Časť siedma

Pomaly starnúť s gráciou. Chudnúť, chradnúť a strácať sa. Až pokiaľ nezmizneme ako taký tieň, ktorý zmizne vždy úplne keď už zájde to slnko. 

Mimo Záhrebu

Luka sedí na gauči, chlípe studené pivo a seriál Priatelia má zase na ticho. Číta z pracovného diára Josipa Antunovića. Cíti sa dnes večer spokojný. Doručil totiž nedávno reportáž ohľadom regulácie turizmu. Bola to dobrá práca. Luka vyzdvihol pre aj proti a opatrne vsunul ideálne riešenia do budúcnosti. Jeho šéf sa krátko pred odovzdaním práce vrátil zo záchodu, pretože potrápil ho Kebab ktorý kúpil si tam cez ulicu kde nechodí nikto len náhliaci sa. Luku za prácu potľapkal po ramene a jedenkrát sa nasilu usmial počas toho ako si utieral svoje spotené čelo. Chvíľu sa ešte prechádzal po kancelárií a hovoril dookola stále to isté. Dobré, slušné, Luka! Výborné, takmer. Potom si sadol do svojho koženého kresla, ťažko vydýchol a položil si obe dlane na svoje vypuklé brušisko. Nemým pohybom hlavy smerom ku dverám vykázal Luku von z kancelárie a hneď potom si nalial veľký pohár čistej Rakije.

26 Júl 2013 

Je krátko po polnoci. Nemôžem spať. Chýba mi Marija. 

Možno mi nechýba Marija. Možno mám cestovnú horúčku zo zajtrajšej Opatije. Je to už akoby sto rokov čo som naposledy vyšiel mimo mesta. 

Cigaretka na balkóne. Napadli ma veci o mori. Možno preto že k jednému zajtra po dlhom čase musím ísť. Matka ma tam brávala často. Mala rada Dubrovnik. Neznášal som cesty tam. Na tej starej rozheganej káre vždy nechávala za jazdy otvorené okná. Nič také ako klimatizácie sme vtedy nepoznali. Dostal som prievan a celý čas čo sa oni tešili z prázdnin, mňa bolelo ucho! Napadlo ma však zopár pekných vecí, tak trochu poetických. Dá sa toho veľa povedať o mori. Toto je to ako si ho pamätám z detstva. 

Sedeli sme pri skalnatom brehu a matka poukladala všetky veci na malý kúsok rovného piesku. Mala rada tajné zákutia. Išlo nám to všetkým vždy na nervy. Prisahám bohu, bola schopná nás skryť na tie najodlahlejšie miesta na pláži. V ten deň jej však more dalo príučku o príliš blízkom zoznamovaní sa s ním. Hlavne počas prílivu to bolo nezodpovedné. Myslím že bola miestami zo všetkého unavená a tak nevnímala veci bistro. Prívalová vlna príde vždy nečakane. Zdá sa vám že poznáte kam momentálne vlny dosiahnu a tak sedíte si pokojne pri kraji a máčate si nohy. Zrazu však príde tá jedna mocná a ojedinelá. Začali sme panikáriť. Zalialo nám všetky veci a more si po ceste naspäť začalo brať všetko čo sme tam mali. Priority sa vám ženú hlavou. Hlavne teda mame a otcovi sa vtedy hnali. Ja som len rýchlo ušiel smerom k sušine. Čo zachrániť ako prvé? Po ktorú vec sa rýchlo natiahnuť a odniesť ju do bezpečia? Kniha, deka, uterák, slnečné okuliare, šľapky, batožina, ktorú ste neuložili na hotel lebo ste tak rýchlo chceli ešte stihnúť more pred tým ako sa ubytujete. Myseľ horí čo prvé a čo posledné zatiaľ čo more sa  plieska o steny a pení pri tom. More je zradná milenka a žiarlivý milenec tiež. More sa neúnavne vzdúva. Hojdá sa. Jeho vlny objímajú skaly brehov akoby ich chceli poraziť no v skutočnosti vedia že to je možné len cez milióny rokov a tak pomaly robia svoju prácu a tvária sa že chcú sa len o niečo oprieť.

 Dve hodiny ráno. Oči stále dokorán. Hlava plná myšlienok. Idem do kancelárie. 

Je tu strašná zima. Neviem nikde nájsť ovládače od klimatizacie. Šľak ich trafil!

Kávička ma zohriala. Mám na sebe svoju starú služobnú bundu. Čudujem sa že ju ešte nevyhodili. Pod pazuchami je deravá. Akoto že moja skrinka nie je ešte stále zabratá? Jela sa asi prezlieka doma. Hm, veď ako inak, je to žena. Hehehe. Je mi teplúčko. 

Ruky a nos mi však stále mrznú. Prehľadal som celú miestnosť, ale stále neviem nájsť tie prekliate ovládače. Asi nie som až taký dobrý detektív. Hm, kde len môžu byť? Rozmýšľam nad tým že vypnem hlavný vypínač elektrického prúdu, ale potom sa nedostanem do počítača. Nebudem môcť pracovať. Do pekla! 

Idem sa znovu pozrieť na kamerové záznamy a tiež podrobne pozriem všetky podobné prípady tu a v zahraničí. Žena vyzerala na 40, ale môže byť kľudne aj staršia. Do úvahy treba vziať fakt či podobné veci nerobila už od malička. Vyrezané jazyky by sa vo vyhľadávači nemali objaviť až tak často, môžem teda kľudne hľadať aj prípady 40 rokov dozadu. Dám si radšej vyhľadať bez dátumového ohraničenia. Možno vraždila už ako batoľa. Hahaha. Nepravdepodobné.

Anglánka odjebala decku jazyk len za to že odvrávalo. Aké typicky britské! Prečo sem stále chodím všetko zapisovať? Zbláznil som sa? Možno sa môj denník stal mojím najlepším priateľom. Nepravdepodobné! 

Som posadnutý týmto denníkom. Niečo sa mi stalo. Musí to byť ten nový prípad.

Možno staroba.

Možno to že odišla Marija. 

Brieždi sa. Nemôžem uveriť že som nezažmúril oka. Mám kopec podobných prípadov. Ale čo je viac, mám Rasmussena. Už sem dnes nič nezapíšem. Je to choré!

Akurát vošla Jela. Usmieva sa ako slniečko na hnoji. Naznačuje že som tu spal. Aká ošúchaná fráza!!! Veď počkaj, tebe zvädne úsmev po pár rokoch tu. Nech je ako chce, je to pekná žena…

*

“Konečne trochu dobrodružstva! Už je to tak dlho čo som bol naposledy mimo mesta. Navyše, tie prvé dni penzie doma. Kristove rany! Akoby prešli roky!” – vyhlásil Josip radostne, hneď po tom čo nasadol do Jelkineho auta. Cítil sa svieži. Doma si dal studenú sprchu a rýchlospánok nabudil ho tak ako vždy keď na päť minút niekde zadrieme a potom zobudí sa ako znovuzrodený. Hlavu mal plnú myšlienok a plánov o tom ako dolapiť Rasmussena a tak ani si celkom nevšimol že Jelka dostala do služby úplne nové vozidlo. Josip sa však už onedlho obzerá po veľkej, úplne novej, XC90 tke od Volva a hnevlivo pritom krčí nos. 

“Je to neobratné! Veľká krava! Navyše ešte aj lenivá nafta. Vo výbave automat aj koža? To vám je na čo? To sú mi len novinky! To vám schválil Mateo??? To sa teda čudujem, veď on sám sa vozí v starom volkswagene.” – rozčuloval sa.

“Toto je moje súkromné auto. Hádam sa nepovezieme v tamtom šrote.” – zasmiala sa Jelka a prstom pritom ukázala na asi šesť ročný čierny sedan Škody Oktávie. “Nechalo by nás to niekde na polceste, ak by to tam vôbec došlo. To mi je len pekné privítanie. Šéfka policajného oddelenia ktorej nefunguje ľavé zadné brzdové a pravý predný blinker. Gumičky na stieračoch sú zodraté. Koho by som ja len v daždi mohla na tom naháňať, no povedzte Josip.” – smiala sa ďalej schuti, zvlášť keď videla ako sa Josip scvrkol do sedadla a prestal krčiť nos.

“Nariadil som servisnému aby to auto dali do poriadku. Bolo to ešte predtým ako ste nastúpila. Aspoň vidíte ako to tu všetko funguje!” – povedal na ospravedlnenie a potom chvíľu len tak sedel a z okna sledoval ako sa mu mihá ubúdajúce mesto pred očami, a budovy čoraz viacej strieda zelená príroda. Prepáčte. Tak som to nemyslel. Volvá sú dobré autá. Pravdaže vám slúži. Len, myslel som to tak, nehodí sa do akcie. Viete, nehodí sa do policajnej služby! Je príliš veľké a lenivé.” – vysvetľoval Josip na ospravedlnenie, práve vtedy keď sa Jelka pripájala na diaľnicu E65 smerom na Opatiju. Dupla na pedál a Josipa zatlačilo do sedačky. Predbehla zopár, stále sa ešte rozbiehajúcich, aút a manévrovala pritom ako pilot F1. Už keď bola skoro na stoosemdesiatke, zaradila sa a spomalila. 

“Je to benzín. Žiadna nafta! Štyri krát štyri.” – povedala a pozrela sa na vystrašeného spolujazdca ktorý sa, zrejme len podvedomky, úzkostlivo držal pravou rukou držadla hore nad dverami.

Josip už len ticho sledoval okolité doliny, lúčky, kopce a lesy. Oceňovať začal znenazdajky chorvátsku prírodu a preklínať zachcelo sa mu to škaredé mesto. Páčilo sa mu ako Jela letela. Zanechávajúc to všetko niekde tam. Vzďaľovali sa od toho mesta a jemu to spôsobovalo takú tú úžasnú, zároveň neznámu, radosť. Mal pocit akoby odchádzal od niečoho čo ho po celé roky tak priveľmi otravovalo, no zároveň nikdy nemal sa celkom k tomu aby od toho, čo i len na chvíľu, jednoducho odišiel. Cítil sa tak trochu ako na zájazde. Už dlho nemal takýto pocit. Nevedel si to celkom vysvetliť, ale jednoducho tešil sa ako malé decko. Je to ako keď po dlhých zimných mesiacoch farmár vyženie na jar kravy von na pašu. Ako psík odopnutý z vodítka. Nebol by to však Josip keby sa zakrátko nezačal týrať niečím negatívnym. Začal sa zaoberať istou myšlienkou. Výčitka blúdila mu jeho starou hlavou, hoci vedel že už teraz to nemá žiadny zmysel. Prečo policajné prezídium, jeho blízky človek, sám prezident Mateo, po väčšinu rokov tam na tej stoličke, nikdy sa nemal k tomu aby mu dal niečo lepšie ako starý Renault z ktorého, pri posledných dňoch Josipovej služby, už tiekol olej tak prudko že Josip nosil päť litrov v kufri ako samozrejmosť. Nefungovali brzdy, svetlá, tlmiče boli vymlátené a otváranie kufra fungovalo len zvnútra. Josip auto už ani nezamykal. Je to tak že keď pán vidí že otrok je pokorný a znesie veľa, tak skúsime to a naložíme mu ešte viac? Je to tak že ešte aj dáme mu náradie ktoré sa počas práce rozpadá, nekúpime nové, lebo vieme že veď tento to predsa aj tak zvládne? Aká podlosť!

“Čudujem sa veru miestami aj ja. Prečo polícia neobnoví vozový park! Alebo že prečo ešte stále  používame tie staré počítače. Veď také isté sme hádam mali ešte na škole! Obrazovka bliká a mašine hučí ventilátor. Prehrieva sa. Môžete na tom robiť volské oká. Minule mi z klávesnice odletelo N.” –  prerušila Jelka so smiechom už aj tak príliš dlhé ticho. 

“Vraj nie sú na to peniaze.” – škeril sa Josip. “Kde je vlastne môj starý Renault?”

“Po vašom služobnom aute ostala len mastná škvrna na parkovisku. Neviem vám k tomu nič iné povedať. Ach Bože, Josip, čo by som ja za to dala! Platia vás a vy vlastne už nič robiť nemusíte. Oddychovala by som, naháňala veci doposiaľ nezažité.” – poznamenala Jelka odvážne, ale pritom uistila sa žmurknutím priamo na Josipa, aby vedel že žartuje. Bola si vedomá jeho odslúžených rokov a vedela aj to že keď ona bude na dôchodku tak bude rovnako chcieť naháňať veci dosiaľ nezažité.

“Budete naháňať hovno! Lebo budete škaredá, zošúverená a unavená. Budete prosiť Boha aby si vás už zobral a bude vám jedno že poberáte penziu. Áno, budete chcieť ešte zažiť isté veci, len nanešťastie, bude už trochu neskoro, pretože vek prichádza s obmedzením. Budete sa cítiť irelevantná a už takmer pre nikoho dôležitá. Budete za zenitom. Spoločnosť bude na vás hľadieť ako na záťaž a nepotrebné bremeno.  Budete sa možno cítiť silná ale zajtrajšok tam už nič pre vás nebude mať.”

“Prestaňte už brblať, Josip. Idete mi na nervy. Trochu života do toho umierania! Ste mizerný ako bradavica na spodku nohy.”

“Nebuďte smiešna! Ako môže byť bradavica mizerná? Tárate hlúposti. Kde vy na to chodíte? To musí byť tou vašou čudnou generáciou, roky v ktorých ste sa narodili.” – oponoval Josip s úškrnom na konci.

“Vyťahujete debatu o generáciach, počujem dobre? Ale späť k bradavici. No veď predstavte si ju. Je to živý tvor vraj. Chcela by sa ukľudniť, usadiť sa chudera, no nemôže lebo sa stále po nej chodí. No, a preto je mizerná.”

“Bože, to je volovina.”

“Josip, čelte pravde. Vy sám viete že to nikdy nie je až také zlé. Preháňate. Ja sa staroby nebojím. Pozrite sa na vás. Vy ste ale dráma queen! Sedíte tu vedľa mňa, na ceste za prípadom. Zatiaľ čo vy ste mali byť už dávno na dôchodku, ja sa cítim ako chudera. Ešte stále máte pocit že ste irelevantný?”

“Hahaha. Hrdinka! Dráma čo? Kvín? Čo je to zas, do prdele tam, za výraz?! Máme deň cudzích slov alebo čo?! Ohláste sa mi s tým všetkým čo hovoríte až potom keď budete v mojom veku. Vlastne, nemôžete, budem už mŕtvy!!!” – vyhlásil posmešne.

“Okay, dobre, Josip. Máte vždy vo všetkom pravdu. Čo tak trochu muziky?”

“Mám rád Wagnera. Máte tam niečo od neho?”

“To si robíte prdel? Vedeli ste že Wagnera počúval aj Hitler?”

“No a? To som naozaj nevedel. Priznávam sa! Ste premúdrelá ako anglické noviny. Robí ma to zrazu zlým človekom?” Jelka stíchla a pravou rukou sa začala prehrabávať medzi cédečkami.

“Nechajte to tak! Kurva tam!!! Šoférujte, dávajte pozor, veď ste skoro vybočili mimo jazdný pruh.” – ziapal Josip.

“Tu je!!! Ahaaaa?! Vy mizerné staré hovado! Zavrite si už ústa lebo prisahám že vás vyhodím za jazdy z auta von! Aj ja počúvam Wagnera!” – zrevala Jelka a hodila mu do lona výber klasickej hudby kde skoro štvrtinu skladieb boli kompozície od Wagnera. Josip stíchol. Bol prekvapený ako sa dokáže taká pekná ženská takto poriadne nasrať. Rovnako sa cítil porazený. Jela počúvala klasiku! Hm, aké čudné žieňa. Josip sa kompletne odmlčal. Zavrel oči a otočil hlavu doprava aby sa neho nedívala keď snaží sa driemať. Ešte to tak, aby videla jeho otvorenú hubu. Jelka medzitým vložila do prehrávača CD a kým hrala Piano Sonata in B-Flat Major, WWV 21 Op. 1: II. Larghetto Josip sa snažil driemať. Samozrejme, myseľ mu to dovolila iba na chvíľu. Po pár sekundách mikrospánku mal zrazu pocit že sa chce Jelke ospravedlniť, alebo teda, možno len, zveriť sa jej, tak trochu otvoriť. 

“Viete, asi som naozaj čudný. Predtým než ste prišli, prešiel som si tašku 49 krát a tiež prešiel som ten veľký prázdny byt asi 27 krát, len preto aby som na niečo nezabudol. Vypol som hlavný vypínač prúdu a taktiež vypol prípojky na vodu v kúpeľni aj v kuchyni. Nakoniec, odišiel som aj tak v zhone. Mám stále taký ten pocit že som na niečo zabudol. Ale veď, mám tu všetko. No stále si myslím že nemám niečo. Čosi chýba. Rozčuľuje ma to!”

“Josip, vy ste cholerik. Vaše neurózy živíte presne tak ako vlhko živí pleseň. Musíte s tým prestať. Ja som si to všetko všimla keď ste mi odovzdával veci. Vy sa len jednoducho musíte ukľudniť.” – povedala mu a položila mu pravú ruku na tú jeho ľavú, ktorú mal položenú na stehne , ale pritom jeho prsty brnkali si nervózne po nohaviciach.

“Asi máte pravdu, Jelka. Máš pravdu, dievča moje. Prepáčte. Ide mi to všetko už asi na mozog. Tento nový prípad, ja v ňom nasilu, a tiež moja žena je preč.” – vyspovedal sa a sklonil hlavu. “Ach! Už viem! Zabudol som vypnúť boiler. Kristaboha tam! Materinu kurvu! Boiler sa bude celý čas nahrievať, cecať drahocennú elektriku!!! Jachaaaa!!! Už viem, teraz už viem, že na niečo som predsa len zabudol.” – vykríkol po krátkej chvíli. Bolo zrejmé že Jelke melie jedno ale celý čas rozmýšľal nad druhým. Jeho myseľ bola v tomto geniálna. Analytická a nepoddajná. Nedalo mu to pokoj kým víťazoslávne neprišiel na to čo zabudol pred odchodom z domu spraviť. Bol to predsa len tvrdohlavý starý muž tento Josip! Bil sa sám zo sebou, a až keď bolo po bitke mal pokoj.

“Vypli ste hlavný istič. To znamená že odstavili ste aj boiler!” – dumala Jelka logickou cestou.

“Áno Jelka. Tak vidíš, som už nič len starý blázon! Budem ti teraz už len tykať. Si také zlaté, tolerantné, milé dievča. Talentované tiež. Nemôžem ja bojovať s tebou, pretože až príliš pripomínaš mi samého seba. Budeš raz veľká vyšetrovateľka veľkých prípadov. V tejto nudnej a smutnej krajine v ktorej všetko sa deje iba za kulisou. V krajine kde neexistujú prípady pretože prípady sú vyriešené okamžite tam niekde hore. Si nadaná, prepáč, mrzí ma to všetko. Nechcel som na teba kričať. Páčilo sa mi ako ste sa rozčúlila, teda, ako si sa rozčúlila. A teraz, vyriešila si aj môj boiler. Nemôžem si pomôcť. Som v čudnej nálade. Cítim sa plochý, raz to pochopíš, plochý ako placatý kameň. Rozumiem veciam a vnímam všetko dokonale, ale som rezignovaný. Som ako more bez vĺn. Všetka radosť sa kdesi vytratila. Nerozumiem tomu. Prečo sa už z ničoho neviem tešiť? Je to prekliatie inteligentných? Sú vyžití a majú pocit že tu už ani nemajú čo robiť?  Vypršalo všetko. Farby zbledli. Ilúzia stratila sa a ostala len realita. Akoby nič nedávalo zmysel. Všetok ten dostatok a všetka tá pôvabnosť, krása okolia, aj energia nečakaných  udalostí. Všetko je preč. Prečo sa Josip naozaj neteší? Povedzte mi! ” – opýtal sa Jelky Josip so slzami v jeho starých unavených očiach. Slzy sa mu liali dolu starou tvárou a dopadali ťažko na jeho tmavomodré nohavice. Zopár sa ich dostalo až na šedé kožené sedačky Volva ktoré boli vyhrievané v zime. Josip vždy po takých túžil.

“Haha, ste zase taký melodramatický! Mám vás rada, Josip! Mám vás tak rada. Ste ako pancierová ruka v zamatovej rukavici! Neveríte si a lámete sa ako starý chlieb, ale pritom ste taká ohromná kapacita. Ničiteľ a bojovník v prvej fronte! Génius priam! Prestaňte už, preboha, nariekať!”

“Možno som už naozaj senilný. Kristove rany Jelka. Katatónia je porucha, ktorá narúša vnímanie sveta okolo človeka. Ľudia s týmto ochorením niekedy reagujú veľmi málo alebo vôbec nereagujú na svoje okolie, alebo sa môžu správať spôsobom, ktorý je pre nich alebo pre ostatných nezvyčajný, neočakávaný alebo nebezpečný. Myslíte si že mal by som sa vrátiť domov? Myslíte si že mal by som to mal nechať všetko tak a vrátiť sa ku osemsmerovke a sudoku? Cítim sa teraz taký slabý. Odvezte ma prosím domov. Zajtra zavolám Mateovi. Jednoducho si to musím priznať. Je koniec!!! Všetko zvládnete s vašimi mladými borcami tam v Záhrebe. Ten jeden sa vám stále zalieča, boli by ste hlúpa ak by ste na to neodpovedali!  Má vyšportovaný zadok. Otŕča ho tak často že aj ja, milovník žien, som si to všimol. Ten môj vyzerá ako desaťkrát kamiónom prešlá palacinka. Je koniec, Jela, otočte to!!!” – vzlykal Josip ako malé dieťa.   

“Ale no tak, Josip. Toho neznášam najviac. Neznesiem doritivlezov. Slizký úlisný had ! Darmo že je pekný ako obrázok keď sám o sebe to on vie! Vyjebem to rovno teraz na dvestovku ak okamžite neprestanete panikáriť a rumázgať!”

“No, tak dobre.” – upokojil sa Josip pod nátlakom vydierania. Bál sa Jelkinej jazdy ako čert kríža.

“Budete sa tešiť z Opatije. Hneď ako sa ubytujeme, pochodíme miesto činu aj okolie. Vraha dolapíme ako nič. Hlavu hore, prosím Josip, hlavu hore! Boli ste tu už vôbec niekedy? Majú tu tie najlepšie morské plody! Máte radi chobotnicu?” – opýtala sa ho a pohľadom láskala jeho smutnú, frustrovanú, starú tvár keď vchádzali do historického mesta bývalej aristokracie na pobreží Jadranu. Josip hneď potom rozmýšľal prečo sa už nevie tešiť z dobrého jedla. Čo sa stalo že ostal plochý? Keď vieme, poznáme svoje pôžitky, prečo na ne neskôr už neodpovedáme?! Cítime zároveň, že tam niekde vzadu je stále prítomná tá naivná radosť z toho všetkého, akokoľvek však, nedokážeme sa už z týchto vecí tešiť. Vyhľadávame chudobu. Vyhľadávame samotu a minimalizmus. Je to paradox a je to kontrast. Možno je to len všeobecná únava a možno je to len staroba alebo skazenosť. Možno potreboval by Josip jedno za ucho alebo aj menšiu penziu ktorá donútila by ho zrazu prehodnocovať. Nedostatok je dobrý vyrovnávač nálady. Skazenosť nás, raz darmo, berie touto divnou cestou katatonie. Napriek všetkým pocitom, Josip mal stále túžbu po dobre pripravenej chobotnici.

“Chobo, ach, bože môj, chobotnicu? Milujem ju, moja žena mi ju však nikdy nedopriala. Variť ju nevie a reštaurácie sú vraj príliš drahé!” – sťažoval sa lebo už tušil že Jelka stala sa jeho novou oporou. Bútľavá vŕba ktorej však on poskytol svoje skúsenosti, svoju životnú spoveď, tiež.

“To môže byť preto lebo v Záhrebe je chobotnica často toxická.” – smiala sa teraz už takmer na divoko. Odhaľovala svoje krásne biele zuby a jej oči žiarili nespútanou energiou tridsaťpäťky. Josip mal na chvíľu pocit že sa zamiloval. Strážil si však tento pocit lebo vedel že je to pocit nebezpečný, pocit zničujúci v istých okolnostiach. Jelka chcela Josipa len rozveseliť. “Viete, kým to tam dopravia a Chorváti tak radi šetria na všetkom… sú schopní zámerne znižovať spotrebu… no, chcú občas veci ojebať ale už čoskoro zistia že nedá sa to!” – smiala sa mu a tľapkala ho po pleci. Josip pookrial. Josip zjemnel ako keď nalejete do horkej čiernej kávy plnotučné mlieko. Josip sa tajne do Jelky zaľúbil.

Koniec siedmej časti