Časť šiesta

Deep Dive

“Ránko Josip! Vy už ste tu? Alebo ste, hádam, od včera ani neodišli?” – začvirikala Jelka celá usmiata ako vošla okolo šiestej ráno do kancelárie. Josip neodpovedal. Neznášal všetky tie zdvorilo bezvýznamné výmeny slov, ktoré sa medzi ľuďmi bežne diali a nebál sa dať to najavo. Týrali ho. Boli také zbytočné, vynútené akousi trápnou tradíciou debilného rozhovoru ktorú nanútili nám hádam naši predkovia a ktorým nanútili to hádam ešte neandertálci, ktorí chceli sa tak zúfalo pri ohni porozprávať, možno práve o tom že sa im podarilo jeden založiť. Bol to už starý pes. Áno, volali ho občas nezdvorilý, volali ho občas mizerný odľud ale netrápilo ho to. Samozrejme, že keby to tak robil každý, atmosféra spoločnosti by razom zmenila sa na neznesiteľnú, pretože ľudia si jednoducho ľúbia pokecať a je to jedno ako alebo o čom. Josip si však nemohol pomôcť. Skúšal sa ešte pretvarovať v jeho štyridsiatke a skúšal to ešte chvíľu potom, no definitívne sa nedokázal už pretvarovať po päťdesiatke. Som kto som. Ber alebo nechaj tak. – hundral si často, práve tak ako jeho otec.

“Je tu strašná zima. Vypnite, prosím vás, tu klímu. Kde sú všetky tie ovládače?! Vždy tu mali jedno a to isté miesto. Do pekla! Veď vonku je sotva 20 stupňov. To nikomu nevadí že tie mašiny tu bežia celú noc nadarmo? To má náš skurvený štát toľko peňazí aby platil policajným oddeleniam účty, obrovskú spotrebu, na to aby sa v kancelárii chladili prázdne stoly?” – opýtal sa jej na miesto pozdravu a pozrel na ňu celkom vážne.

“No, viete ako, Josip, asi to tu nikoho netrápi. Ale viete čo? Máte pravdu. Ja som zelená. Práve ste udreli klinec po hlavičke, stretli svoju kamarátku. Od dnes si dám na to extra pozor! Chlapci budú musieť klímu večer vypínať!” – uistila ho a potom zašla k neďalekému stolu na ktorom ležali ovládače od klimatizácie. Vypla všetkých päť a usmiala sa na zmrznutého Josipa.

“Ste zelená?”

“No, áno. Som za ekologické riešenia, za úsporu energií a za ochranu planéty!” –   odvetila veselo.

“Tak som to nemyslel. Do boha! Ide to predsa všetko z našich skurvených daní!!! Z daní obyčajných ľudí, do krista tam!” – skríkol Josip a buchol po stole, pričom Jelka len sklonila hlavu. Bola rada že ho tam má. Poznala jeho renomé, vedela aj z počutia kto je Josip. Keď jej odovzdával prácu, všimla si mnoho zvláštnych vecí ale nedokázala ich zatratiť, starého Josipa mala za unikát. Hlavne, nateraz bola nesmierne vystrašená. Nechápe čo sa jej stalo. Nevedela že prezídium len tak presúva hocijaké prípady, akoby zo zvyku, do Záhrebu. Bola to sebavedomá žena, ale tlak sa na ňu zvyšoval ohľadom doriešenia prípadu z Opatije a ona, cítila sa tak trochu bezradná. Bola rada že má tu tohto starého vlka a cítila že on bude, pri jej skvelom talente, predsa len jej oporou. 

“Dáte si kávu predtým než vyrazíme?” – opýtala sa citlivo.

“Vaša káva sa nedá piť. Ozaj, čo sa stalo s tým starým automatom u dverí?”

“Vyradili ho. Vraj na miesto vody dával už mlieko a na miesto kávy sypal sa instantný čaj. Bol popletený. Viete, Josip, bola to už stará mašina.” – oznámila Jelka a hneď potom si s prekvapením uvedomila čo vlastne povedala. Josip po tomto skrotol. Vedel že nehovorila dvojzmyselne, ale uvedomoval si že jej slová prišli mu vhod. Josip bol človek pokorný a poznal svoje hranice. Ak ho niečo mátalo viac ako smrť, bolo to to že raz bude vyradený, podobne ako ten stroj. Ostať chcel preto človek pokorne slúžiaci a hlavne funkčný. Strach je občas dobrý sluha ale vždy zlý pán.

“Prepáčte. Jelka. Som len trochu nervózny. Ako pes ktorý si naháňa svoj vlastný chvost. Hryziem sa a zúrim, pretože odišla odo mňa žena. Viete, sľúbil som jej že už do ničoho nepôjdem. Robila plány ako budeme spolu oddychovať. Sklamal som ju, do frasa, sklamal som ju. Ja som na miesto toho zase len myslel na seba! Do frasa!!! Čo je to somnou??? Kurva tam!”  – zdôveril sa. Jelka však nepovedala nič. Odišla ticho ku kávovaru a stisla tlačidlo na espresso. 

“Vylejte tu brečku. Je tam kopa plesní. Voda v nádržke už dávno zhnila tiež. Všetko čo malo byť mienené ako dobré, nemalo byť dosiahnuté jednoducho alebo rýchlo. Pamätajte! Všetko čo má byť kvalitné, vyžaduje prácu, námahu a čas. ” – povedal jej a vytiahol z cestovnej tašky malý samovar a sáčok kvalitnej mletej kávy. Jelka sa usmiala a potom zhlboka vydýchla.

“Dám si rada z vašej kávy.”

Vyšetrovatelia si dali zopár šálok kávy ktorú hrdo pripravil sám Josip a potom prebrali spolu zopár prípadov odrezaných jazykov zo zahraničia. Ako prevetrávajú prípady, zisťujú že väčšina prípadov naozaj súvisí s domácim násilím, alebo teda nepríčetnosťou žiarlivého partnera alebo rodiča. Nejeden prípad súvisel však aj s katolíckou vierou. 

“Jelka, pozri sa tu. Môžem vám týkať? Nie, budem ti vykať. Vlastne, to je jedno. No, pozri sa sem. Líšia sa dosť od seba ale verím že ten posledný môže byť náš! Máme tu jeden z Anglicka, alebo bolo to už dávno, takže nepravdepodobné. Matka odstrihla decku jazyk lebo verbálne odporovalo jej príkazom. Ďalej, zopár prípadov zo šialených katolíckych rodín z farmárskych usadlostí po Francúzsku, Taliansku aj Nemecku a potom jeden ojedinelý z Dánska. Poďme postupne. Francúz: Decko oplzlo nadávalo svojim kamarátom aj spolužiakom. Otec tvrdil že je to satan a že on ho takto nevychoval a že v celej ich generácií sa nikdy nevyslovovali takéto oplzlé slová. Skúšal som predtým vopchať mydlo do jeho úst, vymyť to zlo, hovorí, a dali sme mu aj remeňom, no nakoniec pristúpil som k najhoršiemu! Otec sa sám priznal. Má dvesto kilo, to nemôže byť náš cieľ. Talianka: Dcéra krvácala už v jedenástich, a ten jazyk na mňa vždy vyplazovala ako sám diabol! Bol taký, no viete, neprirodzene dlhý. Vedela som s čím bojujem a konala som správne! – Staršia žena nízkej postavy. Úplne nepravdepodobné. Nemec: Žena zabiehala a manžel raz takto načapal ju na zoznamke kde núkala sa ako “perfektná fajčiarka veľkých klobás, ktorá navyše rada prehĺta”. Odstrihol jej jazyk. Ale tu sa pozri, Jelka. Dánsko. Frederik Rasmussen. Dátumovo akceptovateľné, veľmi pravdepodobné. Môže to byť náš cieľ. Jedenásťročný chlapec v noci podrezal svojich rodičov a potom im vyrezal jazyky. Telá našli ruka v ruke. Na druhý deň ráno nastúpil do školy akoby sa nič nedialo. Pri vyšetrovaní neustále opakoval že sa rodičia často hádali a že ich krik mu spôsoboval neuveriteľný stres a ukrutné bolesti hlavy. Povedal, že rodičov nezabil. Zabil ich vraj ich vlastný krik. Nakoniec to poľahúčku uzavreli. Chlapec zabil svojich rodičov. Nevedel v tom veku priveľmi klamať. Všetci vedeli že bolo to dieťa z rodiny kde sa rodičia často hádajú, k čomu prispeli aj výpovede susedov, ktorí počuli každý večer z domu vychádzať neuveriteľný krik. Chlapec neskôr povedal že nože boli večne tupé a tak musel si jeden poriadne naostriť. Zavreli ho do stráženého ústavu pre maloletých ale o osem rokov ho, samozrejme, prepustili do starostlivosti istej inštitúcie zvanej Dánska Opatera Ranených, Veriacich a Slabých. Podľa zápisu sa, vtedy už mladý muž, neskôr pokúsil o samostatný život. Inštitúcia mu našla prácu v konzervárni a dokonca platila mu aj malý byt na predmestí. Našli ho však len o pár mesiacov hladného a dobitého kdesi na železničnej stanici. Tvrdil, že pokúšal sa len prerušiť istú hádku. Išlo o nejaký manželský pár, ktorého ziapanie nemohol vraj už ďalej vydržať. Následne sa teda vrátil do inštitúcie ale za pár týždňov tvrdil, dokonca to nahlásil na polícii, že ho obťažuje opatrovateľka a jej priateľ, ktorý nebol zamestnancom inštitúcie, ale vodila si ho tam na nočné. Údajne sedávali v jeho izbe až príliš dlho do večera a často sa tam spolu hádali. Žena neskôr mladého chlapca presvedčovala že jej priateľ je stres – uvoľňujúci masér a že sa mu má nechať vymasírovať. Našli ich jedno ráno podrezaných a hádaj čo, Jela, ruky mali spolu a chýbali im jazyky! Rasmussena odvtedy už nikdy nikto nevidel. Dnes môže mať tak, hore dolu, asi štyridsať rokov!”

“Wow, Josip. What a deep dive! Som uveličená! Dostali ste ma.”

“Watt Díp čo?” – čuduje sa Josip.

“Ach, prepáčte. To je z angličtiny. V preklade to znamená hlboký ponor. Znamená to, že ste sa do niečoho naozaj vložili, prebádali dno.”

“Ach jebem vááám ja vašu angličtinu, Jela. Mám vás rád, ste strašne nadaná a milá, ale takto somnou prosím už nehovorte.” 

“Takže hľadáme muža? Muža ktorý sa oblieka do ženských šiat a nosí parochňu?” – pýta sa ešte stále uveličená Jelka a pritom rozhodla sa úplne ignorovať Josipov hnev voči anglickým slovám. Nemohla uveriť ako je možné že Josip strávil toľko času prehľadávaním policajných databáz. Uvedomila si zrazu koľko sa toho môže od neho ešte naučiť. Nechýbal je ráz, to nie, ale chýbala je vášeň. Už ako dieťa chcela byť uznávaná vyšetrovateľka, tak potom prečo nemala nič z toho čo má Josip. Sedela by radšej ona celú noc s priateľom vo vírivke ako mala by prehľadávať strašidelne zastaralú databázu chorvátskej polície. Svojho chlapa má strašne rada. Stretla ho len nedávno a bozkáva a miluje sa ako Boh. Má také silné ramená a to bruško ktorého kocky môže prstom prechádzať a pritom potichu rátať do šesť.

“Vy ste tu naozaj spali? Je to tamten gauč?” – opýtala sa.

“Nespal som, lásky kvet. Ale, áno, strávil som tu noc!” – povedal a žmurkol na ňu. “Na obed vyrážame. Idem si domov zabaliť a … ,viete, osprchovať sa.”

“Odprevadím vás.” – utekala za ním.

“Juj, Jela, pozri!” – povedal jej ako sadal do svojho starého BMW 5 z roku 2002 a ukázal pritom na mŕtveho vtáka na ceste. To auto mal rád. Bol to tmavomodrý naleštený diesel, 3.5 automat v sivej koži, o ktorý sa úzkostlivo staral. Marija mu neraz vyčítala že to auto ma radšej ako ju, pretože na miesto prechádzky s ňou strávil nedeľu jeho leštením. “Malý vtáčik, neboráčik jeden, čo zahynul na ceste. Hm, aké nedôstojné miesto na posledný odpočinok.” – poznamenal a zdvihol vtáčika z hlavnej cesty aby ho uložil pod veľký ihličnatý strom, kde zahrabal ho opadaným ihličím. Jela síce bola na veľké ramená a ploché vyšportované bruchá, Josip však začal v jej hlave miešať celkom iné karty.

Koniec šiestej časti