O zvedavej Johane

Bystrozrakú Johanu dnes vyhodilo z postele. Ako sa tak prebúdzala z krátkeho poobedňajšieho spánku, myseľ priniesla jej čudnú nutkavú myšlienku, živý obraz dokonca, ako mladý nájomník práve teraz kláti Máriu mladú, nájomníčku z Ukrajiny.

“Potia sa a vzdychajú. I keď, teraz sa ochladilo, tak asi nie. Ale isto vzdychajú!” – povedala si a hrnula sa k oknu kde, čuduj sa svetu, stál profesionálny ďalekohľad. Synom nedala pokoj kým jej jeden nezakúpili.

“Samozrejme, v dome sú predsa sami. Určite to robia v jej izbe!!!” – hundrala si sama pre seba ako tak zaostrovala do okna mladého nájomníka ale nič nevidela. Nájomník z domu na konci záhrady, ktorý patril jej dcére a ktorého izby sa prenajímali turistom či dlhodobým rekreantom, si našťastie nikdy nezastieral, dokonca ani v noci. Zveril sa jej minule, že miluje ten výhľad na lesy, polia a doliny a tiež, že ho teší celodenný pohľad do záhrady. Aby aj nie. Je plná vysokých jedlí a borovíc. Uprostred je jazierko a v ňom lekná. Okolo jazierka ozdobné trávy a kúsok ďalej udržiavaný trávnik, altánok, gril, lavička aj veľká hojdačka.

Ako zaostrovala tak zaostrovala, stará nevidela nič len prázdnu fľašu vína na parapete a vedľa nej dva poháre, ďalej videla stolík a na ňom počítač, ďalej skriňu a kreslo a len malý kúsok veľkej postele na ktorej, zdalo sa jej, že mihla sa noha. V duchu kliala na konáre borovíc, ktoré zase o čosi narástli a taktiež na listnaté stromy ktoré pustili sa na jar kaziť jej zábavku.

“Nezmysel! Je u nej v izbe. Chlapi vždy radi zájdu ku samičke, skôr ako samička zájde k nim. U žien je všetko väčšinou čisté a všetko vonia. Chlapi to majú radi. No jasné! Dobre ich nakŕmiť a všetko nech je na poriadku. Potom si už len ľahnúť a čakať! Je to odporné!” – dumala si tak sama pre seba kým sa obliekala.

“Možno to predsa len robia v jeho izbe! Oh bože, jedine že by mala nejakú zvláštnu úchylku strkať nos do jeho smradľavých perín. Obliečky sú predsa len nasiaknuté jeho ódorom, možno ju to vzrušuje. Starý Ukrajinec Míša bol na rannej, ale každú chvíľu sa má vrátiť. Mária stará mala by spať. Ide predsa na nočnú. Ale to neznamená že by toho títo dvaja nemohli využiť. Zaiste sú teraz spolu. Musím ja ísť ta! Zaklopem a ohlásim sa, samozrejme, zaklopem a ohlásim sa, aby som ich neprekvapila.” – zamýšľala a vydala sa chytro na cestu.

“Ako zistiť či si už dnes kúpil víno? Volako často chodí do toho obchodu. Dnes som na nič. Rekreant vraj! Pijan je to! Ktovie z čoho žije. Vraví že robí z domu. To som ešte nevidela. Na čom asi tak pracuje? Na zlyhaní pečene? Minule táral že píše poviedky. Čo som ja kníh prečítala a že ho ja nepoznám. No, ale čo sa ja môžem starať. Problémy nerobí, tichý chlapec je to, dobrý a milý. Minule aj staré ihličie pomohol pohrabať. To že bol ďalšie dva týždne invalid je už asi jeho chyba. Nie je isto zvyknutý fyzicky robiť tak mu ruplo v chrbte. Hah, vraj spisovateľ. Vraví že behá. Že som ho ja ani raz behať nevidela. Možno akurát tak do obchodu, rýchlo ešte predtým ako zavrú. Nestihla som ani ta zájsť. Predavačka Gitka je najlepšia. Všetko vždy povie a prezradí. Mladá Mariena sa minule na mňa tak nepekne osopila. Akoby to bol hriech pýtať sa čo nakupoval mladý pán farár. –  premýšľala ako sa tak približovala k domu.

Do domu vzadu v záhrade to nebolo ďaleko. Kúsok okolo kurína a ďalej krížom cez záhradu. K pôvodnému domu rodičov patrilo hodne árov pôdy, kde postavila si ich dcéra na samom konci, za pomoci otca, veľký dom. Neskôr hádam aj pre seba ale teraz je pre turistov. Krásny dom to bol vskutku. Veľká vstupná hala s obývačkou. Mohutné a široké schodisko potiahnuté drevom. Na každom poschodí veľká a moderná kuchyňa a každý apartmán mal svoju kúpeľňu s toaletou. Pracujúcim Ukrajincom sa tu páčilo tiež. Bývali tu Mária mladá, Mária stará a starý Míša, invalidný dôchodca. Johanina dcéra aj dvaja synovia žijú v zahraničí. Keď niečo treba pre hostí či nájomníkov, mama sa vždy rada postará. Je na dôchodku a preto je nesmierne vďačná za tieto aktivity. Cíti sa potrebná a navyše zbožňuje všetko a každého obzerať zblízka, príliš veľa sa vypytovať a strkať nos do všetkého čo sa kde mihne.

“Čo to len do mňa vošlo? To už naozaj nemám iných záujmov? No veď, ale dnes popršalo, netreba ani poliať a inak je už všetko hotové. Ah, aká som dnes len unavená. Starý odfukuje, ide mi už na nervy. Mudrlant jeden. Mala by som predsa len niečo robiť! Možno vylúštiť tú ťažkú krížovku…” – hútala ako si tak razila cestu k domu vzadu v záhrade.

Navôkol voňal orgován a všade spievali vtáci. Bola polka Apríla a všade bolo ticho. Poéziu, okrem cirkulárky, drviča konárov a dreva či kosačky od suseda, sem tam pretrhlo len kikiríkanie kohúta. Igor kikiríka už o štvrtej ráno. Je to pochábeľ, blázon priam. Pán dvora. Ranné vtáča ktoré nemá nikto rád. Kto by už kikiríkal o štvrtej ráno? Ale to ešte nie je všetko. Robo odvedľa kikiríka o piatej ráno. Robo je z vedľajšieho dvora, ale už neraz ohlásil zápas o rozšírenie svojho územia, teda jeho pôsobiska. Gazdiné ich nepustia takže nemôžu zápasiť o väčší priestor hoci by aj radi. Potom je tu Peter, o ďalšie dva domy dalej, ktorý kikiríka o šiestej ráno. Potom kikiríkajú jeden cez druhého ale to je už asi sedem hodín ráno a všetci vedia že je treba vstať. Stáva sa aj to že lahodné ticho dedinky v dolinách preruší sliepka. Tá je však špecialistka. Kotkodáka súvisle a v rovnomernom, takmer až iritujúcom, vzore. Znie to ako morzeovka. Oznamuje že zniesla vajce a nenechá pritom nikoho na pokoji. Teší sa asi. Možno chce niečo spoločnosti odovzdať, pochváliť sa prínosom. To ale stále nie je všetko. Podhájska sa tiež stala bydliskom exotického vtáctva. Odniekiaľ tu počuť papagáje. Musí to hádam predsa len prichádzať z jedného dvora.  Je tu ten zvláštny vkus neďalekého suseda pre chov okrasného vtáctva, ktoré svojim škrekotom budí a otravuje celé dve ulice. Okrem papagájov chová pávy a tiež pštrosy. Na počudovanie, tieto pávy s radosťou škriekajú aj v noci.

Johana rozmýšľala že svojho kohúta Igora kvôli nespokojným turistom zareže. Vraj sa ich už zopár sťažovalo. Johana by nerada prišla o turistov kvôli kohútovi. Najradšej by vyvraždila aj susedovu exotiku, hlavne tie pávy. Nevedela si ani v svojich najhorších predstavách vybaviť čo by asi tak mohla robiť keby v dome nebolo nikoho. Žiadny turista, ani dlhodobejší nájomník. Striasla ju nechuť a cítila zápach strašidelnej nudy, ktorej nedobré účinky na jej celkové zdravie veľmi dobre poznala. Musela by už len striehnuť na ľudí z dediny, ale tých predsa už všetkých pozná. Zaostrenie na poľovníka Mira, terigajúceho sa každý večer z krčmy, ju už dávno znudilo a navyše zdalo sa jej vždy odporné ako obštieva stromy. Mladý pán farár je ale zcela vzrušujúci nový objekt. Ako tak prechádzala okolo plota prebudila, poväčšine spiaceho, bieleho špica Tibora. Je to tak trochu narušený, neurotický, vyplznutý a starý, psík, tu hneď od vedľa. Keď bol chorý nebolo ho počuť. Vraj mal zápal oka a bolela ho dlho zadna labka. To len teraz začal zase tak brechať keď cíti sa už trochu lepšie. Johana v duchu preklínala že sa ešte nepominul, keď už aj tak vyzerá že stojí iba na svojich dvoch labkách, pretože teraz jej isto vyplašil tajných milencov. Napriek tomu v plnej nádeji vošla ticho do domu, kde v chodbe ju čakala ospalá mladá Mária. Akurát sa chystala na poobednú do práce. Na svoje malé nôžky nasúvala svoje snehovo biele tenisky a začudovane hľadela na starú Johanu, v ktorej tvári sa stále zračilo veľké, avšak tajomné, očakávanie toho ako ich predsa len raz pristihne.

“Dobrý deň Mária. Do práce? Do práce? A kdeže máme nášho rekreanta? Nevravte mi, že zase tak pilno pracuje. Aká to už len práca, tak čudno ťukať do klávesnice, no povedzte vy sama! A koľko toho len vypije! Kto by už len vedel potom pracovať. Isto ho mamka živí a či vyhral lotériu” – spustila Johana, vždy sa tak vášnivo zaujímajúc o to kto z čoho alebo koho žije a či majú menej alebo viac ako ona a taktiež ako to získali, či dedičstvom alebo to nakradli, či hádam len poctivo zarobili. Značky a ceny áut si naštudovala tiež len z tohoto dôvodu. Bystrým okom vždy behala po parkovisku a podľa áut zaraďovala svojich hostí do jednotlivých skupín. To že mladý rekreant prišiel bez auta pripisovala iba tomu že pije viac piva a vína ako čistej vody. Tvrdil jej že si prinesie bicykel, práve kvôli úžasným cestičkám, riedkym lesom či vábnym dolinám, ale bicyklovať ho nikdy nevidela. Hovoril že chodí plávať do veľkého bazéna v kúpeľoch ale jediné čo ho po večeroch videla bolo tackať sa z horúcich kúpeľov domov, čo sa iba ťažko dalo pripisovať hodinám vyčerpávajúceho plávania. Tak bolo veru, Johane nikdy nič neušlo a mladý rekreant to vedel.

“Vy mysliť Viktora?” – opýtala sa v lámanej slovenčine.

“No áno, Viktora predsa.” – odpovedala naliehavo.

“Viktor tu už nebývať. Dnes ráno odešol. Povennosti v Bratislavie. Bude mi chybat.” – vysvetlila a na krátko sa zasnívala. Potom sa usmiala a popriala pekný deň. Ako tak zatvárala za sebou dvere, na Johanu veľavravne žmurkla.