Sloboda sa snúbi so samotou

Prvé dni letu na mori, dni oslobodenia sa od toho všetkého, boli neskutočne fajn. Zbavil sa toxického vzťahu aj neprajných pohľadov okolia. Nemusel sa už naťahovať s predavačkami ani žiarlivým exmanželom. Zbavil sa všetkej tej zodpovednosti, tej ťažoby z náročnej práce. Klesol síce o tri platové triedy ale cítil sa slobodný. Náš, stále taký mladý a pekný, Albatros si veselo letel nad morom využívajúc prúdy vetra. Sotva musel kývnuť svojimi dlhými krídlami. Plachtil a rozhliadal sa po rybách. Keď bol unavený, sadol si na veľkú rybársku loď a sledoval ľudí pri práci. Tam na brehu ho nikto zatiaľ nečakal. Ani žena ani deti. Nemal sa prečo vracať k útesu. Práca na pumpe bola príjemným odľahčením. Bola to pumpa pri Hypernove, blízko križovatky vedúcej jednou stranou do Šenkvíc a druhou na Modru. Chodil tam z centra pešo, bola to vždy príjemná prechádzka. Robili sa dvanástky. Bol to jednoduchý job. Účtovať za tankovanie či tovar a potom, alebo aj medzitým, dokladať do regálov. Boli tam vždy dvaja. Erika bola staršia asi o päť rokov. Bola to neurotická ženská ktorá, akonáhle si niekto kúpil fľašu vody, bežala dozadu do skladu a doložila ju, aby bol tak regál stále ukážkovo plný. Bolo mu to také smiešne. Chalan sa nikdy nezmienil o svojej kariére a v životopise si na miesto vedúceho vyplnil predavač/pokladník. Bol šťastný že vie manipulovať so svojím osudom aj s ľuďmi. Nepodliehať žiadnej osobnej histórií ktorá by ho nebodaj mohla nejako dostihnúť. Bolo to ako začať odznova a to ho nesmierne tešilo. Porovnával malú zaspatú predajňu pumpy s chaosom a dynamikou obrovských potravín. Tam na takéto jednotlivé dokladanie nebol samozrejme čas, ale na malej pumpe sa človek niekedy veľmi nudí a tak má zrazu pocit že sa svet zrúti ak sa fľaša nedoloží. Erika bola hysterická aj preto že predajňu sledovali kamery a šéf bol idiot, ktorý vyžadoval aby sa jeho zamestnanci stále hýbali. Bol šťastný ak ich videl za kasou alebo stále niečo dokladať, hoci často už nebolo ani čo. Bol rád ak ich potom videl utierať prach, vonku zametať alebo trhať burinu ktorá rástla v puklinách chodníku okolo pumpy. Chodil tam tak na dve hodiny asi dvakrát za deň. Bol to malý tenký štyridsiatnik so špicatým nosom a malou hlávkou. Chodil značkovo poobliekaný a tváril sa že žije si on svoj americký sen. Vždy ráno zaparkoval svoj naleštený Mercedes na jeho vyhradené miesto. Bolo smiešne ako sa vždy, po tom čo vystúpil a od auta sa už vzdialil, k nemu vrátil aby z jeho čiernej nablýskanej strechy odlúpol jedno či dve zaschnuté vtáčie hovienka. Každá vaša minúta je pre mňa drahá. – zvykol hovorievať kým si neuroticky drhol v drese ruky, pretože za nechtami mal vrabcovo hovienko. Bol to typický podnikateľ – idiot. Vedel že tam niekedy nie je čo robiť a vedel že tovar sa vždy doloží, no napriek tomu cholericky slintal a skúmal prázdne miesta v regáli. Všetci si vždy vydýchli keď konečne vypadol a všetci boli radi ak našiel si na streche nejaké tie nové hovienka. Jeho žena ho vraj neznáša. Budú sa asi rozvádzať. – hovorila často Erika a v očiach blýskalo sa jej nezbedné pobavenie nad osudom zlého šéfa. Erika išla chalanovi poriadne na nervy, hlavne keď ho šťuchala do rebier keď naznačovala že má ísť doložiť tovar, ale inak ho mala rada. Bútľavá vŕba, samozrejme. Celé hodiny mu rozprávala o jej nevydarených vzťahoch a následne o nových plánoch do života. On jej básnil o tom ako chce plynule hovoriť po anglicky a ako chce raz žiť v Anglicku. Robili sa dvanástky. Deň to bol dlhý ale nočná bola ešte horšia. Po desiatej si vždy išiel jeden z nich ľahnúť. Podlahové vykurovanie bolo v zime veľmi príjemné. V sklade bol za regálom veľký matrac ktorý si vždy hodili do stredu miestnosti a dalo sa tam dobre si pospať. O druhej ráno do šiestej zas išiel spať ten druhý. Tu nastal problém s Brixou. V noci aj cez deň zavýja, sťažoval sa otčim. Nakoniec aj rozbila pletivo na výbehu a začala utekať. Prečkala dni v záhrade alebo pri hlavnom vchode. Ráno po nočnej, našiel by ju ležať pred dverami jeho izby. Bolo to pre ňu o niečo znesiteľnejšie ako čakať naňho zavretá v koterci. Celé dni či noci bez neho, jednoducho šalela, a keď konečne prišiel domov, šťastím sa celá triasla. Brixa ho zbožňovala a on zbožňoval ju, ale zase raz teda prišlo k tomu že sa bude musieť s ňou rozlúčiť. Bolo to ťažké rozhodnutie a deň jej odchodu máta ho dodnes. Podal inzerát. DARUJEM. Daroval ju akýmsi ľuďom ktorý potrebujú vraj strážiť pozemok. Vyzerali čudne ale žiaľ okrem nich sa nikto celý mesiac neozval. Nikto nechcel dvojročnú nemeckú dogu. Ani len zadarmo. Nalákať ju musel do auta tak že sadol si tam s ňou. Tešila sa, myslela si že idú spolu na jednu z tých prenádherných prechádzok ktoré tak veľmi milovala. Nakoniec z auta rýchlo vystúpil a zavrel jej pred nosom dvere. Auto odchádzalo bez neho. Bolo ešte vidieť ako Brixa skáče k zadnému oknu a tade díva sa žalostne. Šteká, breše, zúri, skáče na okno a zavýja. Nechápe čo sa deje. V hlave má zmätok a v srdci bôľ. Chalan len stojí a díva sa za ňou ako sa vzďaľuje. Jeho srdce tiež vtedy zomrelo. Voči kynológií a jeho chabým pokusom určite. Odvtedy už nikdy nemal ani nechcel mať žiadneho psa. Dodnes sa žiaľom trápi keď spomenie si na jej veľké sklamané oči, ako sa na neho díva cez to zadné okno starého červeného auta ktoré sa navždy kdesi vzďaľuje.

Naspäť v tichej samote svojej oranžovej izby, uvažoval čo bude ďalej. Na koberci v izbe ostal len odtlačok jej veľkej laby. Raz mu tam tak vbehla keď bolo vonku mokro. Nevedel sa na ňu hnevať. Ona ho tak strašne ľúbila, tak strašne ľúbila. Bolesť a hnev na seba riešil, ako inak, zmenou zamestnania. Zamestnal sa v obrovskej prijimacej kancelárií v blízkej Hypernove. Páčila sa mu táto smena zatiaľ asi najviac. Bolo to od ôsmej do šestnásť tridsať. Preberal sa tam všetok tovar. Fyzicky to robil skladník, on len celý deň sedel za počítačom a nahrával zásoby do systému. Bola to skvelá práca, veľmi pohodlná. Vždy po takej túžil. Nič len dodacie listy a kávička. Potom lahodný obed a o pár hodín domov. Jedného dňa sa mu však ozvala Danka. Sťažovala sa na akéhosi nového nepodareného zástupcu, ktorý celý deň len vysedáva v kancelárii. Znela trochu zúfalo, akoby smutne. Hlas mala unavený ale bola stále taká plná akejsi poslednej energie. Trošku šušlala, čo mohlo byť náznakom toho že s mládencovým bratom zase trochu popili.

“A to tá nová puča. Regionálna manažérka. Tlstá mrcina čo chodzí každý rok aj dvakrát do Grécka. Dohodzila mi ho tam rovno po tebe. Gdoví odkád ho pozná. Určite je to po známosci!” 

“Nová regionálna, Danka?” – načúval chápavo.

“Ano. Tú si ty nevidzel už tuším. Ne, to už si bol preč. Chodzí a snorí po predajni jako keby sme boli nejaké neschopné puče. A ten nový, to je voláky sedlák. Mladý chlapec ale smrdzí potem lebo je tlstý jak prasa. Na prste má taký velký zlatý prsten. Cely den len chodzí tade a leští si ho. Ništ nerobí. Chodzí tade po obchodze, krúci prstenom a nazerá predavačkám na ruky. Večer mu musá tašky ukazovat. Stará Anna se tam rozplakala. Šak aby ne. To nevidzela také za tí roky čo robí v obchodze. Sem ci hovorila že sme mali velké manko? Bola velká inventúra! Chýbalo stofky Milek čokolád, plno tvrdého alkoholu, kávy ale aj mrazených kačíc a kuracích pŕs. Aj paleta múky! No gdo by to kedy jako vynésol? To moseli oni posílat na stav automaticky cez počítač. Víš jak ked ci povedzá že náš velkosklad naskladnite jedným klikom, nemusíte pozerat. Šetríme váš čas! Hovno!!!”

“Áno Danka, viem. Nepodpísal som ten papier. Chcú nám to zosobniť. 14 700 mi vyrátali že mám zaplatiť. Na to nemajú právo. Som im odpísal že hmotnú zodpovednosť za hotovosť v kase nesie okamžite pokladník ktorému bola pokladňa počas smeny zverená. Za trezor, odvádzanie tržieb, uzávierky, aby to všetko sedelo, sme ju niesli my dvaja, ale za tovar ktorý pokradli zákazníci ja zodpovedať nebudem! Zvlášť som im vysvetlil že bolo čoraz menej ľudí, pretože znižovali stavy, tak mali rátať aj s tým že nebudeme vedieť dávať pozor na zlodejov.”

“Šak áno. Ale to len za tovar ne za tržby. To vždy moselo každý večer sedzet, čo si nepamatáš? Ide to na súd. Budeme to moset splácat ked prehrajeme! Že šak sme podpísali hmotnú zodpovednost, vykrikúvala hentá nová. No ale ja sem si ani zápalku nezebrala. Nemali sme SBS a narkomani sem chodzá, no gdo by na to vedzel dát pozor! Aj tak idu dole vodu. Odkedy je tu kúsek na námescí tá nová Billa tržby klesli skoro o polovicu.” 

“Áno, Danka, ja viem že len za chýbajúci tovar. Ja som im len vysvetlil v liste za čo sa cítim zodpovedný a za čo nie.”

“No, šak uvidzíme. Ževraj to idú predat. Nejaký Nitra Zdroj to ide kúpit. Už tu boli obhlídat. Personál si chcú nechat a predajnu prerobit, zmodernizúvat či čo. A ty sa máš inak jako? Nechýbame ci? Brixu ešte máš? Ze starým sa máme súdzit o byt. On to ale nechce predat. Že jemu nevadzí semnu žit rozvedzený a že ked to vadzí mne tak ho mám vyplatit. Lenže to neni také lachké. On sce bezbarírový byt, že mu sudca odklepel na to nárok. Tí sú drahé, víš. Asi to nechám tak, šak dzeci ho aj tak potrebujú, víš, majú ho radi. On je taká krutá nátura, neprehovoril semnu odvtedy ani slovo. Sám si pere, sám si varí, hovado!”  

“Brixu som musel dať preč kvôli pumpe, ale už ani na tej nerobím. Narástli mi zase vlasy a šošovky už nenosím. Veď, prídem ťa pozrieť do obchodu, Danka, porozprávame. Maj sa zatiaľ.”

“No, tak sa maj. A dondzi. Sedzím tu sama v našej izbe a počúvam Norah Jones. Ešte stále je tu tvoja fotka. Ne fotka, portrét. Gauč som obliala vínom ale inak sa tu ništ nezmenilo. Už sem to vytepúvala. Ništ tam neni vidzet neboj sa. Hentého tlstého sem nepúštam, sem mu povedala že to je moja šatna, aby tam nenakúkal, prasa jedno smradlavé aj s jeho zlatým prstenom! Aspon že mám kam od starého ujst. Víš jaká ide z neho nekedy zlá energia? Normálne že zimu cítim. Minule ma fyzicky napadol. Že reku či teraz jebem s tvojím bratem. Hovado jedno. Satan! Sem mu povedala ešte ráz a kúpim ci ten byt a vypadneš mi ze života. Sa zlakel ftedy. Šak on ví že ja mám penáze. Tu sa zavrem a mám pokoj. Sprchu, záchod, sedačku, všecko tu mám, šak ty víš najlepší. Tvoj brat mi vela pomáha. Rozosmíva ma, šak ho poznáš. Trepe dvenatri a ty sa nevíš prestat smát. Tí jeho báchorky, príhody vymyslené. Víš jak je mi nekedy za tebu smutno? Príd.”

Mládencovi naraz chýbali ranné kávy s Dankou. Chýbali mu historické dvory kaviarní Pezinka, ktorých steny obrastal večne zelený brečtan. Chýbali mu posedenia, večery aj obedy a nie preto že ich väčšinou platila ona. Chýbala mu a musel si to priznat. Chýbalo mu aj teplé, hoci náročné, miestočko zástupcu manažéra predajne. Sedieť v kancelárii bolo síce príjemné ale človeku ktorý je naučený aj fyzicky robiť to potom chýba. Onedlho predajňu kúpila iná firma ktorá ju prerobila a zmodernizovala. Regionálna tlstá grékyňa aj jej smradľavý sluha so zlatým prsteňom už boli minulosťou a mládenec podpisoval zbrusu novú zmluvu na zástupcu. Bolo to všetko také čarovné byť naspäť. Špeciálne iné bolo to že mali nový manažment ktorý sa o predajňu viac staral. Začali odznova a bolo v nich toľko pozitívnej energie. Obchod prekvital, aj keď už s nižšími tržbami a menej početným kolektívom. Na kvalite zvlášť stúplo oddelenie ovocia a zeleniny. Bolo ukážkové, nie ako tá hniloba ktorá sa už zhnitá doniesla z Lučenca do predajne. Stará Anna nemohla uveriť svojim silným dioptriam keď inštalovalo sa na predajni nové osvetlenie, alebo prichádzali nové mrazáky, chladničky, regále či moderné pokladne. Žmúrila na to všetko a tešila sa že si ju nechali. Anka, ale dajte si každé ráno deodorant. Musíme byť reprezentatívny, máme tu veľkú konkurenciu. Lidl, Tesco, Billa… Anka, počúvate ma vôbec? – Áno, šak dala sem si predchvílu. Neni cítit? – zadrela a odišla špinavou starou handrou, ktorá hádam pamätá si začiatky obchodného domu, utierať zbrusu novú chladničku… Anka, vyhodzte to! Ale okamžite to chlpaté čudo dajte sem! Tam sú nové špeciálne handry určené presne na chladničky, preboha živého! Anku mali všetci radi, bola lojálna a flexibilná. Bolo ju len treba občas okresať, ako dáky machom zarastený veľký kameň.