Sám prehrám sa ja. Nájdem si svoj svet aj svojho zubára.

Svoje krídla rozprestriem. Mesto svoje objímem.

Ako ta čierna vrana severská.

A už nikto mi nepovie že som dieťa bez hláska.

U zubára

Dieťa, chlapec ale aj muž boli vždy nejako tak trochu zvláštní. Nevedno či to bolo spôsobené nedostatkom pozornosti a lásky zo strany rodičov, ku ktorému dochádzalo už od útleho veku, alebo to prosto bolo vždy len súčasťou jeho osobnosti. V živote každého človeka, v súvislosti s jeho charakterom, sú črty ktoré sú získané a potom črty ktoré sú mu jednoducho dané. Niekedy je ťažké to odlíšiť. Pretože aj črty získané môžu byť napokon aj črty ktoré mu boli súdené a môžu často slúžiť určitému vyššiemu cieľu, o ktorom smrteľník často nemá ani zdania. Kombinácia získaných čŕt spolu s tými danými je často dokonalé kombo, ktoré má v živote človeka slúžiť jemu či ostatným a takmer vždy, aj keď bez nášho povšimnutia, má slúžiť k nejakému vyššiemu spoločnému cieľu či dokonalej existencii ako takej. Ako sa hovorí, všetko je tak ako má byť. Sú momenty kedy si to uvedomujeme. Aj to, že to aký sme je preto, že je nám súdené byť takým a to bez ohľadu na to či sme určité charakterové črty získali alebo sme sa s nimi jednoducho narodili. Táto teória môže navádzať k tomu aby sme sa nikdy nezmenili a dokonca si nejako ospravedlnili svoje “hriechy” či spôsoby nášho správania a konania. Nie je však tomu tak. Milovať to kým sme je dôležité, nenávidieť sa nie je nikdy správne, hovorí to o nejakom vnútornom konflikte, no rovnako podstatné je, si osvojiť hlboké porozumenie našej osobnosti a dôvodnosť našich činov. A rovnako tak si adoptovať úprimnú sebakritiku. Nahliadnuť na to ako naše správanie ovplyvňuje nás či iných a keď tak niečo zmeniť. Proti charakterovým črtám s ktorými sa rodíme sa teda dá bojovať tiež. Je to často jediný životný údel či duševný cieľ. Prekonať seba samého. Pokoriť svoj vlastný charakter. Alebo aj naopak, využiť ho pre dobro vecí a spraviť z neho niečo výnimočné. Niečo čo slúži hlavne iným a potom vlastne aj nám.

Už v živote decka sa začali budovať dve, akoby rôzne, stránky jeho osobnosti. Jedna veľmi tichá, mĺkva a samotárska kde decko žilo vo svojom vlastnom svete ktorý bol oboje, svetom šťastným ale aj svetom záhadného smútku. A jedna veľmi excentrická, dôrazne podaná všetkým navôkol, a do sveta vždy nahlas a poriadne vyslovená. Jedna uvoľnená a divoká, vyjadrená vo všetkej svojej kráse bez ohľadu na radosť či smútok, a jedna takmer úzkostlivá a zádumčivá, takmer úplne skrytá. Znovu, musíme poznamenať, že je možné že sa tak jednoducho narodil. Volá sa to tuším predispozícia. Tieto dve stránky sa prelínali a dodnes prelínajú pretože okolnosti nás nútia sa neustále prispôsobovať spoločnosti, raz vyjde von tá a raz iná. Vo svojom malom opustenom svete unikal do rôznych fantázií. Nie priveľmi sa však vždy vzdialil od reality. Akoby mal vždy ten správny dotyk s realitou no napriek všetkému vedel unikať do všakovakých fantázií a čudesných svetov, ktoré mu na jeho ceste vždy pomáhali prežiť. Nič výnimočné. Robia to všetky deti. Robia to aj dospelí. Deti snívajú. Všetci snívajú. Unikajú od reality. Predstavujú si veci a svet v ktorom sa cítia bezpečne, dokonca svet v ktorom sa ocitajú na jeho absolútnom vrchole. Nie preto že by ho chceli ovládať ale preto že si ho sami tak perfektne vymysleli. Tak napríklad teraz, ako je starší, rád pozoruje hmyz. Fascinuje ho. Muchy, mravce, motýle či včely. Dokáže ich sledovať dlhé minúty ktoré si vždy rád odkrojí zo svojho bežného života. Ich život mu uvoľňuje myseľ. Alebo, ako dieťa vždy túžil šoférovať. Autá mu akosi učarovali. Parkovať angličáky na rozpálenom balkóne ich trojizbového bytu bola dobrá zábavka. Dieťa si to pamätá dodnes. Vo svete svojich malých áut. Tam na tom balkóne v bytovke popri potoku. Ako ich len vždy dobre, tam po tej dlhej jazde, zaparkoval jedno vedľa druhého. Rovnako rád jazdil po okolí na svojom malom bicykli. Keď z neho spadol, nikdy nič doma nepovedal. Raz si dokonca veľmi bolestivo narazil brucho. Poplakal si na mieste činu ale nevedno prečo sa doma nikdy nesťažoval. Málokedy čo povedal alebo sa pochválil. Väčšinou to boli len vymyslené úspechy alebo drobné víťazstvá. Demonštrované sny a fantázie. S akýmkoľvek neúspechom sa doma len zriedkakedy podelil. Nebolo to z hrdosti. Možno akási tvrdohlavosť a uvedomelá schopnosť najlepšie absorbovať bolesť sám. Audiencia ho iba rozčulovala a bránila mu vyliečiť sa. Neplakal a mnohé zatajoval. Nebolo to tým že by im nedôveroval ale akosi necítil v nich oporu či pochopenie pre ten a ten nezdar. A ani nechcel aby pochopili. Možno to ani nechcel cítiť, tú oporu. Možno rodičia vlastne ani za nič nemôžu. Možno chcel byť vždy na všetko sám. Bolo ho počuť nedávno vykrikovať že ak sa niečo stane nechce nikoho v nemocnici a že vlastne nechce nikoho nikde a bodka. Možno tak mu to vyhovovalo už vtedy a ostane taký naveky. Je to raz už taká povaha. Pritúli sa iba vtedy keď on chce. Nebol rozmaznaný, akoby aj vedel že ho nemá veľmi kto poľutovať, a tak radšej sa už akoby od malička naučil skrývať svoju bolesť. Znovu, je zrejmé že je to bez pričinenia ľudí či okolitých udalostí, nazdávame sa že sa takýto naozaj narodil. Bol trochu taký pes samotár, ktorý keď je zranený, z rany sa vylíže najradšej sám. Zalezie pod posteľ a čaká kým mu bude lepšie aby sa znovu mohol s blízkymi tak pekne tešiť a radovať. Musí to byť to čínske znamenie Pes v ktorom sa narodil.  Už vopred vždy odsúdil myšlienku na to že povie mame že veľmi spadol, alebo že ho dobili chlapci, alebo že ho dobili dospelí. Povedal to neskôr keď už týždne či mesiace umyli bolesť a rodičia nechápali prečo to nepovedal hneď. Je to raz jedno čudné decko. V mnohých týchto príbehoch sa dozvieme že prečo.

Deti radi objavujú okolitý svet a čudujte sa svetu mnohé tak robia často a najradšej sami. Deti často dumajú. Niekedy pritom vyzerajú ako dospelí. Majú prekrížené ruky či nohy a tvária sa ako starena či starec. Vidíme ich rozmýšľať. Hlavou i srdiečkom ženú sa im často myšlienky či pocity o ktorých my dospelí nemáme ani zdania. Často dokonca vcelku dobrovoľne opúšťajú kolektív. Chcú byť sami. Chlapec sa často zvykol prechádzať sám. Vešal sa po stromoch a hral sa na okrídlenú opicu. Unikal do svojich malých svetov kde bolo prosto všetko možné. Nič neobyčajné. Sem tam na to zlákal aj kamaráta Danka, ktorý súhlasil s tým že opice môžu a vedia lietať. Na mocného Boha snehu a čarodejnicu ktorá ovláda živly zlákal spolužiaka Petra, ktorého mama neskôr zakázala toto zvláštne priateľstvo, a to celkom z neznámých dôvodov. Je to v každom z nás. Keď dostal svoj prvý walkman, vydal sa po blízkych lúkach kde si ľahol do trávy a počúval prvé albumy Cranberries. Dospievajúci chlapec v hlave rozmýšľal nad tým čo ešte pre neho život má a či možno raz tiež bude slávny. Niekde tam vzadu sa však vždy pri tom všetkom cítil nejako šťastný. Je to akoby ste stále mali ten pocit že vám na vašej ceste vlastne nikdy nič nechýba a že život je dobrý a všetko je na vašej strane. Určite že sa v živote diali mnohé udalosti ktoré boli skôr strastiplné ale napriek tomu všetkému tam stále driemal aj drieme tento pocit neuveriteľného šťastia ktoré všetci máme. Nevedno kde to má všetko pôvod. Asi sa takto naozaj narodil. Ale naspäť k detstvu. Deti podnikajú samotárske hry. Samota je nám všetkým prirodzená pretože sme z nej všetci vzišli. Že je nás tu viac je všetko len jedna veľká ilúzia pretože v skutočnosti sme všetci len jedno veľké jedno. V mnohých takých momentoch nájdeme deti zamyslené. Pozorovať steblo trávy alebo sa hrať všakovaké čudné hry ktoré hrajú sami zo sebou. Vo svojej samote objavujú seba a objavujú aj okolitý svet. Prštekmi behajú po stene alebo si hádžu loptičku a predstavujú si ako nikdy nespadne. Nech je ako chce, v mnohých riadkoch týchto príbehov, stretneme sa často s dvoma osobnosťami jedného človeka. Je to malý blázon a zároveň aj naslovovzatý realista. Ale to sme predsa aj my všetci.

Decko neskôr všade vyhľadávalo pozornosť. Existuje jedna fotka z materskej škôlky kde ich fotili v karovaných mini monterkách. Boli zlatí. To obdobie si však nepamätá. Keď sa však mali fotiť v škôlke on sa rozhodol že si kľakne na samý kraj. Sledoval objektív a rozhodol sa, že keď sa vec odfotí, on tam musí vyzerať naprosto inak ako všetci ostatní. Nevedno prečo bolo decko také. Prečo sa chcelo od ostatných oddeľovať. Prečo sa vždy chcelo líšiť keď dnes vie že všetci sme aj tak rovnakí. Prečo bolo decko tak čudesne divoké, excentrické a často nezvládnuteľné! Spoji dlane akoby sa modlil a tragicky pozrel do objektívu. Neskôr sa mu pri pohľade na fotku deti v škôlke smiali. Vraj že či sa modlí. Rozrývač a revolucionár. Neposedný, veselý, živý a teatrálny. Tiež dramatický a nepokojný ako spiaca sopka. V škole to bol triedny klaun ktorý bol miestami až veľmi nezbedný a živý. Vykrikoval pravdy a či žarty vždy keď prišla správna chvíľa, len aby všetkých pobavil no zároveň zaujal. Vyhľadával pozornosť kedykoľvek sa mu zachcelo to áno, ale nebolo to tak že by ju potreboval. Využíval svoj potenciál zabaviť, zaujať ale zároveň vedel a uvedomoval si zbytočnosť týchto vecí, jednoduchosť všetkého a nevyhnutnosť zaužívaného spôsobu života. Bol to tak trochu egocentricky blázon. Na škôlkárskej fotke kľačí na kraji skupiny a ruky má spolu akoby sa modlil. Čo to už bolo vtedy za človeka! Mohla to byť kľudne tá emocionálna diera ktorá to spôsobila v útlom veku alebo to bol len jednoducho krikľúň a egocentricky blázon ktorý chcel byť stále v pozornosti ostatných. Láska chýbala a preto ju takto hľadal alebo to tak malo vždy byť? Musel sa takto predsa len narodiť. Prečo nad tým dnes rozmýšľa a nevykašle sa na to čo si ostatní myslia. Jeden z jeho samotárskych dní viedol na školský dvor. Fándlyho škola v Pezinku bola prenádherná historická budova obklopená nádherným parkom. Prišiel k školskej zubárskej ambulancii, ktorú trieda už navštívila predtým v rámci edukácie o ústnej hygiene, a pod oknom im začal jedno popoludnie vykrikovať, vlastne spievať, bolo to podané ako pesnička, to si pamätá dodnes. Že vraj ho bolia zuby a že má zvláštne hnisavé vankúše ktoré treba vytlačiť a že ho treba okamžite ošetriť. Bolo to vskutku čudné dieťa. Netušil, že sa tentokrát podujal na bolestný výlet. Zubárka otvorila okno ordinácie a z veľkej čerešne pod oknom zoskočil malý krikľúň a spevák v jednom. Dospelý museli byť z tohto decka vždy tak trochu rozčarovaný. Bolo to naozaj čudné, divoké avšak rozumovo až priveľmi zdravé a inteligentné a tiež racionálne dieťa. Tak poď dnu – povedala.

Naraz sa zháčil a povedal si sám sebe že asi prešiel cez nejakú zvláštnu líniu ktorá privedie ho k nečakanej bolesti. Kiež by sa tá školská zubárka našla v tomto príbehu. Isto by sa naraz rozpamätala. Možnože, určite, už nežije. Posadili si ho do kresla a začali vytláčať hnisavé váčky ktoré už nepamätá si kde sa vlastne zobrali. To bolo bolesti. Napokon vyšiel von a sám sebe neveril že prečo sa púšťa do takýchto zvláštnych vecí. Matka ani otčim nikdy nedbali o to aby vysvetlili deťom aké je dôležité starať sa o svoje zuby. Evidentne, chlapec to poňal po svojom.