Keď berieš si kravu, zober si aj jej teľatá.

Z kaluže do blata

Po tom čo otčim, toto malé zavalité čudo, vošiel do bytu, si deti už trochu zvykli. Najprv sa veľmi voči deťom neprejavoval. Ovládal vtedy ešte dokonca aj svoje zvláštne výchovné vášne, ktorých ničivú silu asi objavil až neskôr. Dokonca na niektorých fotkách bozkáva tieto cudzie deti pretože je opitý. Musíme poznamenať že vzťah k alkoholu otčim nemal a vypil si iba príležitostne. Naopak čo nemal na dne pohárika vybil si v živote akosi inak. Brata mal radšej ako chlapca. Chlapec mu nejako vždy vadil. Asi aj preto že sa tak nenormálne podobal na svojho otca. Bál sa jeho očí alebo mu prosto len nerozumel. Chlapcove oči boli známe po celý život tým, že akoby videli do každého duše a videli aj každého úmysel a aj to všetko ostatné čo deje sa poza búčky. Bolo to prekliatie ale zároveň bol to aj dar! Nevedno prečo týmto očiam bol daný takýto vzácny dar. Bol preňho tiež nečitateľný. Chlapcov brat bol úlisný, jednoduchý sebecký doritistrkač, dokonca v rovnakom znamení ako tyran takže si asi rozumeli. Veď neskôr mu aj spolu pripravili zopár nepekných chvíľ, keď otčimovi sa napokon podarilo rozdeliť aj túto bratskú lásku. Verte či nie. Stalo sa tak a trvalo dlho kým títo dvaja prišli nazad k nej. Akokoľvek, čo si celkom asi otčim neuvedomoval bolo že si zobral matku s dvoma deťmi ktoré neboli jeho a to bol asi základ všetkého čo sa udialo neskôr. Matka mala bohatého brata a čudo si myslelo že je asi bohatá tiež. Po mužovi mala vlastný byt a on už vtedy vedel že, napriek záštiplným sestrám, on sám asi zdedí dom po otcovi. A tak hádam netrvalo mu dlho spraviť si v hlave matematiku a možno usúdiť i to, že je čas sa usadiť. Matka bola pekná, viac než pomilovania hodná. Štíhla a krásna do tváre. Milej a krotkej, skôr jednoduchej, povahy. Neskôr ju vyžral, aby sa už nikomu viac nemohla páčiť. Nepomohlo. Podviedla ho až dvakrát. Ale o tom neskôr. Bol hodne žiarlivý. Darmo, že vybral si ju iba ako z núdze cnosť. Alebo hádam aj naozaj páčila sa mu? Je známe že neskôr ju aj naozaj ľúbil. Alebo teda obľúbil si ju. Alebo teda, miloval ju celý život. Možno už len zo zvyku. Veď byt môžeme neskôr predať. Príde bývať ku mne a dom sa za peniaze z bytu opraví. Jej bohatý brat isto bude nás tiež sústavne pchať peniazmi. A keď nič z toho nebude môžeme sa aj rozísť. Matka neskôr otehotnela. Najprv doniesla Ivana a neskôr, krátko predtým ako sa byt predal, vrhla Michaelu. Všetko sa zmenilo. Chlapci už neboli dôležitý a nemuselo sa už na nich dbať. Ej,mama!

Narodil sa malý človiečik a nazvali ho Ivan. Vraj doktor ktorý matku odrodil bol nanajvýš dobrý a trpezlivý tak matka dieťa pomenovala po ňom. Zväzok teda priniesol bratom nevlastného brata Ivana. Na matkine deti sa razom akoby zabudlo. Stredobodom otčimovho života sa prirodzene stal jeho vlastný prvorodený syn. Všetko sa točilo iba okolo malého Ivanka. Decká mali nového prisťahovalca samozrejme tiež radi. Hrali sa s ním a objavovali všetky tie veci ktoré bábätká do rodiny prinesú. Prebaľovanie. Kŕmenie. Nočný plač. Kočíkovanie. Chlapec matke sem tam pomáhal malého uspať. V noci neváhal byť hore s mamou a hojdať malého uplakanca až kým nezaspal. Otčim chodil do práce. Robil vtedy v miestnej pekárni a pracoval aj nočné zmeny. Nevedno prečo bol chlapec najradšej ak nebolo čudo doma. Z tohto človeka akosi nebolo cítiť lásku. Divne páchol, v lete sa nesmierne potil a nič na ňom nebolo naozaj úprimné. Bol to hlúpy no zároveň prešpekulovaný mladý rozmaznaný tučko zo sedemdesiatych rokov ktorý počúval Kabát a Citrón. Kde by aj nabral schopnosti na milovanie a výchovu cudzích detí, neborák jeden. Keď sa náhle ocitol v niečom takom ako je zodpovednosť a rodina a navyše tieto cudzie decká ktoré sú také zlé jak peklo… Asi to muselo byť náročne pre oboch, mamu aj otčima. Tri deti. Šeky. Domácnosť. Chlapec s bratom boli samozrejme prirodzene zlí a nezbední ako každé iné deti a ako rástli stávali sa ešte nezbednejšími. Možno aj v prítomnosti nového prírastku do rodiny dožadovali sa aj oni svojej pozornosti. Boli to živé decká a samozrejme mali aj čo to za sebou a veľa z toho ako sa správali mohlo byť len akýmsi výsledkom predchádzajúceho stresu a spôsobu ich života. Deti svoje potreby demonštrujú rôzne. Často sú to nečitateľné signály a iba dobrý a pozorný rodič ich dokáže naplno odhaliť a pochopiť a následne vhodne reagovať. Janovi však pomaly dochádzala trpezlivosť venovať sa cudzím deckám, a rovnako tak sa prestal pretvarovať. Mal tam predsa už len tie svoje vlastné. Nemal asi ani čas dumať ako na tieto cudzie deti a tak to zobral skratkou a stavil na istotu fyzických trestov. Musel zkĺbiť robotu a starostlivosť o rodinu a mama výchovu nezvládala, bola tiež tak trochu lenivá a nie veľmi rozhodná a schopná, a tak sa otčim podujal cudzie deti všakovako trestať. Možno bol sám naraz aj frustrovaný z toho koho si to vlastne zobral a čo si to naraz nabalil. Svoje aj cudzie a všetká tá zodpovednosť a život dospelých. O tom asi Citrón a Kabát nespievali. Akokoľvek, mal tam už tie svoje vlastné a tak život musel predsa ísť ďalej. Tresty či vojenská výchova boli hádam tá najhoršia zo všetkých ostatných možností ktoré mohli pri výchove detí títo dvaja zvoliť. Deti potrebovali predovšetkým lásku a pozornosť nie krik a údery palicou. Mali predsa len toľko toho zameškané. Ale nie, skočili z kaluže a rovno do blata. Muselo sa však ísť ďalej.

Boli ste zlí až nezvládnuteľný. – obhajovala sa často matka keď jej deti neskôr vyčítali že dovolila cudziemu človekovi, pretože tak ho vnímali, aby ich bil. Kľačanie na porisku. Zopár rán predlžovačkou alebo remeňom. Domáce väzenie či tresty prácou. Tepovanie koberca. Drhnutie kachličiek, kúpeľne, či umývanie dlážky a vysávanie koberca. Nie všetko bolo na škodu. Decká sa aj veľa naučili. Akokoľvek, priamym fyzickým trestom sa chlapec aj často bránil a otčim ho potom neraz zmaľoval až mu vyšli modriny. Keby som to mohla vrátiť, ach jaj, veľa chýb som porobila. – narieka dnes matka už vcelku zbytočne. Neskôr keď boli chlapci starší si už dovoľoval menej. Nešlo to tak poľahky už. Mlátiť tieto cudzie deti. Stavali sa mu. Dúfam že horíš v pekle – pomyslí si občas muž a potom zase občas pomyslí si, otčim odpúšťam ti. Kedy ako. Najhoršie z toho ale asi bol ten neustály pocit ktorý pretrvával po celé tie roky. Pocit že ich vychováva naprosto cudzí človek ktorý k nim nemá úprimný vzťah. Nie, z otčima nebolo cítiť ani starostlivosť ani lásku. Bol to cudzí človek v dome. To že im dal jesť, niekedy aj špeciality ako tekvicový prívarok zmiešaný s malinovkou, bolo asi všetko, ale chýbal tam otcovský vzťah, skutočná láska a pozornosť. Cudzie deti chcel zvládať po svojom, nedbám, ale čo naozaj chýbalo bol vlastný otec alebo niekto kto by ho plnohodnotne nahradil. Radšej mať v dome alkoholika ktorý vás ľúbi ako cudzieho človeka ktorý vás mláti. Dalo by sa teda povedať že otčim po mentálnej stránke výchovu absolútne nezvládol, ba čo viac, deti si odcudzil a už ani neskôr nebolo cesty späť. Bol to cudzí človek ktorému sa dáva za vinu veľa a bol to človek ktorý zranil. Nesvojprávna matka dnes ľutuje, ale na čo? Akokoľvek, decko má, okrem iného, aj zopár pozitívnych spomienok na toto malé klbko záujmov, ktoré neskôr bežal pochovať lebo nemal kto. O tom budeme hovoriť neskôr. Keď sa mal odohrávať maškarný ples a nebolo peňazí na požičovňu kostýmov, čudo mu vyrobilo z bielej plachty kostým arabského princa. Dokonca mu na hlavu vyrobil aj turban a namaľoval mu aj exotickú tvár za pomoci matkiných líčidiel. Maska vyhrala vtedy druhú cenu spomedzi asi 30 účastníkov, taká bola dobrá. Počas kríz bola mater na nič a v týchto chvíľach sa  otčim neraz ukázal ako človek činu a záchranca. Matka nebola žena činu. Pod tlakom sa jednoducho vždy len zrútila, alebo si išla ľahnúť, alebo sa najedla a potom si išla ľahnúť. 

Otčim a jeho prvorodený syn. Ah, dobre, fajn. Ivanka chlapec miloval a mal s ním zopár nešťastných náhod ktoré zrazu nadovšetko milujúceho ocka presvedčili že to nemusia byť náhody. Nech pekelné dvere otvoria sa a samotný Satan zoberie muža do temných a horúcich pekelných dier ak nie je pravda, že to naozaj boli len nešťastné náhody. Chlapec svojho bračeka ľúbil a nie je dodnes známe prečo sa udalosti odohrali takýmto nefér smerom. 

Keď sa kúpil drahý parádny bicykel s detskou sedačkou, zobral malý chlapec bračeka na bicykel. Keďže bol sám ešte len asi deväťročný asi nemal ešte celkom zvládnuté riadenie a malý Ivan mu z bicykla spadol. Keď ho doniesol revajúceho domov matka panikárila a otčim chudák musel tiež. Dôvera voči chlapcovi klesla na absolútne minimum. Nedá na neho pozor? 

Ako by aj mohol pre kristove rany. Mal sku*vených deväť!!! – hnevá sa dnes muž.

Ďalší krát ho zobral k potoku, ktorý tiekol pod oblokom. No čo narobíte, malý mu spadol do vody. Znovu ho doniesol domov revajúceho. Alebo, v rohu stála Ivanova postielka. Chlapca nesmierne bavilo mu odspodu nadvihovať matrac a tešil sa z toho ako sa malý na tom vystrašene čuduje a miestami plače. Bol to škodoradostný chlapec miestami, isteže, bol živý a drobné vtípky mali v rodine. Chlapcov otec zvykol babke podstrkovať plyšové myši alebo zvykol chlapcovi utiecť z chalupy kým spal a potom čakal kým sa spustí rev. Všetko nevinné žartíky. Nebolo v nich skutočné zlo. Skutočné zlo je dobiť chlapca do modra, alebo mu naliať malinovku do večere a prinútiť ho zjesť to. Alebo ho nechať do tretej rána plačúceho kľačať na porisku kým v matke zobudila sa konečne matka a povedala dosť. Zlo je zakazovať chlapcovi kamarátov alebo kone. Zlo bolo tam!

No teda, všetko toto viedlo k čudnej udalosti. Stalo sa to v Júni. Predtým ako sa začali letné prázdniny. Bola to trochu tak tragédia ale poslúžila isto iste aj osobnostnej rozmanitosti chlapcovho života ako takého a tiež je dobrým služobníkom týchto príbehov, pretože dokáže tak skvele zaujať čitateľa. Veď inak by sme vlastne ani nič nemali. Nemali by sme o čom písať, nebyť tohto sladko trpkého a zaujimáveho života jedného obyčajného človeka. Poďme ale od začiatku. V škole sa učiteľky vkuse sťažovali na chlapca a adresovali rodičom že je nesmierne problémový. Hyperaktívny a neovládateľný. V súvislosti s tým čo sa dialo doma. Tiež v súvislosti s Ivanom. Rodičia nemali inú možnosť ako prijať odporúčanie p. Vozníkovej. Alkoholickej, socialistej, sexuálne neukojenej štyridsiatničke, ktorá chlapca neznášala. Ťahala ho za bokombrady a smrdela z nej vodka! Chlapca treba dať vyšetriť. Nazdávame sa že nie je normálny! Školský výlet na ktorý sa chlapec tešil bol zmarený. Triedna Vozníková odmietla chlapca vziať si na zodpovednosť. Možno len chcela mať pokoj. Cigaretu a vodku. Všetci majú radi poslušné deti. Nikto nemá rád týchto divochov.

Výlet k psychiatričke bol fantastický. Chlapec si skoro hlavu vykrútil ako tak stará škoda 120L prechádzala Bratislavou. Mesto. Oh, môj bože. Oči si išiel chlapec vyočiť. Ambulancia bola kúsok od dvoch levov. Policajné riaditeľstvo, staré budovy či ruch veľkomesta chlapec vnímal ako jedno veľké dobrodružstvo. Kým decko sedelo v čakárni sa “rodičia” išli nažrať do Tržnice. Kýval malými nožičkami a obzeral miestny svet. V miestnosti boli obrázky, knižky a iné nudné predmety jednoduchého záujmu detí. Do ambulancie ho neskôr pozvala vychudnutá staršia dáma. Mala na sebe biely plášť. Špinavý ulízaný a riedky blond v cope. Sánky jej bolo zreteľne vidieť. Pery mala tenké ako papier. Dušou bola na poriadku. Pozerala na chlapca ako na zázrak. Veľké hnedé očiská. Snedý fagan. Biele zubiská. Radosť, energia, dynamika a inteligencia v jednom raze rozdúchali toto fádne srdce. 

Dobrý deň – povedal a strčil si rúčky pod stehná ako mal vždy vo zvyku keď bol v strese a naďalej kýval nôžkami. Doktorka sa usmiala a chvíľu listovala v papieroch od obvodnej.

Doporučuje triedna učiteľka. Chlapec je problematický. Vyrušuje celú triedu a nesie znaky hyperaktivity a značnej nenormálnosti. Prosím o vyšetrenie i posudok na možnú hospitalizáciu na detskom oddelení detskej psychiatrie. – stálo v jej papieroch.

Doktorke sa čosi nepáčilo. Zamračila sa a potom sa podujala robiť bežné testy. Chlapec bol najprv trochu vystrašený. Nevedel celkom, že čo sa to vlastne celé okolo neho deje. Bravúrne však sledoval úlohy a reagoval promptne. Ukazovala mu rôzne obrázky. Vypytovala sa ho všakovaké veci. Robila šikovné testy ktoré jej vtedy doba asi predurčovala alebo mali ich k dispozícií. Nakoniec nažratú matku s tučným spoteným a mastným otčimom poslala domov s výsledkom menej než očakávaným. Chlapec je úplne v poriadku. Má nadpriemerné IQ. 132 je číslo s ktorým sa ponosovač muž dodnes rád chváli. Problém sa zdá je v rodine, jeho prostredí, a v pozadí vývoja a vývinu určitých udalostí v jeho živote. Nedoporučujem hospitalizáciu, dlhodobé liečenie či medikamenty. Posielam na ďalšie vyšetrenia a odporúčam spoločné psychologické sedenia.

V aute bolo horúco. Stará škoda kúrila ešte aj v lete. Rodičia neboli nadšený. Na tento výlet sa im vôbec, ale že vôbec, nechcelo. Radšej by sedeli doma skydnutí pri stole kde sa žralo a potom by sa išli skydnúť do postele kde sa spalo. Očakávali nejakú jasnú diagnózu či okamžité riešenie. Chlapec bol predsa evidentne problematický. Čo s ním?

Nakoniec p. Vozníková presvedčila rodičov, asi boli vtedy hladní alebo sa ponáhľali na jedlo keď to prisľúbili, aby ho predsa len dali na dva mesiace do nemocnice. Vraj mu to nemôže uškodiť. Otčim nemal k decku kúsok lásky. Bolo mu jedno či urobia z neho šalát alebo ho pošlú domov na dve polky. Chcel mať pokoj. Matka? Kde bola matka? Asi jej škvŕkalo v žalúdku a chcela si tiež už pospať. Decko strávilo letné prázdniny v ústave.