Milujem sa strácať v tvojich vlnách. Milujem ako to robíš všetko dôležité a zároveň také bezvýznamné. Milujem tvoju ľahkosť a milujem tvoju bezprostrednosť. Milujem to ako chceš aby sme boli na tvoj obraz. Milujem to že chceš aby sme boli ako ty.

Terezin list moru

Časť šestnásta – Záver

Falošný hrdina

Taxikár najprv nechcel Josipa na adresu zobrať. Povedal že pre autá je to nedostupné miesto, ale napokon sa dohodli že zoberie ho po zráz kde nachádza sa pešia skratka a povie mu kde presne odbočiť. Vypytoval sa, čo tam vraj chce, a za krátku chvíľu stihol mu vyrozprávať svoj vlastný príbeh o šialenej žene, ktorá tam vraj žije. Zdalo sa že verzie sa divoko líšia od osoby k osobe. Podľa neho sa pomiatla po tom ako ju rohami raz nabrala koza a krátko po tom potratila no spomenul aj verziu že našla manžela s kozou a pomiatla sa až po tom. Kľačal za ňou v maštali a mal spustené nohavice. Bol to vraj pre ženu šok ktorý už nerozchodila a tak vraj zabiť chcela celú svoju rodinu stočením volanta za rýchlej jazdy. Fantázia klebetníkov nepozná hraníc. Čím bizarnejší blud tým hlasnejšie sa rozmáha. Bol to prvý človek ktorý Josipa nespoznal z novín. Asi preto že sledoval viac cestu než cestujúceho, a taktiež táral viac ako bolo potrebné. Josip si s pobavením vymyslel že je spisovateľ zo Záhrebu a že o žene vie a ide tam tak cielene, pretože potrebuje námet na strašidelnú poviedku. Taxikár bol celý bez seba a chcel vedieť meno spisovateľa, pretože kúpiť si potom chcel jeho poviedku.  V taxíku však medzitým zazvonil Josipovi telefón a tak k menu neprišlo. Bola to Jela. Mala vraj hrozný sen. Videla Josipa zasypaného pod sutinami akéhosi starého domu. Josip ju upokojil, že má vraj všetko pod kontrolou, a nazval ju pritom holubička. Dokonca jej dal aj adresu a povedal jej, že keď sa do večera piatej hodiny neozve, má zalarmovať celú políciu, vrátane jeho ženy a Matea. Jeho milovaná Jela. Žena ktorú stretávať chcel denne, aspoň len tak tam v Záhrebe pri káve. Nevedel on neborák že, po tom ako ho taxikár vyhodil na ceste a poslal cestou uprostred lesa, bolo to posledný krát čo s ňou prehovoril. Cesta lesíkom bola pôvabná. Zvuky, vône, vnemy a obrazy mihali sa hlavou detektíva. Štebot vtákov a potom trepot ich krídel. Josip netušil prečo voňalo mu ihličie viac ako kedykoľvek predtým. Netušil prečo díva sa do slniečka, jemne prenikajúceho pomedzi stromy, žmúri doň ako keď bol chlapec vyvalený tam v hruškovom sade u babky, s takou láskou akoby mu mala byť posledná, a robí mu to všetko takú ohromnú radosť. Vdychoval vlhkosť, tú úžasnú čerstvosť lesa ktorá miešala sa s tým čudesne dobrým závanom starého lístia, akýmsi podhubím. Šum a farba mora. Akoby to mal rovno tam. Tú smiešnu ustricu čo nepohne sa celé roky z miesta. Tam je celý život, a vyzerá že celkom bez námahy. Zvažoval zrazu, posudzoval, jeho životnú cestu ako pomerne ľahkú a priaznivú. Všetko sa mu vždy stalo akosi automaticky. Darilo sa mu a pritom,  ani sa priveľmi nikdy nesnažil. Osud jeho znovu raz nedal mu pokoja. Ako je to možné, že je tu dnes len kúsok od vraha a bolo to všetko také ľahké. Je on iba jedným z mnohých článkov? Malým kúskom tela dlhého, dokonale zvinutého, hada ktorého hlava nám všetkým vládne? Je to všetko akási karma? Čo v živote úprimne dáš to dostaneš a čo vezmeš to bude ti odobraté. Teraz a tu, alebo aj neskôr v ďalšom živote. Ani nevedel ako a pred jeho zrakmi, pomedzi stromy, črtali sa neomietnuté tehly akejsi stavby. Všetko bolo také tiché. Všetko bolo zahalené do akéhosi dokonalého pocitu. Bol tu taký pokoj a rovnaký pokoj zahaľoval Josipove srdce, jeho dušu, jeho celé telo. Ten pocit bol neporaziteľný. Neporaziteľné ticho absolútnej dokonalosti. Akoby ho niečo len viedlo, spievalo mu uspávanku. Josip ani nevytiahol zbraň. Keď blížil sa k hlavnému vchodu, priletel hrdzavý holub a sadol si na deravú rímsu. Josip ho spoznal. Mal presne tie isté biele škvrny na ľavom krídle ako ten u Maďarky. Tak ty prišiel si mi symbolicky na pomoc, pomyslel si. Slzy chceli sa mu drať znovu na tú starú tvár, ale on nedovolil. Nenechal sa uniesť. Napokon vytiahol aj zbraň. Chvíľu ešte postál pri dverách. Počul svoj vlastný dych. Pozeral na špičky svojich topánok. Holub sa naň pozerá, všade je vzácne ticho, ani vánok ani škovránok, nič len toto dokonalé ticho. Josip potichu stlačil kľučku. Bolo mu čudné že nebolo zamknuté.

“Polícia!!!” – zreval. “Je nás tu päťdesiat! Rasmussen, nemáš žiadnu šancu!!! Nikto ani hnúť!!!” – zakričal v malej chodbe ktorou ďalej prešiel do veľkej haly kde videl, už len na oko, očividne mŕtveho Rasmussena. Otvorené ústa a špicatý nos tela bez duše. Opadnuté líca dohryzené od psa. Biely ako krieda a hruď sa mu nezdvíha. Josip sa na chvíľu zlomil. Tak veľmi sa chcel vyznamenať jeho dolapením. Cítil sa zrazu ako ten dobrý herec ktorý však vybral si zlý scenár a tak film to bol nakoniec až D – éčkový. Hore na poschodí bolo počuť tiecť vodu ktorá už dokonca stekala po drevených schodoch až dolu do haly. Chytil sa za čelo na ktoré kvapla mu voda a obrátil zrak na prehnitý, trojitým trámom podložený, strop cez ktorý všimol si že kvapká voda. Steny zapraskali akýmsi tlmeným no mocným puknutím. Tak veľmi dúfal vo veľké finále. V akúsi výbornú samostatnú akciu za ktorú bude mu národ vďačný. Studené telo chytal rukami v gumených rukaviciach akoby sa ho snažil oživiť len preto aby mohol ho zase zabiť alebo aspoň uväzniť. Josip to uzavrel tak že Frederik nakoniec skonal akýmsi prirodzeným spôsobom. Na vykrvácanie alebo čo. Pitva ukáže ostatné. Ako ale zariadiť aby si každý myslel že Rasmussen skonal jeho rukou. Mohol by mu možno ešte teraz spraviť dieru do srdca, alebo do hlavy. Starý koroner sa isto iste nebude nad všetkým pozastavovať. Vystaví správu tak trochu aj na základe toho čo mu porozpráva starý dobrý Josip. Vošiel do kuchyni so zbraňou namierenou pred seba, aby ho tak nejaká stará pomätená žena nemohla prekvapiť. Postupne prešiel všetky miestnosti a napokon vydal sa schodami hore. Ako prvé bežal napravo do kúpeľne kde z prasknutého potrubia valila sa voda. Postupne prešiel všetky izby tohto plesňou prehnitého domu. V poslednej izbe objavil Terezu, taktiež, už očividne, bez známok života. Na stolíku vedľa postele ležal jej perom naškriabaný odkaz.

Milujem sa strácať v tvojich vlnách. Milujem ako to robíš všetko dôležité a zároveň také bezvýznamné. Milujem tvoju ľahkosť a milujem tvoju bezprostrednosť. Milujem to ako chceš aby sme boli na tvoj obraz. Milujem to že chceš aby sme boli ako ty.

Josip sa poponáhľal naspäť dolu. Podržal zbraň len kúsok od jeho srdca a vystrelil. Rovnako tak strelil ho do čela. Josip sa teda rozhodol že spraví zo seba hviezdu. Väčšiu než by sa mu inak priznalo. Ešte chvíľu sa pozeral ako Rasmussenovi pomaly z čela steká studená čierna krv. Bola tuhá ako smola, bola to krv už bez života. Onedlho išiel že vybehne von pred dom odkiaľ zavolá miestnych že už je po všetkom. Nohou však nemotorne zavadil o Rasmussena a bolestivo dopadol na zem. Kým držal si boľavé koleno, zviechajúc sa tak z podlahy, pohľad mu padol na okno bez záclony. Cez špinavé sklo díval sa na neho ten hrdzavý holub. A bolo to v tom momente, krátku sekundu po tom ako naňho žmurkol a odletel, keď prelomil sa prehnitý a vodou nasiaknutý trám a povolil tak stropu začať sa rúcať. Posledné čo si Josip stihol ešte uvedomiť bola tá obrovská bolesť prerazenej stehennej kosti a potom tá tupá bolesť krížov a hlavy predtým ako stratil vedomie. Bolo asi šesť hodín večer keď ho odtadiaľ vybrali. Pomoc zariadila Jela len vďaka tomu že povedal jej predtým kam ide. Už o tretej poobede mrvila sa, ešte stále v bolestiach z tej zrážky, na svojej nemocničnej posteli. Intuícia alebo čosi také zvláštne jej šepkalo, že niečo nie je v poriadku. Rozhodla sa teda nečakať až do piatej, tak ako jej nariadil. Josip sa prebudil až tam na tú veľkú slávu. Tam v nemocnici. Nikdy sa nedozvedel ako sa k nemu dostala pomoc a koľko tam asi tak ležal. Na nič už neostal mu čas. Keď mu lekár oznámil že je z neho veľká hviezda, a potom tie médiá ktoré oslavovali jeho úspech, vedel že plán mu vyšiel. Josip Antunović! Ten starý záhrebský kráľ všetkých detektívov. Nakoniec dostal toho vraha. Nakoniec si teda Josip ešte užil svojich posledných päť minút slávy. Čoraz väčšmi po prebudení však dumal nad svojim podvodom. Vedel, že za všetko vďačí náhode, alebo teda skôr osudu. Všetkým tým drobným cestičkám cez ktoré ho ktosi celý čas vodil. Ľuďom ktorí ho posúvali tu doprava tam zase doľava a potom hore aj nadol, a to presne v tom ideálnom a dokonalom čase jedného momentu. Josip už nestačil nikomu vyrozprávať pravdu, hoci mienil tak spraviť cez pravidelné stretnutia s Lukom. Chcel nakoniec vyjsť s tým veľkým príbehom von. Popísať to všetko tak ako sa to naozaj aj stalo, a na záver povedať JA NIE SOM ŽIADNY HRDINA! Všetko stalo sa to, prosím pekne, len takto jednoducho. Život je spleť náhod a osudu. Nič v ňom v skutočnosti nie je výsledkom osobného hrdinstva. Stačí len prejaviť tú vôľu a nič viac. Všetko ostatné sa zvyčajne dostaví samé. A keď aj nie, aj tak áno.

Jela slúžila ešte 20 rokov ale po tom čo ju postrelil srbský narkobarón, odišla do predčasnej penzie. Každý deň myslela na Josipa a kávu pila iba zo samovaru. Počet kociek na bruchu jej manžela sa časom zúžil zo šesť menších na jednu veľkú. Počet jej detí sa postupne zvýšil z nula na tri. Ani jedno nešlo za policajta.

Luka nikdy nič nevydal. Poézia a Život Veľkého Detektíva dostala iba maličký stĺpček ktorý po pár vydaniach zanikol. Bolo to hlavne po tom čo Marija nesúhlasila s tým aby sa zverejnili Josipove súkromné zápisky, zvlášť zápisky o nej. Luka stále býva v tom hroznom byte. Má však novú chladničku.

Mateo zomrel na dovolenke v Karibiku. Bolo to krátko po odchode do penzie. Srdce mu zlyhalo po nadmernom sexuálnom výkone. Kolaps oznámilo akési mladé dievča cez telefón no odmietlo sa predstaviť pravým menom alebo sa akokoľvek legitimovať. Predstavila sa ako Curly Black River.

Marija zomrela rok po Josipovi. Našli ju v ich veľkom byte až po mesiaci, s vysávačom v ruke. Susedia sa vraj už skôr sťažovali, že odkedy jej zomrel manžel tak nonstop upratuje, ale nonstop mesiac vysávania dňom i nocou zdalo sa už aj im priveľa.

Maďarka zomrela týždeň po Josipovi. Spadla zo schodov. Zakopla keď tancovala na oslavu jeho života. V jej rukách sa našlo vydanie denníka. To s tou rozzúrenou tvárou Josipa. Cez čelo mal fixkou napísané Ljuti pas a na jednom líci mal nakreslené srdiečko, na tom druhom bolo napísané Tigar.

Rasmussenov sen

“Špinavá daromnica. Smradľavé kurv*sko od močiarov Skive. Čert mi ťa bol dlžen. Ty sviňa sedliacka daromná!!! Boháááááá. Zabijem tú ku*vu a najlepšie hneď teraz. Nenavarené. Nenakúpené. Neupratané. Riad neumytý. Okná zaje*ané a dlážka ako hnoj!!!!!.Monterky neoprané!!! V záhrade ani vonku okolo domu nič neporobené. A to ja mám kedy všetko robiť?!!! Ty vykrivená daromná ku*va, aj s tvojou sedliackou ku*vou materou a retardom starým otcom, tam zo smradľavého Skive. Odtiaľ nič dobrého nikdy neprišlo. Mal som to vedieť. No, počkaj. Od čoho si doma, kurv*sko smradľavé sedliacke. Od čoho sa ja driem!!! Aááách, jeb*m já jej Boha vyjeba*eho.  Kde je tá špina. Hneď teraz ju zabijem týmto nožom. ” – ozýva sa z kuchyne po celom dome opäť tým strašným, hrozitánsky hrubým, hlasom v bežné sobotné ráno, na čo sa malý Frederik zobudí a pretiera si tie malé nevinné unavené očká. Pozrie na malý obitý budík na ktorom sa miestami už usmieva hrdza. Je šesť ráno. Hneď potom sa začne triasť na celom tele a strašidelná úzkosť zovrie mu to malé hrdielko. Vie čo bude nasledovať. Otec neprišiel včera večer z práce domov. Prišiel až dnes ráno a je strašne opitý. V kuchyni lieta riad a jeho päste rozbíjajú nábytok. Je počuť rinčanie skla a kopance robia diery do stien. Lietajú stoličky, ktoré hádže o stenu a napokon počuť jeho kroky smerujúce do spálne. Frederik beží čo mu nôžky stačia. V dlhej chodbe sa poreže na rozbitom skle, ktoré otec vybil z dverí ešte v piatok ráno pred odchodom do práce. Mamička všetko popratala, musela však zabudnúť na túto nevelikú črepinu ktorá rozsekla mu chodidlo. Bolí to, ale malý beží ďalej. Tackajúceho sa otca dostihne rovno pri dverách do spálne a smachtne ho za špinavý smradľavý kabát. Ocko, prosím, nie! Nebi maminku. Zbi radšej mňa. Prosím ocko, zober čierny kábel a zbi mňa. Tridsať poriadnych, tak ako vždy ocko, prosím. Maminka za nič nemôže. Ocko choď si ľahnúť. Ja pôjdem k pánu Larsenovi po peniaze. Pôjdeme na nákup, tak ako vždy. Ocko prosím, nebi maminku. Zdrapne chlapca za pyžamo, to s tými modrými sloníkmi, a zdvihne ho do výšky. Ty malý špinavý pankhart, udrie s ním bolestivo o stenu. Ty nemôžeš byť moje dieťa! Veď ja mal som predsa dcéru! Tak kde je? Čóóóóó??? Ty špinavý sedliacky cigán. Aj ty si prišiel od močiarov tam v Skive? Diablovo semeno!!! Háááááh? Tak, čo si s ňou urobil? Hááááh? Kde je moja dcérka? Utopil si ju tam dolu v Skive, čóóóóóóó??? Dolu v tom vašom špinavom smradľavom bahne. Tak teraz sa pozeraj ako ti zadrhnem tvoju ku*vu mater!!! Sipel mu nepríčetne do tváre s tým strašidelne odporným dychom, v ktorom miešala sa whisky, prázdny žalúdok, jeho kyseliny, a potom aj tabak, a odhodil chlapca na tri metre od seba. Chlapcovi vyrazilo dych. Myslel si že už nikdy nenaberie ďalší. Myslel však na mamičku. Plazil sa štvornožky cez chodbu smerom do spálne. Keď dorazil k otvoreným dverám postavil sa a slabučký, opretý o zárubňu, chcel zase tak prosíkať a kričať ako vždy. Tak ako vždy, po celé tie neznesiteľne dlhé minúty, kým trval masaker. Ocko, prosím, nebi mamičku, zbi radšej mňa, chcel revať. Z ústočiek mu však nevychádza nič, ani slovko, na hrudi cíti hrozný tlak a z rozbitých pier tečie mu nahusto krv. Bohaaaaa, reve jeho tatko ako tak drží za vlasy maminku a udiera jej hlavu o skriňu. Kurvi*ko špinavé vyjeb*né. Ja ťa naučím poriadku, vymení si ruky a začne ju fliaskať kým nestrieka jej z úst aj nosa krv. Keď skončí, mamička sa len zvezie na zem, drží si tvár a strašne narieka. Malý ťažko vzlyká, stále nevie poriadne dýchať, a z očiek sa mu ako potok valia slzy. Cíti sa bezmocný. Nevie nič urobiť, nevie maminke pomôcť. Díva sa a nerozumie ničomu. Nerozumie násiliu. Nerozumie čo sa deje. Nerozumie svetu do ktorého sa narodil. Nerozumie ockovi. Ten ešte bolestivo kopne do ženy a povie jej. A teraz poďme, vstaň a už aj umývať riady. Nech sa ligoce celý dom. Tam vonku na dvore aj zvnútra. Pôjdeš do firmy a vypýtaš si zálohu. Pôjdeš nakúpiť. Nezabudni na whisky lebo ťa holou rukou zadrhnem, ty kurvi*ko špinavé čo smrdí od močiara v Skive. Potom navaríš a operieš. V záhrade vypleješ a hydinu opatríš. Počkaj čo bude keď sa zobudím a nebude tak ako som povedal. Ty lenivá špina z močarísk lebo ťa namôjveru na smrť dokopem. Pankharta ti zadrhnem ako myš. Si presne ako tá tvoja kur*a špinavá mater čo zdochla tam v tom prekliatom Skive. Z ulice som ťa zobral. Z chudoby vytrhol. Ty špina nevďačná. Cigánske kurvi*ko. Strechu nad hlavou som ti dal a čo mám z toho. Kopne do nej ešte raz a potom sa zvalí vyčerpaný na posteľ a zaspí. Frederik beží k mamičke. Objímajú sa a spoločne liečia si rany tam dnu aj zvonka. Frederik malými prstami, detskými dlaňami ešte stále tak vlhkými od toho úžasného stresu, hladká mamke obité čelo a potíšku narieka. Mamička, mamička moja. Bolí ťa niečo? Ublížil ti? Narieka žalostne. Nie, láska moja, nie je mi nič. Mamička je silná, neboj sa anjelik. Mamička, ja idem k pánu Larsenovi. Pomôže mi nakúpiť.  Ty zatiaľ uprac, dobre? Potom ti so všetkým pomôžem, aby bol ocko šťastný keď sa zobudí. Dobre anjelik, choď láska moja, bež, ponáhľaj. Pozdrav pána Larsena. Povedz mu že všetko vrátim. Mám to zapísané. Mám to všetko tam. Popros ho aby nevolal políciu. Ocko sľúbil že sa zmení. Bolo to posledný krát, anjelik, tak mu povedz, láska moja. Posledný krát. Ocko je chorý. Potrebuje pomoc. Predáme zem a všetko mu vrátim. Choď, povedz mu, anjelik. Ukáž sem ešte nôžku, netečie ti už krv? Nie, dobre som obviazala. Dolu v kuchyni je nákupný zoznam, anjelik, zájdite s pánom Larsenom aj k mäsiarovi. Nezabudnite na tú whisky. Všetko vrátim. No tak, bež už. Bež môj chlapče. V sne sa ďalej zrazu Frederik ocitá kdesi na slnečnej pláži, kde chodí pomedzi mladé páry. Všetky mu náramne pripomínajú jeho rodičov. Vlastne sú to stovky mladých párov, vyzerajúcich rovnako, opaľujúcich sa na deke. Najprv sa páry v družnej debate na seba usmievajú, objímajú sa a dokonca sa nežne bozkávajú, potom sa však začnú hádať. Krik je taký neznesiteľný. Stovky párov v sebe. Zrazu je na scéne už len jeden pár. Muž začne ženu agresívne stískať za krk. Neskôr kľačí pri ležiacej žene ktorá leží na bruchu, drží ju za vlasy a udiera jej hlavu tvárou o zem. Žena sa pozrie na Frederika, krvou ma zaliatu celú tvár, naťahuje za ním ruku a prosí ho o pomoc. V ďalšej sekunde už je akoby všetko v poriadku. Frederik sedí s párom na ich zlatisto žltej deke, popíjajú ľadový čaj  a usmievajú sa na seba. Po zraneniach či krvi niet ani stopy. Pár sa nežne objíma a bozkávajú sa. V ďalšom momente sa Frederik ocitá v akejsi izbe. Iba mesačné svetlo osvetľuje snehovo biele obliečky pod ktorými spia dvaja ľudia. Frederik má v ruke dlhý nôž. Najprv podreže muža a potom rýchlo aj ženu. Telá sa trasú kým strieka im z tepny krv a oči ich oboch sa pozerajú s výčitkou na Frederika. Keď konečne odkväcnú, otvorí mužovi ústa, chytí ho za špičku jazyka a začne mu od koreňa vyrezávať jeho jazyk. Ten však nie a nie odrezať, pretože nôž je tupý. Muž zrazu otvorí oči, zahryzne Frederikovi do prstov a trhavým mykaním čeľuste a hlavy snaží sa mu ich odhryznúť. Hoci je to iba sen, Frederik jasne cíti ostrú bolesť, ako sa mu tak zuby prerezávajú kožou a tlačia mu na kosť. Ty pankhart! Ty špinavé dieťa močiara. Diablovo semeno. Znie mu dokola v hlave ako sa tak snaží prebudiť, ale nedá sa mu.

Neborák Rasmussen mal takéto sny neustále. Opakovali sa pravidelne. Desili ho a napĺňali jeho život vnútorným terorom. Často preto konal ako konal aby tak všetkému unikol. Ach tak veru, boli to raz len nočné mory jedného nešťastníka. Nebo si však už našlo miesto aj pre tohto nespratníka.

Koniec