Maštale

Od hnoja ku ohlávke!

Na začiatku kone zaujali aj brata. Chlapec ho zobral raz k ohrade a potom odvážili sa aj ďalej do maštalí kde zastavil ich p. Miškovský, veterinár. Čo je chlapci, čo tu chcete? Tu nemáte čo robiť! – začal stroho. Odkiaľ ste, a ako sa voláte? A ako ste sa vôbec dostali dnu?!!! Nooo, myyy, ehmmm, myyy by smeee chceli tiéééž jazdiť. – vykotúľalo sa postupne a nanajvýš kostrbato z oboch detí. Potom prezradili svoje mená. Vlastne Julo bol celý čas viac menej ticho. Bol hanblivý. Je taký dodnes. Huba mu vždy išla len tam kde toho nebolo treba ale chlapec, ten bol vždy dosť výrečný. Cigánisko jedno malé nezbedné. Chlapec sa zvedavo obzeral po obrovských koňoch ktoré stáli v boxe a srdce mu búšilo vzrušením. Okolo prešiel p. Rýdzi. Čo hovoria? Horáčkovci? Ale veď, veď vy ste malí Horáčkovci! Otec je Fero? Isteže. Ako sa má otec? – vypytoval sa užasnutý že Ferove deti sa tiež zaujímajú o kone. Napokon to všetko viedlo k jednému úžasnému momentu. – No chlapci, teda, keď chcete byť našim členom, môžete byť našim členom. – povedal Miškovský alebo to bol Rýdzi. Poďte tu, varí sa tu kukurica. Už od zajtra môžete začať! – vyhlásil Rýdzi. Po takom privítaní sa išli decká radosťou zblázniť. Dodnes si chlapec pamätá vôňu kukurice aj aj členské, ktoré obe deti museli zaplatiť. Sto korún československých za každého. Tu vás zapíšeme. – táral Rýdzi či Miškovský to bol. Chlapci v ten deň odišli naspäť domov so zmiešanými pocitmi. Odkiaľ, do pekla, len zobrať tú stovku. Otec. Veď otec im musí rozumieť. Zvykol kedysi jazdiť.  Zašli za ním do Drevony. Pešo až tam k jazeru Dolná a potom kusisko ešte do závodu. Otec bol prekvapený. Členské? Kone? Naozaj? Bol prekvapený ako k tomu vôbec došlo. Nemal ani poňatia. Veď už s nimi dávno nebýval. Áno ocko, kone! – pritakával malý aj Julo. A pozdravuje ťa akýsi Rýdzi. Ah, naozaj? – dumal clivo otec, ako tak spomínal na známeho od koní. Otec mal na sebe modré montérky a v hustých vlasoch piliny. Pracoval na gátri. No tak Fero, veď chlapci chcú jazdiť. – pobúchal riaditeľ podniku, p. Kožuch, Fera po chrbte ako sa tak pristavil keď išiel okolo. Deti len tak nechodili za rodičmi do podniku. Musela to byť nejaká udalosť. Bez všetkého im priniesol dve stovky a každý deň v raji sa mohol začať. Neskôr deti pochopili čo je to dostať sa na koňa. Začínali hnojením stajní. Zametaním. Prípravou krmiva či kopením slamy a sena. Bola to tvrdá práca ale chlapci boli radi že môžu byť v bezprostrednej blízkosti koní. Prvá odmena prišla asi tak po pol roku kedy p. Rýdza dala Julovi koňa po dvore povodiť. Bol to krásny, vysoký a mohutný čierny kôň s veľkou bielou lysinou na čele. Chlapca išlo od zlosti roztrhnúť. Prečo nie on a prečo Julo. Neskôr už smel vodiť kone aj on sám. Niekedy len stačí trochu počkať. Nie je známe prečo chcú niekedy ľudia všetko tu a teraz hneď. Zároveň, vodiť na ohlávke pol tonové zviera, ktoré sa môže ľahko splašiť alebo rozhodnúť sa utiecť, kopnúť či povláčiť vás, nebolo celkom pre malé deti. Napriek tomu títo fantastickí ľudia u maštalí, rozhodli sa tieto cudzie deti pri koňoch vychovať. Ale len pokiaľ mali úprimný záujem a vykazovali nič viac ako snahu a vášeň. Vodili ich na ohlávke a museli sa naučiť všetky správne ťahy. Ako sa nedať uhryznúť, ako správne koňa vodiť či ku koňovi pristupovať. Nebolo tam žiadne Health & Safety ako je tomu dnes. Nemali ani len jazdecké čapice, nohavice či správne boty. Všetko sa dnes zmenilo, ale chlapec je rád že zažil ešte ten starší a trochu iný svet. Nikto sa tam s vami nehral. Dnešok je úplne iný. Všetko je také sterilné, všade sú pravidlá ktoré zoberú vám celkom aj všetkú tú radosť z objavovania či učenia sa čohosi nového. Učili sa odvahe keď pristupovali ku problematickejším zvieratám. Učili sa chodiť okolo koní vo voľnosti či v boxe. Učili sa ako im podávať kocku cukru či mrkvu. Učili sa zakladať im ohlávky. A nie vždy niekto dozeral. Veľa sa pri koňoch museli naučiť jednoducho sami. Hlavne prostredníctvom pozorovania skúsenejších jazdcov a opatrovateľov. Bez skutočného záujmu to teda nešlo. Nič by ste sa nenaučili a zostali by ste kydať hnoj. Veru nebolo to pre každého. Bratovi sa neskôr nepáčila disciplína a Muž si myslí že žiaľ až celkom priskoro od koní odišiel. Hoci sa pár krát ešte vrátil a zažil aj čo je to jazdiť na chrbte koňa, no napokon sa už celkom oddal svojím mestským kamarátom a mládežníckemu vplyvu. Možno by s nim bolo dnes všetko úplne inak. No brat si povedal, že nebude kydať maštale, otročiť, a nechať po sebe ziapať, len za to aby si mohol povodiť koňa po dvore, ale chlapcovi to nanajvýš stačilo. Ľudia v stajniach sa z chlapcami naozaj nehrali. Boli na nich prísni. Nie každý prežil, ale malý cigán bol nezmar. Bolo to drsné prostredie. Veľakrát sa kričalo a nejeden kopanec do zadku decká aj dostali už len za to keď nevyhnojili riadne maštaľ, alebo kone nemali čistú vodu. Bola to skrátka iná doba. Malo to aj svoje dobro a malo to aj svoje čaro. Decká vyrastali zdravé. Jeden pohlavok ešte nikomu neublížil. A keď už toho bolo veľa chlapča sa išlo posťažovať! Hlavne Rýdzi chlapca šikanoval a sem tam bil. Nepodarilo sa. Nezlomil ho. Čokoľvek mu na ňom vadilo, chlapča sa nedalo. Jedného dňa chlapec zašiel za jeho mamou, riaditeľkou maštalí, a všetko jej povedal. Zrejme s ním mala pekný pokec pretože Rýdzi šikanovať a biť chlapca prestal. Asi už bol chlapec na tieto veci aj príliš starý. Raz ho stiahol do boxu, položil ho bruchom na široké kŕmidlo a začal mu dávať päť a dvacať na prdel. Bolo to zvláštne, chlapec mal už skoro trinásť. Možno Rýdziho priťahoval. Občas sa mu zdalo že ľudí svojím ksichtom či výzorom doslova volá k šikane. Tu som, na, udri si. Akoby to mal napísané na čele. Bol to vskutku krásny chlapec. Kamarát Strecha, volal ho Rýdzi, pretože ho raz na miesto toho aby vyhnojoval, našiel behať po streche maštalí. Je to už raz tak a pochopí to každý jazdec či koniar. Je to jeden zvláštny svet, svet jazdcov a ich koní, ktorý však stojí za to prežiť. Alebo aspoň ten tamten za to stál. Dnes je to všetko už asi iné. Modernejšie. Deti dnes hodne chránia. Niekedy až príliš a nič sa potom sami nenaučia. Sterilný prístup vždy limitoval možnosti objavovania. To je viac než známy fakt. Akokoľvek, brat bol preč a chlapec zostal sám. Neskôr si pri koňoch našiel tých najlepších kamarátov! Raz vás to chytí a už nikdy neodídete, respektíve, v mužovom prípade, nezabudnete. Brat to neskôr úplne vzdal, pretože zrejme ku koňom až taký vzťah nemal. Vychovalo ho sídlisko a neskôr mesto, vtedajšia hudba a kamaráti, s ktorými aj prišiel k ľahkým a aj neskôr ťažším drogám. Boli to časy Depeche Mode. O všetkom budeme hovoriť neskôr. Skúsiť skúsil, ale dlho ho to nebavilo. Muž je Bohu vďačný že ho táto vášeň neopustila a previedla ho neskorším detstvom, pubertou aj dospelosťou. Podarilo sa mu takto ujsť pred rôznymi nastrahami. Chlapec  neskôr ochutnal mestský život. Samozrejme. Alkohol, burčák, cigarety aj rôznych kamarátov z mesta, pretože mal sladkých 14-15, ale nebyť koní a toho že sa k ním v jednom kuse vracal, ktovie ako by skončil. Chlapec mal však jasnú myseľ. Jeho láska ku koňom ho nikdy neopustila. Akokoľvek, nikdy nie príliš na dlho.  Budú to kone alebo nebude to ani nič iné.

Nabudúce predaj bytu a veľké sťahovanie. Potom tiež samozrejme viac o jeho jazdení.