vremena? Želio bih vam pokazati gdje se što nalazi, kako biste se spasili potrage i nepotrebnih problema.” (Zdravím, máte trochu času? Rada by som vám ukázala kde čo je, aby ste si ušetrili hľadania a zbytočného trápenia.)” – povedala v chorvátčine ale čo to sa dalo vydedukovať.

“Sure. Thanks so much! Please come in.” – odpovedal Dominik a pozval pani dnu do jeho apartmánu. Obaja sa posadili k malému jedálenskému stolu ktorý stál hneď vedľa kuchynského kúta.

Po zdlhavom vysvetľovaní, a za častého použitia prekladača, za ktorý boli obaja veľmi vďačný že existuje, sa Dominik dozvedel o všetkých miestnych plážach, atrakciách, historických pamiatkach a miestach ktoré sa oplatí vidieť. Rovnako dostal čísla spojov aj pokyny ako nájsť zastávku. Našťastie, autobusová stanica ktorá vypravovala všetky spoje bola iba za rohom.

Pani sa rozlúčila a odišla. Vravela že niekam ide, ale Dominik nerozumel ani slovo že kam. Chvíľu sa ešte spamätával z toho ako bola upravená a zdalo sa mu že sa naňho až prílišne usmievala. Nešlo mu do hlavy na akú už len príležitosť by sa mohol niekto takto vyparádiť. To ešte nemal ani tušenia že to bolo kvôli nemu, ale oči pani Bulesicovej a čarovne biely úsmev tejto sympatickej ženy mu dávali isté indície že by sa jej možno mohol aj páčiť. Dominik bol síce trochu pribratý ale bol to veľmi sympatický mladý muž. Po jednom nevydarenom vzťahu pred pár rokmi sa už ďalej nepokúšal navštíviť svet randenia a ďalšieho vzťahu sa akoby aj bál. Nikdy by nepomyslel že by sa mu mohla páčiť staršia žena ale táto pani ho už od začiatku niečím priťahovala. Ležérna a neupravená gazdiná či kráľovná strieborného plátna, obidve zdali sa mu akosi rovnako príťažlivé. Muselo to mať čosi dočinenia s tou uvoľnenou jadranskou náturou a energiou blízkeho mora. Možno aj celkové čaro prístavného mesta Rijeka. Dominik bol v Chorvátsku prvýkrát a bol nesmierne rád že si vybral toto mesto. Prísľub dvojtýždňového voľna a táto dovolenka, toto miesto, sa po čudnom sne začali v ňom rozbaľovať vo forme príjemného pocitu ničnerobenia a objavovania niečoho nového.

Dominik napokon vyrazil že si pozrie centrum mesta a prístav. Do Rijeky pricestoval s malou dušičkou. Mal predsudky a uisťoval sa či je tam vôbec pláž.  Zaiste, spravil si vopred prehľad dostupných prímestských pláží, aby mal istotu že si aj zapláva v mori. Nevedel však či prístavné mesto, rovnako ako aj Jánov, okrem histórie a impozantných mestkých stavieb ponúka aj pekné pláže alebo bude treba za nimi ďaleko cestovať. Ak tu chcel stráviť dva týždne, chcel sa ubezpečiť že každodenný prístup k moru by nemal byť príliš zdĺhavý alebo komplikovaný. Hlúpo, vo svojich zvyčajných obavách, si už tragikomicky predstavoval ako sa kúpe rovno v prístave. Dáva pritom pozor aby mu po hlave neprešla jedna z lodí. Alebo sa kúpe len kúsok obďaleč, hneď za rohom od prístavu, kde malá, asi 4 metre široká a 10 metrov dlhá, mestská mini pláž ponúka miesto hlava na hlave. Niekoho noha v nose alebo osviežujúce plávanie hneď vedľa fajnej olejovej škvrny, ktorú musela nechtiac vypustiť jedna z lodí. Tieto predstavy pripadali mu ako najhorší, avšak nesmierne komický, scenár jeho dovolenky pri mori. Zvažovať najhorší scenár ale pritom byť s tým fajn, alebo sa na tom dokonca smiať, vždy robilo mu dobre na srdci. Odlahčí to od vážnych očakávaní ktoré si ľudia v živote pred seba kladú ešte aj na dovolenke. Predsudky sú vo všeobecnosti veľkým nepriateľom človeka a jeho zážitku zo života. Je to ako zákon schválnosti, že všetko nakoniec aj tak vždy dopadne inak než sa očakáva.

V chodbe sa niesla príjemná vôňa toaletnej vody po pani domácej. Bola to svieža vôňa ruží skombinovaná s jemnou, veľmi typickou a príjemne známou vôňou, akoby, detského púdra alebo krému. Niečo v tejto vôni v ňom vyvolalo spomienku na detskú škôlku. Jedna z učiteliek voňala podobne. Voňala ako kvety a mandľový krém. Bola vždy veľmi starostlivá a na deťúrence dohliadala akoby z čistého srdca, s úprimnou láskou, ktorá z nej neustále sršala. Bola ako studnica krásy, večnej spravodlivosti, ochrany a dobra. Studnica z ktorej sa chce každý napiť, ba čo viac, kúpať sa v nej, pretože v nej našiel bezpečie a komfort pred zlým a tvrdým vonkajším svetom. Milovala deti, milovala svoju prácu a deti milovali ju. Volala sa  Lýdia.

Dvere spálne pani domácej boli dokorán otvorené. Dominik sa v chodbe zastavil a užíval vánku medzi miestnosťami. Jeho myseľ totiž celkom znenazdajky posadol záhadný a nezbedný nápad ktorý mu, okrem iného, aj trochu zdvihol tlak a rozhorúčil jeho telo. Zvedavosť ho žrala a niečo takmer magického a zároveň sexuálneho ťahalo ho nazrieť dnu. Táto žena, táto vôňa, toto miesto. Spomienky na vôňu a komfort náručia milujúcej ženy. Pocit bezpečia a neutíchajúcej lásky.

“Čo ak sa nečakane vráti?” – pomyslel si. “Takú hanbu nikdy neprežijem! Poviem že som zablúdil. Zablúdil kam? Hľadal som čo? Kúpeľnu, ktorú mám v apartmáne? Kuchyňu, ktorú mám v apartmáne? Už viem ! Môžem sa tváriť prihlúplo a povedať že som hľadal ju! Potreboval som vedieť ako sa dostať do Opatije. O tej viem že to má byť nádherné, bývalé aristokratické historické mestečko. Má byť v zálive, asi 20 minút jazdy autom, kúsok od Rijeky. Nie, to nepôjde, na to nemám gule. Nemám na to gule, neviem klamať! Môj debilný ksicht ma vždy prezradí. Líca mi očerveňajú ako maky a budem hapkať. Poznám sa! No čo, chcel som sa len pozrieť, bol som zvedavý. Poviem to otvorene, tak ako to je!” – bojoval sám so sebou a so svojim hriešnym pokušením nahliadnuť do súkromia ženy ktorá sa tak neočakávane dotkla jeho zmyslov.

A teda, aj napriek výčitkam jeho sterilného, avšak hlavne prísnym a upätým otcom poriadne poškodeného a okresaného svedomia a vedomia, Dominik vstúpil. 

Otec

Za toto by ho kedysi jeho otec potrestal tepovaním starého koberca. Alebo by ho dal kľačať na dve hodiny na porísko. Po 20 minútach by ale našťastie zakročila mama. Dominikov anjel spásy.

“Nie je nám hodno nahliadať do cudzích domácností Dominik!!! Jedz to čo máme doma a nepozeraj druhým po stoloch! Ešte raz ťa uvidím u starej Agáty, ja sám ťa odtiaľ vytiahnem za uši! Počuješ?!” – zvykol kričať otec, keď malý Dominik poblúdil po susedoch. 

Ako dieťa sa veľa a veľmi rád túlal. S kamarátmi po lúke ale potom aj medzi ľuďmi. A neváhal nahliadať do domov alebo sa skamarátiť s hocikým a prijať tak pozvanie na koláčik a čaj u starej Agáty, ktorá mu vždy prišla tak priveľmi opustená. Starej Agáte vždy hrala nejaká platňa, alebo spolu na starom čiernobielom televízore pozerali rozprávku No počkaj! Agáta sa na vlkovom neúspechu dolapiť zajaca vždy veľmi smiala. Mala taký hlboký a úprimný smiech. Prejavoval skutočné pobavenie a radosť. Malý návštevník, stratený vo veľkom kresle, sa zatiaľ kŕmil koláčom a veselo pritom kýval nožičkami. Malého odvážlivca a nezbedníka mala bezdetná stará Agáta veľmi rada. Pripomínal jej veselého a šikovného zajaca ktorý vždy len o vlások unikne nebezpečenstvu, a akoby už vtedy vedela, že tento zajac sa v živote nestratí tiež. 

“Kde si sa zase túlal. Čo sme sa s matkou natrápili. Chceli sme ťa dať hľadať!” – preháňal náročky otec, aby tak mohol dať vytúženému trestu aj ozajstný dôvod. Nevedel sa ho dočkať! 

“Zo školy rovno domov som povedal! Meškáš celé dve hodiny! Celý čas som rozmýšľal nad tvojim trestom!” – povedal vážne, akoby išlo o niečo veľké a dôležité, a potom sa zaškeril ako znudený kat ktorému práve priniesli po dlhom čase niekoho na popravu.

“Ale veď ho už nechaj! Je to ešte len chlapec. Deti sa majú ešte hrať. Veď ja veľmi dobre viem kde si bol. Bol si zase u tety Agáty, všakže Dominik?” – ospravedlňovala mama, ktorá sa vôbec netvárila úzkostlivo. 

Vedela že jej malý chlapček vždy nájde cestu domov. Pri jeho potulkách verila a dôverovala jeho zodpovednosti a opatrnosti oveľa viac ako otec. Išla z intuíciou a poznaním pretože svojho synčeka aj naozaj poznala. Avšak otec o jeho osobnosti nevedel vlastne nič. To by si musel najprv zložiť svoje vlastné okuliare úzkosti. Zbaviť sa svojich vlastných záležitostí a komplexov ktoré mu stáli v ceste a bránili výhľadu. Matka tak naučila Dominika dôvere. Otec ho naučil zodpovednosti, avšak len prostredníctvom strachu z trestu, ktorý vychádza z neplnenia si svojich sľubov a povinností. V skutočnosti úzkosť a strach rozsieval iba otec. Nebolo toho toľko treba. Je veľa iných praktík ako naučiť deti zodpovednosti. Nič z toho čo funguje na báze strachu je naozaj dobré. Nečudo že deti často znenávidia svojich rodičov, ba čo viac, a čo je omnoho horšie ako nenávisť, stanú sa voči nim ľahostajný. Našťastie, a akoby vo večnej rovnováhe dobra a zla, mamina dôvera a láska vyvažovali túto ujmu. Hodným dielom zjemňovali napáchané škody.

“Chlapec nechlapec, dieťa nedieťa. Na kolená!” – povedal ďalej otec a v tvári sa mu zračila radosť z ukojenia a spokojnosť nad trestom. Niečo ako keď sa nakŕmi veľmi hladné dieťa.

“Tam je kefa ciroková a poriadne pritlač rukami. Kým si nezoderieš tú svoju drzú, neskromnú a prílišne zvedavú kožu, a kým nebude ako nový!” – prikazoval, a vyzeral stále spokojnejší, s dušou na mieste. Nie pre dobrý spôsob ako vychovať chlapca ale lahodiac si v tejto tyranií hlavne sám sebe. Lepiac svoje malé rany a komplexy ktoré svrbia a pália. Bola to teda priam až nutkavá potreba, nevyhnutnosť, niečím ich zalepiť aby už nepálili a nesvrbeli. Nechať iného ochutnať jeho mizériu je tá najlepšia náplasť.

V hádke s matkou by ospravedlňoval svoje konanie, argumentujúc že chlapcovi vlastne robí službu prostredníctvom dobrej výchovy, službu ale v skutočnosti robil len sám sebe. Napokon každá ventilácia je len niečoho kompenzáciou a každá demonštrácia sily alebo zlý skutok len nálepkou niečoho iného. Niečoho oveľa závažnejšieho, niečoho čo sa odohráva v duši páchateľa. Tvrdou prácou, niekedy už takmer tyraniou prostredníctvom šialených trestov, nazdával sa že vychová aj zdravého chlapca, ktorý bude takto nadovšetko pripravený do života. Jediné čo tým dosiahol je ustráchaný muž, ktorý keď ma vykročiť doľava alebo doprava a či už podpísať v práci rozhodujúci dokument o nákupe výrobných surovín z lacného ale neovereného zdroja, si najprv zmyslí na to čo by na to asi povedal jeho mŕtvy otec, a až potom na základe toho vykoná. Rodičia si volia, často len v ich očiach ideálnu, výchovu svojich detí zvolenú na základe svojich prežitých skúseností alebo domnelých predstáv o tom čo je správne. V snahe urobiť niečo aby chránili svoje deti pred neľahkým osudom nastávajúcich dní alebo pripravili svoje deti na drsný život, narobia tak často ešte viac škody ako osohu. Matka vedela že deti treba nechať rásť a len poľahky usmerňovať pretože iba prostredníctvom lásky a dôvery dejú sa zázraky.

Dominikov otec mal ťažké detstvo. Vychovala ho babka po matkinej strane. Tvrdou palicou a ešte viac neoblomnejšou katolíckou rukou. Rodičia vraj zahynuli pri nehode. Úprimne, to bolo len hlasité prehlušovanie skutočnosti v Dominikovej hlave. To čo sa naozaj stalo bolo že spolu skočili pod prichádzajúci vlak. Nevedno prečo. Nikto nevie. Dominik to v hlave stále prekrýva pretože sa za to hanbí a stalo sa mu to takou silnou myšlienkou že aj samému Martinovi chvíľu trvalo prečítať pravdu.

Po tragickej smrti rodičov, Dominikov otec spolu so sestrou ostali žiť u babky v dedinke Brehy, kde sa narodili a napokon aj vyrástli. Babka žila v neveľkom domčeku s veľkou záhradou a roľou za domom. Kúsok napravo, v tom istom dvore, stál ešte jeden dom, ktorý bol opustený. Bol to dom v ktorom predtým žili tragicky zosnulí manželia s deťmi. Dom hyzdil pekné dni a játril spomienky detí celý ten čas čo tam vyrastali. Stará ho nie a nie zbúrať alebo predať. Ani len záclony nedala dole. Ani tie záclony, ktoré tak veľmi deťom pripomínali domov a akoby naznačovali že tam niekto ešte stále býva, ani tie nedala dole. Záclony ktoré deti mátali, celý ten čas, ona tam akoby naschvál nechala. Deti trestané za hriechy ich rodičov. Vystavené trýzni kvôli utrpeniu pozostalej. Dom plný spomienok. Nechala ho tam stáť ako mohylu. Vnútri všetko tak ako nechali predtým ako odišli ku koľajám. Deti vyrástli v skromnosti. Nemali ničoho. Babka mala dôchodok a sem tam, ale len veľmi zriedkavo, vyťahovala posledné úspory po mužovi, ktorý kedysi predal pozemky po rodičoch. Dni sa míňali zvyčajným spôsobom, ako tomu na dedine býva, a podľa možností regiónu. Deti chodili do miestnej školy a potom pracovali v záhrade alebo okolo domu. Na jeseň sa vždy chystalo drevo a cez zimu sa dlhé večery trávili vo vnútri. Babka však vždy našla nejakú robotu. Nikdy ich nenechala len tak sedieť. Chlapec rúbal drevo a dievča vždy niečo prešívalo alebo zašívalo či štopkalo. Letné prázdniny trávili na lúkach a lesných stráňach dedinky Brehy. Roky sa míňali a vyslobodenie bolo na ceste. Dominikov otec našiel prácu v neďalekom závode kde sa spoznal s jeho matkou a po krátkom čase spolu odišli bývať sami. Dominikov otec trval na tom aby to bolo čo najďalej od dediny Brehy. Po rozpade sa Dominikov otec, nejakým záhadným spôsobom, dostal k veľkým peniazom. 

“Šikovný. Dobre som ťa vychovala!” – chválila babka keď ju sem tam navštívil a hodil jej na stôl guču peňazí. 

Napriek tomu že v ňom babka, prostredníctvom svojej viery, poctivo po celý ten čas pestovala hlboké pocity viny a hriechu, vážnosť skutkov a či nevyhnutnosť spytovania si svedomia, nikdy sa nestarala odkiaľ peniaze sú. Vedela že nie je možné ich takto rýchlo zarobiť alebo našetriť, ale o hriech sa vtedy priveľmi nestarala. Akokoľvek podivne či poľahky sa Dominikov otec dostal k peniazom, jednému sa zrejme, po živote v chudobe, nedalo vyhnúť. Nuž a je to raz tak, že keď vyrastáme v nedostatku sa niektorým ľuďom prihodí tá strašná vec. Zošalejú akonáhle zbohatnú. Akonáhle prídu ku kúsku koruny, pretože ju zriedkakedy ako deti mali, začnú sa chovať tak trochu čudne. Peniaze majú potom čarovne toxický účinok na niektorých ľudí. Babka zázračne oslepla tam kde mala vidieť vinu a hriech a zbavila sa aj skromnosti. No a tento rýchlo zbohatlík, ktorý sa úplnou náhodou prostredníctvom známostí, stal partnerom špinavej privatizácie v časoch odštátňovania podnikov za Mečiara? Ten sa len jednoducho stal nešťastne bohatým tyranom. Kým bol ešte robotníkom dával Dominikovi akú takú pozornosť a lásku, ani manželka sa nesťažovala. Ale jeho rýchly úspech, ten rýchly úspech, ten ho naozaj znetvoril a nakoniec hádam aj zabil. Človek by čakal opačný účinok. Človek ktorý stratí rodičov, vyrastie v katolíckom dome u babky, kde sú vina a hriech každý deň na stole, a tak  vzíde z chudoby, skromnosti a pokory ale potom náhle zbohatne, mal by sa stať ešte lepším človekom. Opak bol však pravdou. Náhly úspech ho akoby pobláznil. Vedel že si peniaze nezarobil a že si ich vlastne ani nezaslúži ale pobláznili ho. A na chvíľu akoby aj celkom zabudol na neľahký osud nedostatku, a ba čo viac, aj na smútok ktorý ho prenasledoval následkom čudesne tragickej nehody jeho rodičov. Výčitky však nedali na seba dlho čakať. Svedomie ho začalo žrať. Už si nevedel peniaze užívať. Každá nedbalo minutá bankovka akoby nanovo vyťahovala rany chudoby a straty na povrch. A tak akoby jeho vlastný osud mal byť aj trestom pre iných začal sa správať ako babka, ktorá však peniaze naozaj nemala. 

“Nemal som nič, nebudete mať ani vy. Trpel som, musíte aj vy. Mám ale nedám, pretože musíme trpieť. Získali sme, mojou zásluhou, pravdaže áno, ale peniaze a rozmar sú hriech. Mladý ber handru! Nech sa už aj leskne celý byt. Aj my sme tak museli, babka by nám spať nedala, večeru bez práce nepodala! No tak poďme, neseď tam, hýb sa!” – trýznil rodinu, lebo mu to uľavovalo od spáchaného hriechu rýchleho zbohatnutia, od výčitiek svedomia a pocitu viny, a dávalo pocit že žije opäť u babky, v časoch kým ešte nebol bohatý. Tam dolu v pokore, skromnosti a poslušnosti. Dni prežité modlitbami a poctivou prácou. Dni prežité pohľadom na dom a už spráchnivené záclony. Istým spôsobom, bol svojím osudom iba nešťastne poškodený.

Matka sa bezprízorne dívala a dúfala že sa z tej získanej koruny dačo privalí aj na manikúru alebo aj lepšiu večeru. Otec bol nočná mora. Doma v súkromí to bol hyper-katolícky a prečistý otec, ktorý chcel svojho syna vychovať v tých možno najskromnejších podmienkach, ale inak to bol šialený tyran ktorý svoje peniaze zakopal na poli za domom svojej babky ktorá ho vychovala. Kým žil, všetky výdavky prísne kontroloval  a žene nedovolil ísť ani do plavárne alebo na kozmetiku.

“Zbytočné výdavky, na čo to je! Babka nikdy nechodila na kozmetiku a veru nič jej nechýbalo! Ty a všetky tie moderné ženy! Tu si skoč do jazera a namaž sa pritom bahnom!” – povedal a smial sa zlovestne, ba až démonicky.

Hlboké rany a bolesti zo straty rodičov, a aj bolesti chudoby, ktorá sa teraz tak nešťastne stretla s nadbytkom a výčitkami. Všetko sa to snažil všakovato prekryť. Drezúra a nedostatok boli pre rodinu dobré, dobré v očiach Božích. Pokora a tvrdá práca. Tak ho naučila babka. Bol to spôsob akým ho chcela chrániť pred bolesťou a sklamaním. Pre ňu bol tvrdý život jednoduchým receptom na každú bolesť. Možno aj na tú jej vlastnú, aby sa tak vyrovnala s nečakanou stratou. 

“Je to hriech. Zobrať si takto život. Najväčší hriech. Som si istá. Horia v pekle. Dievčatko moje. On ťa musel navravieť. Kdeže by to ona. Mala som vedieť že to bol blázon. Prečo sme ťa len zaňho vydali. Preklínam sa. Preklinam ten deň keď sme ho do domu za kus majetku pozvali!” – počul ju často Dominikov otec bedákať, len tak samu pre seba. Darmo sa snažil zistiť viac. Dedina prípad uzavrela. Bola to nehoda. 

Bolo to teda to láskavé objatie milujúceho otca alebo aj sladkosť od mamy, ktoré tak žalostne chýbali pre Dominikovho otca. Tvrdá ruka babky sem tam pohladila, ale bolo to len z ľútosti. Cukríka či lízanky dieťa nepoznalo. Sladkosť zriedkakedy prišla len prostredníctvom nedeľného koláča. Babka mala radšej pritúliť sa k svojmu vlastnému žiaľu ako k vlastnému vnúčikovi. Taktiež, nikdy tak vrúcne nestískala vnúčika ako stískala ruženec alebo bibliu. Možno každého traumy a pochybenia majú svoje korene v ich vlastnom detstve. Oddaná pokore a mrazivému smútku, myslela si že sa tak zapáči Bohu. Úbohá sirôtka, poď musíš sa modliť. A akokoľvek sa naozaj aj snažila, možno len svojím vlastným spôsobom, žiaľ, rodiča ani nikdy nenahradila. Zomrela vysušená bolesťou a večným odopieraním. Chlad v očiach, paradoxne, opustil ju až po smrti. Zvyčajne je to naopak. Ležala tam vystretá. Maličká a úbohá ako sušená slivka. Sinavá a pokrivená ako mŕtvy strom. Dominikov otec nebol nikdy žiadny hlupák. Najmä vtedy však pochopil, že existujú rôzne spôsoby smrti. Zmárniť sa vieme rýchlo, ako jeho rodičia, ale márniť sa niekedy vieme aj celý život, rovnako ako jeho babička. Utýrala sa pocitom viny a trápenia.

“Bol to hriech, babička, bol to hriech, takto prežiť svoj život.” – pošepkal jej vtedy do mŕtvého ucha, vediac a hlboko si uvedomujúc, že v čase smrti jeho matky, zomrela aj jeho babka. 

Dom a pozemky zdedil Dominikin otec so sestrou, ktorú neskôr vyplatil. Po rokoch šialenej ilúzie rýchleho šťastia z podivne získaných peňazí, prekrytého smútku zo straty rodičov a prenasledovania kostolným strachom, ktorý sa doň vtesnal cez výchovu u babky, jeho pomýlené srdce nedobro dobilo. Jedného rána ho našli na brehu jazera, hlavou v bahne, ako aj radil svojej manželke. Večer predtým si vyšli s kamarátmi na rybačku. Privolaná polícia sa od kamarátov dozvedela že všetci išli spať v rovnakom čase a tak niečo záhadného sa muselo stať jedine v noci, kým ostatní tvrdo spali. Bola nariadená pitva, ktorej výsledok však znel jasne. Infarkt myokardu. Bez cudzieho zavinenia. Dominik mal asi 12. Neboli s matkou nejako vážne otrasení. Na účtoch ostalo kopec peňazí. Predali byt v meste a nasťahovali sa do domu v dedinke Brehy. Mohylu dali zbúrať a prestavali babkin dom. O peniazoch v poli sa s mamou dozvedeli iba nedávno. Hoci sa Dominikov otec často zastrájal že zakope všetky peniaze a zabudne kam, aby tak ostali bez prostriedkov, a navrátili sa k životu v chudobe, skromnosti, čistote a pokore, Dominik s matkou sa vždy na tom iba smiali. Naozaj neverili. Nedávno však starý Marián traktorista objavil staré, už takmer úplne rozložené, neplatné bankovky pri hlbokej orbe na babkinom poli. Známe fialové tisícovky boli roztrúsené na hodnom kúsku zeme, úplne v zadnej časti roľe, a bolo ich tam neúrekom. Dominik ostal žiť s mamou v dome. Do Bratislavy sa kvôli práci odsťahoval iba nedávno. Na Brehy ale nezanevrel. Matku navštevuje každý víkend. Má rád okolitú prírodu. Jej lesy a čierne roľe. Tiež zelené lúky, kde hrával sa aj jeho otec, a ktoré sú teraz posiate divokými poľnými kvetmi. Na dome majú zopár sliepok  a matka sa na dôchodku venuje záhrade. Domáce vajcia, ovocie a zelenina sú pre Dominika na nezaplatenie. Napriek tomu že sa otcova výchova na Dominikovi podpísala negatívne, a dnes sa bojí prijať pozvanie na šálku kávy alebo nakuknúť do peknej izby pani domácej, nemá na neho ťažké srdce. Do izby vstúpil a na šálku kávy pozve pani domácu on sám. Pri spomienkach sa, na šialených otcových výchovných praktikách, s mamou ešte stále hodne smejú, ale po niektorých večeroch zvykli si aj hodne poplakať. Smútili nad tým ako to mal otec ťažké a aký bol len poznačený osudom a výchovou, a babka tiež. Rovnako pomýlení nutkavou snahou niečo akoby očistiť, niečo sám sebe vykompenzovať prostredníctvom páchania rovnakého na iných. Dominik sa preto rozhodol že na tejto dovolenke pretrhne všetky otcove väzby a putá. Oslobodí sa od výchovy ktorá ho zväzuje a ktorou je poznačený, a na miesto toho objaví niečo nové. Niečo nevídané a zcela odvážne. Niečo čo bude pre jeho terajší život vskutku prevratné. Niečo čo by otcom dozaista poriadne otriaslo. Bude to návrat k jeho pravej niekdajšej osobnosti. Návrat do detských čias. Návrat k malemu nezbednému zajacovi, ktorý sa nebojí ničoho. Ani zlého vlka! Návrat k potulkám a diskusiám s cudzincami. Návrat k nazeraniu do okien a domov! Návrat k tete Agáte!

Čarovný obraz

Spálňa bola zariadená veľkou manželskou posteľou z 30 rokov. Rezbár sa vyhral, bola nádherná. Tá sa asi nevyrobila na páse. – s radosťou sledoval Martin. Bol už na nej, samozrejme,  natiahnutý nový matrac, ale nestratila nič na čare. Zopár ďalších starých kúskov nábytku bolo na strane, ale inak izba pôsobila priestranne a účelne na príjemný spánok, sem tam kúsok práce pri stole pod oknom alebo čítanie knihy v kresle v rohu.  Spálňa bola vymaľovaná na bielo a jedna veľká strana mala, na pravo od postele, novú tapetu, ktorej vzor bol však tiež ukradnutý z 30 rokov. Na stene vedľa okna, na ľavo, visel stredne veľký obraz ktorý Dominika naprosto upútal.

Dvaja muži pri odlive a pri západe slnka sedeli pri chabom drevenom stole na dvoch drevených stoličkách. Jeden z nich pozerá na západ slnka. Rukou si podopiera unavenú hlavu. Druhý už leží hlavou na stole. Na stole leží prázdna fľaša od vína a dve čaše. Jedna čaša má nedopité červené víno a tá druhá je už prázdna a prevrhnutá na boku. Všetko bolo uložené v bezpečnej vzdialenosti od mora ale napriek tomu blízko mora. Vlny sa stále hrali, ako to aj vždy robia, a pokúšali ďalej k stolu a stoličkám, ale človek ich položil tak aby už na ne, v čase odlivu, nedosiahli. Farby oblohy aj pláže a blízkeho mora, prízemie zeme, piesku a detaily odlivu boli neskutočne fajne farebne zladené a všetko bolo krásne oddelené a rozoznateľné. Dolu bolo napísané : Život! Radost i propadanje!  a kúsok nižšie podpis umelca: Nepoznati umjetnik

“Ľudia nechcú čítať knihy Dominik. Ľudia sa chcú pozerať na obrazy a predstavovať si pri nich to svoje.” – povedal raz Dominikov otec keď boli spolu v galérií.

Dominik stál pri obraze asi tak 20 minút. Nešlo mu z hlavy ako je možné že obrazy môžu hovoriť alebo tiež písať príbehy.

Dvere! Do paroma! Obavy sa naplnili. Ani nevedel kedy a ako a pani domáca bola nečakane naspäť. Kým stihol vybehnúť z izby bola už v chodbe. Ako je možné že ju nepočul prichádzať. To ten obraz. Išiel sa od hanby pominúť a rozmýšľal čo povie.

“Ah prepáčte, hľadal som vás. Bol som na ceste do centra a chcel som sa opýtať na cestu no a potom ma zaujal ten obraz.” – naťukal do prekladača a s prihlúplym úsmevom jej strčil mobil pred oči.

“Som rada že sa ti páči. Ten som kúpila doma v Zadare od pouličného umelca. Dáš si so mnou kávu?” – naťukala naspäť a usmiala sa. 

Komunikácia len prostredníctvom prekladača bola síce namáhavá ale bola to aj nová skúsenosť, v časoch kedy už takmer každý hovorí aspoň trochu po anglicky. Za každú vetu či slovo ktorým sa dorozumel bol človek akoby viac vďačný. Za prekladač v mobile o to viac.

“Takže vy nie ste odtiaľto?” – opýtal sa Dominik a posadil sa k stolu.

“Ale áno, no pochádzam zo Zadaru. Tam som sa narodila. Sem sme z mužom prišli až po svadbe. Hlavne kvôli práci.” – naťukala a pustila sa do prípravy kávy. Ešte predtým zapla starý tranzistor z ktorého sa vyvalila pôsobivá stará ľudová jadranská muzika. Veľa mandolíny, harmoniky a ešte viac príjemnej slnečnej radosti a mora. Slušate Radio Primorsko. Sljedeće ćemo igrati Trio Suveniri! – ozvalo sa z rádia. Mala jeden z tých starých ruských kávovarov ktorému sa hovorí samovar. V byte bolo veľmi veľa krásnych starých vecí ktoré však boli stále funkčné a vôbec nepôsobili ošarpane. Nábytok v spálni. Šijací stroj v kuchyni. Tranzistor a kávovar. Jelka vyzerala byť praktická žena a navyše aj milovníčka starých vecí. Nebolo to z lakomosti. Veci si vážila a používala ich tak aby ešte slúžili dlho. Zrejme to bola aj akási nostalgia. Veci ktoré jej pripomínali manžela alebo mladosť.

“Máte krásny byt. Bývate tu sama?” – pochválil Dominik a vyzvedal sa nepriamo na manželský status. Jeho samého to prekvapilo. Nikdy nezvykol byť taký nezdvorilý ale na pani Jelke ho niečo neskutočne priťahovalo. Bola taká pokojná a čistá. Jej oči boli také živé a plné energie a stále mala taký ten dievčenský úsmev, ktorý si akoby zachovala ešte z mladosti.  Napriek tomu že to bola vyzretá žena pripadala mu nesmierne sexy. Bol to ten typ ženy u ktorej možno hľadať v živote oporu. Ochranu láskavého a teplého náručia. Komfort útulného domova ale aj vášeň.

“Áno. Manžel zomrel pred rokmi. Rakovina.” – povedala a trochu zosmutnela. Bolo to zvláštne ale Dominik si pomaly začal na chorvátštinu zvykať a mnohé rozumel. Niektoré slová boli podobné slovenčine a iné sa zas dalo vydedukovať podľa témy na ktorú sa práve debata viedla.

“To mi je ľúto. Skúste hovoriť po chorvátsky, zdá sa mi že niečo rozumiem. Ak nebudem rozumieť môžete použiť prekladač a keď budem chcieť niečo povedať ja, použijem prekladač. Inak si tu zoderieme prsty.” – naťukal žartovne Dominik a zasmial sa. Rozvíjal debatu a chcel sa spriateliť. Okrem iného cítil že Jelka za krásnym úsmevom skrýva aj čosi iné. Nejaký tajomný smútok ale možno to bola len samota všedných dní. Rovnako sa zdalo že Jelka by ešte privítala niekoho pri sebe. Dominik sa cítil rovnako nevedel však ako čítať túto jadranskú prívetivosť. Možno je len priateľská k turistom. Čože mi to len vošlo do hlavy že ja by som sa jej možno mohol páčiť. Ja hlupák. Takto sa správa ku každému. Je to len dobrá hostiteľka. Nič viac – premýšlal Dominik práve ako Jelka položila pred neho šálku kávy, pozrela mu do očí  a usmiala sa.

“Musíte sa tu cítiť sama. Pracujete ešte?” – naťukal.

“Zvykla som si. A navyše chodia sem vnúčatá. Mám dvoch synov. Nikdy sa nenudím. Keď manžel zomrel musela som sa držať neustále zaneprázdnená aby som na samotu nemyslela. Síce už nepracujem ale rada šijem. Každý chce všetko zadarmo. Mám veľa priateliek, veď sa len pozri na tu kopu nedošitého šatstva. Leto je v plnom prúde, každá chce letný kostým a to hneď!” – zasmiala sa a posadila sa s kávou oproti nemu.

“Šećer ili mlijeko također?”

“Nie, ďakujem. Mám rád čiernu bez cukru.” – odpovedal po anglicky.

“Možno by ste ma mohli čo to naučiť po chorvátsky  a ja vás zase dačo po anglicky.” naťukal a chichotal sa kým čítala preklad z obrazovky.

Príliš veľa zo Zadaru

“Muž bol tak trochu darebák.” – rozhovorila sa a krásne vykrojenymi plnými perami fúkala do šálky aby sa káva ochladila. Hoci vonku už nebolo tak teplo a pomaly sa zvečerievalo o sekundu stratila trpezlivosť, postavila sa a z mrazáku vytiahla zopár kociek ľadu a hodila ho do šálky sebe aj Dominikovi. Dominik sa vtedy na chvíľu celkom stratil. Táto žena ho čoraz viac priťahovala. Bola taká uvoľnená a trochu aj nespútaná, miestami bolo pod pokrievkou cítiť že až divoká, čo však vedela dobre skryť. Martin to všetko s pobavením sledoval. Sedel vedľa Dominika a premýšľal prečo nikdy nevyskúšal kávu z ľadom. Napriek pohľadu človeka ktorý už nežije a ľudské vášne sa mu zdajú byť čoraz vzdialenejšie, tento nevšedný príbeh ho fascinoval a bol to aj jeden z dôvodov prečo od Dominika ešte neodišiel. Taktiež, pripadalo mu nudné iba preletieť Rijekou, jej centrom a prístavom či blízkymi plážami. Hore na zámok Trsat či tu kúsok cez more do Opatije. Cítil a vedel že ku všetkému čo je tu možne zažiť a vidieť potrebuje človeka. Je to zvláštne ako to funguje. Onedlho si Martin pri okne, hneď vedľa tranzistora, všimol postavu. Úsmevne sa zosnulý manžel objavil hneď potom ako sa o ňom začalo hovoriť že je darebák. Vysoký, statný a trochu zavalitý fúzatý muž sa opieral o kuchynskú linku. Na pozdrav kývol hlavou smerom k Martinovi a potom vystrúhal široký úsmev a žmurkol naň. 

“Tento byt sme kúpili na pôžičku od štátu. Vtedy to nestálo toľko čo teraz ale neboli to malé peniaze. Zaviazali sme sa splácať. Obaja sme pracovali. Ja ako šička a on v prístave, dolu na vykládke. Muž mal v sebe vždy príliš veľa zo Zadaru. Tvrdil že všetko pokojné treba vždy vyrušiť lebo vraj ani more neostane dlho bez vlny či vetra. Bol to snílek a nezodpovedný hlupák.” – pokračovala Jelka po tom čo sa konečne napila kávy. “Niekedy ho nebolo aj tri dni. Popíjal v meste s kamarátmi z prístavu. Ďalšie štyri dni potom oddychoval. Tvrdil že toho mali veľa a že je unavený. Dobre som ja videla na výplate koľko dní v skutočnosti odrobil. No a potom prišli deti a všetky tie starosti s nimi. Ja som ostala doma ale on sa nezmenil. A tak sme bojovali. Narobil zárezy na účtoch a požičal si od banky. Ešte predtým ako ochorel a zomrel ma stihol podviesť. No čo na to povieš Dominik?” – rozbehla sa Jelka a doliala kávu do ktorej už nebolo treba ľad. Zdalo sa že káva robí zázraky. Pani domáca bola naplno pripravená vyrozprávať svoj príbeh a možno nie len jeden, a Dominik, ten vášnivo počúval. Keď niečo nerozumel neváhal Jelku vyzvať aby to preložila. Nebolo sa kam ponáhľať, mesto a centrum si pôjde pozrieť zajtra. Zdalo sa že spoločnosť a rozhovor im obom robí dobre. Dominik nemohol uveriť nakoľko otvorená táto žena je. Znovu asi čosi jadranské. Martin sa zatiaľ presunul k zosnulému manželovi a bezrečovo sa ho opýtal čo tu ešte stále robí. 

“Ruším frekvenciu mladý. A čo teba po tom? Jelka bola môj život a tento tranzistor tiež. Pohnem sa kedy ja budem chcieť a nie keď mudrujú že by bolo už treba a že na čo tu na niekoho vyčkávať. Ublížil som jej. Tento mladý si teraz zajazdí na mojej mašine. Nemôžem tomu uveriť.” –  odpovedal a zalomil rukami pričom tranzistor začal chrčať a po nádhernej jadranskej mandolíne už nebolo ani stopy. Martin bol šokovaný priamou “rečou” zosnulého manžela a cítil že musí niečo “povedať“, už aj hlavne preto že sa mu páčila táto muzika, ktorú sa tento nahnevaný duch rozhodol rušiť.

“No to nemôžete predsa vedieť. Dominik nie je taký! Cestujem s ním už celé dva dni, dovolím si preto povedať, že ho už trochu poznám! A, vo všetkej úcte, vaša manželka tiež nevyzerá že by spávala s každým mladším turistom ktorý sa tu objaví. Alebo sa mýlim?” – vrhol sa Martin odvážne do rozhovoru a dokonca sa chcel tak trochu aj hádať alebo prinajmenšom obhajovať tento nový, črtajúci sa príbeh lásky.

“Nie som včerajší, mladý, viem ako to tu skončí. Serie ma to. Bol som na nič. A nie, isteže, Jelka od mojej smrti s nikým nebola. Ale, ako iste vieš, čas v našom svete neexistuje, a keď sa trošku ponoríš do prúdu udalostí uvidíš všetkého začiatok aj koniec. Takže viem ako to s nimi skončí a nepáči sa mi to. Chceš vidieť? Alebo, ešte lepšie, chceš sa to naučiť?” – opýtal sa zosnulý manžel.

“Nie. Nechcem to vedieť a nechcem sa to naučiť. Takto je to pre mňa lepšie. Stále mám ešte rád prekvapenia. Mohli by ste prosím uvoľniť váš hnev a prestať rušiť frekvencie. Dovoľte muzike ďalej hrať, prosím vás.” – odpovedal Martin nahnevane.

“Prekvapenie hovoríš? No veď počkaj, to ťa tu tiež raz prejde. Už nie si na žive. Nezabúdaj mladý. Prekvapenia tu už nehrajú prím. Tak ja už musím. A daj mi tu na ňu pozor.” – povedal a vytratil sa a tranzistor začal zase vyhrávať čisté melódie.

“Na čo, nie je vám hodno sa už starať. Všetci živí sú v dobrých rukách. Choďte vy už ďalej, tak ako vám radili, a neotravujte tu.” – poslal Martin myšlienku hlasito a  nahnevane. Hoci nevidel do budúcnosti, cítil v jeho duchárskych kostiach že tento príbeh sa skončí lepšie než dobre a niet moci ktorá by to zastavila.

“Ach tento jeho tranzistor. Sem tam už neposlúcha ale mám rada ten starý šum starého reproduktora. Také už nekúpiš.” – zasmiala sa a položila na stol veľký džbán chladenej vody a dva poháre na víno. Z chladničky potom vytiahla fľašu bieleho vína. 

“To je Malvazija. To musíš ochutnať keď už si tu. No tak, daj si za pohárik. Ach nie, celkom som zabudla ako ťa zdržujem. Robím to stále. Veľa rozprávam. Iste si chcel ísť už pozrieť do mesta a na prístav, ako si hovoril, a ja tu táram a táram. Prepáč, zarozprávala som sa.” – povedala a celá sa zapýrila a bolo to v momente keď sa chystala schovať víno keď Dominik naťukal:

“Nie, nezdržujete. Mám celé dva týždne pred sebou, kam by som sa ponáhľal, a navyše náš rozhovor mi je viac než príjemný. Prístav a mesto môžem ísť pozrieť aj zajtra. Ďakujem za pohostenie. Pokračujte. Hovoríte že vám zahýbal?” – prečítala Jelka a šťastie v jej tvári sa dalo predávať na trhu, toľko ho bolo. Naliala biele víno, sebe len tak trochu a Dominikovi viac a skočila hneď ďalej do príbehu.

“Áno, tak je, zahýbal mi. Myslel si že nič neviem. Všetko som videla. Nikdy som nič nepovedala. Aj tak som k nemu už toho veľa necítila. Ach, tí dvaja. Zo susedou tu oproti. Už som jej odpustila. Nerozprávame sa, ale vždy sa pekne pozdravíme. Boli ako vtáci v parku. Každý na inom strome ale predsa štebotali si spolu. V nedeľu ráno, keď chcú mať ľudia pokoj, jeden z nich vždy pustil nahlas rádio aby ten druhý vedel že už je hore. Raz to bola ona a inokedy on, podľa toho kedy sa kto zobudil. Signálom bolo keď náš tranzistor stíchol a za pár sekúnd sa zapol ten jej. Myslel si že som hlúpa a že mi táto ich tajná komunikácia naprosto ušla. Tvárila som sa že nič neviem, a čo viac, keď naší mizerní, sterilným tichom posadnutí, susedia vykrikovali že je hluk, sama som išla do okna a smiala sa, či sú vari alergický na kus dobrej muziky hneď z rána. Najhoršie som sa cítila keď mi potom povedal že ide pozrieť do prístavu ale ešte predtým skočí po chleba a mlieko a bolo to o nie dlhšie ako 5 minút kým sa k nej dostal a vtedy jej rádio stíchlo. Za pol hodiny bol doma aj s nákupom. Na tvári mal ten prihlúply úsmev na tvári, ktorý som veľmi dobre poznala ešte z našej mladosti. Možno si naozaj myslel že som hlúpa. Nebolel ma podvod ani nepálila žiarlivosť, Dominik. Dopriala som mu a užívala pokoj. Venovala som sa deťom a šitiu. Mala som svoje záľuby. Veľa som čítala a tiež štrikovala svetre pre celú rodinu, aby sme na vianoce ušetrili. No tak daj si, biele nikdy neodkladám. V chladničke vždy nachytá pachy od jedla. Toto musíme dopiť. No, čo na to povieš?” – povzbudzovala k pitiu.

“No, je skvelé pani Jelka. A váš príbeh je taký, no viete, strhujúci a vôbec nie nudný. Dobre sa to počúva, pokračujte.” – naťukal.

“Keď ochorel, a posledné týždne už len ležal, pomyslela som si čo je to za údel ženy a matky. Najprv deti a potom neskôr aj muža oplachovať od hovien. Narodili sme sa v hovnách a v hovnách aj zomrieme, povedala mi raz Magdalena. Ach, dnes už od rána pofukuje dáky čudný vietor od mora. Cítim sa  dnes nejaká nezodpovedná a ľahkovážna. Nič som ešte nespravila. Priveľa táram. Iba čo ťa zdržujem. No tak dopi ten pohár a šup a šup do mesta!” – povedala ešte, a síce povzbudená záujmom mladého turistu vypočuť si jej príbeh, niekde vzadu vedela že sa tak trochu nechala uniesť a pre dobré spôsoby a ešte lepšiu vizitku je treba debatu ukončiť.

“Kto je to Magdalena?” – opýtal sa Dominik, úplne ignorujúc chabú požiadavku pani domácej, pretože vedel a cítil že je to len forma ako sa ukázať v zdvorilom a slušnom svetle. Jelka nechcela byť otravná, a rovnako vyrozprávať sa neznámemu mužovi a turistovi bolo pre ňu pravdepodobne nevhodné. Nie veľmi zvyčajné v žiadnej spoločnosti. Dobrá výchova, ako nezdržiavať hosťa, a taktiež pokus o zavretie dverí ktoré sa tak znenazdajky otvorili a cez ktoré prešlo už toľko pravdy, hatali jej pravé záujmy a pocity sa zveriť. Sympatia je ako hladný had. Sleduje svoju korisť a nie a nie odísť. Rozprávač aj počúvateľ si bolo tohto faktu plne vedomí.

“Ach. Kamarátka odtiaľto. Stretla som ju v závode. V sklade na látky. Stála tam ako niekto kto vie že musí šiť aby žila, ale aj niekto kto vie, že nebude šiť naveky. Hneď som vedela že budeme priateľky. Nevela som sa od nej odtrhnúť. A stále sa neviem. Vlastne, onedlho by mala prísť.”

“No tak to nebudem zdržovať. Aj tak sa už zvečernieva a rád by som ešte videl mesto.” – navrhol Dominik, hlavne preto že sa bál stretnutia s ďalšou Jelkou a navyše jemu sa páčila táto a nemal chuť ani náladu robiť si profil, skenovať vizuál, niekoho ďalšieho. Jeho sen už bol predložený. Akokoľvek podobná nemôže byť taká ako táto. Dominik sa do Jelky zamiloval. Vypil pohár a odišiel. Akokoľvek ho Jelka hatala a tvrdila že spoznať jej kamarátku bude veľký zážitok, Dominik sa pekne usmial, a pretože je slušný a vie že niekoho slabosť chvile môže byť v našich rukách pomoc a kontrola, pobozkal pani domácu na líce, poďakoval za víno a odišiel.

Jelka sa fyzickej rozlúčke vôbec nebránila, ba čo viac, po bozku sa znova zapýrila.

Prístav a mesto

V Dominikovi rezonovali viaceré, väčšinou však pozitívne, vibrácie. Víno, ktoré otvára zmysly ale rovnako ich aj otupuje si znova premeriavalo tento byt a jeho príbeh. Toto stretnutie, táto dovolenka, a tiež to že sa konečne valí do prístavu a centra mesta, v ňom vyvolávali pocit fantastickosti. Dominik mal pocit že sa mu sníva. Po všetkých tých dňoch driny a bezútešného života, konečne dobrodružstvo a dovolenka, a navyše Jelka. Jelka ktorá je sama, Jelka a on. Jelka a tento byt. Jelka, on a Rijeka.

Prístav bol čistý a všetko voňalo čerstvosťou. Vzduch sa už trochu ochladil a zapadnuté slnko ešte miestami rozrývalo tmavo modrú oblohu svojím oranžovým ohňom. Jachty, menšie a väčšie lode kotvili pekne zaparkované jedna vedľa druhej a hojdali sa na večne nepokojnom mori. Vyzeralo to akoby boli v družnej debate. Rozprávali si príbehy o tom ako bolo dnes tam vonku. Jedna z nich sa chválila že videla veľkú skupinu delfínov. More bolo kvôli prístavu zahatané dlhým vystavaným múrom ale aj napriek tomu sa neposedne hojdalo sem a tam. Akoby si robilo srandu z ľudských pokusov hatať tento mocný živel. Dominik sa nestačil diviť. V meste nebolo jedinej novej budovy. História tu ostala zachovaná a bolo o ňu starostlivo postarané. Obrovské kamenné dlaždice, z ktorých ešte stále sálalo teplo horúceho dňa, boli rokmi do hladka vychodené. Všetko voňalo dávnou históriou. Národne divadlo, múzeum, všetky ostatné impozantné budovy a staré mestské byty. Popri prístavu sa ťahala dlhá ulica posiata kaviarňami a reštauráciami. Všade bolo plno. Všetko bolo bohato rozsvietené. Terasy boli zdobené dlhými šnúrami žiaroviek. Všetko vyzeralo byť plné radosti a pokoja. Tiché bzučanie ľudskej vravy, štrnganie riadu a sem tam bujarý smiech. Dominanty a monumenty nasvietené teplým ale silným svetlom. Dominik si tak trochu zlomyselne pomyslel na to čo by ľudia naraz robili keby všade vypadla elektrina. Globálny výpadok mu škodoradostne tancoval v mysli a malý úškrn objavil sa na jeho tak trochu guľatej tvári. Všetko by sa ponorilo do tmy. Akokoľvek by ľudia čakali elektrinu nie a nie nakopnúť. Prešli by dni aj týždne, možno až mesiace a roky. Batérie telefónov by sa povybíjali. Sociálne siete nedostupné. Veškerá elektronika, počítače, systémy a technológie mŕtve. Televízory a rádia hluché. Sviečka a kniha zdala by sa nám zrazu o čosi vzácnejšia. Rádio na baterky a možno aj muzika prišla by nám ako dar. Čo všetko by sme si zase začali vážiť. Celý náš život je napojený na elektrinu čo ďalej vytvára tento umelý neprirodzený celok ktorým sa celá spoločnosť riadi a hýbe. Možno až pri dlhodobom výpadku by sme pochopili že sa dá žiť aj inak. Mnohí by túto zmenu ocenili. Keď si však Dominik pomyslel že varná keramická doska v jeho apartmáne by bola vymenená za sporák na drevo, zlomyseľnosť ho opustila. Na jednu kávu by najprv musel naštiepať drevo.  Rodiny či páriky sa tešili jeden z druhého a Dominik trochu zosmutnel že sa tu prechádza takto sám. Radostná nálada sa vrátila až popri myšlienke na Jelku. Predstavoval si aké by to bolo keby sa tu teraz prechádzali spolu. Ruka v ruke všetko by mu poukazovala a porozprávala viac o starých budovách a meste. Kapucínsky kostol sa týčil v celej svojej kráse. Svojím krížom sa zdalo že sa dotýka oblakov. Akoby aj súperil s ostatnými budovami o to kto je skvostnejší. Korzo bolo prenádherné. Chodník je po celom korze, ktoré je poriadne dlhé a široké, vydláždený svetlým kameňom. Milióny chodidiel ho za celé tie roky tiež vychodili úplne do hladka. Staré budovy na korze boli nalepené jedna na druhej, ako tomu v starých mestách býva, ale líšili sa v štýle. Ako celok však pôsobili neskutočne zladené. Všade voňali ryby a morské plody. Ľudia posedávali na terasách a niektorých by Dominik už aj poslal domov. Boli až nemiestne ožratý. Nie že by jeden mohol byť aj miestne ožratý. Ožratosť je vždy nemiestna a zväčša vulgárna ak sa jeden nevie správať. Niektorí však pili v štýle. Dominik sa posadil do jednej z reštaurácií a objednal si steak a pohár červeného vína. Sledoval okoloidúcich a hostí a jeho myseľ bola tichá. Miestami sa z nej vyvalili jednoduché myšlienky ako výsledok pozorovania okolitého sveta. Zdalo sa že Dominik sa celkom oddal jednoduchému pozorovaniu okolitého života na večernom korze. Pekné sandále. Ty si aká smutná. Deťúrence, stále také veselé. Júj, ty už máš dosť. Zajtra ťa bude bolieť hlava. Ach, skoro spadol. Rodinka. Ktovie kam idú. Isto Nemci. Vyzerali tak. Ten gén sa pozná. Ale som už poriadne hladný. Kde je to víno. Nehovor mi že aj tu majú na všetko čas. Nemôžem uveriť že som tu. Ďakujem Bože. 

Pri takomto zasnení vraj mozog pracuje na minimum. Dalo by sa povedať že oddychuje. Takéto zasnenie dokáže napätej mysli  poriadne uľaviť. Pojednáva primitívne okolnosti fyzického života a netrápi sa stresom alebo prácou či zložitými myšlienkami alebo úvahami. Slovom, nerieši nič.

Martin sa začal trochu nudiť a tak sa rozhodol že ide pozrieť Jelku a Magdalenu. V duchárskom svete je zvláštne to že keď ste už nejaké miesto navštívili predtým viete sa tam objaviť v stotine sekundy ale ak miesto nepoznáte musíte sa tam pracne presunúť. Treba letieť vzduchom a či už stenami alebo budovami. Je to tak trochu porovnateľné s ľudským životom. Ak sme ešte niekde neboli nevieme ako sa tam dostať a cestu musíme hľadať alebo teda objavovať. Na druhýkrát je to už jednoduchšie. Nemôžete sa objaviť niekde kde ste predtým ešte neboli.

Francúzska omeleta a vínne mušky

Martin sa našiel v kuchyni za stolom. Magdalena bola vyššie chudé stvorenie. Ostré črty tváre, tenké pery a krátke vlasy. Išla z nej energia za troch. Mala na sebe pekné letné šaty. Isto od Jelky. Dievčatá už boli  poriadne rozbehnuté. Na stole stála ďalšia fľaša bieleho vína a z tranzistoru sa drala Della Reese a jej It´s So Nice To Have a Man Around The House. Akurát spievala o tom že muž je iba nevyhnutné zlo v živote ženy alebo nevyhnutné zlo v dome. Martin si nebol istý. Tranzistor, rovnako ako aj skladba, už neboli najmladšie.

“No a niesla ho dobre že nie dolu hlavou. Tieto mladé sú zvláštne. Nasledujú kadejaké moderné trendy. Za chvíľu ho bude nosiť na chrbte ako dáky vak alebo len tak prehodené cez plece ako utierku na riady. Nechcú už vychovávať deti ako to robili naše mamky. Akoby chceli odstrániť ten bežný stres a priblížiť sa viac africkým ženám. Nepiplať sa s tým toľko a nestrachovať sa v jednom kuse o dieťa. No necháva ho revať aj dve hodiny. Niekde vraj čítala že to nie je dobré bežať hneď ako zamrnčí.” – vysvetľovala Magdalena Jelke moderné spôsoby výchovy dieťaťa svojej mladej susedy s ktorými nebola celkom stotožnená.

“A vraj ona nevarí. Úloha ženy v domácnosti je vraj prežitok. Si to predstav. Čo vlastne jedia? Minulú nedeľu som ho videla ako si nesie pizzu. Čo je toto za generáciu. Moja mater by jej dala!” – pokračovala energicky ďalej zatiaľ čo sa Jelka zadúšala smiechom.

“Akože nie som žiadny Hrvoje Zirojevic ale ešte zatiaľ viem navariť nedeľný obed. Povedz mi len čo s nimi bude. Nová generácia? Skôr stratená generácia. Tradície strácajú na hodnote a mladí už o nič nemajú záujem. Svet sa premieňa na jeden veľký bordel.” – zakončila rozhorčene Magdalena.

“Ale neboj nájdu si oni svoju cestu. Všetko si vždy nájde svoj smer. Ja som vo varení našla pokoj. Hlavne keď…” – Jelka sa odmlčala. “Veď vieš. Bola si mi vtedy veľkou oporou. Neviem čo by som si bez teba počala. Ľutovala som pridlho. Pamätáš? Musela som si na samotu zvykať. Ostala som melancholická. Odvtedy rada smútim hoci niet na to dôvodu. Nejaký si vždy nájdem. Dodáva to môjmu životu takú tú správnu dávku drámy a vážnosti. Inak by som mala pocit že je až moc dobrý a nevedela by som čo s ním. Smútkom si paradoxne vždy uľavím. Mala som obavy či mám ešte všetkých pár pokope ale doktorka hovorila že je to normálne. Má to vraj veľa ľudí. Už by som teraz chlapa nechcela. Viem že ty ano Magda, ale ja už nie. Samota bola najprv zlá. Vtedy si chodila naozaj často. Vždy sa mi uľavilo. Ale vieš že každá sme mali svoj život. Pamätáš si ako si mi pohrozila že sa nasťahuješ ak sa nedám do poriadku? Potom som si našla hobby. Kúpila som si francúzsku kuchárku. Nikdy som nebola v kuchyni žiaden kúzelník a preto ma objavovanie nových receptov a skúseností pri variči začalo baviť. Zvlášť francúzska kuchyňa mi dávala zmysel. V živote neexistujú istoty ale objavila som že v kuchyni áno. To ma upokojovalo. Našla som v tom komfort. Vo varení nájdeš to čo v živote niekedy chýba. Bolo príjemné pustiť sa do receptu a vidieť že sa vydaril. Našla som v tom pokoj a taký ten príjemný pocit na srdci. Hovädzie Bourguignon sme mali každú nedeľu a potom, nebyť vydarenej francúzskej omelety, tie ťažké rána by boli bývali ešte ťažšie. Deťom najviac chutila omeleta a v piatok ryba na masle s omáčkou z bieleho vína. Výpek len jednoducho zmiešame so smotanou a máš báječnú omáčku. Nikdy som nevedela že dokážem pripraviť omeletu. Miešané vajcia mi väčšinou len stvrdli alebo boli príliš mäkké. No čo ti poviem. Našla som v tom radosť. Komfortu a zaužívaním veciam chýba radosť. Chorvátske jedlá mi pripomínali bolesť. Tie francúzske mi prišli ako dobrodružná cesta vpred. Človek by mal stále hľadať čosi nové. Objavovať. V starých veciach už veľa novej radosti nenájdeš.” – vysvetlila Jelka.

“Aj ja som to skúšala. Bolo to doporučené v jednom článku. Rob niečo a neobzeraj sa späť. Bolo to keď ma Leo nechal pre tú záhrebskú pobehlicu. Nikdy sme sa o tom veľmi nerozprávali. Bolo to vtedy všetko také príliš bolestivé. Snažila som sa byť neustále zaneprázdnená, aby som na to nemyslela. Keď si sa ma stále pýtala či je všetko v poriadku natŕčala som odvážnu tvár ale vnútri som bola troska. Do varenia som dala deci vína a ostatné som vypila. Jedlo sa väčšinou podarilo, chutilo hlavne hosťom, málokedy som ho však jedla. Vtedy som dosť schudla. Potom ma to prestalo baviť. Varenie aj víno. Nič mi už nedávalo zmysel. Postupne sa však všetko nejako utriaslo. Dlho po jeho odchode som sa cítila taká izolovaná. Dni mi pripadali rovnaké. Ako cez kopirák. Všetko bolo také otupné. Nemyslím si že človek celkom dokáže pochopiť neveru. Nie sme na to stavaný. Jedine čo poznáme je láska. Akokoľvek mizerná či komplikovaná, je to stále láska. Jeho odchod ma preto totálne odrovnal. Potom som pochopila že čokoľvek čoho sa človek drží, fyzicky či psychicky, je vlastne škodlivé pretože je v našej náture byť slobodný a od všetkého oslobodený.  Prestala som myslieť na bolesť či sklamanie a prestala som aj hľadať náplasti. Jednoducho som sa od všetkého oslobodila. Voľáky pekný chlap by mi ale ešte dával zmysel. No tak Jelka, buď úprimná. Len povedz že už na to vôbec nemyslíš! Je to moja posledná a jediná závislosť ktorej sa neviem zbaviť.” – zverila sa Magdalena so smiechom. “Pekní chlapi a dobré víno! Ale už len tak, vieš, nezáväzne!” – dodala ešte.

“Ale daj pokoj. Kto by sa zas o to staral. Moja posledná závislosť je šitie. Keď mi je smutno pohladkám sa novou látkou alebo báječným vzorom. Mimochodom dlžíš mi za šaty. A tiež za tie z minulého roka!”  – povedala Jelka celkom vážne ale potom sa zasmiala a mávla rukou.

“Ako sa ti vlastne žije v tom malom byte?” – opýtala sa Magdaleny.

“No vieš, keď ťa muž po rozvode nechá úplne bez prostriedkov nejako sa donútiš mať ten malý priestor rada. Garsónky sú rovnakým trestom pre veľké susediace byty ako sú aj veľké susediace byty trestom pre garsónky. Počujú ma na záchode pretože mám kúpeľňu v ich obývačke. Poser sa a pohneváš si suseda. Odkedy som sa nasťahovala nejem strukoviny. Počula som ako sa chichotali keď som si raz prdla. A to sú tí mladí. Nie sú tam dlho. Za ten veľký byt museli vysoliť celú kopu peňazí. Na čo im to je. Veď ani nevarí. Počujem ich každý deň sa hádať. Po novom sa chodia hádať do spálne. Aj tak je všetko počuť. Hlavne keď sa udobrujú, ak vieš čo tým myslím. No áno, je malý, ale už som si ho obľúbila. Teraz už by som si mohla dovoliť aj niečo väčšie ale už som sa do toho malého bytíku celkom zaľúbila. Mala by som však častejšie chodiť von. Odkedy nepracujem takmer nikam nechodím. Tie matkine peniaze sú viac prekliatím ako láskavým dedičstvom. Mala by som ešte pracovať. Chodiť medzi ľudí a menej ťa otravovať Jelka. Každá rutina sa musí raz zlomiť. Všetko čo je pevné je len zdanlivo dobré. Zvyky by sa mali meniť!” – vysvetlila Magdalena.

“Neotravuješ ma. Vždy sa teším keď máš prísť. Som rovnako sama.” – povedala Jelka a pohladila Magdu na líce. 

“Čo to táraš, veď tu máš stále deti a vnúčence. Si šťastná žena. Niekedy aj ľutujem že my sme žiadne nemali. Ale aj tak byť tebou, chlapa by som ešte prijala. Sme už také staré na to sa ešte raz poriadne zaľúbiť? Veď kto vie o tom viac ako ty. Nemysli si že neviem že sa stále držíš za peknú! Niekde tam vzadu tajne dúfaš že na niekoho ešte narazíš alebo on do teba, čoooo?” – dobiedzala Magdalena dvozmyselno a bláznivo sa na tom smiala. 

”Za celé tie roky Magda. Všetko o sebe vieme. A predsa sa nám nezunovalo sa o tom rozprávať znova a znova. Chcela som sa tiež vrátiť do práce ale odkedy mi synovia pomohli dať byt na booking sa mi darí celkom dobre. Bolo by toho škoda to nevyužiť. A navyše ľudí mám rada. Vždy sa teším na nové tváre. Mala by si vidieť toho posledného. Trošku pri sebe ale veľký sympoš. Mala som pocit že mu môžem povedať čokoľvek. Tak dobre sme si porozprávali. Magda, musím ti niečo povedať. Niečo ma na ňom veľmi priťahuje. Ani nie tak fyzicky. Čosi iné z neho vyžaruje. Veď uvidíš. Možno sa už každú chvíľu vráti. Už keď som mu otvorila ma akoby ovalilo. Možno sú to tie oči. A možno len fakt že je tu sám. Väčšinou tu mám páriky, veď vieš. Každopádne je to viac predstava romantického vzťahu a koniec samoty ako myšlienka na sex. Do tých očí by som sa rada dívala každé ráno a možno aj celý deň a potom znova a znova až kým obaja nezostarneme a ja neumriem. Neviem čo to do mňa vošlo. Páči sa mi. A je sám. Chápeš? Sám. Neviem čo sa to somnou deje. Nikdy sa nenechávam takto uniesť. Toto nie je správanie staršej ženy, toto je správanie mladého zaľúbeného dievčaťa. Je to predsa len cudzinec. Má tam svoj život. Po dovolenke sa vráti domov. Slovensko nie je až tak ďaleko. Bláznim. Asi som zošalela. Asi nechcem zomrieť sama. A navyše cítim že sa mu páčim. Vycítila som to. Nie že to niekomu povieš. Si klebetná!” – začala sa obávať svojej otvorenosti Jelka.

“A možno len blúzniš lebo si to dlho nemala.” – smiala sa Magdalena a doliala vína.

“A vieš že máš pravdu. Prečo si klamať sama sebe, prečo sa zapierať sama pred sebou. Vedela by som si kadečo predstaviť. Od manželovej smrti som s nikým nebola. Už ani neviem ako to tam dolu vyzerá. Často mávam erotické predstavy. Hlavne keď ležím sama v prázdnej veľkej posteli. Myslíš že by som ho mohla, no vieš, tak trochu…” – dumala Jelka.

“Tak trochu čo Jela, vypľuj to!” – povzbudzovala Magdalena.

“Nooo, tak trochu zviesť? Telo mám ešte pevné. Videla som ako sa na mňa pozerá! Hádam len nie som porušená, je predsa len oveľa mladší.” – zverila sa Jelka a celá sa zapýrila.

“Ach môj Bože!! Neverím vlastným ušiam!” – pukala sa od smiechu Magdalena. “Vedela som že si ešte horšia ako ja! In Vino Veritas Jela. Tie tiché sú vždy tie najväčšie pobehlice! Hahahaaaaa. Čo som to práve počula?! Tomu nemôžem uveriť!” – vykrikovala Magda a išla sa popukať od smiechu.

“Tichšie Magda, je to Slovák, skoro všetko rozumie! Možno sa už vrátil a ticho načúva!!! Bože len to nie. To ma rovno vyhoď z okna! Pomyslí si že sme úchylné a nahlási ma na booking. Prídem o biznis, no čo bude potom?” – hatala ju zo smiechom Jelka.

”Potom predáš byt, ja predám ten svoj a kúpime si niečo spolu. Ty budeš šiť a ja budem zháňať zákazky. Pôjdeme do Zadaru alebo vyskúšame Split. V byte bude platiť len jediné pravidlo. Každý večer doniesť aspoň tucet pekných chlapov!” – žartovala Magdalena, potom si štrngli a poriadne si z pohárov odpili. 

“Ty a tí tvoji turisti. To som sa raz zas dobre zasmiala. Nemáš chybu. Myslím že už si bola do jedného zaľúbená. Musím povedať synom aby ti zakázali rezervácie pre single chlapov, a keď tak, len po päťdesiatke. Žartujem láskykvet. Kiež by ti to vyšlo ak vravíš že je to všetko tak.” – povzbudila Magdalena.

“Povedzme že vám to vyjde. Čisto hypoteticky. A že okrem dovolenkového dobrodružstva možno z toho bude aj niečo viac. Vzťah na diaľku. A potom sa sklameš. Vieš, tam v posteli alebo sa mu jednoducho zunuješ. Už sa neozve. Nájde si mladú a opustí ťa. Čo urobíš potom? Poznám ťa celý život. V láske si ako tie vínne mušky. Víno ich priťahuje ako magnet no napokon sa v ňom utopia.” 

Po Jelkinej spovedi Magda prejavila celkom vážne obavy. Jelku mala nadovšetko rada a vedela že takéto dobrodružstvo by je nakoniec mohlo aj ublížiť. Nechcela aby sa ešte niekedy trápila. 

“Myslíš tým že vínne mušky vedia že sa môžu utopiť a predsa idú k vínu? Alebo že vínne mušky sa vo víne napokon chcú utopiť?” – opýtala sa Jelka Magdaleny celkom vážne a hĺbavo je pozerala pritom do očí.

“Oboje, Jelka. Oboje.” – vzdychla si Magdalena.

A nevadí ti že si prišla o súkromie? V spálni nemáš ani počítač alebo televízor. Šperky a karty držíš v trezore pretože sa bojíš že ťa niekto okradne.” – zámerne zmenila tému Magdalena.

“Na čo je mi počítač. Všetky papiere robí syn. Od televízora som si odvykla. Veľa čítam, veľa šijem. Som tu takto spokojná a navyše sama dobre vieš koľko taká letná sezóna hodí. Už som si na ľudí zvykla. Cítim sa o to menej sama.” – odpovedala Jelka, tiež celkom vďačná za zmenu témy.

Zdalo sa že tieto dve sú priateľkami už celé roky, ale aj napriek tomu boli medzi nimi veci ktoré si ešte nepovedali, alebo veci o ktorých chcú hovoriť znova a viac otvorene. Malvazija sa akurát dolievala do poloprázdnych pohárikov keď tu zrazu bolo počuť dvere.

Hostí plných mäsa a kostí

Bol to Dominik. Ako prechádzal okolo širokých kuchynských dverí sa na dámy pekne usmial a pozdravil.

“Nádherne mesto pani Bulesic. Prístav ako z pohľadnice. A to Korzo, pánečku, to Korzo je ako z rozprávky. Zajtra pôjdem pozrieť Sabličevo pláž. Ak nemáte čo na práci môžete sa pridať!” – naťukal a strčil jej obrazovku telefónu pred oči. Jelka už čo to popila a kým zasnene zaostrovala zrak aby text prečítala Dominik sa tak trochu pousmial.

“Naravno, rado ću otići.” – povedala a zasnene sa naňho zadívala pripitými očami ženy ktorá je nie len pripravená sa mu okamžite odovzdať ale mu aj slúžiť po zvyšok svojho života. Dominik by nikdy nevyužil tejto slabosti. Na to bol príliš dobrý. Nosil v sebe pokoru a vedel že nik neprevyšuje nikoho a to v žiadnej situácií alebo momente tohto nášho krátkeho života.

“Tak to sa teším.” – povedal zámerne po slovensky  a potom oslovil Magdalenu.

“Pekný večer, vy musíte byť Magdalena. Teší ma. Dominik.” – usmial sa a podal jej ruku. Mala takú maličkú dlaň. Dominik si myslel že drží malého vrabčeka ktorého keď čo i len trošku stisne tak mu ukončí život.

“Tak ja už pôjdem do postele. Bol to dlhý ale čarovný deň.” – naťukal do prekladača a otrčil display obom dámam.

“Mala si pravdu Jela. Je minimálne na jedno alebo aj viac zahryznutí. Kde ho učili takto rozprávať? Je až príliš zdvorilý. Je to podozrivé.” – spriadala potichu Magdalena. 

„A vieš čo je najhoršie Magda?” – pokračovala si po svojom Jelka. “Odkedy tu nie sú deti už ani nemám pre koho variť. Kura na francúzsky spôsob, Coq au Vin, váľa sa smutne nedotknuté v chladničke. Odhryzla som iba kúsok. Dáš si? Vyhladla som.” – navrhla zaplniť žalúdok Jelka aj niečím iným ako vínom, kávou a vodou. “Stále varím lebo hľadám v živote radosť.” – pokračovala kým zohrievala jedlo. “Konzumentov však nieto. Väčšinu vždy vyhodím. Preklínam sa pri pohľade na smetný kôš. Do koncentráku somnou Magda! Život bez ľudí nemá cenu. Potrebovala by som tu niekoho mať. Veľakrát sa pristihnem ako sťahujem nábytok. Presúvam komody hore dole len aby som mala pocit že sa niečo deje. Chcem byť kreatívna a keď už som unavená zo šitia vyrábam si svoje malé veľké zmeny len aby som mala pocit že žijem. Vrcholom dňa a radosť z pobavenia je keď vyvádzajú tamto tí malí cigani. Tamten byt oproti. Pozri. Vidíš? Nasťahovali sa len nedávno. Sú takí divokí. Detičky sú ako makaky. Páči sa mi ich radosť zo života. Sú takí bezstarostní. Vraj vyhrala v lotérií. Minule som ju stretla v pekárni. Pýtala som sa jej či sa im tu páči. Povedala že ak má dožiť tak na úrovni. Vraj celý svoj život prežila na okraji mesta tak teraz chce bývať v centre. Kúpili si tu byt a teraz všetci trpia. Všetci okrem mňa. Som taka opustená že keď ich jeden deň nepočujem vyvádzať začínam byť smutná že odišli. Niekedy sa natoľko stratím že ani neviem aký je deň. Potrebovala by som systém Magdalena. Systém a poriadok. Muža ktorý by ma hnal.” – bľabotala Jelka kým behala po kuchyni a kládla na stôl. “Vždy keď príde malý Leo, môj milovaný vnúčik, zobudím sa z tejto samoty a tohto jednotvárneho utrpenia a svet ma zrazu iné farby, ale život babky sa predsa nemôže končiť vnúčencami Magda, to nedovolím. Fyzicky život boli ale samota je ešte horšia.” – dohovorila Jelka a zahryzla sa do šťavnatého Coq au Vin. 

“Nemysli si že neviem ako sa cítiš.” – začala Magdalena alebo bolo ju len sťažka rozumieť pretože mlaskala na fajnom kurati.  ”Centrum je hlučné. Niekedy mám pocit akoby som v Rijeke ani nežila. Minule som si vyšla na korzo a uvedomila som si že som tam nebola už tak dlho až mi zrazu prišlo úžasné. Niečo ako fantastický výlet. Také iné. Ako celkom iný svet. Je to tak že keď niekam dlho nechodíš a potom naraz ideš, cítiš sa ako psík z klietky ktorého po dlhom čase zobrali na prechádzku.  Mala som obdobia keď jediný čas čo som vyšla von bolo vyhodiť smeti a kúpiť si ďalšiu fľašu vína. Všetky kamošky mi prišli ako intelektuálky na spôsob šenkárskych debát. Nikde som nechodila. Ten rozchod ma vtedy poriadne doriadil Jela, to ti poviem. Ale človek si je sám sebe najväčším nepriateľom. Veď vieš ako nerada chodím do mesta. Minule som zašla a pomyslela som si vitaj mesto, vitajte ľudia. Izolácia je smrť. Každý sme si jeden druhému darom. Bez ľudí neprežiješ. Separácia je kríž. Ani varenie ti nepomôže. Musíš ísť do ľudí. Svadby, pohreby, deti, psy, vnúčence, mačky a domy, muž, rodina či obydlia. Je to agónia rozprávať sa o týchto veciach ale bohužiaľ nič iného nemáme!” – povedala Magdalena, pričom jej z úst na stôl vypadlo kúsok mäsa. Rozhodila rukami a začala sa nekontrolovane smiať. Jelka chcela ostať pod kontrolou ale nedalo sa. Tie dve bolo počuť sa smiať, tak dobre z duše, a na celý dvor, až sa u cigánov znovu rozsvietilo.

“Potichu Magda, máme tu hostí.” – škerila sa Jelka prežúvajúc.

“Hostí plných mäsa a kostí.” – zarymovala Magdalena. “Jela, život je prenádherné miesto pre tých ktorí už neležia v hrobe. Minule som bola na pohrebe, účasť bola úžasná. Zo päť ľudí a tiež bolo tam plno iných, no väčšina už ležala.” – zadrela Magdalena, po čom sa znovu obe pustili do bujarého smiechu. Jelka zvládla situáciu ukľudniť a potom čo dojedli sa vyobjímali a Magdalena odišla domov. Jelka si dala dlhú sprchu. Studenú vodu si naschvál nechala tiecť po sebe od hlavy až k pätám. Obzerala si svoje pekné prsia aj nohy, bruško aj celú postavu. Kedy som vlastne zomrela? – opýtala sa seba samej a pokračovala v otužovaní. Keď už ju drkotala zima sa osušila a odišla si ľahnúť do svojej veľkej postele. Vzrušovala ju prítomnosť Dominika vo vedľajšej izbe a všakovaké nápady chodili je naraz po hlave. Erotické predstavy nedali jej spať kým sa tam dole trošku nepochytala a napokon slastne zaspala. Martin si všimol že jej posledná myšlienka patrila rannej káve. Tomu ako ho ešte pred tým než odídu na Sabličevo Beach, a možno i na iné potulky, pozve na šálku dobrej kávy. Jelka sa stratila v hlbokom spánku ktorý nepozná nádej ani pád. Spánku ktorý objíma iba bezčasie a tmu.

Koniec aj začiatok života ktorý je fajn

Nasledujúce ráno sa Dominik zobudil z hlbokého spánku ako znovuzrodený. Prvé sekundy si myslel že je doma v apartmáne. Do reality sa prebral až keď celkom otvoril oči a pozrel do slnkom zaliateho starého dvora s tržnicou. Bolo počuť čajky. Premkla ho radosť. Cez jeho otvorené okno bolo z kuchynského okna hneď vedľa počuť akési príjemné, nie veľmi hlasné, tóny muziky a zdalo sa že cíti aj omamnú vôňu kávy a akéhosi raňajkového jedla. Dominik sa posadil na kraj postele a chvíľu ešte dumal. Sledoval čajky ako dookola lietajú po oblohe nad dvorom. Akoby im patrilo celé mesto, more aj prístav. Niektoré boli obrovské. Viaceré z nich podnikali nálety na tržnicu. Žiaden kúsok padnutého pečiva neostal bez povšimnutia. Dominik chvíľu ešte sedel a obhliadal svoje telo. Iritoval ho hlavne zrolovaný brušný tuk. Prsia mladej ženy, potom prvá rolka hneď pod nimi, ďalšia v strede a finálna tam kde je pupok a tiež odpudivý vačok v podbrušku, rovno nad penisom. Po stranách boli rolky výraznejšie a sádlo sa odporne hemžilo a prevísalo. Dokonca ho miestami stláčal a hmoždil akoby by malo prostredníctvom tejto masáže naraz zázračne zmiznúť. 

“Toto musí ísť dole! Toto musí ísť sakra toto leto všetko dole!” – povedal nahlas. Zúrivo pritom kýval z hlavou zľava doprava aby dal tak najavo svoje rozhorčenie a nesúhlas. Nakoniec si pleskol oboma dlaňami bolestivo po veľkom pupku a potom zašiel do kúpeľne. Opláchol sa a napil sa vody. Do ruksaku zabalil osušku, okuliare na potápanie a opaľovací krém, tiež fľašu vody a peniaze. Hodil na seba šortky a tielko. Zúrivo zazeral na označenie veľkosti oblečenia L. 

“Celý svoj život som nakupoval M ko! Prekliata práca za počítačom. Prekliaty apetít. Prekliaty životný štýl a prekliaty život !!! – hromžil v sebe. Nohy zasunul do šľapiek a vyrazil na Sabličevo Beach. Pomýšľal že na raňajky zájde do Mekáča. Alebo si len kúpi croissant a kávu dolu v pekárni. Neveril že Jelka naozaj pôjde a bol celkom zmierený s tým že si niečo vymyslí. Aj tak sa jej hanbil. Bude rád ak nepôjde. Povie že niekam ide alebo že musí šiť. Alebo že príde vnúčik Leo.

“Dobro jutro.” – usmievala sa naňho krásna žena zaliata ranným slnkom ako prechádzal okolo kuchyne. Stála tam pri variči v rifľových šortkách a letnej košeli. Na nohách flip flop šľapky a vlasy zviazané do uzla.  Bolo pripravená niekam ísť. Nebol to domáci outfit. Tie pôvabné tóny. To boli zase Trio Suveniri. Na stole boli dve šálky a džbán na kávu. Tiež dva pripravené taniere a v košíku čerstvý chlieb.

“Dobro jutro Jelka. Tak čo, pripravená ukázať mi Sabličevo Beach? Viem že sme sa nedohodli na presnom čase. Myslel som že by bolo dobre vyraziť hneď ráno. Nie je ešte také teplo a cez obed sa, po ceste naspäť, môžeme schovať niekde do vinárne. Úplne pochopím ak vám to dnes nevyhovuje, napokon, som tu ešte na vyše týždňa. V niektorý deň môžeme len zájsť na obed. Pozývam. Ukážete mi tú najlepšiu reštauráciu v meste, čo poviete?” – naťukal Dominik.

Všemocne sa snažil vyhnúť tomu aby ho Jelka videla v plavkách. “Čo ma to len posadlo, volať ju na pláž. Asi veľa toho červeného vína spolu z tým steakom. Vo víne je pobavenie a pravda, ale je tiež priateľom pojašených a náhlych rozhodnutí. Nuž, už teraz musím si vypiť čo som si nalial.” – pomyslel si.

“Si zlatý. Áno som pripravená. Pôjdeme peši. Nie je to ďaleko. Prejdeme sa. Ale nepôjdeme predsa hladní. Posaď sa. Uvarila som kávu a mám tú najlepšiu omeletu. Bola som kúpiť čerstvý chlieb. Takú omeletu ti nespravia nikde v meste. Keď je maslo úplne rozpustené a všetko bublanie a pena opadne, pridaj vajcia. Vajcia by mali okamžite začať bublať. Nechaj ich stuhnúť asi 5 sekúnd, potom otoč panvicou v smere hodinových ručičiek a udržuj panvicu v kontakte s teplom. Preložíš a je to. Posypeme čerstvou pažítkou alebo aj kúskom strúhaného syra. Deti to milovali. No tak len si daj. Vyspal si sa dobre? Dolu je bar. Tretia cenová no vždy má plno. Dúfam že ťa nerušili?” – vychŕlila Jelka zo seba akoby v návale radosti ale zároveň bolo vidieť že má trému. Vyzerala ako na prvom rande. Bolo rozkošná aj keď sa trochu potila na čele.

“Ale to ste si nemala robiť starosti. Spal som ako zabitý. Áno, tam dole bolo počuť hodne zábavy. No, ale aspoň vieme že ešte nie sme mŕtvy.” – povedal a zasmial sa. Kým sa pustili do jedla sa im na chvíľu stretli oči. Chvíľu sa na seba dívali. Boli to asi dve sekundy ale Dominik mal pocit že je to večnosť. V tom pohľade bolo naraz niekoľko vecí. Jelkina túžba ale aj strach a Dominikova radosť ale aj neistota.

Rádio začalo naraz chrčať. A hneď pri ňom zase ten ozembuch. Ruky mal založené vo vreckách. Zdalo sa že má na sebe pracovnú uniformu aké nosia chlapi na vykládkach v prístave. V tvári bol otrávený ale nevyzeral nahnevane. Skôr ľahostajne a zádumčivo. Pozeral od Jelky k Dominikovi a potom pozrel hlboko na Martina. Aby dal najavo že situácia sa ho nijako nedotýka iba prevrátil očami a vyletel von oknom. Rádio začalo hrať a Martin sa pustil von oknom za ním. Martin mal čo robiť. Starý letel svižne ako lastovička. Ktovie koľko tu už takto čaká. Presúvanie mal parádne zmajstrované. Dobehol ho až v prístave. Sedel na samom vrchu obrovskej nákladnej lode na kraji prepravného kontajnera. Húpal veľkými nohami a pozeral do tmavomodrej vody akoby chcel skočiť. Nie že by to čokoľvek mohlo v jeho trápení zmeniť alebo ho nedajbože ukončiť. To mohol iba on sám. Okolo lietali čajky a v prístave sa pilne pracovalo. Z vrchu lode bolo vidieť nádherné skalnaté pobrežie ktoré sa tiahlo od neďalekej Sabličevo Beach cez Javna Plaža Pečine až po Plaža Žurkovo a Kostrena Beach. Na skalách rástli stromy a kríky takže to z diaľky vyzeralo akoby skaly nosili účesy. Krátky aj dlhší strih, podľa toho ako sa zeleň ťahala. Niektoré boli na ježka a niektoré mali trvalú. Vody boli modrasté od bieleho štrku a kameňa a zopár kúpačov už pobehovalo na maličkej Sabličevo Beach. More bolo dnes pokojné.

“Ale no ták.” – oslovil ho Martin po dlhom tichu a sadol si vedľa neho a začal tiež húpať nohami. “To sa naozaj musíte toľko trápiť? Rudo hovoril že nie je toho toľko treba. Že tam hore sú radšej ak sa rozhodneme ísť ďalej.”

“Nemusím! Ale chcem!” – odpovedal jedovito.

“Chcete sa trápiť pretože ste jej ublížili?”

“Presne tak. Ak pôjdem ďalej zabudnem a všetko sa stratí. Čo by to vyriešilo? Utekať od výčitiek keď sa nimi môžeme donekonečna moriť. Po ďalšom živote už budem myslieť na niečo iné. Nechcem na ňu zabudnúť. Chýba mi. Chýba mi aj tento prístav. Vieš, listovať minulými životmi je zvláštna vec. Najživšie spomienky sú vždy tie posledné. Ak sa k ním vrátiš neskôr, po ďalšej smrti, nemajú už takú cenu. Pochop, neviem sa tu od toho zatiaľ odpútať. Jednoducho ešte nie som pripravený. Ešteže nás do toho ani nenútia. Viem že je viacej tých ktorý sa do ďalšieho života ženú. Ale je nás tu stále dosť aj takých ktorí zostávajú. Ty si šťastlivec. Nechali ťa čakať na zemi!”

“No to áno. Šťastlivec som. Nepoznám ešte ani len svoj rozsudok. Neviem ako som si počas života počínal. Ale vy, vy ste šťastlivec! Pretože vy už to viete a dostali ste už aj ďalší plán. Ak pôjdete ďalej môžete si vybrať život a okolnosti ktoré vás očistia. Nie je to celá ta pointa cesty tam naspäť? Dostať sa tam hore k nemu?” – opýtal sa Martin.

“Je, ale chvalabohu ja som ten ktorý si tu diktuje že kedy je ten čas.” – povedal a žmurkol na Martina. “Pozri starú Agnešu. Tam dole. Tá nie a nie umrieť. Šéfka špeditérov. Zo stoličkou v kancelárii je už takmer zrastená.” – zasmial sa a ukázal na malú zavalitú staršiu pani s helmou na hlave. Divoko sa metala, rozhadzovala rukami a niečo vykrikovala po robotníkoch v prístave.

“No len aby ste to stihli do ďalšieho výdychu.” – starostil sa Martin.

“Tu nás neženú priateľu. Všetko stihnúť? To si vymysleli iba ľudia. Pôjdeš k nemu tak či tak. Nič nemusíš ale všetko môžeš. Nikto ťa nenúti. Môžeš sa však o to pokúsiť. A v tom je rozdiel.” – povedal ujko a skočil do mora. Neostalo po ňom výšplechu a hladina sa ani nepohla. Zmizol v hlbočine. Naraz len prišla veľká vlna. Akoby odnikiaľ. Mocne narazila o betónovú stenu terminálu kde sa stará Agneša ešte stále rozkrikovala a takmer celú ju zalialo vodou. Čajky sa šli smiechom potrhať a robotníci predstierali že bežia po uterák. Agneša chytila helmu a hodila ju od zlosti o zem. Zvrtla sa na opätku a kým sa z nej ešte stále liala voda sa nahnevane vybrala naspäť  do kancelárie. Jeden z robotníkov poslušne helmu zdvihol a nasledoval šéfku.

Martin sa usmial tejto scéne. Tieto malé veľké či drobné udalosti. Stojí za to žiť. Bol rád že môže čakať tu dole na zemi. Naraz sa objavil naspäť v byte. Jelka a Dominik už dojedli. Na stole boli ešte čerstvo doliate šálky kávy a tí dvaja boli v družnej debate. Listovali v dennej tlači. Zvláštne bolo že Jelka už nesedela oproti nemu ale pri ňom, čo Dominikovi nijak neprekážalo. Na niečom sa chichotali. Dominik sa snažil nahlas čítať po chorvátsky, čo mu celkom išlo, no napriek tomu sa Jelka zadúšala smiechom. Ako pobláznená tínedžerka alebo ako keď šuhaj pošteklí mladú dievčinu ktorej sa on páči.

V novinách sa objavil aj vskutku zábavný článok. Dominik čítal nahlas. 

Mestská polícia včera vypočúvala starého muža z ulice 3 Ul. Žrtava fašizma, Rijeka. 80 ročný občan bol vypočúvaný pre neustále zotročovanie susedov hlasnou hudbou, a detailne, operou od Georges Bizet a jeho Carmen, ktorú prehráva nepretržite a stále dookola. Taktiež sústavne kŕmi holuby o ktorých je známe že prídu znova. Omrvinky aj opera napokon vytrápili susedov až naťoľko že zavolali políciu. Starý pán na každú otázku odpovedal len jedno. Nepočujem dobre, neviem čo hovoríte!

“A čo poviete na túto strašnú vojnu?” – opýtal sa Dominik ako spolu kráčali mestom na Sabličevo Beach. 

“Ja som pacifista.” – oznámila Jelka. “Keby niekto napadol moju krajinu, a chcel ju obsadiť, myslím že by som radšej ušetrila ľudí od všetkého toho trápenia a smrti ktoré vojna prináša a jednoducho sa vzdala.”

“Len tak bez boja?” – opýtal sa zaskočený Dominik.

“Môj dedo hovorieval že keby nás všetkých už od malička učili viac privoniavať k ružiam a učili nás menej o vojne, možno by bolo vojen menej. Dedo miloval záhradu. Na staré kolená šlachtil ruže. Mal niekoľko typov ruží všakovakých farieb. Vždy mi jednu odtrhol. Očistil ju od tŕnia a zastrčil mi ju do vlasov. A teraz si princezná ruží – povedal. Učil ma k nim privoniavať a vysvetľoval že každý druh či farba voní trochu inak. Najvábnejšie, až omamne, vždy voňali ruže šípové. Vošky na ružiach zvykol volať trestom Božím. Chodila som tam rada. Hlavne cez prázdniny. Bol to dobrý človek. Srdečný a inteligentný. Mocný telom aj dušou. Zdravé srdce ale hlavne bohabojný. Zbožňoval nás. Ako sme však rástli a letá sa striedali, veľakrát sme ho už potom zastihli unaveného. Hlavne neskôr som pochopila aké je to nefér. Obťažovať deda vnúčencami keď on si chce len sadnúť s kávičkou do záhrady. Tam medzi svoje ruže. Nasávať ich sladkastú vôňu a lúštiť pritom krížovku. Ale my sme sa chceli s ním naháňať a hrať a on sa vždy tak preveľmi namáhal. Stále sme ho otravovali s jedlom a pitím. Nedali sme mu pokoja. Hoci som bola len dieťa, vedela som že už chcel mať svoj pokoj. Nebolo to od mojich rodičov fér. Bolo bezohľadné využívať dedovu lásku na nejakú povinnosť. Hnevala som sa na mamu aj otca. Rodičia by už nemali vešať vnúčence na krk starému otcovi. Rodičia vychovávajú svoje deti a potom, keď tie vyletia z hniezda, majú už právo na svoj oddych a na veci ktoré majú radi. Nemali by sa lopotne venovať vnúčencom. Nie! Ani len z lásky. Nemala by to byť povinnosť. Dedo si už svoje odžil, deti vychoval. Vnúčence by nemali byť záťažou ale len občasným potešením, no keď ich človek nechá u starého otca príliš dlho napokon záťažou predsa len sú. Napriek všetkému dedovi sme nikdy nevadili. Donútil sa z lásky. Ale nemalo by to tak byť. Zastonal, postavil sa z lavičky a šiel nám po malinovku a po sladkosti. Potom nás nahaňal po záhrade alebo striekal hadicou na polievanie. Jačali sme ako diví. Ku krížovke sa už nedostal. Jeho káva vychladla a lavička ostala prázdna. Po dlhej naháňačke dedo zmizol v dome aby nám navaril. Vojnu si pamätal veľmi dobre ale nikdy nechcel o nej hovoriť. Mám za to že to bol tiež pacifista. Myslím si že každý mocný človek by mal byť tak trochu pacifista. Inak sme vždy len jedno kliknutie od absolútnej katastrofy či koncu sveta.” – zaspomínala si Jelka.

“No to áno, ale neznamenalo by to že si nás môže potom hociktorý agresor len tak obsadiť a zobrať alebo nás aj celkom vyhubiť?” – pokračoval Dominik ustarane. Pacifista, mierotvorca a či Gándhí nešli mu nikdy nejako do hlavy. Tichý odpor Indie nikdy naozaj nefungoval. Bolo to utrpenie. Briti si aj tak urobili svoje. To že nakoniec odišli bola len náhoda. Žiadna búrka netrvá príliš dlho. Čo z toho že netečie krv keď vnútri krvácame. Akoby mohol jeden aj chcieť utláčať či vytláčať alebo sa snažiť vymazať jeden unikátny národ. To že budú poslúchať a žiť ďalej pod inou vlajkou je vlastizrada. Nie, pacifizmu Dominik nikdy nejako obzvlášť nerozumel a rozhodol sa debatu ukončiť. 

“Kde by sme všetci boli?” – začal si v mysli hovoriť Dominik. “Keď sa všetci prestaneme brániť a zložíme zbrane, vždy tam niekde ostane ten jeden ktorý bude chcieť stále vládnuť a ovládať, a ten jeden si aj ponechá svoje zbrane. Ľudská povaha a svet ľudí v skutočnosti nezmenili sa za celé tie tisícročia prečo by sa malo všetko zmeniť akurát dnes. Dominik nemal dôveru v inteligenčný pokrok. Hitler bol inteligentný ale to mu nezábranilo napáchať škody pretože mal pomýlené srdce. Komplexy z neho spravili netvora. Sme prekliati a prekliati aj ostaneme. V jediné v čo sa dá veriť je ten prapodivný a najprimitívnejší, no zároveň najušlachtilejší, ľudský cit ktorý sa volá láska. Pacifizmus je teda prejavom lásky. Už tomu rozumiem. Preto sa často hovorí ako má emocionálna inteligencia navrch nad tou mozgovou. Empatia nad ľahostajnosťou. Mier nad vojnou. Láska a sloboda sú základným materiálom z ktorých sú utkané naše duše. Telo však zaostáva, telo býva vadné. Nesie si zo sebou kopec starých génov a možno ešte stále aj ten opičí.” – ukončil v sebe zaujímavú úvahu Dominik a oslovil Jelku.

“No a ako ste prežívali keď prišiel kovid?” – zmenil zámerne tému. V duchu si sarkasticky zagratuloval že v tento nádherný deň, tu, ako tak kráča s Jelkou, nevybral na rozhovor dačo pozitivnejšie. Od vojny ku kovidu. Som majster randenia. Špeciálne prinášam príjemné rozhovory o súčasných pliagach a krviprelievaní.

“Bolo to ťažké obdobie.” – povedala Jelka a trochu zosmutnela.

“Sakra Dominik! Ty a tvoja chorobná posadnutosť drámou a otváraním nepopulárnych debát. Prečo sa vždy rýpeš vo veciach o ktorých nechce nikto iný hovoriť?” – opýtal sa tentokrát Martin sám seba ako sa tak vznášal popri nich. “Ale pozrime sa že kto tu chce byť sudcom. Nezabudnem na to ako som sa raz počas služobného obedu vyslovil pred hŕstkou zaslúžilých manažérov a jedným riaditeľom nákupného oddelenia. Všetci už boli šedivý a niektorí sa už aj tešili do dôchodku. Mnohí sa zdalo že doň ani nedobehnú. Respektíve nedolezú po štyroch. Komentoval som prostoreko na to ako môže niekto vydržať v jednom podniku na jednej pozícií celých 20 rokov, že je to nezdravé a neprirodzené a že ja by som sa už dávno obesil. Život má byť turbulentný a dynamický – mudroval som sebaisto. A bolo to až pri zákusku keď som si všimol že je pri stole akosik priveľmi ticho a že na mňa všetci gánia. Ale ja vás chlapci veľmi obdivujem, ja len vravím, 3 roky na jednej pozícií alebo 5 rokov v jednom podniku je moje maximum. – povedal som po chvíli aby som napravil škody, a aby som skryl trapas ktorý sa zračil v mojej tvári, napil som sa z kávy. Ich tváre mám dodnes pred očami. Zrazu som už nebol súčasťou toho čo uctievajú a teda stal som sa nepopulárny. Občas mi možno chýbal takt. Prídem ako zemetrasenie no o chvíľu je už ticho a potom rátam a obzerám škody. V tomto svete je populárne uctievať zaužívaný systém a staronové trendy ale málokto sa odváži plávať proti prúdu alebo o tom iba hovoriť.” – zaspomínal si, teraz už s poriadnym smiechom, Martin.

“Ale prežili sme.” – dodala a usmiala sa. “Mamička nám odišla, z bytu som už nemala nič. Sezóna bola mizerná. Žila som z úspor. Najviac som sa bála o deti aj o malého Lea. Také hlieny sme uňho ešte nikdy nevideli. Jediné šťastie že žijeme pri mori. Každá choroba tu trvá a polku kratšie. Myslím že v to aj všetci verili. Mnohí však pomreli. To leto síce tiež voňalo oleandrami aj ružami ale voňalo aj smútkom a neistotou prichádzajúcich dní. Všetko sme to ale zvládli. Tu sme, aha!” – zasmiala sa a obkrútila si ľavú ruku okolo jeho širokých pliec.

“A u vás ako Dominik? Ako ste to tam prežívali.” – opýtala sa a dlaňou mu hladila spotený chrbát. Dominik myslel že zošalie a nebyť tu cez plot krík ruže ani by sa nebol zachránil.

“Ešte len ráno a už také teplo.” – povedal a odskočil od nej. Odtrhol maličkú ružu aj s kúskom stonky. Privoňal k nej a potom ponúkol Jelke. Tá si privoňala a zavrela oči. Dominik jej zobral kvet z ruky a zasunul jej ho do vlasov. Držala tam pekne na boku hlavy.

“A teraz si kráľovná ruží.” – povedal jej.

“Dedo vravel princeznička.” – chichotala sa blažene a pokračovali v ceste.

“Nám dala pandémia poriadne zabrať.” – pokračoval k otázke. “Lockdown bol tragický. Povinné testy ešte horšie a každý sa bál vakcíny. Nikto nevedel s čím máme presne dočinenia. Aj ja som vtedy ochorel a neskôr tiež. Kondícia išla postupne dolu. Pozrite sa na to brušisko.” – zasmial sa, na čo však Jelka vôbec nereagovala. Zdalo sa že jeho pár kíl navyše ju vôbec netrápilo.

”Výlet do potravín. Nákup. To bolo jediné dobrodružstvo ktoré človek za celý deň zažil. Jedného času som nemohol ísť ani behať. Policajti stáli pred vstupom do lesa a kontrolovali či mám rúško a test. Nevychádzali sme. Nechali nás robiť z domu. Nikto z nás už nie je odvtedy rovnaký. Všetko sa zmenilo. Ľudia ostali nejaký zvláštny. Zomrela kopa ľudí. Bolo to všetko taký jeden veľký šok. Spoločnosť sa zmenila. Pamätám si na deň kedy oznámili koniec povinnosti nosiť rúška. Bol to taký čudný pocit. Rúškami sme všetci trpeli a zrazu úľava. Taký nezvyk ak vám dá niekto dolu železnú košeľu. Človek je zvláštny tvor. Naučia ho poslúchať a toleruje aj námahu a potom keď sa pravidlá trošku uvoľnia je to zaiste vždy veľká radosť. Existujú dve rôzne reakcie na náhly prísun slobody. Jedni sa začnú jašiť a tešia sa. Neveria svojim vlastným očiam. Užívajú úľavy. Napokon si zvyknú a prestanú si to vážiť a voľnosť stane sa im znova štandardom. To je človek. No a tí druhí. Tým pravidlá chýbajú. Sú viac bojazlivý a na poslušnosť si už veľmi zvykli. Iba neochotne, nedôverčivo a skepticky zložili si svoje masky. Niektorí si vyslovene želajú nad sebou tvrdú ruku a pevný rád. Disciplínou žijú. Napĺňa ich keď môžu poslúchať. Nejde o to že by boli nezodpovedný alebo že sa nevedia sami postrážiť v záujme fungujúcej spoločnosti a spoločnej zodpovednosti. To by sa už potom hodili skôr do skupiny neprispôsobivých vyvrheľov alebo anarchistov. Sú ale radšej keď musia niekoho alebo niečo nasledovať, lebo inak sa cítia stratení.

Keď sa týrajú povinnosťou cítia sa o to voľnejší, ba čo viac, šťastnejší.” – už viac menej pre seba uvažoval Dominik. “Najhoršia však bola separácia. Celkové odlúčenie od kolegov a ľudí. Doma som sa cítil ako raz môj otec, keď ukradol babke kľúč a odišiel sa pozrieť do prázdneho domu svojich tragicky zosnulých rodičov. Príbeh nám raz rozpovedal so slzami v očiach. Bolo to po dlhom víkende s kamarátmi od rybačky. Vrátil sa veľmi opitý a akýsi netradične rozcitlivený a neistý, miestami až na pokraji zúfalstva a často nesúvislý. Keby ho vtedy matka neobjala možno by sa nám až celkom zrútil. Plakal jej v náruči ako malé dieťa alebo ako maličká srnka ktorá stratila svoju mamičku.“ – pustil sa do osobného príbehu Dominik.

“Vyšiel zopár schodov a odomkol tajomné dvere ktoré poriadne zaškrípali pretože boli zamknuté až príliš dlho. Ako prvé ušli pavúky a potom zdalo sa mu že chodbou preletela malá myš. Otca ovalil odor zatuchnutého domu ktorý už nebol roky vetraný. Triasol sa strachom ale túžba navštíviť dom ho hnala ako diablov bič. Sám si do nedokázal vysvetliť. Hľadal v tom akési uspokojenie a či rozuzlenie. Dominikov otec sa už dlho zastrájal že ta pôjde. Rodičia mu chýbali a babkina nedotknutá mohyla mu robila napriek. Rozhodol sa ju nabúrať a všetko obrátiť hore nohami. Babkina posadnutosť ho rozčulovala. Ako veselému decku mu prišla taktiež čudná. Áno, vydával ju ako tam po večeroch chodí, potom čo už deti uložila spať. Malý lampáš a jej drsná, zatrpknutá a bolesťou unavená tvár v odraze slabého svetla. Nenávidel ju zato. Jeho malá sestra sa bála a pozvánku na revolučnú návštevu domu odmietla. Deň si pamätala až príliš trpko a dom už nikdy nechcela zvnútra vidieť. Celý čas sa tvárila že tam nie je. Keď s bratom chodili okolo tvrdila že ona žiaden dom nevidí. V ten deň ju zo školy vítala napoli démonizovaná a napoli Bohu odovzdaná babka ktorá ju len bez slova vzala do svojho domu a navravela jej že podlahy domu sú už prehnité a budú ich musieť opraviť predtým ako bude zase možné vojsť dnu. Maličká všetko uverila. To že mamička ani otec neprichádzali uverila babke že je preto že odišli pracovať do vzdialeného mesta aby sa oni mali lepšie. Keď sa jej pýtala kedy sa už konečne mamička vráti jej povedala že žiaľ rodičia ochoreli na strašnú chorobu a umreli. Mala to za milosrdnú lož z ktorej sa pravdepodobne hneď na druhý deň vyspovedala. Otec vošiel dnu. Hodiny na stene už netikali. Boli tiché ako aj tajomstvo tohto domu. Veci ostali nehybné, akoby začarované v čase. Papučky boli tam kde ich sestra nechala a veškerá obuv aj domáce papuče otca aj matky ležali vedľa seba. Pekne poukladané. Jeho papuče neboli zarovno ale boli nedbalo odkopnuté pri stene, presne tak ako ich pred odchodom do školy vždy nechal. Na vešiaku viseli ich bundy a kabáty. Otec ich odvesil hodil na zem a vycikal sa na ne. Potlačený hnev, vzdor a smútok boli pravdepodobne oveľa silnejšie ako sa mohlo zdať. Otec ďalej rozkopal papuče aj boty po celej chodbe a valil sa ďalej dnu. Vošiel do obývačky. Všade bol prach. Vo váze na komode boli vysušené kvety. Matka milovala čerstvé kvety. Každý týždeň boli vo váze nejaké nové. Schytil vázu a hodil ju o zem. Malé kryštáliky sa rozbehli po celej podlahe obývačky akoby tiež už mali toho dosť a boli radi že sú voľné. Na jedálnom stole boli taniere z raňajok ale chlieb ktorý otec v to ráno nedojedol tam už nebol. Zato škrupiny z vajca na tvrdo stále áno. Rátal teda skôr že myšky si zajedli ako to že by to babka odpratala. Nechytala sa ničoho. Chodila tam plakať. Mamička by nikdy takto stôl nenechala. Kam sa vlastne ponáhľala a prečo neodpratala? Všetky taniere pohádzal o zem. Potom strhol zažltnuté spráchnivené záclony a pootváral okná. Posteľ v spálni rodičov bola ustlaná a na nočnom stolíku bola dáka mamina kniha so záložkou na 63 strane. Po stopách vraha, črtalo sa v nadpise. Mala rada kriminálky. Otec rozhádzal posteľ a postrhával záclony aj v tejto izbe. Okno tentokrát neotvoril ale hodil cez neho ťažkú maminu knihu. Potom si vraj už nič nepamätá len to ako ho babka našla vzlykať v jeho detskej izbe ktorú zdielal zo sestrou. Vzlykal a kričal na celý dom. “No tak kde ste? Stará tvrdí že ste ešte stále tu! Akoto že vo váze už nie sú čerstvé kvety. Mama prečo si neodpratala? Počuješ? Prečo je všade prach a prečo máme také špinavé okná a žlté záclony? Mama, otec tak kde ste? Kde steeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee?” – reval, kričal a trhal sa babke z náručia. Babka si vnúčika privinula a na pár týždňov bol zverený do lekárskej starostlivosti. Lekár udalosť nazýval ako odložený posttraumatický stres. Babka sa nezverila že je to všetko aj jej chybou práve naopak mohyla bola naspäť v pôvodnom stave. Okno zasklené a staré záclony zavesené. Nemyslím si že jej otec toto šialenstvo niekedy odpustil ale bola mu matkou aj otcom. Čo už mohol len robiť ako len to málo že mal ju rád.” – rozpovedal príbeh Dominik a akoby to všetci čerti chceli, niekde tam v polke tohto žalostného príbehu sa musel celkom stratiť z reality, pretože sa našiel ako drží Jelku okolo pása. Mala hlavu opretú o jeho pravé rameno a slzili jej oči. Tvrdila že má alergie. Dominik je podal servítku. Od kovidu mu neustále tečie z nosa, bez ohľadu na to či je leto alebo zima. Jelka si poutierala oči a zanedlho sa pred nimi otvorila prenádherná pláž ku ktorej, z vrchu ulice, viedli dlhé vinuté schody.

Sabličevo Beach by Martin Borecký

“Tadá! Tak už sme tu.” – usmiala sa Jelka. “Sabličevo Beach. Moja obľúbená! No poď, rýchlo, kým sa sem nahrnú ľudia!” – povedala Jelka a hrnula sa dolu schodmi. Dominik ostal stáť hore a zasnene pozeral ako sa svižne a energicky valí Jelka dole. Bola taká plná ohňa a energie. Vedela sa rozcítiť ale zároveň bola taká silná. Toto kombo sa mu dostávalo do krvi čoraz viac a viac.

Pláž bola naozaj útulná. Kamienková s malým plážovým barom kde sa čo to varilo a hodne nalievalo. Z baru znela dáka úžasná a veselá muzika. Martin, niekdajší milovník muziky, šiel rýchlo skontrolovať. Colette Renard a jej Ah dis donc, dis donc. Čarovné, no prosto čarovné! – pomyslel si a potom zaletel pozrieť Agnešu. Sedela v kancelárii. Dostatočne šokujúco, vždy na všetko pripravená a nesmrteľná, na operadle kancelárskej stoličky jej visel prevesený pršiplásť.

Od toho dňa čo ju tak znenazdajky zlialo sa vonku pri termináloch už ani inak neukazovala. Bolo to vždy komické, keďže vonku pieklo slnko a nikde ani mráčka, ale robotníci sa neodvážili ani len pousmiať. Kým sa Martin vrátil boli Jelka a Dominik už vo vode. Jašili sa tam ako malé deti a potom spolu odplávali ďalej do mora kde, Martinovmu jastrabiemu oku neuniklo že, padol prvý bozk. Martin si už myslel že sa ani nevrátia. Utopili sa tragicky. V jeden druhého hlbokej láske – predstavoval si Martin sarkasticky titulku zajtrajšieho denníka. Tak ďaleko by on nikdy neplával. Fóbia zo zatúlaných žralokov mu ako človeku nikdy nedala na dovolenkách pokoja. Tučko Dominik bol kupodivu skvelý plavec a Jelka tiež plávala ako ryba vo vode. Mala krásnu postavu. Na svoj vek naozaj áno. Martin sa nudil pusinkovaním čerstvo zamilovaných a tak sa zatiaľ vznášal v bare a predstavoval si ako asi môže chutiť také biele chladené. Malvazija s ľadovou sódou v takomto horku. Život mu chýbal. Počúval nudné, no akokoľvek, čarovne ľudské rozhovory turistov. Boli tam Američania aj Taliani. Skupinka mladých Američanov bola nanajvýš arogantná. Akoby im patril celý svet a akoby ich každý mal v zahraničí uctievať alebo čo. Nevedno odkiaľ to prišlo ale boli taký. Možno ich krajina zle vychovala a možno sa tomu iba neubránili. Každý národ má svoju históriu ktorá, priamo či nepriamo, potom tvaruje povahu národa. Chorváti mali čo to do seba. Mali v sebe akúsi sexy energiu. A Taliani, tí boli, prosto, Talianmi. Vyhadzovali ruky k oblohe a sťažovali sa na nekvalitné červené víno. Mamma mia! Non puoi bere quel vino! Napokon sa Dominik a Jelka z vody vrátili a chvíľu sa slnili, dali si zopár drinkov a potom sa pobrali naspäť do mesta kde si dali obed. Potom čo prišli domov sa už Martin radšej nepozeral ale nebol vôbec prekvapený že sa zavreli do Jelkinej spálne odkiaľ vychádzali už len tlmené ale jednoznačné tóny spoločnej lásky a fyzického spojenia. Erotického spojenia dvoch ľudí ktorí si jednoducho padli do oka. Dominik mal menší penis a Martin sa z jeho myšlienok dozvedel že to bolo hlavným blokom akýchkoľvek pokusov sa znovu zaradiť do života lásky, vzťahov a erotiky. Jelka mu jedného rána povedala že keď sú spolu sa cíti ako keď ju volá jej pípajúca práčka. Vie že ju musí ísť vypnúť ale môže to ešte chvíľu počkať. Dominik sa do nej naprosto zamiloval. Do konca dovolenky ho Jelka ešte zobrala po  okolitých plážach, na zámok Trsat a do Opatije. Raňajkovali spolu každé ráno a Dominik raz uvaril pravý slovenský slepačí vývar a potom tiež pripravil rybu a inokedy kura podľa Jamieho Olivera. Jelka slzila. Vraj nikto pred ňu ešte nikdy nič nepoložil takto hotové. Dominik ju vtedy pobozkal a povedal že od dnes to bude pravidlom. Výhľad zo zámku Trsat bol vskutku čarovný. Západ slnka a prechádzky ulicami Opatije umocňovali romantiku. Po čarovných uliciach už kráčali ruka v ruke. Opatija je prenádherné pobrežné mesto na pobreží Jadranského mora. Módne letovisko z 19. storočia je posiate vilami z habsburskej éry. Lungomare je promenáda, ktorá sa hadí pozdĺž pobrežia a ponúka výhľad na mesto a susedné ostrovy. Vo vile Angiolina z 19. storočia, ktorá sa nachádza v záhrade s exotickými rastlinami, sídli Chorvátske múzeum cestovného ruchu. Časti kostola sv. Jakuba pochádzajú zo 16. storočia. Mestečko je nádherné. Keď sa lúčili sa Dominik hlúpo opýtal či jej môže občas zavolať. Jelka povedala že okrem pípajúcich zariadení v dome nič iného nemá a že ho bude čakať každý deň. Po príchode domov Dominik vybozkával mamu doma v Brehoch a naposledy sa pozrel na prenádherné polia a lesy. V apartmánoch dal výpoveď. U šéfa si vybavil takzvanú remote pracovnú dohodu ktorá mu umožňovala pracovať odhocikiaľ v rámci republiky, ale keďže Dominik bol expert a nechceli o neho prísť, nikdy sa jeho šéf naozaj nepýtal či sedí doma na Slovensku alebo či si honí pipík niekde vo Vietname či Thajsku. Akokoľvek vulgárne a škaredo to znie. Tak to povedal jeho šéf. Dominik sa vrátil do Rijeky a s Jelkou hádam žijú až dodnes. 

Chodia sa milovať tam na kúskoch plochých skál okolo Sabličevo Beach, a možno, chodia sa milovať aj niekde ďalej. Predstavte si že adoptovali aj dieťa, pretože nechceli svoje vlastné, hoci Jelka sa stále nazdávala že môže ešte jedno mať, Dominik vedel že bolo by to riziko. Malý cigánik zo Sýrie bol nanajvýš krikľúň a života schopný borec, ktorý akoby vždy tvrdil že nikoho nepotrebuje, ale vnúčik Leo si ho zamiloval. Malého prisťahovalca aj Dominika. Obaja synovia Jelky pri návštevách sústavne objímali Dominika akoby to bol nejaký zázrak alebo čo. Dominik sa našiel vo svete naprosto úžasnom a priam neuveriteľnom a každý večer hovoril k prababke aj otcovi.

“Ja som vám hovoril že sa to nakoniec vždy dobre skončí.” – hovoril v kúpeľni z oknom ako tak kľačal na kolenách.

Babka mu povedala : Vďaka Bohu. Otec mu povedal: Vďaka tebe Dominik, Boh je vždy len tam kde si aj ty sám.

Je November. Martin sa zobudil na konci tohto fantastického príbehu naspäť v lese. Tam na Malej Bani v Rači, kde aj zaspal, bolo pomerne chladno. Hodinky ukazovali len jednu minútu potom ako sa naposledy pozrel na čas. Celý rozčarovaný sa pobral naspat do apartmánu. Zdvihol hlavu z dreveného stola a nemohol uveriť tomuto zázračnému pocitu fyzična a pocitu že naozaj žije. Život je tu. Och môj milosrdný Bože! Ja žijem. Pre boha, ja naozaj žijem. Chytil si tvár a šklbal si vlasy. Potom sa štípal do tváre. Z Rijeky do mrazivého prebudenia. Grrrrrrrrrrrrrr. Aký to len čudesne prenádherný a zároveň škaredý sen! – hovoril si ako tak bežal naspäť dolu do apartmánov.  Všetko zmením, všetko zmením, prevrátim celý svoj svet naruby- opakoval dookola a dookola ako tak bežal ozlomkrky dole brehom.

Takže to bol všetko len jeden dlhý no pritom krátky sen? Bežal dolu kopcom a cez les a tmavá Knižkova Dolina mu pripadala krásnejšia ako kedykoľvek predtým. Bežal ako o život. Sviečky v apartmáne horeli a všade bolo teplo a príjemne. Martin sa usadil a zavolal mame. Mama idem do Afriky. Zamrznutými rukami našiel email v odloženom mailboxe. Po roku odpovedal dobročinnej organizacii v Afrike. 

Predmet: Život je jedno veľké dobrodružstvo. Len keby sme mohli dovoliť si to priznať!

Vážená organizácia,

Rád by som vyraziť pomáhať tam kde treba. Prosím dajte mi vedieť ďaľšie náležitosti.

S pozdravom

Martin Borecký

28. Dieťa, Chlapec, Muž

20.11.2024

Ošetrovateľ (časť štvrtá) Po vizite to už celé išlo akosi prirýchlo. Pomocníkove aktivity mohli aj nemuseli byť nasledovné. Odviesť pacienta na ergoterapiu, do bufetu k Erike alebo na vyšetrenie k špecialistovi. Na vozíku alebo pešo. Podľa stavu pacienta. V rámci areálu alebo do Pezinka. Do Pezinka na polikliniku alebo sanitkou až do Bratislavy. Bol to zaujímavý život. [...]

27. Dieťa, Chlapec, Muž

16.11.2024

Vráť láske čas, keď málo vie, vráť, nech aj jeseň májom je. Vráť, nepočítaj týždne strát, vráť, zajtrajšok jej vráť! Marika Gombitová Ošetrovateľ (časť tretia) Vizita O deviatej už museli všetci sedieť dobreženie vzpriamene ako žiačikovia v škole za lavicou. Niektorí žiaci sa síce opierali jeden o druhého a zopár ich bolo treba poklepať po ramene a zobudiť [...]

26. Dieťa, Chlapec, Muž

11.11.2024

Když vidím tyhle lidský vraky, třesu se strachem před přízraky, že jednou ze mne bude taky … důchodce. Karel Kryl Ošetrovateľ (časť druhá) Raňajky Každý má rád dobré jedlo. Náš apetít je často jediná vec ktorá nás drží pri živote. Naše zdravie funguje kým nám naozaj chutí ale naozaj nám chutí len kým sme naozaj zdravý. Je to akosi obojstranne, že jedno [...]

baran, korba

V armádnej uniforme doniesli Putinovi 52-tisíc eur. Starosta a exposlanec SNS poslúžili ruskej propagande

21.11.2024 20:36

Krok starostu si samozrejme všimla ruská propaganda a aj ruská štátna.

Bolsonaro

Brazílska polícia obvinila exprezidenta Bolsonara z pokusu o puč

21.11.2024 20:12

Medzi obvinenými je okrem iného exminister obrany, bývalý poradca pre národnú bezpečnosť či bývalý minister spravodlivosti.

Poľadovica, počasie, zima

Dopravu na slovenských cestách komplikuje poľadovica i sneženie

21.11.2024 19:37

Komplikovaný je aj prejazd Čertovicou. "Sneženie, neupravená vozovka, šmýkajúce sa kamióny," opisuje Stellacentrum aktuálnu situáciu na horskom priechode.

Poľadovica, počasie, zima

Dopravu na slovenských cestách komplikuje poľadovica i sneženie

21.11.2024 19:37

Komplikovaný je aj prejazd Čertovicou. "Sneženie, neupravená vozovka, šmýkajúce sa kamióny," opisuje Stellacentrum aktuálnu situáciu na horskom priechode.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 38
Celková čítanosť: 42737x
Priemerná čítanosť článkov: 1125x

Autor blogu

Kategórie