Smutné leto

Celá rodina bola z umiestnenia chlapca rozčarovaná. Ani v Lučenci a ani v Modre nikto v skutočnosti nerozumel ako k tomu prišlo a či to bolo vôbec potrebné. Vedelo sa, že otčim nie príliš zvláda výchovu cudzích detí, vlastne sú mu ukradnuté, robí len to čo naozaj musí, veď nie sú jeho, tak čo. O matke už bolo známe aj predtým že je nie príliš schopná akéhokoľvek rozhodnutia, a že často za ňu rozhodovali iní. Každý hneď videl aj to že nové decká prebrali všetku pozornosť. Chúdence bratia. Toľko toho ešte vtedy potrebovali. Nakoniec z nich boli len malé samorasty. V Lučenci Jana nenávideli pretože vedeli že deti bije. Horkokrvná starká sa neraz musela zdržať alebo ju starký musel dokonca hatať, keď prišli na návštevu a videla ako sa otčim k deťom správa. Neváhala by ho v potýčke aj fyzicky napadnúť, paradoxne matka akoby celý život iba spala. 

Dni v nemocnici plynuli pomaly. Bol to režim ako vo väznici. Ráno budíček a hygiena v kúpeľni, ktorá pôsobila ako čosi z hororu. Smrdelo to tam chlórom. Biele kachličky miestami poobíjané a zájdené. Typicky socialistická podlaha. Niekde linoleum a niekde také tie malé horčicovo žlté kachličky. Kohútiky odpadnuté alebo uvoľnené. Potom raňajky, tie mal rád, vždy si rád zapapkal. Chutilo mu kakao aj lupačka s džemom. Mladá žena na výdaji mu vždy pridala. Poznala odniekiaľ otca alebo niekoho z rodiny, muž si to už presne nepamätá. Áno, vlastne bola to otcova suseda z ôsmeho. Dcéra susedov. Bývala v byte hneď vedľa na ľavo od jeho garsónky a chlapca si pamätala z jeho častých návštev u otca. Pamätala si aj to keď sa mnohokrát vlastne ani nedoklopal a odišiel smutný domov. Bola k nemu strašne láskavá a miestami sa zdalo akoby jej bolo do plaču že tu toto decko vôbec vidí. Po raňajkách bolo zvyčajne pár hodín školy alebo kreslenia. Potom išli na prechádzku alebo ich len tak vypustili von na dvor. Chlapec sa v oplotenom areáli nemocnice cítil nesmierne stiesnene. Bolo tam pár hojdačiek a zopár preliezok. Všade boli veľké stromy a kosodreviny. Lavičky v kruhu naňho pôsobili nesmierne deprimujúco. Čo tam mal asi tak robiť? Sedieť na lavičke a čakať kým sa to celé skončí? Miestami, hlavne v prvých dňoch, pomýšlal na útek, ale nikdy nenabral dostatok odvahy preskočiť ten plot a hlavne nevedel ako sa potom domov dostať. Nepoznal cestu. Nazeral poza plot a predstavoval si ako pôjde ďalej keď chcel by sa dostať domov. Jeho srdiečko bilo smútkom a často si sám pre seba len tak poplakal. Od clivoty sa mu v hrdle zvykla urobiť veľká hrča a pod nátlakom smútku a krivdy, tiež nevýslovnej opustenosti, vypustil vždy kopec sĺz. Hojdal sa na veľkej hojdačke a čakal kto kedy príde, a či vôbec, na návštevu. Návštevné hodiny si pevne uložil do malej hlávky. Nevedel sa dočkať kedy ho už odtiaľ odvedú. Nevedel stále prečo tam musí byť uväznený na celé dva mesiace prázdnin, zatiaľ čo jeho rodina, kamaráti aj ostatné deti sú tam vonku a užívajú si leto. Necítil sa nenormálny a nebol ani tak problematický alebo zlý ako tieto deti. Bolo to nefér, tomu rozumel už vtedy, a bola to strašná krivda ktorú vtedy cítil a cíti ju dodnes. Nepatril tam a on to veľmi dobre vedel. Svoj osud však postupne prijal a poslušne čakal na deň vyslobodenia. Sĺz bolo čoraz menej. Malá citlivá dušička neskôr začala postupne tvrdnúť. Chlapec si začal zvykať a dni boli o niečo znesitelnejšie. Chlapec vedel že je to jediná cesta ako sa zachrániť. Inak by sa vyplakal z podoby alebo by sa tam bol aj nadobro zbláznil.

Deti v nemocnici boli všelijaké prípady od najhorších až po tie ľahké. Cítil sa medzi nimi strašne. Videl a vnímal že niektorí nešťastníci sú naozaj porušený. Boli agresívni alebo dostávali rôzne nervové záchvaty. Niektorí vôbec nehovorili a niektorí sa javili že majú ľahký stupeň mentálnej retardácie. Niektorí sa zajakávali. Mali panické ataky. Plakali, mali strach. Ktovie čo s nimi rodičia porobili alebo či sa tak naozaj iba narodili. Brali kadejaké ťažké lieky alebo dostávali injekcie na ukľudnenie. Sestričky či doktori neboli nijako extra prívetiví. Brali to vyslovene všetko len ako ich prácu. Asi sa už dávno odosobnili. Chlapec zvykol cez vizitu doktora prosiť aby ho už pustili domov a neustále sa vypytoval čo mu vlastne je a koľko ešte potrvá liečba tejto neznámej choroby ktorú mu tu vymysleli. Boli tam pomiešané rôzne vekové kategórie akoby prvého stupňa. Deti od 6 asi tak do 10 či 12 rokov. Bol tam jeden starší grázel ktorý malému raz uštedril päsťou do hrdla. Vraj bol v nemocnici každé leto ale nijak mu to nepomáhalo. Päsťou vraj krstil každého nováčika. Chlapča si išlo oči vyplakať ale nebol tam nik ku komu by mohol utekať. Nik kto by ho mohol poľutovať. Ani jeho mamička a ani otec. Na svoje boliestky ostal sám. Zdalo sa akoby tam bolo odložených viac takýchto “problemových” detí, ktoré akoby rodičia nechceli u seba doma na prázdniny. Bolo to nesmierne smutné. Na všetkých deťoch bolo vidieť utrpenie samoty, stopy izolácie a prevelikého smútku z odlúčenia. Ako to už v týchto prípadoch býva, že ocitnú sa deti s podobným osudom pokope, akoby božia vlastnosť našej duše je že sa začnú v časoch krízy zgrupovať a spájať, vzájomne sa utužovať a psychicky podporovať aby spolu ľahšie prežili nejaký kritický stav. Je to zaujímavá ľudská vlastnosť. Chlapec si tam našiel kamarátku s ktorou spolu spievali po anglicky. Bolo to staršie dievča ktoré chlapca učilo ako správne slová vyslovovať. Naučila ho tiež hrať volejbal a tenis. Areál bol obrovský. Nekonečný park sa začínal recepciou a končil niekde tam vzadu v lesoch kde chátrala prvá historická budova nemocnice. Stáli tam rôzne vysoké budovy rôznych oddelení psychiatrie. Mužské. Ženské. Gerontopsychiatria. Dospelí pacienti uväznení na A- čku zvykli na deti vykrikovať zo zamrežovaného okna. Chlapec sa ich vždy bál ale dievča sa vždy len smialo. Blázni – ukazala si na hlavu a smiala sa. Dodávala mu odvahu. Pacienti z oddelenia B boli ľahšie prípady alebo boli preliečení z A čka a mali povolené vychádzky bez dozoru. Všetci chodili v škaredých modrých nemocničných županoch ktoré pripomínali väzenské šaty. Pri recepcii bol veľký bufet a návštevná hala. Návštevy matky boli zriedkavé. Vlastne, prišla asi iba raz alebo dvakrát. Bolo to asi v polovici dvojmesačného pobytu. Vtedy prišli všetci a zdržali sa veľmi krátko. Otčim, matka, brat a starký z Lučenca na jeho peknom starom mercedese. Volali ho tuším Piáno. Bol olivovozelenej farby. Starký bol naň veľmi hrdý. Boli na ceste do Lučenca tak sa predtým ešte zastavili. Ktovie koho to bol nápad. Decko sa cítilo strašne keď ich všetkých videlo odchádzať na prázdniny k starkým. Revalo ako pomätené a dožadovalo sa s nimi odísť. Mamičke stískalo ruku a vypytovalo sa jej zo slzami v očiach kedy ho už konečne zoberie domov a prečo tam vlastne musí ešte byť. Možno aj dobre že nechodili častejšie. Možno im to bolo tak doporučené. Jediné čo ho potom tešilo boli sladkosti a ovocie ktorých dostal vtedy kopu. Dodnes si pamätá ako jeho skrinka pri posteli voňala od banánov či pomaranča. Keď sa mu zásoby míňali bol smutný. Penazí vždy dostal málo. Dal si ich uložiť k sestričkám, ktoré deti potom občas brali na maškrty do bufetu. Keď ostala skrinka prázdna, akoby zázrakom, prišiel otec s buchtami a hroznom od babky. Otec chodil veľmi často. Bicyklom alebo autobusom. Pri odchode vždy prisľúbil že nabudúce znovu príde. A teda vždy, keď boli návštevy a keď mal on prísť, si dieťa vyliezlo na elektrickú skriňu kde si sadlo a cez plot vyhliadalo ocka. Otec nemal ani poňatia že to dieťa robí pokým ho tam raz neuvidel sedieť. Muž si myslí že sa ho to vtedy dosť doklo. Dieťa nie vždy vedelo či niekto príde ale vedelo že sú návštevné dni a poznalo aj presnú hodinu. Vždy si preto vyliezlo na malú elektrickú skriňu odkiaľ sledovalo prichádzať ľudí či autobusy. Otec zvykol síce návštevu prislúbiť čo si decko vždy aj pamätalo, ale nie vždy bol na otca spoľah a chlapec to veľmi dobre vedel. Vedel to o sebe aj jeho otec. Boli dni kedy mal prísť ale neprišiel. Vtedy chlapec po dlhej hodine zoskočil z elektrickej skrini a smutný, s gučou v krku, sa vydal naspäť na izbu. Skrinka na maškrty ostala prázdna, čo bolo však v tej chvíli ešte prázdnejšie bolo jeho malé srdce. Smútok a dezolácia by sa dali krájať. Ale nový deň dal vždy akosik zabudnúť. Prebolelo. Otec sa teda jedného takého dňa blíži v autobuse k nemocnici a cez okno vidí za plotom na elektrickej skrini sedieť jeho malé chlapča, ktoré úzkostlivo a nedočkavo sleduje prichádzajúcich ľudí a kýva pritom nohami. Malá hlavička pozorne sleduje či sa objaví niekto známy a či vôbec niekto príde na návštevu. Ešte za života zvykol strašne rumázgať nad touto spomienkou. Nedokázal zabudnúť na jeden tento moment a celý život sa preňho strašne trápil. Cítil v sebe zlosť a hnev. Mal chuť zabiť vinníka tohto všetkého, ktokoľvek to už bol. Raz pri odchode povedal chlapcovi aby večer sledoval z kúpeľňového okna vatru. Akú vatru oci? – vypytoval sa chlapec nechápavo. Dedko sľúbil že dnes večer pôjde na na kopec a zapáli pre teba vatru. Modra bola vskutku iba cez kopec. Nemocnica stála neďaleko kučišdorfskej doliny a krížom cez les sa asi tak za hodinku dve dalo prejsť do Modry. Chlapca po zotmení z izby nepustili, darmo prosil, ale aby otca aj dedka nesklamal, zaklamal otcovi že vatru videl a že bola prekrásna. Otec zvykol navštíviť chlapca aj na bicykli. Bola to taká veľká čierna ukrajina z malým odkladacím priestorom nad zadným kolesom, kde sa dalo sadnúť. Z mesta to mohla byť taká hodina bicyklom. Muž sa dnes nazdáva že prišiel rovno z roboty. Závod stál pri Grinave, takže k chlapcovi to na bicykli nebolo vôbec blízko. Musela to byť asi aj riadna makačka. Zvykol ho vtedy po areáli voziť na zadnej sedačke. Muž si dodnes pamätá ako rýchlo s ním išiel. Nad hlavou sa mu míňali koruny stromov a on sa ho pevne držal. Macino, drž sa! Šťastné to dni. Vozil ho po celom areáli od historickej budovy krížom krážom cez celý park a potom znovu naspäť. Inokedy ho zase zobral tajnou lesnou cestou von z areálu, čo nebolo povolené. Zamierili na blízke lúky a lesy kde sa cpali černicami a potom ležali spolu v tráve. Čas vtedy plynul veľmi rýchlo a decko bolo vždy smutné keď ocko už musel odísť. Svoje decko nadovšetko miloval a nebol stotožnený s tým čo sa, aj s jeho pričinením, s rodinou stalo, a nakoniec vyvrcholilo až do čohosi takého že má chlapca v blázinci. Ako to on sám zvykol volať. Keď dokončili túto parádnu jazdu, chlapca poriadne vždy vystískal a vybozkával. Ešte pár bozkov a emotívnych stisknutí a nechal ho potom do izby naspäť odísť. Väčšinou však nikdy nešiel domov. Keď sa chlapča stratilo vo dverách, si to podgurážený namieril rovno k primárke, kde na ňu začal vrieskať. Požadoval aby chlapca okamžite prepustila. Chcel vidieť papiere a pýtal sa na presnú diagnózu ktorú nakoniec spochybnil a vyhrážal sa následkami. Chudera žena, pomyslí si dnes muž zo smiechom. Šak tam to máte. Problém aj pôvod chlapcovho správania je v rodine a celkovom zázemí. – trieskal jej po stole veľkou päsťou. Nakoniec ho musela dať odniesť policajtmi pretože povedal že z jej kancelárie neodíde kým neprepustí jeho decko okamžite domov. Keď mu vysvetlila že on už pravdepodobne nemá žiadne rozhodovacie právo, a že ten problém v rodine by mohol byť aj on sám. smutný sa pobral preč. Otec musel vtedy strašlivo trpieť pre to čo sa stalo. Muž vie že áno. Ale už je dobre oci. Nič také hrozné sa nestalo.

A tak, niekde na konci augusta, tam po dvoch mesiacoch sa k tenisovému kurtu blíži matka. Celý deň bol pre decko veľmi špeciálny. Už od včerajšieho dňa vedel že dnes je ten deň. Príde preňho mamička. Dieťa priam zošalelo radosťou keď ju tam napokon videlo stáť. Boli to zmiešané pocity lebo, keď ho zavolali že ide domov, akurát hral volejbal zo svojou kamarátkou, ktorá mala vraj ešte dobrý mesiac pred sebou. Tuho sa objali ale potom už ho nedokázalo nič zastaviť. Bežal ako vietor a rovno mame do náručia. Keď k nej dobehol začal ju stískať. Od ľútosti plakal a nariekal. Mamička, mamička moja, tu si. Mamička moja. No ona ho len nervózne odsotila, zakmásala s ním a okríkla ho aby nerobil scény. Táto rana je niekde stále ešte tam. Je živá a kedykoľvek sa jej muž dotkne znovu zabolí. Ak to niekto vtedy videl, nebolo mu treba asi už nič ďalej vysvetľovať. Pozorovateľovi muselo byť zaraz známe prečo bol malý tu. Chlapec sa po tomto chladnom prijatí upokojil, tešil sa už domov, to bolo hlavné, ale srdce mu vtedy zovrelo. Zasiahol ho zvláštny smútok a hlboké sklamanie. Nechápal to. Nechápal. Čo jej spravil? Čím sa vlastne previnil. Prečo sa mamička neteší tiež. – dumal vo svojej malej hlávke. Matka to neskôr vysvetlila že nemala svoj deň a že bola proste len nervózna. Ako po väčšinu svojich dní, keď musela ísť niečo robiť ale dačo vybaviť. Bola to jedna z jej štandardných nálad ale to decko vtedy ešte nechápalo. Dnes nad tým matka reve a prosí o odpustenie. Neskoro. Je možné že aj vďaka takýmto sklamaniam chlapcovi napokon srdiečko uplne zatvrdlo a to kým je dnes, kým sa napokon stal, môže byť značne ovplyvnené udalosťami ktoré sa odohrávali v jeho detstve. Akokoľvek, záver p. Vozníkovej, po tom čo decko v Septembri nastúpilo do nového ročníka, bol že nenastalo žiadne zlepšenie a keď tak iba minimálne a že chlapec je naďalej zlý ako čert. Potiahla to s ním ešte jeden rok a potom prišiel druhý stupeň. V piatej triede základnej školy dostali deti novú triednu učiteľku. Vozníkovej pečen bola neskôr použitá ako murivo pre stavbu monumentu venovaného najhorším učiteľom Československa.