Pochábeľ

Hoci už bolo po škole, život si veselo išiel ďalej a prinášal tak stále nové výzvy. No čo s tým kusom papiera v mladej ruke? Mal v rukách profesiu. Mohol tak predávať v rôznych obchodoch. Kam len ísť a čo si vybrať. Všade platili rovnako málo, ale dalo sa z toho vyžiť. Pokryť vtedajšie výdavky bolo asi jednoduché. Hlavne pre človeka ktorý žije stále doma u rodičov. Mali to byt veľké potraviny, elektro, textil a či obuv? Mohol robiť pokladníka alebo skladníka. Voľba budúceho zamestnania istoiste plynula aj z predchádzajúcich skúseností. Ako ho len nebavilo robiť v textile si pamätal z pár týždňov praxe v socialistickej kocke v centre Pezinka. V elektre to bolo o čosi lepšie ale stále nič extra. Rovnako ako na sídlisku Juh, dolu boli potraviny a hore bolo všetko ostatné. Prax v textile bola preňho absolútny teror. 

“Oddelenia rozdeľujeme, milí žiaci, na oddelenie pánske, dámske a napokon oddelenie detské.” – mudrovala stará tučná majsterka Štefanovičová z Grobu Chorvátskeho, ktorú dostali v treťom ročníku. Starý tučný ľudia sú rovnako krásni ako tí mladý a chudý. Ide tu o to že nie každý tomu dokáže dať osobnosť. Máte tučných škaredých ľudí ktorí sú zlý ako také čertiská a potom máte tiež tučných škaredých ľudí ktorých nevnímate zvonku pretože sú natoľko premilý že im ten vzhľad odpustíte. To tiež platí na ľudí mladých a krásnych. Musí preto čitateľ ospravedlniť občasné nemiestne vyjadrenia na adresu vzhľadu pretože o vzhľad nikdy v skutočnosti neišlo, nejde a nikdy nepôjde. Ide tu o expresívne vyjadrenie na popísanie zlej osoby. Aby sme tak umocnili predstavu čitateľa. Zlo v skutočnosti neexistuje tiež, ale to by potom nebolo o čom písať keby sme to chceli takto ponímať. Rovnako by sme ju mohli nazvať nasledovné. Zlatá, guľatá stará pani s premilým výrazom tváre. Ale žiaľ, toto nebol ten prípad… – (Chichoce sa pisateľ potichu). Bola to „zlá“ zákerná žena. V podstate len trpká, pretože sa jej nepodarilo udržať si žiadneho muža a rovnako vždy túžila po deťoch ale žiadne nikdy nemala a tak sa jej život len nudne točil okolo majstrovania. Niekedy sme si svojím vlastným nepriateľom v dosahovaní našich mét. Nedokážeme totiž robiť kompromisy. Chceme to aj ono. Aj keď sú tieto dva niekedy naproste nezlučiteľné. Rany si liečila rôzne. Ohovárala, kydala a niekedy sa len tak zákerne dívala na niekoho nezdar a žiaľ. Upokojovalo ju to. Deckám dávala prebaliť bonboniéru na sto krát ale aj tak si neuľavila. Boli mladšie ako ona a mali život pred sebou. Pravdepodobne len chcela byť znova tam, niekde na začiatku. Aby tak mohla svoje chyby či omyly napraviť. Spolu s celým mestom bola neskôr kompletne v šoku, keď dozvedela sa že to zlé a neporiadne, odporné a večne problematické chlapčisko z nezdarenej čudnej rodiny to dotiahlo na manažéra veľkých potravín, a to priamo v meste v ktorom sa vyučil a priamo v obchode v ktorom kedysi pracoval pod jej dohľadom ako učeň. Nemožné! To predsa nemôže byť pravda! Henten a manažérom? Tamten syn alkoholika a neschopnej matky ? Tej bývalej poštárky syn ? Onen z pofidérnej rodiny neslávne známych pomerov? Ďalšia rana neprajníkom a všakovakým udivenym zlosynom bola zasadená neskôr. Mnohí si totiž mysleli že vedúcu pozíciu v miestnom supermarkete dostal lebo sa ako predavač votrel do priazne vedenia a tiež údajne spával s nadriadenou pretože sa doňho bláznivo zaľúbila. Pochybnosti o jeho talente sa však úplne rozplynuli až potom ako manažoval miestny Lidl do ktorého žiaľ neviedla žiadna “skratka” a muselo byť teda jasné že chlapec mal jednoducho rozum a talent. Nikto kto ho predtým poznal by nepovedal že chlapcovi to páli alebo že z neho niekedy niečo bude. Zdal sa im byť vždy taký planý a neposedný. Disciplínu by v ňom nevideli a úspech by v ňom tiež nehľadali. Budeme o všetkom hovoriť neskôr ako sa budú roky chlapca a mladého muža postupne odvíjať. Budú to zaujímavé príbehy. Plné smiechu , vtipu a radosti ale aj plne poučenia a trpkosti. Život sa občas odvíja, a Boh vždy pracuje, nanajvýš podivuhodným spôsobom. Je to zázračné ako občas veci fungujú a čo nám to všetko má na tejto ceste povedať. V týchto príbehoch ani neuvidíme nič iné ako len to že je to pravda. Boh nás všetkých miluje.

Akoby tomu mohlo byť aj inak? – pomyslel si chalan. Bolo vôbec treba niečo také jednoduché poznamenať? Oddelenia obojpohlavné, oddelenia pre mimozemšťanov či oddelenia pre psov a mačky, milí žiaci, máme tiež, je dôležité poznamenať. – predstavoval si často pobavene. Takže obuv a textil. Mnohí pritom strávili celý život. Všetko čo človek robí s vášňou sa zdá byť krásne remeslo a vtedy naozaj aj je. Niekedy nezáleží na tom čo človek robí ale ako sa pritom cíti. Skúsené pracovníčky obuvi a textilu. Bol to vtedy taký ten socialistický klub žien v danej profesií. Boli to vskutku groteskné paničky. Niekdajšie mladice, no teraz okrášlené päťdesiatničky chceli aj zotrvať tak. Chlapče toto a chlapče tamto. Tuto sa teraz pozeraj a takto sa to vysvetľuje zákazníkovi a takto sa to zapina tu hore a napokon takto to celé zabalíš a predáš. Nie! Tovar neúčtujeme. Pošleme zakaznika do pokladne. Niektoré boli milé, niektoré menej. Dokopy boli fajn. Vedúca bola super a nikto z nich priveľmi chalana netýral. Brali to s ním zľahka. Mnohé sa čudovali čo tu robí chlap pri tomto remesle. Bolo to pre nich istoiste nezvyčajné. Mal to radšej byť strojník alebo zvárač! Najlepšie automechanik, bodaj ťa tu! Ale tá jeho krásna tvár a jemnocitnosť. Ten sofistikovaný spôsob vyjadrovania a to jeho celkové čaro. Tento nebude mať nikdy mozole. – pomysleli si iste. To skôr ja sa dám dokopy z bývalým. – hútala vedúca. Všetky mu napokon odpustili že nebol to pravý chlap. Veď bol aj to ale zároveň bol aj jedna z nich! Rozumel im, rozprával sa s nimi a veštil im z kávy. Pery ktoré oni chceli bozkať rozprávali tie najpravdivejšie príbehy o tom ako to v živote je a každý deň im vykladal horoskop, pretože bol astrologiou priam posadnutý.

Textil ho nudil. Veci tam len tak ticho viseli na vešiakoch alebo boli naskladané v regáloch. Košele, saká, nohavice, tričká, spodné prádlo a iné. Zákazníci chodili okolo ako mátohy a chalan bol poučený aby k nim hneď pribehol a hlavne im dobre poradil. Ušetrilo to paničkám robotu. Keď však rozpoznali v očiach skúsených, že niekto by mohol aj naozaj niečo kúpiť, hnali sa ako svine keď im nalejete do válova. Každý chcel mať na predaji svoj podiel. Ako obliecť figurínu bolo nanajvýš vtipné. Prsia ženy dali mu zabrať. Ramená, hruď či bruško muža ani veľmi nie. Košeľu zaraz navliekal ako profesionál. Inak to bola len nuda a tá strašidelná nuda a usadnudosť miestnych dám. Išlo mu to všetko na nervy. Radil im aby sa rozviedli alebo aby niečo podnikli so svojim životom. Všetky tvrdili že sú spokojné ale takmer všetky zároveň na mužov aj kydali. Znovu, nerozumel chlapec vtedy asi ničomu. Pre jeho neposednú povahu to bol teror. Elektro nebolo o nič iné. Vysvetliť vlastnosti výrobku. Nové technológie. Pani, pane. To sa len budete pozerať čo tento stroj dokáže a viete čo? Vyžmýka za vás takmer úplne sama. Trochu behá po kúpeľni ale inak je to fajný, vskutku fajný, výrobok. Nie ako vaša stará tatramatka! Táto práčka už perie sama, mladá pani, sama aj vysuší!!! Votrieť sa kupujúcemu do zadku aj za varnú kanvicu či sacky do vysávača bolo niečo čo sa vyžadovalo od úspešného predavača. Robili ste tak tržbu.

Mastný Jano sa už tešil na pravidelné výplaty. Chlapcom vyrátal že budú každý platiť po 3000 korún slovenských, ktoré budú hneď po výplate pokladať na chladničku a keby si to náhodou rozmysleli, tak že tam je brána. Matka bola mimo, ako vždy, zaneprázdnená bežným životom alebo salámou v hube. Svoje vlastné decká Jano neskôr rozmaznal ako to len išlo. Ako rástli, dostávali to najlepšie žrádlo a dvakrát za rok nové značkové tenisky. Skaza a odplata sa však iba chystala prísť. Karma je zdarma vážení a milí. Chalanisko sa zamestnal v miestnom grile na trhovisku ktorý, ako sa neskôr dozvedel, vlastnila rodina ktorá patrila medzi Svedkov Jehovových. Chlapec sa nikdy ničomu nebránil. Nebol vychovaný pod žiadnym konkrétnym vplyvom, čo mu v živote napomáhalo sa ľahko pohybovať a rozhodovať sa. Nemal teda predsudky a všetkému bol akoby otvorený. Nezáujem rodiny a takmer žiadna výchova mu v podstate dali slobodu. Nežil teda v žiadnom prednastavení ako tomu často v rodinách býva. Nekládli sa na neho očakávania aké náboženstvo si vyberie alebo čo bude v živote robiť. Jedinou podmienkou bolo že kým býva pod jednou strechou s Janom, bude musieť platiť.