Kvety mi nos kým som živý nie až potom na hrob. Maj ma v duši život milý a nie mramoru plameň zrob.

Vojak

Čoskoro si už popri vinohradoch smerom k nemocnici vykračuje mladý muž. Je plný entuziazmu no zároveň, tak trochu prirodzene, aj plný obáv, že čo ho asi čaká. V rukách drží rozhodnutie o civilnej službe ktorú bude vykonávať v psychiatrickej nemocnici Philipa Pinela. Musí dnes na riaditeľstve podpísať akési papiere a v pondelok ráno ho teda očakávajú už na oddelení. Ako si tak ďalej razil cestu cez krásnu alej a vo vlhkej dlani stískal zrolovaný papier, rozmýšľal o tom aké by to bolo zažiť naozajstné kasárne. Ozajstný vojenský výcvik, o ktorom Jano často hovoril že bol drsný. Chválil sa tým ako sa vraj vojna s nikým nemazná a ako z chlapca spraví muža. Nebolo isté či z neho spraví aj človeka alebo či je muž mužom a človekom iba ak sa naučí strieľať na ľudí a pochodovať ako idiot. Drhnúť podlahu desať krát za deň a potom znova a dookola, či čistiť vojenskú obuv kým z nej dobre že nezlezie farba. To už ti dá len dobrý mentálny základ do života. Vychová to zdravého muža, zdravého človeka zaiste. Pošle do sveta a na život pripraví poriadneho človeka. Konečne potom možno aj hodného tejto spoločnosti. Kto nebol na vojne akoby ani nebol mužom. Veci musia byť poukladané v úhľadných komínkoch, inak ti to vraj nadriadený aj päťkrát zo skrine vyhodí a ešte dostaneš aj voľáky prísny trest. To isté skúšal Jano na chlapcoch odkedy sa jeho sedliacky rozmaznaný zadok objavil v byte. Vojak na Šumave. To ťa vraj naučí. Tvrdá a prísna ruka. Zaslúžené a tvrdé tresty. Disciplína a poriadok predsa musia byť. Veď ťa ja zlomím neboj sa ty nič! Tú tvoju vzpurnú, vzdorovitú povahu. Načisto ju poviažem a taký budeš ako baránok. Istoiste aj veľakrát rozmýšľal zavrieť malých nezbedníkov v slipoch na balkóne. Nechceme mu krivdiť ale spomínal niečo ako: Veď mráz by z teba to zlo vypudil. Skrotol by si po chvíľke. Prežíval by tyran istoiste potešenie a vo svojej vlastnej škaredosti ukájal by sa ako diabol keď vidí že tečie krv. Sledoval by, nakúkal cez záclonu, či sa už detičky od zimy trasú a či sú už konečne dostatočne kľudné. Jediné čo by ho asi zastavilo by bolo že by si to všimli susedia. A matka by sa zrejme tiež už vtedy zdvihla od klobásy. Zakročila by proti nemu istoiste, hneď potom ako by dožula svoje posledné sústo. Bolo dobre nebývať na opustenej usadlosti alebo kdesi na dedine kde si tyran môže robiť čo sa mu zachce. Koľko detí po svete ale takto býva. V tieni úplného ticha, v tmavých zákutiach zeme, sú bez povšimnutia týrané.

Ale Boh vždy pošle svojho anjela. A ten svojím svetlom tyrana oslepí. Temnotu pretne a čiernotu rozpustí. Svoje krídla rozprestrie a bolesť rán naraz pominie sa. Plášťom si chúďa privinie a už mu nikto neublíži. A potom príde po tyrana aj kňažná smrti a život mu zoberie. A tyran sa bude na seba zhora dívať a bude ľutovať svoje škaredé činy. Bude trpieť pretože už teraz všetko vie, teraz všetko chápe, keď už je bez tela a jeho chýb. Telo má vady áno. Niet tela bez chýb a niet povahy či osobnosti ktorá by nemusela na zemi sama so sebou bojovať. Ale ak si na zemi sám nad sebou nevyhral budeš sa tam hore od utrpenia a viny skrúcať a budeš prosíkať o znovuzrodenie do ťažkého sveta a krutých chvíľ. Želať si budeš veci napraviť. A nenájdeš pokoja kým znovu sa nezrodíš. Lebo túžba tvojej duše je všetko napraviť. A kým nesie si vinu tak nemôže lietať a kým nesie si vinu tak nemôže k Bohu.

Je hrozné ak sa deťom ubližuje. Bolesť čo i len pomyslieť pri skutočnosti že tieto veci sa naozaj dejú. Rodičia si asi často pripadajú ako krotiteľ zveri. Dozaista. Chceli sme ich vôbec? Alebo sa nám iba prihodili? A či kázal nám to systém, kázal nám to svet? Kázali nám to svetské tradície ? A keď už ich máš tak sa o ne aspoň poriadne staraj ! Deti sú živé, neposlušné. Majú každé svoju povahu. Každý svoju individuálnu osobnosť. Láska však robí divy. Je to cukor a je to bič. Vo všetkom musí byť taká tá správna rovnováha. Ale taký tyran? Tyran dokáže narobiť hodný kus škody. Bohapusto si vynucoval poslušnosť u cudzích detí. Tyran ten často len ubije intelekt, ubije talent a ubije osobnosť. A často tak aj premení sny o zelenej lúke na jedno mokré a hlboké bahno. A chce to potom poriadne divoké zviera u ktorého sa mu to nepodarí. Veď ani len ten skrotený kôň už nie je taký veselý ako býval. Toleruje novú záťaž, na poslušnosť vynútenú zvyká si pomaly ale isto, a stáva sa z neho živá mŕtvola. Ale potom sú takí ktorých sa bojí aj ten najskúsenejší jazdec. Akceptovali nové podmienky ale oprú vás o stenu keď to budete najmenej čakať alebo vás vyhodia zo sedla v momente keď si ním budete najviac istý. Skúsili už mnohí skrotiť aj leva. Veselo sa pár krotiteľov po celé tie roky ukazovali vo veľkolepej show. Veľkým bičom zaháňal leva a vo vzduchu bolestivo ozýval sa známy štipľavý pleskot. Škeril sa krotiteľ hrdo do kamery a v hľadisku sa jasalo. Nútil ho chudáka skákať z kocky na kocku a dokonca ho vedel prinútiť na povel aj revať. No potom, jedného dňa, jednému z nich v priamom prenose lev odhryzol hlavu. To isté sa stalo s kosatkami v zajatí. Utopili alebo polámali obľúbených cvičiteľov akoby ich ani nikdy nepoznali. Zver sa totiž skrotiť nedá. Umlčať ju možno násilím, to áno. Uväzniť ich možno. Nikdy nie však príliš na dlho. A verte či nie, človek nie je tvor iný ako tá zver. A tak i decká často vyrastú v ľudí ktorí sú potom emocionálne okresaný, zatvrdnutý a pravým viečkom im trase, akoby na pamiatku krotiteľských zážitkov kedysi jednej šťastnej a voľnej zvery. Niektorí potom pichajú a bodajú, znásilňujú a vraždia. A potom sú tí rezignovaní. Stratili svoju prirodzenú divokosť. Boli skroteni spoločnosťou. Sú apatickí. Tichí a odovzdaní. Chodia každý deň do práce, ktorú nenávidia. Nenávidia ľudí a nenávidia seba. Zakladajú si rodiny a robia si deti. Všetko akosi automaticky. Ako taky naprogramovaný robot. Spomínajú aký len mohli byť keby ich rodičia neboli ubili. Keby ich spoločnosť nebola prinútila sa prispôsobiť. Rozjímajú nad tým všetkým čím možno mohli byť, ak by mali tú správnu podporu u rodičov. Alebo keby len o pár rokov dlhšie ostali slobodní. Napríklad si predstavujú ako hrajú na piano, koncertná sála je plná ľudí, alebo im práve tlieskajú a rozhodca im dáva plný počet bodov na medzinárodnej súťaži v gymnastike. Ale ten niekdajší oheň stále tam niekde dole horí. Energia nespútaná bubloce pod povrchom a čaká na veľké finále. Ale možno sa jedného dňa načisto vytratí a už sa nikdy neukáže. Na Šumave to vraj bolo drsné. Museli sa brodiť celé hodiny po krk zapadnutý v snehu. Bla, bla, bla ujo Janko. Bola to vraj stará dobrá škola. Nevyzeralo to že by ti nejako pomohla na ceste stať sa lepším človekom. – pomyslel si mladík a pokračoval vo svojej ceste. Jano aj starší brat ho často strašili kasárenskou šikanou, bol teda aj celkom rád že sa tomu takto vyhne. Vykračoval zelenou alejou, vdychoval čerstvý vzduch a rozhliadal sa po okolitých lesoch, ktorých listy sa začali pomaličky farbiť do červenkasta a do zlatista. Tešil sa ako si dnes poobede zajazdí. Zoberie Marla zase na Cukrmandel. Ojazdí ho tam na tej malej lúčke. Je na to ako stvorená. Krásne miesto. Ako z rozprávky. Plemenný Holsteiner je teraz plný energie. Zlý je ako také čertisko. Nebezpečný tiež. Potrebujeme aby sa poriadne ponamáhal a spotil. Veď ho potom už prejdú tie žarty. To nové sedlo čo Rado kúpil je také fajn. Odkiaľ na to všetko berie, zlodejisko jedno, zas má nové auto. A ja sa takto musím peši na podpis do nemocnice terigať. Ale je tu krásne. Ach, milujem jeseň.

Keď mladík konečne dorazil k bránam nemocnice si najprv poobzeral budovu detského oddelenia. Sebatyranicky dokonca aj vyhľadá okno svojej izby. Je nostalgický, vracia sa vždy rád na rovnaké miesta, rád si jatri rany a v sebaľútosti sa občas ukája. Obcas len proste spomína. Ma rad vracať sa naspäť. Tentokrát sa sem však nevrátil tak celkom dobrovoľne. Má tu službu. Niekedy na staré miesta zájde len preto aby si pripomenul určite chvíle. Dobré či tie zlé, ktoré tak bravúrne prekonal. Zdolal ťažké prekážky. Ma to potom za úspech. Hm, okno už je plastové. Budova sa takmer vôbec nezmenila. Len je akási vybielená a veľká tabuľa hovorí že je to teraz budova pre liečbu závislostí. Detské asi presunuli niekam inam. Keď vojde do veľkej návštevnej haly, začína sa už cítiť takmer ako doma. Veľká Erika sa cez výdajné okienko nemocničného bufetu zasa háda s pacientom. 

“Dobre som vám vydala. Všetci vás už poznajú. Chodíte sem každý deň a vymýšľate si že sme vám zle vydali. Kde máte doprovod. Kde máte sestru?” – rozčuľovala sa, zafarbená celá do bordova, ako zvyčajne keď jej stúpol tlak.

“Zlodeji ste. Zlodejka si. Rátať nevieš a vyzeráš ako obor. Zavolaj mi vedúcu. Ja sa s obrom baviť nebudem. Ty si obor a klameš ako ruské noviny. Zlodejka si. Zlodejka!!!” – penil pacient vo svojom vlastnom rozpoložení, na oko neborák a sluha svojej vlastnej chorej mysle, ako tam tak stál v nemocničnom župane. Dobre on vedel čo robí. Darmo sa skryť chcel za to že on je vlastne chorý. 

“Neurážajte ma a netykajte mi! To si vyprosím od vás! Vedúca tu neni. Nahlásim vás na oddelenie. Tu máte bločik. Kúpili ste si jednu horalku. To je šesť päťdesiat a dali ste mi dvadsať korún, tu ju stále mám položenú, lebo vás už poznám. A teraz! Koľko som vám vydala??? Čo máte v dlani? Čo máte v dlani sa vás pýtam! Neotáčajte hlavu. Kam utekáte? Čo už máte na ponáhlo! Nahlásim vás na oddelenie.” – kričala za ním keď tu zrazu ďalší zákazník bol učeň.

“Ahoj Erika. Ďalší chronický sťažovateľ a klamár? Stále si tu? Ako to ide? Ako sa má Vastuchová? Stále vás prenasleduje?” – vychŕlil na ňu a schuti sa zasmial.

“Čauko. Kde sa tu berieš? Toto je nový. Ohovára nás po celom areáli. Vraj zle vydávame a predávame pokazené šaláty. Keby si len vedel ako ich ja nenávidím. Všetkých týchto bláznov tu. Dobrý majú rozum, neboj sa ty nič. Všetko to len hrajú a ja sa tu musím s nimi rozčuľovať. A nemôžeš im nič povedať lebo hneď si zlá.” – posťažovala sa mu a bordová farba z jej tváre sa pomaly začala vytrácať.

“Vastuchová to predala. Máme novú majiteľku. Veci sa teraz majú oveľa lepšie.” – pochválila sa a zahryzla do veľkej šunkovo syrovej bagety ktorú mala odloženú na boku, hneď vedľa pokladni.

“Ani najesť sa nemám kedy ale…” – kúsok šunky jej ostal visieť na pere a tak sa odmlčala a pomocou ľavého ukazováka ho napchala dnu. “… je tu oveľa väčší poriadok. Nová vedúca sa o všetko lepšie stará. Aj plat mám väčší a nepíšem si čo zjem. Som spokojná. A ty sa pochval. Čo tu vlastne robíš? Volako si zmužnel. A čo tie dlhé vlasy. Nezavadzajú ti?” – opýtala sa ho a ďalej spokojne pokračovala v hltavom sústredí sa na každý hryz. 

Mladý muž bol skutočne mierne exotického až bohémsky erotického zjavu, i keď si to vôbec neuvedomoval. Nádherná a čistá pleť, trochu snedá. Ženské črty tvare ale s dôrazom muža. Plné pery a prenádherne vykrojené hnedé oči. Rovný a úzky nos. Vlasy husté a tmavé ako ebenové drevo siahali mu pomaly až po pás. Neposedné pramene si pri rozhovore strkal za uši ale nepomáhalo to a nezbedné vlny vyskakovali dopredu ako keď sa vyvalí morská vlna na pláž. Nebol kučeravý. Jeho vlasy sa miestami prirodzene vlnili do úžasných záhybov takže nepôsobili nikdy nudne hladko, alebo že by vyzerali ako vylisované. Vyzerali ako veľmi jemne natočené. Bola to skutočne radosť pozerať sa na tohto chlapca. Jeho telo bolo tak akurát. Driečny. Ploché brucho na ktorom sa rysovali jemné obrysy brušných svalov. Peknej stavby, nie priveľmi hrubej alebo veľkej, pekne tvarovaný hrudník, proporcionálne zahojený a pomerne vysoký chlapec, asi tak do sto osemdesiat. Jeho nohy boli samozrejme mužské ale pripomínali skôr nohy modelky. Boli dlhé a pekne tvarované s primeranými lýtkami a výrazným stehenným svalom. Zadok mal pevný a krásne vinutý. Polky mu vyčnievali ako jablko a vrchná časť tela, vrátane ramien, pôsobila mužne. Dalo by sa povedať že mal atletickú postavu. Neskôr to aj skúšal v modelingu. To sa ešte len nasmejete…

“Nooo, budem tu pracovať. Idem na riaditeľstvo. Podpísať zmluvu na dva roky civilnej služby. Vieš…” – odmlčal sa a potom odvážne pokračoval. “.. namiesto normálnej vojny.” – usmial sa na ňu a už ďalej nič nevysvetľoval. S Erikou spolu rok pracovali. Istotne si za ten čas všimla jeho jemnosť a netypicky veselú, až dievčensky pojašenú, osobnosť. Erika bola bystrá, akokoľvek to na pohľad vyzeralo že nie, ale aj tak naďalej dobiedzala. V tomto obrovskom a hrubom tele skrývala sa totiž jemná a inteligentná žena. Dievča ktoré tiež netúžilo po inom než po obyčajnej láske. Mala však komplexy a so svojím telom sa naučila žiť a rovnako navždy tak odmietla možnosť že si raz niekoho nájde. Chcela mládenca len trochu ponaťahovať.

“A čo sa ti nechcelo ísť za vojaka?” – zaškerila sa a potom si natlačila posledný kúsok bagety do úst.

“Nooo, vieš, moje náboženské presvedčenie, vlastne, nie. Jaaaa, som pacifista.  Chápeš?”

“Paci čo?” – zadívala sa naňho začudovane a ako jej išiel vysvetľovať čo to vlastne znamená sa pri nej zrazu zjavila jej vedúca. Doniesla jej akýsi cenník a krabicu plnú zákuskov.

“Čauko Katka. Toto bol náš učeň. Vyzná sa do horoskopov. Ty máš tuším rada tieto veci. Opýtaj sa ho čo si v znamení, že či uhádne. Teraz by si sa nám tu zišiel. Hlavne počas návštev je tu kopa roboty. Vyše pol roka nám už nikoho neposlali. Katka, hovorila si už so školou?” – vyhlásila múdro, akoby jej patril celý podnik.

“Teší ma. Tak čo myslíš, aké som znamenie?” – opýtala sa ho nová vedúca tak trochu s posmechom. Nad vykaním vôbec nepremýšľala. Bolo to mladé dievča. Maximálne dvadsaťpäť rokov. Trochu drzá ale pritom veselá, takže vám to nevadilo. Nevedno či mal chalanisko vtedy len šťastie alebo mal skutočne znamenia tak dobre načítané, ale jej správanie, celková mimika tváre a energia mu pripomínala niekoho koho predtým poznal zo školy. To dievča bolo strelec a táto mladá vedúca gestikulovala a rozprávala takmer úplne rovnako ako ona. Bola aj rovnako energická a tak trochu namyslená s takým tým sebavedomím výrazom tváre.

“Nooo, týýýý, týýý budéééš. Hm, počkaj chvíľu. Ty budeš. Strelec?” – vyhŕkol po chvíli. 

Nastalo úplne ticho a chvíľu sprevádzal šok. Erika si medzitým stihla olízať všetky prsty, potom čo vyložila všetky zákusky do vitríny.

“Ako to preboha vieš?” – pýtala sa zaskočená mladá vedúca.

“Hovorila som ti že je to astrológ. Všetkým nám tu vyveštil. Najviac veštil vedúcej. Mne sa ale nič z toho nesplnilo.” – prehodila Erika unavene a s laskonkou v ruke odšuchtala sa do skladu.

“Tak ja už pôjdem. Nech sa vám tu darí. Pozdravte Eriku.” – rozlúčil sa a vydal sa hore schodmi do kancelárií nemocnice.

V kancelárii ho privítala len sekretárka. Jedna z obáv ktorá ho po celý čas tak trochu mučila bola tá že si ho nájdu v registri bývalých pacientov a vlastne na tom základe, na základe lekárskych záznamov, ho vlastne ani nezoberú. Istoiste si viedli záznamy o tom ako udrel svojho hluchonemého milenca a rovnako tak uvidia že je to vlastne chlapec s údajnými poruchami správania, chlapec hyperaktívny a neposedný, a teda nie je to človek vhodný pre túto službu. Našťastie sa nič také nestalo. Neexistoval proces ktorý by dokázal odhaliť bývalého pacienta. Istoiste by ho tam našli keby si zobrali jeho meno, priezvisko a dátum narodenia, ale takýto proces vstupnej kontroly budúcich zamestnancov jednoducho nemali zavedený. Všetko existovalo len v kartotékach. Papierové záznamy ostali pochované niekde tam v tých veľkých kovových skriniach či šuflíkoch. Počítače sa na elektronické záznamy ešte vtedy nevyužívali. Elektronická archivácia záznamov neexistovala tiež. Počítače slúžili len na písanie a tlačenie lekárskych zápisov, ktoré sa potom ručne zakladali do chorobopisu. Teda možno tam už kdesi aj existoval elektronický register všetkých pacientov, ale našťastie takéto kontroly nemocnica nemala v procesoch zavedené. Zmluva bola podpísaná a sekretárka vyzerala že bola veľmi rada vidieť takéhoto obetavého mládenca. Celý čas sa naňho usmievala a bola veľmi prívetivá a milá. Podala mu kľúče od jednoizbového bytu v budove kde bývajú lekári aj zdravotné sestry. Je to tamtá dvojposchodová budova hneď cez cestu ako vyjdete von z areálu. Hneď potom vysvetlila že rovnako tak ženské ako aj mužské návštevy sú zakázané. Rovnako je zakázaná hlasná hudba a fajčenie v izbe. Viac mu vraj povie a všetko vysvetlí pani domovníčka, ktorá budovu spravuje a dáva na všetko a na každého pozor. Za ubytovanie sa neplatí. Potom mu ešte oznámila že obedy sú zabezpečené a rovnako mu prináleží mesačná odmena vo forme proviantu, a vraj hneď ako nastúpi si ju má ísť do skladu potravín aj prevziať. Nakoniec mu zaželala veľa šťastia a dokonca mu poradila, že ak ho bude práca baviť, má si spraviť zdravotnícke minimum a môže u nich ostať pracovať. Zaradili ho na oddelenie gerontopsychiatrie. Mladík nevedel čo to je a tak sa opýtal. No budete pracovať so starými ľuďmi. Druhý rok ale budete rotovať na oddelenie ženské a potom spoznáte oddelenie mužské a detské. Na závislosti opatrovateľov neposielame. Viete, pašovali sa tam veci. Psychosomatické zas opatrovateľov nepotrebuje. Tak nech sa darí mladý muž. Čakáme vás v pondelok.

Mladík bol nadšený. Ubytovanie, jedlo a ešte aj mesačný proviant vo forme potravín. Čo viac si želať. Bol tam ešte aj tento prísľub iného remesla ako len robiť to v ktoré sa vyučil a ktoré ho predurčovalo na istý spôsob pracovného života. Medzitým už dávno stihol zabudnúť na sny o tom ako raz bude veľký vedúci supermarketu a zrazu mal akýsi nový pocit slobody a rozvíjajúceho sa mladého života ktorý ponúkal čosi iné, čosi čerstvé a nové, čosi dosiaľ nepoznané. A je to potom tak že nám to všetko pripadá také vzrušujúce. Niečo ako dobrodružstvo. Jasal si on v sebe takto a tešil sa z jeho nadchádzajúcich dní a ako tak prechádzal cestou naspäť dolu po aleji, všimol si že prešiel okolo nízkej dvojposchodovej budovy. Lemovala ju pekná predzáhradka kde rástli, nateraz už odkvitnuté, ruže a bolo vidieť typické jesenné kvety. Rozchodník tu a šternbergie tam. Kúsok ďalej astry a chryzantémy. Niekto sa tu o to stará. Určite tá domovníčka. Všade okolo budovy boli trávnaté zelené plochy ktoré robili miesto ešte krajším. Navôkol sa ponad nemocnicu a ďalej smerom k mestu tiahli lesy Malých Karpát a na druhý smer, kam oko dovidelo, boli lúky a za nimi pokračovali ďalšie hory cez ktoré vynutá cesta vedie až tam hore na Pezinskú Babu. Hoci poznal tieto miesta veľmi dobre, mal ich všetky na konskom chrbte prejazdené, znovu raz mu to prišlo všetko také čarovné až neuveriteľné. Ako tam tak stál a prehadzoval v dlani svoje nové kľúče,  napadlo ho že ide skontrolovať tento jeho nový príbytok. No ale dni sa už skracujú a on musí ešte ojazdiť tri kone. A šero s Marlom v lese môže byť poriadne nebezpečné. Ach, čo tam po tom! Marlo predsa počká. Koniec koncov, môže ho ojazdiť aj neskôr v krytej hale. No teda, tak tu budem teraz bývať? – povedal si a vykročil smerom k vchodu.