Mám 42. Je Veľkonočný Pondelok. Pamätám si ako som chodil šibať susedy. Bola to 12 poschodová zasratá socialistická bytovka kde vedeli ste ktoré susedy aké sú. Neznášali nás. Poznali nás. Napriek tomu sme s Julkom išli a šibali sme ich aby nám dali čokoládku či peniaze. Toto nebola dediny raj ani dvor. Toto bolo živé peklo Bratislavy. Šiby ryby mastné ryby – kde susedia poznali synovho spratka, ktorému dali vždy o čosi menej ako inému pretože tí iní mali normalné rodiny!

Dnes zomrel Pápež. „Konečne!“ – vydýchli si obaja, ktorí chápu to všetko a cítia spolu s tými ktorí musia tu naďalej žiť. Moje Vans tenisky odpočívajú vyzuté v skvelej malej chodbe úžasného hotela na Dulovom. Stáli skoro sto eur. Môžem si to dovoliť, nemám deti ani hypotéku. Šťastlivec? Sotva! Ste mi všetci inšpiráciou. Hlbokým tajomstvom. Mal som tu v hoteli saunu a bola skvelá. A potom, dal som si soľný kúpeľ a pohár Chardonnay. Bolo to fajn. Majú tu fantastickú veľkú vaňu. Pustil som si skvelú hudbu a ponoril sa do vody. Počul som to všetko tak trochu akoby z hlbokého dna. Vaňa? Je skvelá! Nasypete do nej dva kilá Himalájskej soli a pustite si horúcu vodu. Chystám sa písať a odpočívať od milenky. Od ženy ktorá milenkou mi vlastne je už len tým že si rozumieme. Áno, milujeme sa. Pozerám z vrchného poschodia hotela. Dolu sa práve vybavujú policajti s bezdomovcami. Vyzerajú akoby im niečo milo dohovárili. Nevadí nikomu že ničia luxusný kolorit. Máme ich všetci akoby radi. Prečo ? Snažíme sa ich pochopiť, pochopiť čo sa stalo. Napokon len výsledok je jeden. Prestali sa asi snažiť alebo naprosto opustili sa? Nevedno. Opustime trpkosť starnutia.

Ja sa snažím písať o období ktoré odohrávalo sa celkom blízko. Myslím, že už je to dokončené. 39 je hotová. Stromy vyhnali všetkú svoju zeleň a fontánu je počuť skvele a dívam sa z hotelového okna do bytu kde sa to všetko kedysi odohralo. Pod stromami sedí veľká červená kraslica. Cítim sa poctený že tu môžem písať. Cítim sa dobre že tu môžem byť. Dolu v obchode, ktorý prenajali si azíjci, to žije. Nechápe on Slovákov. Vykúpili mu totiž všetok alkohol zatiaľ čo on sa iba sústreďuje na ten svoj malý biznis. Pýtam sa ako ako to zvláda. On len klesá na stoličke a blokuje účty a pritom kričí, jóóóóój pane, ach pane, vela ludie kupovat alkohol!!!! To neni tak vo Vietnamu! To vy tu pit vela.!!!“ Pýtam sa neskôr recepčnej, má sotva 20, že čo sa stalo. Ona mi vraví, smeje sa a biele zúbky cerí, že nevie, že odkedy tu robí sa takto to tu na tom Dulovom. Ja už len hľadím na tucet bezdomovcov a potom idem hore skleneným výťahom nahor. Hľadím pritom na Dulovo Námestie a hovorím si čo je to byť vlastne nadol a čo je to byť vlastne tam nahor.

Prajem všetkým krásny deň a držte sa!