Danka

“Chceš aby sme boli len kamaráti alebo aj nečo vác?” – opýtala sa ho jedného večera ako spolu kráčali domov. Bolo to ešte predtým ako ho spravila zástupcom. Práve odišli z miestnej reštaurácie, do ktorej chodili vtedy často. Danke sa zapáčilo chodiť sa najesť, tráviť čas, s mladým kolegom a jemu sa to páčilo tiež, a nie len preto že Danka vždy platila. Jedli vždy jedlá vyberané, často tie najdrahšie. Pobehali hádam všetky reštaurácie vrátane, samozrejme, Matyšáka, ktorý vtedy nebol lacný. Steak tu, drahá ryba tam a vždy aj veľa dobrého vína. Nebolo celkom známe čo sa dialo a prečo ale bolo to obom veľmi príjemné, takýto život. Mládenec začal mať čoskoro výčitky a stránil sa toho aby ho pozývala no Danka vždy dosť naliehala, tvrdila že má peňazí viac než dosť. Zdedili vraj po rodičoch akúsi veľkú hotovosť, pozemky aj role. 

Na jej otázku jej neodpovedal ale vyzeral zaskočený. Nerátal s tým že sa ho to takto priamo opýta, ale myslíme si že výraz jeho tváre jej odpovedal. Nechce nič viac. Napriek tomu, Danka bola naďalej zaľúbená. Hovorila si stále že možnože sa mládenec iba hanbí a tak skúšala to ďalej. Bolo zvláštne že netušila najprv vôbec že chalan je na rovnaké pohlavie a bolo aj dosť neuprimné od neho že jej to vtedy nepovedal. Tajil to pred všetkými, pretože si myslel že by to bola galiba aby sa takto prezentoval v malom meste a navyše v novom zamestnaní, hoci veľa kolegýň to zrejme aj tušilo. Mnohé isto aj varovali Danku že či je slepá, keď takto zahľadela sa do homosexuála, i keď pravdou je že nedalo sa to až tak poľahky rozlúštiť. Mládenec mal všetky vlastnosti mužnosti ale miestami bol až priveľmi jemný a sladký. Bystré oko a inteligentná hlávka vedela by isto rýchlo pravdu odhaliť, ale ani majitelia týchto atribútov neboli si na sto percent istí. Zároveň, ak ste zaľúbený, sú isté veci ktoré vôbec nevnímate ani nepripúštate. Ste vtedy slepý ako starý kôň na sklonku svojho života. Okom škúlil od pokladne po pekných zákazníkoch ale dával si pozor na to aby to nikto nevidel, zatiaľ čo ona dovolila mu splatiť 5000 dlh na splátky, pretože ho ojebal človek, profesionálny ojebávač, ktorý prišiel “rozmeniť” peniaze. Za obeť padli aj mnohí iní vtedy a v tom istom obchode, až napokon bolo zakázané rozmieňať.

A tak naďalej sedávali spolu u nej mnohé sobotné večery, keď muž bol na víkend u svojej mamy a deti boli u starých rodičov. Popíjali ružové víno, alebo šampanské a ujedali zo syrovej misy z olivami. Mládenec sa tam cítil tak dobre. Boli to dvaja ľudia ktorí každý pre ten svoj vlastný dôvod prepadol týmto spoločným chvíľam. Veru bola to akási láska bez sexu. Jednoducho bolo im spolu dobre. Vyzeralo že sú spirituálne spojený i keď Danke by sa asi páčilo aj to fyzično. Keď aj prišlo od neho k nej k tejto otázke, vždy trvala na tom že nie a že si to nevie ani predstaviť a že jej takéto priateľstvo stačí a vyhovuje. Pozerali spolu filmy. Mali radi rovnaký žáner. Romantické. Počúvali spolu hudbu. Milovali Norah Jones. Bola jej blízka jeho inteligencia, vnímavosť a jeho jemnosť vlastne pomýlila ju pretože si myslela že je to prvý “muž” ktorý jej rozumie. Pozerali spolu Madisonské Mosty a mnohé iné. Danke robila spoločnosť dobre, hlavne po takom strašnom manželstve. A aj keď miestami sa zdalo že chce viac, uskromnila sa a pokračovala v tomto čudnom vzťahu. Na ničom nikdy nešetrila a všetko vždy bolo na jej účet. Mládenec si vychutnával dobrotu, pozornosť, sponzora aj prosperitu. Predavačky vedeli presne o čo ide ale nemohli nič robiť. Bolo to ako keď vidíte dieťa ktoré beží cez hrboly. Viete že ho bežať baví ale nestihnete mu to zakázať a potom aj tušíte, už očakávate že spadne, ale už je neskoro, kolená alebo aj hlava sú už rozbité. Pre mládenca bolo lákavé ostávať takto žiť, pretože to bolo všetko také príjemné a jednoduché. Nevnímal celkom akého diabolstva sa dopúšťa. Ráno v obchode vždy čakali ho dolu bohaté raňajky a káva. Na obed bežala domov niečo fajné uvariť a potom doniesla to dole, bola to skvelá kuchárka. Danka sa rada oňho starala, robilo jej to radosť. Chodili spolu do kina, na víno, na kávu aj na večere a keď sa jej zdalo že sa krásavec nudí, išla a kúpila mu drahý telefón, športovú súpravu alebo aj tenisky či drahé hudobné cd čka. Za 30 000 kúpila dva značkové bicykle aby mohli spolu chodiť cez víkendy na túry. Boli asi tak raz, pretože mládenec chcel mať svoj balans. Nechcel aby pohltila ho úplne. Chodila občas za ním aj do jeho oranžovej izby, ale nepáčilo sa mu to. Hovoril jej často že chcel by sa od toho všetkého oslobodiť. Vždy chcel existovať sám no napriek tomu ho vždy lákalo aj to teplo ľudského priateľstva. Zdalo sa že robila vždy všetko preto aby ho mala blízko lebo nevedela si asi aj ona celkom predstaviť čo by bez neho asi tak robila. Vždy keď ju premklo že mládenec sa chystá z jej života odísť, tak panikárila a hľadala ako ho znovu trochu uspokojiť, len aby vydržal, len aby sa nenudil, len aby s ňou ostal. Bola to pravá láska z jej strany. Danka bola bežec na dlhé trate zatiaľ čo on sa tu iba na chvíľu zabával. Bolo to všetko také nemorálne. Dankin muž si ho raz zavolal k sebe domov. Dokrýval do kresla a pýtal sa ho čo sa deje. Invalid vyzeral vystrašene. Bol bezmocný. Nespíme spolu, nebojte sa.  – ubezpečoval mladík. Sme len kolegovia, veľmi dobrí kamaráti. Zvláštne, po tom všetkom ako s ňou zaobchádzal, a zrazu taký obyčajný mládenec dal mu zabrať. Danka si jeho bolesť užívala. Mládenec mu povedal že jeho priateľstvo s Dankou je iba fraška a že ho to všetko mrzí a chystá sa to všetko ukončiť. Ďalšie ráno horel mládencovi mobil. Bolo tam asi 20 zúfalých SMS a 6 neprijatých hovorov. Nový mobil, ktorý mu iba nedávno kúpila, stál asi 9 000 tisíc slovenských korún ak nie viac. Vtedy posledná Nokia, zánovný model 6510. Taká tá maličká do vrecka. Mládenec mal stále vášeň pre pekné veci. Bavili ho mobily aj elektronika a rád sa pekne obliekal. Väčšinou športové veci. Bolo to také nešťastné obdobie pre peňaženku zaľúbenej ženy, ktorá občas vyzerala bezodná, hoci veľa z toho si kupoval aj sám, alebo si od nej na to požičal a neskôr (ne) vrátil. Akokoľvek, preklikal sa správami. Má sa vraj dostaviť okamžite do kaviarne tam a tam. Hovorila prosebným ustráchaným hlasom. Prišla rozrušená ale pekne navoňaná a upravená, v  béžovom nohavicom kostýme. Bolo leto, páčili sa mu jej sandále ktoré ku kostýmu zvolila. Išlo o to čo jej mužovi povedal a že prečo si myslí že je to fraška. Vysvetlil jej že ich vzťah je pravdepodobne nezdravý a neprirodzený a že najlepšie by bolo ho ukončiť. Ani jeden z nich to nedokázal. Chlapec onedlho stal sa zástupcom vedúceho. Bála sa že ho stratí. Radšej by sa zabila. Bude pozícia, na ktorú mnohí čakali a makali roky, zatiaľ čo on ju dostal po pol roku, niečo pre tohto ambiciózneho mladíka? Ako to vysvetliť starým kolegyniam a na ako dlho udrží toto neposedné dieťa takto spokojné? Bude to stačiť?

Zástupca, pracant aj profesionál. Bohém, blázon aj diktátor

Prvé dni boli extra náročné. Väčšina personálu dobrovoľne odišla. Nedokázali sa preniesť cez to že im bude šéfovať nováčik, zasran a bývalý učeň. Nikto nikoho nenútil odísť. Bol to už len výsledok energie ktorú si tam oni sami voči mládencovi nastavili. Mládenec bol pripravený pracovať podľa štandardov a noriem a rovnako tak bol pripravený mať adekvátne a pozitívne vzťahy v tíme. Nebol to on kto sa zľakol nového nastavenia, boli to oni. Odišli Martin, Renáta, Jožka a vlastne takmer všetok starý tím, okrem lojálnych ľudí, ktorí mali Danu natoľko radi že ostali a vlastne boli to aj tie ženy ktoré nič proti jej romantike nikdy nemali.  Ivetka, stará pomalá Anna a zopár ďalších sa dívali na celú vec inak a možno len boli o čosi flexibilnejšie. Jedno je isté, Danu mali tieto naozaj radi a to mohol byť aj dôvod prečo ostali. Všetky Elenine nasledovateľky ktoré, ako sme už hovorili len z bolesťou opustili aj Danu, odišli. Dana bola tvrdá ako oceľ. Nikto jej predsa nebude hovoriť do toho koho má mať rada a koho nie. Ona si už vybrala. Bol to on!  Navyše, na zástupcu sa nedalo povedať ani pol slova. Bol to pracant, vyznal sa v tom čo robí a robil to dobre. Mal kopec vášne, energie a bavilo ho to. Jedine čo sa potreboval ešte naučiť bola administratíva vedúceho prevádzky, ktorá sa odovzdávala v zvláštnych tlačivách každý mesiac. Inak mohol kľudne robiť aj vedúceho. Bol to dokonalý zástupca a vo všetkom doslova skopíroval Danu, ba čo viac niektoré veci vylepšil. Lietal po predajni, všetko mal pod kontrolou. Počistil sklady aj zanedbané priestory a vyčistil aj počítač a databázu. Nebolo to že vybrala si lajdáka a neschopného zasrana. Vedela koho si vybrala, pretože poznala ako myslí a poznala ako robí. Bol to inteligentný jedinec s vynikajúcou schopnosťou manažovať predajňu aj ľudí. Elena len jedného dňa prišla po letáky, jej dcéra roznášala akciové letáky, a zaželala mládencovi všetko dobré. Na tvári mala smútok a nevôľu. Jej koruna padla a dobré lenivé časy kedy sedela celý deň dolu v sklade s Martinom boli preč.  Neskôr sa zamestnala kdesi ako poisťovák. Všetkým ovisol nos pretože prešiel rok a predajni aj zástupcovi sa stále darilo. Nebolo to na mesiac ako radi varovali Danku veľakrát predtým. Všetko išlo ako hodinky. Nič však nebolo príliš ľahké a ako tomu býva najčastejšie, problémom boli vždy ľudia. Mládenec sa s kamoškou museli s tým pobiť. Mal u nej podporu, väčšinou všetko videla rovnako a veci chápala. Videla ako sa kto správa. Prišli totiž nové sily, ktoré neboli o nič menej vzpurné ako tie staré. Zástupca bol šikovný pracant a išiel príkladom ale autoritu si nevedel vybudovať pretože ho nechceli staršie ženy vôbec poslúchať. Najhoršou voľbou bolo keď zamestnal učiteľku ktorá už nechcela učiť a neskôr zistil že ho učila v prvom stupni výtvarnú. Jej chovanie bolo nanajvýš arogantné a svoje povinnosti si s najvyššou drzosťou jednoducho neplnila. Čo ty mi tu budeš hovoriť, veď utierala som ti nos!!! A dokonca ani tie mladšie neboli jednoduché. Flákali sa a nerobili si poriadne svoju prácu. Bolo tam zopár ľudí ktorí robili si prácu poriadne, robili to automaticky zo svojej povahy a potom boli tam také ktoré boli lenivé, robili zle, zašívali sa a odporovali. Občas to vyzeralo že nikomu sa jednoducho nepáčilo robiť pod mladým zástupcom. Bolo to ťažké. Nevedel kde robí chybu. Nepovyšoval sa, nebol arogantný a snažil sa byť jedným z nich. Bolo to všetko také typicky sedliacke od týchto jednoduchých pracovných síl v tomto malom meste, veľa ľudí pochádzalo z dedín. Ale čo narobíte, v malých mestách je to tak. Boli neinteligentní a bojovne nastavený z vidlami v ruke. Čokoľvek ste od nich chceli tak začali na vás vrčať. S ľuďmi sa robí najťažšie, neskôr sa mu to všetko ešte viac potvrdilo. Robili mu zle, robili mu naschvály a škaredo ho ohovárali. Musel sa s tým pobiť a tak veľa ľudí prišlo o prácu. Nechal si vždy len tie najprofesionálnejšie. Ľudí ktorí robili pre tím, ľudí ktorí chápali čo to znamená pracovať pre jeden spoločný gól. Keďže nemali vedúcich zmeny, ani dvoch zástupcov, s Dankou sa striedali. Jeden týždeň ranná a jeden poobedná. Normálne by mala vedúca chodiť na ôsmu a končiť okolo piatej ale to by musela mať dvoch zástupcov. Firma nebola naklonená rozširovaniu pozícií a o to rýchlejšie sa vybavila rola pre zástupcu, že rozhodli sa robiť iba dvaja. Regionálny inšpektor bol spokojný. Danka pomáhala kde sa dalo. Všetko sa už naučil, ale videl aké je to po niektoré rána, dni či večery ťažké viesť obchod aj dávať pozor na personál, zároveň byť aj zodpovedný za všetko. Skladníka nebolo, tovar si preberali aj znášali dolu do skladu sami. A tak, zástupcov život nebol taký aký si ho jeho mladá pojašená hlupučká ješitná a roztopašná hlávka vymyslela. Myslel si že bude sedieť ráno pred počítačom, ku ktorému na jeho rozmarnú žiadosť a na Dankine náklady bol kúpený nový extra tenký LCD monitor, ktorý bol vtedy v móde. Na miesto toho musel len rýchlo nahrať dodávky a potom ísť na predajňu, alebo skákať na rampu kde drobný alebo veľký dodavatelia vyzváňali že priviezli tovar. Bol to naslovovzatý profesionál a medziľudské vzťahy zvládal dobre až do momentu kým sa nezačal z toho všetkého po vyše roku nudiť. Toto bol jeho večný problém. Jeho najväčší problém bol keď prestal si vážiť dobrý osud a keď už nasýtil sa všetkého a chcel zas niečo nové. Nič ho nevedelo zabaviť na príliš dlho a väčšinou vždy všetko preto zbúral, aby tak uskutočnil zmenu alebo začal niekde inde odznova. V komforte hynul a vždy potreboval nové výzvy a nové vzhluky. Požiadal ju aby ho spravila vedúcim. Inšpektor nevidel dôvod ale ona trvala na tom že jej zdravie už nie je čo bývalo. Hotovo! Nový pán vedúci vládol prísnou rukou. Sláva aj odpor stúpili mu do hlavy. Bol ako Boh pomsty! Vyhadzoval a prijímal ľudí ako na páse. Museli makať, museli robiť. Znudilo ho ovládať sa a byť stále taký dobrý. Vymysleli ste si satana budete ho mať ! Potreboval oheň a vietor, divoké vlny. Dúfal že Elena o tom všetkom dozvie sa aby bola konečne aj ona rada. A tak začal sa správať ako císar a tiež kat. Ráno prišiel z domu na nákup v župane a papučkách, pretože to tak videl kdesi v novinách robiť Madonnu. Mal sa za celebritu a chodil obdivovať svoje meno na veľkých sklenených dverách predajne. Tešil sa z toho ako ho ľudia ohovárajú, ako o ňom hovoria a aj z toho ako naňho ukazujú prstom, zároveň tešil sa že sa ho zamestnanci boja. Nejeden manžel neposlušnej, odpor kladúcej a lenivej predavačky vyhrozil sa mu že počká si ho pred obchodom. Nebál sa, povedal že zavolá políciu a na druhý deň ženu vyhodil. Danka ho stále ľúbila ale bola zhrozená v čo sa zmenil. Požiadal ju aby mu pred zamestnancami vykala. Robila tak. Volala ho pekne, pán vedúci. Táto žena bola oboje titán aj páperie. Dolu v podzemí, v bývalej kancelárii riaditeľa obchodného domu, spravili si tí dvaja ešte pred pol rokom doslova oázu. Bol tam gauč, kancelársky stôl, pekný nábytok, hudobná veža, obľúbené cd čka, sušené kvety, lampičky, sviečky aj koberec. Danka si vtedy všimla že chlapec asi naozaj nebude na ženy. Videla ako všetko nadizajnoval a ako vytvoril vskutku čarovný priestor pre nich dvoch, aby tam mohli jesť, počúvať hudbu, pracovať a dokonca sa aj sprchovať v perfektne vydrhnutej sprche. Samozrejme, každý zvlášť. Koľké rána, hneď potom čo nahral pečivo do počítača, aby im na pokladniach nevyskakoval stav do mínusu, dávalo to zbytočný error ktorý museli chudery odkliknúť, sa tam zavrel, pozapínal lampy aj sviečky a pustil si nahlas hudbu a vliezol do sprchy. Koľké hodiny len tak prestál pod horúcou vodou v sprche kým nepočul zrazu klopkanie starej Anny. Prišli lahôdky, vedúci. Áno Anka, preberte to a dajte faktúru na stôl do kancelárie. Idem to hneď nahrať, moja zlatá. – odpovedal jej nahý cez dvere kým z neho tiekla voda. Dvere boli na kľúč, každý však vedel akej roztopašnosti, rozpustilosti sa títo dvaja dopúšťajú keď sa sem jednotlivo neskôr zatvárali každý na svojej smene. Danka väčšinou len pre robotu, svoje sklamanie aj smútok, frustráciu, a aby mala pokoj a mohla sa pozerať na poslednú a jedinú fotku mládenca ktorú kedysi uchoval si a potom daroval jej ju. Bola to fotka z jeho BOOK u ktorú vytlačil si na farebnej tlačiarni. Ako sme spomínali skôr, všetko ostatné zničil. Visela tam na nástenke dolu v podzemí oázy, osvetlená len lampičkou ako fotka vodcu. Vlasy čierne ako uhoľ, padajú cez plece až niekde po pás. Oči ako plachá srnka a tie pery ako jahoda..  a potom ten celkový výraz tváre… jemný no zároveň nezničiteľný. Oheň a zem. Bolo to bizarné, jeho fotka na nástenke, jeho správanie, všetko to bolo až príliš bizarné. Fotku nakoniec roztrhal. Predajňa excelovala a inšpektor bol stále spokojný. Zamestnal si tam brata, ktorý sa stal Danke, v časoch mládencovho šialenstva, obrovskou oporou. Rozumeli si. Brat maľoval portréty, krajinky, hral na hudobné nástroje, vždy mal rád umenie. Namaľoval jej teda mládenca sám a povesila si Danka portrét dolu na nástenku do oázy. Ten už nemohol roztrhať. Nepatril mu. Mládencov brat sa stal Danke bútľavou vŕbou a pili spolu často červené víno v tej oáze pokoja tam dole, ale zároveň vždy aj pracovali. Predtým alebo aj potom. Predajňa nikdy nestratila svoj dych. Veci čo sa tam diali boli vždy len akési veci vedľajšie. Danka sa s mužom rozviedla. Chodil ho tam prosiť, tam dolu do oázy kde opravoval mu zámok na dverách, pretože niekto napchal im tam zápalky. Povedal mu iba chladno. Ja tu iba pracujem, pán Jozef, sme iba kolegovia, ja vám s tým nepomôžem. Mládenec časom pochopil že dosiahol kraj útesu a pred ním sa rozprestiera už iba more. Dosiahol všetko čo tu dosiahnuť chcel a mohol a zatúžil aby to všetko bola iba minulosť. Chcel sa vznášať ako čajka, byť ako ten Albatros, ktorý vyletí nad to more a potom plachtí tam po celé mesiace. Mal dosť už ťažoby tejto skalnatej a nerovnej zeme. Strmých zrázov a zradných zákutí kde musí dávať pozor pretože striehne tam vždy nepriateľ či neistota. Mal dosť všetkého toho boja, veď vlastne akoby aj nie. On vyhral! Bol to ale fajný zápas. – usmial sa na seba do zrkadla. Tam dole v oáze. Tam dole v podzemí. Usmial sa a sfúkol sviečku. Prenechal to všetko ďalším. Zo dňa na deň z firmy odišiel. Dal sa ostrihať na sotva pol centimetra a zafarbiť si dal vlasy peroxidom na blond. Do očí kúpil si modré šošovky. Preťal všetok kontakt a zamestnal sa na miestnej pumpe.