Zo základnej do učňovky

Doma sa zatiaľ nič nezmenilo. Po peniazoch z bytu neostalo nič len prerobená kuchyňa a na dome opadávajúca bridlica a relatívne vzdorovitý a odolný biely brizolit. Ivan a Miša rástli ako z vody. Akoby aj nie. Otčim robil pre miestnu pekáreň a nosil domov koláče, pečivo, múku, tvaroh, vajcia, mlieko a vlastne všetko ostatné čo bolo tam v komore pre veľkú pekáreň BAGETA Pezinok. Otec sa na garsónke chlapcovi smial že nevie po ňom spláchnuť, lebo že chlapec neje nič len rožky a tie zvyknú na hladine vždy plávať. Janovi sa ale musia uznať jeho zlodejské vlastnosti a snaha o uchovanie rodiny a nachovanie decák. I keď chlapcovi vára od otčima či matky nie vždy zachutila, makovník, orechovník či francúzske pečivo a sladké croissanty, trafili sa mu do chuti. Gottshallovi sa zas musí uznať že podporoval chudobu ako takú. Neplatil im síce veľa ale nechal ich kradnúť. Neskôr nainštaloval kamery, ktoré nikdy nesledoval, alebo ich sledoval len tak, z jeho stareckej nudy. Dnes to pravdepodobne vedú jeho deti, ktoré si záznamy starostlivo, istoiste, prezerajú každý deň. Syn alebo dcéra. Muž jeho dcéry hádam? Vraj mu manažovanie nešlo tak dobre ako otcovi. Na každého bohatého našiel sa však kríž. Viete ako to je. Myslíme si, že si veľmi nerozumel s jeho xantipou ženou, riaditeľkou základnej školy na Bielenisku. Bolo to jedno odporné ženisko namojveru, tvárila sa akoby zjedla všetku múdrosť sveta a nosila sa ako modelka vo výsluhovom dôchodku. No ale čože by sme len nedali našim ženám. Vozila sa na lepšom aute ako on. Žije ešte starý pán Gottschall? Krivkal na ľavú nohu a bedrový kĺb mu spravil zo života peklo. Žalúdok ho asi trápil tiež, ten smrad sa občas nedal vydržať. Veru každý jeden život je vraj nastavený tak aby sme si príliš nevyskakovali. Všetko úmerne nášmu karmickému cieľu vraj. Pán Boh dá ale pán Boh aj berie. Nikto krížu neunikne a každý máme, na tom svojom levely životnej pohodlnosti, aj svoje vlastné problémy. Každý nesieme si ten svoj vlastný kríž. A je to tak dobré! Často sa však stretáva bohatosť, chudoba či obyčajní ľudia na tom jednom a tom istom. Robí nás to všetkých rovnakými. Sme to my vždy len na jednej lodi takto. Je to láska, je to zdravie, je to choroba a je to smrť a sú to deti, je to sexuálny život, sú to potreby, a je to frustrácia z toho všetkého a je to všetko občas len márnosť šedivá. Čo tam ešte chcete? Gotshal bol veľký človek. Mal také to základné ľudské cítenie. Ako majiteľ bol nanajvýš tolerantný voči krádežiam či vynášaniu, ako to vtedy všetci radi volali. Vynášalo sa. On vynáša. Ona vynáša. Berú, áno, ťahajú plné tašky domov, tak je veru. Na nevidzela si ju minule s týma plnýma taškama. Len by ju vidzel, len by ju chycil.  By vidzela. Všetci na seba kydali ohľadom práce a každý každému prial aby ich majiteľ prichytil. Ten je pomalý a tej zase zhorelo a tá je celkom nanič. Celý vozík chleba? Vyhodzil sa zhorený? Také plytvanie! Ešte dobre že to neví!!! Niekoľko rokov robila v pekárni aj matka chlapca, ale nebola ona veru na šikovnú, svižnú a tvrdú robotu veľmi stavaná. Ako áno, porobila, ale to by sa videlo chýb a pochybení či daromnosti, lenivosti a pomalosti. Zároveň boli však všetci v pekárni super priatelia. Nikdy nikoho do očí neuraziť. Janovu ženu nesmieme. Jana máme radi. Niekedy by bolo lepšie povedať človeku pekne. No, nehodíš sa sem. Si nešikovná a pomalá zlato! Je to už raz tak vo svete opíc, že po celé stáročia sa nikdy nič v medziľudských vzťahoch nezmení. Pretože prosto nie sme k sebe úprimný. Nehovoríme si do očí pravdu pretože sa nazdávame že môžeme niekoho uraziť. Ale veď konštruktívna kritika nie zlá. Zvlášť keď ju podáme priateľsky. To ako to často druhý zoberie už nemôže byť predsa náš problém. No darmo, sme my len jedna veľká groteska. No nie je to na nás to najkrásnejšie? A môžete si myslieť že hádam sa raz niekam aj dostaneme, žiaľ, zdá sa, že ľudia prosto majú svoj spirituálny limit a nedá sa spraviť nič s tým že sme iba ľudia a máme jednoducho radi svoje staré spôsoby. To kým sme a to ako sa k sebe správame. Načo by aj človek niečo menil. Budeme si tu takto hovieť až do skonania sveta. Amen a Boh nám žehnaj. Veď nám aj žehná. Všetko v našom živote má zmysel a všetky naše skutky, často i tie zdanlivo zlé či zcela mimovoľné, boli, sú aj budú potrebné. Je toho tak málo čo vieme o tom ako fungujeme. Ale ani vedieť nemáme. Snažte sa vraj deti moje, snažte sa byť dobrý. Snažte sa byť ako ja lebo zlo dobehne vás, zlo vráti sa rovno ku vám!

No teda, p. Gottschall, ak aj niekoho chytil s plnou taškou, robil sa radšej že nič nevidí. Bol to p. Gottschal,  mlynárov syn z Veľkého Bielu a ľudský človek vskutku. Neplatil veľa ale ľudí mal rád. Veľa Mečiarovských rýchlo zbohatlíkov a privatizačných oportunistov malo, celkom paradoxne, aj ľudskú tvár. Nevie sa či pán Gottshall bol rýchlo zbohatlík. Privatizér to asi bol, keďže rodina po desaťročia vlastnila mlyny a zväzu tu už nebolo, ale bolo to asi vtedy prirodzené. Keď mu bol raz chlapec zbierať v sade popadané jablká či hrušky, p. Gottshall mu prezradil že pochádza z mlynárskej rodiny, kde jeho otec mal naň veľký vplyv a mlynársko pekárska tradícia nesmie zahynúť. – Dôležité je v živote sa snažiť a tvrdo pracovať – často vypustil z úst, spolu s nesmiernym zápachom, ktorý mu išiel od žalúdka, ako tak viezol chlapca domov. Chlapec mu neraz išiel na rodičovský dom zbierať jablká a hrozno. Všetci dostali najesť a aj niečo do vačku. Bola to prvá ozajstná chlapcova brigáda. Keď sa viezol v drahom aute a jeho hnedé okále chodili po palubovke, mal vtedy potrebu p. Gottshall často podotknúť že nič nie je v živote zadarmo a že v živote sa treba prosto snažiť aby človek niečo v živote aj mal. Bol to dobrý človek, komický tiež, ešte sa k nemu vrátime. Dni, týždne, mesiace či roky sa míňali a medzi školou a koňmi ani veľmi nebolo na nič iné čas. Chlapec sa ani nemal kedy priveľmi nudiť a hlúposti dospievania sa akosi diali za chodu, popri škole a koňoch. Prvé bozky, dlhé vlasy či flanelové košele. Rozťahané svetre, Nirvána, Cranberries, Anarchia či mestský život mladých ľudí Pezinka. Nejako ho to všetko šmrnclo len tak okrajom. Zatiaľ čo hormóny či dospievanie udieralo naplno do jeho rovesníkov, on akoby zázrakom vždy ostal tam niekde mimo toho všetkého. Tam niekde na boku. Tam niekde vzadu. Tam niekde mimo. Mal on vždy svoju vlastnú vieru a svoj vlastný svet. Paradoxne mal vždy nesmierne napojenie na okolitý svet a hlavne na ľudí. Ľudia ho milovali, ľudia ho vyhľadávali. Budeme o všetkom hovoriť neskôr. Akokoľvek opustene to znie, raz ho vtedajší súkmeňovec a TEENAGE pijan Matej našiel pri Pezinskom kláštore a rovno pri Kristových nohách. Tam pod krížom. Už je odstránený. Schovali ho dovnútra kostola. Chlapec vtedy hľadal svojho Boha. Napokon ho našiel ale cesta bola neľahká. Vlastne bola to cesta ľahká, len treba chcieť. Sedel tam pod krížom a spytoval sa Krista rôzne otázky. Dúfal, ze v jeho mladej zamotanej hlave pride potom aj nejaké rozuzlenie. Mnohé životne otázky či smerovanie bude zazrakom vyriešené. Ako keď hovoríte túžobne k niekomu alebo niečomu alebo možno i vymyslenemu Bohovi či predmetu v ktorom veríte ze sa môže nachádzať Boh a pýtate sa na ďalšiu cestu alebo zmysel toho všetkého či zmysel niečoho konkrétneho. 

– Čo tu robíš? Prečo sa robíš zaujímavým a prečo od nás utekáš? Čo vlastne chceš? A na čo sa tu vlastne hráš? – napomínal Matej. Snažíš sa byť zaujímavý, vyhľadávaš pozornosť? Nie je to populárne a nie si in, nemysli si že ťa pôjde niekto hľadať. Magor!

Chlapec za svoj pomerne zdravý tínedžerský vývoj vďačil koňom a tiež jeho odvekej vášni nájsť Boha. Mesto ho nebavilo. Akože raz pobral s Eliškou Rohypnol a ani nevedel vtedy ako sa dostal domov, ale drogy či medikamenty vtedajšej doby mladých ako také mu vôbec, ale že vôbec, nechutili a nedávali mu zmysel. Pamätá si ako dal prednosť marihuane pred tabletkami ale to tiež dalo mu vtedy zabrať. Povieme si o tom. Alkohol mu nechutil. Na Svätojurských party sa nudil a povaľašský život dogrcancov mu nedával nikdy nejaký väčší zmysel. Bol to prosto človek čistej mysle a žiadny len jednoducho idúci si debil ktorý požerie hocičo len preto že sa sa to v jeho veku a v tej dobe nosí. Dopriali by sme dnes deckám poriadne hobby. Pofľakovanie už proste nie je in. Za všetko iné aj vďačil svojmu intelektu. Vždy bol spirituálny. Bol to mudrlant a večný vyznávač úplnej pravdy. Burčáku sa tiež dosť vypilo. Monikin jazyk zo sídliska Sever bol niekde až tam vzadu, div sa vtedy nezadusil. Bol to prvý naozajstný bozk. Nechutil mu vôbec. Eghhhh. Fuj. No nechutilo mu to, ale že vôbec! Vždy však chlapec stihol ujsť pred úplnou pohromou. – Kam zas ideš? – sypela rovesníčka Monika. Je divné že to vtedy skúšal z dievčatami… Lucia od koní. Koľká to len láska. Pusinky a držanie sa za ruky. Okuliare mu vtedy vadili. Keď objavil kontaktné šošovky bolo to ako objaviť prvý mobilný telefón. Mimochodom, obidve tieto veci si jasne pamätá. Lucia ho chcela bozkávať ale rám okuliarov bol príliš v ceste. Zuzana a naše vlhké dlane. Vždy mal však schopnosť ujsť niekam inam. Bol to majster útekov. Majster únikov vskutku. Nič čo ho nebavilo nepretrvalo uňho prílišne dlho. Je tomu tak u všetkých. Je tomu tak dodnes. V ôsmej triede základnej školy mu bolo, kvôli celkovému prospechu, doporučené ísť na učilište. Chlapca škola nikdy nebavila. Bavili ho rôzne predmety pokiaľ boli podané dostatočne inšpirujúco ale inak to bol žiak podpriemerného prospechu a záujmu o školu a vzdelávanie ako také vôbec by sa mu hádam iba dostalo vtedy ak by to bolo zaujímavo podané.  Bol to veľký svet ísť zo základnej do učňovky. Predstavte si, vykali Vám! Učňovka bola plná ohromných zážitkov kde škola sa striedala s týždňami praxi. Chlapec mal pocit že zavítal do sveta dospelých a stával sa z neho ozajstný mladý muž! Prišlo aj obdobie prvej naozajstnej depresie a v jeho živote sa objavila p. Vastuchová. Vždy je tam niekto kto nás zdvihne! Je to už raz tak. Nikdy nie sme na to všetko úplne sami.