Peter vošiel do reštaurácie Sisi. Reštaurácia bola priestranná, s výhľadom do hlavnej chodby ale aj do malého uzavretého dvora. Zdobili ju krásne lustre a sedenie bolo veľkorysé, pri obrovských okrúhlych stoloch. Všetko bolo krásne prestreté a voňalo to niečím fajným. Peter už bol aj poriadne hladný. Vône sa mu intrigánsky pchali do nosa a vytvárali mu tak v hlave rôzne predstavy o type jedál, ktoré akosik nevedel nateraz odhadnúť. Cez veľké biele drevené okenice bolo vidieť ako sa večerné svetlo pomaly farbí z tmavomodra do čierna. Vnútri bolo o to útulnejšie že večery sú vo Februári ešte také čierne a chladné, také nehostinné. Peter sa posadil hneď pri okne a rozhliadal sa či neuvidí pani z procedúry. Vysníval si príjemnú večeru vo dvojici a neskôr možno aj víno, keď v tom naňho skočila pracovníčka reštaurácie.

“Tam nie!! Tam si nesadajte! Ja vás usadím, mladý muž!” – vyhŕkla naňho.

“Ach, áno, prepáčte. Nevedel som.” – habkal Peter, ktorý vždy do všetkého ide s takou pozitívnou náladou, veselým očakávaním, a vždy tak dostane ľadovú sprchu. Iste, posadil sa pri nesprávnom stole, ale prečo ľudia v službách takto reagujú. Už veľakrát predtým rozmýšľal že bude taktiež stále v pozore, pripravený na útok. Bude arogantný a chladný, priam odporný, ale nedalo sa. Nedokáže sa tak chovať. Jednoducho to nie je v jeho náture. Akokoľvek sa snažil vždy reagovať na malé či väčšie potýčky, nevedel odpovedať rovnakým tónom útočníka. Možno jej mal povedať: Nezabite ma pani, jak som to mal vedieť že vy máte pre mňa miesto!!! Kde si mám sadnúť, ale rýchlo, do prdele, som hladný a platím si za to, tak sa správajte ku mne slušne! Nie, nedalo sa. Vedel že je to ako priliať olej do ohňa. Zlo plodí ešte väčšie zlo a mizéria živí ešte väčšiu mizériu. Nakoniec sa len premilo usmial a čakal kde ho usadia. Často si myslel či ten jeho úsmev nie je pre ľudí väčším jedom ako protiútok a miestami rozmýšľal že sa prestane usmievať.

Usadila ho k okrúhlemu stolu na opačnej strane, kde už jedli starké. Pochopil že bude päť dní raňajkovať a večerať v spoločnosti starkých. Bolo to asi päť žien rôznych výrazov a pováh. Menšia, väčšia, štíhla a pribratá, a jedna tak akurát. Zo žiadnej z nich nešlo nič negatívne, za čo bol Peter vďačný. Vyzeralo, že takéto veci už majú za sebou. Jemne sa usmievali, odhaľujúc perfektné protézy, a taktiež zrazu si tak často rukou prebiehali porast hlavy. Vyzeralo že sa chcú páčiť. Je čarovné ako efekt mladosti, vplyv jednoduchej krásy, dokáže pôsobiť na ľudí v každom veku. Každý sa chce páčiť. Navždy.

“Toto bude vaše miesto až do konca pobytu, mladý pane. To sa týka raňajok aj večere. Keďže ste prišli dnes tak vám dáme jedno z troch menu podľa nášho rozhodnutia. Tam si choďte zatál nabrať šalát ked chcete. Na zajtra si tu v tejto tabuľke zaškrtnite čislo menu, tu je menu na zajtra. Dobre?! Rozúmite všeckému, ano?!” – nariadila ako generál. Väčšina ľudí tam mala také to tvrdšie nárečie, trochu podobné trnavskému nárečiu, ale bol to mix. Nehovorili vždy až tak tvrdo, snažili sa hovoriť spisovne. Možno im to nariadil riaditeľ. Kým jedol šalát a čakal, ktoré z troch jedál mu prinesú, sa mu ticho prihovárala starenka od vedľa. 

“Náá, vy tu čo robíte? Hádam len že vás niečo nebolí?”

“Nie teta. Som profesionálny futbalista. Potrebujem to.” – zaklamal a pekne sa na ňu usmial.

“My sme nemali na futbal čas. Naši muži moseli robit, chlapče.” – pridala sa ďalšia, ale nie útočným tónom. Chcela sa iba podeliť o minulé časy.

“Veď ja tiež pracujem teta. Obsluhujem čerpaciu stanicu. Futbal hrám len tak povedľa, viete?” 

“Nehaj ho Františka. Šak víš jako títo mladí teraz, všeličo iné robá ešte popri práci.” – zastala si mladíka iná.

“Tak, tak teta. Sú to iné časy, ale neviem kto to mal kedy jednoduchšie.”

“Nigdy nigdo, chlapče. Vždycky se našlo cosi. Každá doba má to svoje, víš jako. My už to máme chvalabohu za sebu.” – zalomila štvrtá z nich.

“My už len do hrobu, Janka, tak je?” – zapojila sa posledná.

“Ty si choc kam sceš, hoc aj do hrobu. Ja scem ešte žit. Šak aj té vnúčatá potrebujú nekoho.” – ukončila rozhodne Janka, akoby obhajovala svoju existenciu.

Onedlho mu priniesli kura na paprike s kolienkami. Matka to už dlho nevarila a tak si Peter na jedle poriadne pochutnal. Po jedle sa pekne pozdravil a odišiel naspäť na izbu. No čo, pozriem Instagram, Facebook, správy z archívu, nejaký ten dokument, zavolám mame aj Tiborovi a potom pôjdem spať. – plánoval, ako tak prechádzal chodbou naspäť do izby. Keď to všetko vykonal bolo krátko pred deviatou večer. Spať sa mu stále nechcelo a nevedno čo ho to napadlo, zašiel do kaviarne Franz Joseph. Bol jediným hosťom a tak si sadol rovno k baru. Za barom obsluhoval starší pán. Brontový do tváre, s veľkým pupkom, avšak nahodený do pekného barmanského obleku. Musel byť šitý na mieru. – pomyslel si Peter. Starší pán mal vyberané spôsoby. Hovoril čisto a dôkladne. Vyzeralo že je sčítaný. Tváril sa tak trochu ako lord na dôchodku. Zrejme tie roky v kaviarni museli na ňom zanechať akýsi výraz, alebo duchovia kaviarne, či Pro Patrie, prerobili si ho za celé tie roky po svojom. 

“Dobrý večer. Čo vám ponúknem?” – opýtal sa.

“Gin Tonic. Ďakujem.”

“Nech sa páči, mladý pán. A odkiaľ ste?”

“Z Bratislavy.” – zaklamal, lebo chcel sa cítiť o niečo viacej dôležitý. Už ako malý chlapec vedel a počul o veľkej slávnej Bratislave. Mestu kde to vraj žije a kde sa to všetko deje. Zopar krát ju s kamarátmi navštívil a možno aj preto bol neskôr fanúšikom Rytmusovej skladby, respektíve refrénu, o Bratislave, kde sa spieva: 

Bra-ti-sla-va, neni ako víno, neni ako káva, neočarí neprebudí ťa, je po večeroch fádna, zrádna za dňa.. fasády opadané jako keď slnko vadne…

Keď už mal polku vypité, začal sa vypytovať či majú stále tak prázdno. Lord mu povedal že v tomto období majú vždy prázdno a že sezóna sa vráti na jar a ešte viac v lete. Zároveň priznal že klientela upadla od čias kovidu a potom aj následkom inflácie a vojny na Ukrajine. Ľudia vraj nemajú peniaze a tí čo ich majú chodia niekde inde. Akoby si chcel svoje miesto zastať, a rovnako tak popularitu či renomé Pro Patrie, šikovne odbočil k téme rozvoja a úpadku kúpeľov ako takých. Začal hovoriť o histórií. Akomsi vzostupe a páde Kúpeľov Františka Jozefa. Nadával na komunistov a dával im za vinu že budovu nakoniec zbúrali na miesto toho aby ju využili na niečo iné, alebo ju uchovali ako kultúrnu pamiatku. Bola to akási pompézna kúpeľná budova. Vrchol luxusu. Architektonický skvost vraj. 

“Stálo to milióny korún! Chudák p. Winter!!! Toľkých investícií. Nič tomu nebolo! Žiadna poškodená statika a ani záplavy tomu neublížili. Všetko sú to klamstvá. Bol to večný kameň, ktorý by tu hrdo stál dodnes. Čo tam išlo mramoru do toho! Zasraný komunisti.”- začal vysvetľovať,  no ušľachtilosť lorda sa kdesi pod vplyvom hnevu vytratila. “Ničoho si nevážili v zemiach ktoré okupovali. Nič horšie sa nám ani nemohlo stáť. To len v Moskve a v Petrohrade sa nič nebúralo. Veď vám tam tiež dojebali celé to podhradie a postavili vám tam UFO. Že im nebola vtedy hanba. Pražáci by ich hnali s takým nápadom!!! Veď tam si to ťuknite. Kiež by dnes ešte stála! Veď mohla tam byť knižnica, alebo niečo iné.” – vyzýval Lord Brontový a hlavou kýval smerom k Petrovmu mobilu.

Nakoniec Peter, vcelku fascinovaný Lordovým výkonom pri ktorom brontový už išiel pomaly do čierneho, našiel si to na internete. Zašiel si znovu raz tak šikovne na internet, ako to predtým ľudia robiť nemohli a neostávalo im nič iné len čítať noviny, knihy a počúvať iných správy, informácie, propagandy či klamstvá.

V polovici čítania si objednal ďalší gin tonic, článok nebol jeden z tých krátkych. Lord ho nechal čítať a zatiaľ si tíško niečo čítal z hrubej knihy, ktorá vyzerala ako kniha sťažností, alebo návštevná kniha do ktorej sa zapisovali hostia po celé tie desaťročia, medzi inými aj slávny Beethoven. Bolo to všetko také fascinujúce. Po chvíli ho Lord poprosil či mu to tam postráži, lebo že on si ide do kuchyne po zbytok večere či čo. Onedlho sa vrátil, a bolo to už keď Peter dočítal artikel aj dopil svoj pohár. Pekne sa rozlúčil a poďakoval Lordovi za vzácne informácie. Keďže budova už nestála, Peter by sa pravdepodobne o nej ani už nikdy nedozvedel. Cítil sa vďačný a cítil sa aj trochu pripitý. Na izbe sa hodil na velikánsku posteľ a s očami dokorán premýšľal o niekdajšej pompe Františkových Kúpeľov. Stále sa mu nechcelo spať. Bol nejaký nabudený. Mohlo to byť že liečivé vody dodali mu toľko energie, ale kľudne to mohlo byť aj zmenou prostredia, alebo teda faktom že bol tak znenazdajky na dovolenke. Nemusel ísť do práce a to mu dodávalo akýsi nezbedný pocit nabudenosti a nevinného záškodníctva. To bol problém. Za normálnych okolností by zavolal Tiborovi, alebo by išiel do miestneho baru pokecať s Jožom a ostatnými. Zahral by si biliard a nakoniec by po dvoch pivách odišiel domov spať. V hlave mu  zrazu skrsla fajná myšlienka. Zájde si do mesta. Zájde si do baru. A tak sa vydal, tam len krátko cez sklenený most, do starého mesta. Už na moste sa ho zmocnil zvláštny pocit. Nikde nikoho. Ani živej duše. Ešte aj holuby, kačky a labute už spali. Bol to zvláštny pocit. Nikdy by nepredpokladal že bude toto mesto večer také tiché. Z jeho výletov do Trnavy poznal že mesto žije ešte aj v Pondelok večer. Piešťany však boli mŕtve a nehybné ako Lenin vo svojej sklenenej truhle. Prešiel okolo mŕtveho Grand Hotela Royal, ktorý len jemne osvetľovali chladné pouličné lampy. Prišlo mu nesmierne smutno. Zastavil sa pod obrovskou stavbou a nemo na ňu hľadel. Potom čo si prečítal celú históriu hotela, zašlý nápis Slovan mal chuť začať ohadzovať kameňmi. Nabudúce tak aj spraví, povedal si. Spraví to v noci! Napadla ho zrazu pesnička od Cher, ktorú mal veľmi rád. Na pumpe ju často hrali na rádiu Viva. If I Could Turn Back Time (Keby som mohla vrátiť čas). Chcel rovnako tak vrátiť čas. Chcel aby hotel znenazdajky ožil. Aby sa všetky jeho okná naraz rozsvietili. Začal si predstavovať hotel v jeho plnej kráse takto večer, keď ešte fungoval pred mnohými rokmi, alebo aj na jeho úplnom začiatku, keď ho otvorili. Videl bohaté svetlá. Veľký nápis GRAND HOTEL ROYAL. Krásne lustre, čašníci v oblekoch a kopec ľudí na veľkých terasách. Je počuť cinkot riadu aj typický cvengot pohárikov. Ľudia popíjajú šampanské, sediac na hornej terase a iní tancujú dolu nižšie vo veľkej sále. Počul tiež džezovú hudbu a videl aj exotické palmy na recepcií, keď vyplašil ho zrazu pes. Nemecká doga, obrovská a čierna ako sám diabol, oňuchávala mu pravú nohu. Takmer mu od strachu ušlo, keď v tom vynoril sa spoza kríku mladý chlapec. Mohol mať tak štrnásť  rokov. Do očí svietilo mu svetlo z jeho mobilu. Vyzeralo že ho scénka pobavila. Usmieval sa od ucha k uchu a potom začal psa hatať.

“Mona! Fuj! Nesmieš! Nebojte sa, ona nič nespraví. Je len strašne vždy otravná!” – vysvetlil.

“No super, takmer som si cvrkol. Počuj, ty si ešte na to asi moc mladý, ale nevieš kde sa tu chodia ľudia večer baviť?” 

“Tu?” – opýtal sa začudovane. “Tu skapal pes. Ale sestra chodí do Fénixu. Skúste tam.”

“No, super. Ďakujem. A kde by to tak mohlo asi byť, nevieš?”

“Hneď tu na pešej zóne. Prejdite len tadeto.” – poradil chlapec, ukazujúc rukou smerom k úzkej uličke. “Budete počuť hudbu, majú vonku reproduktor.” – poradil ešte a pokračoval ďalej v hypnotizácií obrazovky jeho smartfónu.

Peter prešiel uličkou a ocitol sa na pešej zóne, ktorá bola hádam ešte mŕtvejšia ako sklenený most. Tam aspoň tie holuby žmurkali naňho, driemajúc na zábradlí a čudujúc sa čo tam robí človečina, ale táto ulica, okrem tlmených svetiel a ticha, neponúkala absolútne nič. Pešia zóna spala a spolu s ňou, vyzeralo že, spali aj celé Piešťany. Ľudia sedeli doma pri svojich blízkych, možno niektorí aj sami. Ľudia sedeli pri prekliatych televízoroch. Aké sklamanie. – pomyslel si Peter a začal si predstavovať rušnú ulicu takto večer pred mnohými rokmi. Koče, kone, záprahy. Fŕkanie konských nozdier a zvuk podkutých kopýt na kamennom chodníku. Ľudská vrava všade. Bolo počuť rôzne jazyky. Na uliciach rôzna hudba a dynamická farebná plnosť všetkej tej buržoázie. Fajné spôsoby pánov a dám a tiež úctivé správanie v službách. Bozkávanie ruky alebo úklony. Sláva a život hlavnej ulice. Sláva a život jedného mesta. Hľa, tu je dom p. Wintera. A tu dolu nižšie v starej kaviarni sedia študenti aj pracovníci kúpeľov. Hneď oproti sa stretáva umelecká spoločnosť. Páni a dámy z rôznych umeleckých kruhov. Všade svietia lampy a všetko voní večerným životom, kávou aj pečenými gaštanmi. Pokračoval kúsok vyššie. Nasleduj hudbu, nasleduj vravu, nasleduj ľudské teplo. – hovoril si a drkotal sa od zimy, keď pred ním sa zrazu zjavil, v ako inak ako v starej historickej budove na prízemí, osvetlený a ľuďmi napchaný podnik. Vošiel dnu. Bol to bohato zariadený bar, ktorý mal však pripomínať staré časy. Nábytok, kvety, farby aj svetlá naozaj aj pripomínali niekdajšiu fajnosť starých francúzskych podnikov. Bol to bar na úrovni. Vošiel hrdo, už akosik aj trochu povzbudený gin tonikom. Prešiel pred barom, akoby kráčal na modelingovom mole, a potom sa usadil ako nejaká celebrita v zadnom kresle v rohu. Rohy mu učarovali odvtedy čo vedel že kto sedí v rohu je vlastne zaujímavý. Nevedno či to vedel preto že v rohu sedel vždy ako pekný chlapec alebo dokonca veril že v rohu môže sedieť aj škaredý chlapec. Do istej miery si bol istý sám sebou. Mladosť je arogantná, mladosť je krásna, mladosť je prosto mladosť. Sadol si ako mačo. Rozložil v kresle svoje ramená a stehná rozkročil naširoko ako mafián a drzo pozeral navôkol. Dokonca aj hodil sem tam hlavou aby bolo vidieť že má bohaté kučery. Alkohol robí so sebavedomím divy, ale je to lacné dievča, je to nepravý Boh. Dá sa to ľahko prekuknúť. Prišlo pekné mladé dievča a on si objednal znovu Gin Tonic. Tentokrát to bol Hendricks. Jeden z najdrahších. Objednal si hrdo dvojitý, aby urobil na čašníčku dojem. Je to raz tak že tá snaha je občas natoľko úbohá a zbytočná ako len keď talianske matky perú čisté obrusy, posteľnú bielizeň či záclony znova a znova dokola, napriek tomu že to netreba. Len aby mali čosi vyvesené tam vonku. Alebo behajú celý deň s prachovkou okolo skríň ktoré ledva stačili nachytať nejaký ten prach. Tá úzkostlivá snaha vyzerať dobre pred ľuďmi. Chlapec bol natoľko pekný že keby si aj objednal tuzemský um a pivo, čašníčka nechá na ňom oči. Je to všetko občas také zbytočné. Všetky tie materialistické hry ktoré ľudia hrajú. Všetok ten strach o to či uspejeme. Keď aj tak cez oči je vidieť do celej tej ľudskej duše. Nezáleží na nálepkách. Oči sú pravdou. Je to brána do duše. Nikto nie je silnejší ako úprimne vystupujúci človek. Nikto nie je lepší ako každého skutočná vnutorná pravda, ktorú jeden neskrýva. Nikto nie je pravejší ako jeho úprimný úsmev alebo aj zlosť. Neni treba hier. Akokoľvek, Peter popíjal svoj drahý gin a rozhliadal sa po podniku. Sofistikovaná elektro hudba mu hladila jeho sluchy. Keď dokončil svoje skenovanie, povedal si že dopije a pôjde domov. On tam bol sám, zatiaľ čo všetci sedeli s niekým. Páriky, kamaráti, skupiny. Keď už dopíjal posledný glg a chystal sa platiť, videl že mu niekto kýva z druhého rohu. Ježišikriste! Panenkamária! – pomyslel si rovnako ako keď jeho matka zvykne bohovať v kuchyni, alebo nad jeho špinavou izbou, hlavne keď zbiera zo zeme jeho špinavé ponožky a slipy. Pani z bahniska sedela z akýmsi nahodeným boháčom a kývala mu na pozdrav a potom kývala mu aby pristúpil. Peter dopil posledný glg a zašiel k baru zaplatiť. Nechal tringelt ktorý, hoci v dobrej nálade, deväť krát preklial. Medzitým ho pani celý čas sledovala. Peter podišiel k stolu. Snažil sa kráčať rovno a chrbát, ten držal vystretý ako vojak.

“Dobrý večer. To je ale prekvapenie!” – vychŕlil s úsmevom a ľahko. Lady si mohla všimnúť že mladík je o čosi uvoľnenejší a škerila sa o to viac. Bola nahodená ako Grace Kelly a biele zlato blýskalo sa jej na krku aj na zápästí. Jej parfum bolo cítiť znova. Musela to byť nejaká prekliato drahá značka. Vlasy mala rozpustené a akési vyžehlené. Mala na sebe smaragdové šaty na ramienkach a jej holé ramená pôsobili také vábne a štíhle. Jej pery boli červené ako júnové ruže a oči jej žiarili na bledomodro, akoby bola ukradla farbu neba z nejakého letného nedeľného rána. Díval sa jej rovno do očí, zatiaľ čo ona sa dívala na jeho celok. Bol taký krásny. Ako James Dean v jeho najpohodovejšej póze. Mierne podnapitý a taký sexy. Taký strašne ešte mladý. – pomyslela si a preglgla. Mala pocit že teraz je ten čas zajaca uloviť. Bol tak blízko a ona mala možnosti a všetok ten šarm. Dnes večer, musí sa to stať.

“Ahoj, vitaj. Toto je môj priateľ z biznisu. Alex, toto je ten mladý muž o ktorom som ti už dnes hovorila. Prisadni si, popijeme. Vlastne ani neviem ako sa voláš. Ha ha ha.” – uviedla Petra a zasmiala sa znovu tak štýlovo, akoby žila v dávnej dobe. Pre Petra to bolo pokušenie. Ona aj jej kamarát pôsobili ako pár z jeho predstáv o starej dobe. Navyše, vyzeralo že sú nechutne bohatí. Petra to priťahovalo. Znovu mu táto žena prišla taká vzácna, taká milovania hodná. Nebolo to o peniazoch alebo o postavení, ale nedalo sa vylúčiť že do celkového vytrženia patrili aj tieto fakty. V súvislosti s jeho súčasným zážitkom z mesta, táto žena bola absolútnym objavom tiež. Staré budovy, staré spôsoby, staré krásne ženy. – mihalo sa mu mysľou. Posadil sa a podal Alexovi ruku.

“Zdravím. Som Peter.” – usmial sa tou svojou prenádhernou mladistvou tvárou a vyceril tie najbielšie zuby, o ktorých Alex mohol iba snívať, jedine že by si dal nastreliť umelé. Peter mal stále všetkú tú svoju mladosť. Jeho chrup bol dokonalý. Možno aj preto že ho matka hnala k zubárovi každý druhý mesiac.

“Teší ma. Alex.” – usmial sa muž a podal mu ruku. Jeho úsmev odhalil žltkasté zuby nerovného tvaru a hlboké vrásky na jeho tvári. Alex bol štíhly a udržiavaný muž v asi jeho 50 tke. Pôsobil trochu komicky, s jeho riedkými vlasmi, ktoré akoby držali na hlave len nejakou šťastnou náhodou, jeho oblekom, ktorý mal zakryť staré telo a jeho spôsobmi bohatého človeka, ktoré mali pochovať akéhokoľvek ambície chudobného mladíka. Očividne sa však bál ísť k zubárovi. Nie každý kto má peniaze má odvahu všetko zmeniť. – pomyslel si Peter. Zuby sú vizitkou človeka tak ako vlasy sú korunou jeho hlavy. Otázkou je dokedy je človek schopný udržiavať svoju krásu.

“Takže Peter. Ha ha ha. Ja som Matilda. Teší ma.” – usmiala sa a podala mu ruku. Jej dlaň bola taká úzka a maličká. Všimol si jej na krvavo červeno nalakované nechty a tiež malé pehy na predlaktí.

“Čo chystáš na zajtra, Peter? My sme v Thermia Palace. Mám ráno oxygen terapiu a potom masáž a ty Alex, ty máš myslím len masáž o desiatej?” – opýtala sa nezúčastnene, ale pritom bolo zrejmé že vyzvedala čo robí zajtra mladý muž.

“Áno, celotelovú.” – odpovedal náhle Alex.  “Ale potreboval by som niečo tvrdšie ako ruky 45 kilovej masérky. Nie je to hodné tých peňazí. Len sťažka niečo poriadne postláča, žena nešťastná. Potreboval by som poriadneho chlapa.” – vysvetlil Alex, a až príliš hlasno začal sa smiať na svojom vlastnom vtipe. 

“No tak choď do mesta na thajskú. Dievča ti poskáče nohami po chrbte a ešte aj ušetríš.” – zadrela Matilda a hodila rukou, znovu tak chutne a vhodne, akoby vždy vedela čo má kedy povedať a zároveň dať tomu luxusnú podobu.

“Akoby som nevedel, zlato. Objednané už včera. Vlastne, mám ich objednané na celý týždeň.” – povedal akoby ju chcel uistiť o tom že má veci pod kontrolou. Dynamika rozhovoru bola podozrivo známa. Pôsobili trochu ako manželia, no Alex bol predsa predstavený ako priateľ z biznisu. Petrovi prišiel Alex až príliš podozrivý. Za akých okolností sa stretli s Matildou a kto to vlastne je? Prečo je tu s nim, zatiaľ čo potvrdila že je tu bez manžela. Je to snáď nejaký jej zajac? Hm, ale tento zajac už veľa toho nenabehá. – pomyslel si Peter podozrievavo.

“Tak čo, Peter, čo budeš robiť zajtra?” – opýtala sa ho Matilda a zahľadela sa mu hlboko do jeho tmavomodrých očí.

“No, na to som vlastne ešte vôbec nepomyslel. Asi sa budem len tak povalovať. Možno si pozriem nejaký ten film, alebo konečne otvorím nejakú tú knihu. Matka číta kriminálky ostošesť, ja neviem dočítať nič čo začnem. Ani len rozprávkovú Knihu Džunglí. Všetko ma už na tretej strane začne nudiť. Možno sa len treba prekonať. Ha ha ha.” – odpovedal Peter a na záver sa zasmial tiež tak štýlovo, ako to robia bohatí ľudia. Prišlo to celkom prirodzene a Matilde sa to dokonca páčilo. Peter bol flexibilné hovädo. Akoby ste ani nevedeli rozoznať či je to chlapec z malého mesta alebo intelektuál. Na toto mal talent. Presvedčiť ľudí že je jedným z nich. Musela to byť tá mladosť, pretože starina už o ničom nepresvedčí. Matildu ale neoklamal. Bola to príliš stará kára na to aby mladý na ňu hral okružné hry. Iste, vedela a poznala isté fakty. Ako napríklad, že kto by už uveril nejakému vráskovcovi keby sa chechtal ako kráľ alebo hádzal rukou ako aristokrat, keby ním v skutočnosti nebol. Povedali by si že je šialený alebo že už má isť konečne spať. Ale Matilda vedela. Vedela že títo mladí, títo mladí, tí mali vždy čo to do seba. Mladý život, mladé túžby, ktoré ešte toľko toho vedia naplniť. Mladí ako tvorcovia svojej budúcnosti. Držia svoj život pevne vo svojich rukách. Všetky tie sny a všetky tie vášne. Veď aj ona kedysi hrala tieto hry. Dnes už nemusí. Možno skúsenosti starších, krásy a múdrosť ich bohatých myšlienok, budú bdieť večne nad hlavami mladých, ale koniec koncov sú to tie mladé generácie, mladí ľudia, ktorý budú budovať a tvoriť svetu budúcnosť. Matilda videla u Petra takú tú typickú mládežnícku posadnutosť úspechom, možno slávou či peniazmi. Videla tam istý stupeň naivity, ktorá často je neoddeliteľnou súčasťou mladej mysle. Bez naivity by však neexistovali sny. Bez naivity by sa nikdy nič poriadne nestalo. U mladých ľudí je to ako motor, ktorý ženie ich v ústrety naplnenia a reality. Áno. Peter bol mladý človek ktorý sa snaží stúpať na spoločenskom rebríčku. Chce sa dostať do takzvanej lepšej spoločnosti, chce do nej patriť, pretože nechce byť obyčajný. Spoločenské postavenie však chcel získať až príliš rýchlo a jednoducho, ako to u mladých občas býva. Pretože Matilda sama najlepšie vedela že sú to všetko len ilúzie a prázdne sny, že obyčajnosť či chudoba cti netratí, rozhodla sa dať Petrovi lekciu o smutnom a opustenom živote starých boháčov a tým, taktiež, pripomenúť mu krásy a výsady života mladých chudobných.

Koniec druhej časti