Múrik malý preskočím ťa. Stena veľká zdolať ťa chcem. A svet vábny pokorím ťa a tiež lásku spoznať viem.

Nezbedníci

Chlapci z bytovky boli fajn tlupa. Vyrastal s nimi až do svojich dvanástich kedy sa odsťahovali do domu v centre Pezinka. Počas dlhých nudných dní, kedy neboli v škole, zvykli vystrájať kadejaké hlúposti. V takzvanej sušiarni, alebo to bola kočikáreň, kde boli aj pivnice, si spravili klubovňu. Hovorilo sa že po pivniciach straší pán z deviateho, ktorý vyskočil z okna. To bola ale tragédia! Chlapec si dodnes pamätá ako tam bol pod balkónom prikrytý. Neskôr, keď ho odviezli mal chlapec morbídnu potrebu skontrolovať miesto dopadu a veru, pod balkónom na tráve otlačená bola veľká priehlbina. Nebolo tam krvi. Asi teda len devastačné vnútorné poranenia. Chlapec nebol ani tak vystrašený ako zvedavý. Prečo pán z deviateho z okna vyskočil? – dumal v sebe krátko, no potom sa pobral zase čosi vystrájať. Neskôr do klubovne mali prístup iba starší chlapci, ktorí tam chodili potajomky fajčiť. Fuj! Cigarety mu nikdy nechutili. Motala sa mu z nich hlava. Radšej bol keď kradli sladké hrozno alebo z blízkeho poľa fajnú kukuricu. Vinohrady, ktoré ležali hneď cez potok, sa ťahali pozdĺž sídliska Starý Dvor, Juh až po Bystrickú a siahali dozadu až k Limbachu a Grinave. Strážnik mal čo robiť aby ich dolapil. Dnes tam stoja rodinné domy. Výhľad stratil na čare. Spolu s Dankom aj Mišom stále ešte liezli po budovách a motali sa prosto všade kde sa dalo. Po hromozvode na strechu škôlky. Čertiská. Ich aktivity boli pestré. Od zakladania ohňov, cez zlodejiny na blízkych záhradách až po výlet na Limbašské jazero. Chlapcov bolo asi desať ale bicyklov bolo len 5 a tak sa komicky vždy jeden viezol buď na rajdach alebo na tyči. Dodnes Muž nechápe kde sa v deťoch zobralo toľko odvahy a energie. Taká nepohodlná jazda. Veď Limbach nebol až tak blízko. To bol ale divoký výlet. Odišli na jazero v Limbachu kde sa pol dňa kúpali a skákali do jazera. Potom ich spršalo a tak sa ukryli v blízkej chate p. Trstenského, ktorý býval so ženou v ich 12 poschodovej bytovke na prvom. Trstenský tu má chatu. Poďme tam. – rozhodol Nosko. Boli bezdetní. Jeho žena sa zvykla chlapcom vyhrážať že im loptu zoberie a už ju nikdy neuvidia ak neprestanú hrať sa jej pod oknom. Chlapcovi raz dala vyzbierať pod oknami odpadky, za čo prisľúbené mal lízatko. Prísnym pohľadom skontrolovala trávnik a zhodila mu dolu jedno karamelové. Ako sa tak decká drkotali mokrí v chate, ponúkol im p. Trstenský aj pečenú klobásu a potom vtipne poznamenal že účet pošle rodičom. Bol čas sa podujať na cestu späť. Ako ho tak Mišo viezol na riadidlách, naskočili na poriadnu jamu. Chlapca vymrštilo do vzduchu a potom na zem. Šúchalo ho hodný kus, div že si krk nezlámal. Decká boli zákerné a chceli mu ujsť. Dokonca ani Mišo nečakal. Dojdi vraj domov pešo. Chlapec začal rumázgať a staršiemu Noskovičovi, Nosko ho volali, ho prišlo vtedy ľúto a tak sa po zbytok cesty viezol “pohodlne”, vzadu na jeho paklsici. Prišiel vtedy domov celý potrhaný a domlátený. Všade samá odrenina a vo vlasoch blato. Mamina mu vtedy spravila vlažný kúpeľ a rany mu ošetrila. Na stole už čakal mastný chlebík s cibuľkou a sladký čaj. Vyhladovanec sa naraz cítil dobre a v bezpečí. Nech to bolo doma akokoľvek, bolo to doma. A domov je skrátka domov. Je sladký a bezpečný, hlavne keď tam vonku tak poriadne leje. Veru, všetky tieto deti boli tak trochu samorasty. Matky niekedy aj za celý deň nevedeli kde sú a čo robia. Bola asi iná doba. Raz takáto vandrovka viedla až na sídlisko Sever a potom ďalej pozdĺž potoku ktorý viedol až hore k Pinelke, k nemocnici. Potôčik mal spodok vybetónovaný a dalo sa v ňom perfektne v lete hodný kus bežať. Bolo to osviežujúce. Bola to kopa srandy kým sa chlapec v polke cesty zrazu nezastavil. Počkaj, počkaj. Poznal toto miesto. Chodili sem predsa s vychovávateľkou. Chodili si tu v lete z nemocnice posedieť a v potoku nohy malé zvykli si deti močiť. Zrazu nechápal ako mohol byť celý čas tak blízko domova a zároveň ako si mohol vtedy myslieť že je ďaleko. Aj sa mu zdalo že vtedy videl sídlisko Sever a aj mal vtedy pohnútky že zoberie nohy na plecia. Nebol si však istý či by trafil a či by ho nakoniec aj doma po takom úteku prijali. Isto by ho naspäť do väzenia odvliekli. Hádam by tam potom musel byť aj o čosi dlhšie. Prišlo mu správnejšie tie dva mesiace vydržať. Poslúchať. Byť dobrým deckom. Močil si nohy a vychovávateľke aj ostatným deťom sa chválil že nebýva odtiaľto ďaleko. Ostatné decká boli zďaleka tak sa chcel pochváliť že on je vlastne doma. Vychovávateľka len chápavo kývala hlavou a ďalej čítala Slovenku. Decká sa ho ďalej vypytovali ako je to vlastne ďaleko a či sa ta dá dostať peši. Zvláštna clivota zaplnila mu srdce ako si tak spomenul na svoje väzenie. O to viac, keď náhle pochopil ako to bolo všetko blízko jeho domova. Čo ti je? – dobiedza Danko. Sadli si do trávy a Dankovi všetko rozpovedal. Danko len prehodil jednoduché. – haha, už by som bol dávno doma. Mal si utiecť. Akože si nevedel kde bývaš? No poď, ty tatár, pobežíme ešte. Smiali sa. 

Občas ešte stále chodili sa spolu kúpať aj na blízke jazero Dolná. Dolná prináša tiež hodne spomienok. Mamka ich tam brávala ako deti. Na fotke vedľa bratov stojí suseda, mama ale aj neznámy a pohľadný Vietnamec. Mama tvrdí že to bol susedin milenec. Deti boli šťastné keď sa mohli v jazere okúpať. Bolo vtedy ešte čisté. Vraj to bola bývalá tehelňa ktorú zaplavila spodná voda. Vravelo sa že na spodku číhajú dvojmetrové sumce, ktoré zjedli už aj kačicu či pudlíka. Decká vždy plávali ako divé. Na ostrov a naspäť. Decko bolo dobrý plavec. Chytré, divoké, nezbedné. Malý preživateľ. Kopu je takých. Vždy bolo. Celé milióny či miliardy, dnes či zajtra, a bolo ich aj vtedy vo svete dosť. Boli to krásne dni. Sem tam sa Muž na sídlisko vráti keď ide do plavárni do ktorej chodili už ako deti. Zaparkuje pred halou, vypne motor a pred tým než sa vyberie plávať si trochu zaspomína. Basketbalová hala, ktorú si pamätá ešte ako ju len stavali je stále tam. Keď ju dostavali chodili sa cez zadné okná do kúpeľní pozerať. Niektoré decko objavilo že je tam vidieť rovno do sprchy. Prehlásilo že tam videlo holé baby. A tak aj bolo. Do veľkej spoločnej sprchy vidieť bolo, ale bola to sprcha mužská. Žiadne baby tam neboli. To isto iste vymyslel Noro! Kúpeľňa bola vždy plná holých chlapov. Basketbalisti si šampónovali nahé vypracované telá a hlúpučké deti zvedavo civeli. Ty kokos, ten má ale cicinu! – Dušan bol vždy veľmi prostoreký. Decká prechodili spolu celú stavbu. Akoby aj nie. Vznikala im hneď pod oknami. Boli to nebezpečné a nezodpovedné výlety. Ale povedzte to deťom. Všade nalezú, nezbedníci jedni. Neboli telefóny a telka ich tiež veľmi nebavila. Liezť tade spolu po hrubej stavbe, zdalo sa im ako lepšie dobrodružstvo. Po lešení a pomedzi strešné izolácie, kde na svojej vlastnej koži zistili, že čo je to vlastne sklená vata. Raz ich aj naháňal strážnik. Chlapec nemal až toľko šťastia ako ostatní a zakopol.  Tu by čitateľ čakal že decko len vyvedie z areálu von alebo že s ním príde k jeho rodičom. Nie. Začal decko fliaskať a biť akoby ani nešlo o decko. Facky štípali ako ďas a v uchu mu zaľahlo.  Keď dieťa spadlo na zem začal doňho kopať až sa decko od strachu pocikalo. Keď skončil nechal tam decko len tak ležať a odišiel. Znovu, nepochopiteľné, ako môže niekto takto ublížiť deťom. Asi bola naozaj iná doba. A možno mal aj šťastie že nechytil suseda Miša, alebo Dušana zo šiesteho. Títo otcovia by mu ruky nohy polámali keby im decko takto zbil. Keď prišlo decko neskôr domov, malo už slzy vysušené a mokré tepláky len hodilo do prania. Tradične, matka aj otčim sa príbeh dozvedeli až o mesiac neskôr. Dieťa im jednoducho neverilo že s tým môžu a dokážu niečo urobiť. A možno sa len nechcelo priznať že po stavbe behali. Otčim nebol nadšený. Prečo si nám to nepovedal hneď??? – vypytoval sa okrem iného aj na podobu chlapa a miesto kde mal strážiť. Chcel ho ísť hľadať. Bolo to prvýkrát čo chlapec badal na otčimovi záujem niekomu rozbiť zaňho ksicht. Čo máte na domácu úlohu? – pýta sa ďalej otčim. Recitáciu. Žabiatko. – odpovedalo decko a pustilo sa recitovať. Keď pršalo mrholilo, žabiatko sa narodilo …  Veď to už hovoríš pol roka. – smial sa schuti otčim a smiala sa aj mama. Neskôr sa z toho stal vtip. Čo máte na úlohu? No predsa riekanku o Žabiatkovi! Možno otčim nebol až taký zlý. – pomyslel si muž a pobral sa plávať. Vstupné sa odvtedy zvýšilo stonásobne, paradoxne lístok mu predala tá istá pani.