Časť pätnásta 

Farma Tereza | Est. 1890

Stratil si veľa krvi, stratil si hlavičku. V izbičke mojej dieťa, zlož si svoju dušičku. Skorocel aj repík, rany sa zahoja. Lež moje dieťa, lež moje batoľa. Harmanček jazvy zahľadí, ľubovník myseľ opojí. Lež môj chlapec, lež, pretože smrti aj tak už neujdeš.

Tereza

Frederik sa ťahal celý doráňaný cez krátke pole, okolo malého lesíka a potom vyšiel na Novu Cestu z ktorej zliezol dolu do húštiny a vliekol sa ňou popri hlavnej až po turistickú cestičku, skratku, ktorá viedla smerom na Pobri. Lesnou cestou kráčal asi kilometer, no zdalo sa mu že už kráča  celú večnosť. Tu v hustom poraste, mimo všetkých obydlí, na ľavej strane stála majestátna borovica podľa ktorej vždy vedel kde zabočiť k malej farme starej Terezy. Bolo to nesmierne zašité miesto uprostred hustého lesa ktorý sa týčil nad Opatijou. Kedysi ešte existovali autom vyjazdené pruhy, kým stará mala ešte svoj van, ktorým vozila kozám žrádlo, ale tie už dávno zmizli pod nánosom opadaného lístia cez ktoré napokon prerazila už aj nová tráva. Bola už čierna noc, ale cestu k starej Tereze si pamätal veľmi dobre. Celý čas premýšľal nad zradou ktorá prišla tak znenazdajky, ako blesk z jasného neba. Vo svojej, hoci z reality celkom odtrhnutej, mysli si uvedomoval že ho pravdepodobne načisto pohltili jeho vášne, ktoré s ním Larsen nikdy nezdieľal, ba práve naopak snažil sa ho pred nimi chrániť. Vymklo sa mi to z rúk, to asi áno, priznával Frederik a na líci si pridŕžal kus odtrhnutej látky zo svojich čiernych šiat na ktorú vylial celý odlakovač, ktorý vždy nosil vo svojej kabelke. Utekal narýchlo. Bol bosý a všetko ho nesmierne bolelo, cítil že ho už opúšťajú sily. Starec už mal toho všetkého asi dosť, pomyslel si a zrazu zabolela ho aj strata tejto dlhoročnej lásky. Viac ako odhryznuté líce, dohryzené ruky aj nohy či guľka v stehne a ramene, bolel ho tento náhly zvrat udalostí. Myšlienky sa mu začali hnať hlavou. Larsen sa vždy o všetko staral. Bolo nám spolu dobre. Otec môj drahý. Čo len budem teraz bez teba robiť. Zašlo to už priďaleko, z tohto sa mi už nepodarí dostať. Erik mi už nikdy neodpustí. Videl som ten jeho pohľad keď našiel ma rezať starého Josipa. Mohol som si myslieť že to nezvládne. Ja hlupák!!! Mohli sme ísť spolu na Nový Zéland. Neverím že prezradí kde sa skrývam. To by mi nikdy neurobil. Mal ma rovno tam, mohol ma zabiť a neurobil to. Miluje ma! Je čas ísť spať. Doprajeme veciam trochu času. Odložíme skalpel Fredy a skryjeme sa u Terezky v lese. Viem, keď vrátim sa o pol roka, že nájdem ho stále doma. Bude ma čakať, tak ako vždy keď sme sa pohádali. Vrátim sa k nemu. Čas vylieči všetky rany. Tak ako vždy. Vrátim sa k nemu. Celkom pokojný, preliečený a zdravý. Tak ako aj veľakrát predtým. Hneď zajtra pošlem starú Terezu po Zyprexu. Aspoň zistí čo a ako. Erik bude rád že idem sa liečiť. Zásob mám na rok. Pôjdeme na Nový Zéland. Neverím že pôjde bezomňa. Iba ak… Josipa nechá spať a ujde čiernou nocou. Detektív by ho určite po tom všetkom obvinil zo spolupáchania. Skrýval ma! Chudák Larsen si pôjde radšej sadnúť. Nie! Bez svojich psov predsa neprežije. Je to jasné! Starý Larsen práve balí kufre. On aj jeho bastardi sú už istoiste na ceste von z krajiny!!! Ktovie čo mu ten natáral. Stará práchnivá  tlčhuba, mal som vedieť že sa zlomí! Zradil ma. A ja som mu veril. Mal som to tušiť, mal som tušiť. Veď celý život bol to len ustráchaný slaboch. Detektív už pravdepodobne vie všetko. Ak sa zobudí pôjde po mne. Do pekla horúceho, mal som zarezať poriadne. Zbavili by sme sa ho. Ten starý senilný slaboch! Celé to dosral. Ach Erik! Ocko môj! Už ťa nikdy neuvidím. Ach, ako to len všetko bolí. Vzchop sa Fredy, vzchop sa. Teraz sa nesmieš opúšťať. Dobrý život je stále tam niekde vonku. Čaká na nás. Fredy, vzchop sa! Pošlem starú Terezu. Detektív je isto v dome. Dokonáme dielo! Zmažeme stopy starého detektíva a budú musieť začať odznova. Okrem starého Josipa aj tak nikto nič nevie. Budú si myslieť že zabil ho Erik. No ten už je istoiste dávno na cestách. Viem, že sa mi ozve. Viem že ma znovu zavolá. No to už bude dávno okolo všetkého ticho. Skryjem sa u starej Terezy. Na zločiny zabudne sa. Nikdy ma nenájdu. Frederik sa trochu ukľudnil a dokríval k dlhočiznej maštali pri ktorej stála veľká vila. Na dvore stáli dve celkom zhrdzavené dodávky Ford a cez jednu z nich už dokonca prerazil si cestu aj strom. Len sťažka mohol človek ešte prečítať nadpis firmy. Farma Tereza, meno dostala po svojej starkej, a pod ním Tradícia od roku 1890. Okná na maštali z neomietnutej tehly boli povybíjané od mladých miestnych nespratníkov ktorí uverili legende že z Terezy sa stala čarodejnica ktorá loví, pečie a požíva malé deti. Maštal, hospodárska budova aj vila boli takmer celé zarastené machom a brečtanom. Okolitý les tlačil sa na obydlie akoby ho chcel nadobro pohltiť. Vila sa divokej džungli ešte ako tak bránila, ale vzdávala to už pomaly ale isto, rovnako tak ako aj jej majiteľka. Hovorí sa že domy sú na ľudí nejakým magickým spôsobom napojené. Vskutku nakoniec aj odzrkadľujú duševný a fyzický stav svojho majiteľa. Opadala z nej už takmer všetka omietka, strecha bola štrbavá tam kde chýbali škridle a drevené rámy okien už nepamätajú si akú farbu mali. Celý objekt bol odpojený od elektriny. O niekdajšej sláve mohli hovoriť už iba vysoké drevené stĺpy ktoré kedysi ťahali káble cez hustý les až dolu do mesta. Dymilo sa z komína. Tereza kúrila v izbe v krbe aj dolu v starom sporáku, napriek tomu že bola to pomerne teplá noc. Frederik si pamätá aká bola vždy zimomravá. Bolo to skôr psychického rázu. Telesné teplo začalo ju opúšťať, upadať začala, odvtedy čo stratila svoju rodinu. Vlhký les sa jej postupne vtlačil do mysle, zobral z nej všetko to bystré a dobré, a pleseň napadla jej pľúca. Tvrdila že ohňa a hudby sa pleseň aj zlí duchovia boja a tak kúrila celý rok napriek tomu že teploty letných nocí Opatije neklesali pod dvadsať stupňov. Tlmené svetlo petrolejovej lampy osvetlovalo izbu na poschodí. Frederik s úľavou hľadel na otvorené špinavé okno bez záclon, na ktorom tiež už sa udomácnil mach. Z izby vychádzali známe tóny jej obľúbenej piesne ktorú si opakovane púšťala. Ten starý kazeťák na baterky zase prehrával Iva Robica a jeho Ta Tvoja Ruka Mala. Stará Tereza je ešte hore. Počúva hudbu a prezerá si staré rodinné fotky pri petrolejke, pomyslel si s úľavou, a zakričal na ňu. Už už videl ako sa na stene izby dvíha tieň jej zavalitého tela a ako pomaly smeruje k oknu, keď v tom sa mu zatmelo pred očami. Terezička, mamička moja, zvolal z posledných síl a zvalil sa pri dverách do mäkkej trávy. Pri dverách sa zjavila malá ale silná pani v drevákoch. Jej dlhé šedivé mastné vlasy jej padali cez čelo do tváre a z jej štrbavých úst, spolu so strašným zápachom, vychádzali aj akési srdcervúce vzlyky. Potiahla Rasmussena za nohy dovnútra a zavrela dvere. Potiahla ho ďalej do priestrannej haly a nechala ho ležať na veľkom špinavom koberci s perzským vzorom, ktorého motív sa dal už len ťažko rozoznať, taký bol vydratý. Šikovne zapálila starú petrolejku v kuchyni aj v hale. Frederik sa na chvíľu prebral, s úľavou sa poobzeral po starom vlhkom dome ktorého zápach veľmi dobre poznal. Uspával ho a ukľudňoval. Mal pocit domova. Cítil tiež Terezin typický starecký pot, čo v ňom len akoby umocňovalo ten pocit starej dobrej skrýše a pocit bezpečia. Cez polootvorené oči sa rozhliadal po veľkej hale, ktorej staromódne, miestami ošklbané, tapety už požierala čierna pleseň. Pozrel sa a usmial na starú Terezu. Potila sa, dýchala veľmi ťažko a medzitým ako si prezerala jeho rany, hlasno nariekala. Potom sa akoby rýchlo spamätala, úplne sa odmlčala a pozerala nepríčetne do stropu. Onedlho len tupo zrevala. “Kto ti to spravil?” Bol to žalostný nárek nazúrenej matky, ktorá akoby mala práve prísť o svoje dieťa. Ako samica diviaka ktorej niekto ohrozil malé. “Zabijem ho holými rukami! Stisnem krk a zadrhnem ako zajaca! Podrežem ako kozu! – hromžila naďalej do stropu, akoby to hovorila bohu, a napínala pritom svoje dlhé silné prsty a veľké dlane balila do pästí akoby naozaj niekomu stláčala krk. Naraz len stíchla a láskyplne pozrela nazad na Frederika. “Dám variť veci na obklad. Neboj sa. Chlapček môj. Všetko bude dobré. Postarám sa o teba.” – povedala už pokojne a odbehla do kuchyne kde začala čosi pripravovať. Cez cengot riadu počula ho kričať.

“Tereza, Terezička moja. Musíš mi pomôcť.” – zakričal na ňu ako tak znovu cítil že stráca vedomie. “V kabelke mám lieky. Daj mi štyri tie malé. To sú na spanie. Líce oblej zatiaľ len silným liehom. Ostatné rany ošetríme neskôr. Teraz počúvaj. Pôjdeš na dôležitú misiu, dobre?” – hovoril k nej tíško, akoby hovoril s bláznom, ale tváril sa pritom celkom vážne, tragicky priam, akoby mal už čoskoro zomrieť. Tereza len nemo prikyvovala. Z posledných síl zosnoval strašný plán. Kým Frederik zbieral energiu na ďalšie vety, sa však chrapľavo opýtala.

“Akú misiu? Kto ti ublížil? Kto ti to spravil? Čo sa ti stalo, synáčku? Dieťa moje!”

“Toto mi spravil Larsen. Zbláznil sa do chlapca bez peňazí. Som mu už iba na príťaž. Mamička! Terezka moja. Musíš ísť k nám domov! Dom je prázdny, Erik ušiel aj s novým milencom a zobral aj psy. Má všetky moje peniaze, mamička. Okradol ma o majetok! Tak teraz dávaj pozor. V pivnici dole nájdeš veľkú plechovú škatuľu od krmiva. Na obrázku je taký vyplazený čierny pudlík. Budeš si to pamätať? Zober ju. Je tam asi sto tisíc kun. V dome, v miestnosti vedľa ordinácie, spí starý muž. Musíš ho zabiť, rozumieš? Podrež mu hrdlo. Zarež poriadne hlboko. Neboj sa. Spí veľmi tvrdo. Zdrogoval som ho ešte predtým ako ma Erik napadol. Musíš to spraviť rýchlo. Tam v mojej kabelke je skalpel. Je ostrý. Nemaj strach! Len zarež a je po všetkom. Presne tak ako si kedysi porážala tie svoje kozy na mäso. Prerež mu tepnu! V bielej skrinke hore v spálni nájdeš veľkú tašku. Je plná liekov. Moje zásoby Zyprexy. Dones mi ju. Prosím, Terezička, rýchlo sa vráť. Potrebujem ťa. Mamička moja, potrebujem.” – diktoval jej, ale keď videl že napriek všetkému stará pani ešte nie je s plánom celkom stotožnená, nerozumie čo sa stalo, pridal hru na city. Musíš to spraviť, Terezička, musíš! Inak ma už nikdy neuvidíš. Erik si najal detektíva. Namočil ma do tých vrážd. Vieš ktoré, mamička? Tie strašné veci čo sa teraz stali v tých dvoch hoteloch. Ach mamička, prečo len ty nikdy nesleduješ správy? Prečo nečítaš noviny? Nepočúvaš rádio! V meste úraduje šialený vrah! Erik sa ma chcel zbaviť. Chápeš, však? Myslím že našiel si nového syna. Určite chápeš. Chcel ublížiť tvojmu chlapčekovi. Terezička moja, vyviazol som, ale ten detektív pôjde po mne. Rozumieš? Nevedia nájsť vraha. Larsen im zavolal že vraj ma dôkaz. Je si vraj istý že som to ja. Nesmieme mu dovoliť dostať tvojho chlapčeka! Vymenil ma, Terezička, odhodil! Zavrieť ma chcú na doživotie! Už sa odtiaľ nikdy nedostanem. Rozumieš ma, Terezička? Choď a zabi detektíva. Prosím! Urob to!” 

Starej tvár stvrdla na kameň a v očiach urobilo sa jej čiernočierne prázdno. Frederik vedel čo robí. Starú Terezu, kedysi známu chovateľku hovädzieho dobytka, oviec a kôz, ktorej mäso aj mliečne výrobky boli široko ďaleko v Opatiji aj mimo nej známe, spoznal náhodou keď chodil sa prechádzať do lesíka. Tereza bola miestna. Predkovia pochádzali z Istrie. Usadili sa tu okolo roku 1889 keď vďaka železnici rozvíjať sa v Opatiji začal turistický ruch. Onedlho už dodávali výrobky, mäso aj mlieko do reštaurácií v celom okolí. Farmu zdedila po rodičoch. Jej vajcia aj hydina z voľného chovu prakticky zásobovali všetky reštaurácie v meste. Tereza s manželom boli známi ako milí ľudia, ktorí neváhali pomôcť aj chudobnejšiemu susedovi alebo dať reštaurácií tovar na dlh. Boli to ľudia plní lásky a jadranskej energie.  Pracovití a húževnatí. Nikdy nepestovali v sebe zlosť, súťaživosť ani zášť. Farma v lese bola neraz miestom pre nádherné oslavy a či stretnutia miestnych podnikateľov, ktorí na konci sezóny prišli osláviť úspešný rok. Kde sú tie časy keď farebné svetlá osvetľovali novembrové posedenie uprostred dvora. Kde sú tie časy keď poháre štrngali o seba a jedla sa pečená divina. Biznisu sa darilo a Tereza s manželom prosperovali. Narodili sa im krásne dvojčatá. Dvaja chlapci rástli a rodina nepoznala väčšieho šťastia. Avšak, keď mali asi sedem stalo sa hrozné nešťastie. Viezli sa všetci na návštevu k svokre do Záhrebu. Ten veľký kamión nedal im prednosť. Akoby ich ani nevidel. Napálil to do nich v plnej rýchlosti. Keď sa Tereza prebrala celá dolámaná, z hlavy valila sa jej krv a zahmlievala jej zrak, uvedomila si že ich auto je prevrátené na streche. Obzerala sa v panike po synoch. Hľadala tie dve hnedovlasé hlávky. Krv a slzy miešali sa jej na tvári dokopy ako sa tak na lakťoch drala predným oknom von. Nakoniec jej pohľad konečne spočinul na jej dvoch chlapcoch. Od tej chvíli Tereza prestala byť Terezou. Jej život, tak ako ho poznala, sa náhle skončil. Petrík bol pri zvodidlách, spoznala ho podľa tenisiek. Bol v podstate roztrhnutý v oblasti panvy a Martinko, ležiac na chrbte kúsok od neho, ešte chvíľu vypľúval krv predtým než skonal. Potom upadla do bezvedomia. Keď sa Rasmussen s Larsenom usadili v Opatiji, Frederik často jazdil autom po okolí. Objavoval nové veci a kochal sa výhľadom. Bol to štíhly pekný mladý muž len niečo nad tridsať. Nebol ešte vtedy natoľko vyšinutý. Jeho vlasy stmavli a namôjveru mohol jej aj naozaj pripomínať synov, tak akoby asi vyzerali v jeho veku. Akoby prekliato naschvál mal rovnaký nos aj pery. Sánku rovnako vyčnievajúcu a úsmev rovnako sladký. Vídal ju blúdiť bosú po hlavnej. V roztrhaných šatách a s nepríčetným úsmevom motala sa dolu pri pláži. Vídal ju aj v lese kde behala celkom nahá. Objímala stromy a tvrdila že majú moc jej vrátiť deti. Bol to teda asi Terezin osud, že stromy vrátili jej aspoň jedného syna. Často sa jej prihováral. Usmieval sa ňu a láskavo ju domov odprevádzal. Akoby aj úplne ignoroval jej šialenú tvár, pomätenú myseľ, nesúvislé mrmlanie či nahé telo. Ostatné okolie sa naučilo ju ignorovať. Mesto si samozrejme ďalej žilo svojím dravým prúdom. Akoby aj mohlo zastať? Najprv sa o ňu obávali ale roky dali im zabudnúť na starosti o Terezu. Volali ju spôsobilý blázon. Je vraj životaschopná a nepotrebuje nikoho. Nikdy si vraj naozaj neublíži. Všetci sa týmto ukľudnili a len sem tam doniesli jej dobrí ľudia teplé jedlo, jablkový koláč či narúbať jej prišiel báči Jakov drevo na zimu. Lekári sa ju snažili medikovať ale Tereza nespolupracovala. Nebolo jej rady ani pomoci. Uchýlila sa vo svojej vile kde chradla a spolu s ňou chradol aj jej dom a veškerý majetok. Les a jeho zvedavé konáre obrástli ju aj jej dušu. Zomrieť chcela v jeho zemi, tam pod suchým lístím a hrubými koreňmi stromov chcela hniť. Tereza rezignovala a už sa o nič nikdy nesnažila. Nesnívala a ani nedúfala. Zúfať si chcela ale aj to ju už neskôr omrzelo. Bola to prakticky duševne mŕtva žena. Ostala z nej iba prázdna schránka. Na účtoch ostalo kopu peňazí avšak väčšinu  minula v prvých rokoch po havárií na falošných špiritistov lebo rozprávať sa chcela so svojimi deťmi. Vilu ani farmu by nikdy nepredala. Bola s tým všetkým spútaná. Videla po dvore behať svoje deti. Svojich dvoch ľúbezných chlapcov. Neskôr si vzala do hlavy že to že jediná prežila bol boží trest. Boh ju vraj nenávidí. Nepovedal jej však že prečo ju takto kruto potrestal. Bolo vraj v jeho pláne aby prežila svoju rodinu ale zároveň sa vraj Boh aj uistil aby nemala osobnosť na to aby vedela svoj život ukončiť. Neraz sa pokúsila ale namiesto toho aby sa pustila ku dnu, začala vždy plávať. Z dravého decembrového mora, tam pri skalách smerom na Lovran, kde ani skúsený plavec nehodil by sa do vody, vždy vyšla sama po svojich. Studená voda je vraj dobrá na migrénu, povedala raz záchranárovi ktorý sa celý v šoku pozeral na jej nahé, od kameňov doškrabané, telo ako tak konečne vyšla z vody. Zobrali ju vtedy na chvíľu do nemocnice. Prepustili ju už o dva týždne. Je vraj mentálne aj fyzicky zdravá, úplne schopná samostatného života. Neskôr sa Frederik s ňou začal stretávať v dome. Navštevoval ju pomerne často. Veď sme ako syn a matka, upokojoval ju, vnucoval tú ilúziu šťastia. Rozprávali veľa o bylinkách. Rozumeli si. Tereza našla v ňom zaľúbenie a nakoniec, v hlave zničenej smútkom, považovať ho začala za svojho strateného syna. Frederik je vyrozprával svoju verziu jeho života. Takmer všetko podstatné o sebe zatajil. Nikdy nespoznala jeho pravú osobnosť. Hral to u nej na ľútosť. Erika chválil, volal ho veľký Larsen alebo aj ocko, ale Tereze aj zaklamal že ho Erik v Dánsku spočiatku znásilňoval, hoci to tak vôbec nebolo. Obojok s vodítkom, priviazanie k posteli či radiátoru, hrané znásiľňovanie či obľúbený klystír zadku boli zcela Rasmussenove nápady. Larsen sa však vždy rád zvrhlostiam prispôsoboval. Samého by ho to nenapadlo ale nakoniec zistil že sú to všetko veci ktoré aj jeho vzrušujú. Bol to podliak tento Rasmussen. Vedel ako nakloniť si ľudí a Terezin smútok len využíval k svojim vlastným pokrúteným pohnútkam. Volal ju mamička hoci to nikdy naozaj tak necítil, tak ako aj Larsena často volal ocko. Rodičia vraj ktorých nikdy nemal. Poslal mi vás sám Boh. V skutočnosti ho však len tešil ten vzťah s porušenou ženou a zlomeným veterinárom. Napĺňalo ho to akú má nad nimi moc a pritom sa aj škodoradostne hemžil, s úsmevom zvrhlého syna a diabla ukájal sa na ich utrpení. Vo vlhkom dome, tam kde stromy už nepustili dnu radosť ani slnko, navádzal ju na sex “zo synom” hry ktoré mal rád. Tu ale však Tereza potiahla červenú čiaru. Smiala sa na jeho návrhoch a volala ho ty môj malý blázonko. Vraj sa mu to muselo stať po tej havárií ktorú obaja prežili…. Ostal si porušený, synak, povedala mu. Potom sa zobrala a išla mu variť kakao. Nosila mu raňajky do postele a dokonca z dôchodku aj kupovala mu hračky vhodné pre sedemročného chlapca. Šípky, vodné pištole či amatérsku kušu s ktorou jej raz takmer vystrelil oko. Zarazilo ju vtedy ako sa na tom smial, zatiaľ čo ona si ratovala boľavé oko. Spozornela párkrát na tom ako sa teší z bolesti jej či bolesti iných, ale vždy na to rýchlo aj zabudla. Pripisovala to poúrazovej osobnostnej traume. Kým mala elektrinu pozerali spolu videokazety. Frederik mal rád horory. Poriadne krváky. Tereza nechápala ako sa niekto môže škeriť nad tým keď niekoho režú za živa motorovou pílou. Nuž, akokoľvek, bol to jej dlho stratený syn ktorého nadovšetko milovala. Percento zdravého rozumu však čoraz väčšmi privrávalo sa jej. Bojovalo to so zbytkom napadnutej mysle i keď vedelo že nie je v prevahe, ale nevzdávalo sa to. Studené prúdy rozzúreného mora do ktorého chodila neskôr pravidelne plávať, posúvali ju na správny smer a vlny šepkali jej samé dobré veci. Tereza sa odmlčala. Pochopila že jej deti sú navždy preč a že jej úlohou je netrápiť sa a skúsiť ďalej žiť. Farmu by už síce dokopy nedala, chcela však na nej aspoň normálne dožiť. Jej prelud, tá náplasť menom Frederik Rasmussen, chcela sa toho všetkého zbaviť. Povedala mu teda jedného dňa že chce byť sama a v hneve naňho aj skríkla že on nie je jej syn. Nebo vraj duše naspäť neposiela, peklo však áno. Chytil ju pod krk a začal ju škrtiť. Pustil ju len v poslednej chvíli. Odbehol do lesa a odvtedy sa nevideli. Bolo to až teraz čo ju znovu vyhľadal. Vzťah to bol teda krehký. Terezičke náhradný synček chýbal ale nepáčilo sa jej čo sa z neho stalo. Na ženské šaty dívala sa čudným pohľadom. A tie jeho nalakované nechty, mejkap na tvári a hlavne to alkoholom naliate telo, niečo tu nehralo. Toto predsa nie je ten chlapec ktorý vodieval ju naspäť domov, stratenú z lesa. Tereza sa hojdala na vlnách posúdenia situácie. Niekde tam od zdravého úsudku až po temné hĺbky bezodného pomätenia.

V tmavých očiach zrkadlí sa jej len malý plameň z petrolejky. Onemela a tupo hľadela do priestoru. Potom sa postavila a bez slova mu podala tabletky ku ktorým mu doniesla veľký pohár vody. Dala mu ich šesť, ani si nevšimol. Kľačala pri ňom kým nezaspal. Potom sa postavila a z horného poschodia priniesla si stredne hrubú ihlu, niť a veľkú sklenenú fľašu koncentrovaného 85 percentného liehu. Čo to si vedela pri živote na odlahlej farme ošetriť aj sama. Manžel ju naučil šiť keď im raz poblúdila ich koza Ema. Bol to domáci miláčik. Vrátila sa až v noci, na tele samá rana. Najprv si mysleli že napadol ju pes ale miestni neskôr potvrdili že spadla na skaly zo zrázu pod zákrutou, kde pravidelne chodila sa naťahovať za bodliakom. Vraj ju tam často vídali. Oči malého mesta, lepšie ako kamera. Človek sa dozvie všetko, aj to čo vedieť nechcel. Rany na Frederikovom líci pooblievala liehom a potom začala zošívať všade tam kde sa dalo. Rasmussen spal ako zabitý. Necítil nič. Vykusnutý kus, kde už neexistovala koža, len poliala liehom a prikryla gázou ktorú jemne prelepila. Malíčkom sa porýpala v diere na ramene aj stehne. Guľky neboli hlboko. Do rán naliala lieh a potom ešte zašla po pinzetu. Vybrala náboje a diery prešila jedným stehom. Rany obliala znovu liehom a potom ich zakryla gázou ktorú prelepila. Prezrela ostatné poranenia a tie hlbšie taktiež vydezinfikovala liehom. Na chvíľu sa posadila na gauč a ticho rozmýšľala. Vracala sa naspäť k tým šťastným dňom plných svetla, ktoré do jej života priniesol Frederik. Avšak videla teraz aj seba a videla aj jeho, ako tam tak leží a čo so sebou spravil. Bola to stále ešte inteligentná žena. Hoci žila ako žila, rozum ju chvalabohu načisto ešte neopustil. Smútok jej možno poznačil tvár a samota skrivila zdravý úsudok, zdalo sa ale že jej to ešte stále páli. Usúdila že prišiel čas na jej koniec a rovnako tak na ten Frederikov. Nebolo im obom už pomoci. Pôjde k Larsenovi. Nevykoná však o čo ju žiada. Zosnovala trochu iný plán. Po všetkých tých chabých pokusoch o samovraždu, zabiť sa nikdy nemala odvahu, prišla konečne táto spásonosná myšlienka. Penbital či Euthasol poznala veľmi dobre. Neraz bolo treba kozu či ovcu utratiť. Videla ako rýchlo a bezbolestne zaspali. Usmievala sa a začala mu tíško spievať v akomsi starochorvátskom clivom ľudovom tóne. Tereze to v jej šialenosti ešte docela s tým rýmom išlo. Vo svojej nekonečnej samote často si takto tvorila v hlave verše, ktoré si potom spievala. Uvoľňovalo to jej bolesť. Verše ju vracali do svetla.

“Stratil si veľa krvi, stratil si hlavičku. V izbičke mojej dieťa, zlož si svoju dušičku. Skorocel aj repík, rany sa zahoja. Lež moje dieťa, lež moje batoľa. Harmanček jazvy zahľadí, ľubovník myseľ opojí. Lež môj chlapec, lež, pretože smrti aj tak už neujdeš.” 

Tereza sa vo svojich drevákoch vybrala cez les k Larsenovi. Po nápade s eutanáziou, cítila sa zrazu taká ľahká. Po dlhých rokoch trápenia, pomýšlania na to ako to čo najrýchlejšie a bezbolestne urobiť, po rokoch odkladania tejto nevyhnutnej veci, hľa, už na konci ich oboch síl, jej falošný syn zrazu dal jej indície, hoci nič také nespomenul a ani nemusel, ale poslal ju predsa tam a prázdna veterinárna ordinácia poslala jej zas do hlavy čerta. Vedela že tieto veci musí mať Larsen v zásobe a teraz keď je dom prázdny môže si ich len tak beztrestne zobrať. Nikto nezistí čo sa stalo. Tá stará čarodejnica ktorá vraj, podľa tých najdivokejších povestí mesta, strhla manželovi volant pretože bola už od začiatku vyšinutá, je konečne mŕtva a nikto nebude hľadať príčinu. Po ceste rozmýšľala nad tým ako podpáliť dom aby obe mŕtvoly zhoreli. Ani nevedela ako a už aj bola tam. Chvíľu chodila okolo murovaného plotu. Rozmýšľala ako sa dostať dnu. Potom zbadala neďaleko susedovej bránky veľké biele plastové vedro. Bolo asi meter vysoké a pol metra široké. V takých jej kedysi vozili krmivo pre zvieratá. Ako dar z nebies. Obrátila ho hore dnom a prisunula ho k Larsenovmu plotu. Najprv len nazerala do záhrady. Chcela zistiť či sú tam psy. Podľa Frederika mali byť Larsen aj psiská už dávno preč. V dome sa svietilo. Vzala vedro a obišla roh aby sa mohla postaviť  bližšie k domu. Cez otvorené žalúzie videla Larsena ako v ordinácií šije jedného zo svojich psov. V priváte hneď vedľa svietila len malá lampička a Tereza si všimla akéhosi starca spiaceho na gauči. Strážili ho dva psiská. Rozhodla sa teda počkať. Verila že Larsen nakoniec odíde. Ako už išla že ponorí sa naspäť do lesnej tmy, ktorej sa nikdy nebála a kde trpezlivo vyčká, vedro sa naklonilo a Tereza sa len len že stihla chytiť konára veľkej figy aby nespadla. Svorka vonku v kotercoch ju spozorovala a začali šalieť. Larsen vyšiel ihneď pred dom a rozsvietil reflektory. Silné bodové svetlá zaliali každý kus pozemku. Videl ako sa čosi škaredé drží konára figy. Tereza balansovala vo svojich drevákoch na vedre a snažila sa bezpečne zostúpiť. Bola to predsa len stará žena. Nakoniec spadla a z hrude sa jej vydral bolestivý vzdych.

“Frederick?” – zvolal Larsen a potom kríval až dozadu ku kotercom aby vypustil psy. Cítil sa tak bezpečnejšie. Prešli spolu do záhrady a potom naspäť do rohu ku kotercom. Nariadil im strážiť a trhať všetko živé čo dostane sa za plot. Jedného psa povolal so sebou. Odomkol bránku a vyšiel sa za roh pozrieť čo sa tam deje. Terezu nepoznal. Nikdy predtým ju nevidel. Podišiel k starej žene a podal jej ruku.

“Larsen!!! Ty špinavá rohatá zver z prašivého Dánska! Prečo si ublížil Frederikovi?” – vykríkla naňho.

“To ste vy! Vy ste tá stará žena ku ktorej Frederik chodil! Čo sa vám, preboha, stalo? Je u vás?” – spustil prekvapený Larsen. Chcel sa s ňou konečne o všetkom porozprávať. Tí dvaja sa nikdy nestretli. Všetko čo o sebe vedeli bolo len prostredníctvom Frederika. Psisko len nemo pozorovalo ako Tereza nesúhlasne kýve hlavou. Dreváky na meter od nej, šedivá mastná hlava a tvár zničenej chorobomyselnej ženy. Larsen si čupol a zahľadel sa jej do očí. Pohladil jej tvár, postavil sa a znovu načiahol ruku že jej pomôže vstať.

“Nie!!! Si zviera. Zvrhlá dánska krv a násilník. Viem čo si spravil Frederikovi! Všetko mi povedal. Pôjdem na políciu a všetko nahlásim. Frederik nie je vrah! Je to náš syn! Ty starý pomätený Dán! Čo nevidíš ako nás potrebuje? Ako si ho mohol len tak odhodiť? Kde máš toho nového amanta? Hádam len nedržíš ho zavretého v pivnici? Zver! Fuj! Vzývam na teba démona lesa, žeby si zišiel z cesty a zrútil sa zo zrázu keď budeš utekať. Z pekla volám na teba čierny mor, žeby ti pokapali psy a vydulo ti pľúca keď opustil si Frederika!” – kričala a kliala ako správna čarodejnica a potom šesť krát poplula zem.

“No tak. Tereza, však? Poď. Mám uvarený mätový čaj. To je hádam ešte aj ten od teba čo Frederik priniesol. Porozprávame sa.” – povedal a odkríval naspäť do domu. Bránku nechal otvorenú. Kým zošil aj druhého psa už bola Tereza opretá vo dverách. Larsen uložil zranené psy spať a potom kým ošetroval seba, vyrozprával jej všetko o Frederikovi. Dlhočiznú spoveď ukončil podrobnosťami o vraždách a napokon aj vysvetlil čo sa pred niekoľkými hodinami stalo u nich doma. Tereza bola celý čas ticho. Sem tam bolestivo zastonala a vypustila zopár sĺz. Neprezradila však nič zo svojej strany. Každý moment ktorý s Frederikom prežila považovala za posvätný. Nehodný zdieľania. Bola tvrdohlavá. Svoje niekdajšie svetlé dni nerada si kazila tak náhle škaredou pravdou o jej miláčikovi. Sedela a ticho nariekala. Čaju sa ani nedotkla. Občas len veľmi letmo pozrela na spiaceho Josipa. Larsen jej povedal že má v pláne poslať k nej zajtra ráno políciu. Opýtal sa na Frederikov stav a jediné čo Tereza prezradila bolo že ho ošetrila a že bude v poriadku ale že teraz spí. Myslím že bude spať ešte veľmi dlho, povedala Larsenovi keď poprosil ju aby ho o polícii nevarovala. Zajtra hneď ráno, pichni mu toto, podal jej malú fľaštičku so sedatívami. Musíš byť rýchla, musí to ísť do žily. Udržuj ho v spánku kým neprídu. Aby len, preboha, neurobil niečo šialené keď vpália vám do domu. Frederik musí spať. Rozumieš Tereza? Je to pre jeho dobro. Inak ho zastrelia. Ani ty ani ja to predsa nechceme. Chceme aby žil. V tichosti sedeli ešte hodnú chvíľu v miestnosti. Zdalo sa že lúčili sa v mysli, každý svojím vlastným spôsobom, s Frederikom Rasmussenom. Chlapcom ktorý tak významne ovplyvnil ich životy ale nakoniec musel zomrieť. Obaja už teraz chápali že prišiel čas. Po pár hodinách sa Tereza konečne zdvihla z kresla a podišla k Larsenovi. Položila mu na hlavu svoju unavenú veľkú starú dlaň a so slzami v očiach ho požiadala o fľašu Penbitalu alebo Euthanie. Nezdelila ani jediný detail jej plánu. Požiadala ho aby jej veril. Larsen nebol žiaden hlupák. Položil si svoju veľkú starú hlavu na Terezine prsia, ako tak stála pred ním mal ich rovno pred nosom, objal ju tuho a začali spolu srdcervúco nariekať. Po hodnej chvíli nárekov sa obaja odmlčali. Larsen vypustil Terezu zo svojho zovretia, postavil sa a zabalil jej do tašky čo bolo potrebné. Ešte kým odišla jej dal presné inštrukcie na množstvo a spôsob podania eutanáznej látky. Medzi dverami ju ešte raz vystískal a tíško povedal.

“Zbohom, Terezka. Odpočívajte v pokoji.” 

Larsen mal vo všetkom jasno. Vedel ako sa jeho život v nasledujúci deň skonči. Všetko mal naplánované. Nevedel sa dočkať kým Josip vstane, aby mu všetko povedal, aby mu všetko vysvetlil. Terezinu návštevu samozrejme nespomenie. Bol so všetkým zmierený a zároveň aj, akoby tešil sa z celkovej tej úľavy. Cítil zvláštny pokoj. Radoval sa ako pošle detektíva na adresu kde nájde už len dve mŕtve telá. Tešil sa ako to všetko vyšlo. Bol rád že Frederik, ale ani nikto ďalší, už nebude trpieť. Tereza sa domov doslova valila. Ako skala hodená z kopca. Dobreženie bežala. Bála sa že sa Frederik preberie. Našťastie ešte stále tvrdo spal. Zhora z izby priniesla si starý kazeťák, petrolejku aj staré fotky. Bozkala oboch synov na plesnivých fotkách a potom ich všetky nahádzala do ohňa ktorý horel v sporáku v kuchyni. Ivo Robic a jeho Ta Tvoja Ruka Mala zneli po celom dome. Kazeťák mala naplno. Chodila vôkol stien a aj vyzrela von k maštali. Púšťala tú skladbu stále dokola a dokola pričom len chodila po dome a plakala. Plakala spomienkami. Plakala šťastím. Videla všetky tie dni. Predstavovala si ako s ňou manžel tancuje po veľkej hale v ich vile. Mala na sebe tie pekné krémové šaty. Tapety boli také krásne a nábytok úplne novučičký. Cez okno videla všetky tie svetlá novembrových dožinkov. Svojich chlapcov tam hore v ich izbách, bozkáva ich na čelo tak nežne spiacich v posteli. Farebné svetlá všetkých tých osláv. Žiarovky šťastia tam na tom dvore. Aj kozička Ema sa z maštale na nich pozerá. A tam, hľa, na stôl sa už nesie aj červené vino a pečený diviak. Prišiel aj primátor zo Záhrebu. Niekdajšia sláva tohto domu. Kľakla si k Frederikovi a do žíl mu postupne veľkou striekačkou napumpovala 200 ml Penbitalu. Presnú polovicu obsahu. Nečakala na nič. Zodvihla sa, zobrala petrolejku aj kazeťák a vyšla hore do izby. Ľahla si na posteľ a kým jej vedomie dovoľovalo pumpovala do svojich žíl zbytok modrastej látky. Zvládla to. Fľaša už bola prázdna. Potom prišla už len tma. Akoby z diaľky ešte ale stále počula Iva Robica a jeho Ta Tvoja Ruka Mala. Potom už len preletela čiernou dierou na konci ktorej vošla do svetla. A tam, čuduj sa svete, čakal už aj Frederik. V tej peknej flanelovej košeli. Štíhly a pohľadný mladý muž čo zachraňoval ju tam z lesa. Boli tam aj jej dvaja chlapci, tak ako si ich pamätala, a bol tam aj jej muž. Všetci sa usmievali. Cítila sa taká šťastná. O pár momentov však bola už opäť sama. Premieta sa pred ňou celý jej život. O sekundu už bolo po všetkom. Tereza visela vo vzduchoprázdne. S čierno čiernej tmy, akoby niekde zhora, pozerala sa na svoju niekdajšiu planétu. Niekde v diaľke počula hlas. Bola to skôr akoby niekoho iného myšlienka. No, Terezka. A kam sa chceš narodiť teraz? Alebo ostaneš ešte chvíľu?

Koniec pätnástej časti