Časť ôsma

Rasmussen na mieste činu? Nepravdepodobné!

“Dobrý deň. Kriminálka Záhreb. Sme tu kvôli tomu prípadu. Dali vám, dúfam, naši miestny kolegovia vedieť že prídeme?” – predstavil sa Josip recepčnej hotela, miestami ešte stále pokukujúc po Jelkinom aute. Páčila sa mu nakoniec táto veľká krava. Zbrusu nové Volvo z 2013 bolo napasované medzi dvoma autami a on stále bojoval, dokonca viac ako z prípadom, čuduj sa svete, s pocitom že ako sa to tej Jele podarilo takto zaparkovať. Muži, teda väčšina tých maskulínnych mužov, sa silných a šikovných žien boja, to je jedna veľká pravda. Vyhľadávajú radšej služobníčky, malé slúžtičky a uctievateľky, pretože sa tak pri nich potom cítia ako bohovia. Na Josipovi, zvyknutom na takmer submisívnu Mariju, bolo najlepšie vidieť že áno. Josip sa do Marije zamiloval, to je vskutku pravda, ale v tichosti vedel že vyberá si ženu viac menej poslušnú, ženu ktorá ho nijako v živote nikdy nepredčí. Bola to upratovačka. A ona zase, zamilovala sa, to áno. Mierila však aj ona, zaiste, nie len na pekného muža ale zároveň aj na policajta, úspešného na oddelení, ako stačila si všimnúť. Snažila sa teda, okrem iného, samozrejme aj materiálne zabezpečiť. Niekedy je to tak akoby že ruka ruku myje. Josipovi to samozrejme bolo všetko ako voda na mlyn. Jednoduchá voľba. Niekedy to chceme všetko jednoducho. Ľudí ktorí podľahnú nám akosi hneď, a jednoducho sa vzdajú. Je to asi z prírody tak. Pri pytačkách má niekedy navrch samička a niekedy zase samec. Záleží na živočíšnom druhu. Stane sa však často v ľudskom svete, že muž sa podvolí rádu direktívnej, úspešnej, silnej či šikovnej ženy, dobrovoľne ju dokonca korunuje za šéfa vecí. Zamiluje so do nej len preto aby ho viedla pretože on je príliš lenivý alebo neschopný na to aby bol pravým mužom, čokoľvek to slovo, pravý muž, znamená. Spoločný život ľudí, partnerstvo, je často groteska. Skutočne nevyčerpateľná studnica ľudskej tragikomédie. Josip s Jelou súperil stále. Taká malá vojna pohlaví. Bolo to prvý krát čo mal za šéfku ženu a navyše takto mladú. Stále to tam preto niekde v ňom vrelo. Akokoľvek sa snažil byť so všetkým fajn, pretvarovanie mu veľmi nešlo.

„Haló, slečna! Počujeme sa? Hovoríte chorvátsky?“

Recepčná sa na Josipa pozerala ako na zázrak. Najprv si ho premerala celého. Vetchý starý pán, myslela si že je to dovolenkár s úpalom, a tak opýtala sa ho zdvorilo.

“Prepáčte, nerozumela som vám asi správne. Aký prípad? Akí kolegovia? Ste u nás ubytovaný? Hľadáte svoju izbu? Rada vám pomôžem. Vyzeráte zmätený. Máte našu magnetickú kartičku? Tu, dajte si zatiaľ pohár vody.”

“Čo ste, kurva tam, hluchá? Sme z kriminálky!” – zachrapčal Josip a prehrnul si zopár svojich vlasov. Komické naozaj bolo to ako sa mu tých zopár vlasov zvlnilo odkedy ocitol sa v meste mora. Tri či štyri kučery mu smiešne padali doprostred čela a tak vyzeral ako obstarožný John Travolta z Pomády.

“Tak to ma nútite teraz zavolať náš manažment, milý pán, takto somnou nehovorte!” – začala pišťať mladá recepčná, postavila sa a prešla čosi hľadať vzadu za veľkou drevenou stenou s kľúčmi. Jej vysoké opätky začali šialene klopkať po mramorovej podlahe, pretože chodila v panike dookola. Josipa z toho rozbolela hlava, rezignoval na ďalšiu komunikáciu a začal si masírovať spánky.

“Nechajte tak, Josip, ja to vybavím.” – pristúpila Jelka k recepcií potichúčky a ľahko vo svojich športových teniskách. Legitimovala sa a ďalej sa tíško rozprávala s recepčnou. Ako prvé sa zaujímala o to kto mal v čase udalosti nočnú službu, pretože chce vypočuť tento konkrétny personál. Josip, pri pohľade na ňu a na jej štíhle členky v teniskách, uvažoval nad tým kedy sa mu vlastne na ženách lodičky vôbec páčili. Pamätá si že ho kedysi vzrušovali. Muselo to byť keď bol mladší. Vlastne áno! Keď mal sedemnásť. Pamätá si jedno číslo Playboy magazínu, ktoré doniesol do baru jeho kamarát. Každému ho nechal doma iba na týždeň. Bol to predsa len vzácny import z USA. Josip v ňom videl nahú kočku v červených lodičkách na ktorej týždeň masturboval. Opotrebovaním papiera, nazvime to tak, tá chudera čoskoro zmizla zo stránky a tak už o magazín nemal nikto z kamarátov neskôr záujem. Nuž, je to tak, že zodrali ju spoločne. Z dumania ho zase vyrušila Jelka. Povedala mu že má kartu do izby 311, kde stala sa vražda, a že je čas ísť sa tam pozrieť. Kým Josip dumal prešla hodná chvíľa. Znepokojovalo ho to. Začal sa vo svojich myšlienkach strácať až na príliš dlho. To predtým nikdy nerobil. Hrablo mu odvtedy čo musel sa pobrať do penzie? – rozmýšlal zase. Tretie poschodie bolo hneď nad recepciou, ktorá bola na úrovni hlavnej ulice, takže by sa zdalo že je to poschodie prvé. Avšak pod recepciou sa ešte nachádzalo ďalšie podlažie, poschodie číslo jeden, a pod ním bolo ešte prízemie. Na prízemí, trochu vyššie nad úrovňou pláže, bola reštaurácia a z nej bol spravený výstup na letnú terasu z ktorej viedli ďalej schody nižšie až úplne k vode. Vskutku čarovné pre turistu, tento starý, niečo vyše storočný, hotel pri pláži. Skoro ako každá stavba tu na kaskádach. Väčšie či menšie historické vily a hotely postavené v rôznych štýloch tu neboli postavené na rovine. Všetko sa tiahlo od mora až hore do kopcov. Bolo to niečo na čo si tu museli detektívi zvyknúť. Josip už po ceste sem tak trochu klial na svoju kondičku. Možno len predsa mohol sa v živote viacej udržiavať, chodiť na bicykel alebo s Marijou na prechádzky do parku. Bolo tu veľa strmých svahov, úzkych uličiek a rôznych zákutí ku ktorým aj viedlo vždy veľa schodov. Toto nebo rovinatý Záhreb, toto bol jeden zvláštny kraj. Daj boh že by sme tu nemuseli nikoho naháňať, pomýšlal Josip ako tak kráčal za Jelou hore schodami poslušne ako psík. Oči mu stále schádzali na jej praktické tenisky ale hlavne na jej štíhle členky. Josip bol tak trochu nožičkár. Vysadený na chodidlá, členky a pekné dlhé štíhle súmerné nohy. Ženské zadky ho až tak nebrali. Každý muž má vraj nejaký ten svoj fetiš. Marijine členky vekom zhrubli a už sa na ne radšej nepozeral.

“Takže, pripravený? Josip, ste v poriadku? Zdáte sa mi trochu podráždený.” – povedala mu pred vstupom do izby a jej suchou jemnou dlaňou mu utrela pot z čela, zarovnala mu jeho pár kučier, a usmiala sa tak ako vždy. Josip mal znovu raz pocit že Jelu poslal mu Boh. Je to paradox, lebo Jela zase mala pocit že bez Josipa tento prípad nezvládne. Je to zvláštna kombinácia dvoch ľudí, každý z nich v inom hovne, napriek tomu nevedia jeden o druhom že čo jeden pre druhého znamenajú. 

“Ešte predtým ako pôjdeme dnu vám poviem, nerozčulujte sa prosím, sústreďte sa na prípad. Vysvetlím vám, ako pristupovali k tomu miestni vyšetrovatelia. Porobili sa fotky, telá boli ihneď odvezené na pitvu, izba sa zavrela pre ďalšie vyšetrovanie. Viete, nikto tu nechytal sériového vraha. Takže žiadne ďalšie zvláštnosti pri vyšetrovaní sa tu neodohrali. Hotel sa už skoro týždeň rozčuľuje prečo nemôže izbu jednoducho len upratať. Prichádzajú vraj o stovky kun denne. Dokonca chcú žalovať políciu na súde. Ujma na príjme, pretože je izba off limits už príliš dlho.“

“Oflimics? Jela, prestaňte, okamžite vás žiadam, aby ste s týmto prestali!!!!”

“Dobre, chápem, už sa to nestane. Prepáčte, Josip. Znamená to že nemôžu používať izbu pretože vyšetrovanie nie je ukončené. Chcela som len povedať, nemôžeme už ďalej držať izbu zavretú. Nie je na to dôvod. V izbe boli najprv tajtrlíci z Opatije. Urobili všetko čo im prikazuje protokol. Opatija neskôr odovzdala prípad Rijeke. Dosť dlho sa nič nedialo, ako iste viete, a potom sme to dostali my. Viete, títo ľudia. Pokuty za parkovanie, utopený turista a či agresívny opilec. To je asi tak všetko s čím majú naozajstné skúsenosti. Rozumiete mi, Josip?”

“Áno, isteže. Tomu rozumiem. Pozrieme sa teda dnu?”

“Pripravený?” – pozrela naňho ustarane že či to starý pán zvládne. Mala oňho starosť hoci aj ona sama sa tak trochu bála vojsť dnu. Ani jeden z nich nemali s vraždami žiadne skúsenosti.

“Otvorte, kurva tam, jebemboha, tie zasrané dvere Jela! To že som sa vám zdôveril ešte neznamená že premenil som sa na šľahačku! Prestaňte so mnou hovoriť ako s bláznom!!!!”

Píp. Magnetická karta povolila vstup do izby a Jela ich, s tvárou zrazu tvrdou ako kameň, otvorila.

“Podľa miestnych vyšetrujúcich, všetko tu ostalo tak ako bolo. Ich mobilné telefóny má Rijeka, neskôr si ich vyzdvihneme. Mohli by sme pozrieť posledné volania a správy. To by nám mohlo dosť pomôcť. Nie je stále isté kde spoznali Rasmussena. Telá zobrali do márnice kde ostali len pár dní na pitve. Rodina ich chcela čo najskôr doma. Pitva nepreukázala nič neobyčajné. Doktor povtrdil že jazyky boli vyrezané až po smrti. Všetko sa to muselo udiať veľmi ostrým predmetom, pravdepodobne žiletkou alebo britvou pretože rez bol veľmi jemný. Ťah bol čistý a rovný, takmer až chirurgicky dokonalý, čo by mohlo naznačovať že Rasmussen je predsa len chorobomyseľný pedant!” – vytrúsila zo seba Jela neosobne, zrazu znejúc tak profesionálne, chladne a nepriateľsky.  Josipovi sa to vôbec nepáčilo ale uvedomoval si že ide tu predsa len o prácu, o povolanie ako také. V týchto oblastiach nie je nikdy čas na romantiku, ani žiadne iné príjemnosti, žiaľ.

Ako vošiel dnu, zabudol zrazu na všetky svoje myšlienky, problémy a starosti súčasnej mysle. Toto bol Josip ktorého Jela obdivovala. Toto bol Josip vyšetrovateľ! Jelka si rukou prikrývala ústa aj nos, zatiaľ čo Josip sa obzeral po izbe. Posteľ je bohato zaliata suchou krvou. Všetko páchne krvou. Ťažký odor, akoby po železe. Nič čo by ho nejako zaskočilo. Zrazu bol taký seriózny, tvrdý ako kameň, racionálny a rozvážny. Chladný vo svojom úsudku, očami skúmal izbu. Po mŕtvolách preliačiny na plachte. Na oboch nočných stolíkoch prázdne poháre od whisky. Oblečenie pohádzané po zemi. Takmer všetko od krvi. Šortky a krátka sukňa menej, vyzerajú len pochytané krvavými rukami počas toho ako ich vyzliekal, ale biele tielko a bledomodrá pánska košeľa sú v podstate prefarbené na bordovo. Na košeli je vidieť že najviac krvi sa na ňu dostalo od goliera. V kúpeľni nič mimoriadneho. Na zemi pohádzané uteráky a v umývadle stopy po zaschnutej krvi. Tu sa Rasmussen musel po čine umyť. Akokoľvek šikovný či zdatný v rýchlom podrezávaní hrdiel či vyrezávaní jazykov, určite sa naňho muselo dostať kopec krvi. Obete sa predsa museli brániť. Ako by ich podrezal obidvoch naraz? Ako prvého odrovnal mladého muža. Chúďa dievča, čo muselo prežívať kým došiel rad na ňu. Ako to že nebolo počuť krik alebo volanie o pomoc. Musíme hovoriť s tým personálom. Nesnažilo by sa dievča z izby utiecť hneď potom ako Rasmussen svojim štíhlym, rýchlym a rovným rezom odrovnal jej manžela? Určite bola v šoku ale aj tak musela nesmierne kričať. V koši prázdna fľaša Jacka Danielsa. Možno boli obaja poriadne naliati. Rasmussen to na opitého iba hral. Opitý človek je ľahká obeť, zvlášť keď myslí si že lovec sa baví spolu s ním. Josip ešte chvíľu postával okolo okien a na niečo sa uprene díval. Potom jemne pootvoril jedno z okien a pozorne načúval.

„Čo to tam sledujete? Zaujalo vás tam niečo?“ – spýtala sa Jelka od dverí ale nepripojila sa k nemu aby sa pozrela tiež. Josip tam ešte hodnú chvíľu postával. Neskôr pozrel na Jelkinu bledú tvár, prekrútil očami nad tým ako si ešte stále pridržiava nos, a vyšiel z izby von. Recepčnej povedal aby oznámila manažmentu jej hotela že môžu izbu upratať a dať ju opäť do prevádzky.

“Josip?!!! Ste si naozaj istý? Nemyslela som to tak že sa to musí urobiť hneď. Čo ak nám ešte niečo ušlo?” – uisťovala sa Jelka v Josipovom rozhodnutí.

“Čo tu chcete ešte hľadať, pani kolegyňa? Čo vás tam naučili v tej škole? Hm? No, povedzte mi? Učili vás iste niečo aj o takýchto prípadoch. Možno by ste mi mohli teda povedať ako ďalej postupovať. Alebo teda, čo v tej izbe ešte ďalej hľadať.“ – dobiedzal Josip s úsmevom.

„Spravili ste pri prehliadke izby jednu veľkú chybu. A nie, nie to že držali ste si po celý čas zakrytý nos. Pachy tu nehľadáme, ale ušla vám jedna poriadne dobrá vec. Poviem vám to pri večeri.“ – škeril sa Josip a žmurkol na ňu. Počas prehliadky totiž zbadal čosi nezvyčajné. Cez dvere balkónu, tam kde napoli odostreté biele drevené žalúzie dovoľovali dobrý výhľad na budovu oproti, bolo vidieť reštauráciu a hotel Astória, ktorý stál rovno cez ulicu. Na terase všimol si sedieť ženu ktorá nápadne podobala sa na muža. Silné predlaktia a hrubé nohy ktoré už akoby niekde videl. Na ramene má zopár hlbokých škrabancov. Žeby po zápase s obeťami? Prečo by tu ale vysedával, rovno pri mieste činu. Jedine že chce sa hrať, veď je to inteligentný psychopat. Chodí po tenkom ľade. Vyhľadáva adrenalín. Robí mu to dobre. Cíti sa vtedy živý. Je to „žena“ ktorú pozná z kamery? Záznam sledoval hádam aj sto krát. Nebol si ale priveľmi istý. Zabávala sa tam s dvoma mladými ľuďmi. Bol to pár. Žena a muž. Popíjala whisky s ľadom. Tentokrát čierne vlasy, akosi čudne a neprirodzene blýskali sa vo večernom slnku. Akoby boli umelé. Jemne odhalil vetračku, aby si vypočul o čom hovoria. Nebolo im kvôli autám veľmi rozumieť, ale jej drsný smiech sa rozliehal celou ulicou. Josip pozorne sledoval fyzionómiu jej tváre počas toho ako hovorí a usmieva sa. Vo svojej hlave, snažil sa vytvoriť určitú zhodu s tým čo videl na zázname. Usmievala sa tam pri odchode na recepciu. Nie, táto má viditeľnú medzeru hore medzi jednotkami. Rasmussen na mieste činu? Nepravdepodobné! Do pekla tam! Musím si dnes pozrieť ešte raz ten záznam. Poriadne si ho ešte raz priblížim. Niečo mi ale hovorí že je to on. Josip rozmýšlal že vybehne von a jednoducho „ženu“ zoberie na políciu. Veď čo sa môže stať. Ak to nie je Rasmussen tak sa jej ospravedlníme za omyl. Jela ma hneď potom nahlási Mateovi, bude požadovať moje odvolanie z prípadu, povie že som sa jej psychicky zrútil v aute a napokon sa aj celkom zbláznil. Zasiahnem teraz a chytím vraha, zachránim ďalšie životy, alebo som blázon a úplne sa znemožním pretože ide len o náhodu. Nebol si istý a tak rozhodol sa čakať. Dúfal veľmi že nespravil tak chybu. Dnes pri večeri chce sa o tom poradiť s Jelkou. Ak to bol on, ak sa tu Rasmussen ešte potuľuje, tak istoiste ešte nechystá sa odísť. Hrá sa s nami na mačku a myš?Bude dosť času ho nájsť. Dúfam že nezabije medzitým niekoho ďalšieho. To by som si potom dosť vyčítal. Vlastne, neodpustil by som si takéto zlyhanie.

“Tak, to som teda zvedavá. Dovidenia o ôsmej. Je to reštaurácia Roko, Maršala Tita 116. Idem sa ubytovať a vy, predpokladám tiež. Potrebujem poriadne studenú sprchu, to vám teda poviem, môj drahý Josip.”

Josip sa pobral peši ubytovať sa do neďalekej vily. Zatiaľ nehanebne rozmýšlal nad tým ako sa Jela sprchuje. Ubytovanie si bukol cez telefónne číslo ktoré našiel na online inzercii. Stránku DOMÁCI UBYTUJTE SA skúmal už dávnejšie kvôli rybárčeniu v regióne. Tentokrát si však pozrel vzdialenosť k miestu činu a presnú mapu. Ponúkali sa tu veru v Opatiji na tejto stránke až podozrivo lacné ubytovania. Sám Josip bol prekvapený. Polícia vraj preplatí všetko do 565 kun za noc. Bolo úžasné po ceste vidieť všetky tie staré krásne domy. Ako Josip stúpal hore briežkom, krivkal si pomaly, menšie či väčšie vily sa pretekali v pompéznom historickom štýle a hrali rôznymi farbami. Štukatérie, sochy mystických ľudí či zvierat, erby aj emblémy či pôsobivé ornamenty zdobili ich okná, vchody či strechy. V predzáhradkách exotická zeleň, palmy aj banánovniky. Josip konečne prišiel ku svojej vile, tá však vyzerá pustá, ako budova mimo prevádzky. Drevené okenice sú na pevno pozatvárané a schody ku vchodu sú zapadané lístím. Josip ešte raz skontroloval adresu, potom zabúchal na dvere a čakal. Ako dobre, že som ešte nezaplatil, pomyslel si a chystal sa odísť. No v tom na neho kričí maličká stará pani. Majiteľka ktorá prenajíma v dome izby. Malý sporovlivý čert, ako neskôr Josip zistil.

Koniec ôsmej časti