Nová práca

Ešte predtým ako sa zamestnal v miestnom supermarkete ostal mládenec chvíľu doma. Nájsť si prácu sa mu najprv veľmi nedarilo. V to leto ale potešila ho nečakaná návšteva. Prišiel ich pozrieť bratranec Roland. Otčim aj mama povedali tetke že budú radi ak príde. Ako inak, priniesol aj peniaze od svojej mamy. Mládenec sa trochu hanbil za to ako žijú, zvlášť preto že vedel že Roland žije v paláci. Mládenec mu ukazoval všetky svoje vzácne rámy slnečných okuliarov, ktoré dostal zadarmo, ale on iba smial sa im, vraj že sú neznačkové. Dávid bol vždy divoch. V to leto sa, nevedno prečo,  opaľoval u nich celkom nahý. Myslel si že sa schová na streche ich prasačinca alebo tiež pri jabloniach v tráve, hoci vedel že ho bratranec z jeho malej oranžovej izby vidí a sleduje. Chodil po dome a nazeral po všetkých tých hrozných špinavých kútoch. Čudne pritom krútil nosom a dával zaľúbenému bratrancovi najavo že on pochádza z iných pomerov. Do malej izby zavítal tiež a teda aj videl že je čistá a útulná. Boli tam kvety aj modernejšie kúsky nábytku. Pôsobila inak ako zvyšok domu. Rád sa tam váľal na bratrancovej posteli a dokonca si nechal do úst hádzať bobule hrozna. Táto kratochvíľa bola navrhnutá, samozrejme, bratrancom. Zastrájal sa že sa postaví k dverám, ktoré boli od postele asi tak na dva a pól metra, a že sa vždy trafí. Také bláznovstvo a pritom tešilo to nášho zaľúbeného neboráka. Z dvadsiatich bobúľ trafil tak možno dve, pretože sa stále pozeral na všetky možné ostatné časti tohto dokonalého tela ktoré tam ležalo na chrbte iba v krátkych šortkách, len nie na jeho otvorené ústa. Zobral ho v to leto mládenec aj na jazerá do Grinavy, kde Dávid kúpal sa, samozrejme, holý, ale bratranec sa hanbil sa vyzliecť a on sa mu smial, vraj že prečo sa nevyzlečie. Závidel mu náš hrdina tú jeho energiu a závidel Davidovi aj jeho ohnivú nespútanosť. Bol doňho tak strašne zaľúbený. Tak strašne zaľúbený. David čoskoro odišiel a nastal čas vrátiť sa do reality. Keď išiel na pohovor do veľkých potravín v ktorých sa vyučil, mal trochu aj obavy či nestretne tam neskôr všetky tie nasraté predavačky ktoré spoznal ako učeň. Renátu, ktorá mu vždy vyhádzala regál, ak bol zle vyložený, alebo iné staršie trpké dámy, ktoré naňho vždy žalovali majsterke že sa celý deň len niekde zašíva v sklade. Hubička ako jahôdka, pery také plné a oči také plaché. Mladučký srnček. Dobre si doňho zastrielajte pretože sa vám tak veľmi páči a chcete aby bol váš. Nasadili by ste mu razdva ohlávku a pripli k nej aj vodítko. Chcete aby bol skromný, pokorný a aby poslúchal ako taký psík. Vadilo im že bol živý a zároveň aj vždy taký obozretný. Nedalo sa však strielať keď on stále tak úspešne vyhýbal strelám alebo aj nebál sa brániť sa v priamom boji. Bol to srnček s ostrými parožím. Bol vždy pripravený na možný boj a mal aj odvahy ak išlo o nespravodlivosť a cítil že bolo mu ukrivdené. Zvláštne kombo tento chlapec. Bál sa teda že stretne tieto staré baby a bude im musieť znovu čeliť, ale zároveň bol na to všetko aj vnútorne pripravený. Ľudia robia všade problémy. Hlavne v práci vždy striehne súťaživosť, zákerné ťahy a či panovačnosť, pretože každý tu chce byť šéfom.

“Poďte ďalej.” – uviedla ho Elena, vedúca predajne, do vyvýšenej kancelárie, v ktorej bolo zvonku nepriehľadné, zrkadlové, veľké okno s výhľadom na celú predajňu. Elena bola veľmi sympatická pani v jej štyridsiatke. Na krku mala krížik a ovplývala akousi energiou správneho charakteru. Pôsobila kľudne a vyrovnane. Išiel z nej pokoj aj inteligencia. Vyzerala však akási slabá, žltkastej pleti, akoby dlhodobo chorľavá. 

“Tak vy máte, mladý muž, záujem u nás pracovať?” 

“Áno, vyučil som sa tu. Medzitým som nabral už dosť skúseností. Tu, nech sa páči, je môj profesný životopis.” – povedal odhodlane a podal jej vytlačený papier do rúk ktorý si ona len letmo prezrela.

“Vyzerá že viete čo sa u nás robí. Pokladňa či mäsový pult tiež nie je problém, áno?”

“Žiadny problém!”

“Kedy môžete nastúpiť? Potrebovali by sme niekoho rýchlo.”

“Kedykoľvek. Aj hneď zajtra, pani vedúca.” – odpovedal naradostene lebo mal už ten pocit že si ho asi vybrali.

“Ja síce teraz odchádzam na dlhodobú PN ale… čo máme dnes, štvrtok. Od pondelka môžete nastúpiť. Budete sa hlásiť u pani Danky, je to moja zástupkyňa. Tak zatiaľ dovidenia, tešíme sa na spoluprácu, mladý muž.”

Odchádzal ako na obláčiku. Bol taký šťastný že má zase prácu a príjem. A to všetko len pár metrov od ich veľkého domu v centra mesta! Kým budeme pokračovať o tom ako sa mu v novej práci darilo, musíme spomenúť túto nešťastnú kynologickú etapu. Odmenu za to že ho obchodný zástupca pochytal chcel minúť na svojho prvého psa. Čistokrvné plemená s rodokmeňom neboli vôbec lacné. Vôbec to nepremyslel, hlupák jeden, veď na kynológiu treba čas aj peniaze a to sa pri práci na smeny, ktorá neplatí veľa, zvláda len ťažko. Mohol vedieť že to bude všetko odsúdené na neúspech, napriek tomu mladí ľudia takto nepremýšľajú. Vrhajú sa do všetkého ako blázni.

Kynológ

Bol teraz síce inšpirovaný chovateľkou tetkou, ale jeho láska ku psom pochádzala ešte z detstva, keď nosil zatúlané šteniatka domov do pivnice kde sa o nich staral a odkiaľ ich susedy potom vyhodili na ulicu, alebo keď len tak sledoval pri potoku opusteného veľkého ovčiaka na ktorého volal a potom sa s ním túlal po okolí celý deň akoby išlo o dvoch psích bratov ktorí nepotrebujú nikoho len seba. Na druhý deň mu niesol kúsok salámu ale psa už okolo bytovky nebolo vidieť. Psiská ho vždy mali radi, išla z neho akási ich bratská, psia, energia. Možno preto že je v čínskej astrológií pes, ktovie. Aj popri jazdení javil záujem o psy. Aj keď len tak okrajovo. Zaujali ho ľudia, ktorí sa tam motali so svojimi čistokrvnými psami rôznych plemien. Mal spravený dôkladný prehľad o všetkých plemenách. Nevedno kde sa berie v neposedných mladíkoch taká tá všeobecná energia a záujem o všetko a keď je už človek starší len máločo ho uchváti, len máločo ho zaujíma. Mohlo to byť kľudne aj takou tou neposednosťou mladého človeka, jeho živej duše. Najradšej by robili všetko a zároveň aj vynikali vo všetkom naraz. Ach, skvelé to dni! Psy ku koňom vždy nejako tak patrili. Mal teda, samozrejme, záujem o psa s papiermi. Rozhodol sa pre suku nemeckého ovčiaka. Jeho hlavný cieľ bol založiť si chovnú stanicu takže bolo treba začať sučkou z čo možno najlepšieho chovu. Ak ste nemali peniaze na dobrú suku alebo na jej chov, ani by ste radšej začínať nemali. Chlapec bol však, ako vždy, tvrdohlavý. Chcel mať všetko rýchlo a hneď. Sučku potom beriete po výstavách aby získala ceny a dáte jej spraviť výcvikové skúšky, ktorých všetky stupne boli veľmi náročné. Len naozaj šikovným chovateľom sa podarilo oboje, mať prvé ceny z výstav aj výcvikovú skúšku tretieho stupňa, ktorá bola najťažšia. V základe boli dva typy ovčiakov. Pracovná trieda, ovčiaky ktoré pracujú s policajtmi, a potom výstavná trieda, ktorá tiež podliehala povinným skúškam vo výcviku, ale bola to ušľachtilejšia línia s takým tým spadnutým zadkom skoro až po zem. Prešlachtené zvieratá vskutku. Viacmenej vhodné iba na výstavu. V chove týchto, opäť, svetu vládli dlhodobo Nemci. Hľadal teda v Avíze toho správneho chovateľa zo Slovenska, ktorý ponúkal šteňatá za rozumnú cenu. Z niektorých cien za šteňatá mu išli oči vypadnúť. Dlhá Roveň boli asi najznámejší chovatelia. Boli to väčšinou drahé chovy, ktorých matky aj otcovia pochádzali z luxusných nemeckých línií ako von der Wienerau alebo von Arminius. Vybral si teda cez inzerát v Avíze chovateľa z Hlohovca. Ponúkal šteňa z údajne dobrého chovu výstavnej, nie pracovnej triedy, a nestálo mnoho. Jeho rozpočet bol obmedzený, mohol minúť na psa iba akurát tak jednu celú výplatu, čo bolo vtedy asi osem až deväť tisíc korún. Matka išla zošalieť, čo vraj bude s takým drahým psom robiť! Keby tá vedela čo stáli tie ostatné. Vlakom si teda zašiel po svojho nového psíka. Išlo už o pol ročnú sučku menom Uxa, ktorej starý otec z matkinej alebo otcovej strany bol jeden z najväčších šampiónov svetových výstav. Volal sa Quando von Arminius. V rodokmeni sa nachádzali aj iné slávne mená z Nemecka, chlapec bol teda nadšený. Keďže to nebol žiadny expert, nevedel posúdiť zdravie ani celkový stav tejto sučky a nebolo mu ani podozrivé že je posledná z vrhu. Nevedel že kupovať treba šteňa a nie polročného psa. Ani to mu neprišlo podozrivé. Je to raz tak, keď nemá človek skúsenosti a ani vám nemá kto poradiť a nemáte v živote nikdy s ničím žiadnu pomoc, ktorú je tak veľmi treba hlavne v mladom veku. Murovaný veľký chliev prerobil na peknú voliéru ktorá mala svoj vlastný vchod aj výbeh. Z práce vždy utekal domov, chvalabohu to bolo len cez mestský park, aby sa mohol o psa postarať, zobrať ho na cvičisko, alebo zobrať ho len tak von a pohrať sa s ním. Po večeroch študoval jej rodokmeň aj rodokmene jej slávnych predkov. Učil sa všetko o nemeckých ovčiakoch, o výcviku či vystavovaní. Robil na smeny takže jeden týždeň sa jej venoval doobeda a potom jeden poobede. Po záhrade ani dvore behať nesmela a rovnako sa bál že keby ju aj nechal vonku, mohla by cez večne pootvorenú bránu v jeho neprítomnosti niekam ujsť. Mohlo ju zraziť auto pritom ako by ho po meste hľadala. Uxa ho milovala veľmi, veď napokon skoro ako každý psík keď priľne k svojmu majiteľovi. Možno spravil chybu že brával si ju občas k sebe do izby, kde spolu pozerali telku a potom zaspali. Trpela o to viac v jeho neprítomnosti a cikala od radosti keď videla ho prichádzať z práce. Rodinu jeho hobby vôbec nazaujímalo. Neboli by jej vymenili ani len tú vodu. Sučka rástla a mládenec sa snažil popri pracovných smenách sa jej venovať čo najviac. Bolo však vidno že čas ktorý trávila bez neho si zobral na nej svoju daň. Takýto pes potrebuje pozornosť. Potrebuje veľa lásky a veľa výcviku. Nebol to žiadny oriešok ktorý celý deň prespí pred dverami a ani si vás nevšimne keď prídete domov, alebo len otvorí jedno oko aby zistil či to náhodou nie je niekto cudzí žeby mohol aj trochu zaštekať. Už ako suka pomaly rástla bolo zrejmé že je akási útla a nechutilo jej veľmi ani jesť. Na drahé krmivá ani vyšetrenia nebolo a jeho frustrácia rástla. Bola to, popri práci, jeho nová vášeň ktorá ho nesmierne napĺňala a zaberala všetok jeho voľný čas, avšak chýbala podpora rodiny a chýbali aj financie. Cvičil s ňou na prvé skúšky ale nemal na to trpezlivosť ani dostatok skúseností. Pomáhať sa snažil aj chovateľ z Hlohovca. Radil ohľadom kŕmenia aj výcviku. Zopár miestnych dobrých cvičiteľov pomáhalo tiež a robili to chvalabohu zadarmo, pretože sa poznali od koní, ale tvrdili že sučka nemá radosť z výcviku a zdalo sa že pri pánovej zvyšujúcej sa nervozite sa ho aj bojí. Bola taká jemná. Zvonku aj zvnútra, povahovo. Malo to byť asi tak. Vyčítal si ak na ňu kričal a vyčítal si keď ju zo svojej vlastnej frustrácie trestal či nútil jesť. Chodil na miestne cvičisko kde spoznal veľa úžasných ľudí. Ach, koľko len večerov presedel v historickom dome v centre Pezinka kde býval Jaro, ktorého spoznal na cvičisku. Chlap mal asi 40 a práve prechádzal manželskou krízou. Vlastnil sučku Rotvajlera a tak spolu do noci vášnivo debatovali o správnom výcviku. Po pár pohárikoch dobrého domáceho vína, biele svieže fantastické, ktoré vyrábal jeho otec vinohradník, sa debata vždy zvrhla na manželku, ktorá chystala sa ho opustiť a už vtedy s ním nebývala. Vraj že je chrapúň, nestará sa o ňu a veľa pije. Ona že je mrcha, fiflena a špinďúra, ktorá sa nestará o domácnosť, nezarába peniaze a varí horšie ako kapucínsky mních tu vedľa z pezinského kláštora. Mládenec sa vždy veľa nasmial a snažil sa ho aj vždy podporiť a veru aj zachutila mu družná debata pri vínku, čo bolo čudné pretože alkohol nemal vôbec rád. Páčilo sa mu však ako sa mu po jednom poháriku rozviazal jazyk a, hoci neskôr mu stav opitosti nebol príjemný, užíval si tieto časy lebo hlavička jeho nejako lepšie myslela a srdiečko jeho sa akosi viac radovalo týmto chvílam. Tešilo sa debate aj tomu všetkému. Domov to mal sotva pol kilometra, nevadilo mu preto sa občas domov tackať. Postupne mu však začali stretnutia vadiť. Nevedel privyknúť na to ako ho Jaro nútil piť čoraz viac. Nakoniec tam prestal chodiť a keď nevidel Jara na cvičisku, opýtal sa jeho mamy čo je s ním. Jaroslav je na odvykačke, rozvod mu vraj dal zabrať. Mládenec sa po víkendoch túlal sám celým Slovenskom po výstavách, aby mohol tak získať nejaké to ocenenie. Na takéto výstavy, národné aj medzinárodné, cestoval vlakom už od skorého rána do vzdialených miest a vracal sa až neskoro večer. Prespal s ňou raz v lete v spacáku v parku, keď išlo sa na dvojdňovú výstavu v Nitre, pretože jednoducho ešte vtedy nemal vodičák ani auto a nepoznal nikoho kto by mu mohol pomôcť. Uxe sa výlet veľmi páčil ale skončila žiaľ ako posledná. Rodina bojovala s financiami a otčim tiež nemal nikdy čas. Boli to ťažké časy bez akejkoľvek podpory blízkeho okolia ale vášeň, záľuba jeho, posilňovala ho. Na väčšine výstav Uxa pohorela, nemala predpoklady vyhrať ale napokon získala tretie miesto v Poprade, kvôli veľmi nízkej konkurencí. Musí ešte získať nejaké lepšie ocenenie z výstavy. Nikto predsa nekúpi šteňa od feny ktorá nevyhrala aspoň raz prvé miesto výstavy. A  musí ešte spraviť aspoň prvý stupeň výcvikovej skúšky. Ten je u chovných súk povinný. Našiel si teda cvičiteľa zo Serede, ktorý sľúbil mu pomoc. Mal ženu aj dve deti a neváhal aj nechať chlapca cez víkendy prespať u nich, pretože už od rána chodili na cvičisko. Brávali ho na opekačky k rieke a trávil s nimi čas pri obede v záhrade. Bola to taká jeho náhradná rodina ktorá, akoby zázrakom, vzišla z celkom cudzích ľudí. Boli to zaujímavé časy cestovať takto a spoznávať stále nových ľudí, ktorých spájala rovnaká vášeň. Skúšky prvého stupňa nakoniec spravila s odretými ušami. Bola taká citlivá na nálady svojho netrpezlivého  majiteľa. Vycítila vždy jeho frustráciu, nervozitu aj hnev a automaticky prestala spolupracovať. Napokon si založil mladý muž svoju vysnívanú chovnú stanicu ktorej podmienkou bola teda vlastniť sučku s rodokmeňom, ktorá obdržala ocenenie z výstavy a aspoň prvý stupeň výcvikovej skúšky. Chovnú stanicu nazval Das Spiel der Natur, hra prírody. Vyhliadky na chov sa však spolu s nedostatočnými finančnými  prostriedkami zmenšovali a mladý muž začal chápať svoje plány ako neuskutočniteľné. Uxa nebola dobrým materiálom na chov ani výstavne ani pracovne. Párenie s dobrým samcom bola drahá záležitosť a o štence bolo treba vedieť sa starať. Časovo aj finančne to bolo neuskutočniteľné. Prísť musí tetovač aj regionálny kontrolór chovu. Všetky tie veterinárne poplatky. Nakoniec to skúšal chlapec aspoň s chovom bez papierov ale Uxa nikdy nezabrezla. Po dvoch rokoch volal do Hlohovca že či ju môže zadarmo vrátiť. Vedel kde jej bude dobre a vedel že už na to jednoducho nemá chuť ani čas. Je to zodpovednosť, nie je to hobby na sezónu a či na jeden deň. Do ďalšieho roka a dňa mala Uxa výcvikové skúšky druhého stupňa aj druhé miesto z výstavy. Chovateľ mal cez šesťdesiat, celý život choval, a vedel čo robí. V brušku sa jej krútili šteniatka od kvalitného samca z Čiech. Chlapec si uvedomil že pohorel, ale nevinil z toho rodinu ani prácu ani seba. Vinil z toho svoje bláznivé nápady. Vinil z toho svoje sny o ktorých si vždy myslel že premenia sa na realitu tak poľahky. Jeho “láska” ku psom sa tým však neskončila. Nasledovala plejáda plemien, ktoré však kupoval si len tak z rozmaru. Nemal už záujem o chov, kupoval si rôzne plemená pretože to bol ješitný, márnomyseľný a povrchný blázon, ktorého vždy všetko až prirýchlo prestalo baviť. Hlavne potom ako zistil že sa treba o to starať, venovať sa tomu buď nijak alebo naplno. Ako prvý prišiel poľovnícky pes z útulku. Írsky seter Gabo, ktorý hneď v prvej hodine na dvore vyzabíjal všetky domáce mačky. Otčim skoro zošalel. Najviac smutno im bolo za úplne bielou Micou, ktorú mali na dvore odmalička. Mládenec argumentoval tým že aj tak sú všetky choré a že sa rodina nevie o ne poriadne starať. Boli nezaočkované a vliekli sa po dvore ako lemry. Bolo to čudné vyhlásenie, hlavne po tom čo sám s nimi spával v posteli. Hneď potom ako sa do domu nasťahovali mu jeho ustráchanú riť, z ducha mŕtvej babky, strážil na poduške veľký kocúr Muro a potom depresie neskôr pomáhala prekonať mu biela Mica keď priadla mu pri telke v lone. Gabo bol zvláštny pes. Bol to pes samotár, ktorého stihol akýsi zlý osud že tak často menil svoj domov až nakoniec skončil v útulku. Mal už asi tri roky. Bol to krásavec ale bol neuchopiteľný. Ak ste chceli aby bol váš, museli ste ho večne nosiť na vôdzke. Bolo to tou povahou. Nespútaný poľovnícky pes, rýchly ako blesk, ktorý miloval svoju slobodu a ľudí rozhodol sa akoby iba využívať na večernú misku jedla ale nikdy sa celkom nerozhodol že či k nim má aj prilipnúť. Stále niekde utekal a vracal sa až večer keď bol hladný a možno aj chcel už trochu ľudskú spoločnosť. Na nového majiteľa nevedel si nikdy privyknúť. Bolo to pravdepodobne len nešťastné šteňa ktoré nemalo už od začiatku šťastie na ľudskú lásku a muselo sa časom takto obrniť, stať sa nezávislým, pretože už od malička cestoval po domoch. Domov, lásku ani majiteľa teda akoby nikdy nemal. V tomto sa cítil mládenec s ním veľmi podobný. Nevedeli v útulku nič k nemu povedať. Veľakrát ušiel z dvora a celý deň sa túlal po meste. Keď ho zobral na prechádzku a pustil ho z vôdzky, tak sa vrátil k nemu až za dve hodiny. Preto ho vždy bral na obrovské lúky a polia a brával ho aj do lesa. Nechcel psa ktorého by mal nosiť iba na vôdzke. Ľúbil Gaba pretože mu tak veľmi pripomínal tú divokosť v jeho srdci, tú túžbu za slobodou a nezávislosť ducha a zároveň bol teda aj dojatý ak sa k nemu na lúke už po pol hodine vrátil celý zadychčaný. Zdalo sa že si k chlapcovi teda nakoniec našiel cestu. Bude ho ľúbiť, bude toto jeho nový a zároveň aj posledný pán? Za úteky ho nikdy netrestal a ani po ňom nekričal. Keď sa vždy vrátil, potľapkal ho a vybozkával, pretože chcel aby sa vrátil znova. Poučil sa od Uxy že pes potrebuje veľa pochopenia, trpezlivosti aj lásky. Akokoľvek, robiť bolo stále treba a Gabo vo voliére strašne zavýjal. Nechajte ho teda na dvore, veď nech má voľnosť. Záhrada bola obrovská. Dajte naňho ale pozor, mama, otčim, kým som v práci! Jedného dňa zase ušiel, ako aj veľakrát predtým. Čakal chlapec deň a čakal aj na ten druhý. Nechajte bránu celý deň otvorenú, aby vedel vojsť dnu keď príde nazad, hovorí chlapec mame na tretí aj štvrtý deň. Gabo sa však už nikdy nevrátil. Ďalším pokusom, už onedlho, bola Lulu. Afgánsky chrt, ktorý ho stál strašné peniaze. Plemeno ho uchvátilo keď bol sa pozrieť na nich na jednej medzinárodnej výstave. Keď bežali do kruhu, zdalo sa mu že tam tancujú lesné víly alebo že ide o nejaký kvalitný ruský balet. Nechodili. Doslova vznášali sa. Boli také magické. Musí on takého mať! Musí a chce!!! Boli to presne tieto momenty krásy ktorými vždy sa nechal tak nezodpovedne opantať, bez toho aby si uvedomil nástrahy takéhoto konania. Tak ako sa naplno nedalo venovať pri práci jazdeniu a musel to po čase nechať, tak isto sa osvedčilo že je nemožné sa venovať psom. V tomto prípade hlavne preto že nikto v dome nepomáhal. Chlapcove hobby bolo im ukradnuté! Lulu bola v dome, pretože to bola jemná dlhosrstá rasa, ktorú nebolo možné držať len tak v koterci. Navyše bolo to ešte šteňa. Netrvalo dlho a Lulu bola chorá. Zjedla v pivnici akýsi otrávený syr na potkany či čo. Samozrejme, chalan bol v robote. Zadubencov nenapadlo, a ani nemali peniaze na to, aby ju hneď vzali k veterinárovi. Záchrana sa konala až večer keď prišiel chlapec z práce. Bol to zázrak že prežila. Kto ju tam pustil? Prečo ste nedali pozor? Keď my sme si nevšimli kde je! Nie sme tu na to aby sme ti dávali pozor na psa. Keď na to nemáš čas tak to odprac z domu!!! – kričal otčim.   Inokedy to bol akýsi tmel či smola, ktorá rozliala sa vzadu pri komore, pretože bol vždy všade veľký bordel. Musela ísť do hola. Ďalší krát ich prosil aby ju nepúšťali do záhrady. Zatvárajte prosím bránku!!! Sú tam bodliaky a plno blata. Zajtra ráno ju beriem na výstavu. Samozrejme, večer našiel malú Lulu bohato posiatu bodliakmi, ktoré do neskorej noci musel vyčesávať. Vlastne, doslova nosila bodliaky na miesto svojej bledej srsti a medzi nimi bolo ešte k tomu aj plno bahna. Chalan stratil nervy a psa predal za polovicu ceny šťastným ľuďom, ktorí žili v susednej Modre. O pol roka mu poslali fotku. Bola to nesmierne krásna, zdravá a upravená Lulu a na krku jej na stužke visela medaila za prvé miesto z výstavy. Mal z toho takú radosť! Raz darmo, nemal on nikdy poriadnu rodinu a nemal on nikdy priaznivé podmienky pre svoje hobby. Nuž veru tak, poučiť sa vtedy mal raz a navždy mládenec, že spoliehať sa na nikoho nemožno a že lepšie je vždy veci premyslieť a nie sa vrhať do všetkého ako blázon. Na dvore ostal len oriešok. Jedného dňa len vošla do brány. Volala sa Gina a celý deň len driemala na rohoži pred domom. Postavila sa iba keď začula cinkať riady. Bolo to odporné malé lenivé psisko ktorému smrdelo z úst ako z riti a ktorého piskľavý štekot ho každé ráno budil. Otčimov miláčik. Tuláčka moja vraj, kde si sa tu vzala? Šťastie naše! Povedal si vtedy mládenec že skúsiť to chce ešte raz. Tentokrát len so psíkom bez papieru. Niečo nenáročné. Niečo čo ho počká spokojne vo voliére kým nebude doma a potom sa bude naňho tešiť keď uvidí ho prichádzať z práce. Plemeno čisté avšak bez papierov. Strednej veľkosti. S malým psom nie je žiadna sranda. To je tak akurát do kabelky. Potrebuje také, ktoré bude mu robiť po práci radosť na dlhých prechádzkach blízkými lúkami aj pri behu lesom. Ilúzia! Napriek tomu hľadal zase v Avíze. Chcel staršieho psa. Asi ročného. Čistokrvný, ale bez papierov, nemohol si už dovoliť premárniť ďalšie peniaze. Oko náhody, oko diablovo, zavítalo do rubriky DARUJEM. Darujem čistokrvnú nemeckú dogu bez PP. Suka, jeden rok stará. Farba: Čierna s bielym golierom. Je veľmi priateľská. ZN. Rodinné dôvody. Neďaleko od Trnavy. To je blízko! No teda. To znie fantasticky. Vždy túžil po nemeckej doge. Takej ako Dallas. Čiernej s bielym golierom. To musí byť zázrak. Možno nejaké znamenie. Telefón už horel. Samozrejme, čakám vás. Prídite si po ňu. Danka z práce, zástupkyňa vedúcej o ktorej budeme hovoriť už v ďalšej časti, ochotne prevravela svojho manžela aby chlapcovi pomohol ísť po ňu. Okolnosti tohto vzácneho priateľstva so dozvieme v ďalšej časti. Muž teda naštartoval auto a išlo sa. Danka ani jej muž neboli úplne presvedčení o tom že je to dobrý nápad brať si takéhoto veľkého psa ktorý už má navyše jeden rok, ale tvrdohlavý mládenec sa už nevedel dočkať. V malej voliere na konci záhrady ho už čakala krásavica. Bola to nádherne stavaná, zdravá a mohutná, fena. Kĺby má zdravé. Končatiny tiež. Dali sme si pri výžive na to pozor. Viete ako je to u týchto ťažkých plemien. – povedal stručne majiteľ. Očkovania má všetky porobené tiež, tu máte očkovací preukaz. Mládenec len súhlasne pokýval hlavou. Nastal však problém! Doga vrčí ako búrky hrom. Vyzerá že chce mládencovi odhryznúť hlavu. Niečo tu nehraje. Majiteľ stál hneď vedľa a vrčala naňho tiež. Bije ju? Týra ju? Alebo mu hádam ani nikdy nepatrila? Nevyzerala zanedbane, nešlo teda o nezodpovedného človeka, ale vyzerala psychicky na dne. Akoby v depresií a zároveň teda v nepriateľskom režime proti všetkým. Bolo to preto že tu bola po väčšinu času iba stále zavretá? Trávnik majú ako z kráľovskej záhrady Anglicka. Nepúšťajú teda chuderu von? Po tráve liezlo ročné dieťa a v kočíku pri dome revalo novorodeňa. Boja sa že ich pes napadne? Nezvládli len jednoducho svoju voľbu? Nebojte sa, je neškodná. – utvrdzuje majiteľ. Prečo ju dávate preč? Máte ju odmalička? Áno, len teraz bola dosť dlho zavretá, pretože odkedy máme deti, nemáme na ňu čas. Dostačujúca odpoveď! Chúďa moje prenádherné, čo si ja s tebou počnem keď ja sa ťa vlastne bojím. – premýšľal mladý muž, ale niečo vnútri mu hovorilo, zvlášť pri pohľade do jej očí, že ona vlastne nie je zlá, je len nešťastná a bojí sa. Vyzeralo že má mizerný život a tak nevrlosť sa odzrkadlila na jej celkovej nálade. Čo chcú títo ľudia so mnou a prečo tak zvedavo nazerajú do môjho malého väzenia? Majiteľ otvoril volieru a naznačil aby išla von. Brixa! No padaj von! Zostala tam sedieť a vrčať. Toto nebude dobré, toto nebude dobré. – pomyslel si mládenec. Majiteľ jej na pekný kožený obojok pripol hrubé vodítko a vybral ju von ako takého dostihového koňa. Zoberte si ju na vôdzku, pochopí že ste priateľ. – navrhoval majiteľ a podával mu dlhé lanové vodítko. Mládenec nedýchal, zmrzol, nehýbal sa. Nesmiem sa jej báť, nesmiem sa jej báť. Uhryznutie prebolí, nesmiem však ukázať strach. Nájdeme si k sebe cestu aj keď ma možno najprv uhryzneš. Si krásna a ja ťa chcem. Bude ti u mňa dobre, uvidíš! Bože! Vyzeráš ako kráľovná všetkých psov. Si taká nádherná! – myseľ premietala sto myšlienok za sekundu. Zobral vodítko a zamieril zo záhrady smerom k domu a potom von ku autu. Nevšímala si ho. Bolo jej jedno kto ju vedie. Začínala byť celkom rada že je konečne trochu vonku. Chodila ladne ako dáma. Vodítko si zoberte. Veľmi pekne ďakujeme a ozvite sa keby niečo. – povedal majiteľ potom čo jej rozkázal vyskočiť do kufra kombíčka. Pri dome naspäť doma nastal nový problém. Brixa v kufri vrčala. Ako ju do prdele teraz vybrať. Preboha čo som to len zas vyviedol. Mládenec len veľmi opatrne a pomaly otvoril kufor. Otváral ho dlhých desať minút, centimeter po centimetri. Brixa hrmela. Koniec vodítka šťastlivo ležal pri samom kraji. Mládenec tam len chvíľu pokojne stál a uvažoval čo spraví. Teraz alebo nikdy. – povedal si a nenápadne načiahol sa po vodítku. Zahrmela ale hneď potom z auta vyskočila a nasledovala chlapca do brány. Nebolo čas Danke ďakovať ani sa s ňou lúčiť, veď poďakoval jej už tisíckrát v aute. Bolo treba teraz Brixu bezpečne dostať do jej novej voliéry. Matka aj otčim pozerali neveriacky cez okno ako sa obrovský pes presúva s ich synom po dvore až dozadu do voliéry. Mysleli si že sa im sníva. Mládenec im oznámil novinu iba včera pri obede. Zdalo sa že je v dome rešpektovaný. Veď, napokon, nájomné platil a veľakrát im aj nenávratne peniaze požičal. Doviedol ju do krytej a teplej murovanej voliéry. Malý domček s veľkým pelechom ktorý, ako sme už spomínali, má svoj vlastný veľký výbeh. Stál v rohu záhrady na konci domu, sotva päť metrov od mládencovej oranžovej izby. Toto je môj malý raj. Vitaj, moja drahá. Tu ti bude dobre. – pomyslel si a nenápadne jej odopol vodítko kým sa obzerala na druhú stranu. Vydýchol si a potichu zavrel dvere. Brixa mala vnútri pripravenú veľkú misku čerstvej vody aj kvalitné krmivo. Doprial jej Royal Canin pre veľké plemená. Bol taký šťastný že ju tam nakoniec má. Hľadel na ňu a prihováral sa jej milo cez pletivo jej výbehu. Hrmela jak hromy letnej búrky ale on vedel že tie sa vždy nakoniec stratia keď mrak vyprší sa a po daždi vyjde znova slnko. Ešte v ten večer prišiel za ňou niekoľkokrát. Chcel aby si naňho zvykala. Stále hrmela a potom sa, tak trochu smutná, pustila dojedať svoje krmivo. Papá! To je dobre. – pomyslel si. Na druhý deň ráno sa obliekol do dedovho hrubého prešívaka a natiahol si na seba asi tak tucet teplákov. Na ruky nasunul si hrubé pracovné rukavice. Jednoducho, bolo to všetko až príliš nebezpečné. Dobré ráno, princeznička. – povedal nahlas a odhodlane vošiel dnu. Hrmela. Nevšímal si ju a nebál sa že zaútočí. Počítal so všetkým a zároveň aj bol si istejší, pretože oblečený bol ako kozmonaut. Vymenil jej vodu a nasypal jej krmivo. Sledovala ho veľmi intenzívne ako dosýpa jej fajné granule do misky. Také ti určite tamtí nekupovali, láskykvet. – povedal si nahlas len tak pre seba, aby ho aj ona počula. Zvedavo si ho prezerala, potom zahrmela a vyšla do výbehu. On vyšiel cez vedľajšie dvere domčeka von ale dvere nechal otvorené. Bol to majster zbližovania. Nevedno odkiaľ prišiel na všetky tieto ťahy. Nikde sa o to nezaujímal. Všetko robil intuitívne, prostredníctvom akéhosi vnútorného inštinktu. Na všetko mal vždy vlastný recept. Recept dôvery a recept lásky. Jednoducho veril. Veril že Brixa bude onedlho jeho najlepšou priateľkou. Po chvíli zašla z výbehu do domčeka kde bolo počuť že sa kŕmi. Skafander si nechal na sebe a sadol si pred dvere svojej izby, ktoré tiež nechal otvorené. Onedlho vyšla von a zvedavo si obzerala dvor aj záhradu. Chvalabohu že bola sobota a nikto nebol doma. Išli sa nažrať na trhovisko, dúfal že mu donesú cigánsku pečienku od Bedečky. Tá je v Pezinku najlepšia. Brixa, Brixa. Si ty ale krásne dievča. – prihováral sa jej ako tam tak sedel a potom si tľapol na pravé stehno a povedal jej aby prišla. No poď, dievča. Poď sem. Neboj sa. Bolo to všetko také vzrušujúce. Ešte dnes mu z toho divoko bije srdce, keď na to spomína. Prišla k nemu, oňuchala mu topánky a potom sa zvalila pred jeho dvere. Len veľmi jemne ju začal ukazovákom svojej rukavice škrabkať za uchom. Trochu ňou trhlo a on si vtedy myslel že dostane infarkt. Tak veľmi sa vtedy zľakol, ale nedal to najavo. Bál sa že ho uhryzne. Nevadilo jej to, privierala pritom oči, a tak pokračoval a škrabkal ju tam takto asi dobrú pol hodinu. Vedel že toto je cesta. Potom sa opatrne postavil aby ju nevyplašil a odišiel dopredu k hlavnému vchodu domu, kde si sadol na lavičku. Urobil to preto lebo chcel vedieť ako sa ona zachová a čo bude asi tak ďalej na tom veľkom dvore robiť. Postavila sa takmer okamžite. Prišla k nemu a položila si svoju veľkú zaslintanú papuľu na jeho kolena, pozrela naňho smutne a zlhboka vydýchla. Tak, a už si moja. – pomyslel si a vyhŕkli mu slzy šťastia. Kotúľali sa ako také veľké hrachy a potom strácali sa v hrubej látke prešivaku. Po ďalšej polhodine sa postavil a zaviedol ju do voliéry. V ten deň ju zobral prvýkrát na prechádzku, ale nepúšťal ju ešte z vôdzky. Boli spolu na lúke pri Rozálke, tam kde kedysi jazdil a boli spolu aj vo vinohradoch a aj kúsok v lese. Vyzerala taká šťastná. Akoby naraz našla niečo čo jej tak veľmi chýbalo. Akoby tiež, rovnako tak ako mládenec, nedokázala naraz uveriť svojmu šťastiu. Olizovala mu ruky a zvedavo si všetko obzerala. Keď prišli domov ju nechal chvíľu hrať sa s Ginou. Bolo čudné že mala pred malým orechom rešpekt. Psy majú asi akúsi vnútornú komunikáciu ktorá určuje im hierarchiu. Stará Gina jej doslova velila. Behali po záhrade a Gina jej ukazovala všetky zákutia aj rohy, akoby išlo o vodkyňu svorky. Potom ju zavrel do voliéry kde konečne sa prišla na ňu pozrieť matka, otčim aj súrodenci. Hrmela, samozrejme, hrmela. Zvykne si na vás, nebojte sa. Len jej dajte trochu času. Kým budem v práci, príďte ju občas pozrieť k voliere. V tú noc, druhá noc v poradí, Brixa zavýjala. Bolo mu jej tak strašne ľúto. Nedalo sa to vydržať. Bolo to stále pre ňu asi všetko také nové. Otvoril dvere izby a prihovoril sa jej. Vyšla krútiac chvostom do výbehu. Podišiel k dverám a otvoril jej. No, tak poď, ty potvora. – povedal jej a nechal ju si ho nasledovať do jeho izby. Ľahla si pri jeho posteľ a on ju so zvesenou rukou škrabkal za uchom. O minútu už hlboko spala. Bola to pravdepodobne jej najpokojnejšia a najsladšia noc. Ráno ho síce zobudilo zopár slintavých bozkov, ale vstal o to šťastnejší. Dnes vyrazia si spolu znovu do lesa, tentokrát ju po ceste na lúke pustí z vodítka.