V novom dome

O dome sme už hovorili skôr. Keď sa decká doň dovalili bol stále ešte len na hrubo omietnutý ale, ako sme už spomínali, postavený bol poctivo a dobre. Nevedno prečo dedo po celé tie roky dom poriadne neomietol. Všetko ostatné bolo poctivo dokončené. Brizolit a na spodok pekná bridlica, ktorá však postupne opadávala pretože sa na prácu najal lacný fušer, prišli až potom ako sa deti nasťahovali. Domnievame sa že dedo nemal peniaze, keďže na dome ostal bývať sám. Po predčasnej smrti manželky ostal s dvoma dcérami a Janom sám. Peniaze na to asi neboli alebo sa hospodárilo všelijako, nevedno. Dcéry aj Jano už neskôr žili samostatne, tak sa asi nikto už ani viac nestaral.  Anča s mužom aj deťmi žili v byte na sídlisku Muškát, Eliška v dome po mame a Jano v byte jeho novej manželky. Práce na dome sa diali krátko po predaji bytu takže investície prúdili odtiaľ. Bol to v poradí druhý dom v ulici. Prvým domom, ktorý bol domom rožným, bol starý hostinec Lipár. Stálo to všetko len kúsok od historického centra, čo by kameňom dohodil od veľkého kláštora. Lipár bol na ich dome doslova prilepený. Zástavba ostatných domov na tejto strane Kupeckého ulici pokračovala pozdĺž celej dĺžky Zámockého parku, ktorý tak susedil s každou záhradou, takže domy a záhrady mali z vnútornej strany aj celkom pekný výhľad. Hovorilo sa že hostinec je veľmi starý. Vraj doň už chodil aj sám Jánošík. V hostinci vraj straší a v noci je počuť hrbatého Petra ako váľa do pivnice a z pivnice prázdne či plné sudy piva a vína. Verte či nie, keďže izba chlapcov doslova susedila s hostincom, voľačo aj bolo pravidelne v noci počuť a namôjveru znelo to akoby niekto váľal prázdne sudy piva či vína kdesi do pivnice. Dialo sa to dlhé hodiny po zatvorení, dlho potom čo šenkár hostinec zamkol, takže asi tomu  bolo naozaj tak. V Pezinku sa nájde veľa historických domov. Habáni zanechali úžasnú kultúru vína a keramiky, domy z kameňa, kde prenádherné dvory s klenbami obrastal brečtan alebo ozdobný vinič. Stará Radnica či staré priečne ulice a dvory sú dodnes zachované a rovnako ako kedysi aj dnes si na rovnakých miestach ľudia pochutnávajú na skvelom víne. V úzkych dvoroch starých meštiackych domov máte pocit akoby sa zastavil čas.

Dom bol teda najprv omietnutý len akýmsi hrubým materiálom a boli na tom porobené také zárezy či čo. Muž sa týmto veciam vôbec nerozumie. Možno niečo pre pamätníka stavbára či poctivého súčasného robotníka staršej generácie. Prosto, chýbal tam brizolit, či ako sa to volá. Dom bol ale postavený nanajvýš pevne a poctivo, akoby aj miestni očakávali nejaký uragán či hurikán alebo čo. Starí ľudia sa dodnes ľúbia chváliť hrubým múrom. Čím hrubší tým pevnejší a akoby ich to aj celkom uspokojovalo. Dedo sa chlapcovi neraz chválil ako svojimi rukami celý dom postavil. Búchal päsťou na hrubé steny a naznačoval ich hrúbku aj rozmer. Najprv podpivničenie, všetko som vykopal, základy postavil! Týmato rukama! Vraj tehla na tehlu a tam voláky železobetón a hentam preklady či čo. Trámy, ach tie trámy, poriadne drevo! A potom škridla chlapče, škridla rozumieš?! Chlapec väčšinou len tupo ale prívetivo prikyvoval a predstieral obdiv. Nevedno či vtedy naozaj dokázal oceniť zásluhy našej staršej generácie. Možno boli stavebníci aj Pezinský dedo vtedy ešte hodne úzkostlivý, pretože dnes vám za jediný deň postavia papierovú škatuľu v ktorej kľudne prežijete aj 20 rokov, a to bez akýchkoľvek problémov. Doba sa vždy mení, ale v nej, milí priatelia, v nej sú stále ľudia, je to až groteskné, ktorí sa nikdy nezmenia. Verte či nie. Naše mestá sa možno zmenia. Prichádzajúce technológie nevídaného sveta. Nové trendy v stavebníctve. Materiálne okolnosti sa možno menia, ale svet ľudských duší, ach ten svet ľudských duší, ten zostáva naveky rovnaký a naveky nemenný. Svet sa mení ale ľudia, ľudia sa vo svojej základnej podstate nemenia a, nechceme čitateľovi brať ilúzie, ani sa nikdy nezmenia. Pretože to je to kto sme a nieto žiaľ pre nás iného ako tohto fantastického účelu sveta v ktorom práve žijeme, v ktorom práve sme. Akokoľvek dokážeme napredovať či vytvárať moderný svet, sme limitovaní pudmi, pretože sme v skrátke a dobre len obyčajný ľudia. Ostávame stále rovnakí, to len okolnosti sa menia a preto sa nám zdá že spolu s nimi sa meníme aj my. Ale nie, ľudia budú, prosto, vždy len ľuďmi. To je na živote to krásne.  

No späť k stavbám. Všetko sa dnes akosik zjednodušilo. Posralo a zdraželo!!! Stavajú sa nekvalitné stavby za stokrát tak draho ako kedysi. Vtedy sa stavalo inak. Ľudia boli možno viac predpojatí ale dalo sa stavať za lacno. Ľudia stavali domy ktoré mali vydržať, pretože mali slúžiť aj pre viac generácií. Domy ktoré mali vydržať aj sto či dvesto rokov a možno aj viac!!! Domy, ktoré sa dedia. A tak to má byť, ale v dnešnej rýchlej dobe a stále na rýchlosti naberajúcej ekonomike, ktorú sme všetci akosik prinútení podporovať a živiť, to už akoby prestalo mať zmysel. Práčka vydržala 30 rokov, chladnička tiež. Dnes máte šťastie ak vydržia dva roky. A potom toho odpadu… Dedo s robotníkmi dom dokončili asi v šesťdesiatych rokoch keď dedo s manželkou rozhodli sa odísť od svokrovcov z ulice SNP. Dom po matke, na ulici SNP, ostal Janovej sestre Eliške. Vskutku snaživá, pracovitá a produktívna žena. Podnikavá tiež. Popri práci, ktorých mala často viac, a popri troch deťoch, stíhala ešte po víkendoch piecť aj fantastické zemiakové lokše, ktoré potom predávala. Chlapec si pamätá ich jemnú chuť a maximálnu tenkosť. Vycibrené vskutku. Rovnako zavárala a piekla koláče na objednávku. Chlapec si dodnes pamätá ako sa, ešte na bytovke, škriabe za fajnými kávovými zrnami, ktoré boli odložené na Vianoce. Odvtedy už také nikdy nejedol. Jej papriková pomazánka na hrianky bola vychýrená tiež. Janova sestra Eliška vždy vedela čo chce a nikdy nezaľáhala to dosiahnuť. Bola miestami prísna, ale tak spravodlivo a dobre ako nik. Bol to býk. Decko si nepamätá žeby im niekedy nejako ublížila alebo bola na nich zlá, len preto že to nie sú vlastné Janove deti. Ona sama nemala šťastie v oblasti dlhodobých vzťahov. Našla si manžela, mali krásne tri deti, nefungovalo to, poslala ho z domu, koniec. Prišiel iný, ďalší omyl, koniec. Prišiel ďalší, ďalšia skaza, koniec. Deti vyrástli a neskôr odišli s mamou pracovať do Írska kde sú hádam dodnes. Za 15 rokov západného platu opravili celý dom na SNP, kde sa možno raz niektoré z detí alebo samotná Eliška hodlajú vrátiť. Chlapec si pamätá jej pracovitosť a podnikavosť, živého ducha tiež. Taká malá priebojná žena. Nepamätá si deň kedy by mu ublížila alebo sa naňho osopila. Milovala mačky. Mačiek bol vždy plný dom. Chlapec mal mačky rád. Vlastne všetky zvery. Už ako decko schovával na bytovke zatúlané mačence do pivnici, kde ich tajne chodil pozerať, hrať sa s nimi a kŕmiť ich. Rovnako tak to bolo zo psami. Zatúlané šteňa možno ani nebolo až tak celkom zatúlané keď naraz skončilo mu v malých rukách a potom nieslo ho chlapča domov pod kabátom. Mal čudnú záľubu zachraňovať čo možno ani zachraňovať nebolo treba. Možno len chcel zvieratko vlastniť, ale na byte to bolo nemožné. Bolo tam už aj tak dosť chaosu, nieto ešte aj dáke iné zviera než ako skrotený a nenáročný papagáj. A tak si brával zatúlané mačence či šteniatka do pivnice, kde si naivne myslel že ich odkiaľ nikdy nikto nevyhodí… Janova sestra Eliška asi mala problém zo spánkom, čo sa u takéjto aktívnej ženy často aj vidí, pretože nejedno ráno ju videl obliekať sa a sústavne kliať. To bola zase noc! To bola ale noc!!! Nič som nespala. Nič som nespala!!! Ako chlapec zvykol u tety prespávať ale domu sa bál ako čert kríža, pretože sa hovorilo že v ňom straší starý Ambróz o ktorom sme už hovorili skôr. Vraj ho mačky niekedy aj vidia a sipia naňho. A tak, často ešte predvečerom, chlapec ušiel na bicykli vždy domov. Niektoré noci ale rozhodol sa brať ako výzvu a tak ostal. SNP bola od bytovky sotva kilometer. Bol najlepší kamarát jej dcéry, neskôr spolu chodili ku koňom, a ešte neskôr aj do mesta a okúsili aj všakovaké iné veci. Páčili sa im graffiti, techno a chodievali spolu aj na prvé mládežnícke bytové párty, kde sa počúvala Nirvána a kde sa dospelácky pilo a fajčilo… Raz mali v obľube cestovať vlakom. Cestovali spolu po staniciach od Šenkvíc až po Báhoň či Cífer a Trnavu, kde sledovali na stene rôzne nápisy. Bola to ešte len základná, asi siedma či ôsma trieda, keď si chlapec často na miesto učenia kreslil do zošita graffiti. Bol to zvláštny a plodný vzťah dvoch veľmi mladých ľudí ktorý pretrval až skoro do osemnástky, alebo tak, kde sa ich cesty prirodzene rozdelili. Malá Eliška je na nezabudnutie. Dnes má manžela aj deti a žijú dobrý život v Írsku. Pretekali sa kto vie spraviť lepší špagát a či šnúru. Často sa pohádali ale o dva dni už boli spolu. Myslíme si že dievča, nevlastná sesternica, malo chlapca rado aj preto že bol veľmi pekný, živý a aj trochu zoženštený. Nie tak veľmi navonok ako zvnútra, a tak mal flexibilné záujmy. Vedel sa venovať veciam ktoré boli chlapcom obyčajne limitované alebo ich vôbec nezaujímali. Malá Eliška bola živá a inteligentná, ako jej mama. Viedli spolu všakovaké intelektuálne debaty. Raz mu povedala že hudobné cédečko môže čistiť aj suchým prstom pretože naša koža je jemnejšia ako ktorýkoľvek uterák či handra a CD nepoškriabe. Pretože sa decku vždy ruky potili nie celkom s touto teóriou súhlasil. No ona vždy len prebehla Prodigy album malým palcom a už sa aj počúvalo. Väčšinou vždy až nezdravo nahlas! Myslíme si že sa navzájom dopĺňali, rástli spolu osobnostne a mali sa radi pretože si vymieňali v hlavách kadejaké hlúposti ktoré oboch vždy veľmi dobre zaujímali. Bola to často vášnivá debata plná dynamickej výmeny názorov o tom čo je pravda o čo nie, kde sa nakoniec vlastne aj tak vždy odsúhlasilo, že obaja majú v podstate pravdu a zavládol mier. Nikdy nie však nadlho. Rozdielov bolo dosť a životných mládežníckych tém ešte viac, ale vždy sa cesta, ako sa zmieriť alebo odsúhlasiť si veci vzájomne, nakoniec našla. Tieto trenice ich zrejme aj nesmierne vždy zabávali a utužovali ich priateľstvo, a je to aj dôvod prečo im to vydržalo tak dlho. Nikdy sa sexuálne nepriťahovali, dokonca ani len romanticky. Priťahovali sa intelektuálne. Boli to prosto len inteligenčne seberovné dva jedince, kde dievča našlo v chlapcovi skvelého kamaráta a akoby aj kamarátku v jednom a chlapec našiel v dievčati totiež.

Skoro všetky dedove deti, vrátane Jana, boli nízkeho vzrastu. Keď pristavilo nákladné auto, pod longošom ich už čakal, tiež nie príliš vysoký, Pezinský dedo. Modré monterky a ošúchané sandále na jeho starých nohách. Typická čierna baretka na plešatej hlave a prižmúrené oči. Ľubil kontrolovať všetko ale nebol to zlý človek. Bol to komický, vcelku múdry a pozitívny človek, ako sme písali už o ňom aj skôr. Čo chlapca prekvapilo najviac bol nesmierny neporiadok v dome aj na dvore. Vzadu bolo rokmi všetko zapratané všelijakým stavebným odpadom či drevom a rúrami. No prosto čistoty, organizácie vecí či poriadku tu nebolo. Všetko bolo zahltené všakovakými nepotrebnými vecami a všetko bolo akési zanedbané a rokmi založené alebo teda všade kade pozakladané. Postupne sa všetko samozrejme povyhadzovalo, vyčistilo. Na kontajner ktorý mal zobrať všetko preč sa čakalo ako na zázrak. 500 korún slovenských Jano obetoval ale akosi sa mu tiež aj nepáčilo že chlapec neúnavne stále navádza na to aby sa všetko vyhodilo, upratalo. Bol to revolucionár. Nebál sa prehlásiť svoj názor, navádzať ľudí na dobré. Poďme, vyhoďme to všetko preč! – hlásil chlapčenským hláskom akoby vyhlasoval vzburu chaosu a neporiadku. Jano mal tiež rád svoj bordel. Ľudia majú radi svoj bordel, dá sa povedať. Lipnú na ňom. Matka nebola tiež nikdy nejako poriadkumilovná. Dedo, ten šiel zošalieť. Ľudia kedysi všetko považovali za potrebné ale potrebné nebolo nič. Hlavne dedo sa išiel z upratovania vždy zblázniť. Pohli ste drevom či rúrou a už vás naháňal s palicou. Metla v ruke chlapca sa mu videla ako vyhrážka. Už aj bol vonku. Chlapec musel s metlou do domu utekať a čakať kým dedo zaspí aby mohol vyjsť znova von. Toto je jedna z tých vzácnych porúch usadenosti a posadnutosti, máte radi svoj vlastný bordel, kým vo dvore či v dome sa nakoniec ani neviete pohnúť. Musíte sa naučiť vecí sa zbavovať. Dvor mal potenciál, dom tiež, ale všetko bolo zapratané a zanedbané. V ničom nebolo priestoru ani poriadku a čistoty, po ktorých chlapec celý život tak veľmi túžil. Ale naspäť k sťahovaniu. Ani sa nevedelo ako a bolo vybalené. Chvíľu sa ešte po dome potulovali rôzne krabice ale neskôr sa už všetko upratalo. Najprv dom na chlapca pôsobil dosť cudzo a všade bol taký ten typicko domový pach. No prosto, nebol to panelák. Bol to dom a na to si bolo treba zvyknúť. Decká umiestnili do bývalej obývačky a otčim s matkou sa uložili do spálne. Okná týchto dvoch veľkých izieb smerovali do ulice. Decká boli nadšené. Bolo to trochu také malé dobrodružstvo sa takto presťahovať. Malý Ivan aj Michaela boli ešte naozajstný krpci ale Julo s bratom už stihli všetko pobehať. Dom sa im páčil. Bolo to pre nich napokon ako aj jedno veľké dobrodružstvo. Zašli na povalu aj do pivnice. Boli to bytovkari v dome a tak z nového prostredia bola tam aj taká tá nevšedná radosť. Stále nebolo mobilov ani inych zariadení. Deti sa museli zabaviť samé. Deti sa vraj majú nudiť, rozvíja sa im pritom myslenie. Deti sa však nikdy nenudili. Stále si čosi vymysleli, možno tak je to myslené. Pobehať celú záhradu či mestský park do ktorého vždy, už len zo zásady, vstupoval tak, že preliezol vysoký kamenný plot. Nebol to hocijaký plot. Bol to zachovaný pozostatek, súčasť nekdajších meských hradeb z roku 1616.- poúčal dedo. Dedo rád čítal. Rád sa vzdelával. Najradšej však mal Annu zo Zeleného Domu. Často ho chlapec našiel čítať originálny príbeh a zároveň sledovať jeho filmovú či seriálovú podobu v telke. Bolo to komické. Kurátko. Chudátko male. Sirótka. – bolo ho počuť komentovať nešťastie hlavnej hrdinky a človek, ako tam tak sedel uňho na gauči nevedel či referuje na slová z knihy či obraz v telke. Decká tiež stihli zakrátko pobehať aj dedov úžasný jabloňový a broskyňový sad, ktorý sa neskôr odpredal a človek si tam postavil dom. Kedysi veľkorysí a nádherný pozemok sa skrátil o polovicu ale nebolo z peňazí nič len nová kúpeľňa a elektrina, ktorá hádam ani nemala certifikát alebo záruku a nové ústredné kúrenie, ktoré robil fušer, čo sa išiel vedľa do krčmy šesť krát “osviežiť kým dokončil deň. No prosto boli to hlúpy, nezodpovedný a ľahkomyseľný pár títo dvaja. Ale o tom neskôr. Zo záhrady ich dedo vždy vyháňal. Vraj mu pošlapú sadzenice. A tak išli prezrieť povalu aj všetky komory či chliev, alebo zašli na návštevu do izby k dedovi, ktorého vždy našli sedieť v rohu izby pod oknom, tak aby cez neho všetko videl. Nemal a ani nechcel záclony a ani závesy. Na gamatke alebo pod ňou vždy stála fľaša jeho bieleho vína. Ah, dedovo zlomené víno. A možno sa ani zlomiť nestihlo. Možno sa tak narodilo. Ekrazit, ktorý sa nedal ani piť. Kedysi ešte vedel ako na to, ale neskôr to už akosi nešlo. Bola to kyselina sírovodíková no on si z nej veselo celé dni vždy pochlipkával. Chlapca neskôr aj ponúkol. Ochutnaj. To je moje! – nalial štvrť duritky chlapcovi nasilu aj napriek tomu že chlapec tuho odmietal. Chlapec si uchlipol a zatváril sa nanajvýš kyselo. Vždy tak aby dedo nevidel. Piť mu vtedy ešte vôbec nechutilo. Na to kým našiel vo víne chuť si musíme počkať takých dobrých 15 rokov. Šup a už aj bol pohár dedoveho exkluzívneho vína za fotelku vyliaty. Výborné dedko. Dobré víno, mmmmm. – chválil chlapec. Dedo sa zrejme nazdával že ešte stále vie robiť víno. Niečo sa ale muselo stáť v procese pretože vínom sa to už hádam ani nedalo nazvať. Akokoľvek, boli to čarovné časy na novom dome. Cez deň to boli časy objavovania čohosi nového. Keď sa však zotmelo, perspektíva sa v hlave decka vždy tak trochu zmenila. Prvú noc skoro vôbec nespal, tak veľmi sa domu bál. Pamätal si historky od Jana. Vraj sa po dome sem tam potuľuje jeho mŕtva mama. Môžeme vraj počuť ako sa otvárajú v kuchyni šuflíky alebo štrngotá riad. Nočná cesta na záchod, ktorá viedla cez kuchynu, bola preto preňho takmer vždy strašidelná. Ešte hádam aj v jeho pätnástich sa toho bál. Rýchlo len prebehol, všetky svetlá pritom pozapínal, a želal si žeby sa dalo cikať rýchlejšie. Nečudo, Jano sa sem tam pochválil že sedel v noci na záchode keď bolo počuť niekoho v kuchyni šramotiť. Liva, zase si hladná? – zažartoval Jano, lebo si myslel že je to jeho manželka. Keď prišiel po chvíli nazad do spálne Liva tvrdo spala a tak ho spätne oblial pot. Bola si v noci hore? – pýta sa jej ráno. Nie, prečo? – odpovie začudovane. V noci sa im raz na izbe z ničoho nič otvorili dvere. Nebolo počuť ani kroky. Jednoducho sa otvorili. Chlapec vtedy išiel strachom zamrznúť. Spával na starom diváne, ktorý si neskôr obľúbil. Brat spal v tej istej izbe na gauči ktorý sa doniesol z bytu. Všetko v dome bolo pôvodného stavu a aj nabytok bol pôvodný. Nábytok ktorý sa doniesol z bytu nebol tiež nový. Chlapec miloval pevný drevený stôl, ktorý im kúpil ešte otec keď začali chodiť do školy. Bol hnedý a mal tri šuflíky. Tento stôl stál v novom dome pod oknom. Cez veľké okno vždy svietilo naň slnko a chlapec si musel zvykať aj na výkriky z vedľajšej krčmy, ale bolo to fajn, bolo to dobré, tento nový život. Muselo sa však dať pozor na gamatku. V zime bol teda stôl o čosi posunutý. Neskôr sa postupne veci v dome pomenili a veľa sa v dome aj opravilo ale všetko sa vždy hýbalo slimačím tempom v závislosti od financií, toho koľko sa prežralo či minulo na hlúposti. Dom nikdy naozaj nedosiahol luxusných, možno ani len štandardných rozmerov. Jano ani mama na to jednoducho nemali talent a pravdupovediac nemali ani záujem. S peniazmi to nevedeli. Koľkokrát sa namiesto toho aby vyplatili šek, radšej poriadne nažrali. Boli to nezodpovedný ľudia. Chlapec to vždy všetko so záujmom sledoval. Tešil sa z nových vecí. Mal túžbu žiť na úrovni. Mal rád nové veci a chcel aby sa rodine darilo. Chcel aby sa mali dobre a aby mali všetko pekné a nové. Chlapec vždy túžil žiť poriadne a nanajvýš aj chcel vždy dosiahnuť lepšiu a fungujúcu úroveň žitia. Z chudoby sa chcel celý život dostať a napokon sa aj dostal a bolo to až potom keď pochopil že je to všetko len jedna veľká ilúzia. Chlapec mal odmalička rád poriadok. V novej izbe ho udržoval ale besný brat mu aj tak vždy všetko poturkal. Koľkokrát mu išiel do šuflíka. Zošity pokrčil a popísal či roztrhal a pravítka polámal. Rozčulovala ho chlapcova poriadna povaha a ten keď našiel skazu vždy si len chvíľu poplakal. Julo už bol raz taký. Dnes ho to vraj mrzí. Jano hodne Jula pankáloval proti chlapcovi. Raz mal chlapec záľubu v potkanoch. Doniesol si jedného domov a staral sa oňho. Chlapec nedokázal uveriť ako je možné že ho potkan poslúcha a zdalo sa mu že ho má potkan aj rád. Pustil ho von z klietky, sadol si na posteľ a čakal. Potkan priliezol k chlapcovi, vyliezol mu na rameno a tam si hovel. Vraj im to smrdelo. Jedného dňa prišiel chlapec domov a našiel prázdnu klietku. Dozvedel sa od mamy že Julo s Janom hodili bieleho potkana mačke. Boli to takéto malé boliestky a podrazy, ktoré ochladili vzťah dvoch bratov a tak si každý žili svojím životom. Chlapec sa nikdy nedal a veľakrát sa vzoprel, narobil cirkus a vyznačil si aj svoj priestor. Bolo ale smutné že vzťah dvoch bratov sa od Janovho príchodu zhoršil a vôbec sa nevyvíjal dobre. Že sa nakoniec našli bolo len vekom, ale nikto z nich sa dodnes nezmenil. Možno sa len trochu viac tolerujú. Na bratskú lásku je však už neskoro. Damage is done! (Skutok sa už stal!) O všetkom budeme postupne hovoriť neskôr. Brat sa vždy vynašiel a možno aj vždy vedel ako najlepšie využívať chlapcovu dobrú a miernu povahu. Bolo to podlé ale je tomu tak. Naspäť k maminemu sociálnemu cíteniu. Peniaze ktoré prichádzali na splátky sa vždy stihli minúť. Matka obanovala svoje sociálne cítenie. Keby bolo peňazí naraz, viacej by sa prerobilo. Horkoťažko prerobili kuchyňu. Kúpila sa nová kuchynská linka, spravila sa dlažba. Na pôvodné drevené okná sa nainštalovali vonkajšie rolety. Na dom prišla omietka a dolu bridlica. Objednal sa konečne kontajner a neskutočný bordel odviezol sa na dvakrát z domu preč. Dedovi sa zmeny nepáčili. Dedo nezniesol akýkoľvek zásah do jeho starého spôsobu života a rovnako tak neznášal keď sa mu veci pred jeho očami jednoducho rúcali alebo presúvali. Asi je to aj v povahe človeka, že má neskôr rád veci po starom. Zmeny ich iba vyrušujú a spôsobujú v ich živote chaos. Ale čo je chaos pre jedného môže znamenať nový poriadok pre iného. Chlapec veril v organizáciu a poriadok vecí. Neznášal chaos. Možno to bola nejaká porucha, nutkavá potreba všetko vždy držať na poriadku pretože odmalička videl nič len chaos, alebo sa tak jednoducho len narodil. Akokoľvek, obrazne povedané, chlapca vždy niekto vyháňal keď zametal dvor alebo čokoľvek upratoval. Boli aj takí ktorým sa to ľúbilo. Nazdávame sa, že to je to prečo mal neskôr v zamestnaní úspech.