Časť druhá

Starosti o voľný deň

Písal sa rok 2013. Konkrétne 1 Júl 2013 kedy mal začať starý Josip už konečne oddychovať. Hneď prvé ráno začiatku jeho penzie sa zobudil, ako vždy, presne o piatej ráno. Samozrejme, budík už nepoužíval dobrých 30 rokov. Bol čas ísť do práce. Ako ho len všetci neznášali keď videli ho tam sedieť vždy ako prvého, hoci bol to ich šéf. Opovrhovali jeho suchým životom ktorý podľa nich odohral sa presne ako podľa pravítka. Najprv nič len bezvýznamný policajtík v centre Záhrebu, ktorého úlohou bolo vyzbierať čo najviac pokút za nesprávne parkovanie. Práca, žena, deti, byt a potom ten neskutočne pomalý postup v kariére. Odpudzovalo ich to. Neskôr mu síce závideli povýšenie a taktiež jeho dobré šťastie pri zopár veľkých akciách, ale aj napriek tomu odsudzovali takýto život a to aj napriek tomu že žili oni život presne ten istý s presne tými istými očakávaniami a presne ako podľa toho pravítka, milovali však na to všetko nadávať. Je v povahe ľudí chcieť sa vyčleňovať od vecí od ktorých odčleniť sa nemožno. Josip miloval svoj robotický život. Obával sa o to viac týchto nadchádzajúcich dní nečinnosti. Dni na dôchodku javili sa mu ako každodenná výčitka ktorá pozerá mu priamo do očí a ničotnosťou nahlodáva jeho pracovitú sviežu myseľ a robí ju tak čoraz viac senilnou. Zatiaľ nemal nič na pláne. Zopár typických nápadov na aktívny dôchodok ležalo v jeho hlave len preto že ich poznal z telky alebo to mal odsledované z ulice či z kníh. Tieto zahŕňali nasledovné avšak aj iné, bližšie nespomínané, vízie:

1. BICYKEL. Na bicykel pomýšľal už dávno. Je tam dolu v pivnici. Ešte stále z neho visí cenovka. Gumy zmäkli a popraskali a rám zapadol prachom. Je to už desať rokov čo kúpil si ho iba preto aby sa udržiaval v kondícií, pretože chcel dokázať mladším kolegom, s plochým bruchom a veľkými ramenami pod uniformou, že on ešte tiež nie je na zahodenie.  Nepatrí do šrotu. Nevytiahol ho nikdy len preto lebo ho viac zaujímal zločin. Prípady sledoval celonárodne. Špeciálne mal záujem o tie ktoré sa ťahali príliš dlho. Neváhal neraz zdvihnúť telefón a zavolať prezidentovi polície aby ho nimi poveril. Josipovi teda viac záležalo na tom aby sa mohol ešte trochu blysnúť, viac ako na tom aby sa fyzicky pretekal s prichádzajúcou mladou silou. Teda pretekať sa chcel, ale trochu na inej pôde. Kde nezmôžu svaly tam príde rozum, zvykol často hovoriť svojej žene, ktorá ho zaraz zosekala hovoriac, že on nemá ani jedno ani druhé.  Josip bol rád že ho Marija celý život držala pri zemi. Hoci sa o svoju rodinu veľkolepo staral a dožičil im všetko, stále chodila upratovať po supermarketoch či nemocniciach. Nemusíš to robiť Marija, celé mesto na mňa ukazuje prstom. Veľký šéf polície a žena mu chodí upratovať kadetade. Marija o to s väčšou radosťou poslala si žiadosť do jedného z najväčších záhrebských supermarketov a s úsmevom od ucha k uchu aj potom tlačila veľkú umývaciu mašinu po obrovskom obchode, aby si ju tak všetci zákazníci mohli všimnúť. Nenávidela jeho predsudky aj to ako sa od ľudí a sociálnych vrstiev ľúbi oddeľovať. Hodne ho zmenila, od mladosti k starobe urobila na ňom hodný pokrok ale aj napriek tomu, nevedela mu zabudnúť že ju donútil odísť od polície len preto aby sa nemusel za ňu hanbiť. Svojmu remeslu tak stále vyrábala hodnotu a životu obyčajného človeka zmysel. Nuž, akokoľvek, Josip teda odmietal patriť k skupine ľudí ktorú mladší nazývali starnúca generácia a ešte vždy rád súperil, aspoň tam kde mohol, v disciplínach v ktorých cítil sa sebavedome a komfortne, tam kde si naozaj veril. Tu môžeme povedať že hoci Josip nevedel čo je to sláva a netúžil po nej, zdalo sa že túžil aspoň po uznaní, tom zadosťučinení o ktorom hovoril predtým než odišiel z tohto sveta.

2. DOVOLENKA s MANŽELKOU. Na dovolenku ho to nikdy neťahalo. Narodil sa v krajine mora, neznášal však slnko, rovnako tak ako ho aj miloval, a neznášal piesok a slané more. Piesok, povedal raz matke na pláži, je ničotná vec ktorá bola tu daná na zem iba aby sa na nich lepila a jeho prach aby zahlcoval ľudské uši, ústa a oči. Mal vtedy sedem. More, vyznal sa raz negatívne, tu bolo dané iba na to aby jeho slanosť pripomínala ľuďom ich trpký osud. Mal vtedy sedemnásť.

3. ZÁHRADKA. Josip sa narodil a vyrástol vo veľkom mestskom byte a veľký mestský byt si aj kúpil so svojou manželkou neskôr. Záhradka mu nedávala zmysel iba preto že sa bolo treba o ňu starať. Neraz to na obrovskom balkóne skúšal s paradajkami či chilli papričkami, ktoré zbožňoval. Keď zistil že aj tieto potrebujú občas opateru, vodu a čas, zabalil to. Bolo to krátko potom ako sa nevedel zbaviť istého druhu vošiek, ktorý napadol jeho papriku. Skúšal to striekať chemicky a potom žena, uchvátená že Josip sa zaujíma o niečo také, nosila mu domáce rady od ľudí z nemocnice aj supermarketu. Josip skúšal mydlovú vodu aj cesnak. Asi mu však nebolo súdené pestovať zeleninu a tak sa jedného dňa natoľko rozzúril že všetky kochlíky vyhádzal rovno z balkóna do malého parku oproti. Žena to išla rýchlo pozbierať, nechcela mať hanbu pred susedmi. Miestny ochranca zákona a takto sa správa na verejnosti. Áno, dá sa povedať že Josip mal problémy s hnevom. Do istej miery vedel ho zvládať, frustráciu dlho skrývať, avšak nakoniec vždy aj tak vybuchol.

4. ZVIERATKO. Josipov otec mal v byte psa. Josip s ním rástol ale nemal ho rád. Bol to Border Terrier. Neposedné hnusné zviera. Smrdí, prdí, pĺzne a chrápe! – sťažoval sa neraz mame aj otcovi. Otec pochádzal z malej dediny a žili v dome. Starý otec mal týchto psíkov tucet. Vraj kým ich máš, tak ani počas vojny nebudeš hladný. Josip ho neznášal venčiť. Vojnu ani hlad nepoznal a psisko mu vždy ušlo za vrabcami. 

5. KOSTOL. Josip vedel že mnoho, väčšina ľudí, našlo svoj záver, pokoru, večné ticho, u Boha v jeho domci. Tam pod krížom, v skromnom katolickom živote a každodennom prežívaní našli pokoj svojich posledných dní. Josip, ešte pred incidentom, neveril na nič len na to že za všetko si môžeme sami a všetko si sami musíme aj upratať. Otca neznášal keď nútil ho prežehnávať sa a vždy iba mrmlal, lenivo vyslovoval slová, cez jeho tínedžerské pery, keď musel sa poďakovať za jedlo. Farárov neskôr volal vyžraté prasce a manželkine snahy priviesť ho v nedeľu do kostola považoval za urážajúce. Zvon z neďalekého kostola nazýval bezočivým narúšaním svätého ticha.

Keď sa v to ráno o piatej zobudil, prvé čo uvidel, ako každé ráno, bola  jeho spiaca manželka.  Josip si po mnohých rokoch manželstva čoraz viac uvedomoval ako nenávidí tento pohľad. Znepokojovalo ho to. Nebol si istý že prečo je tomu tak. Rád by sa ubránil týmto pocitom. Prečo sa mu zhnusila? Je to tým aká je po celý život k nemu prívetivá. Je to tým aká je lojálna? Je to tým že sú spolu už tak dlho? Prečo mu tak strašne začala liezť teraz na nervy? Najradšej bol keď bola otočená chrbtom aby sa tak, hneď po prebudení, nemusel dívať na jej tvár. Dnes však mala tvár dobreženie rovno pri tej jeho. Neznášal tu vykrivenú hubu z ktorej miestami visela slinka. To ako dýcha, spokojne odfukuje, zatiaľ čo on má plnú hlavu starostí ako stráviť svoj dôchodok. Miestami zachrápe alebo vydá zo seba hlboký vzdych, akoby jej práve ukradli je obľúbenú handru na prach a či vysávač. Vtedy myslel často na to ako jej napchal do úst ponožku alebo hodil cez hlavu vankúš aby ju nemusel takto vidieť. Áno, Josip mal v sebe neznámy hnev, neznámu frustráciu ktorá prebúdza v ňom tie najhoršie myšlienky. Považoval ich však za nevinné, normálne priam. Jeho myšlienkové ventilácie dokonca považoval za zábavné. Raz si ako dieťa predstavoval nenávideného teriéra ako beží cez cestu za holubom a zrazí ho pritom auto. Josip mal v sebe zvláštne spôsoby ako si uľaviť od hnevu a frustrácie a bol to, vskutku, spôsob síce miestami zarážajúci, avšak stále nevinný. Nezniesol ako jej opadali viečka hoci jemu už teraz opadali tiež. Neznášal tie škvrny na jej pleti hoci on mal už teraz škvrny tiež. Nezniesol to ako sa k nemu vždy tlačila. Nezniesol jej vôňu a nezniesol to ako si pred spaním večer mastí ruky krémom hoci to vôbec nepotrebovala. Dlane mala hebké. V práci nosila ochranné rukavice. Ten mľaskot toho roztierania. Každý večer v rovnakú hodinu. Mal vtedy chuť jej obliať ruky okenou, chlórom, alebo aj niečím horším. Neznášal jej robotické úkony. Ničili ho. Miloval len tie svoje. Veľakrát rozmýšľal že jej ten krém schová aby ju tak vyradil zo systému. Znemožnil jej robiť stále tie isté veci dookola. Ako program ktorému niekto znenazdajky zmenil kód. Posadil sa na postel a zložil svoje chudé nohy na zem. Strastiplné chvíle pred ním, úbohé očakávania týchto naťahujúcich sa horúcich hodín prvého Júla, naplnili ho hrôzou. Vstal že si ide uvariť kávu. Inokedy pil kávu až v kancelárii. Prešiel z izby cez veľkú obývačku v ktorej boli už na stolíku prichystané preňho knihy aj televízny program v ktorom Marija zakrúžkovala preňho veci, ktoré by ho podľa nej mohli baviť. Sadol si na gauč a prezeral si ponuku. Zakrúžkovala nasledovné: Kriminálka Záhreb. Seriál ktorý beží už dvadsať rokov. Prvé dve tri série sa dali ešte pozrieť no potom vymenili scenáristu, hercov aj režiséra. Seriál je momentálne natoľko zle spracovaný a nepravdepodobný že ho pozerajú už iba starké a nevidiaci, pretože má, paradoxne, výborný audio komentár. Josip neraz poslal list tvorcom. Chcel im dodávať nápady. Napísali mu aby sa venoval naozajstnému zločinu a fikciu nechal na nich. Ďalší krúžok na Hawaii Five-0. Americký spôsob vyšetrovania mu bol vždy na smiech. Megalomanské akcie a trápne komentáre obhliadača mŕtvol, ktorým nerozumie ani sám obhliadač či naozajstný súdny lekár alebo ten čo iba pitvá mŕtvoly, ak to nejaký taký vôbec pozerá. Josip vyšiel na veľký balkón a započúval sa do zvukov prebúdzajúceho sa mesta. Bože, ako mu to len bude všetko chýbať. Ako to len zvládne. Zahľadel sa krátko do ranného zore a pobavený pomyslel si: Na pomníku budem mať: Po prvých dvoch hodinách náhleho ničnerobenia zomrel na gauči. Uškrnul sa a odišiel do kuchyne.

“Ach tá sviňa! Robot jeden robotický! Prázdna hlava a tupá myseľ! Kde to zas postrkala všetko!” – hromží ako sa tak hrabe skoro ráno vo veľkom mrazáku. Svojimi mocnými rukami pevne stíska a prehadzuje sáčky so zeleninou či kusy rôzneho mäsa. Nadáva pritom a kľaje vybraným slovom vulgárnym, pričom aj hlučne balíčkami hádže po stenách mrazáku aby tak naschvál prebudil svoju ženu. Nakoniec, kdesi zo spodu, vyloví jednu cesnakovú žemľu, ktorú si spokojne dá roztopiť na parapetu okna. Prichádzajúce záhrebské slnko, ktoré ho už po celú večnosť teší a zároveň tak otravuje, isto lepšie je ako mikrovlnka. Položí si na žemľu potom plátok syra a šunky. Na malý tanier nakrája si sezónu zeleninu ktorú si pokvapká olejom. Má rád paradajky, papriku a tiež šalátovú uhorku od chorvátskych pestovateľov. Na miestnom trhu nebol už večnosť, nakupovať chodí len manželka. Olivový olej z Istrie posiela mu bývalý spolužiak z akadémie, ktorý nakoniec nechal  uniformu uniformou a vrátil sa do otcových olivových sadov. Kávu pustí sa variť si v malom samovare, hoci na kuchynskej linke svieti a blýska sa v rannom slnku manželkine digitálne plnoautomatické espresso, ktoré vypýtala si na výročie svadby. Nenávidel ten stroj. Kedykoľvek od neho niečo chcel, sa mu vyhrozil že to neurobí. Buď chýbala voda, alebo kávové zrná alebo si drzo pýtal čistenie. Naposledy mu hlásil že má plnú misku ale Josip, ani za ten svet, nevedel nájsť ktorú. Neraz mal chuť podpáliť ho ale z úcty k manželke tak neurobil.

“Musíš robiť taký lomoz? Prečo mi rovno večer nepovieš, že chceš aby som s tebou vstala? Alebo ma ráno rovno zobuď! Vieš ako by som sa potešila, keby pohladil si mi tvár a povedal vstávaj zlatko?” – došuchtala sa do kuchyne Marija, zívala  a šúchala si pritom oči. Nenávidel ju pri takýchto nápadoch ešte viac ako obyčajne. Keby mohol ujde na pol roka na Čiernu Horu. Nič len rybačka. Ticho a pokoj od všetkých a od všetkého. Nie je dosť že má on starosti z náhleho voľna, ale ešte aj táto mátoha brázdila tu teraz kuchyňu so všetkou tou opaterou o ktorú nikdy nestál.

“Paradajky zase tak nahrubo, Josip. Oleja dávaš si veľa a soli tiež! Kávu načo páliť v kanvici na plyne, keď máme tu drahý stroj. Koľkokrát som ti už povedala že pečivo máš už za sekundu v mikrovlnke ako čerstvé!” – bedákala Marija už akosi tak automaticky a chytala sa všetko napraviť. Josip, v tento hrozný deň voľna, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Dnes jej povie niečo škaredé. Má už toho všetkého dosť!“Nechcem aby si vstala. Na čo vstávaš? Choď si ľahnúť. Nechytaj sa mi tej kávy, ruky preč od mojej žemli. Poradím si sám, Marija, odíď! – povedal jej stroho a pozrel jej prísne do očí. Marija vytušila že je zle. Josip si nechal koľko toľko vždy povedať, ba väčšinou iba usmial sa nad ňou a jej starostlivosťou, dnes bol však ako v ohni. Nevedel čo so svojím dňom. Cítil sa odložený a bol v trpkom odmietaní svojho stareckého osudu. Rozhodol sa preto útočiť na všetko živé. Marija pochopila že má ho nechať samého. Veľavýznamne naňho pozrela, pridala aj trochu lásky v tom pohľade, a odišla naspäť do postele. Hodiny ukazovali 5:45 a Josip si bolestne zmyslel na to aký dlhý dokáže byť taký deň bez poriadnej práce. Nalial si do šálky kávu. Čiernu bez cukru. Horkú a nezáživnú ako celý jeho život ktorý dobrovoľne takto žil, rovnako tak ako dobrovoľne pil takto svoju kávu. Zahryzol sa do polorozmrazenej žemle a sústo zajedol kúskom paradajky. Začal rozmýšľať ako seba aj Mariju vytrestá. Ako odmietne jej plány na ich nový život na dôchodku, ktorého detaily, ako výborný detektív, už detekoval. Bude chcieť chodiť na prechádzky. Budeme vyzerať ako bežný senilný pár v miestnom parku. Tu hneď oproti, aby sa nám, nedajbože, niečo nestalo, nepriťažilo, alebo čo. Držať sa bude chcieť isto za ruky. Kúpi nám rovnaké papuče a večer bude sa chcieť ešte hladiť. Hneď po tom čo vyberie si protézu a vloží ju do toho strašidelného hrnčeka ktorý pamätá si ešte aj jej mamy mamu. Bude chciet skúšať nové reštaurácie a rovnako tak chodiť po výletoch. Z nudy bude nakupovať rôzne kuchynské prístroje ktoré vyskúša len raz a potom ich daruje deťom ktoré nebudú vedieť čo s nimi. Na staré kolená bude ma tlačiť ešte viac na omšu do kostola. Vraj predtým než sa niečo stane aby mal som pokoj v duši… Josip mal však diabolský plán ako to všetko prekaziť. Najviac sa bude tešiť keď príde domov večer z krčmy poriadne neskoro. Do krčmy nechodil nikdy. Bol tam raz so svojím podriadeným keď vysielali futbal. Otravovali ho tam vtedy tí najodpornejší pijani a miestne socky a on sám mal sa za viac, takže nebol to skvelý zážitok. Rozhodol sa však dobrovoľne degradovať. Aby nasral sám seba, aby nasral ostatných a aby o ňom všetci hovorili ako o úpadku kedysi raz známeho dobrého miestneho detektíva, ktorý si na Malvaziu vždy zašiel iba s vyššie postavenými úradníkmi v meste, a to vždy iba do renomovanej vinárne. Toto sa rozhodol zmeniť. Navštívi krčmu! Príde o desiatej večer, možno neskôr, a vynechá tak večeru ktorú Marija starostlivo každý večer nachystá, tak ako vždy,  v ten istý čas. Spoločná večera o šiestej a dezert hneď potom bude tak minulosťou. Žer si to sama, ty a tvoja bábovka, mám už všetkého dosť! Teba aj tvojich večne opakujúcich sa nudných jedál, ktoré naučila ťa variť tvoja mater, moja svokra, ktorú vždy som neznášal pretože sa nám miešala do života a dobre že je už konečne pod zemou. Jasné, Marija sa zavrie do detskej izby a tam sa bude ľutovať s knihou v ruke ktorú, keď vojdem, bude držať dolu hlavou pretože ju vlastne ani nečíta. Alebo bude sedieť v obývačke pri sviečke, zatiaľ čo moja večera bude chladnúť pod utierkou s hrozným vidieckym vzorom, a bude počúvať starý chorvátsky jazz aby som tak vedel že je nahnevaná a smutná pretože sme len jeden zasraný krát nevečerali spolu. Josip ukončil svoje záškodnícke dumanie a zišiel dolu do schránky po čerstvú dennú tlač. Nevedel on ešte, nešťastník jeden nešťastný, že delí ho, od vzrušujúcich nových dní, len pár schodov ešte, a potom len maličký kľúč od schránky. Stihol ešte predtým zagániť na susedu z prvého. Stará dievka, asi šesťdesiatpäť. Celý život robila poštárku. Nezniesol ako smrdí a aj to ako večne trieska dverami. Nenávidel ju aj jej psa. Irský vlkodav. Pes dosť vysoký a škaredý na to aby ho človek vždy pri vchode obchádzal alebo teda dal mu prednosť. Ta stará bosorka to dobre vedela. Tešila sa z toho ako terorizuje celý vchod. Smrdela ona ešte horšie ako ten jej veľký pes! Deti sa jej vždy báli. Len jeden krát sa malý chlapec opovážil hrať s futbalkou tam dole pod jej oknom. Obliala ho studenou vodou. Keď prišli rodičia sa vyhrozila že ide volať políciu za obťažovanie starej dámy. Ľudia zlí a ľudia zatrpknutí, Josipovi boli vždy odporní, takí vzdialení od jeho skutočnej povahy, od jeho vždy skôr veselej duše. Nuž ale, nevedel si v poslednej dobe pomôcť, on sám starol a pristihol sa často že je občas akoby aj jedným z nich. Odporný, zatrpknutý a nahnevaný na celý svet. Keď však ešte dolu na schodoch konečne rozbalil noviny, a na titulke zazrel rozsiahlym červeným ŠOKUJÚCA VRAŽDA v mestečku OPATIJA, jeho výhľad na budúcnosť, jeho pohľad na jeho život aj celý svet sa načisto zmenil.

Koniec druhej časti