Časť siedma

Mimo Záhrebu

Luka sedí na gauči, chlípe studené pivo a seriál Priatelia má zase na ticho. Číta z pracovného diára Josipa Antunovića. Cíti sa dnes večer spokojný. Doručil totiž nedávno reportáž ohľadom regulácie turizmu. Bola to dobrá práca. Luka vyzdvihol pre aj proti a opatrne vsunul ideálne riešenia do budúcnosti. Jeho šéf sa krátko pred odovzdaním práce vrátil zo záchodu, pretože potrápil ho Kebab ktorý kúpil si tam cez ulicu kde nechodí nikto len náhliaci sa. Luku za prácu potľapkal po ramene a jedenkrát sa nasilu usmial počas toho ako si utieral svoje spotené čelo. Chvíľu sa ešte prechádzal po kancelárií a hovoril dookola stále to isté. Dobré, slušné, Luka! Výborné, takmer. Potom si sadol do svojho koženého kresla, ťažko vydýchol a položil si obe dlane na svoje vypuklé brušisko. Nemým pohybom hlavy smerom ku dverám vykázal Luku von z kancelárie a hneď potom si nalial veľký pohár čistej Rakije.

26 Júl 2013 

Je krátko po polnoci. Nemôžem spať. Chýba mi Marija. 

Možno mi nechýba Marija. Možno mám cestovnú horúčku zo zajtrajšej Opatije. Je to už akoby sto rokov čo som naposledy vyšiel mimo mesta. 

Cigaretka na balkóne. Napadli ma veci o mori. Možno preto že k jednému zajtra po dlhom čase musím ísť. Matka ma tam brávala často. Mala rada Dubrovnik. Neznášal som cesty tam. Na tej starej rozheganej káre vždy nechávala za jazdy otvorené okná. Nič také ako klimatizácie sme vtedy nepoznali. Dostal som prievan a celý čas čo sa oni tešili z prázdnin, mňa bolelo ucho! Napadlo ma však zopár pekných vecí, tak trochu poetických. Dá sa toho veľa povedať o mori. Toto je to ako si ho pamätám z detstva. 

Sedeli sme pri skalnatom brehu a matka poukladala všetky veci na malý kúsok rovného piesku. Mala rada tajné zákutia. Išlo nám to všetkým vždy na nervy. Prisahám bohu, bola schopná nás skryť na tie najodlahlejšie miesta na pláži. Pod veľký útes alebo rovno na obrovské ploché kamene. V ten deň jej však more dalo príučku o príliš blízkom zoznamovaní sa s ním. Hlavne počas prílivu to bolo nezodpovedné. Myslím že bola miestami zo všetkého unavená a tak nevnímala veci bistro. Prívalová vlna príde vždy nečakane. Zdá sa vám že poznáte kam momentálne vlny dosiahnu a tak sedíte si pokojne pri kraji a máčate si nohy. Zrazu však príde tá jedna mocná a ojedinelá. Začali sme panikáriť. Zalialo nám všetky veci a more si po ceste naspäť začalo brať všetko čo sme tam mali. Priority sa vám ženú hlavou. Hlavne teda mame a otcovi sa vtedy hnali. Ja som len rýchlo ušiel smerom k sušine. Čo zachrániť ako prvé? Po ktorú vec sa rýchlo natiahnuť a odniesť ju do bezpečia? Kniha, deka, uterák, slnečné okuliare, šľapky, batožina, ktorú ste neuložili na hotel lebo ste tak rýchlo chceli ešte stihnúť more pred tým ako sa ubytujete. Myseľ horí čo prvé a čo posledné zatiaľ čo more sa  plieska o steny a pení pri tom.

Mimochodom, o batožinu sme vtedy prišli a otec skončil s rozbitým kolenom. Matka totiž naňho sústavne kričala – Zachráň knihu, ježišikriste, hlavne tú knihu, nemám to dočítané!!!

More to je večne nepokojná žena, ktorá chce mať veci vždycky po svojom a zem to je jej neustále panovačný a tvrdohlavý manžel. Pozorujúc týchto dvoch, je to dokonalé manželstvo. More sa neúnavne vzdúva. Hojdá sa. Jeho vlny objímajú skaly brehov neustále a v rovnakých rytmoch. Niekedy slabo a niekedy silnejšie. Miestami sa zdá že more chce zem pokoriť. Udiera a šalie, hoci v skutočnosti tuší že môže to trvať aj milióny rokov, chce aj tak nahlodať tie tvrdé brehy. Obmäkčiť ich a zmeniť ich tvar pretože sa jej nepáči. Ako správna ženská postupuje systematicky a nikam sa pritom neponáhľa. Zem je však tvrdá palica a nepoddajná skala. More nepoľavuje, dobiedza, pomaly robí svoju prácu a tvári sa pri tom že chce sa len o niečo oprieť. Áno, nakoniec sú tam stále tie obrovské skaly, desaťtisíce míľ suchej zeme, a sú tam aj tie šíre moria, nekonečné oceány, pretože títo dvaja sa stále bijú a predbiehajú že kto zaberie viac. Kto šéfuje domácnosti a kto z nás tu má viac navrch? Rozširujem svoj vplyv! Napriek všetkému, obaja vedia že sa navzájom potrebujú. Jedno totiž neexistuje bez toho druhého. Čo by bolo more bez zeme a čo by bola zem bez mora? Keď je po všetkom, zem musí nakoniec priznať že všade tam kde dosiahlo more, je vidno morské brehy. Javí sa tu niečo spoločné. Javí sa tu láska, pretože všetko musí existovať so všetkým, ale javí sa tu aj boj. Steny skál sú, všade tam kam dostalo sa more, totiž deravé, rokmi omyté a ich tvar sa zmenil, niektoré vyzerajú ako po vzájomnej prestrelke. More a zem nám tak ukazujú jedno z najväčších divadiel spoločnej existencie. Existencie v rovnováhe ktorá môže v konečnom dôsledku naozaj fungovať.

 Dve hodiny ráno. Oči stále dokorán. Hlava plná myšlienok. Idem do kancelárie. 

Je tu strašná zima. Neviem nikde nájsť ovládače od klimatizacie. Šľak ich trafil!

Kávička ma zohriala. Mám na sebe svoju starú služobnú bundu. Čudujem sa že ju ešte nevyhodili. Pod pazuchami je deravá. Akoto že moja skrinka nie je ešte stále zabratá? Jela sa asi prezlieka doma. Hm, veď ako inak, je to žena. Hehehe. Je mi teplúčko. 

Ruky a nos mi však stále mrznú. Prehľadal som celú miestnosť, ale stále neviem nájsť tie prekliate ovládače. Asi nie som až taký dobrý detektív. Hm, kde len môžu byť? Rozmýšľam nad tým že vypnem hlavný vypínač elektrického prúdu, ale potom sa nedostanem do počítača. Nebudem môcť pracovať. Do pekla! 

Idem sa znovu pozrieť na kamerové záznamy a tiež podrobne pozriem všetky podobné prípady tu a v zahraničí. Žena vyzerala na 40, ale môže byť kľudne aj staršia. Do úvahy treba vziať fakt či podobné veci nerobila už od malička. Vyrezané jazyky by sa vo vyhľadávači nemali objaviť až tak často, môžem teda kľudne hľadať aj prípady 40 rokov dozadu. Dám si radšej vyhľadať bez dátumového ohraničenia. Možno vraždila už ako batoľa. Hahaha. Nepravdepodobné.

Anglánka odjebala decku jazyk len za to že odvrávalo. Aké typicky britské! Prečo sem stále chodím všetko zapisovať? Zbláznil som sa? Možno sa môj denník stal mojím najlepším priateľom. Nepravdepodobné! 

Som posadnutý týmto denníkom. Niečo sa mi stalo. Musí to byť ten nový prípad.

Možno staroba.

Možno to že odišla Marija. 

Brieždi sa. Nemôžem uveriť že som nezažmúril oka. Mám kopec podobných prípadov. Ale čo je viac, mám Rasmussena. Už sem dnes nič nezapíšem. Je to choré!

Akurát vošla Jela. Usmieva sa ako slniečko na hnoji. Naznačuje že som tu spal. Aká ošúchaná fráza!!! Veď počkaj, tebe zvädne úsmev po pár rokoch tu. Nech je ako chce, je to pekná žena…

*

“Konečne trochu dobrodružstva! Už je to tak dlho čo som bol naposledy mimo mesta. Navyše, tie prvé dni penzie doma. Kristove rany! Akoby prešli roky!” – vyhlásil Josip radostne, hneď po tom čo nasadol do Jelkineho auta. Cítil sa svieži. Doma si dal studenú sprchu a rýchlospánok nabudil ho tak ako vždy keď na päť minút niekde zadrieme a potom zobudí sa ako znovuzrodený. Hlavu mal plnú myšlienok a plánov o tom ako dolapiť Rasmussena a tak ani si celkom nevšimol že Jelka dostala do služby úplne nové vozidlo. Josip sa však už onedlho obzerá po veľkej, úplne novej, XC90 tke od Volva a hnevlivo pritom krčí nos. 

“Je to neobratné! Veľká krava! Navyše ešte aj lenivá nafta. Vo výbave automat aj koža? To vám je na čo? To sú mi len novinky! To vám schválil Mateo??? To sa teda čudujem, veď on sám sa vozí v starom volkswagene.” – rozčuloval sa.

“Toto je moje súkromné auto. Hádam sa nepovezieme v tamtom šrote.” – zasmiala sa Jelka a prstom pritom ukázala na asi šesť ročný čierny sedan Škody Oktávie. “Nechalo by nás to niekde na polceste, ak by to tam vôbec došlo. To mi je len pekné privítanie. Šéfka policajného oddelenia ktorej nefunguje ľavé zadné brzdové a pravý predný blinker. Gumičky na stieračoch sú zodraté. Koho by som ja len v daždi mohla na tom naháňať, no povedzte Josip.” – smiala sa ďalej schuti, zvlášť keď videla ako sa Josip scvrkol do sedadla a prestal krčiť nos.

“Nariadil som servisnému aby to auto dali do poriadku. Bolo to ešte predtým ako ste nastúpila. Aspoň vidíte ako to tu všetko funguje!” – povedal na ospravedlnenie a potom chvíľu len tak sedel a z okna sledoval ako sa mu mihá ubúdajúce mesto pred očami, a budovy čoraz viacej strieda zelená príroda. „Prepáčte. Tak som to nemyslel. Volvá sú dobré autá. Pravdaže vám slúži. Len, myslel som to tak, nehodí sa do akcie. Viete, nehodí sa do policajnej služby! Je príliš veľké a lenivé.” – vysvetľoval Josip na ospravedlnenie, práve vtedy keď sa Jelka pripájala na diaľnicu E65 smerom na Opatiju. Dupla na pedál a Josipa zatlačilo do sedačky. Predbehla zopár, stále sa ešte rozbiehajúcich, aút a manévrovala pritom ako pilot F1. Už keď bola skoro na stoosemdesiatke, zaradila sa a spomalila. 

“Je to benzín. Žiadna nafta! Štyri krát štyri.” – povedala a pozrela sa na vystrašeného spolujazdca ktorý sa, zrejme len podvedomky, úzkostlivo držal pravou rukou držadla hore nad dverami.

Josip už len ticho sledoval okolité doliny, lúčky, kopce a lesy. Oceňovať začal znenazdajky chorvátsku prírodu a preklínať zachcelo sa mu to škaredé mesto. Páčilo sa mu ako Jela letela. Zanechávajúc to všetko niekde tam. Vzďaľovali sa od toho mesta a jemu to spôsobovalo takú tú úžasnú, zároveň neznámu, radosť. Mal pocit akoby odchádzal od niečoho čo ho po celé roky tak priveľmi otravovalo, no zároveň nikdy nemal sa celkom k tomu aby od toho, čo i len na chvíľu, jednoducho odišiel. Cítil sa tak trochu ako na zájazde. Už dlho nemal takýto pocit. Nevedel si to celkom vysvetliť, ale jednoducho tešil sa ako malé decko. Je to ako keď po dlhých zimných mesiacoch farmár vyženie na jar kravy von na pašu. Ako psík odopnutý z vodítka. Nebol by to však Josip keby sa zakrátko nezačal týrať niečím negatívnym. Začal sa zaoberať istou myšlienkou. Výčitka blúdila mu jeho starou hlavou, hoci vedel že už teraz to nemá žiadny zmysel. Prečo policajné prezídium, jeho blízky človek, sám prezident Mateo, po väčšinu rokov tam na tej stoličke, nikdy sa nemal k tomu aby mu dal niečo lepšie ako starý Renault z ktorého, pri posledných dňoch Josipovej služby, už tiekol olej tak prudko že Josip nosil päť litrov v kufri ako samozrejmosť. Nefungovali brzdy, svetlá, tlmiče boli vymlátené a otváranie kufra fungovalo len zvnútra. Josip auto už ani nezamykal. Je to tak že keď pán vidí že otrok je pokorný a znesie veľa, tak skúsime to a naložíme mu ešte viac? Je to tak že ešte aj dáme mu náradie ktoré sa počas práce rozpadá, nekúpime nové, lebo vieme že veď tento to predsa aj tak zvládne? Aká podlosť!

“Čudujem sa veru miestami aj ja. Prečo polícia neobnoví vozový park! Alebo že prečo ešte stále  používame tie staré počítače. Veď také isté sme hádam mali ešte na škole! Obrazovka bliká a mašine hučí ventilátor. Prehrieva sa. Môžete na tom robiť volské oká. Minule mi z klávesnice odletelo N.” –  prerušila Jelka so smiechom už aj tak príliš dlhé ticho. 

“Vraj nie sú na to peniaze.” – škeril sa Josip. “Kde je vlastne môj starý Renault?”

“Po vašom služobnom aute ostala len mastná škvrna na parkovisku. Neviem vám k tomu nič iné povedať. Ach Bože, Josip, čo by som ja za to dala! Platia vás a vy vlastne už nič robiť nemusíte. Oddychovala by som, naháňala veci doposiaľ nezažité.” – poznamenala Jelka odvážne, ale pritom uistila sa žmurknutím priamo na Josipa, aby vedel že žartuje. Bola si vedomá jeho odslúžených rokov a vedela aj to že keď ona bude na dôchodku tak bude rovnako chcieť naháňať veci dosiaľ nezažité.

“Budete naháňať hovno! Lebo budete stará, škaredá, zošúverená a unavená. Budete prosiť Boha aby si vás už zobral a bude vám jedno že poberáte penziu. Áno, budete chcieť ešte zažiť isté veci, len nanešťastie, bude už trochu neskoro, pretože vek prichádza s obmedzeniami. Budete sa cítiť irelevantná a nebudete už pre nikoho dôležitá. Budete za zenitom. Spoločnosť aj okolie bude na vás hľadieť ako na záťaž a nepotrebné bremeno.  Budete sa možno cítiť silná ale zajtrajšok tam už nič pre vás nebude mať.”

“Prestaňte už brblať, Josip. Idete mi na nervy. Trochu života do toho umierania! Ste mizerný ako bradavica na spodku nohy.”

“Nebuďte smiešna! Ako môže byť bradavica mizerná? Tárate hlúposti. Kde vy na to chodíte? To musí byť tou vašou čudnou generáciou, roky v ktorých ste sa narodili.” – oponoval Josip s úškrnom.

“Vyťahujete debatu o generáciach, počujem dobre? Vy neveríte že všetci sme vždy aj tak v každom veku rovnakí, bez ohľadu na to aký rok sa píše alebo aký technologický progres sa udial, a že nič sa nikdy v skutočnosti na nás nezmenilo? Sme stále to isté. Nech sa deje čokoľvek, sme stále len a len tí istí ľudia, Josip. Teória rôznych generácií je odpad. Ľudia budú vždy len ľudia, pán môj zlatý Josip, najvyšší detektív. Ale späť k bradavici. No veď predstavte si ju. Je to živý tvor vraj. Chcela by sa ukľudniť, usadiť sa chudera, no a nemôže lebo sa stále po nej chodí. No, a preto je mizerná.”

“Bože, to je volovina.” – vyhlásil Josip zrazu uvedomujúc si v plnom strachu s kým má vlastne dočinenia. Jela je vysoko inteligentné stvorenie. Nie je vo svojej múdrosti taká jednoduchá ako jeho žena, ale je, iným spôsobom, nesmierne múdra. Je to preňho výzva. Jela je nepreskúmané teritórium.

“Josip, čelte pravde. Vy sám viete že to nikdy nie je až také zlé. Preháňate. Ja sa staroby nebojím. Pozrite sa na vás. Vy ste ale dráma queen! Sedíte tu vedľa mňa, na ceste za prípadom. Zatiaľ čo vy ste mali byť už dávno na dôchodku, ja sa tu cítim pri vás ako chudera. Ešte stále máte pocit že ste irelevantný?”

“Hahaha. Hrdinka! Dráma čo? Kvín? Čo je to zas, do prdele tam, za výraz?! Máme deň cudzích slov alebo čo?! Ohláste sa mi s tým všetkým čo hovoríte až potom keď budete v mojom veku. Vlastne, nemôžete, budem už mŕtvy!!!” – vyhlásil posmešne.

“Okay, dobre, Josip. Máte vždy vo všetkom pravdu. Čo tak trochu muziky?”

“Mám rád Wagnera. Máte tam niečo od neho?”

“To si robíte prdel? Vedeli ste že Wagnera počúval aj Hitler?”

“No a? To som naozaj nevedel. Priznávam sa! Ste premúdrelá ako anglické noviny. Robí ma to zrazu zlým človekom?” Jelka stíchla a pravou rukou sa začala prehrabávať medzi cédečkami.

“Nechajte to tak! Kurva tam!!! Šoférujte, dávajte pozor, veď ste skoro vybočili mimo jazdný pruh.” – ziapal Josip.

“Tu je!!! Ahaaaa?! Vy mizerné staré hovado! Zavrite si už ústa lebo prisahám že vás vyhodím za jazdy z auta von! Aj ja počúvam Wagnera!” – zrevala Jelka a hodila mu do lona výber klasickej hudby kde skoro štvrtina skladieb boli kompozície od Wagnera. Josip stíchol. Bol prekvapený ako sa dokáže taká pekná ženská takto poriadne nasrať. Rovnako sa cítil porazený. Jela tiež počúvala klasiku! Hm, aké čudné žieňa. Josip sa kompletne odmlčal. Zavrel oči a otočil hlavu doprava aby sa neho nedívala keď snaží sa driemať. Ešte to tak, aby videla jeho otvorenú hubu. Jelka medzitým vložila do prehrávača CD a kým hrala Piano Sonata in B-Flat Major, WWV 21 Op. 1: II. Larghetto, Josip sa snažil driemať. Samozrejme, myseľ mu to dovolila iba na chvíľu. Po pár sekundách mikrospánku mal zrazu pocit že sa chce Jelke ospravedlniť, alebo teda, možno len, zveriť sa jej, tak trochu otvoriť sa. 

“Viete, asi som naozaj čudný. Predtým než ste prišli, prešiel som si tašku 49 krát a tiež prešiel som ten veľký prázdny byt asi 27 krát, len preto aby som na niečo nezabudol. Vypol som hlavný vypínač prúdu a taktiež vypol prípojky na vodu v kúpeľni aj v kuchyni. Nakoniec, odišiel som aj tak v zhone. Mám stále taký ten pocit že som na niečo zabudol. Ale veď, mám tu všetko. No stále si myslím že niečo chýba. Na niečo som určite zabudol. Rozčuľuje ma to!”

“Josip, vy ste cholerik. Vaše neurózy živíte presne tak ako vlhko živí pleseň. Musíte s tým prestať. Ja som si to všetko všimla keď ste mi odovzdával veci. Vy sa len jednoducho musíte ukľudniť.” – povedala mu a položila mu pravú ruku na tú jeho ľavú, ktorú mal položenú na stehne, ale pritom jeho prsty brnkali si nervózne po nohaviciach.

“Asi máte pravdu, Jelka. Máš pravdu, dievča moje. Prepáčte. Ide mi to všetko už asi na mozog. Tento nový prípad, ja v ňom nasilu, a tiež moja žena je preč.” – vyspovedal sa a sklonil hlavu. “Ach! Už viem! Zabudol som vypnúť boiler. Kristaboha tam! Materinu kurvu! Boiler sa bude celý čas nahrievať, cecať drahocennú elektriku!!! Jachaaaa!!! Už viem, teraz už viem, že na niečo som predsa len zabudol.” – vykríkol po krátkej chvíli. Bolo zrejmé že Jelke melie jedno ale celý čas rozmýšľal nad druhým. Jeho myseľ bola v tomto geniálna. Analytická a nepoddajná. Nedalo mu to pokoj kým víťazoslávne neprišiel na to čo zabudol pred odchodom z domu urobiť. Bol to predsa len tvrdohlavý starý muž tento Josip! Bil sa sám zo sebou, a až keď bolo po bitke mal už pokoj.

“Vypli ste hlavný istič. To znamená že odstavili ste aj boiler!” – dumala Jelka logickou cestou.

“Áno Jelka. Tak vidíš, som už nič len starý blázon! Budem ti teraz už len tykať. Si také zlaté, tolerantné, milé dievča. Talentované tiež. Nemôžem ja bojovať s tebou, pretože až príliš pripomínaš mi samého seba v tvojom veku. Budeš raz veľká vyšetrovateľka veľkých prípadov. Ak sa teda v tejto nudnej a smutnej krajine nejaký taký zase objaví. Si nadaná, prepáč, mrzí ma to všetko. Nechcel som na teba kričať. Páčilo sa mi ako ste sa rozčúlila, teda, ako si sa rozčúlila. A teraz, vyriešila si aj môj boiler. Nemôžem si pomôcť. Som v čudnej nálade. Cítim sa plochý, raz to pochopíš. Plochý ako placatý kameň. Rozumiem veciam a vnímam všetko dokonale, ale som rezignovaný. Som ako more bez vĺn. Hladina ktorá sa nepohne. Všetka radosť sa kdesi vytratila. Nerozumiem tomu. Prečo sa už z ničoho neviem tešiť? Je to prekliatie inteligentných? Sú vyžití a majú pocit že tu už ani nemajú čo robiť?  Vypršalo všetko. Farby zbledli. Ilúzia stratila sa a ostala len realita. Akoby nič nedávalo zmysel. Všetok ten dostatok a všetka tá pôvabnosť, krása okolia, aj energia tých nečakaných udalostí každého dňa, ktorá vždy nás vie tak naplniť radosťou. Prečo sa Josip už naozaj neteší? Povedzte mi! ” – opýtal sa Jelky Josip so slzami v jeho starých unavených očiach.

“Ach Josip, ste zase taký melodramatický! Mám vás rada! Mám vás tak rada. Ste ako pancierová ruka v zamatovej rukavici! Neveríte si a lámete sa ako starý chlieb, ale pritom ste taká ohromná hlavička. Ničiteľ a bojovník v prvej fronte! Génius priam! Prestaňte už, preboha, nariekať!”

“Možno som už naozaj senilný. Kristove rany Jelka. Katatónia je porucha, ktorá narúša vnímanie sveta okolo človeka. Ľudia s týmto ochorením niekedy reagujú veľmi málo alebo vôbec nereagujú na svoje okolie, alebo sa môžu správať spôsobom, ktorý je pre nich alebo pre ostatných nezvyčajný, neočakávaný alebo nebezpečný. Myslíte si že mal by som sa vrátiť domov? Myslíte si že mal by som to mal nechať všetko tak a vrátiť sa ku osemsmerovke a sudoku? Ísť si po svoju ženu do Zadaru a chodiť sa s ňou prechádzať do parku? Chváliť jej jedlo ktoré sa mi už dávno zunovalo? Cítim sa teraz taký slabý. Odvezte ma prosím domov. Zajtra zavolám Mateovi. Jednoducho si to musím priznať. Je koniec!!! Všetko zvládnete s vašimi mladými borcami tam v Záhrebe. Ten jeden sa vám stále zalieča, boli by ste hlúpa ak by ste na to neodpovedali!  Má vyšportovaný zadok. Otŕča ho tak často že aj ja, milovník žien, som si to všimol. Ten môj vyzerá ako desaťkrát kamiónom prebehnutá palacinka. Možno je naozaj najvyšší čas prenechať kormidlo mladším generáciam. Mal tu byť teraz s vami on a nie tento starý senilný dedo. Je koniec, Jela, koniec. Otočte to!!!” – vyvádzal Josip ako malé dieťa.   

“Ale no tak, Josip. Prenecháte kormidlo mladším pretože majú vyšportované zadky?“ – povedala a zámerne zrýchlila na 180 a predbehla pritom niekoľko áut. Vedela že to Josipa rozruší, urobila to naschváľ. „To nestačí. To je málo. Nájdite si nejaký lepší dôvod na to aby ste nadobro odstúpili. A mimochodom, toho chlapa neznášam najviac. Neznesiem doritivlezov. Slizký úlisný had! Darmo že je pekný ako obrázok keď sám o sebe to on vie! Pred zrkadlom ráno zrejme strávi viac času ako ja. Prestante už panikáriť a rumázgať! Vzchopte sa už do prdele, pán dedektív!”

“No, tak dobre. Možno mám len akúsu krízu. Marija ešte nikdy takto neodišla. Prenasledujú ma výčitky. Robím to však všetko pre správnu vec. Volá sa to, no… vyššie dobro. Robím to pre vyššie dobro.” – upokojil sa Josip.

„Vaša Marija bude doma skôr ako vy. Určite jej tiež už chýbate.“

„Nechcete trochu spomaliť? Vaša šialená jazda nehodí sa ku Wagnerovi.“ – zažartoval Josip, žmurkol na ňu a konečne sa aj trochu usmial. Bál sa Jelkinej jazdy ako čert kríža. Josip bol vždy opatrný šofér a dokonca ani vo svojej práci nestalo sa mu ani raz že by musel niekoho naháňať. Rasmussena dostanú taktiež potichu. Isto to nebude žiadna naháňačka, premýšľal Josip. A aj keby, zdá sa že je tu na to jeden správny človek. Bol rád že je tu s ním Jela. Veď, čo by si tu počal sám. Jeho psychické rozpoloženie ho prekvapilo. Takú vnútornú nestabilitu zažíval len naozaj zriedkakedy. Ešte sa mu nestalo aby sa takto zlomil. A navyše pred touto mladou ženou. Aké ponižujúce! Už mu asi naozaj hrabe! Je to prvý krát čo takto o sebe zapochyboval. Bolo toho zrejme naňho v poslednom čase asi veľa. Odchod do penzie a potom tie obavy z náhlej nečinnosti a rovnako tak ten nápad vrátiť sa do práce. Neodhadol možno svoje vnútorné sily. Josip starol a pritom nebadane menil sa. Stával sa rozcítenejším a zraniteľnejším. Tieto zmeny boli preňho nepríjemné. Ale kde pán boh zatvorí dvere tam otvorí okná. Mal tu Jelu. Cítil že v tomto čudnom období svojho života je ona jeho záchrankyňou. Išlo z nej čosi dobré a také posilňujúce. To ako sa oblieka a to ako voní. To ako sa správa. To ako všetko zľahčuje. To ako žartuje. Pri tom všetkom však nestráca zmysel pre zodpovednosť. Uvedomuje si svoj cieľ. Je skvelá!

“No vidíte. Hneď je to lepšie ak sa človek trochu usmeje. Musíme si zo seba strielať. Život to za nás neurobí. Netreba to všetko brať tak vážne. Treba sa nám zasmiať samému na sebe. Hodne to pomáha, veľa to odľahčí. Áno, iste, máme tu vraha. Viem že ste z toho nervózny. Sústreďujete sa na to aby ste ho dolapili, chcete možno sebe a tiež Mateovi niečo ešte dokázať. Tak je? Ale jedným prípadom sa predsa život nezačína a ani sa ním nekončí. Teda, aspoň tak dúfam. Je to len jedna z ďalších vecí. Možnože toto nie je váš posledný prípad. Uvoľnite sa. Nič sa nestane ak to spackáme. Tak, ja som rozhodla za vás! Budete sa tešiť z Opatije. Viem že sme tu služobne, ale aj tak. Som si istá že vám toto nádherné pobrežné mestečko povymetá chmúrne myšlienky z hlavy. Hneď ako sa ubytujeme, pochodíme miesto činu aj okolie. Budeme klásť veľa otázok. Vraha dolapíme ako nič. Hlavu hore, prosím Josip, hlavu hore! Boli ste tu už vôbec niekedy? Ja sem chodím bežne na dovolenku. Mestečko poznám ako svoju dlaň. Majú tu tie najlepšie morské plody! Máte radi chobotnicu?” – opýtala sa ho a pohľadom láskala jeho smutnú, frustrovanú, starú tvár.

“Chobo, ach, bože môj, chobotnicu? Milujem ju. Moja žena mi ju však nikdy nedopriala. Variť ju nevie a reštaurácie sú vraj príliš drahé! Máme vraj myslieť na svoje deti!” – sťažoval sa.

Keď vchádzali do historického mesta bývalej aristokracie na pobreží Jadranu, Josip začal znovu so svojimi ťažkými myšlienkami. Premýšľal prečo sa už nevie tešiť z dobrého jedla. Prečo ho už nenadchýňa pohľad na tieto pestré historické budovy, lietajúce čajky a či modré more. Slnko a more nikdy nejako nevyhľadával, ale vždy sa naň rád díval skrytý niekde v tieni a na more rád pozeral sa hlavne z diaľky. História ho kedysi fascinovala tiež. Zbožňoval skúmať pôvod starých stavieb. Všetko čo mal kedysi rád je však teraz akoby zahalené akýmsi šedým závojom. Čo sa stalo že ostal emočne plochý? Prestal prežívať radosť. Kde sú tie roky kedy to ešte všetko vnímal inak. Kde sa stratila Josipova radosť? Keď vieme, poznáme svoje pôžitky, prečo na ne neskôr už neodpovedáme? Cítime zároveň, že tam niekde vzadu je stále prítomná tá niekdajšia naivná radosť z toho všetkého čo mali sme kedysi radi, akokoľvek však, nedokážeme sa už z týchto vecí tešiť tak ako kedysi. Vekom emočne vysycháme ako tok Africkej rieky. A ten život ktorý tam kedysi bol, tá zeleň a ten štebot vtákov, smädné gazely tiež, stratí sa to všetko spolu s poslednou kvapkou vody. Vyhľadávame chudobu. Vyhľadávame samotu, minimalizmus a skromnosť, vyhľadávame emočný smäd, pretože nás to na staré kolená napĺňa. Ako jogín ktorý vyhladuje sa alebo ľahne si na klince. Oddaný, slúžiaci pokorne, vyššiemu bytiu. Divoké sny, vášne či plány nie sú už našou súčasťou. To všetko ostalo kdesi tam v tej mladosti. Sme ako ten starý sicílsky dedo, ktorý si spokojne sedí na priedomí a celý deň len sleduje ako sa rušný život okolo neho točí. Je to skvelé keď príde kamarát ale keď jemu už ide aj on na nervy. Víno už nepije a táraniny ho nesmierne unavujú. Je to paradox a je to kontrast. V tých najhlučnejších miestach hľadáme ticho, v tých najrušnejších obydliach hľadáme samotu a v tom najväčšom bohatsve a sláve hľadáme chudobu a pokoru. Možno je to len všeobecná únava a možno je to len staroba alebo skazenosť. Možno potreboval by Josip jedno za ucho alebo aj menšiu penziu ktorá donútila by ho zrazu prehodnocovať. Nedostatok je dobrý vyrovnávač nálady. Skazenosť nás, raz darmo, berie touto divnou cestou katatonie. Napriek všetkým pocitom, Josip mal stále túžbu po dobre pripravenej chobotnici.

“No teda! Takže, dnes večer, grilovaná chobotnica na mňa! Pozývam vás na večeru. Dáme si k tomu pohár dobrej Malvázije. To vás, hádam, konečne už trochu uvoľní! Vy starý smutný blázon. Buďte už na seba trochu hrdý!“

„Nie. V žiadnom prípade. To nemôžem od vás prijať. Viete vy vôbec aké tu majú ceny? Pod 300 kun sa tu nenajete! V Zadare sme raz nechali 530 kun len za dva zasraté obedy s minerálkou. Vy ste sa museli, teda, ty si sa musela zblázniť!“

„Žiadne starosti Josip. Predstavte si, vyhrala som včera 4000 kun na stieracom žrebe! Nechápem čo ma to napadlo. Žreby nikdy nekupujem. Ale ako som tak stála pri tom stánku, kde kupovala som si ľadovú kávu, dostala som taký ten čudný nutkavý pocit. Akoby som tušila že vyhrám. Keď som zotrela to tretie pole myslela som si že sa mi sníva. Vyhrala som!” – vysvetľovala Jelka usmievajúc sa počas toho ako parkovala na ulici Maršala Tita 133 kde stál Hotel Lungomare Opatija, miesto činu. Odhaľovala svoje krásne biele zuby a jej oči žiarili nespútanou energiou tridsaťpäťky. Josip mal zrazu pocit, že ak sa má vrátiť voda do vyschnutého koryta jeho rieky, tak bude to asi len prostredníctvom búrky menom Jela. Objaví on znova tu stratenú radosť? Nájde znovu svoju niekdajšiu vášeň pri prechádzke historickými ulicami Opatije? Bude mu znovu raz pohľad na vzdialené more napĺňať dušu šťastím a radosťou? Už je to tak dávno čo bol s niekym na večeri a navyše, bude to grilovaná chobotnica! Josip mal na chvíľu pocit že sa znovu raz zamiloval. Tento pocit pamätá si ešte z čias keď Marija chodila ponad neho a utierala stoly. Rovnako tak ako ju videl zobrať osem smetných košov naraz a myslel si že toto bude raz jeho dievča, tak teraz cítil sa pri tom ako videl Jelku parkovať v úzkych uliciach Opatije. Ani on by tú veľkú kravu takto nestlačil medzi dve autá. Začal ju obdivovať a jeho náklonnosť k nej začala rásť. Strážil si však tento pocit lebo vedel že je to pocit nebezpečný, pocit zničujúci v istých okolnostiach. Jelka chcela Josipa len rozveseliť. Ako by si mohol aj myslieť že má u nej nejakú šancu. Jedine že páčia sa jej starý vysušený a navyše depresívny starci. Nesmie sa tento starý blázon zaľúbiť do mladej ženskej. Veď mohla by mu to byť kľudne aj dcéra. Z myšlienok ho prebralo až jej potľapkanie.

“Tak čo šéfe? Pripravený na lov?” – smiala sa mu a tľapkala ho po pleci. Josip pookrial. Josip zjemnel ako keď nalejete do horkej čiernej kávy plnotučné mlieko.

Koniec siedmej časti