Cvrčky moje už vás nieto. Malý byt som opustil. Dom veľký ma víta preto. Dedo posteľ pripravil.

Sťahovanie

Istotne sa ešte veľakrát v našich spomienkach vrátime do chlapcovho bytu. Hádam sa ešte voľačo nájde v prázdnej hlave pisateľa a tak sa budeme musieť vrátiť. Bola by škoda čohokoľvek nespomenúť, pretože sa nazdávame že to všetko, celé ako je, stálo za to. Dobré či zlé, na život sa vždy oplatí spomínať. Sem tam to zabolí ale inak to bolo fajn. Divoká jazda. Čo mu vlastne pripomína jedno celkom mrazivé dobrodružstvo. Keď by sme mali ešte čosi v unavenej prázdnej hlave nájsť, bol by to jeden strašidelný moment tam od bytovky. Spomínali sme jeho záľubu v autá, ktorá ho dnes už chvalabohu opustila. Radšej naskočí na vlak, autobus alebo mestskú hromadnú dopravu akoby mal vlastniť a udržiavať auto. Šoférovanie ho neskôr unavovalo a keď ma niekam ísť, radšej si vo vlaku prečíta dobrú knihu, alebo sleduje ľudí v električke. Sú zábavní. Momentálne sa mizéria v ich tvárach dá lacno kúpiť a draho predávať, toľko jej je, ale nie všetci sú takí. Nežijeme asi celkom ideálnu dobu a tak je to pochopiteľné že sme občas nasratí. Autá má stále rád ale pominul sa už ten chtíč jedno nevyhnutne vlastniť. Navyše mu asi pred rokom zobrali vodičák za alkohol zbytkový a vybavovať nový nemá chuť ani potrebu. Čo ste mali, malé pivo? – pýta sa policajt ustarane. Nie, pán policajt, ale včera som vypil u sestry na opekačke hodne piva. – odpovedal smutne  muž. A to ste nemohli ešte chvíľu doma počkať? – mrzelo to policajta akoby odoberal vodičák svojmu synovi. Hladina ukazovala 0,11 či 0,011 či koľko. No prosto volajú to zbytkový. Poslali ho na pol hoďku čakať. Taká milá sympatická tvár, pekný muž, škoda mu zobrať vodičák. Dáme ešte fúkať neskôr. Mladý policajt aj akosi vášnivo strkal mu o pol hodinu neskôr prístroj do úst, mali ešte ten starý, dnes už majú bezkontaktný, no ani len tá pracovná vášeň nepomohla a mužovi odobrali vodičák. Kleslo to len o pár čísel ale alkohol tam stále bol.  Za svojho života si nakúpil zopár pekných tátošov ktoré však jeho neposednú povahu vždy znudili a tak ich predal za polovičnú cenu, len aby si neskôr mohol znovu priplatiť za nové. S peniazmi mu to nikdy nešlo. Akokoľvek, autá už ho veľmi ani nezaujímali. Vždy sa rád pozrie na nové modely. Odborným okom pokuká, na jednom mu už viečko trochu ovisá, väčšinou len na design, ale inak sa už vôbec nezaujíma. Každá vášeň, každý chtíč raz stratí sa. Vyrastieme z neho. No, ale poďme späť k mrazivému výletu. Malé decko, asi tak desať – jedenásť, hraje sa na parkovisku pri bytovke, keď tu zrazu pristaví sa pri ňom Honda Prelude. Bola to tá z roku 1989, ktorej sa otvárali a zatvárali predné svetlá. Také autá vtedy neboli bežné. Decko poznalo len škodovku alebo žiguláka či moskvič tiež. V aute sedel dlhovlasý mladý muž a na niekoho čakal. Malý cigán pozeral na auto ako na zázrak. Dokonca si smelo vyžiadal aby sa mu svetlá predviedli. Muž sa zasmial na drzosti malého nespratníka a predviedol mu svetlá. A kde vlastne býváš? Ty si odtiaľto? Kde máš rodičov? – vypytoval sa podozrievavo muž. Asi mu nebolo celkom jasné prečo bol chlapec taký zvedavý a otvorený a tiež čo robil vonku sám. Musel mať z neho sám poriadnu zábavu. Okále ako srnka nazerali mu dovnútra drahého auta. Vaaaau! – očilo očiská chudobné dieťa z nepodarenej rodiny. Chceš sa previesť? – opýtal sa mladý bohém. Decku začalo prudko biť srdce. Niečo mu hovorilo že by nemal cudzím ľuďom nastupovať do auta, ale zároveň chcel sa previesť. No, tak dobre. – povedal chlapec a muž ho posadil na prednú sedačku spolujazdca. Sedadlá boli kožené a nízko položené. Decko naťahovalo krk aby videlo na cestu. Za palubovkou ho bolo ledva vidieť. V aute sa vanula zvláštna vôňa. Drahé vône decko tiež nemalo odkiaľ poznať. Chlapec mal zmiešané pocity, zväčša to bol strach z toho do čoho sa to znova raz pustil. Rovnako aj vtedy keď si vyspieval pozvánku ku školskej zubárke. Bohém naštartoval motor a vyrazili na cestu k Limbachu. Cez ulice to bola športová jazda a neskôr na voľnej ceste chlapčisko až zatajovalo dych, keď silný motor pritlačil ho do sedadiel. Na stovke boli za chvíľu. Muž si však naraz všimol že si to už decko nejako neužíva a skôr na jeho malej tvári videl strach. Bojíš sa? – opýtal sa ho. Chlapec nič nepovedal, nechcel priznať, ale muž to pochopil ihneď. Neboj sa. Tu sa otočíme a zoberiem ťa naspäť. Tak sa maj a poslúchaj! – zasmial sa muž a decko utekalo vystrašené domov. Samozrejme, znova, nič o svojom výlete nikomu nepovedalo. Vlastne áno. Povedalo to Dankovi. Ten len neveriacky krútil hlavou. Veď ťa mohol uniesť. To si nevedel že dospelý unášajú deti? – opýtal sa Danko. Nooo, ano, trochu som sa neskôr aj bál, že kam ma to vlastne vezie. Ako sme už hovorili, decko bol samorast a len zriedkakedy dával naňho niekto pozor. Úmysly bohéma  boli pravdepodobne viac než čisté. Potešiť toto chudobné no zato veselé a šibalské decko. Ale nemuselo sa to takto skončiť, a preto ho dnes z jeho výletu tak trochu aj mrazí. Keby sa chlapík rozhodol inak, bol by to iný človek, možno lovec či predátor, už by ho nikto nikdy nemusel viac vidieť. Chúďa mamička. Isto iste by sa zbláznila keby jej malý šibal v ten večer nevošiel naspäť do dverí. Neutekal hneď k zemiakovým plackám a ani ruky si predtým neumyl! Dnes je dobré že učia deti pozornosti a opatrnosti a rovnako im vysvetľujú nástrahy takéhoto konania. A aj keď deti budú vždy len deti, ktoré sú nadovšetko dôverčivé a naivné, treba im stále súkať do hláv aby sa mali na pozore. Nie však do nich nalievať strach. To by hádam potom snáď od strachu už ani len z domu nevyšli. Školák to bol inak priemerný. Škola ho nikdy nebavila. Nosil domov trojky občas štvorky, päťky. Vysvedčenie plakalo aj trojkou zo správania. Bol to stále taký nezbedník a hlavne bol to triedny klaun. Mnohé učiteľky ho ale mali aj napriek tomu radi. Nikto už na ňom nesedel ani ho nebil a nešikanoval. Spolužiakov mal všetko dobrých. Fantastické decká. Tu je dobré spomenúť, aké je dôležité mať chápavú, rozumnú, inteligentnú a ľudskú triednu učiteľku či učiteľa, ktorí chápu jedinečnosť povahy každého žiaka, možno aj dôvod jeho správania a volia správny prístup a väčšiu toleranciu. A mnohí, mnohí učitelia, vidia aj viac než to. Vidia akoby až pozabučky. Týchto môžeme volať PEDAGÓG. V mnohom potom títo dospelí dokážu ovplyvniť žiakov prospech či celkové napredovanie a dokonca aj jeho neskorší vzťah k škole či životu ako takému. Sú to nesmierne dôležití ľudia v živote týchto detí a určite by mali mať nadštandardné platy. Nové triedne ho brali na školské výlety a boli aj na zopár dní sa kúpať s triedou v objekte Diakovce, kde aj nocovali a chlapec zažil svoju prvú diskotéku. Nosil vtedy dlhé vlasy z ktorých voľakto mu spravil culíky. Všade chcel byť a bol stále v stredobode pozornosti spolužiačiek. Vlastne všetkých. Nevedel skôr kde a koho ísť kedy ulapiť, upútať, ale ľudia ho milovali. Mrzelo ho však ak sa venoval viac inej ako tamtej alebo strávil čas v menej zaujímavej spoločnosti. Dodnes si pamätá aké to bolo namáhavé sa takto správať. Dnes už nemá to nutkanie. Sem tam ho to ešte posadne ale viac menej je mu dnes už všetko šťastlivo jedno. Nepotrebuje byť v pozornosti a ani nepotrebuje byť populárny. Dosiahol určitý duševný a materiálny level ktorý ho teší a život a ľudí ma prosto rád. Za spomienku ešte stoja aj jeho úteky z družiny, alebo to ako sa raz spravil uprostred dňa chorý a ušiel zo školy. Všetko to spôsobil fakt že vlastnil svoje prvé kľúče a bytovka bola akoby za rohom. Fándlyho školy dvor viedol doslova už len k plotu ktorý bolo treba preskočiť, a bol doma. Pri tom plote vždy kvitol voňavý orgován. Nedal sa zabudnúť ani dnes, aj keď bol chlapcovi vtedy akoby úplne ukradnutý. Evidentne nie až tak veľmi keď si jeho krásu, vôňu a zjav dodnes pamätá. V družine sa poobede vždy strašne nudil a tak, keďže býval za rohom, nabral tendenciu pravidelne utekať. Hovel si vtedy jednoducho sám doma a pozeral televízor alebo išiel ku koňom. Družinárka išla zošalieť. Neskôr mal úteky pod hrozbou “smrti” zakázané. Kľúče mu boli odobrané po tom čo sa uprostred dňa v škole spravil chorý, herec jeden, a odišiel domov pozerať Toma a Jerryho. Keď prišla matka či otčim z roboty spravil horúčkovité divadlo že odpadáva. Manipulant a klamár je to. Nič mu neverte! Boli to fajné dni takto o samote. Len on a nejaký ten chlebík s maslom. Len on a jeho pokoj, on a jeho telka. Určitý level tejto samoty a tohto pokoja si užíva dodnes. Je to asi v jeho povahe. Býva sám. Chodí sám na dovolenky. Keď chce ľudí, blízkych a kamarátov tak si ich vyhľadá, nájde si nových alebo zájde k tým starým.

No, ale ešte pred tým ako sa teda z bytu odsťahujeme poďme porozprávať o Paľovi. Na tretie sa prisťahoval basketbalista. Keďže celý poschoďák žil basketbalom, slávna hala bola hneď vedľa, každý bol akoby posadnutý rôznymi hráčmi. Paľo bol fantastický človek a pekný mladý muž. Deti mal veľmi rád. Bol to správny, zdravý a psychický vyrovnaný mladík, myslíme si že niekde z dobrého východu alebo stredu Slovenska, kde sa dodnes rodia “normálny” ľudia pretože to prosto majú v krvi. Nech sa nikto neurazí ale muž si všimol mnohé rozdiely jednotlivých regiónov a všetko mimo Bratislavy či jeho okresu bolo akoby viac normálne a viac poctivé. Prepáčte ak sa mýlim. Blaváci a okolie boli prosto vždy tak trochu iní. Nevraví sa že horší, ale akoby viac pošetilí a menej tam dolu pri zemi, akoby ich ani nemala naša matka zem. Akokoľvek, Paľo si decká vážil, vážil si že ho obdivujú a že chcú tiež hrať basketbal. Nemal v sebe kúska namyslenosti alebo arogancie. Decká mu chodili do bytu. Niekedy nás tam bolo hádam aj celý tucet. Nechápem ako to vydržal. Mal peknú mladú priateľku ktorá za ním občas chodila. Ale inak tam býval sám práve kvôli tomu že mu tam zrejme klub prenajímal byt. Bol to profesionálny hráč. Každý mal s Paľom svoje vlastné záujmy, každý chcel byť v jeho priazni a decko malo svoje záujmy tiež. Chlapci si pýtali podpisy či fotky alebo chceli len tak sedieť v jeho obývačke a pozerať na nejaký zápas tiež. Podávala sa malinovka a nevšedné pistácie. Tie málokto kupoval. Paľo bol asi pri peniazoch. Iste, väčšina si myslela že je to bohatý basketbalový hráč. Vždy sa smial a tvrdil že nie je. Veľa udalostí je v psychike potlačených ale nevedno prečo. Pamäť na jednotlivé veci sa akoby u človeka rozvíja postupne. Často ako starneme sa odkrývajú niektoré veci a stávajú sa nám oveľa viac jasné s pohľadom do minulosti, prítomnosti či budúcnosti. To kým sme dnes však bolo vždy aj to kým sme kedysi boli. Rodíme sa rovnaký a rovnaký zomierame, je naivné si myslieť čokoľvek iné. Ľudia sa nemenia, zajtra dovidenia. – zvykol hovoriť maminej sestry muž, keď mu kričala aby sa už konečne zmenil. O všetkom neskôr. Je to Baran. Tí sa asi nemenia, hádam možno len trochu formujú ale veď kto nie. Akokoľvek, ako raz tak s mamou, asi tak 5 rokov dozadu, muž prezeral rodinný album našiel tam fotku, kde bol s Paľom odfotený. Paľo mal dokonca aj krásneho psa, ten tam bol tiež. Na zadnej strane fotky bolo fixkou napísané Paľo a jeho meno bolo vo veľkom srdiečku. Muž sa pýta matky. Mama toto som si tam napísal ja? – čuduje sa muž svojej otvorenosti v takom mladom veku. No, asi áno, myslím, takmer určite, veď kto iný. – odpovie mama a čudne sa pritom zatvári. No jasné mama! – zaujato vystrelí muž. Pamätáš si ako som mu bol raz večer odniesť nášho divokého jana? Ukradol som kvet z kuchyne, obliekol som si tvoj dlhý vlnený sveter a dokonca aj tvoje šľapky, ktoré mali vysoké opätky. Zazvonil som mu a núkal som mu kvet. – otvoril sa muž. Nie, to si chvalabohu nepamätám. To si naozaj spravil? A prečo? – pýtala sa šokovaná. Neviem mama. Chcel som ho asi len potešiť. – odpovie muž. Muž si pamätá že ho jedného dňa na sídlisku zastavil Paľo a jeho priateľka, ktorej asi o udalosti všetko povedal. Tá ho chytila za jeho malé spotené ruky, kľakla si pritom, to si chlapec pamätá, a pýtala sa ho. Je doma všetko v poriadku? Chýba ti niečo? Mamina aj otec, sú na teba dobrí? – pozerala naňho láskavým pohľadom. Áno, mám sa dobre. – škeril sa chlapec nadovšetko zmätený nad takou otázkou a rovnako pohnutý láskou a pozornosťou niekoho cudzieho. Bolo to pekné dievča ale vôbec, ale že vôbec, nerozumel prečo sa ho to všetko pýta. Všetko prišlo a zapadlo do seba neskôr a postupne, ako tak premýšľal občas nad svojím životom, pochopil aj rôzne chovanie a zámery rôznych ľudí, ktorí sa v jeho živote vyskytli. Muž si myslí že za svoj život dostal pravdepodobne do pomykova tak dobrých pár desiatok ľudí, ktorý mu chceli akoby pomôcť, alebo ho aj zničiť. Ale, akoby aj mohli keď nebolo čomu pomáhať a nedalo sa ničiť. Dieťa, Chlapec aj Muž sa vždy cítili rovnako dobre “pomätený”. Nemali o sebe nikdy pochybnosti. Skôr to bolo tak že on väčšinou nerozumel tomu o čo sa oni snažia. A rovnako tak, oni väčšinou nerozumeli tomu kto on vlastne je a prečo niektoré veci robí. Dnes je všetko svetlejšie a jednoduchejšie. Dokonca sa doba chvalabohu trochu zmenila. Nie však priveľmi. Stále, bolo to asi odvážne vtedy, sem tam vyniesť smeti v maminých svadobných šatách v botách na opätku. Brat išiel vtedy od hanby zošalieť. Dodnes to rád pred ľuďmi všetko spomína a vyťahuje ale muž sa mu dnes už len smeje. Pred jeho kamarátmi, ale aj doma spolu s Janom, chlapca vtedy začali volať teplý Emil. Nedostalo sa mu chvalabohu nejakej šikany. Chlapec si len pamätá že pre tieto veci nemal u nikoho doma vtedy pochopenie, ale nikto mu vtedy nejako neubližoval, dokonca ani Jano. Ignorovali to, brali ho takého aký je, a to bolo dobré. Označkovali ho ako teplého Emila, čo ho trochu mrzelo, ale inak nič horšie sa nedialo. Chlapec cvičil chvíľu aj gymnastiku. Vedel urobiť šnúru či dvojité salto alebo aj štvornásobný rondat flip. Bol v tom dobrý ale keďže bolo treba krúžok platiť, rodičia záujem veľmi nemali. Rovnako tak skončilo aj plávanie či karate a taekwondo. Je veľkou chybou rodičov keď nepodporujú doma talent svojich detí ale v tomto prípade to boli asi načisto finančné záležitosti rodiny. Večný chaos a neusporiadanosť tiež! Chlapec naďalej chodil ku koňom kde nebol vôbec výstredný. Výstredný nebol ani v škole. Bolo to zrejme teda len zopár momentov ako Paľo či tie smeti, ktorými líšil sa občas od ostatných detí. Inak to bol vcelku normálny obyčajný chlapec, ako aj každý iný. Niekto by to dnes nazval ojedinelé incidenty. Muž to nazve slobodná myseľ chlapca a dieťaťa. Deti málokedy pociťujú zo svojho prejavu strach. Stane sa tak až keď sú už utláčaní. Poďme sa teda ale odsťahovať.

Jano ani mama nikdy nevedeli veľmi narábať s peniazmi. Hoci boli pracujúci boli aj hodne nerozumní, nehospodárni a leniví, a pritom všetkom si vždy dobre aj radi zajedli. To mali spoločné. Bolo to medzi nimi ako tmel. Žranica. Tupý spôsob prežívania bez akéhokoľvek plánu. Od výplaty do výplaty. Šeky a žranica. Možno ani niet koho viniť. Možno je to Slovenská záležitosť že sme nikdy ničoho nemali. V tom sa teda stretli, partia! Keď aj dostali veľa, od strýka či starkého, všetko väčšinou rýchlo prežrali, minuli, ktovie kde a kam. Decko si pamätá ako mu starký robí scény že im dal 50.000 SK ktoré stihli do mesiaca prežrať. Nevedno prečo chlapec aj jeho brat museli toto na prázdninách u starkého v Lučenci počúvať. Akokoľvek, keď sa ponúkala príležitosť predaja bytu, pretože Jano svoj dom mal, nebolo na svete hádam vtedy ani nič pre nich viac príťažlivejšie. Predáme byt a prerobíme dačo v dome. Peniaze zadarmo, hútal Jano, veď čoby nie. Matka vtedy vôbec nemyslela na to že byt patrí aj deťom. Ferko poctivo byt im zanechal, keď odchádzal do svojej malej garsónky tam s tou malou káričkou. Bola prekrytá jej modrou dekou, ktorú musel neskôr vrátiť, pretože mu cez okno kričala že tá deka je jej! Asi ju dostala od rodiny z Lučenca. Vlastne, myslíme si, že jej tú deku ani nikdy vlastne nevrátil, pretože chlapec si neskôr pamätá že sa ňou spolu s otcom na garsónke zakrývali. Aspoň niečo! Chudák otec! No teda, netrvalo dlho,  a na byt sa našiel kupec. A ešte aký! Nemal peniaze naraz a tak matka privolila neborákovi že byt môže jej splácať. Osudná chyba! Povieme si neskôr. Jano išiel zošalieť, ale matka argumentovala že je to mladá rodina a že jej prišlo ľúto. Asi tomu aj naozaj bolo tak. Mamča mala vždy sociálne cítenie. Trojizbáky išli vtedy za milión slovenských. Kde ako. Od asi 20.000 EUR po 33.000 EUR. Matka zobrala asi tak 550.000 či 600.000 SK na splátky. Sťahovanie bola veľkolepá udalosť. Sťahujeme sa do veľkého domu v meste Danko ale prídem ťa pozrieť! – uisťoval chlapec kamaráta. Smutný Danko, ktorý videl že chlapec sa do domu teší a zo sťahovania aj má veľký zážitok, stál pri nákladnom aute a pozeral na malého ako si drží klietku zo svojimi papagájmi. V byte mali andulky aj korely. Jano mal papagáje tiež rád, choval ich ako mladý. Bolo to jeho hobby. Mal dokonca aj poštové holuby. Decká chceli papagája lebo videli raz suseda Miša ako mu korela sedí na pleci či na ruke alebo ako mu ide do taniera. Postupne si teda zopár vtákov zakúpili a učili sa ako ich skrotiť a ochočovať. Podarilo sa ! Papagáje im tiež liezli do taniera a tiež sedeli im na hlave alebo aj na pleci.