“Nič si z toho nerobte, Peter. Finančné krimi mi leží už rok na stolíku. Záložku som štyri krát už naspäť prehodil, pretože, predstavte si, zabudol som dej! A to som vo financiách doma. Vybudovali sme s Matildou, hádam, aj celkom silný podnik. Ale kto už má dnes čas čítať?! Rozbolí ma hlava už len keď si mám prečítať návod na novú rúru, sušičku či práčku. Všetko je to teraz také hightek. Príliš veľa svetiel a dotykových tlačidiel. A čo je tam tých kombinácií! Žena bola odcestovaná. No čo vám poviem, viete ako, ani sa nenazdáte a jednu bielu košeľu periete štyri hodiny na deväťdesiatke alebo na miesto chutnej pizze vytiahnete uhlíky!” – zapojil sa Alex, ktorý bol očividne zdatný v konverzácií pretože sa v jednom krátkom prúde viet stihol ponosovať no zároveň bol chápavý aj vtipný. Keď dohovoril, naraz stiahol pol pohára bieleho vína pričom, ako držal pohár, spod rukáva luxusnej modrej košele vykúkali Rolex hodinky. 

“Ha ha ha, Alex, ty nemáš chybu! Nech je ti to pripomienkou tej starej večnej pravdy. Bez žien sú muži navždy stratení! Čo ty na to, Peter?” – opýtala sa rozosmiatá Matilda pričom odhaľovala svoje krásne malé biele zúbky, ktorých materiál či skutočný pôvod Peter ešte stále neobjavil. Medzitým prišla čašníčka, ktorá obsluhovala Petra. Naraz pôsobila trochu smutne, že už tento krásny mladý muž nesedí tak sám v tom rohu. Nie je totiž nič krajšie ako osamelý objekt lásky, ku ktorému tak poľahky, sa potom nazdávame, že sa vieme dostať. Matilda objednala ďalšie dva poháre bieleho vína, nesýtenú vodu a bez Petrovho zvolenia povedala čašníčke aby doniesla aj to čo pil on. Peter sa medzitým rozhodol adaptovať si svoju vlastnú podobu fajného hovorenia.

“Technológie sú nie vždy júzer frendly, to ja už poznám od áut. Neviete si predstaviť, koľko machrov prišlo na pumpu na drahých fárach s tým, že či im neviem niečo odblokovať. Nečudujem sa. Palubné počítače dnes pripomínajú kozmické lode! No, veru, nie je to pre každého. Hahaha.” – naskočil na tému Peter bravúrne a veselo, pričom užíval si pozornosť audiencie. Zanechal dojem ktorý mal povedať veľa vecí, presne tak ako to aj zamýšlal. Peter, hoci pracovná trieda, pozná technológie, ich ovládanie mu nerobí problém, hovorí anglickým slangom a nebude sa tu hrať na princa, pretože jeho triumf leží v jeho inteligencií a mladosti. Hoci sedí v lepšej spoločnosti, nikto mu nemôže povedať že on sám sa sem nehodí. Má predsa iné prednosti, ktoré, zdá sa, že môžu títo starí boháči aj celkom postrádať. Povedal si že má čím zaujať a nepotrebuje na to vyberané slová ani drahú košeľu. Rozhodol sa že bude hovoriť tak ako mu huba narástla. Navyše sa nazdával, že by to mohlo Matildu vzrušovať a Alexa odrádzať, takže by sa už mohol čoskoro pobrať domov. Matilda začala tiež nejako nevedomky napomáhať tomuto úmyslu. Akoby čítala Petrovu myseľ. Vedela že sa Peter môže začať čoskoro nudiť a myšlienka na to že jej zajac ujde, navyše keď ona mu chce toho toľko ešte povedať, mátala ju ako keď skoré Pondelkové ráno máta tvrdo pracujúceho človeka. Je to tá pokojná nedeľa, ktorej hodiny šialene plynú, a potom na konci dňa tá vidina pracovného týždňa. Upachtený robotník za nedeľného súmraku, nechce sa rozlúčiť so svojím víkendom. Dva dni v raji. Tíško dojedá svoje sviatočné kura z obeda a jeho deti behajú okolo stola v deravých ponožkách. Ach detičky moje, poďme ešte k televízoru! Veď od lopoty ma delí už len jedna noc. Matilda sa nechcela vrátiť do svojho bežného života. Zažívala drobné chvenie a visela v akomsi erotickom opare či prísľube krátkej kúpeľnej lásky. Bála sa že keď Peter odíde, už ho viac nikdy neuvidí. Bála sa svojho bežného pracovného dňa. Z tohto chudobného raja, nechystala sa teda ešte odísť.

“No, sme my na to už asi aj starí, Alex. Vývoj letí ako splašené kone. Necháva nás nemo zízať, zatiaľ čo vy mladí ste v tom ako doma. To si pamätám, ako si raz zablokoval firme celý server. Finančné išlo vtedy zošalieť! Hahaha. Necíť sa zle, Alex. Ja som už neraz zapiekla počítač môjho inteligentného domu. Ten ovládací panel je prosto príliš malý! Myslela som si že nastavujem podlahové kúrenie, no na miesto toho som spustila alarm, vypla svetlá a poslala chladničku na dovolenkový režim. Chvalabohu že to chlapci z centrály vypli na diaľku, ten zvuk počujem dodnes! A keby len to! Ovládanie Smart TV je pre mňa španielska dedina. Kde sú tie časy kedy som len prosto zapla televízor. Hahahaha.” – pokračovala Matilda zámerne na tému technológií a dotykových multitalčitiel, aby sa Alex začal cítiť trochu nekomfortne.

Po zopár ďalších technologických vsuvkách, kde Peter vysvetľoval riziká a nástrahy modernej doby, vyzeral Alex akoby trochu v strese. Akoby mal zrazu niekde naponáhlo.

“Tak, Peter, Matilda, ja už pôjdem. Peter, nesmierne ma tešilo, ste skvelý, inteligentný, mladý muž. Nech sa vám darí! A vyskúšajte ešte nejaké tie procedúry. Možno horúce kamene, alebo bankovanie. Dôkladne vraj detoxikuje celý organizmus! Dúfam, že sa tu ešte stretneme. A keby aj nie, majte pekný pobyt! Matilda, vidíme sa v hoteli.” – vyhlásil Alex znenazdajky a postavil sa na odchod. Petrovi bolo aj trochu divné že sa tak poľahky rozhodol, že nechá túto dámu samú s neznámym mládencom. Ticho uvažoval, že čo asi tak bolo priateľovi z biznisu o mládencovi zdelené. Prečo by sa vôbec zmieňovala o niekom koho len raz stretla v bahne a už zrejme nikdy neuvidí. Pochyboval, že by Matilda bola natoľko otvorená a povedala Alexovi že je to len jedna z jej ďalších poľovačiek na zajaca, ktorého zazrela niekde v bahennej nore ale potom sa jej rýchlo stratil, a tak teraz čaká kedy sa zase objaví niekde v otvorenom poli. Ak áno, potom by sa dalo rozumieť tomu prečo Alex odchádza. Akože nemala obavy, či o tom povie Alex jej manželovi. Je to predsa vydatá žena! A navyše, tento mladík mohol by jej byť synom. Možno si len so všetkým navzájom dôverovali. Možno Alex podvádza svoju ženu tiež. Možno sem Alex prišiel loviť srnky zatiaľ čo Matilda prišla na zajace. A možno Alex loví staré líšky. – zakončil Peter svojej dumanie vcelku pobavene. Bolo mu to vlastne všetko jedno. On sa predsa prišiel na dovolenku iba zabaviť. O pár dní sa bude so všetkým chváliť kamarátom doma. O ďalší týždeň už ani nebude vedieť že niekde bol. Akokoľvek, toto priateľstvo sa Petrovi akosi nepozdávalo. Bolo na ňom čosi hrané. Čosi nepravé, akoby len vymyslené.

“Ale čože tak skoro, Alex?! Poseď ešte chvíľu s nami. Peter hrá futbal, možno si podebatujete o najlepších hráčoch sezóny. Viem, že ty tieto veci sleduješ tiež.” – presviedčala priateľa z biznisu aby ešte zostal, ale bola to len akási nútená zdvorilosť. Peter ocenil ako šikovne, ba až vynaliezavo, uviedla spoločenskú tému, ktorá by týchto dvoch mužov mohla zaujímať. Všimol si, ako si dôkladne o ňom zapamätala isté fakty, ktoré potom šikovne použila v spoločenskom rozhovore. Vyznala sa v tom ako sa správať v spoločnosti, nič také Peter z malého mesta predtým nevidel. Hoci chcel ponúknuť svoj štýl v ktorom cítil sa zdravo, zaujať chcel obyčajou regiónu, unikátnou osobnosťou mladej duše ktorá vie viac ako starí boháči, no napriek tomu ho stále tento vyumelkovaný svet parády vťahoval do svojich pazúrov. Možno vedel ako dať zajacom nažrať a poriadne si pritom ponadávať, keď vypadli mu z klietky von a on musel ich potom naháňať po záhrade. Alebo aj vedel ako prehodiť zopár slov s poštárkou Elenou, ktorá znovu raz sťažovala sa na susedovho zúrivého psiska, zatiaľ čo podávala mu listy do rúk a zámerne sa pritom dotýkala jeho prstov. A možno vedel ako zaúčtovať benzín a naftu a podebatovať pritom so zákazníkom, či poradiť mu ako na to. A tiež vedel ako sa baviť s kamarátmi keď behajú spolu okolo starých áut či deravých výfukov. A vedel aj to ako ručať pri biliarde v krčme, keď nevyjde mu ťah. Zaujalo ho však teraz viacej to ako sa v takej riadnej spoločnosti hovorí, pretože to bolo preňho neobyčajné. A keďže sa chcel Peter obyčajnosti na míle vyhnúť, pretože jej mal už po krk, neobyčajnosti chcel sa teda priučiť. Matilda bola zdatná rečníčka. Nezdalo sa však, že by jej záležalo na tom čo si Alex myslí. Nechcela aby ostal a netrápilo ju či je slušné zostať takto sedieť sama s neznámym mladým mužom, ktorého vskutku stretla len raz kdesi v bahne, kde prehodili zopár viet. Bola to len jedna z jej zdvorilostných fráz, ktorá mala spraviť dojem viacej na Petra ako na Alexa.

“Veľmi rád, Matilda, ale vskutku nemôžem. Futbal ma už veľmi neťahá. Zunoval sa mi. Predstav si, dal som sa ti na psie dostihy! Kto by to povedal! Vieš akou rýchlosťou ti beží taký chrt?! Je to fascinujúce!” – vysvetlil Alex a hodil na stôl päťdesiat eurovú bankovku. Potom žmurkol na Matildu a vykročil od stola. 

Je to fascinujúce  – zopakoval v duchu Peter, rozmýšľajúc kde a kedy by on sám bol použil také slovo. Možnože nad autom, ktorého tuning práve dokončil so svojím kamarátom.

“Ale čo to táraš? Ty aj môj manžel, ste posadnutí futbalom. Nič nespája ľudí viac ako ich rovnaké vášne. Ach Peter, neviem ani spočítať koľkokrát sa prišlo k nám hovoriť o biznise ale na miesto toho sa v kinosále pozeral golf alebo futbal! Dva tucty chlapov sa naháňa za bielou loptou a či malou guličkou, to už mi je len zábava! Kiež by to mňa aspoň trochu fascinovalo! Jediné čo by normálnu ženu mohlo na tom baviť je pozerať im na tie pekné mladé vyšportované zadky.” – povedala a schuti sa zasmiala. Naraz pôsobila akosik viacej uvoľnene. Menej ako dáma a viacej ako uvoľnená žena, ktorá nedbá na spoločenské pomery, alebo na to čo povie nahlas. Dáma, ktorá nedbá na nič iné len na to ako sa uvoľniť a ako sa zbaviť akéhosi znamenia.

“Ach, nie, Matilda. Navyše, žena ma už čaká. Sľúbil som jej že už konečne dohrajeme tú partiu dámy čo tam stojí od rána. Viem, že tajne presúva figúrky. Nevie, že si každú nedokončenú hru vždy odfotím, hlupaňa moja drahocenná.” – odmietol pozvanie a začal sa nesúvisle smiať. Niečo medzi radosťou z bežného života a pohrebom zlej svokry. Napokon odišiel a Peter ostal s Matildou sám.

Bolo to len akési divadlo. Niečo sa tu hralo a Peter, hoci jednoduchý chlapec, to vedel. Prečo tie ťahy, prečo tie hry, keď on chce očividne odísť a je s tým v pohode a ona očividne nechce aby zostal. Pre koho sa tu hrá toto divadlo? – pomyslel si. Neskôr, Matilda a Peter popili ešte zopár nápojov, každý podľa svojich preferencií, Matilda víno a Peter Hendricks Gin a Tonic. Matilda už bola aj celkom pod nadvládou číreho žltkastého moku. Myslíme si že pila Sauvignon Blanc od Nového Zélandu. Jedno z najdrahších. Peter mal v sebe asi tak pol fľaše Hendricks ginu, keď to prerátame, takže veci nabrali rýchly spád. Matilda stále niečo hovorila. Boli to akési múdre vety dospelého a vyzretého človeka. Kadejaké múdrosti vyzretej ženy, ktoré Peter nevedel si nejako vtedy uchovať, no zároveň dúfal že mu ich Matilda ešte niekedy zopakuje, pretože akosi aj cítil ich hĺbku aj múdrosť. Stále tárala čosi o tom ako človek čas neoklame. Ako si čas nevieš kúpiť, aj keď už máš peniaze. Pôsobila pritom trochu smutne, akoby sa nostalgicky rýpala kdesi vo svojich vzdialených rokoch. Akoby niečo ľutovala. Hľadela mu do očí a prízvukovala mu aby sa tešil z jeho mladosti. Aby si ju nezabudol užiť a podobne. Peter si hádam sám neuvedomoval svoju mladosť. Vek ho netrápil a nepovažoval sa za špeciálneho ani extra šťastného iba preto že má dvadsaťpäť. Vymenil by svoju mladosť za pár tisíc euro a vymenil by ju ihneď za dáke pekné drahé fáro. Mladí si svoju mladosť nevážia, alebo si ju ani celkom neuvedomujú. Žijú v prítomnosti a to im nedovoľuje vidieť za obzor. Nemotorne jej hovoril že ona sama je ešte v podstate mladá, čomu sa ona iba ticho usmiala a potom, nejako sklamaná, odvrátila zrak. Vedela, že je to všetko iba na chvíľu. Vedela, že sa to všetko rýchlo zase stratí. Aký milý mladý muž. Aké šťastie môcť byť chvíľu s ním. – pomyslela si.

„Ach, Peter, ver mi. Nemôžeš mať oboje. Byť aj mladý a byť aj bohatý. Takých je málo. Svoje postavenie si musíš vybojovať. A keď už konečne budeš mať to všetko, nebudeš už mať tú mladosť, pretože už budeš starý. A  pamätaj. Darmo budeš mať peniaze, budeš sa cítiť sám. A dal by si všetko za to aby mohol si byť znovu ten mladý a chudobný človek. Mladosť je cena ktorú platíš za úspech.“

Keď už budeš mať to všetko, nebudeš už mladý. A potom dal by si to všetko za to aby mohol si vrátiť čas. – zaznievalo mu v uchu ako sa tak túžobne díval do jej modrých očí, a nič z toho mu nedávalo zmysel. Matilda mu nepripadala stará. Mať tak tvoje peniaze, kočka, tak tu nesedím. – hovoril si lebo nerozumel ničomu, akokoľvek sa snažila mu vysvetliť ako sa cíti.

„Viem že sa ti zdá že som šťastná alebo že si žijeme skvelý život ale, ver mi, cítim sa ako vyschnutý starý strom, ktorý nepotrebuje už ani to slnko a ani ten dážď. Vieš, áno, ono prší naňho rovnako tak ako aj na živé stromy, ale on to už chudák, neborák, necíti.“

Jej tvár sa pod vplyvom alkoholu Petrovi smiešne javila v divných detailoch jej čistej pleti a akejsi žiarivej úprimnosti, múdrosti staršieho človeka, a tie modré oči boli ako bezodný bazén v ktorom sa chcel on kúpať a potom jej prsty dotýkali sa jemne počas rozhovoru jeho tváre, čo ho nesmierne vzrušovalo. Petrovi sa točila hlava a málo čomu rozumel. Nič z toho čo sa hovorilo si nepamätal. Pripadala mu smutná a mierne opitá. Víno ju robilo pravdivejšou. Akoby sa zbavila akejsi nálepky, akoby prestala hrať a pretvarovať sa. Naraz odhalila svoj skutočný vnútorný stav a, hoci to nebola tá veselá a vyrovnaná osôbka ktorú spoznal v bazéne, páčila sa mu o to viac. Bola zraniteľná a tým o dosť viac príťažlivá. Akonáhle odhalila svojej slabosti, Peter mal pocit že sa pri nej cíti nejako menej nervózny. Zdalo sa mu, že obšťastniť túto smutnú ženu, spraviť ju na chvíľu žiadanou a veselšou, bolo by teraz správne. Veď nemusí to byť navždy. Navyše, mohol by z toho aj on sám nejako niečo získať. Žiadne dlhodobé ťaženie. Nebolo v jeho povahe nechať sa vydržiavať bohatou ženou. Stačí ostať v kontakte. Možno mu aj neskôr posunie za lacno nejaké to firemné auto. Zdalo sa mu že peňazí má viac než dosť. Poháre boli prázdne, slová aj vety pomaly zanikali vo fyzickej túžbe tela. Jej vôňa a jemné dotyky prišli mu ako uspávanka. Akási čierna karta so zlatou potlačou mihla sa mu pred očami, keď išla platiť. Záblesky čiernej limuzíny ktorá pristavila v pešej zóne, zdalo sa mu že to bol Mercedes triedy S s nemeckou značkou, potom akési bozky na kožených sedačkách a hra s rukou, ktorú Matilda ovládala takmer dokonale. Voňalo jej z úst, nie ako jeho cigaretovým kamarátkam, a expertne sa ho dotýkala tam dole. Peter sa ocitol znovu raz v tento deň akoby v inom svete. Trýznivé predlžovanie vyvrcholenia zámerne používala ako nástroj na zintenzívnenie túžby. Zdalo sa že pozná veci. Zdalo sa že vie ako na to. Peter predsa nebol jej prvý mladý zajac. Ulovila ich asi už niekoľko. Vodičovi prikázala aby ich chvíľu vozil po meste. Bol to asi dvesto kilový chlap v čiernych nohaviciach a bielej košeli. Vyzeral že už videl všeličo. Peter si nedokázal vysvetliť aký typ biznisu Matilda robila. Takto sa predsa nesprávajú ani tí najväčší boháči. Kedy stihla kontaktovať šoféra. Písala niekomu textovú správu kým sedeli v podniku. Je to preto lebo ho chcela ešte viac zaujať? Veď do hotela mohli prejsť aj peši. Neskôr ho medzi bozkami napadlo či je to preto lebo sa Matilda bojí ukázať sa s ním na verejnosti a po tichu jej navrhol aby zašli do jeho hotela. Položila mu prst na ústa a vodičovi prikázala odviesť ich do hotela Thermia Palace. Recepčný hotela sa pýtal či má pani večerného hosťa. Bez slova mu podala zelenú stovku a viedla si Petra za ruku po dlhej chodbe, pričom sa chichotala ako mladá nezbedná dievčina. Jej opätky sa ozývali na celý hotel, ktorý už hádam aj pobral sa celkom spať. Reštaurácia bola ešte otvorená a malý bar bol poloprázdny. Sedelo tam len zopár starých bohatých nešťastníkov, ktoré ešte dopíjali svoj drahý rum. Vyzerali takí opustení. Za jedno bol teda Peter rád. Ani on ani Matilda dnes nebudú sami. Bolo to všetko také vzrušujúce. Je to fantastické – pomyslel si úsmevom Peter. Vysoké stropy, veľkolepé chodby, dlaždice aj obklady. Exotické kvety a tlmené svetlá. Hotel vyzeral ako z rozprávky. Apartmán mal až tri miestnosti. Obývačku aj predsieň a potom tá spálňa! Obrovská posteľ, saténové obliečky a vôňa neznámeho luxusu. Pomaly zbieral detaily. Nestalo sa to príliš rýchlo. Držala ho vo vytržení. Ale milovali sa dlho. Čas je v takých chvíľach ťažké odhadnúť ale mohli to byť aj celé dve hodiny, alebo to bolo celú noc ? V slastnom opojení to však mohla byť len minúta. V raji je to tak. Minúta ako večnosť. Večnosť ako sekunda.

„Áno, prosím, vstúpte.“ – počul ju hovoriť nahlas.

Peter sa zobudil v hoteli Thermia Palace a do obrovskej izby s balkónom, okrem popoludňajšieho slnka, vchádzal aj čašník s jedlom. Vyzeralo to že poklopy zakrývajú viac ako len polievku. Na vozíku boli všakovaké menšie aj väčšie prikryté taniere, potom káva, denná tlač, pomarančový džús, karafa vody a aj veľká váza s čerstvými kvetmi. Biele ruže. Asi tak tucet. Matilda sa práve vyrútila s kúpeľne. Mala na sebe zaviazaný saténový župan šedej farby, cez ktorý bolo vidieť obrysy jej bedrových kostí. Usmievala sa a pozerala smerom k čašníkovi, akoby sa aj tešila na prichádzajúci obed. Mala na sebe čerstvý mejkap a vyzerala lepšie ako kedykoľvek predtým. Vlasy mala nedbalo rozpustené a vykračovala si po obrovskej izbe ako mladica. Peter zistil že je celkom nahý. Pod ľahkou prikrývkou snažil sa schovať svoju erekciu, ktorá je tak často dôležitým faktorom u všetkých mužov po zobudení. Usmieval sa hlúpo, držal si dlane na rozkroku, a popýtal ju o pohár vody. Pripadal jej taký roztomilý. Jeho strapaté vlasy a suché pery. Rozospaté oči a jemné strnisko. Jediné čo chcela bolo aby tam nebol ten prekliaty čašník. Pôvodne ho totiž chcela zobudiť orálnym sexom ale nevyšlo jej to. Peter bol už hore. Možno sa predsa len chystala v kúpeľni príliš dlho. Bála sa že ju nájde takú aká naozaj je a tak vstala kým on ešte len sladko spal. Predtým ako sa vydala na cestu obnovy, stihla ešte nezbedne nazrieť pod prikrývku. Ležal na bruchu. Biele polky krásne vykrojenej mladej ritky spokojne oddychovali a tak prikryla ich znovu akoby išlo o nejaký poklad. Rozmýšľala o jeho lete. Podľa zadku mohla usúdiť že bol ešte stále opálený. Začala sa trýzniť myšlienkami o tom, koľké mladé dievčatá, tam niekde pri jazere, stihol narýchlo pomilovať. Bola presvedčená že Peter prežíva rovnakú mladosť ako kedysi ona sama. Neuvedomovala si že časy sa zmenili a že mladí ľudia sa už nevedia zabávať tak ako kedysi. Doba je už dnes jednoducho iná. Akokoľvek, kým si nahadzovala jej ranný mejkap, predstavovala si Petrov vyrysovaný chrbát aj jeho holý zadok, ako sa dvíha nad mladou dievčinou. Tam kdesi niekde na deke pri jazere, dokonalé miesto pre milencov, miesto ktoré stráži trstina. Keď už mala trýznenia dosť, objednala jedlo. Rozkázala si aj ovocný šalát a poprosila o malú kyticu, no oni mali iba biele ruže a tak si ich rozkázala rovno tucet. Bola taká šťastná.

Čašník pohotovo nalial veľký pohár vody a priskočil k Petrovi. Podával mu veľký orosený pohár chladenej vody v ktorej plával plátok citrónu a usmieval sa ako idiot. Kým Peter hltal blahodarnú, životne dôležitú, tekutinu, rozmýšľal nad tým čo sa stalo minulú noc. Detaily prichádzali postupne. Myseľ sa vracala k divokej noci a neúnavne mu pripomínala všetky jej bohaté zážitky. Nikdy nič také nezažil. Žiadne z tých mladých dievčat ktoré občas prespali mu nikdy nepriniesli toľko potešenia. Matilda bola možno cez deň dáma, ale v posteli to bola divo žienka, ba až skúsená pobehlica. Takéto veci dosiaľ videl iba v porne. Koľkokrát chcel to isté od mladých dievčat, ale oni by také veci jednoducho nikdy nerobili. Hanbili sa, alebo len ešte nemali v sebe dostatok vášne. Matilda ju, naopak, pri Petrovi akoby znovu našla. Sama sa divila svojím kúskom. Jej sexuálny repertoár bol bohatý. Pravdou je že už dlho neulovila žiadneho zajaca a ako sa dalo čakať, bola teda asi už aj ona sama poriadne hladná. Zároveň, chcela ho asi aj ohúriť.

Koniec tretej časti