Kone, kone moje drahé

Po návrate domov sa všetko vrátilo do normálu. A keď sa povie do normálu tejto rodiny, myslí sa tým návrat do chaosu. Chlapec obzeral svoju izbičku v ktorej bol po dvoch mesiacoch strašidelný neporiadok. Bratovi bolo vždy jedno. Bol to nezodpovedný bordelár. Chlapec už odmalička mal tendenciu všetko držať na poriadku. Upratovať. Naraz chlapec pochopil že režim a poriadok nie je až taký zlý. Na stole už neboli pravidelné raňajky obedy ani večere. Jedlo sa v rôznych hodinách a jedlo bolo nechutné. Otčim mal svojský spôsob varenia. Zväčša sa to nedalo jesť. Neskôr obrátil aj mamu, kedysi skvelú kuchárku, na varenie gebuzin. Veru, až taká bola lenivá a ovplyvniteľná. Kde sa čo dalo uľahčiť, kde sa dalo skĺznuť do úpadku, tam akoby nešťastím vždy bola. Otčim ani matka neboli poriadkumilovní a boli leniví. V byte bola špina a neporiadok. Na nič nedbali. Nie je isté čo ich okrem nevábnej žranice skutočne ešte zaujímalo. Mamu naučil variť starký. Bol to skvelý kuchár, ktorý jeden čas vlastnil a prevádzkoval reštauráciu. Bolo asi v jej povahe, sa vždy tak poľahúčky prispôsobovať. 

Ešte pár dní predtým ako sa začala škola si chlapec užíval posledného voľna. Najlepší kamarát od bytovky, Danko, sa ho pýtal kde to vlastne bol ale chlapec nevedel na to poriadne odpovedať. Nevedel kde to vlastne bol a prečo. V nemocnici. – odpovedal. A čo ti bolo? – dobiedzal Danko. Neviem. – odpovedal chlapec. Dankovi taká odpoveď chvalabohu stačila. Bol to dobrý kamarát. Naučil chlapca ako si zaviazať šnúrky. Väčšina rodín v 12 poschodovej bytovke boli usporiadané. Poriadne rodiny ktorým nechýbali peniaze, mali poriadnych ockov aj maminy a ani neboli známe žiadnym vyčínaním, či nedostatkom a chaosom, akým bola známa rodina z druhého.  Samozrejme, že po odchode otca sa vyčíňanie skončilo ale usporiadania nikdy nebolo.  

Chlapca to začalo ťahať ku koňom a tak sa často aj s Dankom chodili na ne pozerať k neďalekej ohrade. Chlapcov fascinovala veľkosť týchto zvierat. Ich horúci dych, ktorý im vychádzal z veľkých nozdier. V zime vyzerali ako lokomotívy. Chlapci boli šťastní keď si ich mohli pohladkať. Poškrabkať ich za ušami alebo na veľkom čele. Smiali sa keď ich kone vodou ofŕkali alebo dlhým chvostom vyšibali. Chlapec zvykol chodiť aj sám. Na okolitých lúkach strávil aj celý deň. Raz takto dostal aj úpal, pretože sa po slnku k jeho obľúbenej ohrade vybral až dvakrát za deň. Bolo to čudné decko. Keď ho koník vodou oprskal zvykol sa s tým chváliť nahlas. Spieval a pobzukoval o tom cez celú lúku. Potreboval pozornosť, bolo to viac než jasné. Je to prekliatie takýto osud ale je to zároveň aj dar. Mamička ho vtedy opatrila. Bolo to jeden z mála krát čo si pamätá jej láskavú opateru. Dávala mu zábaly a po dúškoch piť. Mame kone nevadili. Bola rada že má chlapec záľubu. Otčim mu ale kone zakazoval. Matka tam vždy stála ako taká onuca. Nepovedala nič kým on si užíval tyraniu lebo vedel že zakázať chlapcovi kone je ten najväčší a najkrutejší možný trest. Koľko len sĺz sa na malú tvár vyplavilo v takéto dni. Nadával mu že od nich smrdí a potom že smrdí aj celý byt. Prikazoval mu vyzliekať sa na chodbe a slovom nenávidel ho pre túto záľubu už len preto že vedel že to bola aj záľuba jeho otca. Jeden deň sa chlapec s Dankom vybrali na takýto výlet. Keď prišiel Danko v ten deň po kamaráta bol svedkom čudnej udalosti. Zazvonil a dvere mu otvoril otčim. Kým si chlapec zaväzoval šnúrky sa zrazu Janovi zachcelo srandičky. Sadol si na chlapca, chytil ho bolestivo za vlasy a začal erdžať ako kôň a imitovať že na chlapcovi jazdí. Danko bol zhrozený a chlapec sa išiel od hanby prepadnúť. Už malý Danko vedel že to bolo nevhodné a nanajvýš čudné čo spravil jeho otčim. Bolo to vyslovene ponižovanie chlapca pred zrakom jeho najlepšieho kamaráta. Matka samozrejme zas nebola doma, alebo bola “neprítomná”. Muž dodnes rozmýšľa nad nespočetnými prípadmi vo svete, ktoré sa odohrávajú v rodinách či kdekoľvek inde. Muž nechápe kde sa v človeku nájde ten chorobný chtíč, čo i len pohnútka, ubližovať deťom. Prečo?????

Otec bol za mlada parkúrový jazdec a chlapca vždy fascinovala soška bronzového koňa či víťazné stužky, ktoré koňovi občas viseli okolo krku. Neraz narazil na ockove fotografie, kde otec stál vedľa mohutného koňa, alebo tá kde skáče cez vysokú prekážku. Chlapca to priťahovalo. Aj on chcel jazdiť. Aj on chcel spoznať svet koní. Pravdepodobne teda mal chlapec túto záľubu už v krvi. Neďaleko, cez sídlisko Starý Dvor a potom už len cez lúku, boli maštale. Okolo boli obrovské lúky, kopce, prírodné terasy a vinohrady okolo ktorých viedli nespočetné cestičky a s každej strany, doslova, akoby to všetko pokrývali hory. Malé Karpaty. Bolo to prenádherné miesto. Kúsok bolo jazero Kejda. Preto keď ta išiel povedal že ide na Kejdu. Miesto, kde sú kone dodnes, bolo už vtedy známe ako Rozálka, asi aj kvôli blízkej kaplnke rovnakého mena. Kedysi to bolo družstvo a keď začal chlapec chodiť zvedavo nazerať, ešte stále tam boli aj kravy. Dá sa povedať že táto záľuba ho neskôr v živote zachránila od rôznej inej skazy. Uľavovala mu a ovplyvnila celý jeho život. Ku koňom začal chodiť ako desať ročný a skončil až keď mal 22 a musel pracovať, žiť život dospelých, ale neskôr sa k tomu zase dostal, ale k tomu dostaneme sa neskôr. Za dvanásť rokov tejto záľuby, udialo sa v tomto prostredí naozaj veľa. Akokoľvek, dá sa povedať že kone mu “zachránili” život.