Ahoj človek

Je víkend. Utiekol som od všetkého. Sedím tu v izbe na Podhájskej. Pozerám do neobrobenej zeme ale aj do slnečnicového poľa tohto prenádherného kraja. Slnko zapadá ponad suché slnečnice. Bol som sa kúpať. Všetci sú unavení. Vyčerpaní. Sem tam sa niekto usmeje. Inak si ide len každý to svoje. Mám rozpracované pekné aj škaredé príbehy. 

Tak ako sa začal tento krásny deň? Poďme k tomu. Vyspal som sa na veľkej posteli. Nie v parku a nie kdesi v prírode ani v lese hoci by som rád. Vyspal som sa dobre. Krvácam a plačem pre tých ktorí sa nevyspali dobre. Žijeme v bublinách. Žijeme v malých zabezpečených priestoroch odkiaľ súdime ľudí. Nielen ľudí. Zo svojho malého posratého priestoru, komfortu a pohodlia, súdime všetko navôkol pretože si myslíme že sme to všetko vyhrali. 

Podhájska ponúka vonkajšiu zábavu ale ja som vošiel tam kde chodím vždy už po celých 5 rokov. Wellness Aquamarine. Je to teraz drahé, bar zýva prazdnou hubou a časníčka si myslí svoje keď ma tu znovu zbadá.  Ale teda ako sme sem prišli. Zobudil som sa ráno v krásnej izbe hotela. Nemám peniaze a som na pokraji absolútneho bankrotu , osobného bankrotu, ale robím a držím sa na zemi. Vypil som pohár vody a šiel si zabehať pomedzi polia. Potom som zašiel do miestnych potravín. Tresku mám rád. Rožok tiež. Medzi krásnym dňom som rozmýšľal či pracovať a písať príbeh alebo rozpísané veci alebo si len ľahnúť a zaspať.

Vstúpil som a išiel na nohy. Ísť na nohy voláme silné prúdy ktoré vám detoxikujú telo prostredníctvom tlaku na jednotlivé body chodidiel. Potom je tam silný vodopád na ktorý sa všetci boja ísť lebo to bolí. Ja sa ním nechám celkom dotýrať pretože viem že je to dobre na telo. Plecia, chrbát, driek….Niekedy mám pocit že zničiť sa celkom by bolo výhodné ale Boh mi to nedovolí. Hovorí že čo sme dostali musíme mať a trpieť!

Odídem na veľké pivo k baru. Čašníčka mi prezradí že je nešťastná vo vzťahu a iná povie že o mesiac nebude mať kde bývať lebo nechce byť služobníkom božím a orálny sex jej nikdy nevoňal…

Vo víre prúdov a všakovatých vôd sa vlním a posúvam v rytme tanga kde oči ľudí v rozmedzí od batoľa, dieťa, chlapec, muž pozerajú sa mi do ičí a každý uvažujeme ako a kde sme tu vlastne zobrali.

Potom idem do sauny, bylinkovej sauny, fínskej sauny, šľakom trafenej BIO sauny kde necítim ani teplo ani nič

Je večer … sedím a píšem

Zajtra to bude hotové a pozajtra vymazané

Kto má palce nech si ich chytá a kto ma ruky nech ženie ich do roboty.

A kto kedy pôjde spať? Nikto nikdy kým sa to celé neskončí. Byť tu znova dýchať tento čerstvý vzduch. Je to zázračné. Zblúdené stvory. Pozerá sa na večerné ružové pole a povie si nič sa nezmenilo tu. Sú tu len domy a ľudia. Len ich domy a ich okolnosti sa menia ale nove parkovisko je tu. A to pole ostáva rovnaké a nie, nie, nový dom je škaredý ako aj náš úpadok. A ten západ slnka nad to bývalé kukuričné pole ktoré minule bolo slnečnicové. A je to všetko preč a ostala len rovina. Kde je môj Voloda. On je preč. A tiež ostala len zamknutá brána na tom Ukrajinskom dome … Muž ide si po vodku a rozmýšľa ako pobil sa raz pred bytovku s ovčiakom. Voľoďa mu chýba. Ukrajinské príbehy zahrejú vás! A tá pani s tým malým poľovníckym psom, ako mu len išla na nervy, keď išiel on ráno behať a nemal svoje ranné víno.

My všetci budeme upravený zajtra.. už čoskoro