Ráno vždy keď padne prvá rosa, točím sa a tancujem bosá. Z tmavej noci ušijem si šaty, nebude mi zima prikryjú ma vlasy. Na čiernom koni, noc je plná vôní.

Jana Kirschner, z piesne Na Čiernom Koni

Časť šestnásta – Záver

Rasmussenov sen

Tak ako sa mu aj zvykol snívať pomerne často, odkedy sa s Larsenom prisťahovali do Opatije

“Špinavá daromnica. Smradľavé kurv*sko od močiarov Skive. Čert mi ťa bol dlžen. Ty sviňa sedliacka daromná!!! Boháááááá. Zabijem tú ku*vu najlepšie hneď teraz. Nenavarené. Nenakúpené. Neupratané. Riad neumytý. Okná zaje*ané a dlážka ako hnoj!!!!!.Monterky neoprané!!! V záhrade ani vonku okolo domu nič neporobené. A to ja mám kedy všetko robiť?!!! Ty vykrivená daromná ku*va, aj s tvojou sedliackou ku*vou materou a retardom starým otcom, tam zo smradľavého Skive. Odtiaľ nič dobrého nikdy neprišlo. Mal som to vedieť. No, počkaj. Od čoho si doma, kurv*sko smradľavé sedliacke. Od čoho sa ja driem!!! Aááách, jeb*m já jej Boha vyjeba*eho.  Kde je tá špina. Hneď teraz ju zabijem týmto nožom. ” – ozýva sa krik po celom dome opäť tým strašným, hrozitánsky hrubým, hlasom z kuchyne v bežné sobotné ráno, na čo sa malý Frederik zobudí a pretiera si tie malé nevinné unavené očká. Pozrie na malý budík. Je šesť ráno. Hneď potom sa začne triasť na celom tele a strašidelná úzkosť zovrie mu to malé hrdielko. Vie čo bude nasledovať. Otec neprišiel včera večer z práce domov. Prišiel až dnes ráno a je strašne opitý. V kuchyni lieta riad a jeho päste rozbíjajú nábytok. Je počuť rinčanie skla a kopance robia diery do stien. Lietajú stoličky, ktoré hádže o stenu a napokon počuť jeho kroky smerujúce do spálne. Frederik beží čo mu nôžky stačia. V dlhej chodbe sa poreže na rozbitom skle, ktoré otec vybil z dverí ešte v piatok ráno pred odchodom do práce. Mamička všetko popratala, musela však zabudnúť na túto nevelikú črepinu ktorá rozsekla mu chodidlo. Bolí to, ale malý beží ďalej. Tackajúceho sa otca dostihne rovno pri dverách do spálne a smachtne ho za špinavý smradľavý kabát. Ocko, prosím, nie! Nebi maminku. Zbi radšej mňa. Prosím ocko, zober čierny kábel a zbi mňa. Tridsať poriadnych, tak ako vždy ocko, prosím. Maminka za nič nemôže. Ocko choď si ľahnúť. Ja pôjdem k pánu Larsenovi po peniaze. Pôjdeme na nákup, tak ako vždy. Ocko prosím, nebi maminku. Zdrapne chlapca za pyžamo, to s tými modrými sloníkmi, a zdvihne ho do výšky. Ty malý špinavý pankhart, udrie s ním bolestivo o stenu. Ty nemôžeš byť moje dieťa! Veď ja mal som predsa dcéru! Tak kde je? Čóóóóó??? Ty špinavý sedliacky cigán. Aj ty si prišiel od močiarov tam v Skive? Diablovo semeno!!! Háááááh? Tak, čo s ňou urobil? Hááááh? Kde je moja dcérka? Utopil si ju tam dolu v Skive, čóóóóóóó??? Tak teraz sa pozeral ako ti zadrhnem tvoju ku*vu mater!!! Sipel mu nepríčetne do tváre s tým strašidelne odporným dychom, v ktorom miešala sa whisky, prázdny žalúdok, jeho kyseliny, a potom aj tabak, a odhodil chlapca na tri metre od seba. Chlapcovi vyrazilo dych. Myslel si že už nikdy nenaberie ďalší. Myslel však na mamičku. Plazil sa štvornožky cez chodbu smerom do spálne. Keď dorazil k otvoreným dverám postavil sa a slabučký, opretý o zárubňu, chcel zase tak prosíkať a kričať ako vždy. Tak ako vždy, po celé tie neznesiteľne dlhé minúty, kým trval masaker. Ocko, prosím, nebi mamičku, zbi radšej mňa, chcel revať. Z ústočiek mu však nevychádza nič, ani slovko, na hrudi cíti hrozný tlak a z rozbitých pier tečie mu nahusto krv. Bohaaaaa, reve jeho tatko ako tak drží za vlasy maminku a udiera jej hlavu o skriňu. Kurvi*ko špinavé vyjeb*né. Ja ťa naučím poriadku, vymení si ruky a začne ju fliaskať kým nestrieka jej z úst aj nosa krv. Keď skončí, mamička sa len zvezie na zem, drží si tvár a strašne narieka. Malý ťažko vzlyká, stále nevie poriadne dýchať, a z očiek sa mu ako potok valia slzy. Cíti sa bezmocný. Nevie nič urobiť, nevie maminke pomôcť. Díva sa a nerozumie ničomu. Nerozumie násiliu. Nerozumie čo sa deje. Nerozumie svetu kde narodil sa.

Nerozumie ockovi. Ten ešte bolestivo kopne do ženy a povie jej. A teraz poďme, vstaň a už aj umývať riady. Nech sa ligoce celý dom. Tam vonku na dvore aj zvnútra. Pôjdeš do firmy a vypýtaš si zálohu. Pôjdeš nakúpiť, navaríš a opereš. V záhrade vypleješ a hydinu opatríš. Počkaj čo bude keď sa zobudím a nebude tak ako som povedal. Ty lenivá špina z močarísk lebo ťa namôjveru na smrť dokopem. Pankharta ti zadrhnem ako myš. Si presne ako tá tvoja kur*a špinavá mater čo zdochla tam v tom prekliatom Skive. Z ulice som ťa zobral. Z chudoby vytrhol. Ty špina nevďačná. Cigánske kurvi*ko. Strechu nad hlavou som ti dal a čo mám z toho. Kopne do nej ešte raz a potom sa zvalí vyčerpaný na posteľ a zaspí. Frederik beží k mamičke. Objímajú sa a spoločne liečia si rany tam dnu aj zvonka. Frederik malými prstami, detskými dlaňami ešte stále tak vlhkými od toho úžasného stresu, hladká mamke obité čelo a potíšku narieka. Mamička, mamička moja. Bolí ťa niečo? Ublížil ti? Narieka žalostne. Nie, láska moja, nie je mi nič. Mamička je silná, neboj sa anjelik. Mamička, ja idem k pánu Larsenovi. Pomôže mi nakúpiť.  Ty zatiaľ uprac, dobre? Potom ti so všetkým pomôžem, aby bol ocko šťastný keď sa zobudí. Dobre anjelik, choď láska moja, bež, ponáhľaj. Pozdrav pána Larsena. Povedz mu že všetko vrátim. Mám to zapísané. Mám to všetko tam. Popros ho aby nevolal políciu. Ocko sľúbil že sa zmení. Bolo to posledný krát, anjelik, tak mu povedz, láska moja. Posledný krát. Ocko je chorý. Potrebuje pomoc. Predáme zem a všetko mu vrátim. Choď, povedz mu, anjelik. Ukáž sem ešte nôžku, netečie ti už krv? Nie, dobre som obviazala. Dolu v kuchyni je nákupný zoznam, anjelik, zájdite s pánom Larsenom aj k mäsiarovi. Všetko vrátim. No tak, bež už. Bež môj chlapče. V sne sa ďalej zrazu Frederik ocitá kdesi na slnečnej pláži, kde chodí pomedzi mladé páry. Všetky mu náramne pripomínajú jeho rodičov. Vlastne sú to stovky mladých párov, vyzerajúcich rovnako, opaľujúcich sa na deke. Najprv sa páry v družnej debate na seba usmievajú, objímajú sa a dokonca sa nežne bozkávajú, potom sa však začnú hádať. Krik je taký neznesiteľný. Stovky párov v sebe. Zrazu je na scéne už len jeden pár. Muž začne ženu agresívne stískať za krk. Neskôr kľačí pri ležiacej žene ktorá leží na bruchu, drží ju za vlasy a udiera jej hlavu tvárou o zem. Žena sa pozrie na Frederika, krvou ma zaliatu celú tvár, naťahuje za ním ruku a prosí ho o pomoc. V ďalšej sekunde už je akoby všetko v poriadku. Frederik sedí s párom na ich zlatisto žltej deke, popíjajú ľadový čaj  a usmievajú sa na seba. Po zraneniach či krvi niet ani stopy. Pár sa nežne objíma a bozkávajú sa. V ďalšom momente sa Frederik ocitá v akejsi izbe. Iba mesačné svetlo osvetľuje snehovo biele obliečky pod ktorými spia dvaja ľudia. Frederik má v ruke dlhý nôž. Najprv podreže muža a potom rýchlo aj ženu. Telá sa trasú kým strieka im z tepny krv a oči ich oboch sa pozerajú s výčitkou na Frederika. Keď konečne odkväcnú, otvorí mužovi ústa, chytí ho za špičku jazyka a začne mu od koreňa vyrezávať jeho jazyk. Ten však nie a nie odrezať, pretože nôž je tupý. Muž zrazu otvorí oči, zahryzne Frederikovi do prstov a trhavým mykaním čeľuste a hlavy snaží sa mu ich odhryznúť. Hoci je to sen, Frederik jasne cíti ostrú bolesť, ako sa mu tak zuby prerezávajú kožou a tlačia mu na kosť. Ty pankhart, ty pankhart, dieťa močiara a diablovo semeno. Zneje mu dokola v hlave ako sa tak snaží prebudiť, ale nedá sa mu.

Taxikár najprv nechcel Josipa na adresu zobrať. Povedal že pre autá je to nedostupné miesto, ale napokon sa dohodli že zoberie ho po zráz kde nachádza sa pešia skratka a povie mu kde presne odbočiť. Vypytoval sa, čo tam vraj chce, a za krátku chvíľu stihol mu vyrozprávať svoj vlastný príbeh o šialenej žene, ktorá tam vraj žije. Bol to prvý človek ktorý Josipa nespoznal, asi preto že sledoval viac cestu než cestujúceho, a taktiež táral viac ako bolo potrebné. Josip si s pobavením vymyslel že je spisovateľ zo Záhrebu a že o žene vie a ide tam tak cielene, pretože potrebuje námet na strašidelnú poviedku. Taxikár bol celý bez seba a chcel vedieť meno spisovateľa, pretože kúpiť si potom chcel jeho poviedku.  V taxíku však medzitým zazvonil Josipovi telefón a tak k menu neprišlo. Bola to Jela. Mala vraj hrozný sen. Videla Josipa zasypaného pod sutinami akéhosi starého domu. Josip ju upokojil, že má vraj všetko pod kontrolou, a nazval ju potom holubička. Dokonca jej dal aj adresu a povedal jej, že keď sa do večera piatej hodiny neozve, má zalarmovať celú políciu, vrátane jeho ženy a Matea. Jeho milovaná Jela. Žena ktorú stretávať chcel denne, aspoň len tak tam v Záhrebe pri káve. Nevedel on neborák že, po tom ako ho taxikár vyhodil na ceste a poslal cestou uprostred lesa, bolo to posledný krát čo s ňou prehovoril. Cesta lesíkom bola pôvabná. Zvuky, vône, vnemy a obrazy. Štebot a potom trepot krídel. Josip netušil prečo voňalo mu ihličie viac ako kedykoľvek predtým. Netušil prečo díva sa do slniečka, jemne prenikajúceho pomedzi stromy, žmúri doň ako keď bol chlapec vyvalený tam v hruškovom sade u babky, s takou láskou akoby mu mala byť posledná, a robí mu to všetko takú ohromnú radosť. Vdychoval vlhkosť, tú úžasnú čerstvosť lesa ktorá miešala sa s tým čudesne dobrým závanom starého lístia, akýmsi podhubím. Šum a farba mora. Akoby ju mal rovno tam. Čo sa to deje? Nevedno prečo, pomyslel si cestou aj na chlapca a dievča ktorých raz spozoroval tam dole pri pláži. Brigádnici, zaiste párik miestnych, ktorých všimol si krátko po tom čo prišiel do Opatije. Vozili turistov cez celý záliv na veľkom šlapacom vodnom bicykli. Deti bez prázdnin. Snaživý študenti so všetkou tou láskou, životom pred nimi. Za ktovie koľko kun prenajali si osemmiestny stroj od miestneho úžerníka na celé dva mesiace, aby mohli si tak zarobiť nejakú tú korunku. To on nikdy nemusel. Zvažoval zrazu, posudzoval, jeho životnú cestu ako pomerne ľahkú a priaznivú. Všetko sa mu vždy stalo akosi automaticky. Darilo sa mu a pritom,  ani sa priveľmi nikdy nesnažil. Osud jeho znovu raz nedal mu pokoja. Ako je to možné, že je tu dnes len kúsok od vraha a bolo to všetko také ľahké. Je on iba jedným z mnohých článkov? Malým kúskom tela dlhého, dokonale zvinuteho, hada ktorého hlava nám všetkým vládne? Je to všetko akási karma? Čo v živote úprimne dáš to dostaneš a čo vezmeš to bude ti odobraté. Teraz a tu, alebo aj neskôr v ďalšom živote. Ani nevedel ako a pred jeho zrakmi, pomedzi stromy, črtali sa neomietnuté tehly akejsi stavby. Všetko bolo také tiché. Všetko bolo zahalené do akéhosi dokonalého pocitu. Bol tu taký pokoj a rovnaký pokoj zahaľoval Josipove srdce, jeho dušu, jeho celé telo. Ten pocit bol neodzbrojiteľný. Neporaziteľné ticho absolútnej dokonalosti. Akoby ho niečo len viedlo, spievalo mu uspávanku. Josip ani nevytiahol zbraň. Keď blížil sa k hlavnému vchodu, priletel hrdzavý holub a sadol si na, od hrdze prederavenú, rímsu. Josip ho spoznal. Mal presne tie isté biele škvrny na ľavom krídle ako ten u Maďarky. Tak ty prišiel si mi symbolicky na pomoc, pomyslel si. Slzy chceli sa mu drať znovu na tú starú tvár, ale on nedovolil. Nenechal sa uniesť. Napokon vytiahol aj zbraň. Chvíľu ešte postál pri dverách. Počul svoj vlastný dych. Pozeral na špičky svojich topánok. Holub sa naň pozerá, všade je vzácne ticho, ani vánok ani škovránok , nič len toto dokonalé ticho. Josip vstúpil. 

“Polícia!!!” – zreval. “Je nás tu päťdesiat! Rasmussen, nemáš žiadnu šancu!!! Nikto ani hnúť!!!” – zakričal v malej chodbe ktorou ďalej prešiel do veľkej haly kde videl, už len na oko očividne mŕtveho, Rasmussena.

Na pokračovanie.. živé, hotové už dnes neskoro večer dúfam . Potom ideme na dlhú satiru menom Podhájska, krátku poviedku menom Mozaika susedských svetiel a napokon dokončím Dieťa, Chlapec, Muž. Držte sa kuriatka xxxxxxxxxx