Časť jedenásta

Úraz

Josip vybehol von z hotela a namierené to mal rovno do najbližšej lekárne. Iba šero, tá oceľovo modrá obloha, v ktorej už stratili sa aj posledné obrysy oranžových malieb, mu pripomenulo koľko je už hodín. Vzduch vonku bol nasýtený morom a vlhkom. Oťažieval a padal na všetko živé aj neživé akoby tým všetko chcel poslať už spať. Lekárne sú už zavreté, uvedomil si. Vonku ešte stálo zopár novinárov a sanitka čakala kým môže odviezť telá. Inak sa už všetci pobrali preč. Novinári, okoloidúci, holuby, čajky aj zvedaví turisti.  Ako keď sa nakŕmite náhle nejakou senzáciou ale zakrátko vás to už nezaujíma. Večerné svetlá zdali sa mu také smutné v tomto duchu tejto druhej vraždy. Malé pobrežné mesto, jeho romantické pouličné lampy a potom tie svetlá áut ktoré neúnavne brázdili rušnú ulicu Maršala Tita. Majáky od sanitky v tichosti vrhali na budovy zlovestné modročervené svetlo, ktoré vždy vzbudzuje pocit tragédie a strachu. Tam v diaľke osvetlená známa socha Opatije. Dievča s čajkou, socha z bronzu, ticho stála na svojej skale v mori a pozerala do diaľok. Park neďaleko slávnej vily Angiolina bol nasvietený tiež. Mesto trochu stíchlo, akoby všade vládol taký ten verejný smútok. Počul blízky šum mora a začal hľadať Jelu. Zazrel ju oproti v Lungomare, ako sa stále vybavuje čosi na recepcií. Miestna polícia zmizla ako taký tínedžer, keď sa na párty dopije posledné pivo. Zašiel naspäť dnu do hotela Astoria. Sadol si na recepciu a rukami, dotykom dlaní, obdivoval kožený gauč. Potom len tak obzeral prázdny pult recepcie. Nechávať myseľ nečinnú, voľne blúdiacu na chvíľu, čo môže mať pozitívne účinky na produktivitu. Neskôr dobehla akási mladá mulatka. Ktovie kde sa tu zobrala. Hovorila plynulou chorvátčinou. Bolo to štíhle dievča v čiernych pracovných šatách, s ulízanými vlasmi v cope, a bohatým mejkapom. Voňala ako jahody. Pery mala prirodzene mäsité a hrubé. Magdalena – zračilo sa na zlatistej menovke čiernym vytlačené. Usmiala sa a povedala. 

“Ak hľadáte Veru, pobrala sa už dávno domov. Ale bude tu zajtra! Ja neviem nič. Nebola som tu. Povedala mi, že ste mrzutý ale zato slávny detektív zo Záhrebu, ktorého stiahli z dôchodku aby vyriešil tento prípad. Je to pravda? Ste slávny? Spoznávajú vás na uliciach?” – zaujímala sa mladá jazyčnica ktorú netrápili zdvorilosti. Pýtala sa všetko zhurta a tak živo a úprimne. Oblizla si pery a tupo čakala, hľadela naň intenzívne, na Josipovu odpoveď. Josip len prevrátil očami a sklonil hlavu. Začal rozmýšľať o mnohých veciach. Zabával sa jednoduchými vecami ale aj intenzívne dumal nad prácou.

Vera sa už pobrala domov – rozmýšľal nad recepčnou. Pripomínala mu tak trochu jeho manželku. Usadená, ide si celý život v jedných a tých istých koľajach až do skonania sveta. Hádže si práve teraz do úst asi ďalšiu tabletku Xanaxu a zapína si v telke, alebo číta, nové krimi. Teší ju ak odhalí vraha ešte pred koncom. Rozuzlenie dodáva jej sebavedomie a pocit pohody. Večer si pod malou lampou, kdesi v spálni, kde chrápe vedľa nej jej otrasný muž, číta neskôr erotické poviedky. Možno voľné pokračovanie 50 odtieňov sivej. Vzrušuje ju to. Sníva o kadečom nezvyčajnom. Sny však vždy ostanú iba snami a preto sú také sladké. Hmm, čo asi tak teraz robí stará pani v starej vile. Isto počúva muziku, alebo zapla si nejaký svoj obľúbený seriál. Kadečo sa valilo Josipovou mysľou. Nechával mozog si odpočinúť. V dlani si prevaľoval kľúče od izby číslo 216. Bol tam aj prívesok. Bol to znak s korunou na vrchu a pod ňou akoby dvojitý kríž v červeno bielych farbach, naboku so sýto zelenou.  Maďarka!!! Bože môj, veď to nie je pravda že ich neznášame. Prečo si to o nás myslí? Josip ďalej myslel na prácu. Bol si istý že lekárnik mu povie čo je to za liek, aj napriek chýbajúcim písmenám. Rasmussen musel dať obetiam do nápoja nejaké silné sedatívum. Podľa recepčnej sa do izby už ledva vliekli. Je zrejmé že po jednej či dvoch tabletkách museli nebadane dostať už na terase. Na izbe museli si dať ešte jeden pohárik, do ktorého nepozorovane musel im vylúskať zopár ďalších tabletiek. On musel piť z fľaše. Počkal kým zaspali, v závislosti od typu sedatíva to mohlo trvať naozaj len chvíľu kým začal rezať. Keď na izbe lúskal tabletku do pohára, odpadlo mu kúsok fólie. Josip si bol si istý že je to tak, pretože kúsok fólie našiel pod nočným stolíkom na ktorom stál prázdny pohár od whisky. Nepozornosť! Hoci robil to všetko pravdepodobne veľmi šikovne, obratne a rýchlo. Ak je to ale tak, je stále veľmi čudné, že nemá tabletky už predluskané. Hodené len tak poruke vo vrecku. Môže to byť preto lebo ho nedbanlivosť vzrušuje. Chce byť za ňu potrestaný a keď nie je, teší sa o to viac že trestu unikol. Znamená to že ako dieťa pravdepodobne za nedbanlivosť tvrdo trpel. Možno príliš tvrdý rodičia alebo teda porušená mamka a či tatko. Naučil sa zrejme neskôr hrať hry ako tomu všetkému uniknúť ale aj napriek tomu mu ostal ten obsedantno kompulzívny kŕč nedbanlivosti ktorej chce sa opätovne dopúšťať a pokúšať tak trest. Je to adrenalín. Možno dúfa že ho obeť uvidí a tak bude musieť zvádzať fyzický zápas aby dielo dokončil. To že mu veci nemusia vyjsť je jedna z vecí ktoré ho vzrušujú. Udržuje to jeho vnútorné napätie. Vtedy má pocit že naozaj žije. Nezabúdajme, že chyby robí rád aby sa tak mohol tešiť z faktu že aj napriek tomu mu veci vychádzajú. Zámerne chodí po tenkej línii. Rovnako, prečo by nechal parochňu v izbe a taktiež je ho všade vidieť na kamerách. Pred vraždou aj potom. Musel sa veľmi tešiť z toho ako oznamoval recepčnej krv na izbe 216, rovnako tak ako v hoteli Lungomare zavesil na kľučku visačku Uprac ma! Tento človek nemá z dolapenia strach. Hraje sa s nami a to ho vzrušuje!!! Josip mal geniálnu myseľ, čo sa týkalo intuície a odhadovania osobností. Ľudí vedel čítať ako otvorenú knihu. Bol to zrejme dar. Bol to sčítaný človek vysokej inteligencie a bystrého ducha. Do pekla! – zanadával si. Želal si Josip teraz žeby mal viac skúseností s vraždami alebo žeby Chorvátsko malo na tieto veci špeciálny tím. Bolo to všetko preňho také nové. Ani poriadne nevedel aké predmety zaistiť, nevedel poriadne ako postupovať. Aj tak sa však nevzdával. Bol dokonca teraz už totálne nabudený. Posmelený hútaním a skvelými výsledkami dumania nad profilom vraha. Postavil sa z koženej pohovky a vrátil sa rýchlo ešte do izby. Natiahol si špeciálne rukavice a na expertízu do labáku zbalil tie dva poháre aj prázdnu fľašu. Z nejakého dôvodu, vnútorného presvedčenia, zbalil aj čiernu parochňu. S odporom ju strkal do špeciálneho obalu na dôkazy. Keď vyšiel konečne von na vzduch, bolo už dosť neskoro večer. Dal pokyn na odvoz tiel a znovu sa obzeral po Jele. Tešil sa ako jej povie všetko o ďalších krokoch a rozhodol sa nikdy sa jej nepriznať že videl Rasmussena na terase, keď bádali spolu v izbe v hoteli Lungomare. Josip vedel, že na výsledky súdnej pitvy musí dlho čakať. Poznal už teraz doktorove pracovné tempo a trochu ho to znervózňovalo. Budú to dva dni alebo aj tri a či hádam ešte dlhšie? Dumal a hrozil sa ďalších incidentov. Rozmýšľal ako zatiaľ pokračovať. Aby sa čo najskôr uistil o barbiturátoch v krvi, pôjde hneď zajtra s kúskom fólie do lekárne. Napadlo ho, že si potom vypýta aj históriu výdajov na tento liek. Bude chcieť vidieť všetky predpisy, mená osôb ktorým bol tento liek predpísaný. Možno tam niekde nájde nejaké spojenie i keď je to také ako hľadať ihlu v kope sena. Niekde sa však začať musí aj keď, zdalo sa mu to byť všetko také márne. Niečo ako chabý pokus. Niekde ale musí začať!!! Prezerať záznamy z kamery Astorie a popíjať pritom kávu mu pripadalo strašidelne zbytočné. Vedel totiž už veľmi dobre koho hľadá. Bolo síce trochu naivné predpokladať že podľa receptu nájde Rasmussena, sedatíva môže mať z úplne iného zdroja a, navyše, pravdepodobne si ich drží v poriadnej zásobe. Toto nebol miestny liek. Josip poznal chorvátske značky veľmi dobre. Je to pravdepodobne značka ktorá sa volá rovnako na celom svete. Nuž akokoľvek, bolo to zatiaľ to jediné čo mohol robiť. Kde by teraz len mohol Rasmussena hľadať. Má chodiť po hoteloch? Prenasledovať mladé páriky a či nonstop brázdiť ulice a domy, dňom aj nocou v celej Opatiji, aby ho našiel? Bola to zúfalá situácia. Rasmussen môže byť hocikde. Všade aj nikde. Mal chuť dať zavrieť všetky hotely na riviére. Mal chuť dať zavrieť celé mesto. Mal chuť dať vykázať všetky mladé páry z krajiny. Trochu sa pousmial nad myšlienkou ako to všetko predkladá a oznamuje Mateovi. Na schválenie prezídiu. Mateo by povedal že sa zbláznil a odvolal by ho z prípadu. Bolo ti treba chodiť naspäť do práce, ty starý blázon! Áno, zájde zajtra do všetkých lekární v Rijeke aj Opatiji. Nemôže ich byť až tak veľa. Rovnako, koľko ľudí asi tak berie tento liek. Možno predsa len hŕstka a medzi nimi nájde tento jeden zvláštny predpis, ktorý nakoniec dovedie ho k Rasmussenovi. Veľké veci sa začínajú s čo i len tou najmenšou vierou, zahundral si.

Konečne vidí Jelu. Debatuje s miestnym opilcom od polície na druhej strane ulice. Čo tu ten ešte stále robí? Smeje sa a divoko gestikuluje. Josip si myslel že sa mu sníva. Naozaj stačí ak je človek mladý a atraktívny? A je to úplne jedno že je to hovädo alebo aj opilec? Zakýval Jelke cez ulicu aby videla že už je vonku.

“Jela. Jelka, tu som. Poď už, máme robotu! Mám dobré správy!” – volal na ňu akoby na svoju dcéru ktorú čakal celý deň na železničnej stanici a ktorá ešte stále motá sa pomedzi vystupujúcimi. Tak sa tešila že ho vidí usmievať sa. Josip bol vskutku posmelený novou dráhou vecí a osviežilo ho že prečítal profil vraha tak dokonale ako vždy keď čítal všetky stopy počas svojej kariéry. Išlo tu síce o jeho prvý prípad naozajstnej vraždy ale jeho stroj, ktorý nosil v hlave, nijako nezlyhal. Pridávalo mu na odvahe že nie je senilný a že mu to stále tak páli. Oživovala ho viera v prúd zajtrajška, ktorý prinesie nové výsledky. Pôjdu spolu do lekárne. Zajtra pôjdu spolu do lekárne. A potom do tých všetkých ostatných a potom príde aj koroner so svojim výsledkom. Rozpustnosť lieku….jeho chuť, zacielime vraha použitím falošného páru ktorý bude sa hádať niekde v luxusnej Opatiji, možno v hoteli Bristol alebo Continental…chytíme ho!!! Čo je to vlastne ten ST…NOX… – valilo sa mu mysľou ako tak prechádzala Jelka cestou. Bola stále bosá. Do práce sa predsa nechystala.  Chystala sa na večeru a opätky nehodia sa do tejto práce. Obdivoval ju. Zamiloval sa. Ľúbil ju. Ach, Jela. 

“Aby ste si nôžku neporanila, keď tak rýchlo bežíte. Dajte pozor krásavica!!!” –  skríkol na ňu mladý opilec od polície a bolo to v ten moment keď sa otočila naňho ako tak stála uprostred cesty. Zvuk vrieskajúcich gúm na vlhkom večernom asfalte. Svetlá v očiach a hrôza v krvi, svaloch aj kostiach. Červené Porsche ju vyhodilo na svoju kapotu ako býk čo práve nabral toreádora. Krv valí sa z hlavy, zlámaná holeň aj ruka. Jej krásne vlasy na tejto špinavej ceste. Josip sa ocitol v tme. Jeho tvár nad ňou. Dievčatko moje. Láskykvet, žiješ? Usmiala sa. No teda! Tak toto je naozaj bojovnica. Josip, netrápte sa, za chvíľu som naspäť. Choďte domov, oddýchnite si. Choďte naspäť na vašu horu Mordor. Ráno bude múdrejšie večera. Pohojdáva sa na nosidlách a hladká ho po tvári. Smeje sa cez bolesť a slzy. Tak to som dopadla. Som to ja len vyšetrovateľka, Josip. Samému vám to hádam pôjde ešte lepšie. Neopúšťal ju humor, tak ako vždy. Ten pohľad ako nakladajú ju do tej istej sanitky ako tie dve mŕtvoly. Josip zrazu beží, nechápe sám, beží cez ulicu k hotelu Lungomare. Je počuť Jelu ako kríčí JOSIP NIE!!! Udiera, päste mu lietajú vo večernom svetle lámp. Triafajú sa do tváre, brucha a potom sáču ho dolu zo schodov. Chlapík padá, kotúľa sa až na samý spodok. Zvíja sa od bolesti a zavýja ako pes. Josipa fotia a hatajú. Okoloidúci, asi tak päť mladých mužov, drží ho pevne ako sa tak myká lebo má chuť zabiť. Pán detektív, čo sa stalo ??? Novinári vyšli z kríkov ako také potkany čo chystajú sa na starý peceň chleba. Ďalší moment, záchranka berie miestneho opilca na nosidlách k Jele a dvom mŕtvolám do auta. Blesky fotoaparátov. Je tu ešte ďalšia hŕstka novinárov, ktorá sa skrývala tu kúsok v kaviarni. Možno len zopár odhodlaných, ale vyzerá to ako v Hollywoode na Oskaroch. Josip na nich pľuvá a nadáva im do prašivých hyen a potom beží preč. Zobudil sa, precitol a k rozumu dostal sa, až na sparťanskej posteli u Maďarky. Bolo skoré ráno. Mal na sebe všetky veci, spal oblečený, a len veľmi pomaly začal zbierať v hlave podrobnosti. Vie že po ceste domov zastavil sa v malej zašitej krčme. Nebolo tam nikoho len majiteľa ktorý sa chystal už zavrieť. Josip si kúpil fľašu Jacka Danielsa a zavrel sa s ňou v izbe. Pil to ako vodu a potom si pamätá len to že chcel sa aspoň vyzliecť. Očividne to už nestihol. Boleli ho hánky a na pravej mal ranu ktorú pravdepodobne spôsobil mu idiotov zub. Hrkúú, hrkúúú. Na okne sedí mu holub. Je ryšavý. Takého ešte nevidel. Je tu sám, bez partnerky. Chodí po parapete a čosi zobe. Miestami dvíha hlávku a prezerá si zvedavo starého pána sediaceho na posteli za oknom. Čajky počuť tiež. Lietajú tam kdesi vonku. Vysoko na oblohe. Josip si želal mať ich bezstarostnosť. Josip si prial byť teraz tým holubom. Čajkou ktorá lieta si tam vysoko na oblohe. Vedel, že napadnutím kolegu dostal sa do nepríjemností. Ublíženie na zdraví. Mateo ho pravdepodobne vyrazí z prípadu. Niekde dolu v hale hrá muzika. Je stará ale rezká. Akési argentínske tango. Josipa ukrutne bolí hlava a v ústach má strašné sucho. Ktosi klope na dvere. Dvere sa potom otvoria a dovnútra vstúpi starká. Nahnevane pozrie na prázdnu fľašu Jacka hodenú v rohu, ale nič nepovie.

„Ah, napokon si ustao, stari pospanče?“ – smeje sa a na tácke nesie raňajky. Tácku položí na posteľ. Bohaté anglické raňajky. Vajíčka, slanina, grilované párky, paradajkové fazule, dva veľké krajce chleba, maslo aj pohár mlieka. Vedľa ešte veľký pohár vody, pomarančový džús a šálka čiernej kávy. V ruke ešte drží zrolované noviny. Usmieva sa a pobavene kýve hlavou z boku na bok. Akoby niečomu nechápala ale tiež akoby bola z niečoho príjemne zaskočená. Potom hodí čerstvú tlač na stôl pri stene, pohladí Josipa po líci, usmeje sa a odíde. Pri dverách sa však zastaví, žmurkne naň a povie mu.

„Ti si tigar. Ljuti pas. Kao moj muž! Preživjet ćeš! Nisam znao da si detektiv.“

Koniec jedenástej časti