Časť tretia

Vražda od pobrežia

Šokantno otkriće! Mladi par brutalno je ubijen. Tijela je otkrila čistačica u hotelu Lungomare Opatija – Liburnia!

Otrasný nález! Brutálne zavraždený mladý pár v hoteli  Lungomare Opatija – Liburnia. Telá objavila upratovačka!

Muž (23) a žena (21) z Rakúskeho Grazu boli pravdepodobne na svojej svadobnej ceste! Národom otriasa šokujúci prípad z, inak tichej, Opatije. Svojou brutálnosťou presahuje všetko čo sa tu doteraz stalo! Manažment hotela zatiaľ netuší čo sa stalo alebo ako sa vrah do hotela dostal. Skutočnosť oznámila chyžná, ktorá na dverách našla známu hotelovú visačku “PROSíM UPRAC MA”  Podľa všetkého, telá ležali na manželskej posteli apartmánu. Obete mali, podľa prvej obhliadky, vyrezané jazyky a ich nahé telá boli nastavené do romantickej polohy držiacich sa rúk. Obete mali podrezané hrdlá, čo naznačuje že príčinou smrti bolo vykrvácanie následkom prerezania krčnej tepny. O ďalších detailoch a zisteniach vás budeme informovať už hneď zajtra. 

MALI BY SME SA BÁŤ? Je naša krajina naďalej bezpečnou destináciou pre našich zahraničných turistov? Kde je bezpečné cestovať a ako predísť rizikám. Čítajte nás ďalej a dozviete sa viac !!!

Josip sa drží zábradlia, v ruke stíska dennú tlač a lomcuje ním zimnica a strach. Zimnica chytila sa ho pri myšlienke na to ako sa k tomuto prípadu dostať, strach zmocnil sa ho pri obave že prípad preberie niekto iný. Ako tak stúpal hore schodmi, nevnímal už zobúdzajúci sa starý tehlový dom ani kričiace deti z tretieho, ktoré neznášal pretože si myslel že sú nesmierne rozmaznané. V jeho hlave rodila sa myšlienka, plán, ako sa k prípadu dostať. Prvá vec bola že, ako vždy, zavolá prezidentovi ktorý už však tiež dosluhoval. Keď otvoril dvere, v chodbe už čakala ho Marija. Stačil jeden jediný pohľad a vedela že sa to znova opakuje. Starý Josip sa zase do niečoho vkladá a všetci sa mu smejú a odháňajú ho, pretože je jednoducho už na vec príliš starý. Chcela ho ochrániť, mala toho všetkého už dosť. Ľúbila ho viac než čokoľvek. Ďalšie poníženie, devastáciu jeho mena, nezniesla by. Vtedy, keď spadol z milionárskej jachty a takmer sa utopil, si myslela že sa od hanby prepadne pod zem. Verejnosť aj Mariju vtedy ukľudnil len fakt že Josip vskutku bol, aj napriek malým nezdarom, vždy žralok veľkých prípadov. Keď to napokon všetko dobre skončilo a v médiách sa objavili zásluhy aj detaily vyriešeného prípadu, bola nakoniec naňho aj trochu hrdá. Ty starý blázon! – povedala mu vtedy so slzami v očiach. Prečo sa vždy púšťaš do takého nebezpečenstva!? – opýtala sa ho. Pretože, Marija, môj život sa netočí okolo zaprášených stolov a špinavých okien. Možnože som predsa len z iného cesta! – odpovedal jej, ako vždy, pokojne a tak trochu nadnesene, a potom ju pobozkal. Nie všetci sme rovnakí, Marija. Každý sme tu však na niečo!

Donedávna sa ešte bála že bude sa opakovať čosi podobné. Vydýchla si teda keď odišiel už konečne do penzie. Prípadov bolo predtým vždy aj tak veľmi málo. Nemusela sa priveľmi často trápiť. Uisťoval ju že sa už ukľudní. Že už nikdy po ničom nepôjde. Sľúbil jej že sa nebude naháňať po uznaní a že bude si s ňou užívať svoju penziu. Osud však spriadal pre Josipa iné križovatky!

“Marija! Pozri, čítaj!” – povedal jej a strkal jej titulok do tváre. Marija hodila na článok veľké oči. Striaslo ňou tiež. Chvíľu len hľadela na titulok a potom povedala: “Josip, časy sa menia. Je to prirodzené. Vrážd bude vždy len pribúdať. Už nežijeme v krajine olív, lásky, obilia a rybolovu! Chorvátsko sa každý deň mení!!! A my pritom, môj zlatý, nemladneme! Ty to už nevyriešiš!”

“Zbláznila si sa? Olivy? Vidíš ten prípad? Nič také sa tam dolu nikdy nestalo! Je to také… také fascinujúce!”

“Fascinuje ťa smrť, Josip? Fascinujú ťa vraždy viac ako náš spoločný život?”

“Toho vraha treba chytiť, Marija, nerozumieš tomu?!!!”

“No a čo? Josip, prečo ťa to zaujíma, si blázon! Nechaj to už všetko, preboha, tak! Polícia má svojich ľudí, majú svoje moderné zložky, postarajú sa o to. Josip, si starec na dôchodku. Všetkým na smiech !!! Nikdy ten prípad nedostaneš!!!”

“Všetkým na smiech? “ – opýtal sa vážne a pritom nesmierne zosmutnel.

“Ak sa nespamätáš, podám žiadosť o rozvod!!  Predám byt a odídem do Zadaru k Elene. Ty si potom môžeš žiť sám! Si blázon, celý život si bol blázon, a ja už nechcem, Josip, prosím, nechcem cez to ďalej už prechádzať. Tešila som sa na to ako si oddýchneme. Tešila som sa kedy konečne skončíš, ukončíš celé to svoje šialenstvo. Tú šialenú naháňačku za prípadmi ktoré sa ešte ani nestali!!!!”

“Takže, ty mi neveríš?”

“Veriť v čo? Josip, oni si to vyriešia!!! Áno, dostal si zopár zloduchov ale teraz si už na dôchodku. Na oddelenie prišli noví ľudia! Myslíš si, že polícia sa bez teba nezaobíde? Myslíš si, hádam, že si nesmrteľný? Alebo, snáď, nenahraditeľný???! Josip, varujem ťa! Skoncujem s tebou ak odídeš teraz k tomu telefónu. Veď on sa z teba iba smeje!!!! Ľutuje ťa!” – vyhrozila sa mu a potom zakončila vyhrážky použitím silnej zbrane, a to tej že mu pripomenie ako si ho prezident polície váži už len ako človeka.

Josip vytrhol Mariji denník z rúk a pobral sa do obývačky, zatiaľ čo ona ďalej za ním kričala, zasypávala ho vyhrážkami o rozvode a o predaji bytu, úplnej izolácií akéhosi senilného starca ktorý cez svoje šialenstvo stratil všetkých a všetko a napokon zomrie sám. Nájdu ho vraj len po mesiacoch, pretože budú cítiť neznesiteľný smrad.

Josip si sadol do obývačky na gauč. Dýchal plytko a potil sa. Bolo osem hodín ráno. Na malom stolíku vedľa gauča stál telefón. Josip ho hypnotizoval hodnú chvíľu, hádzal pohľadom od denníka, ktorý teraz  ležal hodený na konferenčnom stolíku hneď vedľa ovládača od televízora, na telefón a potom od telefónu naspäť na titulok denníka. Napokon sa však rozhodol číslo prezídia nevytočiť. Rozhodol sa čakať, akokoľvek ho to všetko bolelo a akokoľvek oheň horel v ňom, rozhodol sa čakať. Zopár krát sa zhlboka nadýchol, pozrel na svoju ženu, ktorá teraz stála v rohu veľkej obývačky a hľadeľa naňho rezignovane, a potom jej rukou naznačil aby prišla bližšie k nemu.

Marija si sadla potichu na gauč a čakala čo bude ďalej. Josip ju schmatol do svojich veľkých rúk a tuho ju objal a cez krátke vzlyky starnúceho muža a bývalého detektíva bolo len počuť niečo ako: “Ja viem, Marija, ja viem. Ach, bože, Marija, ako to len všetko tlačí. Ako to len všetko stíska. Och, Marija, ľúbim ťa, Marija, ja viem. Marija, ďakujem. Marija, milujem ťa! Budeme už len odpočívať.”

Luka

Luka sa vrátil z nemocnice tak trochu iný než ako do nej vošiel. Osobná spoveď Josipova, zanechala na ňom hlboký dojem. Spracovával emócie, hĺbal otázky, ako kedysi jeho otec, bývalý agent Juhoslávie, nad lampičkou jeho malej izby v zatuchnutom malom byte industriálneho Záhrebu kde chladnička fungovala iba na povel alebo poudieranie. Luka listoval denník pri ktorom sa opil vínom, nie ako jeho otec ktorý bol o dosť disciplinovanejší, a potom, keď bol už unavený z práce, len masturboval alebo zavolal si k sebe dievča od susedov. Bol to mladý darebák. Iná generácia mladých ľudí než tá ktorú tu vystriedali. Staršia a poctivá generácia neznášali týchto mladých rovnako ako ti mladí opovrhovali tými starími. Akokoľvek, spôsob, jednoduchý pohyb, akým mu Josip odovzdal aktovku v ktorej ležal jeho pracovný aj osobný denník, vošiel mu priamo do jeho mladej novinárskej mysle a nedával mu spať. Bol som hoden? Som hoden? – týral sa Luka. Nechápal prečo sa mu tak stalo. Nerozumel prečo mu Josip natoľko veril. Bolo to všetko také nezvyčajné. Luka čoraz viac nemohol uveriť tomu čo sa naozaj stalo. Luka si nikdy nemyslel, zvlášť v prítomnosti žraloka Borisa Adamića od Jutarnji List, že príde k niečomu takému ako sú osobné Josipove spisy či poznámky. Nevedel najskôr čo má skôr použiť, osobný či služobný denník, a čo má vlastne hľadať alebo čítať a tak len vyšiel si s kamarátmi na drink a aktovku nechal u seba doma vediac že je tam a že sa k nej môže kedykoľvek vrátiť. Neskôr, Luka po bežnej opici, uvedomil si čo má v rukách. Josip bol zrazu mŕtvy a národ plakal. Média plakali tiež! Prípad bol veľkolepý ale len on mal prístup k tým najosobnejším informáciám. Luka teda nakoniec číta Josipov denník a uistil sa že číta ho len pri pohári sladkej coca-coly. Začne tým osobným. Zaujíma ho kto v skutočnosti bol Josip. Keď sa nakoniec dozvedel o jeho smrti bol nemálo pohnutý a teda rozhodol sa vskutku začať tým osobným. Je to hrubý diár z roku 1994, ktorý zdá sa že používal až do svojej smrti. Bol to človek zrejme až priveľmi šporovlivý. Zapísal každú jednu stranu. Zápisky označoval iba dňom a časom a tak sa nedalo zistiť k akému mesiacu či roku zápisok patril. Na jednej dvojstrane, ktorá patrila vždy jednému konkrétnemu dňu, sa dali nájsť zápisky z niekoľkých dní a rôznych časov. Napríklad 1 Január 1994 mal na svojej dvojstrane sedem až desať rôznych poznámok z rôznych dní a časov. Veľa zápiskov bolo aj na konci diára kde prázdne strany slúžia práve na rôzne poznámky. Diár je poliaty kávou aj vodou, je napučený ako falošné prsia modelky, a miestami sa zdá že listy z neho začnú vypadávať ak nedá si Luka na tento, tak znenazdajky získaný, poklad dôkladný pozor. Luka listuje diárom. Nájde rôzne osobné veci. Zápisky starého Josipa. Je ich neúrekom. Niektoré su smutné, iné až príliš pravdivé a mnohé jednoducho iba komické. Josip bol očividne zvláštna osobnosť. Dynamická a kontrastná ako hornatý, kopcovitý kraj ktorý strieda krajina ktorá je zrazu plná planiny a na jej konci sú údolia. Krásne doliny, rieky, potoky či jazerá. Miestami sú vidieť strmé zrázy a niekedy je to iba suchá nezáživná púť prázdnou púšťou či šírim morom bez ostrovov a bez pláže.

Tupá streda, 17:55 Návrat večer z kancelárie domov je ako dostať sa z veľkého priezračného mora do žalúdka veľryby v ktorom nedeje sa už nič. Už len to trávenie a potom tichý odchod do tmy. Zdalo sa že Josip ma rád bizarné prirovnania. Je to trochu taký poet. Ma rád svoju slobodu. Nerád chodí domov. To je zvláštne. – rozmýšľal Luka. Situácie v živote spája s príbehmi z mora. Tá istá streda. 22:13 Je tu predsa len niečo na čo sa možno tešiť. Rána sú pestré. Je tam vždy tá čerstvá nádej, prísľub, že sa môže stať niečo zaujímavé. Nové dni sú ako tá veľryba čo vyvrhla Jonáša naspäť na svet. Je to ako návrat z temna do priezračného veľkého mora. Nedeľa, 11:37 Nenávidím nedele. Vôňa varených zemiakov a pečeného kurčaťa ktoré stará pripravuje celý život na jeden a ten istý spôsob. Mám chuť jej to ohádzať o stenu. Nemôžem. Je taká starostlivá. Je to utrpenie zostať celý deň doma. Mal som ísť aspoň na bicykel. Čakať na obed ako zviera na čas kŕmenia. Pravidelnosť ktorá nezaostáva ma týra o to viac. Prečo nemôžeme obedovať až okolo druhej??? Alebo ísť do reštaurácie. Prečo neskúsi dať na kurča citrónovú šťavu a trochu chilly a na miesto zemiakov len spraviť čerstvý šalát, tak ako sme to sledovali minule spolu v telke. Nie, pretože je to robot. Presne ako jej mater. Štopkať ľudí ako hus kukuricou. Cítim sa ako nasilu chovaná zver, ktorú, navyše, kŕmi robot pretože ju kŕmi stále tým istým žrádlom dookola. Nakoniec, možno aj mňa chcú len zarezať. Nedeľa, 19:12 Tajná cigaretka na balkóne. Stará drieme na krížovkou. Ten koláč sa dnes nedal žrať. Bol suchý a pripálený. Mal som jej to povedať? 19:30 Našiel som malú radosť v krátkej poézií. Je to skvelá ventilácia hnevu. Dobré na emócie. Tu je môj prvý pokus.

Letný večer

Keď to slnko napokon zapadne a jeho oranžáda nakoniec stratí sa za obzorom, príde večer. A ach ten večer, ten večer nás vie tak očariť. Farby ružovej a tmavo modré tiene zabudnutých oblakov. Ten nadýchaný ťažký vzduch ktorý voní zeleňou a tropickým vlhkom. Ten štebot toho posledného vtáčka, predtým než poberie sa spať do krovia. Ten orchester cvrčkov. Večer je zavalený, je zavalený, tak prenádherne týmto sparnom. To leto. Vôňa pokosenej trávy. Nezameniteľná vôňa a váha jeho vzduchu. Svetlá vzdialeného centra mesta.  A tá voda ktorá visí vo vzduchu. Akoby chystala pre nás všetkých veľkú búrku, kde hrozný blesk a hrom vyhrážajú sa ľudom. Svetlá veľkomesta. Žiarovky prísľubu. Máme pocit že môžeme tu pri tom všetkom takto zaspať. Ponoriť sa do hlbokého spánku a bezstarostného sna. Veď na druhý deň nás už čaká biele ráno. A hľa, už aj ten vtáčik je von z krovia. Víta nás nový deň! Zvoľna, ľudia, zvoľna.

Luka začína rozmýšľať nad tým ako vydá Josipovu poéziu a pekne na tom zarobí. Je to predsa hrdina. Vedel čosi ľud o jeho citlivej duši? Určite ich to bude zaujímať. Dolapil predsa vraha asi dvadsiatky ľudí, ktorého dolapiť nevedeli iní. Potom zalistuje, akoby náhodou, na zadné strany a konkrétne mu oko padne na poznámku z 1 Júla 2013 ktorá je výnimočne označená presným dátumom. To Luka zaskočilo.

9:00 Stalo sa niečo strašné. Vražda v Opatiji. Neviem sa dočkať prvých výsledkov vyšetrovania.

16:15 Sledujem predvečerné správy. Ochrancovia tvrdia že v Jadrane už nieto dosť rýb. Som na dôchodku. Má mi to byť všetko jedno? Ryby neznášam. Zato ale chobotnicu by som si dal. Stará ju nevie variť ale zároveň mi zakazuje dať si ju v reštaurácii. Je vraj drahá. Lepšie zanechať deťom. Nech sa starajú. Mne čo kto dal? A tu som. 17:30 Snažím sa vylúštiť osemsmerovku. Mám pocit že zomieram za živa. Stále myslím na ten veľký prípad. Nič také tu predtým nebolo. Žena mi neverí. Verím že prezident zavolá sám! Babráci sa nebudú zase vedieť pohnúť. Žena mi neverí. Žena ma chce chrániť pred akýmsi neznámym nebezpečenstvom. Ja si verím. Oh bože, ty falošný posol, ja si verím! Žena mi vyčíta minulosť a hovorí samé hlúposti. Nerozumiem jej reči ale ľúbim ju. Dnes ráno som ju objal a plakali sme spolu. 18:00 Marija spravila večeru. Bravčové ražniči. Neznesiteľné recepty jej matky. Žeriem to na silu. Potom sme spolu pozerali Kriminálku Záhreb. Veľká epizóda. Niekto vykradol detskú škôlku. Zmizla len kanvica a mikrovlnka. V mojej mysli, v mojej hlave budí sa však veľkolepá sopka. Veľkolepý oheň. Cítim, že niečo sa deje. Pán boh má pre mňa čosi ešte prichystané. Môže to byť prípad môjho života. 19:27 Stará sa ma pýta čo si to tu čmáram. Hovorím jej že píšem básne. Nevie sa prestať smiať. Takmer jej počas toho vypadla protéza. Ups, a už je na koberci. Hovoril som jej aby si nekupovala ten lacný gél … Budem končiť.

Koniec tretej časti