„Najstrašnejšia chudoba s ktorou som sa stretla nespočíva v tom že nemáte čo jesť, ste chorý alebo zle odetý. Najstrašnejšia chudoba je osamelosť a pocit že vás už nikto nemiluje. Pocit, že ste odložený, nechcený a že už nikomu na vás nezáleží. To je tá najväčšia chudoba našej spoločnosti.“ 

Matka Tereza

Ošetrovateľ (časť prvá)

Výhodou bývať tak blízko bolo že ste sa mohli do pracovného obliecť rovno doma. Každým dňom, tento malý bytík naberal viac a viac na zmysle. Nemusel už ráno o piatej v zime vyčkávať na autobus tam kdesi pod starou lipou, ktorá sama sa čudovala čo tam tak skoro ráno človečina už robí, isto ešte chcela spať. Nedrkotal sa tam osvietený škaredým neónom ako vtedy keď bol učňom a musel sem cestovať na prax. Autobus chodil vždy cez celé mesto a potom vrchom cez Cajlanskú ulicu a stál pri každom dome. Bolo to zdĺhavé. Tu si mladý pán pokojne vstal okolo pol šiestej ráno, niekedy aj trochu neskôr. Keď zaspal, nebolo treba ani priveľmi bežať. Geronto budova bola v rade veľkých budov úplne posledná. Ležala na ľavo na úplnom konci a za ňou bol už len les a malá alej ktorá viedla do historickej časti starej, pôvodnej, nemocnice. Budovy starej nemocnice nechali schátrať a celý areál už pohltil les. Dnes by sa tam kľudne mohli natáčať scény do hororu. Od bytu do práce to bolo chôdzou asi len desať minút, behom päť. Sestry nemali radi keď meškal a so slovami sa nikdy nehrali. Boli tam asi len tri mladé, okolo 25 až 30, tie boli v pohode, a potom tam boli štyri štyridsiatničky a ostatne mali 50 a viac. Takmer všetky pochádzali s Pezinka a zopár z nich cestovalo z blízkych dedín. Čím boli staršie tým boli trpkejšie a prísnejšie. Zatvrdlé ako staré chleba. Keď zahryzneš vypadnú ti zuby, jedine že ho predtým namočíš do mlieka. To aj často robil. K starším dámam pristupoval opatrne. Obmäkčoval ich svojím plachým úsmevom a slová balil do zamatu, bol vždy plný milých póz. Podliezal im aby mu dali pokoj. Paradoxne tie ktoré sa už blížili k dôchodkovému veku akoby stratili všetku tú svoju trpkosť a nasratý výraz tváre a pôsobili pokojne a milo. Možno sa už tešili na dôchodok, alebo to bolo tak že múdrosť a pokoj prichádza s vekom. A niekedy ani nie. Rána kedy meškal boli ako spadnúť do osieho hniezda. Meškáš mladý! Už máme polku spravené, do pi*e tam aj s tebou! Je*em aj takú pomoc. Kde si sa zas je*al? Zase ideš neskoro! Čo si robil včera večer ty cicina? Holkám povedz že ideš ráno do roboty. Do kerej si zas pchal toho šulina? Gaba bola najprostorekejšia. Oh, Gaba a jej neumytá huba. Každý vždy len súdi knihu podľa obalu. Všetky si mysleli že keď je mladý a pekný tak po večeroch nerobí iné ako naháňa v meste dievčatá či príležitostný sex. To že to bol stále panic mu neuverili, akokoľvek sa snažil byť úprimný. Tvrdil že stále čaká na tú pravú, pričom sa zadúšali smiechom, a rovnako tak mu neverili že chodí po večeroch jazdiť. Nakoniec súhlasili že jazdiť jazdí, ale že má dávať pozor aby si ten “bičík” celkem “nezedral”. Darmo, bolo to prostredie plné žien, ale nevadilo mu to. Cítil sa medzi nimi dobre a ich uštipačné poznámky ho väčšinou aj pobavili. Ako teda prebiehalo také bežné ráno. Chvíľu sedí na posteli, ako vždy, rozjíma o nesmrteľnosti chrústa. Potom si zamotá vlasy do uzla a rovno skočí do bielych zdravotníckych nohavíc. Na vrch si dá biele tričko, alebo bielu košeľu s krátkym rukávom. Na nohy nasunie biele ponožky a prehodí cez seba biely zdravotnícky plášť. Cíti sa ako doktor. Táto myšlienka ho napĺňa zvláštnym pocitom nepreskúmaných teritórií. Vypije asi dva poháre čistej vody a potom si strká nohy do bielych zdravotníckych drevákov. Ešte si ľadovou vodou opláchne tvár a nakoniec na svoju mladučkú tváričku nanesie trochu mandľového krému, ktorého vôňa mu pripomína mamu. O chvíľu si už pokojne kráča smerom k nemocnici. Keď leje vydá sa dlhou presklenou chodbou, ktorá začína hneď od návštevnej haly a končí takmer až pri geronto budove. Keď je pekne ide hlavným ťahom po chodníku, obzerá sa po prírode a vdychuje svieži ranný vzduch. Prvý deň ale nebol takýto romantický. V prvý deň bol chalanisko plný obáv, že čo ho na oddelení asi čaká, ale neskôr, ako sa zaučil a prekonal prvý šok, to išlo všetko až smiešne ľahko. Postupne sa stáva výbornou pomocou a svojimi vedomosťami a schopnosťami sa rovná zdravotným sestrám, hoci je to len vyučený predavač. Má dokonale načitanú ich prácu ale postupne ho nudí. Vidí že ich práca je limitovaná. Naviac ho, znovu len, fascinuje ich administratíva, keď vidí ako zapisujú údaje do chorobopisu. Najprv chcel byť zdravotnou sestrou, postupne však pochopí aký je život zdravotných sestier ťažký, zle zaplatený a fyzicky namáhavý, takže nič preňho. Rovnako tak vidí že ich profesia je oproti lekárom len podporná a nudná. Je to len podávanie liekov a základnej starostlivosti a nejaké to zapisovanie údajov. Svojou mladou, sviežou, dynamickou a hlavne pošetilou mysľou sa teda posúva ďalej. Začne študovať chorobopisy a sledovať lekárov pri práci. Vytvorí si s nimi určité priateľstvá a vyzvedá sa od nich rôzne veci aby sa tak dozvedel čo možno najviac o tomto fascinujúcom medicínskom odbore. Baví ho klinická psychológia a psychiatria. Od MUDr. Jánošíkovej si požičiava náročnú učebnicu psychiatrie. Lekárka oceňuje jeho záujem ale upozorňuje že učebnica Psychiatria od Jozef Kafka a kolektív je jedna z tých ťažších. Chalana to inšpiruje o to viac. Vo svojej novej vášni je nezastaviteľný. Na oddelení sa cez príjmový list založený v chorobopise sám potajomky učí ako doktor z vyšetrenia pacienta na príjme vytvoril jeho základný profil. Tajne študuje lekárske záznamy a rôzne údaje v chorobopisoch, zároveň sleduje daného pacienta. Spoznáva lieky aj terapie. Nahliada do spôsobu liečby rôznych psychických porúch a pridružených chorôb. Učí sa rozoznávať diagnózy, sleduje ich vývoj a jednotlivé fázy. Rozoznáva rôzne podoby porúch osobnosti. Od mladého psychológa, ktorý pracuje na oddelení si požičiava aj knihu klinickej psychológie. Jeho hladná myseľ túži preniknúť do zákutia ľudskej mysle a rôznych porúch osobnosti. Túži preniknúť do všetkých aspektov tohto odboru a pochopiť mnohé súvislosti. Má pocit že by chcel liečiť ľudí, alebo im aspoň nejako pomáhať, zjemňovať či odstraňovať tieto útrapy ich života. Po večeroch vášnivo číta a nasáva nové informácie. Je ako špongia. Učí sa rýchlo a všetkému rozumie. Neskôr už rozmýšľa o nadstavbovom štúdiu z ktorého sa potom plánuje odraziť a začať študovať klinickú psychológiu. Pochopí totiž že na medicínu už môže byť trochu neskoro. Nevzdáva však svoje samoštúdiá a naďalej sa z medicínskych učebníc dozvedá všetko o psychiatrii. Svoje ambície postupne znižuje na samoštúdium psychológie nakoniec však vidí štúdia príliš komplikovane, pretože je treba pracovať a zarábať peniaze. Rodina by ho nikdy nepodporila, na to jednoducho nikdy neboli peniaze. Po dvoch rokoch sa so všetkým lúči a už zmierený vie že pôjde naspäť do skutočnej práce, naspäť do obchodu. Hreje ho však ohromný pocit zadosťučinenia že sa za dva roky toľko toho naučil a že toľko toho zažil. Psychiatria už nikdy nebude preňho len jednou veľkou neznámou. Naučil sa starať o starých ľudí a pochopil zopár krutých právd o živote ale aj o životoch na ich konci. Začnime ale našim bežným ránom na oddelení gerontopsychiatrie.

Gerontopsychiatria bola na samom vrchu. Zaberala jedno celé poschodie ktoré bolo rozdelené na dve časti. Jedna časť sa volala A a druhá sa volala B. Na áčku sa nachádzali vážnejšie prípady, ktoré vyžadovali celkom inú starostlivosť a na béčku sa nachádzali skôr samostatnejší pacienti s menej závažnými poruchami. Béčko bolo viacmenej otvorené oddelenie, dvere neboli zamknuté a pacienti mohli chodiť samostatne alebo s doprovodom von na prechádzky a do bufetu. Áčko bolo stále zamknuté. Budova bola navrhnutá šikovne. Po celom obvode bola presvetlená, spredu a zozadu oknami a na obidvoch stranách mala široké balkóny. Každá izba tak mala svoj vlastný balkón. Všetko bolo, samozrejme, zamrežované. Sesterská izba bola súčasťou oddelenia. Dlhá chodba hostila na jednej strane asi dvanásť izieb, každá mala štyri lôžka, a tá posledná bola sesterská. Na opačnej strane chodby, oproti izbám, boli umyvárne a záchody. Spoločenská miestnosť s televízorom bola otvorená miestnosť na konci chodby. Pozdĺž stien boli poukladané kreslá, tesne jedno vedľa druhého. Boli to také asi meter krát meter kocky s plným operadlom. Zvnútra ľahko vystužené molitanom a potiahnuté koženkou bordovej farby. Dvere zo spoločenskej miestnosti viedli do jedálne kde sa podávali raňajky, obedy aj večere. Prvá vec ráno bolo prestriedanie sestier z nočnej na rannú. Sestry si len rýchlo v sesterskej izbe vymenili informácie a už ich nebolo. Sesterská izba bola útulná miestnosť s kobercom, kuchynským kútikom, zopár skrinkami a, to najdôležitejšie, s dvoma veľkými pohovkami. V strede miestnosti medzi dvoma pohovkami bol stôl. Ženy udržiavali všetko čisté. Skoro všetky sestry však fajčia. Sesterská izba vyzerá často akoby tam niekto hodil dymovnicu. Je im zima chodiť na balkón, hoci je veľká terasa k dispozícií aj s posedením. V lete je však balkón využívaný viac. Na rannej smene bolo asi päť sestier a jeden pomocník. Robili sa len dve smeny, dvanástky. Pomocník robil vždy iba osmičku, od šiestej rána do druhej poobedia. Chalan dorazil na šiestu ráno. Chalan si vykračuje  po chodbe smerom do sesterskej izby, pacienti ešte spia ale niektorí mobilný šikovníci sa už motajú po chodbe. Niektorí páchnu močom a niektorým trčí z pyžama pokakaná plienka. Zopár samostatných jedincov, ktorý chodia sami na záchod, už sedí v spoločenskej miestnosti. Na chlapca sa škeria a rozkazujú mu aby im zapol televízor a že kedy už budú raňajky. Mnohí sa boli umyť sami. Svoje hygienické návyky si ponechali. Časový harmonogram na ktorý boli zvyknutí a ich vlastné životné zvyky u nich ešte stále žijú. Niektorým sa to už darí pomenej. Nočná smena tam už nebola. Zopárkrát sa na gauči v sesterskej našla od únavy odpadnutá sestra ktorá ešte poťahovala z cigarety. 

“Svitavský zas vyšiloval. Vôbec sme sa nevyspali. Natrel nám dvere hovnom. Zobudila som sa na to ako sa nám niečo šúcha o dvere. Keď som otvorila sa Svitavský vybral bežať so spadnutou plienkou a pyžamom na členkoch, takže nám spadol. Museli sme ho umyť a spacifikovať. Pichli sme mu niečo na spanie ale dnes ráno je zase jak besný pes. Povedzte Gulovej (doktorka na oddelení) aby mu pomenila lieky. Gulka síce nie je fanúšik Haloperidolu ale my tu nie sme nejaké centrum ľudskosti. Nech si to s ním ona nabudúce cez noc vyskúša. Mi už ide na nervy ako všetkým uberá lieky!” 

Vyzerali vždy unavené. Akoby aj nie. Nočné smeny sú zabiják. Človek má cez noc spať. Príplatky za nočnú boli aj tak slabé. Vrchná, lekári aj primár chodili na ôsmu alebo na deviatu. MUDr. Žigová, primárka, vtedy vyzerala ako dnes vyzerá Studenková, ale mala čierne vlasy. Musíme poznamenať že i správanie a vystupovanie mala ako Zdena. Nosila sa a mala taký ten arogantný, nadnesený, výraz tváre. Šéf a krásavica. Mladého chlapca znovu raz priťahovala. Mal rád úspešné ženy na vysokých pozíciach.

“Dík Monika. Ic si už lehnút. Povíme jej.” – uistila ju Gaba. 

V sesterskej už bola uvarená káva a na stolíku boli natreté chlebíčky, vždy s nejakou fajnou pomazánkou. Všetko pochádzalo z výdajného okienka v jedálni. Pani zodpovedná za výdajné okienko mala so sestrami dobré vzťahy, vždy dala čosi nabok. Jedlo nebolo nikdy presne vyrátané, vždy sa z kuchyne posielalo na oddelenia viac.  Mladíkovi stále nejako ešte kofeín neučaroval. Cítil sa po ňom zvláštne  nepokojný a neprirodzene nabudený, ale pomaly začal experimentovať s týmto krátkym vytržením a sem tam si ráno za šálku dal. Po raňajkách a káve v sesterskej izbe si veliteľka Gaba ešte jednu zapálila. Ešte chvíľu sedí so sestrami v sesterskej izbe a počúva ako sestry debatujú o vojne v Afganistane, ktorá sa práve vtedy začala a skončila sa len nedávno, potom čo Biden povolal svoje vojská naspäť domov. Trvalo to skoro dvadsať rokov. Mladého nejako vojna nezaujíma, žije si vo svojom vlastnom mlado naivnom svete náhod a túžob. O chvíľu sa veliteľka zdvihne a zavelí do práce. Úkony sa začnú odohrávať ako na výrobnom páse. Sprvu bol mladý zo všetkého veľmi vyplašený. Jeden z desiatich mladých ľudí by asi vydržali. Nie je dodnes známe prečo sa tejto práce nezľakol a prečo ju dokonca začal vykonávať s radosťou. Prekonanie svojej osobnosti, plavba v divokých riekach mu pripomínala že je živý. Bolo to ako musieť prežiť a zároveň si z toho odniesť niečo pozitívne. Nejakú tú radosť a vnútorné zadosťučinenie. Niečo ako služba Bohu. Nie, vlastne, služba ľuďom. Duševný pôžitok z pomáhania iným. To mu pomohlo prekonať ten hnilobný smrad a všetky tie šokujúce udalosti na ktoré si postupne zvykol. Bolo to koniec koncov všetko také vzrušujúce. Niečo čo si zoberie zo sebou aj do hrobu a nie, nebudú to peniaze. Tím piatich ľudí vyrazil zo sesterskej izby na plochu ako svorka družných psov, ktorý potrebujú urobiť svoju prácu. Rozdelili sa na dva tímy. Jeden tím vchádza do prvej izby a ďalší vchádza do tej ďalšej. Zážitky ideme rozdeliť podľa vône respektíve smradu a úrovne náročnosti. Nie každá izba bola masaker. Jedna menej a jedna viac. Poďme popísať mnohé veci. Keď otvoríte izbu u ležiakov vás najprv ovalí príšerný smrad výkalov, močoviny a hnilobného zápachu rozkladajúceho sa ľudského mäsa. Pacienta môžete nájsť v posteli alebo aj nie. Niekedy ste ich našli spadnutých zemi. Pre chalana to bol všetko hrozný pohľad. Musel sa však čoskoro zoceliť. Pochopiť celú vec a jednoducho sa chytiť roboty. Pohroma v izbe sa merala podľa množstva rozotrených výkalov po stenách či posteli a rovnako tak podľa veľkosti dekubitov, teda preležanín, ktoré boli problémom ležiacich. Každý to tam bral prirodzene. Sestry pracovali takmer automaticky. Mladík bol šokovaný z tohto prístupu, niekde tam vzadu však tušil a vedel že inak sa to tu ani robiť nedá. Nie je čas na dojmy. Ľudská schránka sa rozkladá a všetci raz musíme zomrieť. Toto bolo základnou esenciou veškerej práce na oddelení. Je súčasťou života, a teda sme ľudia, že tieto veci sa jednoducho takto občas dejú. Čiže nikto nikdy nič nedramatizoval. Boli to profesionáli a on sa ním stal tiež. Ľúto mu bolo lepšie vyzerajúcich pacientov na izbe, pacientov pri zmysloch, ktorí museli zdieľať izbu s tými najškaredšími prípadmi, ale bral to tak že to je život. Sestry ho často popri práci sledovali, že ako sa tvári a ako to zvláda. Väčšina nemohla uveriť tejto krásnej mladej tvári a telu atléta, ktoré sa zmietali s nimi vo víre týchto úžasných schopností profesionálnej opatery. Nechápali ako je to možné. Prečo ešte neutiekol? Nakoniec to všetky uzavreli ako jeden zázrak. Mali pocit že chlapec bol prosto odolný.

Takže ideme na to. Poďme si pozrieť tie najťažšie prípady. Gumené rukavice boli pravidlom. Prišlo mu to divné dotýkať sa ľudí cez gumenú rukavicu, boli to predsa len ľudia a nie nejaký toxický odpad, ale bolo to povinné. Gaba vždy vrieskala keď ho videla bez nich. Rúško sa nenosilo. To si paradoxne natiahol na nos až v roku 2020… Nič také sa na oddelení nikdy nepoužívalo. Strach z chorôb ktoré mohli roznášať starí kašľajúci ľudia tam nebol vtedy vôbec prítomný. Pekne sa pozdravíte alebo nejako zasrandujete, aby ste pacienta pri vedomí potešili alebo ho nejako odľahčili, ak si vôbec uvedomuje že ho musia takto prebaľovať a umývať. Vždy sa ľahko poznalo koho to už nezaujíma, respektíve neuvedomuje si to. Hneď potom zvlečiete z pacienta periny. Jedna sestra vyzlieka obliečky a hádže ich na jednu kopu. Pomocník mal za úlohu všetko nakoniec pozbierať a odniesť do miestnosti z ktorej sa to potom nosilo do práčovne. Ďalšia navlieka periny do čistých obliečok. Dve vždy ošetrujú pacienta. Ako prvé sa dá dolu plienka. Každý čaká čo z nej vypadne. Máme tu poriadnych kakáčov, fajné krásne šúľky ale máme tu aj šprtákov a sračkárov a potom máme tu aj nič nekadiacich. Chúdence, zase nič nezjedli. Mnohí spolu s chorobou stratili aj svoj apetít. Plienka sa hodí do veľkého odpadkového vreca, ktoré mimo iného slúži na všetok iný odpad ktorý vzniká pri ošetrovaní. Ďalej sa pacient vyumýva. Pohlavné orgány neumývame dôkladne, nesťahuje sa predkožka ani sa nezachádza hlbšie do vagíny, tak ako to robia bežní zdraví ľudia v sprchách. Iba sa uistíme že je kaka preč a riťka je čistá, a pipík či pupuška sú pretreté čistou a vlhkou utierkou. Samozrejme jednorázovou. Chalanovi často napadá otázka kedy sa títo ľudia vrátili naspäť k batoľatám. Kedy sa so starúšikov stali novorodenci? Je to šokujúce. Život má svoj začiatok aj koniec ale tieto dva sú si v niektorých veciach natoľko podobné. Narodíte sa v hovnách a v hovnách aj skončite. Svižná myseľ dúma nad všetkou tou šikovnosťou modernej doby. Kedysi handry asi museli prať, tie látkové istoiste áno. Kedysi neexistoval tento jednorazový svet, ktorý len jednoducho zahodíme do koša. Svet sa vždy tak rýchlo posúva niekam inam. A to bez ohľadu na dôsledky. No ale poďme ďalej. Potom sa ošetrujú preležaniny. Tieto mu dali zabrať. Boli to otvorené zapáchajúce rany a on jednoducho nechápal odkiaľ sa tieto brali. Niektoré boli malé ale niektoré boli obrovské. Hniješ za živa na svojom poslednom lôžku. Je to strašné ale to je to ako občas vyzerá náš fyzický život. Sme z mäsa a kostí. Rany boli ošetrené. Počas hygieny obracajú starúšikov na posteli ako taký pekár keď na stole obracia svoj peceň chleba, a nakoniec ich uložia vždy v inej polohe. Pacient stená a všetko ho bolí ale musí byť predsa čistý a opatrený. Bolo dôležité ležiacich pacientov pár krát za deň polohovať. Po tomto bolo ostatné už len hračka. Tím preletel cez izby ako taký víchor, len aby si mohli o čosi skôr sadnúť ku káve a cigarete. Niektorých pacientov bolo jednoduché opatriť, vyhnali ich z postele bez plienok a poslali ich do kúpeľne, pretože vedeli že sú ešte čulí. A niektorým už smrť maľovala na tvár svoje známe obrazy, tých bral každý s pokornou tvárou. Opatrili, obalili, odhlienili, požehnali a potom všetci len čakali na skorý exitus. Poslednou zastávkou pred raňajkami boli vždy prvovstalci. Neúnavní pacienti, ktorých stretol ráno na chodbe. Bolo ich treba vždy opatriť. Na toto bol pomocník vždy najlepší. Sestry ťahali z cigarety o bavili sa o politike a rodinných problémoch zatiaľ čo on láskavo bral jedného po druhom, skoré ranné vtáčatá, do sprchy sa osprchovať alebo teda aspoň sa nejako pred raňajkami opatriť. Nebolo vždy zrejmé kto koľko opatery potrebuje. Boli tam ľudia znenazdajky samostatný no neskôr boli ako šalát a boli tam ľudia ako šalát ktorý boli chvíľami normálny a svieži. Bolo to treba vždy skontrolovať, že kto je v akom stave. Niektorí pacienti sa tu ocitli akoby náhodou. Akokoľvek, boli to ľudia nateraz odložený. Zopár právoplatne zopár len preto že sa doma nemal kto o nich starať a podplatili primárku. Žigová bola zmija. Korupcia rozkladá ľudskú osobnosť a nahlodáva charakter. Akokoľvek, prvo stávajkovia. Chalanisko sa vždy hodil do práce celý nadšený. Najradšej mal očnú lekárku Matildu. MUDr. Koránková bola úzkostlivá a potom mal rád aj JUDr. Sedláka o ktorom budeme hovoriť za chvíľu. Najprv chlapec mladý v jeho naivnej mysli nechápal ako môžu byť študovaný ľudia na tomto oddelení vôbec prítomní a trvalo mu hodnú chvíľu kým pochopil že všetci sme prosto len ľudia. Všetci akoby na jednej lodi. Namôjveru si na chvíľu myslel že titulovaný ľudia sú nesmrteľní. No poďte pani doktorka, povedal jej úslužne mladík, ignorujúc že jej trčalo hovienko z pančúch zatiaľ čo tvrdila že šedý zákal môže zabiť alebo to že pán právnik mal ruky od stolice zatiaľ čo vykladal o obchodnom práve. Očná lekárka bola nanajvýš úzkostlivá. Stále mala v hlave tú dôležitosť svojej vlastnej osoby. Sedela vždy ráno v hale na stoličke a čakala na svoj úkon. Marcelko. Marcelko, prosím zoberte ma do kúpeľne. Potrebujem sa umyť. Iste, iste pani doktorka. Niektorí ľudia kričia len preto že sú zvyknutí na pozornosť. Niektorí preto lebo sa tu ocitli akoby náhodou a majú radi svoju hygienu. Nemôžem chodiť, nemôžem chodiť. Poďte pani doktorka, postavte sa. 

Nemôžem Marcelko, nemôžem. Zoberte ma na tamten vozík. Ako ste sa sem dostala? Chodiť viete. Prestaňte sa ľutovať. Videl som vás tu sedieť už ráno, ako som vošiel. V hlave máte všetko kóšer, na čo ste vôbec tu? Neviem, ja neviem, Marcelko.

Nakoniec ju chytil pod pažu a donútil ju chodiť. Bola rada že ju drží exot, mladík a bohém. V umyvárke sa naraz celá vyzliekla. Akoby jej zrazu ani nič nebolo. Mala nadváhu a bola neistá ale páčila sa jej táto opatera. Tam si sadnite, povedal jej, a najprv ju osprchoval vlažnou vodou. Potom vypne kohútik a povedal jej aby sa namydlila. Nemôžem Marcelko, Marcelko.  Pani doktorka, tu máte mydlo, namydlite sa, poumývajte sa. Potom vás osprchujem a pôjdete nazad do pyžama. Raňajky vám vychladnú, viem že máte rada kakao. Extra sladké, tak je ? Áno, áno, extra sladké. To mám rada! Potom to bol JUDr. Sedlák. Od rána mu tvrdil že má naponáhlo. Vraj musí ísť na jednanie. Pán Sedlák, jednanie dopadlo fantasticky, teraz poďte musíme sa umyť, aby sme cez deň nesmrdeli. Mladík mal abnormálny talent na vťahovanie niekdajších legiend naspäť do reálneho deja. Všetko išlo ako po masle. Verili mu a on vždy vedel ako ich dostať do bodu absolútnej spokojnosti. Pána JUDr. Sedláka v umyvárke povyzliekal a do koša zahodil jeho okakanú plienku. Potom ho pekne oslovil, aby stál v sprchovom kúte ako človek, a osprchoval ho. Dal mu do ruky mydlo na ktoré keď nemo pozeral tak mu ho zobral a ukázal mu ako sa namydliť, o sekundu už sa mydlil sám. Pred raňajkami boli všetci pacienti čistí a pripravení. Nebolo na chodbe či v izbách jediného smradu, močky či hovienka. Všetko voňalo čistotou a… savom. Chodiacim či ležiacim a rovnako tak v spoločenskej miestnosti sediacim sa podávali raňajky.