Učeň

Chlapca už od mala priťahovali písacie stroje. Jeden raz taký videl u dedka v Modre. Veľmi starý ale úplne zachovalý a plne funkčný čierny Remington, dnes už ozajstná starožitnosť, ležal zakrytý malým uterákom na spodku veľkej drevenej skrine a chlapcovi akosik nedal pokoj. Chodil potajme nazerať do skrine a zcela fascinovaný stláčal jednotlivé písmená. Ťuk, ťuk, ťuk. Zvedavé a neposlušné okále sledovali pohyb dlhej a ploskej kovovej tyčky na konci ktorej sa písmenko pretlačilo cez čiernu pásku na papier. ab c – stálo po chvíli na papieri. Vlastne až potom ako sa chlapcovi podarilo dostať pod valec zdrap čistého listu, ktorý vytrhol z niektorej dedkovej knihy. Vaaau. Zázrak! – divil sa chlapec a už sa aj tými malými nezbednými prstíkami chystal znovu na medzerník a písmeno d, keď vtom vošla babka a vyhnala ho z izby. Chuligán jeden. Nič vám neni svaté! Áno, povedala svaté, nie sväté.

Istého dňa bol na návštevu u otca v Drevone. Drevona už bola zavretá a otec tam chodil strážiť. Chlapec chodil po opustených kanceláriách a nazeral na písacie stroje. Niektoré už boli elektrické, tie ho fascinovali o to viac. Fascinovali ho aj elektrické kalkulačky z ktorých vychádzal papier. Dalo by sa povedať že chlapec inklinoval k veciam ako sú administratíva, no kým prišli počítače, boli to najprv iba mechanické a elektrické písacie stroje ktoré obdivoval. Nevedno prečo ho to ťahalo k tejto sfére. Otec sa vždy čudoval prečo chlapca nebaví normálne remeslo. Bol prekvapený keď sa ho chlapec opýtal či sú už stroje vyradené alebo či sú ešte funkčné a  že či by si jeden mohol zobrať domov. Vaaau oci pozri! Elektrický písací stroj! – behal a kričal chlapec po opustenej kancelárií. Prečo jeho syn túži písať na písacom stroji. Veď to je práca pre ženskú. – dumal istoiste otec. Bolo mu raz aj čudné keď videl ako chlapcovi žiaria oči pri pohľade na pani za písacím strojom. Dívala sa do knihy ručných záznamov, ktoré potom prepisovala. Prsty jej behali po klávesnici a chlapec si želal že by raz tiež mohol vedieť písať na stroji tak rýchlo. Otec si želal pre syna iné záľuby. Možno nejaké skutočné remeslo. Niečo normálne, niečo viacej fyzické a mužské. Možno mal chlapec mať záľubu v drevoindustrií alebo v strojarine. To by sa otcovi páčilo. Otec prežil v Drevone kopec pracovných rokov a je v povahe Raka nostalgicky sa pridŕžať miest a pozícií. Možno preto bol aj veľmi rád že tam po rozpade môže ešte ostať slúžiť ako jediný a posledný zamestnanec niekdajšieho super závodu. Strážiť opustené haly, stroje a kancelárie. Smútiť či spomínať a prechádzať sa na miestach tak známych a kedysi milovaných. Na miestach kde kedysi panoval pracovný ruch a kde otec často počúval aký je dobrý pracant. Chodníky či koľajnice po ktorých sa prevážalo drevo zarastali burinou a veľká píla ktorú otec kedysi obsluhoval už dávno stíchla. Volali to gáter a otec s vážnou tvárou neraz spomínal na nešťastne pokrájaných, ktorí boli nedbalí a nedali si pozor. Starý riaditeľ socialistického podniku, p. Kožuch, otca vždy vychvaľoval. Otca mal rád, vážil si ho, ako si aj väčšina šéfov váži dobrých pracovníkov, jednoducho len preto že makajú a robia. Sú spoľahliví, tých majú všetci radi. Keď si raz decká boli pre balíček sladkostí, ktoré zaplatil závod pre pracovníkov na deň detí, starý Kožuch znova raz chválil ich ocka. Bolo príjemné počuť že má otca niekto rád ale očiská hnedé sa viacej zaujímali o to čo je v balíčku. Vo veľkej taške sa nachádzali západné sladkosti, ktoré len nedávno vstúpili na trh. Milka, kinderká a kadejaké drahé dobroty ktoré dovtedy neboli samozrejmosťou. Chlapec si išiel oči vyočiť. Mama im dala obrovské balíčky do chladničky aby sa im čokoláda neroztopila a decká z nich pomaly ujedali. Bol to jeho malý poklad. Tešil sa z neho a vždy po škole úzkostlivo kontroloval jeho obsah a počet dobrôt ktoré ešte ostali. Každé normálne decko sa teší z fajnových sladkostí, ktoré predtým nemalo, alebo ich vždy bolo len žalostne málo, pretože mama na také nemala. Bolo preto smutné keď raz chlapec doniesol zo školy štvorku a na druhý deň, po pravidelnej kontrole, dieťa zistilo že sladkostí už niet. Na tvári slzy ako hrachy a krivda tisla sa na jeho mladé srdce. Veď takých sladkostí nikdy nebolo a teraz už ani nebude. – nariekal. Mama kde sú sladkosti od ocka? Veď sú od ocka! Sú moje!!! – dožadoval sa chlapec právom svojho majetku. Boli ti odňaté chlapče. Možno nabudúce si rozmyslíš či ešte donesieš domov štvorku. – prehlásil Jano s diabolským úškrnom na jeho tučnej mastnej tvári a z kútika úst utrel si čokoládu. Darmo sa chlapec u otca sťažoval a darmo prosil matku o navrátenie jeho pokladu. Výchovu riadil sedliak, z núdze manžel a pažravý sadista, ktorému robilo radosť takto deti trestať. Neskôr matka prezradila že sladkosti niekde schoval a postupne požral. Niečo podobné sa stalo aj neskôr, keď chlapcom bohatá teta nechala každému po 3000 SK ale kým prišli chlapci zo školy domov peniaze už mal Jano v peňaženke. Peniaze chlapci nikdy nevideli. Možno to znie pre mnohých malicherne, niečo ako sťažnosti malej drama queen, ale potom je možné že človek nemá celkom predstavu čo takéto príhody zanechajú na detskom srdci. Chlapec mal odjakživa zmysel pre spravodlivosť, a o to viac ho vždy potom ťažila krivda. Samozrejme, že nejde o sladkosti. I keď, ide tu o dieťa, ktoré sladkosti zriedkakedy dostávalo, a tak vážilo si ich o dosť viac. Tieto navyše boli od jeho ocka. Krivda ani tak nepochádzala z ich materiálnej straty či z bolesti trestu za zlý prospech. Krivda pochádzala z bezočivého odňatia chlapcovho majetku a nerešpektovania chlapcových práv. Cudzí človek predsa nemôže siahnuť na majetok detí, i keď jemu zverených, obzvlášť ak im tento majetok ani on sám nezaobstaral. Mal sa preto zvoliť iný a vhodnejší trest. Napríklad, že nebudeš ich môcť jesť po celý týždeň, ale keďže sú tvoje, neskôr, keď si opravíš známku, si ich môžeš zjesť. Už takom útlom veku si toto chlapec uvedomoval. Ako je možné že dospelí, sadista a matka, nie. Je umenie byť dobrým rodičom. Rodičia vždy narobia kopu chýb. Dúfajme že deti bude neskôr vychovávať umelá inteligencia. Ľudia sú nanič! Ovládaný pudmi a emóciami, vždy všetko pokašľú! Veď boli moje! Veď boli od ocka. Nemali práááávo!!! Tak prečo??? – nariekal a fňukal chlapec až kým sa plačom a krivdou celkom neunavil a nezaspal. Každý nový deň tak trochu okresal krivdu a bolesť sa čoskoro zahojila. I keď ešte miestami snoril po byte a hľadal dovtedy nevídané fajnoty, akoby sa mali zázrakom niekde vynoriť z tajnej skrýše, neskôr mu bol, ako sladkosť, dobrý už aj chlieb s jahodovým džemom. Vyvaruj sa však čitateľ takéhoto konania. Akého človeka takto formujeme do dospelosti. Už dieťa si uvedomuje ak mu niečo právom patrí. A nie je to pravda, že deti nemajú mať žiadne práva, pretože sú jednoducho ešte len deti. Ak dospelí neučia svoje deti nič o základných princípoch spoločenského života, zákonoch spolužitia ľudí a ich právach, a neučia ich ani zmyslu pre spravodlivosť, nemôžu potom predsa očakávať že to neskôr jednoducho budú vedieť sami, alebo že to potom akýmsi zázrakom nájdu všetko sami v dospelosti.

Jano bol človek jednoduchého zmýšľania. Bol tak vychovaný. Vyučil sa za zámočníka. V strojárskom podniku robil len pár rokov, po rozpade potom robil už len pekára. Matka bola tiež jednoduchá a vyučila sa za tkáčku. Vystriedala zopár zamestnaní ale najdlhšie robila na pošte v Pezinku, doručovala veľké zásielky. Mala dokonca aj zbrojný pas a zbraň. Sťažovala sa večne na Karola, vodiča poštárskej Avie, že priveľa fajčí a nikdy nevetrá. Inokedy zas prišla domov so smiechom a porozprávala o tom ako sa nevedeli dozvoniť do jedného domu a tak musela na pána hlasno volať do záhrady. Nebolo by na tom nič smiešne keby sa pán nebol volal p. Pipíš. Pán Pipíš. – zvolala nahlas. Pán Pipíš, máte tu balík. – ozývalo sa celou ulicou. Ani jeden z ich rodičov nedal ich študovať vyššie ako na učňovku, hoci mamin otec bol vysokoškolsky vzdelaný pedagóg. V živote boli asi už od rodičov naučení že remeslo je zlatá baňa a tak chlapcom doporučili učilište. Chlapcov brat si vybral tesarčinu, ktorú však nikdy neskôr nevykonával a chlapec, inšpirovaný strojopisom, si vybral odbor predavač – pokladník. Zaujímali ho ekonomické predmety, hlavne administratíva obchodu, vedenie a riadenie podniku, podniková ekonomika a výrobný manažment. Najviac si však užíval prax. Stredné odborné učilište M.R. Štefánika č. 9, Pezinok bola veľká historická budova v centre mesta, ktorá vzadu susedila s ešte starším evanjelickým kostolom a jeho záhradou. Dom meštiansky bol známy i ako Palugyayovská či Petersovská kúria. Vznikol v 16. stor. z dvoch starších domov. Hovorilo sa že v triedach ale hlavne na záchodoch straší starý Palo kostolník, pijan a zlosyn, a tiež na záchodoch vraj vystrája dozorca niekdajšej evanjelickej školy, ktorý unášal mladé dievčatá a v hlbokej vinárskej pivnici ich naťahoval na škripec. Prvý ročník bol najviac fascinujúci. Všetko bolo iné ako na základnej. Decká dospievali a učitelia ich brali už pomaly ako dospelých, a podľa toho sa k nim aj správali. Bolo to také uvítanie do sveta dospelých, do všetkej tej zodpovednosti, vzdelania a životnej praxe predtým než sa všetci poberú a každý na vlastnú päsť. Pôvodná drevená brána, v triedach veľké starodávne klenby a pôvodné drevené okná. Človek sa takmer cítil ako vo filme Harry Potter, i keď vtedy ešte o ňom nebolo ani chýru ani slychu.

Chlapec si teda v septembri aj celkom s radosťou vykračoval vo svojom mexickom ponče a menčestrákoch od domu do školy. Od domu na Kupeckého ulici to bolo len asi 10 minút. Behom, keď zaspal, 5 minút. Len okolo parku a potom už len cez rušnú hlavnú ulicu Štefánikovu. Na pleciach sa mu vlnili dlhé a husté vlasy a na nose už mal aj okuliare. Do diaľky prestal vidieť dobre tak asi okolo puberty. Otec mu poradil aby okuliare nenosil. Ževraj mu zlenivie oko. On vraj tiež v tom veku dobre nevidel, ale predpísané okuliare zakopal v lese, pri Štúrovej lavičke. Babke povedal že ich stratil, ale že zázrakom už vidí perfektne. Nepomohlo a dioptria vyšla až na -1,75. Našťastie onedlho prišla revolúcia kontaktných šošoviek, ktoré mu uľavili hlavne počas jazdenia. Chlapec poháňal žrebca hore strmým kopcom ale na miesto jazdy si v ten deň viac užíval jeho nové kontaktné šošovky. Nerozumel a nechápal ako je možné že vedci strčili dioptriu do niečoho takého tenučkého a jemného že to človek ani necíti v oku. Živica či silikón to je, no bolo to skrátka neuveriteľné. Dlhé vlasy vadili hlavne otcovi. Janovi, ako milovníkovi AC/DC či iných dlhovlasých kapiel, paradoxne nie. Máš to jak teploš, čo si to furt strkáš za tie uši. – hromžil otec na garsónke. Otec bol vnímavý človek, asi videl že chlapec je trošku “bokem”, a myslíme si že mal z toho aj trochu žiaľ. Ale nikdy nie priveľmi. Veď bol to predsa len jeho milovaný syn. Jeho malý Macino. Ale učňovka! Všetky tie nové predmety. Učiteľ ekonomiky, nezabudnuteľný p. Čajkovič, im zvykol pred písomkou spievať Už ma obkľúčili, smrteľné stony úzkosti záhrobia, už ma pochováááávaa…. všetci sa na ňom vždy veľmi smiali. Vedel odľahčiť študijný stres. Rozprával vždy veľa dobrých vtipov a občas sa vychvaľoval že ma dve vysoké školy. Veľa učiteľov chodilo cez veľkú prestávku na frťana. Malý hostinec bol hneď vedľa. Čajkovič rozosmieval decká napríklad aj tým ako napodobňoval jedného zo spolužiakov, ktorý posilňoval a občas šikanoval decká. V triede obchodníkov boli samé dievčatá a len jeden chlapec, ale boli spoločné predmety, ktoré trieda mávala s triedou autoklampiarov. Bohuš bol taký typický triedny fešák. Pochádzal zo Svätého Júra. Sem tam chlapca zvalil na lavicu a chcel mu stiahnuť gate aby ho pred všetkými ponížil. Veď to títo sú vždy najviac nadržaný. Šikana im ide. Sú to tí najväčší mačovia vždy, ktorí skrývajú tie najväčšie úchylky a tajné vášne. Chvalabohu vždy zasiahli dievčatá. Potom čo Bohuša namasirovali buchnátmi a kopancami, chlapca radšej nechal na pokoji. Zvlášť Kata Kováčová, dcéra živelného Alexandra Kováča, ktorý bol neskôr známy ako Pezinský bezdomovec a poet, rozdávala poctivé rany. Rozčuľovalo ju keď sa niekomu ubližovalo. Bola všade kde ju bolo treba a aj sama sa vždy krikom či ranami vedela ubrániť. Keď vchádzal učiteľ Čajkovič, po Bohušovsky naširoko, zadieral zámerne lakťami o zárubňu a robil sa, že cez svoje svaly sa žiaľ ani nezmestí cez dvere, a tak musel prejsť, stále s rukami doširoka, bokom ako to robí morský krab. Všetci sa išli smiechom popukať. Bohuš čo chodzíš tak na široko? Čo máš melóny pod pažama? Šak za chvíľu neprejdeš ani cez dvere. – zvykol s ním žartovať. Petrasova, vášnivá matematikárka, zas vyznávala šokovú terapiu krikom. Keď videla niekoho odpisovať, alebo že nedával pozor, zvrieskla jeho priezvisko na najvyššej možnej úrovni jej hlasu, ba čo viac, až nad ňu, čiže jej výkrik sa vlastne zmenil v neuveriťeľný škrekot. Žiaci sa ani tak nebáli jej samotnej ako tohto náhleho vreskotu respektíve škrekotu. Chlapec si občas zabudol okuliare a na šošovky nie vždy boli peniaze, boli vtedy ešte nesmierne drahé, a tak sa neraz vydal do školy len tak. Okrem toho stále pokúšal otcovu teóriu namáhaného oka, ktoré sa tak zázračne vyliečilo, a tak  žmurkal raz jedným a raz druhým okom a tak nešťastne že zaostroval rovno na Bohuša. Nevedno prečo ale Bohuš, mačo, fešák, kulturista a supermodel v jednom, sa vtedy celý zháčil a odvtedy už dal chlapcovi pokoj, ba čo viac, vyhýbal sa mu na míle. Zdalo sa mu asi že sa chlapcovi páči a bolo by predsa pre Bohušov imidž tvrďasa a sexidola absolútne nepredstaviteľné byť s týmto chlapcom čo i len kamarát. Zvláštne ako sa veci občas vyvinú. Neskôr dal vtipkár Čajkovič chlapca, asi aj zámerne aby sa mohol potichu sám pre seba chichotať, dokopy s Bohušom kvôli školskému magazínu, na ktorého produkcií sa mali podieľať žiaci. Nikto nemal záujem keď škola s týmto nápadom prišla, ale chlapec, zamilovaný do vtedajších revolučne nových technológií, tlačiarní a prvých počítačov sa hneď hlásil, div si nešiel rameno vykĺbiť. Chlapec sa išiel šťastím pocikať. Ja a šéf školského magazínu? A tak aj bolo. Spolupráca s Bohušom bola, ako sa dalo očakávať, nie priveľmi plodná. Bohuš sa väčšinou iba špáral v nose a obzeral svoje ukážkové brucho alebo si hladkal bicepsy. Inokedy zas nadvihol tričko a prechádzal si prstami po kockách, pričom jedným okom aj sledoval chlapca, aby zistil nakoľko ho to vlastne zaujíma. Akokoľvek by to aj mohlo byť pre chlapca príťažlivé, ten mal hlavu niekde uplne inde. Bohuš po škole hneď odchádzal domov, zatiaľ čo chlapec, celý v extáze pod vplyvom svojho nového poslania, sedel v IT triede až do večera. Neraz ho vrátnik aj upratovačka už div neprosili aby skončil, lebo že chcú už zavrieť školu a ísť tiež domov. Vždy si vybral ten najlepší počítač s tou najviac super obrazovkou. S najviac super znamenalo s tou najväčšou. Žiaľ každá z obrazoviek vážila asi sto kilo a pripomínala prvý televízor ale veď kam by sa len ľudia podeli keby nebolo najprv týchto obrov. Boli tam nejaké PC 286, 386 a aj posledný model 486 alebo to bola už 586 ktorá už nemala Norton Commander, také tie modré tabuľky, ale mala už Windows 95. 95 bola absolútnou revolúciou v počítačovom softvére, a potom prišla ešte lepšia 98 a potom prišiel prelomovo šitný Windows 2000. Každý pokrok niečo prinesie ale zároveň každý pokrok aj niečo doserie. Je to tak so všetkým čo napreduje, je to tak s každým pokrokom. Akokoľvek, nepísalo sa teda neskôr už cez T602 ale Word. Chlapec sa išiel šťastím pominúť. Kde by sa on dostal k takému vybaveniu, veď v rodine bolo ledva na salámu. Zlomyseľná Petrasova, matematikárka a IT guru v jednom, ktorá si ctila staré veci, ho nútila občas písať cez T602 aj napriek tomu že už tam kdesi bol aj nový WORD. Akokoľvek, keď ju povolal aby mu poradila zarovnať v T602 text, stihla si prečítať čo chlapec do školských novín píše a nazvala ho zbytočne komplikovaným. Na čo to vraj všetko, píšte jednoducho. Píšte jednoduché veci, vyjadrujte sa vecne. Žiakov nebudú zaujímať tieto vaše litánie. – poradila mu vtedy a s úškrnom odišla z triedy. Ešte predtým stihla naňho znenazdajky zvriesknuť, div že ho neporazilo, za záhadne zapnutú 586, ktorej obrazovka sa rozžiarila hneď vedľa neho. Obrazovky mu ešte viac zničili oči a dioptria vyšla na 2.5. Školské noviny mali úspech. Chlapec písal články o tom ako sme premnožení a ako si ničíme našu planétu a tiež ako si ju radšej uchovať a tiež písal o ľudských vzťahoch. Vtipne vsúval rôzne spoločenské témy či zaujímavosti o zvieratách. Písal aj o škodlivých účinkoch alkoholu, obzvlášť na mladých. Dokonca tam vyrobil vlastnú osem smerovku a tiež malú krížovku o ktorej celá škola tvrdila že je chybná, že to nevychádza, alebo že tajnička nemá zmysel. Darmo sa chlapcovo meno pyšne týčilo v kolónke editora, Čajkovič neskôr nazval časopis príliš poučným a tak trochu nudným kazateľským dielom a odporučil odľahčiť. Keďže chlapec nevedel o čom by mal asi písať a čo by asi tak mohlo okrem sexu, zábavy, hudby, cigariet a alkoholu dospievajúce decká zaujímať, jeho článok o vážnych dôsledkoch predčasného sexu v živote tínedžerov bol zamietnutý, časopis po roku skončil. Napriek tomu že decká prosto „hovadiny“ nečítali, sa ho za rok predalo asi tak 500 kusov! Najprv sa predával v školskom bufete za korunu no potom sa nepredaný vzácny náklad, z rešpektu k chudere tlačiarni a z úcty k stromu – papieru, rozdával zadarmo.