Nástrahy dospeláckeho života

Po Vastuchovej ostal v miestnosti len oheň a vietor, jej dobrá nálada a trochu jej parfumu. Potom čo sa najedol sa začal rozhliadať trochu po miestnosti. Na linke ostala po nej nedopitá káva. Trochu si z nej upil. Žena mu prišla taká čistá, pekná a udržiavaná. Mala peknú štíhlu postavu, krásne zuby a čistú pleť. Voňala mu tiež, takže neštítil sa napiť z toho istého pohára.  Egh, ble, fuj. Káva mu vtedy veľmi ešte nechutila. Ani jej účinky priveľmi nemal rád. Hyperaktivita, búšenie srdca a neprirodzený nával umelo vyrobenej energie s ktorou nevedel čo si počať. Svoje prvé rande s kávou si pamätá u otca v Drevone. Keď ho chcel cez víkend vidieť musel za ním niekedy prísť aj do Drevony na nočnú, kde otec strážil celý areál. Otec vtedy zvykol zaliať dve kávy. Ešte kým na povrchu plávala pena, zvykol ju chlapec posypať kryštálovým cukrom a potom sledoval ako sa pomaly ponára a topí. Kávu vtedy sŕkal len kvôli tomu že bola sladká. Neskôr, kým otec s baterkou prechádzal veľký areál, chlapec sa na gauči nervózne prevaľoval a nevedel zaspať. Síce išiel domov nevyspatý, ale išiel s ockom. Ach, to ranné zore a tie Pezinské koľajnice. Čau oci, tak budúci víkend zase tam. V tvojom strážnickom údolí starej Drevony, kde si si tajne nalieval a kde televízia JOJ hrala ti celú noc. A ako si ju len chválil. Vraj to za komunistov nebolo. O pol noci hymna a spať. Stretneme sa tam kde tvoje strážne psiská nosili ti naspäť drevá z jazera. Oni jediné poslúchali ťa. Oni jediné skutočne ľúbili ťa. Zdali sa ti také lojálne. Pes je vraj najlepší priateľ človeka. Neodvráva, veď ako by aj mohol. Nevie rozprávať. Vždy bolo dosť ľudí, ktorí sú sklamaní z našej spoločnosti či zo života. Majú pocit že nikto im nerozumie alebo že ich nikto nemá rád. Domáce zvieratá vždy zjemňovali túto tragédiu. Brigit Bardot aj celkom zamenila ľudí za zvieratá, Karl Lagerfeld odkázal dedičstvo svojej mačke a Hitler, okrem Nemeckých ovčiakov ktoré vlastnil hlavne kvôli propagande, vlastnil aj malého psa, ktorý bol jeho bútľavá vŕba. Vraj mal často pocit že on jediný ho naozaj chápe. Jemu jedinému sa dá naozaj veriť. Nikdy ho nepodrazí a navyše má ho nezištne rád. Ich oči vraj akoby pozerali sa rovno do vašej duše…

Bufet bol veľký. Bol to taký slíž. Spredu boli veľké sklenené steny, ktoré oddeľovali bufet od návštevnej haly a ktoré zároveň slúžili ako vitrína pre vyložený tovar. Pozdĺž celej steny sa tiahol predajný pult na ktorom stáli aj malé chladničky, chladené vitríny, na zákusky či chlebíčky, mliečne výrobky a iný chladený tovar a na stene oproti vitrínam boli vysoké regále na tovar. Na konci pultu bolo velikánske posúvacie okno ktoré slúžilo ako výdaj a kde bola aj pokladňa. Kúsok ďalej, prilepené na stene, stáli dve veľké chladničky na chladené nápoje, ovocie aj zeleninu. Boli to vlastne aj potraviny spolu s malou drogériou takže nebol to len taký hocijaký malý nemocničný bufet. Dalo sa tam kúpiť všetko a pacienti tam chodili radi. Pokladňa bola registračná. Nahadzovali sa do nej len priamo ceny tovarov a potom kategória. Neexistovala tam preto kontrola zásob. Jedine ak sa zrátal skutočný stav a porovnal sa s históriou dodavok od poslednej inventúry. Sklad bol obrovský priestor bez okien. Futbalové ihrisko pod zemou. Vskutku depresívne. Keď tam musel niečo robiť zmocňovala sa ho panika. Vždy si však pomyslel na nádej. Niekde tam vzadu vždy horelo také to večné svetielko  a niečo hlboko v jeho mysli vravelo mu: Nie si tu sám a tento strach je oproti mne ničím. Vzadu, len kúsok od skladu, viedli dvere von. Dalo sa vyjsť von, von do prírody a tam väčšinou aj parkovalo jej auto. Skryté pred všetkým. Dvere na boku nemocničnej recepcie a návštevnej budovy. Viedli von odtiaľ a preč od všetkého. Okolitá príroda mu bola známa. Jazdil tam. Marta ho brávala kúpať kone na Kučišdorfskú alebo spolu vychádzali po strmých terasách, kde kedysi boli vinohrady, ktoré vyklčovali. Brávala decká cválať okolo lesov ktoré lemovali nemocnicu a brávala ich aj na obrovskú rovnú lúku, kde nechala ich pretekať sa ako na dostihoch. Cítil sa vtedy taký silný. Akoby nad týmto miestom vyhral. Tu ste ma kedysi zavreli? Ale hľa! Ja mám dnes koňa! A nie hocijakého. Hľa, tu som! A teraz som už jazdec. Živý a zdravý!!! Poď osud a poď život. Pasujte sa somnou. Zároveň tam bol aj vždy ten pocit ľútosti, ktorú pociťoval nad pacientami. Zvlášť keď prechádzal s koňom okolo budov a parku. Zatiaľ čo sa on vtedy cítil nesmierne slobodný a šťastný, videl aj ľudí nalepených na oknách či zamrežovaných terasách. Rovnako tak ako bol kedysi aj on. Zvlášť keď čakal návštevu. Prežíval súcit, ako ich tak videl prechádzať sa s doprovodom vonku. Všetci mali tie rovnaké nemocničné župany a vyzerali ako väzni. Niektorí boli naozaj súžený, vyzerali utrápene. Niektorí sa len bláznivo smiali. Niektorí boli až nadmieru pokojný. Niektorí dokonca spokojný. Vtedy ešte nerozumel tomu že niektorí tam naozaj byť musia, kvôli svojmu vážnemu stavu, a nevedel ani to, že sú tam aj ľudia, ktorí sú tam pretože tam byť chcú. Prídu dobrovoľne. Mnohí pýtajú si pomoc sami. Cítia sa tam lepšie ako doma. Dokonca sa tam niektorí pýtajú opakovane, alebo sa po liečbe a prepustení domov vracajú rýchlo naspäť. Boli tam aj takí ktorý tam nepatria? Alebo tam musia byť pretože tam patria a žiaľ nemajú na výber? – rozmýšľal vtedy chlapec. Bolo to všetko také smutné. Chlapec si to všetko vtedy spájal zo svojím nešťastným stavom, kedy zavreli ho tam vraj pre nezvládateľnú hyperaktivitu či poruchy správania. Sedel na koni drahšom ako ich dom a auto dokopy a dumal nad úbohými pacientami. Najradšej by ich vtedy bol všetkých vypustil. Oslobodil zo zajatia. Ako také kone, ktoré tešia sa na lúku. Stačilo otvoriť maštaľ a nechať ich bežať. Od samej radosti vyhadzujú zadkom alebo sa veselo stavajú na zadné. Veľa o psychiatrií pochopil až neskôr, keď na oddeleniach dva roky pracoval. Bolo to tretí krát čo sa vrátil na toto miesto. Pokaždé však trochu inak. Vcelku žartovne. Bol to najprv pacient na detskom oddelení, potom predavač a učeň v bufete a nakoniec odovzdaný ošetrovateľ. Boh je vtipkár.

Žena utekala od Vastuchu už skoro ráno. Nazdávame sa že nerada trávila čas doma. Alebo teda čo možno najmenej. Občas v piatok chlapca uvoľnila keď potrebovala ho tam v sobotu. Väčšinou len poobede, keď už bolo zavreté. Vždy si niečo vymyslela. Napríklad upratovať sklad alebo kontrolovať záruky. Nebol to len výmysel. Sklad to už dávno potreboval, ale bola to zámienka, pretože s ním chcela takto nepriamo tráviť čas. Časom nikdy nemrhala a teda romantické chvíle boli strávené robotou. Jej sa to takto páčilo. Dačo sa porobilo a necítila sa taka sama. Veľa sa rozprávali a ona sa vždy veľa smiala. Niekedy len na hlúpostiach. Bola rada že je sním. Bola tak rada ak tam bol s ňou. Smiala sa a cítila sa odľahčená. Akonáhle však spomalil nezabudla ho popohnať čiže ten stres z roboty tam bol stále. Myslíme si že robotou žila. Možno jej to aj pomáhalo na nič iné nemyslieť. Niektorí ľudia sa zrobia len preto aby dali svojmu životu zmysel. Rozmýšľanie nad životom im veľmi nejde alebo ich len jednoducho zaťažuje. Žijú cez heslo: Ruky do práce! Často, keď takto poobede prišiel, našiel ju spať na zadných sedadlách jej Espera. Možnože zabudla, alebo je prosto len unavená. – pomyslel si chlapec a s radosťou odkráčal naspäť domov, alebo to potiahol rovno ku koňom. Niekedy sa dohodli aj na nedeľu. Scenár sa však veľakrát opakoval. Unavená matka a žena bola schúlená na zadných sedadlách svojho auta. Prečo sa nejde vyspať domov? – uvažoval chlapec. Nebolo mu vtedy ešte celkom známe že ona doma byť nechcela. Hlavne v sobotu keď bol Vastucha celý deň doma. Veľkosklad viedol iba cez týždeň a víkendy si rád nechával pre seba a rodinu. Dokonca mal nad skladom vybudovanú malú bytovú jednotku. Zdalo sa že aj on uteká. Zdalo sa akoby žili dobrovoľne oddelene. On ju ľúbil. Ona jeho už nie. Ležala tam taká tenučká a zraniteľná. Nechcel ju budiť. Bolo mu jej ľúto. Táto pracovitá žena. Zrobila sa vždy zámerne. Túžila po inej láske. Možno po čerstvých pocitoch. Túžila po inom živote a neznášala ten ktorý už mala. Alebo sa jej to teda celé znepáčilo postupne. Bola rada keď nemusela ho vidieť. Sprotivil sa jej. Často naňho pred chlapcom nadávala. Starý to a starý hento a inokedy volala ho len henten alebo ten. Bolo to komické. Nevedno kedy ich vzťahy tak ochladli. Viditeľne boli spolu len kvôli deťom a spoločnému podniku. Boli scény aj nanajvýš dramatické. Krik a hádky. Rozbité dvere a či obúchané mobily. Neraz bol žiarlivý a zaútočil aj na chlapca. Jej mladého milenca vraj. Robíš mi hanbu, všetci to vidia. Ona sa len smiala. Veľakrát, keď si ho priviezla do skladu musela aj narýchlo odísť. Chlapec čakal v aute kým ona niečo vybavovala, inokedy zas nakladala nejaký tovar. Zavalitý vysoký obor vyvalil sa zo skladu smerom k autu. Chlapcovi vtedy nebolo všetko jedno. Žena však rýchlo naštartovala auto a už aj boli preč. Vraj milenci! Bolo to všetko pre chlapca také komické. Možno si ani sám neuvedomoval aké je to vážne. Starý raz aj zvonil u nich doma. Čo chcel nevedno. Chlapec vtedy nebol doma. Povedali mu to až keď sa vrátil. Myslíme si že Vastucha trpel a občas jediné čo chlapa v takomto žiarlivostnom nešťastí napadne je ísť za strojcom, pôvodcom tohto nešťastia. Sú potom dva typy. Jeden mu chce dať na hubu a iný zas chce sa len porozprávať. Zistiť ako to naozaj je, ako sa veci naozaj majú, a čo má on také čo on nemá a aký je vlastne ďalší plán. Občas je to zo zúfalosti že ukáže rivalovi smutnú tvár a doráňané srdce a doslova poprosí ho aby s tým utrpením prestal. Veľa z nich chce byť z rivalom dokonca priateľ či kamarát pretože sa nazdáva že bude tak bližšie ku všetkému a vlastne aj bližšie k svojej manželke. Bude teda vedieť oddialiť celkovú skazu a možno nakoniec podarí sa mu aj všetko prekaziť. Napríklad mu povie aká je to sviňa a aká špinavá a odkiaľ ju on vlastne vytiahol a zachránil. Všetko čo má som jej dal ja. Sú to všetko také zúfalé činy. Chlapec nebol žiadny jeho rival a muž si dnes želá žeby bol vtedy doma, pretože by mu bol všetko vtedy vysvetlil a on by sa bol už konečne nadobro upokojil. Pán Vastucha, veď my sme len kamaráti. Len dobrá šéfka a jej nevinný panic učeň. Nič spolu nemáme, je mi ľúto že to tak vyzerá. Chápte prosím, pán Vastucha, veď ja vlastne ani nie som na ženy. Chlapec si dokonca želal aby ho Vastucha opäť vyhľadal alebo navštívil. Nestalo sa tak. Nebolo to tak súdené a pán Vastucha ostal vo večnom rozpoložení a nikdy sa vlastne pravdu ani nedozvedel. Zrejme utrpenie Vastuchu bola jeho vlastná karma a chlapec bol len akýsi katalyzátor, ako tomu v živote často býva. Veci vracajú sa nám alebo karma deje sa nám často cez ľudí, ktorí nemajú o tom ani poňatia. Chlapec to tak vôbec nemienil a ani nechcel. A bolo mu to vlastne neskôr aj úplne jedno. Mladá duša bavila sa na tom všetkom. Mladí ľudia vedia byť takí krutí hoci o tom často ani nevedia. Na svojej vlne nezávislosti, na svojej vlne slobody, likvidujú nám často náš pokojný systém. Sem tam v aute počas jazdy kliala na život a hovorila že má občas chuť to celé ukončiť a to tak že to napáli do stromu. Ale nebláznite. Veď som tu ešte ja. – chichotal sa aby jej zlepšil náladu. Chlapcovi to bolo čudné. Neskôr doma nad tým premýšlal. Myslela to docela vážne? Napáliť to do stromu? Myslel si že život dospelákov je fajn. Akokoľvek, išla z nej starostlivosť. O rodinu aj podnik sa vzorne starala. Chlapcovi bola ako matka. Bola úspešná a zaneprázdnená, nie ako jeho skutočná matka, a išlo z nej teplo. Ale bolo treba aj robiť. Vynucovala si aktivitu. Nebudeš si tu len tak hovieť. A bolo to dobré. Prečo sa chlapec chcel vlúdiť do ženskej priazne nevedno. Nebola by sa doňho ona zahľadela keby nebol taký milý a miestami až doterný a možno trochu aj úlisný. Je to však ťažko odmietnuť ak sa takto chová pekný mladý chlapec. Jednoduchšie ak sa tak chová obstarožný, tučný štyridsiatnik. Možno len hľadal akési náhradné matky alebo ho fascinujú silné a úspešné ženy jednoducho len preto že chce byť jednou z nich. Princezná Xena bola jeho idolom. Rovnakú hrdinku videl v matkinej sestre. Už ako malý chlapec ku nej chodil. Obdivoval jej veľký dom aj to ako žije. A možno je to všetko len karierizmus. Stúpať na spoločenskom rebríčku a pohybovať sa medzi úspešnými ľuďmi, liezť im do zadku len preto že sa sám cíti menejcenný a bezvýznamný. Ako len predstieral záujem. Bol otvorený a žartovne drzý. A ako sa len dostal do duše pani Vastuchovej.  Vastuchova a jej teplo. Mala taký ten materinský cit. On a jeho plné pery, on a jeho jahodové ústa. Výkon bol nahlásený na učilište ako niečo nadpriemerné. Myslíme si, že veľa ľudí zo školy, aj hlavná majsterka, vedeli že prečo. Páčil sa jej. Na riaditeľstve sa škerili. Bolo to predsa len malé mesto. Vastuchová bežne na učňov nadávala alebo ich označila za lenivých. Bolo teda zrazu čudné že s týmto je viac než spokojná. Ach tá láska. Tá láska nebezpečná. A tí mladí, ako len občas vedia na tom všetkom krásne surfovať. Využívať okolnosti. Nie sú zlí. Sú v tom celkom nevinne.

Do bufetu vošla Erika. Obrovská dvojmetrová žena s kilami navyše. Bolo to zarážajúce, pretože bola ešte stále mladá. Mala okolo 27. Vyzerala ako obor. Asi taký gén. Nešťastne krátke a riedke vlasy len dopĺňali utrpenie celkového vzhľadu. Rodíme sa karmicky. Ako by to len bolo keby všetci vyzerali by sme rovnako. Bola by to nuda. Rôznorodosť je korením nášho sveta.

“Ahoj. Ty si ten náš nový pomocník? Dala ti už niečo robiť? – opýtala sa a potom sa nemotorne odšuchtala odložiť si veci do kancelárie. Bola naozaj ťažkopádna a nemotorná, ale zrejme to na pokladníčku v nemocničnom bufete naozaj aj stačilo. Tovar tiež vedela vyložiť, takže pracovný život to nebol príliš zložitý.

“Ahoj. Áno. Mám vyložiť tamten tovar a potom vám už len s čímkoľvek pomáhať. Pýtať si od vás robotu.”

“No jasné! Zase žiadny plán. Zase ti ja musím hľadať robotu. Chaos ako vždy! To je celá ona.” – zanadávala si a prešla smerom k pokladni.

“Zase žiadne drobné! Vedúca tu nenechala nič? Včera mala službu Andrea! A toto robí vždy. Krava jedna! Vždy nechá prázdne drobné. Teraz nech si tu príde ona tým bláznom povydávať! A tento kýbel šalátu je čo?” – štartovala sa Erika a z bledej tvári s ktorou vošla, pomaly stávala sa bordová.

“Myslím že pani vedúca spomínala že to treba ponakladať do kelímkov a návažiť. Nechala tu aj lepky. Aha, tu sú!” – povedal radostne učeň a hrdo tasil rolku nálepiek akoby práve objavil Ameriku. Je to už raz v povahe týchto nie ignorantských a nie arogantných ľudí, že akonáhle sa ocitnú vo svojom prvom pracovnom prostredí, vynakladajú veľkú snahu aby pomohli a aby ukázali že ich to navyše ešte aj baví. Tento prístup si uchoval muž dodnes a dalo by sa povedať že sa mu to na ceste stalo veľkým prínosom.

“No super!!! Ešteže ťa tu mám. Zachvíľu otvárame. Najedz sa a potom to rýchlo naváž. Potom vylož henten tovar a potom ti dám robotu v sklade. Ja sa idem rýchlo najesť tiež.” – zmanažovala situáciu Erika a velikánskou rukou zhrabla z pekárenskej bedničky slaný rožok. Chlapec ešte chvíľu dumal nad tým aká špinavá ta bedňa je a spomenul si na to ako zvykol chodiť cez sobotu a nedeľu pomáhať otčimovi do pekárne bedničky čistiť horúcim prúdom vody. Na konci víkendu sa čistotou blýskalo asi tak tisíc malých aj veľkých prepraviek a to všetko len za pár korún, k otčimovej výplate, navyše. Pomáhať bratia chodili aj cez niektoré nočné smeny ktoré vyšli na víkend pred štátnym sviatkom alebo na nedeľu a tak v sobotu večer bolo treba len jedného pekára. Pieklo sa len pre hotely či malé Nonstop potraviny. Neveliké množstvo chleba a pečiva. Jano sa vätšinou služby ujal a stiahol zo sebou aj “svojich” dvoch chlapcov. O druhej ráno im síce hlávky už padali do cesta, alebo políhavali na vreciach s múkou, ale tešili sa na rozvoz a na cestu veľkou Bratislavou. O štvrtej hodine ráno Jano naštartoval modernú dodávku a chlapci z malého mesta nestačili sa svetlám veľkomesta diviť. Kiež by vtedy chlapec tušil že metropoly sú len veľká ilúzia a že nič nie je v skutočnosti také ako sa na prvý pohľad zdá.

“Čo budeš jesť? Tu si môžeš dať hocičo. Vedúcej to nevadí. Len si to tam vždy pekne zapíš, tam do toho zošita, aby to pri inventúre vedela odrátať zo zásob.” – prebudila Erika chlapca z dumania.

“Já..” – rozmýšľal chlapec či povedať že už jedol ale že je ešte hladný alebo to zatajiť a znovu sa najesť. Chlapčisko bolo večne hladné. Apetít mal dobrý a nikdy na ňom neostal ani gram. Tieto veci mladí ľudia len zriedkavo riešia, majú ešte dobrý metabolizmus. Doma nikdy ničoho poriadne nebolo a tak všetko mu bolo vzácne. Šunky, syry, jogurty, šaláty či klobásky. Nevedel čo vybrať si skôr. Človek ktorý nevyrastie v nedostatku toto nikdy nepochopí. A ten ktorý takto vyrástol to potom doháňa celý svoj život a jedlo si navždy cení. Apetít však mohol kludne zdediť aj po otcovi či matke, ktorým vždy chutilo. U otca lekárska správa oznamovala pokročilú rakovinu no zároveň sa v nej písalo že pacient má apetít a jesť mu stále chutí. To že jedlo vychádzalo von nestrávené a v podstate v rovnakom množstve, pretože si telo už nič nezobralo, bolo vedľajšie. Čudné, no otcovi vskutku vždy chutilo.

“Dám si len trochu z toho šalátu, ako ho tak budem vážiť.” – povedal žartovne a usmial sa. Voľačo čarovné bolo na úsmeve tohto mladíka. Aj to ako vedel človeka, hlavne v čase nejakého stresu, určitým spôsobom odľahčiť. Voľačo nesmierne príjemné a zároveň oslobodzujúce sálalo z neho. Taká pohoda a bezstarostnosť. Ten úsmev ponúkal bezpečie a komfort akoby jedného úžasného sveta. Pokoj a sebaistota z neho sršali tiež. Ako by vám niekto práve poskytol úľavu, povedal vám že tu vlastne o nič nejde. Akokoľvek, o nič naozaj vážne. Akoby vás ovial čerstvý vánok počas dní ťažkých horúčav alebo hrialo slniečko v dňoch mrazivého počasia. Hoci sám vo vnútri občas trpel. Na iných mal vždy celkom iný efekt.  

“Kľudne. Len ho prosím ťa nejedz rovno z kýbla.” – zadrela a zasmiala sa tiež. Stres z nej akoby naraz opadol. Tento mladík mal okolo seba zvláštnu atmosféru. Niečo dobré a žartovné, niečo plné lásky sálalo všade navôkol.

Vastuchová zvykla o Erike nepekne hovoriť. Nevedno prečo nemala rada svoje zamestnankyne. Tá veľa žerie a tá sa o seba nestará a hentá zase kradne a ja to viem. Vraj že Erika je nemotorná a inokedy zase len že je lenivá. V jej hlave mali byť všetci štíhly, perfektný a pracovitý. Zvykla o nich aj nepekne žartovať a často zhadzovala ich pred mladým učňom. Nikdy nie však priamo. Posudzovala ich za ich chrbtom a nikdy nie do tváre, ako je nám ľuďom často zvykom. Chlapca zvykla voziť ráno na prax. Učeň sa cítil ako celebrita. Majiteľka obchodu, táto pekná a úspešná žena, vozí ma ráno na prax. Heh, som hrdina! Bordové Espero vyzeralo ako raketa. Tieto tmavé skoré chladné rána. Vyčkávanie na zastávke a všetky tie prekliate pouličné lampy, ktoré hovoria všetko o tom ako si ľudia kľudne ešte spia zatiaľ čo on už musí byť hore. Jazda autom mu uľavila. Vnútri bolo teplo a prístrojovka bola celá vysvietená, nie ako v starej otčimovej škode kde ešte aj tachometer svietil len na pobúchanie. Vastuchová mala rada tohto pekného chlapca. Pripadal jej žartovný a smiala sa často na jeho ostýchavosti či mládežnícky nemotornom konaní, ktorý sama veľmi dobre poznala zo svojej mladosti. Učňa tiež nikdy vravou a poučovaním nešetrila. Myslíme si že veľa starších ľudí rado poučuje mladších, alebo sa aspoň teda pri nich radi vyrozprávajú. Občas sa pred nimi chvália, chcú ich možno aj inšpirovať, alebo len naháňajú stratené roky a hovoria o všetkom čo prežili a dosiahli aby tak sami sebe ulahodili a pohladili svoju starú odžito prežitú či vyžitú dušu, ktorá sa nateraz nudí. Po ceste mala vždy významnú reč o tom ako sú autá na splátky a ako nič nie je zadarmo a ako sa ťažko s manželom nadreli aby boli dnes tam kde sú a vraj to ešte stále nie sú nikde. Boli to dobré časy. Čo si ľudia nepovedali kým boli spolu, ešte predtým ako každého z nich deň zobral svojou cestou,  nepovedali si vôbec. Vtedy ešte neboli mobilné telefóny. Obrovskú tehlu od Motoroly vlastnila Vastuchová až o rok neskôr. Vastuchová mala čistú myseľ a výborný pozorovací talent. Chlapcovu rodinu či chlapca kritizovala tiež. Hrnuli sa z nej idealne predstavy o ideálnom človekovi, rodine, práci. Vyznávala ťažkú prácu a následný pôžitok, ktorý však mal byť strávený v absolútnom súkromí, aby sme sa nevystavovali a neukazovali. Zrejme tiež stigma dediny z ktorej pochádzala. Často hovorila o tom aké je ideálne robiť 12 hodín denne, nebyť lenivý pretože lenivosť zabíja, a sporiť na horšie časy, dom či auto, alebo teda byť schopný dať či zanechať niečo aj deťom. Klasický prípad ideálneho človeka, veď tak nás to naučili. Džungľa káže. Postav dom, zasaď strom, ešte predtým alebo aj potom nájdi partnera, potom pošli deti do školy aby sa mali neskôr dobre a ty sám snaž sa v živote čo najviac zarobiť aby si po sebe zanechal čo najviac. Potom zdochni, vydýchni v úľave že si žil ukážkový život vo svete ľudí a niečo si po sebe aj zanechal. Na hrob si daj otec, manžel, priateľ. Nedávno bol muž na služobke v Bavorsku, kde pri prechádzke cintorínom videl dokonca vyryté čosi ako Večný Hrdina Opustených Veveričiek či Odvážny Záchranca Vypadnutých Vtáčikov. Veď ale dá sa inak? Kto nám zráta bolesti a kto nám zráta keď chceli sme žiť možno aj inak, ale nežili sme tak. Schémy a očakávania odvejú nás. Čo tu po nás ostane a kým sme vlastne boli? A vôbec, záleží na tom všetkom? Svet je prenádherné miesto na život. Keby sme sa len tak priveľmi netrápili nad tým že ako ho žiť a žili ho prosto tak ako príde. Znie to príliš hedonisticky, trochu bohémsky a nanajvýš oportunisticky a vôbec nie organizovane, no to je život. Neexistujú v ňom záruky a môžeme si plánovať koľko len chceme. Aj tak nepôjde to a pôjde si to všetko po svojom.

Vastuchová sa spoznala z Vastuchom nevedno kde. Myslíme si že na škole. Chlapec sa jej pýtal. Bol zvedavý až príliš. Vždy bol zvedavý a skenoval ľudí aby si na každého spravil nejaký ten uzáver. Bunky pamäťové voľačo také hovoria, že prezradila to takto niekedy ráno v aute, medzitým ako sa jej tenká a studená ruka dotkla riadiacej páky a stretla sa z chlapcovým teplom, ako tak išiel že prepne rádio stanicu. Dotyk je zázračná vec. Je to dar a je to diabol. Vastuchová na chlapcovi lipla. Nosila si ho všade ako taký náramok. Do veľkoskladu k mužovi či na iné obchôdzky. Na nákup do mesta alebo len tak, keď cítila sa sama a opustená. Myslíme si že jej lichotilo ak si ľudia aj mysleli že s ním spáva, hoci to vôbec nebola pravda. Bol to ešte len mladý panic. V súkromí masturboval používajúc svoje homosexuálne fantázie, ktoré prúdili z každodenných zážitkov či stretnutí rovnakého pohlavia, nevedel to však nikto. Chlapec nevyzeral ako typický homosexuál. Nosila ho po pobočkách a nechala ho pracovať všade kde bolo treba. Ostatní pracovníci boli ostražití a neraz chceli aj zaútočiť na mladého chlapca ale akosik každý vedel, kdesi tam vzadu, že je to Vastuchovej obľúbenec a rovnako sa rýchlo šírilo že sa s ňou vozí v aute a majú sa k sebe a teda, no veď teda ako inak, musia aj spolu spávať. Boli to len veľmi dobrí kamaráti. Dve duše ktoré benefitovali jedna z druhej a potom sami zo seba. Bolo to pekné a úprimné priateľstvo. Ku koncu ich spoločných chvíľ chlapec chvíľu, už vyučený, pomáhal na rôznych prevádzkach. Jeho názory a vylepšenia páčili sa krásnej dáme a tak neváhala a neraz vyhodila aj dlhodobých zamestnancov či vedúcich pobočiek, pretože bolo prosto z chlapcových úst vyslovené že sú lenivý a prosto sú na nič a škodia prevádzke. Obchod potrebuje vylepšiť a títo ľudia prosto ženú ho dole. Mladosť a sviežosť mladej mysle či mladistvého pokroku votrela sa nielen do žíl tejto dámy ale votrela sa aj do procesov obchodných a do každej jednej z predajní. Pošetilá mladá myseľ inšpirovala túto dámu. Chlapec bol bystrý a navrhoval všade kadejaké zlepšenia. V Modre bola jedna z predajní obzvlášť zanedbaná a bývalý vedúci skladu, ktorý bol preložený robiť vedúceho tohto obchodu, sa tam len tak povaľoval a užíval výhody ničnerobenia. Keď tam vtrhol tento čudný pár, najprv všetko upratali a hneď potom chlapa spolu vyhodili. Ku*va, spávaš s ním? Poviem to mužovi!!! – vykrikoval. Bola to len dráma veľká. Dlhoročný zamestnanec. Starý Vastucha tam nemal moc, hoci poznal a uznával tohto naničhodníka len preto že bol uňho celé roky. Lojalita je však zradná vec. Chrastu treba odtrhnúť, staré chrasty sa pevne držia, ale potom to už pôjde rýchlo. Sú to len vši ktoré hnijú pod chrastou, berú výhody ale nič v skutočnosti nerobia.  Chrasty sa držia všade. Chrasty sú aj vo vzťahoch. Ale čo o tom chlapec ešte vtedy mohol vedieť. Veď sám bol chrasta. Síce ešte taká len nová, pomaly vznikajúca. Šéfky sa tiež pevne držal, pretože mal pocit že má isté výhody. Bol to premúdrelý fagan operujúc odvážnou teóriou ale bez poznatkov skutočnej praxe. Bez poznania skutočného života či nástrah trpkej reality aj toho ako to všetko občas bolí a ako musíme občas robiť ústupky alebo tolerovať iných, pretože nie všetko sa dá vždy vyriešiť tým že niekoho zo svojho života odstránime. Platilo to rovnako tak v pracovnom živote ako aj v tom súkromnom. Mladý mudrlant, neuvedomujúc si vždy celkom celý obraz situácie a možných dôsledkov určitých jeho rečí či konania. Vždy je treba vedieť kto čo prináša a kto čo nesie preč. – vystrájal vtedy z kdesi ukradnutým mottom. Chlapec bol revolucionár čo sa vzťahov týka už dávno predtým ako prišiel do bufetu. Všetko vždy len teoreticky. Nikdy si v skutočnosti neuvedomoval skutočnosť a mnohé veci, dôležité okolnosti, vôbec nevzal do úvahy keď robil tieto búrania a vykrikoval tieto odvážne veci. V tomto je mladosť hlúpa, zbrklá a neuvedomelá. Arogantná k životu dospelých. Nevšímajúca si vôbec realitu bežného života či prítomnosť nevhodného času na určité zmeny. Slepý k múdrosti či skúsenosti starších. Veľakrát sa to týmto ignorantom v staršom veku všetko vráti. Sami ochutnajú svoju vlastnú medicínu. A veru aj bude tomu tak. Matke neraz radil aby manželstvo rozviedla. Keď to nefunguje, treba to rozdeliť. – kričal odvážne pred otčimom. Každý svojou stranou vraj! Bol to premúdrelý intelektuál, ktorý si celkom ešte vtedy neuvedomoval niektoré iné veci, ktoré súvisia z dlhodobým vzťahom. Matku raz doslova pomiatol tým že Janov dlhoročný kamarát Stano, kamionista a samotár, je pre ňu ten pravý. Usmieva sa na teba mama. Páčiš sa mu a ja vidím že tebe sa on páči tiež! – diabolčil premúdrelý mladík, ktorý si často myslel že prostredníctvom jeho odvážnych a progresívnych nápadov sa dá vždy všetko opraviť a zmeniť. Chudák Stano. Bol to taký milý človek. Raz zobral chlapca zo sebou aj na cesty po Francúzku, Nemecku či po Rakúsku. Neraz Janovi požičal peniaze, pretože vedel že rodina bojuje. Páčiš sa mu mama a on sa páči tebe že? – splietal vytrvalo syn, hlavný poradca a diabol v jednom. Matka začala za Stanom chodiť na byt a Janovi sa zrútil jeho malý, mastný a na oko bezpečný svet, ktorý si z matkou vybudoval. Skončilo to tak že Jano od podlej rany a traumy z podvodu zabúdal v potravinách veci. Keď bol na nákup zabudol zobrať domov zaplatený tovar alebo zabudol na kase aj celú peňaženku. Nechápal ako mu mohla jeho milovaná žena takto utiecť. Ako sa jej len mohol dotknúť niekto iný? Možno to bola všetko karma. Zdalo by sa že tento chlapec, často modrý od jeho úderov, nepriamo mu takto vracal bolesť, ale chlapec nerobil to zámerne alebo uvedomele, bolo to jednoducho tak že chlapec bol premúdrelý poradca nešťastne zadaných. Samozvaný konzultant, psychológ a neuvedomelý rozrývač pokoja. Prisaháme Bohu že nerobil to naschvál. Narodil sa taký! Nenosil v sebe bolesť, nenávisť a nikdy neplánoval nejakú pomstu. Toto sa udialo mimo jeho úmyslov. Panoval skvelou teóriou a v presviedčaní druhých bol dosť radikálny. Nikdy si však celkom neuvedomoval následky. Vôbec si neuvedomoval druhých bolesť alebo to že jedno je niečo spraviť, stlačiť spúšť, ale druhé je potom tá realita, to všetko čo sa potom okolo toho výbuchu spôsobí. Matka sa neskôr našťastie po pár stretnutiach spamätala a vrátila sa domov. Chlapcovi sa zverili že si zo Stanom v posteli moc nerozumeli. Istoiste mal tento dôverník a pre všetkých samozvaný poradca prstiská aj v tom že sa Vastuchovej zrazu zdalo že muža nenávidí akosik viac než bežne predtým. Iste, na nervy išiel jej starý občas normálne a bežne, ako tomu v otrepaných vzťahoch často býva. Ale odkedy tu bol tento mladučký diablík a hlavný poradca, ovplyvňovateľ priam, všetky tie jeho oslobodzujúce reči o láske, slobode a budúcnosti, zdalo sa jej že neznášala starého oveľa viac. Je to bulo a nedá sa s ním rozprávať. Je to buran a jediné čo vie je hulákať. S tebou je to iné. – zvykla zasnene hovoriť ako sa s chlapcom viezla na nákup do Metra. No ale teda, Ing. Vastucha. Istoiste sa zamiloval do jej úst, očí, zadku a či ohnivého správania. Zaľúbil sa do jej vzhľadu a zaľúbil sa do jej osobnosti. Prečo ona išla s ním, keď vedela že je to nepekný trol, tlstý a nepekný obor priam, je záhada. Zábezpeky? Dedičstvo? Budúcnosť? Pripadal jej silný? Možnože ju ochráni a milovala ho niekedy vôbec? Čo sa vie je že to bol privatizér a člen mafiánskeho klubu podnikateľov Pezinka. 90 roky… Vlastnil obrovský veľkosklad potravín z ktorého zásoboval maloobchod a medzi tým aj svoje pobočky malých potravín, ktoré boli roztrúsené v okolí. Ona to všetko riadila. Pomáhala organizovať malé pobočky a skrátka bol to rodinný podnik. Jednou z malých pobočiek bol nemocničný bufet. Niektorí mafiáni a rýchlozbohatlíci sa vozili na Mercedesoch a niektorí radšej investovali. Kadejako. Vastuchovci boli skromní. Pôsobili pracovito a neukazovali sa príliš. Myslíme si že to tak zariadila matka, ktorá pochádzala s zdravšieho prostredia východu a jednoducho z poctivého rodu. Prostredia iných mravov a miesta hlbokej skromnosti. Vastuchovci mali tri deti. Z jednej vyrástla majsterka sveta v pretláčaní. To musela mať po otcovi. Nebolo to zlé dievča. Pekné a silné ako býk. Nemala zlé spôsoby a na chlapca nikdy neútočila. Myslíme si že rodina bola rozčarovaná z chlapcovej prítomnosti pretože Vastuchová svoje sympatie k nemu vôbec, ale že vôbec, neskrývala. Mohlo to byť preto že sa chcela oslobodiť z nejakého nešťastného vzťahu. Chcela ukázať že má stále na to. Nesúhlasila so svojím osudom nešťastnej manželky, podnikateľky a matky a chcela povedať že ona ešte neskončila. Každý z rodiny to pravdepodobne bral s rezervou okrem, samozrejme, muža. Potom tam boli dvaja synovia. Palo a Tomáš. Tomáš bol starší a chlapec s ním občas chodil na závoz tovaru po malých predajniach. Raz napadlo až dva metre snehu, div sa svetu, ale chlapec sa tešil celý deň po vykládkach. Tešil sa z jeho prítomnosti. Tomáš bol veľmi pekný chlapec a chalan bol z neho celý paf! Ach, tieto bezvýznamné mládežnícke pobláznenia. Je to taký ten vek, kedy myslíme si že všetko je také definitívne, miestami až smrteľne vážne. Vek v ktorom myslíme si že patrí nám svet ale pritom o živote vieme jedno veľké velikánske hovno!

Po škole chlapec ešte sem tam predával, pracoval, pre Vastuchovú. Boli spolu dlhé tri či štyri roky. Robil pre ňu v malom obchode na trhovisku. Mala tam malú búdu v ktorej myslela si že budú ľudia nakupovať, po tom čo si nakúpia na trhu. Bolo to však ťažké obdobie pre podnikatelov. Malé obchody či veľké veľkosklady začalo ruinovať Tesco a neskôr absolútne fatálny úder zasadil im Lidl a potom Kaufland. Pacienti nakupujúci v bufete mali na chlapca špeciálny efekt. Vracalo ho to do dní kedy aj jeho vodila sestrička v skupine detí nakúpiť si, alebo aj nie. Záležalo od toho kto mal ako peniaze. Neraz posunul keksík alebo aj šalát bez toho aby ho zaúčtoval. Na veľkú Eriku dával si pozor, aby nič nevidela. Aký len bol šikovný keď jeho ladné prstíky zámerne zabudli dačo zaúčtovať. Pacienti z oddelenia ženského či mužského prišli mu rovnako nešťastne uväznený ako raz bol uväznený aj on sám a tak robil tieto malé podvody a posúval im veci. Zvlášť tým chudobným. Pacientom bez peňazí, ktorí prišli si kúpiť len jeden malý keksík či päť dekagramov tresky. Navážil vždy oveľa viac. Tej to isto chýbať nebude. – povedal si. To ešte nevedel že po tom všetkom sa do tretice svätej vráti sem na toto miesto znova. Božie cesty, ach tie Božie cesty, nevyspytateľné a prenádherne bezpečne nebezpečné. Paradoxne výsmešné a často ľútostivo láskavé. Je to krásne ako nás tak vedie a my nič, myslíme si stále že sme v tom všetkom sami. V nemocnici neskôr chalan strávi dva roky ako ošetrovateľ v rámci náhradnej vojenskej služby. Ako sa ta dostal prečítate si ďalej. Chlapec sa svojej prvej depresie postupne zbavil. Keď končil druhý ročník o čudný strach, ktorý ho kedysi prenasledoval mal už iba veľmi malú obavu. Okolnosti mu napomáhali sa tomu nevenovať a teda bolo to tak ako sme už hovorili. Čo si nevšímame to tam nie je. Isto pomohla aj životaplná Vastuchová a tiež jazdenie a kone ale okrem iného, predstavte si, chlapec začal chodiť aj do kostola. Odriekanie modlitieb a spoločná viera ktorá akoby prechádzala naňho od ostatných spolu sediacich, na chvíľu ho upokojila. Na čas našiel chlapec vieru, nádej aj lásku v kostole, nevedel však ešte že raz nájde aj skutočného Boha, ktorý je aj všade inde a nielen tam. Najprv si len naivne myslel že Boh žije iba v kostole. Neskôr ho už videl všade.

Pani Vastuchová sa chlapcovi ozvala aj dlho potom čo už spolu nerobili. V Modre si prenajala malý byt do ktorého ho často volala. Len tak na kávu. Vždy bola vo švungu. Našiel ju vyšplhanú na rebríku ako si tak vlastnoručne maľovala steny na bielo. Celý čas čo sa poznali ospevovala Forbasy. Hovorila že tam opravuje dom po rodičoch, do ktorého by sa chcela neskôr nasťahovať. Pravdepodobne tým myslela uchýliť sa niekde na starobu. Má ju vraj potom tam prísť pozrieť. Všetko mala vždy naplánované. Samozrejme že nikdy neprišiel. Cesty sa rozdelili. Život jeho bol vždy nejako príliš zaneprázdnený. Nazdávame sa že dnes žije a oddychuje naspäť doma. V jej milovaných Forbasoch. Pravdepodobne má aj dáke fajné auto. Autá mala rada. Muž sa však len v hlave premiestni na túto vzácnu návštevu. Nemyslíme si že stará dáma oddychuje. To ona nikdy nevedela. Pravdepodobne má veľkú záhradu v ktorej sa od rána do večera dobrovoľne morduje. Našli by sme ju v nej, niekde na kolenách v záhone, alebo by sme ju našli niečo opravovať v dome. Nečudovali by sme sa keby sme ju našli na streche vymieňať škridlu. Dúfať chceme, že našla si aj nejakého nového muža, ktorý s ňou teraz v dome žije. Deti isto stále otravujú, veď mala ich až tri, a možno celkom rada venuje sa aj vnúčatám. Kdekoľvek je, isto je stále v pohybe.