Všeobecná mizéria ľudstva, schopnosť zámerného ničenia vlastnej pohody, je akousi základnou esenciou nášho nepokojného života.

Zemetrasenie

Je začiatok Marca, konkrétne 8 Marec 2082, a z obrovskej rezidencie postavenej v historickom zámockom štýle sa bohato dymí z komína. Rána a večery, nehovoriac o nociach, sú ešte stále také chladné. Akoby už všetci čakali na to trvajúce, príjemné, teplo neskorej jari. Ľudia v mestečku Prameň sa už nevedia dočkať teplejších dní. Tých prvých zelených lístkov či pestrých kvetov, možno vône fialiek a potom aj orgovánu. Zopár vrabcov nespokojne odskočilo z rímsy a začali hašterivo protestovať, keď vetrík na nich poslal kúdoľ voňavého dymu. Orechové drevo nevidia, necítia, vrabce horieť už len tak hocikde. Sami si odvykli, zabudli, čo je to vlastne dym. To len slúžka Anna zase naložila hosťom do krbu. Je to na vyžiadanie. Pre romantické duše. Optimu ku krbom Matej nikdy neposielal. Hoci sa s ňou stále škriepi, mal ju až príliš rád na to aby sa mu poškodila alebo čo i len zašpinila od sadze. Keď ho veľmi nahnevá tak ju pošle do skladu a tam ju vypne a zakryje bielou plachtou. Prejdú niekedy až celé týždne kým zacnie sa mu znovu po jej spoločnosti a potom ju znovu zapne. Optima je posledný model tohto neskutočne drahého titánového spoločníka a robota pomocníka v jednom, ktorý je potiahnutý umelou kožou a vyzerá na nerozpoznanie od peknej slečny. Optima oplýva mimoriadnymi pohybovými, operačnými a mozgovými schopnosťami umelej inteligencie. Anna slúži u Mateja už dlho. Nevadí jej robiť špinavé či namáhavé práce. Vlastne, celkom si tú aktivitu užíva. Neznáša novú dobu. Tvrdí, že je to to najhoršie čo ľudí stretlo. Bývalá predavačka potravín stratila prácu už dávno. Vymenili ju za robota. Supermarket Man, Verzia 12 dokáže dnes vykladať tovar, radiť zákazníkovi alebo dávať pozor na zlodejov. Rovnako tak dokáže účtovať nákup a popriať človeku pekný deň. Matej spoznal starú Annu pred rokmi, práve v termálnych bazénoch mestečka Prameň, a bolo mu jej ľúto. Bola to taká tá stará usmievavá poctivá zvráskavená tvár a tak pozval ju pracovať k sebe a ponúkol jej dokonca aj stravu a malú izbietku vo vežičke na západnej strane. Každá izba tohto hotela mala väčší či menší krb. Na požiadanie, za špeciálny príplatok, sa nostalgickým hosťom, väčšinou mladým párom, v krbe zakúri. Matejov Hotel je zariadený v starom gotickom štýle, ktorý kúpeľný hostia veľmi obľubujú. Dolu v obrovskej sieni, veľkolepej hlavnej sále, ktorá je rozdelená na tančiareň a jedáleň stojí obrovské koncertné krídlo a vždy v sobotu večer príde umelec pianista a zahrá klasiku či rezký jazz. Royal je najpôsobivejší objekt v mestečku Prameň a lepšie situovaným hosťom ponúka príjemný zážitok a starodávny luxus. Všade sú vkusné lampy aj lampičky, neskutočné tapetové vzory sa striedajú v halách, chodbách a na izbách a všakovaký nábytok je úchvatný, všetko je ladené do tmava, a všade pri oknách stoja obrovské palmy a fikusy. Bohatá tmavozelená exotická džungľa je všade na schodiskach aj na izbách. Podlaha je z čierneho mramoru a stropy zdobia prenádherné maľby. Je to vskutku skvost tento hotel Royal a Matejovi aj prináša jeho jedinú radosť. Slobodný muž v jeho štyridsiatke, nemá akosi šťastie na ženy. Mal však štastie na výhru. Ešte kým fungoval hazard, asi pred desiatimi rokmi, vyhral neskutočných milión globálov a tak dal postaviť Royal a je to iba nedávno čo kúpil Optimu. To suseda Agnes, v dome priamo oproti hotela cez ulicu, je už dlho šťastne zadaná, hoci tak nevyzerá. Nevyzerá spokojná. Je večne vrazená v okne, nič jej nesmie újsť inak potom nespí celé týždne. A tak aj dnes, celá znepokojená, už zase teda raz beží za manželom, budí ho krikom a hádže po ňom vankúše. Uštipne ho do pleca, pretože nereaguje a potom spustí tým jej naliehavým protivným hlasom  a vskutku piskľavo.

“Jožo, Jožo!!!! Kde mám kvety? Dnes je emdéžed ty ohreblo staré! Už zase sa od nich dymí. Prekračujú kvóty! Viem to a poviem to starostovi. Dajú im sankcie a odoberú bony! Hahahaaaa. Vlastne, nahlásim to tej jeho Fione. Odkedy ju tam majú, starostu som živého nevidela! Prihovárať sa musím tej zasratej obrazovke čo sa ozýva ľuďom na recepcií. Už ani to nestačí že dali jej meno Fiona a spravili ju blondínkou, a čože tam nedajú aj nejakú staršiu pracovníčku. Čo nemajú na to program? Majú ale nechcú aby tam taká sa ukazovala. Ba čo viac, všetko chcú už len online, vraj už netreba ani na mestský úrad chodiť. Obrazovku Fionu zrušia. A já už som si aj zvykla na ňu, hoci je odporná. Mestečko Prameň – Vitajte – Fiona to vyrieši za vás. Jebem ja jejich stránku, dneska zájdem osobne na úrad. Matej je prešibaný, tá jeho hrdzavá skriňa Optima ešte viac, vedia oklamať merač! Točia ním ako sa im len zachce! Počuješ ty odroň starý!!! Vstávaj ty lenivý brav! V tomto sa už musí niečo urobiť!”

“Náááááh, nechaj ich tak Agnes. Vieš ako sa hovorí, dovtedy sa voda leje kým džbán je plný …. chrrr, chrrrr, ňoch, ňoch, argh.” – vybľabotal a ďalej chrápal.

“Och ty naničhodné klbko sádla! Dementný si po materi. Hovorí sa to inak. Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije! Tak si len spi. Všetko ti je jedno a ja musím rozmýšľať sama. A čo tie kvety?”

“Kvety kupuj keď to cítiš, hádam aj viac do roka, nerob na deň emdéžed zo seba zrazu otroka”! – zarýmoval z postele už akosi viac pri zmysloch a živšie. 

Och, ty šušlavé nemehlo, šak ti nie je nič rozumieť aj tak!” – odpovedala zlostne, mávla nad spiacim manželom rukou a poponáhľala sa naspäť k oknu do ulice. Veľké okno bolo v podstate celé zabrané vysokými rastlinami ale medzi fikusom a čínskou ružou bola tá oná, existovala tá dobre známa, diera, respektíve malá medzera, kade sa vždy nepozorovane dívala. Parapetu mala vystlanú, bola pripravená, vankúšiky či deky striedala aby sa jej miesto nezunovalo. Mala tam malú lampičku či miesto na malé rádio aj čaj. Pod lakťami mala teda vždy mäkúčko keď oprela si sánky do dlaní a čumela, často iba tak do prázdna. Dumala nad nespravodlivosťou sveta a nad tým ako sa veci strašne rýchlo menia. Keď sa nič nedialo, tak tam lúštila, alebo čítala knihu. Starú poctivú z papiera. Tablet mala iba na objednávky potravín a tiež keď zachcelo sa jej digitálnych krizoviek. Okoloidúci ju už poznali a hoci ju nie vždy v okne mohli vidieť, už akosi automaticky jej kývali keď prechádzali okolo, pešo, na autonómnom aute či na bicykli, a pokrikovali. Nazdar Agnes. Agnes vidím ťa. Agnes čo si už nedáš pokoj. Agnes ty striga!!! Robiť by ti ešte bolo treba. Zdravá si, ani boh ani čert ťa nechce. Nám sa dôchodkový vek stále posúva zatiaľ čo ty si hovieš! Volebné právo vám už chvalabohu zobrali…. a podobne výkriky sem tam zazneli ulicou. Bola to doba polarizovanej spoločnosti ktorá však nahrávala stále viac a viac pracujúcim ľuďom, osamelým matkám a mladým rodinám. Ľudia v neproduktívnom veku už nemali právo rozhodovať o budúcnosti. Starať sa o nich spoločnosť starala, dôchodky mali, ale doba aj parlament boli viacej sústredené na mladých, budúce generácie či pracujúcu triedu. Prosperita či nižšie dane, znižovanie pracovného času  pre pracujúcich, pomoc s bývaním či začlenenie mladých do moderného života, vzdelávanie spoločnosti, boli programy vlád ktoré budovali svet, spoločnosť a jej budúcnosť. Agnes to nesmierne štvalo že už nemohla voliť strany ktorých úspech bol kedysi postavený na dôchodcoch a spoločenskej či viacmenej regionálnej zadubenosti, sebeckosti či úzkoprsosti. Štvalo ju že nemôže voliť vôbec a dlho si na to zvykala. Darmo že často volila len na základe akéhosi toxického zvyku od istého človeka, či strachu zo zmeny alebo len na základe istých sympatií či jamôčok v líčkach pohľadného politika. Svet sa zmenil. Vízie politikov či spoločenstva už neboli natoľko tradičné či obmedzené. Bolo treba zachrániť planétu zem a zároveň vrátiť ľudstvo k pohode z celkového bytia. Stredopravica alebo pravý stred, niekedy nazývaná aj umiernená pravica dominovala politickému spektru. Možno aj preto že sa nachádzala medzi stredom a pravicou. Nebol to žiaden šialený nekontrolovaný liberalizmus ale ani socializmus či diktatúra. K predstaviteľom stredopravej orientácie patrili predovšetkým liberálno-konzervatívne, kresťanskodemokratické, ekonomicky a sociálne liberálne politické subjekty. V ekonomickej oblasti sa zameriavali na budovanie trhovo otvorenej ekonomiky, štíhleho a rozpočtovo zodpovedného štátu. Presadzovali a uctievali hodnoty ako sú sloboda jednotlivca, solidarita, rodina, autorita, zákon, národ, tradícia, rovnosť príležitostí, súkromné vlastníctvo či slobodné podnikanie. Dominantnou politickou rodinou stredopravých strán v Európe bola stále Európska ľudová strana, ktorá bola zároveň najsilnejšou politickou skupinou v Európskom parlamente. Voľby sa konali každý rok. Mnohým ministerstvám či svetovým inštitúciám predsedala umelá inteligencia ktorá bola teraz už prakticky všade. Dominovala školstvu, zdravotníctvu a veškerému manažmentu krajiny. Ľudia sa naučili využívať rady tohto mocného pomocníka, naučili sa kontrolovať a regulovať ho aby sa nevymkol spod kontroly. Prvé pozitívne výsledky už čoskoro ukazovali sa ako záhradkárovi sa ukazuje dobrá úroda v poli, tam v hriadke, a či ako ovocie na strome. Úspech sa vždy meral matematicky, viditeľnými a rozoznateľnými výsledkami strany. Zväčša išlo o sledovanie výsledkov v oblasti životnej úrovne krajiny, sledovali sa úroveň dostatku kvalitného jedla na obyvateľa, sebestačnosť krajín, zdravie poľnohospodárstva či celkové zdravie a pohoda obyvateľstva. Ekonomické ciele ustúpili jednoduchším záujmom. Človek potreboval prežiť, vrátiť sa k pôvodným princípom existencie. Človek mal jesť, pracovať, bývať a oddychovať. Človek mal pracovať aby mohol jesť a bývať ale pritom všetkom sa mal s celkového života aj tešiť. Éra úmorneho otročenia kedy zle zaplatený zamestnanec bohatej korporácie hľadá po práci čosi na večeru v supermarkete ktorý ponúka len predražený odpad sa chylila ku koncu. Éra draheho a nedôstojného či nedostupneho bývania bola tiež u konca. Rozmnožovanie bolo regulované. Agnes, matka piatich, na to každý deň nadávala. Vyhynieme vraj! Mnohí ľudia však už dávno pochopili princíp vošiek ktoré si zožrali tú rastlinu na ktorej parazitovali, množili sa a plienili jej povrch kým nezomrela a tak nebolo už jedla a vyhynuli. Na tomto sa teraz vo svete stretla väčšina. Bolo potrebné chrániť planétu, udržať zdravie zeme a kontinuitu ľudstva. Budovať zdravé globálne spoločenstvo. Korupcia už takmer neexistovala, v úradoch stratila moc a vplyv aj vďaka umelej inteligencií, regulácie a dôkladné kontroly boli nepriestrelné a mnohí ktorí do politiky išli kradnúť vlastne už aj o politiku tak stratili záujem, pretože v ich povahe nikdy nebolo poctivo slúžiť a pomáhať, v ich záujme bolo mať moc a lačno vládnuť, plieniť a kradnúť. Hotovosť nahradila digitálna mena GLOBAL. Platilo sa cez zvláštny náramok ktorý okrem iného sledoval vaše zdravie, upozorňoval na zvýšený tlak, čítal vám nahlas knihy či rozprával vtipy, sledoval váš denný stres či pulz aj to čo ste zjedli a prostredníctvom kiosku si človek vedel o sebe pozrieť všetko. Bol to teda jeden globálny svet, technologicky veľmi vyspelý, ktorý bravúrne spolupracoval na spoločných cieľoch planéty. Boli ako naleštená mašina, a za hlavné mali ciele na ochranu planéty a životného prostredia. Ekonomika sa posunula do úzadia a úspech krajiny sa meral prostredníctvom zdravia a pohody jeho obyvateľstva. Osobné bohatstvo či materializmus, pôžitok z bohatstva či odlišnosti tried, toto všetko prestávalo mať význam. Ľudia konečne sa konečne niekam posunuli. Začali milovať svoju zem a chceli ju chrániť. Dôverovali vládnucím stranám, obrovským svetovým korporáciam aj umelej inteligencií čoraz viac a viac. Dôraz sa kládol na udržateľné poľnohospodárstvo, chov zvierat, rybolov, zdravé stravovanie, zdravý životný štýl, pohyb a poctivú prácu. Vlády boli sústredené na poriadok a zodpovednosť, to áno, ale hlavnou esenciou celej snahy, očakávaným výsledkom tiež,  bola vlastne pohoda človeka a celková radosť zo života. Strana Jednotná a Zdravá Globálna Spoločnosť vládla už desiatym rokom i na Slovensku. Tak veru, svet sa zmenil. Veľa fyzickej práce už teraz vykonávali roboty, mnoho administratívnych pracovníkov už nebolo treba tiež, ale stále bolo treba ľudí aby roboty kontrolovali a riadili tak všetky automatizované inštitúcie či prevádzky. Riadila sa výroba, riadili sa ministerstvá a riadila sa výučba decák v triedach a riadilo sa takmer všetko ako tomu bývalo za starých čias. Riadili sa mliekárne a riadili sa aj pracovníci potravín. Riadili sa lekárne, kaviarne aj pekárne. Ľudia vedeli že nemôžu zveriť všetko strojom, bolo to až príliš nebezpečné. Boli to predsa len stroje. Veru, koľko malých požiarov umelej inteligencie sa tak stihlo uhasiť ešte predtým než zhorelo všetko. Ľudský faktor teda nebol na ústupe, práve naopak, bol čoraz viac a viac požadovaný. Mnohí už nepracovali a bola im vyplácaná digitálna mzda na základe zásluh. Čoraz viac ľudí pracovalo v programatorskych dielňach. Korporácie boli zamerané na zdravé prežitie ľudstva ako také. Nesledovali to aby človek vyhynul alebo sa celkom stratil či bol postavený niekam do púšte, na okraj spoločnosti. Nesledovali zánik, poškodenie či rozklad pôvodného spôsobu života ako výsledok modernej doby. Ľudia museli pracovať, samozrejme, budovať svoj malý svet uprostred tejto novej doby, ľudia sa museli naďalej snažiť, inak by sa celkom stratil dôvod, význam človeka na tejto zemi. Dôverne známa veta, A dal som ti zem aby si ju obrábal, preto stále stála veľkým nápisom na obrovskej hydroponickej hale kde pestovali sa paradajky na Žitnom Ostrove. Bola to hrdá poloautomatizovaná prevádzka ktorej CEO bol robot a vsetok ľudsky manažment sa dal zrátať na prstoch jednej ruky. Väčšinou len technici a údržbári. Firma ktorá zásobovala mnohopočetnými sladučkými odrodami paradajok takmer celú Európu bola prvá svojho druhu a bola tak pionierom. Hydroponické poľnohospodárstvo bola súčasná metóda pestovania rastlín bez pôdy, pri ktorej korene prijímajú živiny priamo z vodného roztoku. Tento ekologický a efektívny systém umožňoval pestovanie v riadenom prostredí skleníkov, šetril vodu, znižoval výskyt chorôb a zabezpečoval rýchlejší rast. Často sa využíval pre zeleninu, bylinky a ovocie. Krajiny EÚ mali vymyslené čomu sa kde bude najlepšie dariť a tiež spravodlivosť a férovosť podnikania, rozdelenie ziskov európskeho spoločenstva, neboli nikdy v lepšom stave. Všetko čo sa získalo sa akoby vracalo naspäť ľuďom. Svet ktorý poznal otročenie a korporátnu chamtivosť, kapitalistický svet ktorý dral človeka aby sa obohacoval a človek nemal aj tak nič, takýto svet sa čoraz rapídnejšie vytrácal.  Samozrejme, a chvalabohu, ešte stále  platilo to známe, kto nepracuje nech neje. A naozaj kto nepracoval ten nejedol, samozrejme, nie tak doslova. Takí bývali v takzvaných bunkách, pretože ľudí vlády už nedávali na ulicu. Vlády ľudí prevychovávali. Títo jedli len málo a veľmi úzkoprofilovo. Ovsené vločky, varené zemiaky, sem tam vajíčko či tofu, a pili len čistú vodu. Rovnako tak títo vydedenci systému museli pracovať. Každé ráno navštevovali pracovný tábor ale nie s bičom na chrbte. Kto si chcel radšej pospať alebo sa len tak válať, tak prosto ten nejedol alebo spal vonku. Mohli si vybrať z týchto dvoch trestov. Tým ktorí pracovali poctivo sa za rok na digitálnom účte  nahromadila celkom pekná sumička a vláda im dokonca pomohla sa zaradiť naspäť do života. Požičali im na jednobunkový domček a našli im prácu aj miesto v spoločnosti. Sedenia s umelou inteligenciou, volali sa Ako To Zlepšiť, mali zadarmo tiež. Inak tieto neboli vôbec lacné. Veľa vecí sa naozaj zmenilo, drasticky, nezastaviteľne, rýchlo a rozhodne, to sa nedá starej Agnes uprieť. Nevieme či chápala že mnohé bolo nevyhnutné na záchranu ľudstva. Mnohé veci, návykové látky, drogy, škodlivá medicína či toxické potraviny, tabak, cukor či alkohol boli prosto teraz na ústupe. Bolo to všetko pre dobro a zdravie ľudstva. Pitie alkoholu nebolo podporované. Tvrdý alkohol sa dal kúpiť len prostredníctvom špeciálneho bonu ktorý stál hodný kus digitálnej meny. Desať globálov za dvojdecovú fľašku Jacka Danielsa alebo za pol litra Chopin vodky! Automatická strata medicínskych výhod, bonusov, následkom reportu ktorý bol o kúpe alkoholu zaslaný na globálny účet obyvateľa zeme, zabolela tiež. Ľudia stratili chuť na alkohol. Pil vskutku už len málokto. Fajčenie a pitie prosto vyšlo časom z módy a pomohlo tomu aj toto nové nastavenie. Jediné čo sa dalo ešte kúpiť za dva globály bolo víno. Pol globálu bolo asi tak starých sto EUR, nezarábalo sa veľa ale bývanie a základné potraviny boli z veľkej časti podporované vládou,  takže si človek vždy rozmyslel či si dá za pohárik bieleho Sauvignon Blanc k dobrej bielej rybke alebo chce drahú opicu. Fajčenie zmizlo takmer úplne a drogové kartely či veškeré iniciatívy mafie boli takmer vyhubené. Svet sa naozaj pozeral na lepšie zajtrajšky, ale ako tomu často býva, nič nebolo nikdy ideálne. Mal to byť pokrok a bol to pokrok, ale každý pokrok, ako vieme, nesie aj svoje hovná ktoré s pokrokom akoby vždy vyplávajú na ten povrch a potom to všetko zapácha a smrdí a pokrok sa to snaží vždy všetko zneviditeľniť a schovať, zápach prekryť lacnou voňavkou, nasadiť ľuďom ružové okuliare. A tak sa pokrok nikdy nezastaví pretože vždy vie že smrdí snaži sa stále zlepšovať, preto sa zastaviť ani nemôže, až kým ľudstvo naraz nepochopí že musia ísť ta nazad odkiaľ prišli. Naspäť k prvotnopospolnej spoločnosti, kde však človek zistí že už nemá ani ryby ani drevo a plast mu trčí z uší a slnko už ani nevidí cez smog a ani nevie poriadne dýchať a tak skončí, zahynie ako všetko živé čo sa raz začne a končí, zahynie ako tá voška čo zabila si svojho hostiteľa. Veru tak, každá doba si nesie to svoje. Systém, budovanie či udržiavanie jeho dokonalosti, často to miestami praskalo. Malé prasklinky sa objavovali takmer všade. Vo všetkých aspektoch tejto modernej doby. Existoval síce mier a svet sa prestal ponáhľať stále bolo čo riešiť. Nikto už ale nepanikáril nad spomalením ekonomiky pretože už to nebol žiadny rozbehnutý vlak ako s tým starý ekonómovia kedysi strašili. Ľudia boli sýti, pracovali, bývali a rozmýšľali moderne. Avšak nebol by to ľudský svet keby nebol by to svet bipolárny. Kontrast na svete stále existoval prostredníctvom toho zlého žiaka, ktorý odmietal sa zmeniť, popieral výhody, a bol tak naďalej hrozbou Moderného Globálneho Sveta. Okrem novodobo vzniknutého štátu PPRO, štátu odporcov systému, plným menom Prvá Prznitelská Republika Odporu, ktorý leží na území bývalej Severnej Kórei a stále ovplýva nehoráznou jadrovou silou ktorá odstrašuje moderné vlády aby zasiahli, to boli ešte aj obyčajní ľudia ktorí žili v novom systéme, ľudia ako Agnes, ľudia ako Matej a rovnako tak viacerí narušitelia tejto idylky. Lebo je v ľudskej povahe byť nedôverčivý, je v ľudskej hlave byť rebel.

Agnešu, hoci nepriateľku nového systému, teda zrazu trápil dym nad susedovým komínom. Bolo to od nej čudné, lebo sama rada porušovala pravidlá, nadávala a preklínala nové zákony a regulácie miestneho úradu, no nič ju netrápilo viac ako keď to robil niekto iný. Pravidlá porušovala bázlivo avšak veľmi rada. Počet sliepok na domácnosť rada prekračovala o dva kusy a vyhovárala sa že tie dve prišli samé, že sú to vraj nejaké zatúlané a vari či mala ich nechať napospas krutému osudu, studenému svetu či čo. Potom naznačila že tie dve sú asi tu od vedľa, od suseda Mateja, ktorý nezabezpečil si kurín tak ako to káže zákon! Robila tieto priestupky vždy tak opatrne. Rada hádzala vinu na druhých, poukazovala na rôzne zlyhania početného obyvateľstva mesta. Nechce vraj na mesiac prísť o digitálny dôchodok, prosíkala robota keď prišiel rátať sliepky. Hrozil jej trest a tak keď odtlačkom prsta potvrdila že dve neznáme sliepky budú humánne zabité a odovzdané úradom na spopolnenie, taktiež potvrdila že sa to už nebude opakovať. Chválila systém a na obrazovke, rovnako tak odtlačkom prsta, aj s falošným úsmevom, akoby sa bavila s človekom a nie s robotom,  potvrdila že páči sa jej tento nový systém a je s ním spokojná. Keď sa jej robot opýtal čo sa jej páči najviac, povedala že náramok vraj rada prikladá, užíva si komfort novej doby, keď robot doručovateľ privezie jej pred dvere nákup potravín. Na otázku čo by ste zlepšila, navrhla že autorobot, autonómne vozidlo ktoré rozváža zasielky pred dom, by mal mať aj ďalšieho, menšieho, pomocníka, ktorý by jej vraj nákup priniesol až do kuchyne, aby sa nemusela ona s tým naťahovať. Agnes sa v novej dobe vyznala až veľmi dobre, užívala bohato jej výhody, ale zároveň bola aj jej najväčším nepriateľom. Škodila pokroku, ohovárala a sťažovala sa denne na súčasné vlády. Uchovávala v sebe to ľudské zlo, všetkému dobrému treba predsa škodiť, lebo ja som stará a mizerná a aj tak už zachvíľku zomriem. Netrápil ju teda dym preto že by chcela systému pomáhať, trápilo ju to lebo neznášala svojho suseda. Závidela mu úspech. Vedela prečo sa dymí z komína, a teda rovnako tak, zo svojej bezdôvodnej nenávisti a obyčajnej prapodivnej ľudskej zlosti, nedopriala by hosťom ani romantiku. Veď ona už dávno ani nevie čo to vlastne je. To protivné slovo, romantika. Rozčuľuje ju to. Ona sama kúrila bezpečným jadrom, ako to teraz vláda volala. Nový druh energie, pôvodom z vyspelej Číny, ktorý už ovládol celú zem. Matej samozrejme tiež už používal tento nový boiler ktorý zázračne lacno a ekologicky vykúri dom aj dodá teplú vodu. Kúriť drevom sa v týchto časoch už nesmelo len tak. Podľa EÚ to bol luxus, prežitok, hlavne záťaž na životné prostredie, a tak úrad vlády zaviedol kvóty. Drevo človek vedel nakúpiť iba prostredníctvom špeciálnej online objednávky, kde mu hneď podľa podnikateľského účtu aj účelu aj vyrátali koľko musí vydržať. Drevo bolo vzácne. Vylesňovanie sa skončilo. Na drevo boli vlády prísne a lesy sa chránili ako oko v hlave človeka. Lesy boli chápané ako pľúca zeme a zeleň bola oslavovaná ako darca kyslíka. Online Formulár na drevo bolo teda dlhočizné lajstro kde bolo treba vyplniť všakovaké polia. Čo by ale Matej neurobil pre svojich hostí. Čo by Matej neurobil aby v ľuďoch zachoval niekdajšu romantiku.

Matej sa v toto ráno zobudil zo svojho bežného erotického sna, ktorého pokračovanie chcel premietať si v hlave kým bude ráno masturbovať, ale žiaľ musel narýchlo vyskočiť z postele. Nohy sa mu pripomenuli, ako tak bežal rýchlo na záchod, z včerajšej túry, pätnásť kilometrov, ako odporučil online lekár a Optima potvrdila, z toho polka do kopca. Z postele ho vyhnal jeho syndróm dráždivého čreva. Preklínal varenú  klobásku ktorej voňavým lákadlám neodolal včera večer. Pretrpel prvé chvíľky výstrelu kým črevo konečne povolilo a prestalo bolieť a pretrpel aj bolesti nôh a nefunkčný bedrový kĺb ktorého tupá bolesť ominala ho už celé roky. Kým čakal na úplné vyprázdnenie, dvere do kúpelne mu otvorila Optima. Prirodzene sa chcel zahaliť, zháčil sa, hoci sám vedel že je to len robot. Snímač ale sníma všetko, kamera, jej pozorné oči ktoré nevidno, senzory dokonalého stroja vyrobeného v Japonsku. Ukladá archív, vidí a vie všetko a je napojený na výrobcu, ale Matej má podpísanú zložku o bezpečnosti a súkromí a teda verí že nikto nebude vidieť tlačiť ho na záchode.

“Optima! Čo tu chcete?” – skríkol na ňu.

“Prepáčte ak som vás vyrušila. Želali ste si zobudiť vás o tomto čase a pripraviť raňajky predsa, zabudli ste Matej?” – odpovedala svojím takmer ľudským hlasom prívetivo. 

“Ovsená kaša, zelený čaj aj veľký pohár čistej vody vás čakajú v apartmáne na stole, tak aby vám to nevychladlo.” – povedala a usmiala sa. Dnes mala na sebe peknú košielku, akúsi saténovú blúzku, a k tomu dlhé nohavice a lodičky. Oblieka sa sama a rovnako tak si volí že čo si oblečie. Matej si zámerne zvolil aby si nenechala od neho porúčať alebo rozkazovať že čo si má obliecť. Chcel aby bola sama sebou a tak zvolil tento  stredne argumentatívny a profesionálny mód, niečo medzi zamestnanec-šéf a potom teplo vzťahov – NORMAL, aby mu nepripadala ako nejaká slúžka alebo submisívny zamestnanec. Tento mód mu momentálne vyhovoval aj kvôli tomu že sa večne bránil tejto šialenosti, tejto myšlienke, že žije s robotom. Chcel aby odzrkadľovala čo možno najmenej jeho požiadaviek a nárokov. Nechcel ju mať za ženu. Chcel aby pomáhala všade kde bude treba a hlavne nechcel nikdy stratiť to vedomie že ide o robota, umelú inteligenciu ku ktorej si nesmie predsa vytvoriť vzťah. Preto si aj vykali. Mód SEXBOT, ktorý bol súčasťou výbavy sa nikdy neodvážil spustiť. Matej bol napriek šialenej dobe, chvalabohu, ešte stále normálny a racionálny človek, ktorý ešte stále nemohol uveriť svojej vyhre v lotérii.

“Chcem kávu so smotanou a zapekaný toast so syrom a slaninou. Chcem dve volské oká a pomarančový džús, prosím, Optima.” – vyžiadal si a cez ďalší výstrel skrúteného čreva sa od bolesti chytil za čelo. 

“Prepáčte, nie je možné vykonať.” – odmietla prívetivo. Robila tak vždy keď sa čokoľvek priečilo jej nastaveniu o ktoré požiadal a odtlačkom prsta potvrdil sám Matej. Optimu nebolo možné len tak hocikedy prestaviť. Bol to, okrem iného, aj robot určený na kontinuálne zlepšovanie zdravia a osobného života. Všetky služby boli paušálne spoplatnené a reset jednotlivých služieb či programov bol možný iba každého pol roka. “Dovoľte mi pripomenúť vám vaše záväzky vyplývajúce zo zmluvy o programe Optima – MEDICAL HOME ASSISTANT! – pokračovala s úsmevom kým Matej sa zvíjal od bolesti. “Vaše zdravotné problémy sú dôsledkom vášho nesprávneho stravovania. Viem, že ste ma včera vypli a viem že ste mali varenú klobásu. Vykladala som ráno umývačku a identifikovala som zbytky vašej DNA na zle umytej vidličke, ktorá bola ešte stále mastná od klobásy. Myslíte si že potrebujeme novú umývačku?” – oznámila sarkasticky. Sarkazmus je jedna z vecí ktorú chcel Matej v móde mať. Sarkazmus mal rád. Z robota to tak trochu robilo aj človeka. Poľudštiť ho bolo treba.

“Takže ty nie si len prázdna plechovica. No teda, šikovná!” – odpovedal sarkasticky a chystal sa vytrieť si zadok. Pomýšľal na to aké by bolo mať na to robota ale potom si povedal že eko rozkladateľný toaletný papier, bidet a sprcha sú veci ktoré by rád ešte používal celkom bez námahy a hlavne sám.

“Nie, to veru nie, Matej.  Ako sa hovorí, nie som len pekná tvár. Ha ha ha.” – zasmiala sa a neobyčajne, akoby aj naschval, znela zrazu tak trochu elektronicky. Až ho striaslo. “Report som už poslala lekárovi. Žiaľ, musím plniť vládne nariadenia, ktoré sú úzko spojené s akceptovaním programu MEDICAL HOME, a vy ste súhlasili a odtlačkom prsta podpísali dohodu s medicínskou spoločnosťou. Vaše zdravie je v našom záujme no vaše zdravie je hlavne vo vašich rukách. O výsledku rozhodnutia a výšky sankcie vás budem ihneď informovať. Krok za krokom, Matej. Tak ako sme si povedali. Krok za krokom a neschádzať z cesty. Ono to pôjde. Pamätajte, spoločne k lepšiemu zdraviu. Je čas aby som pre hostí pripravila raňajky. Pomôžem ešte s niečím?” –  opýtala sa a zároveň vykročila z kúpelne smerom do Matejovho apartmánu.

“To bude všetko. Som si istý že sa dnes nezastavíš.” – odvrkol jej akoby sa chcel mstiť človeku. Hrialo ho koľko toho Optima v hoteli porobí. Rezervácie, upratovanie, údržba, varenie, pranie, obsluha v reštaurácií aj v noci za barom. Bol vďačný, tešilo ho, že neboli to teda vyhodené peniaze. Staručká Anna by to nikdy nezvládla. Dvadsať apartmánov, tridsať menších izieb, Royal je neprestajne obsadený, to máš do roka na obsluhu či upratovanie, koľko je to vlastne, bože veď tá cena za Optimu sa mi do roka aj vráti… rátal tak v hlave keď zrazu ozvalo sa obrovské, hrozitánsky hlasné a zdrvujúco nezameniteľné BÚÚÚM, budova podskočila a potom PRÁÁÁSK. Hotelom zatriaslo a Mateja zavalila stena. Posledné čo videl, ako tak ležal zavalený na dlážke, bola voda z odtrhnutého potrubia, ako sa tak valí cez jeho tvár a odteká dolu veľkou prasklinou a nesie so sebou omietku aj jeho krv.

Koniec prvej časti