Když vidím tyhle lidský vraky, třesu se strachem před přízraky, že jednou ze mne bude taky … důchodce.

Karel Kryl

Ošetrovateľ (časť druhá)

Raňajky

Každý má rád dobré jedlo. Náš apetít je často jediná vec ktorá nás drží pri živote. Naše zdravie funguje kým nám naozaj chutí ale naozaj nám chutí len kým sme naozaj zdravý. Je to akosi obojstranne, že jedno bez druhého nefunguje. Alebo teda jedno dopĺňa to druhé. Ako všetko čo nám začne chýbať až keď už toho nie je, aj toto dovtedy berieme ako samozrejmosť. Hladné brušká tešia sa na voľačo fajné. Nie je väčšej skazy ako to že vám už nechutí alebo vám nedajbože nikdy nechutilo. Byť zdravý a môcť jesť je skutočnosť ktorú si človek začne vážiť až keď už jesť nemôže pretože je chorý. Jediné čo je horšie ako byť chorý je byť chorý a nemôcť jesť. Jedlo je liek, jedlo je láska. Mať chuť do jedla, zasýtiť sa, znamená pre mozog veľa. Dopamín, ktorý sa po jedle v mozgu vyplavuje je dôležitou zložkou mentálneho zdravia. Hovorí sa že hlad je sviňa vec. Ak prestanete jesť, alebo ak vám teda prestane chutiť, začnete pomaly chradnúť a upadať. Nikto z nás by to asi nechcel zažiť. Leda že človek hladuje dobrovoľne, drží nejakú očistnú alebo redukčnú diétu. A potom sú tu aj tí ktorí sa postia, dobrovoľne hladujú aby tak povýšili svoju spiritualitu na iný level. Pre človeka je však po celý život dôležité tešiť sa z dobrého jedla. Niekedy nemusí byť až tak dobré lebo sú ľudia ktorí sú radi že vôbec nejaké je a tak celkom aj s chuťou pustia sa do suchej ryži a či zahryznú do kúska chleba. Hlad sa z modernej doby síce začal vytrácať ale nebojte sa vy nič, narovnal by sa nám zaraz charakter keby sme ho nedobrovoľne okúsili. Ak hovoríme o láske k jedlu, nehovoríme tu o prasačení alebo obžerstve. Hovoríme tu o zdravom apetíte a láske ktorá vskutku ide cez žalúdok. Apetít prispieva k celkovej symbióze zdravia a je hlavnou hnacou silou dobrej psychiky a chuti do života. Ak vám teda prestane znenazdajky chutiť niečo asi robíte zle alebo ste nedajbože ochoreli.

Pacienti si v jedálni vďačne posadali a čakali kým sa im roznesie jedlo. Pre mnohých boli raňajky najradostnejšia časť dňa. Bolo vidieť ako sa hrnú či na rýchlo krivkajú do jedálne. Niektorým bolo treba zo spoločenskej miestnosti pomôcť, pretože nechodili, alebo len veľmi slabo. Chalan sa spýtal Gaby prečo im proste nedonesú chleba a pohár kakaa či čaju do miestnosti k telke, aby sa tak zjednodušilo ich presúvanie. Na to odpovedala že či nespadol hlavou na chodník a že kde by sme všetci boli keby sa každému mobilnému nosilo do rúk jesť bez toho aby sa museli snažiť ku stolu. Ešte sa vraj veľa musí učiť a má prestať tárať. Vác mysli hlavou né len cez teho šulina. Potrebujeme ich rozhýbat. Jako tie tvoje kone čo furt klameš že chodíš jazdit a pritom si len dereš doma šulina! Ukaáž! Ešte nemáš mozole? Miestami sa zdalo že Gabu koniec koncov na chlapcovi ani nezaujíma nič iné len to kedy a kde si derie svojho šulina. V spoločenskej miestnosti sa teda z pravidla jedlo nepodávalo. Na to tam bola jedáleň. Jediný pacienti ktorí sa kŕmili ručne boli ležiaci pacienti na izbách, ale Gaba trvala na tom aby sa robilo všetko preto aby ožili a znovu sa hýbali. Každá zdutá koza vraj bez pastiera zomrie a že ich treba hnat. Povedala hnat a nutit. Nie hnať a nútiť. Nútiť Gaba nemohla len naozaj ľudí ktorí boli na intravenóznej alebo trubicovej (hadička v žalúdku) strave. Boli tam dva druhy. Človek na odchode,  zaparkované staré vraky aut čakajúce na zošrotovanie. Odhodlané už ďalej neprijímať stravu, nefungovať, ale naďalej sú nútené ostať na parkovisku a občas sa ich ľudia snažia naštartovať, akoby dúfali že znovu naskočia. A potom bolo tam zopár extrémne depresívnych starších pacientov, úplne pri zmysloch, ale jednoducho rozhodli sa prestať jesť. Ich vek ich teda poslal na geronto ale vskutku diagnóza bola porucha prijímania stravy. Nebolo vždy jednoznačné či ide o skutočne pacienta ktorý neje lebo nechce, má dočasnú nechuť k životu a k jedlu, alebo neje lebo chce zomrieť lebo sa už cíti starý a na konci svojich možností. Bývalá sestra na oddelení ešte starej Pinelovej nemocnice bola jednou z takýchto zriedkavých pacientov. Poznala dokonca aj niektoré ešte vtedy slúžiace sestry. Bola ako palička a ani chlapec so svojím snaživým mladistvým a sviežim úsmevom ju nevedel presvedčiť aby znovu jedla. Netrvalo dlho, ani nie dva týždne od prijatia pacienta, a lekárka skonštatovala smrť. Smrť bola na oddelení gerontopsychiatrie častým hosťom. Ľudia zomierali vo dne i v noci. Gaba ho neraz naschvál poslala prikryť mŕtvolu plachtou alebo otvoriť v izbe okno. Exitus mu vždy dal zabrať. Postupne si však na všadeprítomnú zubatú začal zvykať a videl ju čoraz viac a viac ako niečo celkom prirodzené. Niečo ako prirodzenú súčasť života na jeho konci. Z nejakých dôvodov sa vždy mŕtveho tela bál ale potom sa naučil k ním hovoriť a práca s mŕtvolami mu už potom išla lepšie. Potláčal strach cez jednoduchú myšlienku že tu vlastne ide už len o ľudské telo. Veď sa tak aj hovorí že mŕtvi ti už neublížia. Keď pozeral na tú ľudskú schránku, už nehybnú, vysušenú, studenú a bezfarebnú, často tenkú ako papier, kosť a koža, začal si uvedomovať čoraz viac a viac tú neprítomnosť duše a pochopil že po smrti je to naozaj už iba ľudské telo. Na bývalej sestre Ruženke už ani tá plachta nedržala, akoby pod ňou ani nič nebolo. Tak ste si želala, tak ste si želala, ale prečo takto bolestivo. No hádam vám už je teraz dobre. Už vás nič nebolí. A ja dúfam že ste už teraz naozaj šťastná, naozaj šťastná. Dúfal si a upokojovalo ho to že keď k ním takto hovoril že ho vlastne ich duch počuje. Odľahčilo mu to potom z toho strachu byť v prítomnosti mŕtveho tela. Pýtal sa jej za života pri jej posteli, vidiac tú odpornú trubičku ktorá bola vždy násilne zavedená do žalúdka, prečo neje a prečo sa už opúšťa, keď ešte stále vyzerá že by mohla vstať a normálne začať žiť. Marcelko, keď ja už nechcem, keď ja už naozaj nechcem. Nechajte ma prosím odísť. NECHAJTE MA PROSÍM ODÍSŤ!!! Vyhladovala sa na smrť. Menej mobilným pacientom ktorí trávili svoje úbohé dni v spoločenskej miestnosti tak bola dožičená aspoň táto prechádzka do jedálne. I keď bolo to len pár metrov. Pani Božena zo Svätého Júra sa už nevedela chlapca dočkať. Mal jej pomôcť postaviť sa a držať ju.

“No gde ste mladý?!!! Dúfam že sa to neska bude dat žráát. Čaj tu robá jako voda. To né jak Rusi. To bol čaj! Turci ho pijú černý a horký, víš? Bryndzová! Fuuj, zas to budem nasilu do seba cpat!” – zúfala si ako sa tak nakláňala na mladého pomocníka, ktorý ju nakoniec za stôl usadil. Celý život krajčírka a robotníčka príležitostných ponúk mu rada vždy rozprávala o sebe aj o svojich zážitkoch. Vraj šila pre celý okres. Nevieme zvalidovať pravdivé údaje, ale mladý vždy len pokýval hlavou na súhlas a pochválil ju, vraj no teda a to ste zvládali ako, museli ste byť úžasná! Chalan nerobil vo voľnom čase, voľnom čase počas práce, iné ako obchádzal pacientov a zhováral sa s nimi. Vášnivo rozvíjal rozhovor a chcel vedieť ako sú vlastne ešte stále na tom. Zároveň skúmal ako ich diagnóza ovplyvnila v reči a duchaplnom ľudskom rozhovore. Božena vždy zdieľala všetko o svojom živote aj svojej rodine. Starecká demencia, nie Alzheimer, ten je špecifický, bežná starecká demencia, rozvíjajúce sa štádium, jej však nie vždy dala poťahať všetky spomienky. Prelínali sa a niekedy vytiahla niečo nesúvislé ale hneď potom bola naspäť a hovorila o akejsi dobrej výplate ktorá zachránila celý dom. Chudučká deva, stále ako drievko, ale zožrala by aj vola. Ešte jeden krajec chleba prosím!!! A porádneho čaju. Ku*va , boha vám jebem! Teho ruského černého chcem, nech ma štípe od neho celý jazyk, jebem vám krista, ne tu vašu vodu zafarbenú pit večne. – hlásilo a klialo sa od stola a pomocník utekal pre ďalšie dva krajce a pohár čaju. A káva kedy bude? Jebém aj takú robotu. Káva sa tu nikdy nepodáva, pani Božena. Ale keď sa budete snažiť, keď sa vám polepší, pôjdete na béčko. Tam vám ju sestry s radosťou uvaria. Dosť ste sa už v živote narobili, máte si právo asi aj ponadávať. Len sa najedzte. Je to predsa len vaša obľúbená časť dňa. A dzeci sú už zdravé? Aké deti Boženka, ja ešte nemám deti. Ale čo vypravaš šak sestrine dzeci. Ty si ten Rudov chlapec ne? Aký Rudov chlapec pani Božena? No Rudov syn ze Švantnerovej a sestra je u vás teraz, dzeci má choré. Nerob ze mna hlupanu! Ach ták, už rozumiem. Prepáčte. Áno už sa im polepšilo, behajú ako divé. – zaklamal ako vždy. No to sem rada a teraz ma odved pred televizor. Hentého uderím ked bude zas vyhukovat. Furt chce inšé pozerat. Šak to je tu jak v blázinci. Daj tam jednotku, ide Poirot. Anooo, anooo. Poirota máme radi. – odsúhlasili s radosťou aj ostatní ako ju tak usadil naspäť do spoločenskej. Chalan musel spolok upozorniť že tí ktorí majú dnes rehabilitácie, ergoterapiu alebo iné vyšetrenia budú včas vyzdvihnutý. Gaba trvala na tom aby sa pacienti neprestali neustále upozorňovať na čas. Buduje a uchováva, alebo teda navracia im to vraj zmysel pre orientáciu a zlepšuje vnímanie. Čo tam chceš uchovávať, veď majú z mozgu karfiol. – zavtipkovala občas sestra Mariena. Tie dve sa neznášali. Gaba vždy upozornila na to že je to hlavne želanie lekárov a ona len plní príkazy, ale na to jej vzdorovitá Mariena odpovedala že psychiatri sú šarlatáni a že sami sú blázni a že ona by sem svoju mamu nikdy neposlala.

Veľa týchto starších ľudí mali aj pridružené choroby a bojovať teda mali aj so všakovakými inými problémami. No, akokoľvek sa nemocnica snažila prispôsobiť ich zdravotnému stavu, tu nešlo o oddelenie interné alebo oddelenie diabetologické. Tu ste moja zlatá, môj zlatý, žiaľ, na psychiatrií. Cukrovkári mali svoje čísla. V jedálni boli vždy za najvtipnejších. Diétu sa im nechcelo akosi vôbec dodržovať. Funeli nad tanierom alebo prekrúcali očami. Smutne pozerali na kúsok suchého chleba. Chvíľami dokonca pokukovali po stoloch kde už nikto nesedel že či tam neostalo dačo iné ako len chlieb natretý tenkou vrstvou nízkotučného margarínu. Snívalo sa im o sladkej lúpačke s poriadnou vrstvou masla a džemu. Niektorí len zjedli ako vrabček, ledva polku chlebíka, nie každému vždy chutilo. Niekedy viac a niekedy menej. Ale niektorí mali naozaj tendenciu nejesť vôbec. Tých mu bolo vždy najviac ľúto. Musíte niečo papať lásky kvet. – zvykol im hovoriť. Mmmm, pozrite sa oškvarková nátierka. Mmm, tú by som si dal. Mňam, mňam. Papajte teta. Nemohol inak ako byť aj naozaj plný lásky. Cítil akúsi spirituálnu povinnosť, nebol to len bežný mladý človek a vetroplach. Ležiaci ostali v izbách, kŕmili ich sestry alebo ich kŕmila sonda do žalúdka, ale týmto ktorý nezjedli v jedálni svoj chlebík, týmto, týchto sa snažil povzbudiť k životu. Exitus prikryjeme plachtou a v izbe otvoríme okno, aby dušička mohla cez okno von, ale komu ešte stále chutí, kto ešte na nohách stojí, musíme sa predsa snažiť ich zachrániť. Papajte, dolejem vám? Chcete ešte jeden chlebík? To si pi ty, pankhart jeden! Kto to kedy videl. Kakao bez cukru. Ale veď vy máte, pán Dušan, cukrovku. Nesmiete sladké. Vymeň mi to za sladké. Margita nedopila, podaj to sem. Dám ti za to desať korún. Ale veď viete že to predsa nesmiem, pán Dušan. No, vážené dámy a veľavážení páni. Už je po raňajkách a teraz poďte k televízoru. Kto chce si ešte môže zobrať do spoločenskej čaj. Pani Vilma, na čo sú vám hneď dve šálky? No dobre, ale nie zase porozlievať všade. Viete že je to nebezpečné, ľudia sa môžu pošmyknúť. Ach jaj, ako malé deti.