Časť štrnásta

Ten je z Dánska, pochutíte si!

Tak ťa tu máme, máme ťa doma. Noc už sa dvíha, tá čierna clona. Detektív ešte spí, no Fredy si už britvu ostrí. Josip ešte dýcha, aká to len pýcha! 

Rasmussen

“Ránečko Josip. Vstávame, pán detektív. Slnko je už vysoko. Musíte ísť do práce. Naháňať vraha, pamätáte si? Josip, no tak, otvorte oči. Spali ste už dosť! Nesiem vám raňajky.” – započul Larsena hovoriť tlmene, akoby ešte stále niekde z diaľky, a cítil ako ho niekto tľapká po ramene. Josip otvoril oči do ktorých svietilo mu ranné slnko. Žmúril na veľkú siluetu veterinára, ktorý sa pred ním knísal s akousi táckou. Odniekiaľ potichu vychádzali jemné džezové tóny. To miestna klasická rádio stanica práve ohlasovala hodinku s Albertou Hunter. Uvedomil si že leží na svojom pravom boku a ruku má pod vankúšom, tak ako vždy. Je vystretý na akomsi veľkom gauči a niečo mu dýcha za chrbtom. Myseľ mu ešte nedokázala pracovať dostatočne rýchlo. Všeličo teda predpokladal, ale ničoho sa nebál. Dožil sa predsa rána. Nemôže to byť teda až také zlé. Josipove podvedomie vyrátalo že už je nový deň. Nepamätá si nič potom ako odkväcol za stolom. Nič len čierne šaty, Rasmussenov rehot, ako ho tak víta v dome a potom nič už len tma. Bezvedomie. Rátal že musel spať dobrých dvadsať hodín. Je prikrytý ľahkou bielou prikrývkou a pod hlavou má pohodlný vankúš. Niečo mu leží na nohách. Len veľmi opatrne zdvihol hlavu aby sa pozrel. Je to Arthur. Papuľu má pohodlne odloženú na jeho stehne. Pozrie krátko na Josipa a naďalej spokojne odfukuje. Josip sa opatrne otočil na chrbát a s úľavou zistil že za chrbtom mu dýchala Thyra. Pozerala naňho rozospatými očkami nežnej fenky, akoby sa ho pýtala – A to už naozaj musíme vstávať? Dostal na nos jeden lizanec a potom si položila úzku hlávku na jeho brucho a zažmurkala.

“Zachránili nám život. Pánečku, človeče, to veru hej. Hannu a Felixa som musel šiť. Bože, to bola ale noc! To vám teda poviem, pán detektív. Ešte spia, chúdence moje. Schytali pár škaredých rán skalpelom. No tak, Josip, tu. Hrianky s volským okom, šunka aj syr. Ten je z Dánska, pochutíte si. No a tu, pozor pane, človeče, nevylejte, veľký pohár vody,  džús a malá šálka silnej kávy. Tentokrát bez sedatív, nebojte sa. Hahahahaaaaaaaaaaa” – hovoril Larsen Josipovi ako tak kládol tácku s raňajkami na malý stolík hneď vedľa gauču. Ešte chvíľu sa zadúšal smiechom a potom si sadol do kresla oproti Josipovi. “Viem kde sa skrýva. Je zranený. Adresu máte tam na tom malom papieriku, hneď vedľa džúsu. Nemusíte sa ponáhľať. Na to miesto chodí vždy keď krváca. Zvnútra či zvonku, chápete nie? Je to jeho skrýša. Takže, poseďte ešte, najedzte sa, pretože ďaleko vám neutečie. Myslím to vážne, detektív! Myslím to s vami úprimne.” – hovoril ďalej zatiaľ čo sa Josip zviechal z postele.

Čo sa stalo, pán Larsen?

Nuž Larsen bol už raz taký. Bol to v podstate dobrák od kosti. Nešťastný po rokoch čudného zväzku, v duchu si želal aby to celé už skončilo. Viac než polovica jeho duše si želala aby Rasmussen zomrel. Aby mal už konečne pokoj. On sám, ale aj Larsen. Aby sa už nemusel báť či je v poriadku. Aby už nemusel sledovať či berie lieky. Aby sa už nemusel báť ďalšej prichádzajúcej apokalypsy ktorá vždy prišla potom ako začal piť a Zyprexu na každý deň hodil do záchoda. Larsen bol už starý pes. Tušil, že darmo každý deň sleduje dávkovač liekov. Rasmussen začal páchnuť po alkohole, prestával sa o seba starať, po večeroch aj v noci bol stále kdesi preč, takmer vôbec nespával a, celkom čudesne, to bolo jedno z najvernejších znamení, začal s Larsenom znovu spávať. Tabletky ovplyvňovali jeho libido. O sexuálny život vtedy nejavil záujem. Lieky síce robili z neho zdravého človeka, ale rovnako tak ho robili pustým a emočne plochým v jeho každodennej nálade. Nebudil sa rôznorodo, vo vlnách rôznych nálad, radostných či ponurých, v závislosti od počasia alebo nadchádzajúcich udalostí dňa, ako je to u normálnych ľudí. Keď bol na Zyprexe, budil sa každý deň rovnako. Ako kávovar ktorého šnúru človek pichne do zásuvky. Premyje trúbky, vypustí špinu a potom už len čaká na ďalší príkaz. Jeho správanie aj celkový výraz neraz pôsobili priam sterilným dojmom neživého človeka, ktorý síce vykonáva fyzické úkony, žije, ale vo svojej otupenosti, vynútenej poslušnosti, stal sa takmer celkom suchým a nezáživným tvorom. K Larsenovi choval sa síce slušne ale ten badal že Rasmussen nie je sám sebou. Toto nie je ten divoký, veselý a nespútaný chlapec ktorého kedysi tam dávno spoznal v Dánsku. Tá menšia časť Larsena si želala aby ho posadili za mreže, alebo do stráženej inštitúcie kde ho budú liečiť, aby si tak už nemohol ubližovať a aby tak už nemohol ubližovať iným. Larsen teda pri návšteve Josipa viedol svoje konanie, tak trochu podvedome, touto cestou. Mohol by ho tam aspoň navštevovať. I keď vedel že Rasmussen by sa tam asi veľmi trápil, a na to by sa on len veľmi nerád pozeral. Sloboda bola Frederikovi vec drahá. Chcel žiť tam vonku, a chcel pritom aj šalieť. Medzitým chcel možno chvíľu pokúsiť sa byť na chvíľu aj normálny. Brať lieky a žiť v zóne vypnutého človeka, predtým než sa zase zobudí. Larsen sa preto skôr prikláňal k bezbolestnej smrti. Rýchlemu koncu. Z celej tej lásky možno by mu aj doprial aby sa spolu sťahovali po svete a nechal by ho tak žiť si ten svoj fantasticko monštruózny život, ale Larsen sa už cítil unavený a starý na také cestovanie. Svoje dobermany taktiež nerád by opustil. Rasmussen prišiel krátko po druhej vražde domov k veterinárovi. Prišiel zadychčaný a škeril sa temnou radosťou. Na čiernych šatách aj na ramene mal zaschnutú krv a na tvári hrali mu všetky možné vášne. Larsen sa naňho najprv pozeral ustarane. Vedel, tušil vo svojej starej hlave, že blíži sa pravdepodobne koniec. Veci stali sa príliš vážne. Kryje šialenca. Žije s vrahom. Pôjde si za to sadnúť. Je to spolupáchateľ. Cítil vo svojich starých kostiach že blíži sa koniec. Ten jeho ale aj ten Rasmussenov. Rozmýšľal nad útekom. Možno by ho tu mohol nechať šalieť, veď už ho beztak za chvíľu chytia, a on naloží psov a ešte zopár vecí a navždy odíde na neznáme miesto. Peniaze predsa mal. Kým sa mu hlavou hnali všetky tieto myšlienky, to sa ho už dotýkal Rasmussen. Všetky tie spomienky na toho mladíka, aj na ten jeden jediný konkrétny deň, zrazu prichádzali naspäť. Naspäť v ich rodnom Dánsku. To malé mestečko Aars. Ten nezvyčajne slnečný deň neskorého októbra. Tam v tom farebnom jesennom parku. Keď ho tam vtedy našiel, skrytého medzi stromami, ako holými rukami rozoberá mŕtvu vranu.

„Čo to, preboha, chlapče stváraš?“ – opýtal sa šokovaný veterinár.

„Vždy som chcel vidieť ich srdce. Rozmýšľal som, či je rovnako čierne ako ich perie, povedal vtedy s veselou tvárou šokovanému veterinárovi, ktorý tam venčil svojho psa. Chvíľu na seba len tak hľadeli. Chlapec mohol mať asi tak pätnásť a Larsen bol takmer vo svojej päťdesiatke. Larsen sa ho opýtal kde býva a kto sú jeho rodičia. V meste poznal každého, bol to uznávaný veterinár. Rasmussen mu odpovedal že sú mŕtvi a hneď potom sa mu celý naradostený chválil ako sa mu vraj zase podarilo na celý deň ujsť a spraviť si pekný výlet. Zo stráženého ústavu pre maloletých utekal pravidelne. Majú vraj na nič personál a on si za skleníkom našiel dieru ktorou sa vždy, síce trochu bolestivo ale napokon úspešne, prevlečie. Larsen sa usmial a povedal chlapcovi že ak ho baví rýpať sa v mŕtvych zvieratách, môže prísť k nemu na veterinu. Zdal sa mu taký opustený, zdal sa mu taký stratený tam v tom parku pri tej mŕtvej vrane, taký sám. Navyše, Larsen mal nutkavý pocit že odniekiaľ tohto chlapca pozná, niekde ho už videl. Kto je to? Poznám tie oči. Do pekla tam, do pekla horúceho, kto je tento mladík? Veď to je… Veď to je Frederik!!! – pomyslel si víťazoslávne. 

Larsen celý svoj život tajil svoju náklonnosť k mužom. Otec by ho prinajmenšom zabil. Najkrajšie roky prežil v Kodani kde študoval veterinu a kde mohol sa do sýtosti s chlapcami vyblázniť, ale inak jeho život v rodnom Aars bol suchý, fádny a nanič. Veľakrát rozmýšľal zobrať svoju prax niekam inam, ale miloval svoju matku o ktorú bolo sa treba starať a otec díval sa prísne naňho z toho obrazu v obývačke, nakoniec nikam nešiel. Frederik mu bol asi súdený. Vídal ho už ako malého chlapca s roztrapatenými vláskami a špinavou tvárou chodiac v deravých obnosených veciach a botách. Vídal ho keď malé nožičky ťahali sa unavene za opitým tatkom a prosili ho aby už išli domov k mame no ten len ním zatriasol a zvrieskol naňho že pôjdu kedy on uzná za vhodné. Slzy ako hrachy a nešťastná tvár. Taký malý život a už taký smutný. Larsenovi vtedy plakalo srdce. Poznal Rasmussenovcov a malého mu bolo vždy tak ľúto. Často keď ho videl ako blúdi sám ulicami, nechal si naschvál vypadnúť bankovku tak aby ju malý našiel. Aby tak mal radosť, aby tak rozsvietil jeho deň. Sledoval vždy s radosťou ako malý skláňa sa neveriacky nad veľkým peniazom. Nech minie si peniaz na sladkosti alebo nech zoberie veľkú bankovku domov mame. Vedel o všetkom, celé mesto poznalo Rasmussenovcov. Neskôr osudným sa im stalo toto stretnutie v parku.

“Frederik, to si ty?” – opýtal sa s neskrývanou radosťou. Chlapca svojím spôsobom poznal celý jeho život. Larsenovi to zrazu zaplo. Prípad vtedy otriasol celým mestom. V ústave nebolo veľa sirôt čo údajne zabili svojich rodičov. Larsenovi ihneď zaplo s kým má asi dočinenia. Pamätá si tu sladkú tvár jedenásťročného chlapca, fotka ktorú predala denníku jeho základná škola, tie svetlé pramene vlasov na jeho čele, ako sa usmieva z titulky na ktorej veľkým bolo napísané ZABIL SVOJICH RODIČOV. Podrezal ich ako sliepky! Chlapec najprv tvrdil že rodičov zabil ich sused, ktorému vadili nekonečný krik a hádky, no neskôr sa priznal pričom aj povedal že nože boli večne tupé a tak musel si jeden poriadne naostriť. Zavreli ho do stráženého ústavu pre maloletých zločincov… 

“Nevolám sa tak.” – odpovedal mu a naďalej mágal vo svojich rukách vnútornosti vrany.

“Ako sa teda voláš?”

“A ty?” – zatykal mu automaticky tváriac sa zvedavo, na hlave chýbali mu už len malé rožky. Vedel on veľmi dobre kto je Larsen. Neraz narobil krik s jeho otcom v miestnom supermarkete keď videl ako surovo bije malého chlapca, len preto že ťahá sa za cukríkom. Larsen sa nebál ničoho. Starý Rasmussen ho nenávidel, neraz sa mu vyhrozil že mu podpáli ordináciu. Aars bolo však pokojné miesto, zločin tu nemal miesto a polícia dávala na všetkých pozor. Rasmussen bol čierna ovca, každý jeho vyhrážky ignoroval. Ľúto im bolo ženy aj dieťaťa. Vlastnil veľkú zem, ktorú však odmietol predať a radšej tak žil s rodinou v chudobe. Miestny povalač a pijan, ktorému zahyhnuli ešte aj tie sliepky lebo nedal im vody a žrať. Matka sa zodrela v práci ale nestačilo to.

“Som Erik Larsen. Veterinár. Spomínaš si?”

“Tak ja sa teda budem od dnes volať Lars Frederiksen.” – povedal a obaja sa začali na tom smiať. Larsen sa ešte chvíľu díval na mladíka ktorý mal ruky celé od krvi. Z vnútorností ostala už iba kaša. Ležala vedľa vrany. Na dlani si Frederik prehadzoval celistvé srdce vrany a s údivom si ho prezeral. Larsen sa náhle pobral z miesta preč. 

“Odchádzaš lebo si nahnevaný? Myslíš si že som čudák, však?” – kričal, bežiac za ním, mladý Rasmussen a v očiach mal veľké slzy ktoré ako hrachy potom gúľali sa mu dolu tvárou. 

“Nie som nahnevaný chlapče. Som len smutný. Prečo radšej nehráš s chlapcami niekde futbal?” – skríkol naňho a pozrel sa mu do očí v ktorých zrazu videl toho malého vystrašeného chlapca po ktorom ziapal jeho otec. Larsen sa usmial, mal chuť ho objať, dať mu všetku lásku tohto sveta. Vytiahol pár bankoviek a spolu so svojou vizitkou podal ju Frederikovi.

“Daj si niečo dobré na obed, kúp si dobrú knihu a vráť sa do ústavu. A keď budeš sa cítiť sám, zavolaj mi.” – povedal mu a pohladkal ho na líce.

Tí dvaja sa odvtedy vídali pravidelne. Larsen vždy vyčkával v parku, kúsok od ústavu, a potom doma vzadu v domčeku, ktorý slúžil veterine, ošetroval Frederikovi škrabance od úzkej diery za skleníkom, ktorou sa vždy musel pretlačiť keď chcel ujsť. Onedlho Frederika už navštevoval oficiálne. Ešte kým Frederik pobýval v uzavretom ústave, Larsen spravil všetko preto aby sa stal Frederikovi poručníkom majetku, právnym zástupcom a tiež náhradným rodičom. Úradne to nebol problém vybaviť. Larsen mal v meste vplyv, ale Frederika z ústavu nemohol žiaľ dostať. Brával ho na výlety a chodili spolu hrdo aj po meste. Platil mu tie najlepšie obedy a rozmaznával ho novými vecami. Verejnosť Larsena prestala trápiť a matkine slzy hanby nevšímal si. Nahlas po celom dome kričal že Frederika ľúbi. Otcov obraz ktorý pozeral sa naňho v obyvačke už dávno zvesil. Ešte predtým kričal do rámu aj jemu že Frederik je láska jeho života. Neskôr Frederika prepustili do starostlivosti istej inštitúcie zvanej Dánska Opatera Ranených, Veriacich a Slabých. Bolo preňho povinné tam zostať a začleniť sa do života. Larsen nemohol nič robiť, nemohol si Frederika zobrať k sebe. Stále sa riešili pozostalosti a trvalo ďalších päť rokov kým na účet prišli Larsenovi tie obrovské peniaze. Inštitúcia mu našla prácu v konzervárni a dokonca platila mu aj malý byt na predmestí. Frederik vtedy Larsena z nejakého neznámeho dôvodu zo svojho života úplne odstrihol. Prestal sa s ním stretať a prerušil veškerý kontakt. Larsen ho často vídal s chlapcom v jeho veku. Onedlho Larsena zvesovala záchranka z dreveného trámu, pokúsil sa o samovraždu a Frederika zase našli len o pár mesiacov hladného a dobitého kdesi na železničnej stanici. Tvrdil, že pokúšal sa len prerušiť istú hádku. Išlo o nejaký manželský pár, ktorého ziapanie nemohol vraj už ďalej vydržať. Následne sa teda vrátil do inštitúcie ale za pár týždňov tvrdil, dokonca to nahlásil na polícii, že ho obťažuje opatrovateľka a jej priateľ, ktorý nebol zamestnancom inštitúcie, ale vodila si ho tam na nočné. Údajne sedávali v jeho izbe až príliš dlho do večera a často sa tam spolu hádali. Žena neskôr mladého chlapca presvedčovala že jej priateľ je stres – uvoľňujúci masér a že sa mu má nechať vymasírovať. Našli ich jedno ráno podrezaných a chýbali im jazyky! Rasmussena odvtedy už nikdy nikto nevidel. Schoval sa u Larsena. Larsen vtedy konal rýchlo. Matka už bola mŕtva. Pod domom aj veterinou vybudoval z bývalej pivnice hotový luxusný bunker. Čo bunker! Podzemný byt. Larsen by prisahal že polícia to vie. Nikdy však uňho nezazvonili. Larsenovci boli vskutku veľavážená rodina. Niečo ako šľachta Aarsu. Jedného dňa mu Larsen povedal že zdedil kopu peňazí a že môžu spolu niekam ujsť.  Pomohol mu to dať všetko do poriadku čo sa týka dokladov. Usadili sa spolu v chorvátskej Opatiji.

Krátko po druhej vražde

Rasmussen sa kĺzal Larsenovi okolo krku a prikladal si jeho veľké veterinárske ruky na svoje hrdlo, chcel aby ho zase dusil. Aby mu stláčal hrdlo, tak ako vždy pri milovaní. Cítil sa ako znovuzrodený. Zločin ho omladzoval, vraždy vlievali mu život do žíl. Zakrvavené šaty zase, z nejakého dôvodu, vzrušovali veterinára. Po divokom sexe, pričom pokrivený Larsen si ho rád priväzoval na vodítko k radiátoru, radi sa hrali na psa a fenku, pripravovali sa spolu na to čo Larsen povie ak ho náhodou detektív jedného dňa navštívi. Ani jeden z nich však naozaj nepredpokladal že by sa tak stalo. Jedine Larsen sa vo svojich detektívnych úvahách tým občas zaoberal. Ležali spolu na veľkej posteli u Larsena v spálni. Rasmussen mal stále na krku obojok aj vodítko.  Popíjal whisky s ľadom a hlavu si opieral o doktorovu hruď. 

“Nemyslím si že nás niekedy nájdu, láska. Chorváti sú tupci. Nezapína im to. Asi príliš veľa slnka. Cítim ale, že mali by sme sa odsťahovať. Možno len tu kúsok na Istriu. Mal by som s tým aspoň na rok prestať, čo povieš Erik. Je čas vrátiť sa zase k doktorovi. Možno na mesiac dva naspäť do nemocnice? Naspäť k tým odporným liekom. Alebo aspoň zobrať svoju vášeň do iného mesta. Nehovor mi že svoju veterinu nevieš presťahovať. Sú to všetko len tvoje hlúpe výhovorky. Chceš sa ma zbaviť! Erik? Viem že ma už nemáš rád. Cítim to. Myslíš že vymklo sa mi to z rúk? Asi je čas ísť naspäť k doktorovi. Všakže? Začať brať lieky a prestať piť. Budeme žiť ako normálny pár. Čo povieš? Nebudem síce môcť prežívať tú úžasnú chuť tvojho domáceho malinového džemu a ani nebudeme sa už tešiť zo spoločnej kávy pretože budem zvnútra mŕtvy, ale bude aspoň poriadok. Poriadok, Erik, je svätá vec. Vo všetkom musí byť poriadok. Ešte nie je neskoro. Odsťahujeme sa naspäť do Dánska. Vieš ako nám veľmi chýba. Alebo poďme teda na Nový Zéland!”

“Frederik. Mám strach. Snorí tu ten starý. Čo ak ho stopy povedú až sem? Nemôžeme predsa zo dňa na deň vypadnúť. Zajtra naložíme psov a pôjdeme na mesiac dva do Slovinska. Prenajmem nám v horách chatu. Pomôžem ti dostať sa z toho. Budeš zase brať lieky. Polepší sa, uvidíš.”

“Viem ako sa na mňa dívaš keď ráno vstanem. Vidím smútok v tvojich očiach keď hľadáš v tej chodiacej mŕtvole svojho divokého chlapca. Vieš že nemôžem ťa vtedy cítiť a spávam vo vedľajšej izbe. Erik, láska, toto je život, ktorý chceme? Ak príde detektív…. ten čudný starý dedo! Ja sa pôjdem schovať do búdy. Sprav ako ti teraz poviem. Videl si správy? Veď ledva stojí na nohách. Úbožiatko. Spravíme to takto. Spravíš vopred kávu aj tú tvoju legendárnu limonádu. Nahádž tam Stilnox. Do kávy 5 tabletiek, pridaj cukor, tvár sa že nevedel si že nesladí ak povie že nesladí, a do limonády hoď desať. Pridaj limetku, grep, javorový sirup. Tie zakryjú všetko. Neponúkaj mu to hneď. Nehraj sa zas na skvelého hostiteľa! Ty starý dutý hlupák! Nie že si pustíš hubu na špacír! Povieš mu že tu nebývam, že som odišiel už dávno a že nevieš kde sa momentálne nachádzam. Budeš sa tváriť prekvapene čo sa týka zločinu. Poznáš ma ako dobrého chlapca. Neublížil by som ani muche a vraždy musí páchať niekto iný. Porozprávaš mu našu verziu o tom ako sme sa stretli v Dánsku a potom ho vyprevadíš. Ak nebude chcieť odísť, bude naliehať, ponúkni ho vtedy šálkou kávy aj limonádou. Snaž sa vyzerať šokovane a smutne. Akoby sa ťa to všetko dotklo. Trvaj na tom že o ničom nevieš. Neopováž sa mu povedať o mojich nehodách so zvieratami. Neopováž sa ma spojiť s vraždami alebo sa opäť hrať na detektíva. Neopováž sa mu povedať všetko len preto aby si sa v niečom utvrdil. Viem ako túžiš po tom aby ti to o mne v tej tvojej starej hlave všetko zacvaklo. Keď odkvecne mu ešte pichneš Euthaniu a nešetri dávkou. Pridáš toho trochu viac. Neskús sa hrať na hrdinu lebo ti odrežem za živa tupým nožom hlavu. Okej? Miláčik, počúvaš ma vôbec? Striekačku si strč do vačku. Ty úbožiak! Počúvaš ma? Alebo sa zase hráš na nemého?! Ja už si s ním potom poradím. Ľúbim ťa, chápeš? Milujem. Neposer to, lebo ťa zabijem. Potom odídeme navždy a ďaleko. Preveď predtým všetky peniaze na toho chlapíka na Novom Zélande. Ak sa mu tam zosypeš, budem to cítiť. Počuješ? Budem to cítiť na diaľku. Sme spolu už tak dlho. Vybehnem z búdy a začnem bodať!!! Ty si doktor, veterinár, preboha, prečo ťa vždy bavilo analyzovať kriminálne zločiny?!!! Ak mu nedajbože povieš všetko, prisahám že rozštvrtím ťa pomaly a zaživa, znehybneného tou najzákernejšou látkou, budeš cítiť všetku tu bolesť, to ti sľubujem. Použijem tú najmenšiu ihlu ktorú máš v ordinácií a dodriapem ťa na smrť. Budeš zomierať pomaly a dlho. Larsen, počúvaš ma? Rozumieš tomu čo hovorím? Sme predsa pár!”

A teda, pod citovým vydieraním, nátlakom poslušnosti, oddanosti aj dlhoročnej lásky, ktorú k nemu Larsen vždy choval, odohrali sa všetky tieto veci. Larsen však svoj súboj vyhral a nakoniec svoju celoživotnú lásku vedome sklamal. Rasmussen mal svoj plán a svojmu spoločníkovi veril. Nevedel však že veterinár bol celý čas čo sa poznali človek, no človek, jednoducho a prosto, človek dobrého zrna. Veď keby nebol, nebol by sa nikdy postaral o samého Rasmussena. Rasmussenovi doktor po celý čas z ľútosti ukazoval služobnícku tvár a takisto mal svoje vlastné výčitky o všetkom čo sa medzi nimi stalo, ale naozaj čudné bolo akože Rasmussen nikdy neprekukol to kým Larsen naozaj, v skutočnosti, je a vždy bol. Larsen bol vskutku správny človek, ktorý len trochu trpel svojim spoločenským démonom a ktorého Rasmussen vtedy vytiahol z blata. Prišiel ako svetlo. Sviečka v tej najväčšej tme. Larsen mu bol zaviazaný. Nuž akokoľvek, Rasmussen teda nemohol počuť ako sa vôľky nevôľky Larsen Josipovi o všetkom vyspovedal a tak nemohol rýchlo zakročiť. Darmo bolo všetko dohodnuté. Frederik si myslel že má vo všetkom jasno. Netušil však že náhoda je blbec a každý plán má malý záhyb cez ktorý je možné ho znemožniť. Boh je vždy tam niekde s nami a zároveň aj proti našim čudným cieľom. Boh je vždy niekde tam na polceste tej konečne správnej veci. Vždy niekde tam kde chvíľu darí sa akoby aj zlu ale napokon to zhynie a ukáže sa dôvod, spravodlivosť a aj to dobro ktoré zvíťazí. Boh je vždy s nami všetkými.

Prebudenie

Ste si istý že odtiaľ neutečie? Ako dlho si myslíte že ostane na adrese?” – spýtal sa Josip kým sa pomaly posadil, zložil nohy z gauča a pozrel na v kresle sediaceho Larsena, ktorý sa mu ešte trochu rozmazával pred očami.

“Verte mi, bude tam dovtedy kým sa mu nezahoja rany. Zvnútra či zvonku, ako som už povedal, chodí tam vždy keď je mu najhoršie. Zalezie pod posteľ ako taký chorý pes a vyjde von až už keď bude mu lepšie. Má tam starú bylinkárku. Pomätenú starú ženu ktorá žije na odľahlej farme tu kúsok vyše zákruty. Nechoďte tam sám. Nebuďte hrdina. Frederik nie je hlúpy. Je možné že bude vás čakať.”

Josip sa vcelku necítil zle. Tak dobre sa hádam nevyspal už roky. Mal len trochu problém rozbehnúť mozog a zmysly. Motorika trochu krívala tiež. Určite nebol ešte pripravený loviť vraha hoci už vedel kde je. Pamätal si Larsenovu spoveď ale aj akési obavy z toho že Larsen je u Rasmussena v dobrovoľnom väzení. V hlave miešali sa mu pocity ďalšieho zlyhania, ale aj akéhosi zvláštneho šťastia či šťastnej náhody, ktorá ho znovu raz tak pekne podržala tam kdesi nad vodou. Josip bol už starý cap a čoraz viac a viac si uvedomoval že všetko čo sa deje sa pravdepodobne deje takmer úplne mimo nás. Istoiste máme naše vlastné rozhodnutia, žijeme vedome svoje životy, ale tam hore je niečo, tam hore je niečo, čo na nás dáva pozor. Josip bol naspäť z temnoty a, uvedomujúc si fakt ako sa vtedy poddal, pri poslednom dúšku horkej kávy, ako nesnažil sa ani bojovať, ako skočil z toho útesu, veriac že všetko bude dobre a dokonca odpustil v tej chvíli aj Rasmussenovi, do očú mu vbehli zrazu slzy. Josip žije! – pomyslel si. Boh existuje! Mlčky sa díval na Arthura a potom na Thyru, a keď najväčšia slza razila si to dolu ľavým lícom, vtedy pozrel znovu aj na Larsena. Larsen sa usmieval. Bol celý dokaličený, Josip sa až zľakol, ale Larsen sa usmieval. Sedel v bielom roztrhanom tielku a kraťasoch špinavých od krvi v kresle oproti Josipa a nehovoril nič iba sa usmieval. Obutú mal na bosom chodidle iba jednu zdravotnícku šlapku, druhé chodidlo mal obviazané. Cez pravé líce mal dlhú reznú ranu, nebola však hlboká, a predlaktia mal celé omotané obväzom, cez ktorý miestami presakovala krv. Vyzeralo že sa nachádzajú v miestnosti vedľa ordinácie. Bol to vkusne zariadený privát s kobercom, telkou, ratanovým nábytkom, gaučom, veľkou knižnicou a izbovými kvetmi pod veľkým oknom, cez ktoré izbu zalievalo slnko. Cez otvorené dvere bolo vedľa v ordinácií vidieť veľký stôl na ktorom Josip zaspal. Bol prevrátený na stranu, počítač aj monitor na zemi neďaleko od neho. Biele veterinárne skrinky mali rozbité vitríny. Na bielej podlahe bolo všade plno skla, rôznych papierov a veterinárnych pomôcok. Všetko bohato postriekané krvou. Josip ničomu nerozumel. Larsena mu bolo ľúto. Potreboval náhle vyplniť medzeru. Bol plný novej energie, plný otázok, plný novej nádeje. Videl obete, videl vraždy, videl krv. Jeho poslanie súrilo ho na adresu k Rasmussenovi. Hľadiac tak na stav Larsena a jeho dvoch ošetrených spiacich dobermanov, ktorí spali na dvoch či troch hrubých dekách v rohu, Josip si uvedomil že Rasmussen musí zomrieť. Dokopy zavraždil už osem ľudí. Možno ich bolo viac. Zavraždil svojich rodičov, potom jeden pár tam doma v inštitúcií a teraz v Opatiji zarezal ďalšie dva páry. Josipovi teda nevadilo ak zomrieť by mal jeho rukou ale rovnako tak, tešila ho nádej že pošlú ho doživotne na nejakú zavretú psychiatriu, alebo do normálneho väzenia. Veď triezvosť a realita, čeliť zdravej mysli, to je pre bezbrehých bláznov ten najväčší trest, to je predsa pre nich to najväčšie utrpenie. Zaslúži si smrť? Zaslúži si môj výstrel z pištole? Josip uvažoval či je mu súdené byť tým katom a nahmatať si chcel zbraň. Nebola tam. Bol to malý colt. Ideálny pre detektíva v núdzi. Mäkké kožené púzdro vždy nosil pripnuté hlboko v ľavom vrecku jeho špeciálne upravených nohavíc. Voľnejšie vrecká pre lepší prístup zvnútra vybavené malým gombíkom na ktorý sa púzdro nastoklo. Patent ktorý si vymyslel sám Josip a ktorý zaisťoval aby zbraň nikdy nevypadla. Keď sa tým raz Jele chválil, veľmi sa pritom smiala. Boli to béžové nohavice z ľahkej látky ktorých mal až tri páry, aby ich tak mohol striedať celé leto. Rovnako tak v zime striedal svoje tmavé nohavice z hrubšej látky, ktorých mal tiež asi trojo. 

“Kde je moja zbraň?! Larsen, miestny vedia že som tu. Mal som sa im ozvať už včera, predtým ako ste ma zdrogovali!!! Ak ešte neprišli je to len otázka času. Varujem vás Larsen! Váš dom je už teraz pravdepodobne obkľúčený. Byť vami, pozriem sa z okna!!!” – kričal a chystal sa že sa postaví ale Arthur začal naňho hrozivo vrčať a tak radšej zostal sedieť. Larsen sa naďalej usmieval ako taký blázon a kýval pritom neveriacky hlavou z boka na bok. Z rádia potichu vyhrávala Alberta Hunter.

Ako sa tak prudko začal rozhliadať po miestnosti, snažil sa vidieť aj von oknom, Josip náhle pocítil akúsi jemnú rezavú bolesť na krku pod bradou a rovnako taká istá mu omínala zápästia. Ako zdvihol ruku že sa dotkne svojho hrdla, s hrôzou zistil že má obväzom ošetrený krk aj zápästia. Srdce mu začalo prudko biť. Snažil sa zachovať pokoj. Chvíľu len tak ticho sedel a predýchaval. Pozrel na Arthura ktorý už zase driemal, ale jedným okom ho stále sledoval. Thyra sa na celú scénu dívala znudene a potom pozerala k dverám, akoby chcela ísť na prechádzku. Josip vypil pohár vody, potom pohár džúsu a zahryzol sa do toastu. Najedol sa a potom jedným hltom vypil šálku, ešte stále teplej, kávy. Na rozjímanie pri dúškoch už nemal chuť.

“Tu je vaša zbraň Josip.” – povedal Larsen, spod novín na stole vytiahol colt a hodil ho vedľa Josipa na gauč. “Tiež kľúče od izby aj váš mobil. Nech sa páči. Všetko tu na stole. Je vypnutý, asi sa vybil. Bývate u maďarov? Čo to za prívesok? Pánečku! Nemám ich rád.” – rozbiehal svoju typicky bohatú vravu, krátko po tom ako sa tiež napil zo svojej kávy. Kým Josip prezeral svoju zbraň Larsen pokračoval. “Prepáčte, vystrieľal som vám celý zásobník. Frederik je zranený. Chytil to do stehna aj do ramena. Pre jeho šťastie!!! Nemal som to srdce mieriť mu na ksicht. No kľudne ma berte, premňa zamňa, aj k sebe na oddelenie! Bolo to v sebaobrane.” – zveril sa ďalej Larsen a smutne zvesil hlavu. “Len kľud, detektív, strčte si zbraň zase do vrecka a poseďte ešte so mnou. Porozprávajme sa. Hneď potom vás nechám ísť na adresu. Nech radšej zomrie rukou zákona. Ja na to nemám žiadne právo. No, ale povedzte. Človeče. Pánečku. Aké typické pre ten váš tím! Kde sú tí ľudia? Hovorili ste predsa že sme obkľúčení. Hahahahaha.” – povedal ako sa tak postavil a podišiel k oknu, vyzrel von, a začal sa zase tak schuti smiať. “Že ste vy nikomu nič nepovedali? Nikto nevie že ste tu. Mňa neokabátite. Pán detektív! No teda, človeče. Pánečku! Nie ste moc dobrý klamár. Chorváti sú síce slimáci, ale veď prešlo už hádam aj dvadsať hodín. Istoiste by tu už dávno boli.” – žmurkol naňho priateľsky a usmial sa. Josip sa trochu ukľudnil. Situácia zdala sa mu byť, napriek všetkému, priateľská, ba až priaznivá pre ďalší vývoj. Rozhodol sa Larsenovi veriť. Napokon, zrejme mu zachránil život. A hoci tu sedel s otáznikmi v očiach, bol sýty a ošetrený. Hovorí sa že cesty božie sú nevyspytateľné, často záhadné, no nakoniec vždy perfektné.

“Máte pravdu, pán Larsen. Nie som dobrý klamár. Nikto nevie že som tu.” – začal pokojne. “Povedzte mi ale už, prosím.. Čo sa tu, preboha, stalo! Viem že ste mi do kávy dali sedatíva. To z vás žiaľ, tentokrát už naozaj, robí zločinca. Larsen! Vy kurva chránite vraha! Pôjdete si sadnúť!!!” – rozkričal sa Josip a išiel že sa postaví, ale Arthur začal znovu vrčať. Vyzeralo že je pod povelom Stráž Josipa, nedovoľ mu sa zdvihnúť z postele, a to až do odvolania. Josip pochopil že Larsenove psiská sú neskutočne dobre vycvičené. Ostal sedieť a v tichosti si prezeral svoje zápästia. Potom sa veľavýznamne pozrel na Larsena a zlomený mu povedal. “No tak! Hovorte!”

“Sedatíva, Josip. No, to ma mrzí. Bola to súčasť plánu. Nechcel si odísť. Dúfam, že ti nevadí ak si potykáme. Ja som Erik. Človeče, akoby aj mohlo, po tom všetkom. Veď napokon, pánečku, človeče, zachránili sme ti život, však Arthur? Frederik chcel inak, ale ja som si plán upravil po svojom. Limonáda ťa mala najprv len oťapiť. Chápeš? Aby si bol ospalý, stratil trochu kontrolu nad vecou, a chcel ísť čo najrýchlejšie domov. Ale ty si tvrdá palica, Josip. Tvrdohlavý ako mulica. Ideš si za svojím cieľom. Si pracant ktorý nepoľavuje vo výkone. Stará škola! Ako ja. V tomto, musím povedať, si mi učaroval. Povedal som si že bola by ťa škoda.” – začal vysvetľovať Larsen a priložil si na poranené líce kúsok gazy poliatej jódovým roztokom. Sadol si naspäť do kresla a nakrátko sa odmlčal, akoby ho niečo vskutku prenasledovalo. “Predpokladali sme to že sa len tak od nás nepoberieš, a tak sme sa dohodli že ak neodídeš po tom ako sa ťa budem snažiť vyprevadiť, vtedy ti mám ponúknuť naraz limonádu aj kávu. Ja som ti limonádu podal hneď, ako si iste pamätáš, lebo som dúfal že sa po jednom pohári poberieš domov. Káva bola poistka, ak rozhodol by si sa do vecí rýpať. V káve bola rozrobená vysoká koncentrácia sedatív s rýchlym nástupom účinku a pre prípad mal som ešte vo vrecku aj injekciu. Látku ktorú používame na utratenie zvieraťa. Tú sme ti chceli pichnúť aj tak. Hneď potom ako si zaspal. Frederik ti potom chcel ešte pre istotu, zrejme aj pre svoje pobavenie, podrezať hrdlo. Hneď potom sme ťa mali naporciovať a spáliť v kremačnej peci. Nikto by už nikdy o tebe nepočul. Zmizol by si ako prach keď zafúka doň vietor.” – zveril sa Larsen a pobavene, takmer s ľahkou mysľou, sledoval ako sa na Josipovom čele vytvárajú malé kvapôčky potu. Ten si zrejme práve uvedomoval, aké mal šťastie že sa veci skončili inak. Stále však ničomu nerozumel. Utrel si čelo a zhlboka sa nadýchol.

“Husté. Ja viem, Josip. Ale aby si pochopil všetko, musím ti všetko povedať… Zveriť sa ti.  A potom ma môžete hoci aj zavrieť.” – vzdychol si Larsen.

“Čo ťa teda prinútilo zmeniť dohodnutý plán? Akému zázraku vďačím za to že som stále ešte nažive?” – opýtal sa Josip scela pokojne. 

“Frederik mi sľúbil že potom so všetkým skončí, začne brať lieky a odsťahujeme sa naspäť do Dánska. Ako si iste pamätáš, nedodržal som postup a kávu som ti priniesol hneď aj spolu s limonádou. Riskoval som teda že ju hneď vypiješ, pýtaš sa. Nie! Thyru som vycvičil potajomky. Frederik o tom nič nevie. Po istých incidentoch, rozhodol som sa že ju naučím dvom posunkom. Prostredníctvom jedného sa nedá hosťovi napiť, vyskočí mu na kolená a olizuje mu tvár, a ten druhý slúži na to aby ňufákom prevrhla pohár či šálku. Je dobrá, robí to bez ohľadu na druh nápoja. No tak, Josip, tváriš sa neveriacky. Skús sa ísť napiť zo svojej šálky, tvár sa že máš tam kávu a sleduj moju ruku.” – bavil sa naďalej Larsen svojou výpoveďou, zatiaľ čo Josip ešte stále ničomu nerozumel. Zdvihol teda šálku k svojim ústam a sledoval rýchly pohyb Larsenovej pravej ruky. Bolo to akési zvláštne gesto, akoby strihal prstami. Thyra v tom skočila Josipovi do tváre, hneď medzi neho a šálku a začala ho olizovať. Josip položil šálku naspäť na malý stôl a všimol si ako Larsen urobil rukou ďalšie gesto, po čom Thyra šálku zo stola zhodila.

Súboj

“Snažil som sa ťa chrániť od prvého až do posledného momentu. Nechal som ťa vypiť kávu až už keď som videl že nepovolíš a len tak neodídeš. Bál som sa že kedykoľvek vojde do ordinácie, Josip, bál som sa že ak ťa tam nájde sedieť, stále ešte pri zmysloch, tak ťa ihneď zabije. Vedel som čo musím urobiť aby zachránil som ti život. Keď si u nás zazvonil, pozeral sa na teba z okna. Plán bol zbaviť sa ťa do dvadsiatich minút, no ty si tam sedel peknú pol hodinu ak nie viac. Bál som sa!”

“Frederik bol celý čas v dome? Videl ma prichádzať?” – opýtal sa náhle Josip.

“Áno. Skrýval sa vzadu v drevenej búde, ktorá stojí na samom konci záhrady, a tak nezbadal, nepočul, to ako sa jeho dlhoročný spoločník zlomil už hneď pri príchode detektíva.” – zasmial sa Larsen sám na svojej vlastnej slabosti. Akoby po tomto momente už dávno túžil. “Začal som tárať a nahlas domnievať sa, čím som úplne porušil všetko to na čom sme sa s Frederikom dohodli. V podstate som ho cez svoje smiešne analytické úvahy, nesúvislé rapotanie a nekontrolovanú slovnú prietrž ihneď označil za vraha. Pamätáš si Josip? To že viem prečo si ma navštívil som hlúpo prezradil hneď potom ako si sa posadil u mňa v ordinácií. Spomínaš si?” – pobádal Josipa aby sa rozpamätal a pochopil aký bol už od začiatku jeho zámer. 

“Iste, iste. Ale čo ťa k tomu všetkému viedlo? Prečo si zmenil plán?” – Josipovi to chvíľu trvalo a bolo to až potom čo vypočul si celý príbeh keď pochopil čomu vďačí za to že prežil. Larsen mu teda  vyrozprával celý svoj príbeh, ktorý zakončil desivými detailmi z nočného zápasu ktorý sa odohral kým Josip sladko spal. 

“Moja rodina bola jedna z prvých osadníkov v mestečku Aars. V roku 1875 mala farnosť Aars asi 782 obyvateľov. Môj praotec už vtedy ošetroval chorý dobytok, staral sa ľuďom o choré zvieratá. V meste sme boli veľavážená rodina. Predstav si Josip, v opise mesta z tohto obdobia sa uvádza Aars s kostolom, domom duchovenstva, školou a hostincom, obchodom s potravinami, pekárňou a reštauráciou. V roku 1880 sa tam nachádzali už dva obchody s potravinami. Koncom 18. storočia sa tam nachádzala už aj pošta. Heh, to boli časy. Otec aj starý otec mi o tom veľa rozprávali. Mesto neskôr žilo len železnicou. Učili nás o tom v škole a potom ja sám, ako veľký fanúšik rozvoja našeho mesta, jeho histórie, sledoval som jej vývoj. Josip, to boli časy. V roku 1893 mesto získalo štátnu železničnú stanicu na rieke Himmerlandsbaner z Hobro/Viborg cez Aalestrup do Løgstør. V roku 1899 sa Aars stal železničným uzlom Himmerlandu. Súkromná železnica Aars-Nibe-Svenstrup, Aalborg sme ju volali, tu dostala terminál a v roku 1910 bola predĺžená z Aars do Hvalpsundu. Frederikovi predkovia prišli do mesta spolu asi v tomto čase. Veľký železničný zákon z roku 1918 dokonca otvoril možnosť, že by mala existovať aj križovatka Aars-Arden-Bælum-Øster Hurup na Himmerlande, ale táto trasa nebola nikdy realizovaná, rovnako ako väčšina projektov v rámci tohto zákona. Železnica zamestnávala väčšinu ľudí no otec išiel v stopách starého otca a vyštudoval veterinu. Darilo sa nám dobre. Nikdy sme nemali núdzu. Boli sme slušná rodina. Študovať ma otec poslal do Kodane. Boli to skvelé roky. Železnica Aalborg-Hvalpsund bola uzavretá v roku 1969. To už som mal v Aars svoju vlastnú prax. Už v roku 1966 bola ukončená osobná doprava DSB na stanici Aars. Nákladná doprava Viborg-Løgstør pokračovala s expedičnou stanicou v Aarse, ale skončila v roku 1999. Stanica bola zbúraná, trať bola zrekonštruovaná v roku 2006, to už som žil v Opatiji, a bývalá železničná stanica je teraz obchodná. Bude ju využívať chodník Himmerlands do Viborgu a Løgstøru. Náučný chodník Nibe-Hvalpsund využíva železničnú trať do Nibe, ale prvé 2 km smerom na Havbro sleduje Løgstørvej. No ale, Josip, zase priveľa táram. Išiel som vám porozprávať o Frederikovi. Rasmussenovci boli vždy divní ľudia. Hovorilo sa že alkohol, zločin a násilie majú v krvi. Do Aars sa vraj prišiel prvý z nich iba skryť. Bolo to po tom ako podpálil konkurenčnú farmu kdesi pri Randers. Súperili spolu no Rasmussenovi vraj došli nervy a jednej noci podpálil susedovi farmu aj dom s celou rodinou a deťmi. Uzavreli to ako nehodu. Ľudia ich nemali radi, kadečo sa povrávalo. Vlastnili pomerne veľký kus zeme. O Frederikovom dedovi sa hovorilo že predtým než zareže ovcu si to s ňou rozdá. Veru, všeličo sa hovorilo. Akokoľvek, všetci sa v meste vždy správali ku sebe dobre. Bolo to v našej spoločnej viere. Malého Frederika som poznal od malého decka. Rodina to bola neporiadna. Starý bol pijan a agresor. Neschopný povaľač! Tvrdohlavo posadnutý svojím majetkom, nepredal by ani meter. No neraz som ním zatriasol keď videl som ako pred všetkými mláti Frederika. Vypadali vtedy z neho všetky ploskačky alkoholu čo nakradol v obchode ale aj všetky jeho tyranské vášne, neboj sa ty nič. Ja jediný som sa ho nebál. Papuľu som mu nadobro nerozbil len preto lebo malý vtedy strašne plakal. Prosil ma aby som ocka nebil. Vraj že on sa polepší, chúďatko malé ten Frederik. Podpáliť mi starý chcel potom ordináciu. Nuž nech je ako chce, doma som Frederika nemohol chrániť. Žil som bolesťou. Frederik nosil do školy modriny, hovorilo sa po uliciach vždy všetko. Zákazníci bľabotali u mňa v ordinácií tiež. Bolo to malé mesto, Josip, malé mesto. Jeho matka pracovala v supermarkete, kolegyniam vykladala že Frederik mal byť dievčatko. No a jedného dňa, kráčam ti ja v parku, venčím svojho psa a…” – vyrozprával Larsen dôverne Josipovi všetko. Josip pozorne načúval. Príbeh to bol vskutku dlhý a tak si medzitým chlapi dokonca spolu vyšli aj do záhrady aby vyvenčili seba aj psov. Títo dvaja si naozaj rozumeli. Rozhovor sa tiahol pomaly a tak dali si spolu pod starým veľkým olivovníkom ešte jednu kávu ktorú Josip tentokrát sŕkal a Erik zatiaľ dokonca pripravil aj obed. Pečené pražmy s opekanými zemiakmi a grilovanou zeleninou. Josip sa neponáhľal. Zvlášť po tom čo mu Larsen povedal kde sa teraz zdržiava Frederik Rasmussen. Veril Larsenovi že ho neoklamal. Niečo vnútri mu hovorilo že má ešte ostať. Pozeral na svoje ošetrené rany a uvažoval prečo by vlastne nemal Larsenovi veriť. 

“Čo sa dialo potom ako som zaspal? Ako som vlastne prišiel k týmto ranám?” – opýtal sa Josip po hodne dlhej chvíli, ako tak trávil Larsenov príbeh, stále zvedavý akým zázrakom vlastne prežil. 

“Tancoval okolo teba v tých svojich čiernych šatách a pospevoval si rýmy, tak ako vždy keď bol mimo. Tak ťa tu máme, máme ťa doma. Noc už sa dvíha, tá čierna clona. Detektív ešte spí, no Fredy si už britvu ostrí. Josip ešte dýcha, aká to len pýcha! Pýtal sa ma či pichol som ti už PENBITAL. Povedal som že nie, že som si náš plán rozmyslel. Povedal som mu že ťa vyložíme v blízkom lesíku kde necháme ťa spať a do rána sa pobalíme a utečieme ďaleko za hranice. Mám dobrého známeho na Novom Zélande. Mal som to všetko už dávno premyslené. Povedal mi celkom vážne, že on nikam nejde, nie teraz keď začalo sa mu vraj dariť. Prečo vraj mením plán a že som slaboch. Odstrániť chcel detektíva a možno aj toho čo prišiel by po tebe. Pozabávať sa chcel ešte pred našim spoločným útekom. Chcel pozabíjať ešte zopár mladých nevinných párov….”  

“Miloval korčulovať na tenkom ľade. Bavilo ho ako to pod ním občas praská. Bavila ho rýchlosť, bavil ho ten únik pred nebezpečenstvom.” – prerušil ho Josip.

“Ty si ale básnik, Josip. Trefne, Josip, áno, veľmi trefné. Nakoniec som ho však od tvojej vraždy odvravel. Objal som ho ako vždy keď šalel. Poslal ma teda pre kľúče od auta, že naložíme ťa a vyspíš sa v lese. Hneď potom sme mali odísť. Kým som sa však vrátil si už krvácal na zápästiach aj krku. Neboli to našťastie hlboké rezy, akoby aj on sám bál sa. Mal predo mnou rešpekt. Niečo sa vo mne zlomilo, neviem čo to bolo Josip. Chytil som ho pod krk a ohádzal som ho o všetky vitríny. Bránil sa, samozrejme, zarezal mi do tváre a dorezal mi celé ruky. Hodil som mu o hlavu počítač, tamtú veľkú debnu. Na chvíľu omdlel, zľakol som sa. Boli vo mne ešte kúsky akejsi starej lásky ale keď som ťa tam videl krvácať, nevinného detektíva, všetko zrazu zmrzlo, vyparilo sa. Josip. Rýchlo som ťa ošetril a odniesol na gauč. Vybral som ti z vrecka zbraň. Kým som sa vrátil do ordinácie, Frederik sa už zdvíhal. Prevrátil som naňho stôl a viackrát ho postrelil. Celou silou mi zarezal do chodidla a tak som stratil rovnováhu. Takmer aj vedomie, bola to ukrutná bolesť. Vnútri ostali len Felix a Hanna, preklínal som sa za to že ostatných som už skôr zavrel vonku do koterca. Dostali príkaz, no váhali, psy Frederika milovali. Ešte jeden príkaz a už ho trhali na cucky, Josip, to si mal vidieť. Hanna mu vyšklbala kus líca, Felix útočil na ruky. Dorezal ich riadne, lásky moje, tam ležkajú, spia, ale budú v poriadku. Frederik nabral posledné sily a ušiel cez záhradu. Vieš kde sa teraz nachádza Josip, tak je čas odísť. Robte si vašu prácu poriadne! ”

“Musíš ísť somnou Erik.” – pripomenul Josip opatrne že ho žiaľ musí zatknúť. Larsen nebol ani trochu prekvapený. Spomenul to už niekoľkokrát počas rozhovoru, že je to nevyhnutnosť. Dúfal možno že sa Josip poberie preč bez neho. Že tento vzácny človek nechá ho ujsť, zavrie svoje prísne oči zákona, zvlášť po tom všetkom čo si vypočul. Po dobermany mal prísť si Larsenov známy, ktorý mu pomáhal ich trénovať. Larsen zvesil hlavu a vzdychol ťažko. “Pán Larsen, Erik, uvedomujete si dúfam, že vás v mene zákona musím zatknúť. Nebudete sa brániť. Sľúbili ste to. O vaše psy sa postaráme, nemajte strach.” – povedal mu Josip pokojne.

“Nech je teda tak ako má byť.” – povedal Larsen. “Ja už som sa aj tak vyspovedal. Ďakujem vám Josip.” 

Josip čakal v záhrade kým Larsen zbalí si zopár vecí. Čakal hodnú chvíľu, ale po takom dôvernom rozhovore, po všetkých tých krušných chvíľach, nikdy by ho nenapadlo že môže sa to všetko skončiť inak. A tak iba veľmi nedbanlivo pozoroval okná či vchodové dvere, aby mu Larsen neutiekol, keď v tom začul výstrel. Josip bežal ihneď dovnútra. V ordinácií našiel na zemi ležať Larsena, na stene jeho vystrelený mozog a okolo litre krvi. Vedľa Larsena ležala lovecká puška. Vo vedľajšej miestnosti ležalo desať mŕtvych dobermanov. Na stole ležalo desať prázdnych striekačiek. Josip tam stál asi tak desať minút a potichu nariekal, premietajúc si v hlave celý ten smutný osud tohto zaujímavého a inteligentného človeka. Neskôr použil pevnú linku a z Rijeky sa o chvíľu dovalili koroner aj kriminálka. Bolo ľahké všetko vysvetliť. Josip to len zhrnul v pár vetách, pričom o všetkom zámerne klamal. Ponúkol svoju verziu. Vysvetlil síce prečo navštívil veterinára aj to ako sa k nemu dostal, zatajil však to že ho Larsen uspal. Zápästia aj krk si vraj zranil pri zápase s ožraleckým hovädom od polície, čomu bolo ľahké uveriť. Zatajil súboj medzi Rasmussenom a veterinárom, aj to že mu Larsen zachránil život, nespomenul ani žiadne podrobnosti o ich vzťahu ani jednotlivé detaily ich života. V podstate zatajil všetko a mal na to svoje dôvody. Nechcel mať tím za pätami a nechcel aby ktokoľvek niečo vedel. Za daných okolností, považoval to za rušivé, priam až kontraproduktívne. Josip bol hlavička. S Rasmussenom sa chcel vysporiadať sám a nechcel aby ho niekto pritom rušil. Vysvetlil to takto.

“Nevedel som že je to blázon. Moja návšteva ho očividne vyviedla z miery, možno sa bál že pôjde si sadnúť. Nedozvedel som sa však nič. Neviem aký bol jeho vzťah k Rasmussenovi ani to či niečo vie o jeho zločinoch. Na slovo bol po celý čas veľmi skúpy. Nezmienil sa o tom kde je Rasmussen. Povedal že už sa rok nevideli. Keď som trochu zatlačil, vytiahol na mňa zbraň a od hnevu začal rozbíjať celú ordináciu. Rukojemníkom som v podstate bol až celých dvadsať hodín. Bolo to drásajúce, chlapci. Larsen mal celý čas na mňa namierenú svoju pušku a okolo neho sedelo desať, na útok pripravených, dobermanov. Nedalo sa nič robiť. Bola to hrôza sedieť tam tak v úplnom tichu. Nakoniec len niečo zašomral a začal uspávať svojich psov. Myslel som si že sa mi sníva. O svojej zbrani som ani nerozmýšľal, viac ako päť psov bolo ešte stále na žive. Potom odišiel k stene a tam sa odstrelil.” – dramatizoval Josip pre šokované publikum svojich kolegov. Jeden z nich mu vyčítal že vyšetruje sám a spomenul fakt že keby mal pri sebe parťáka, nič z toho by sa mu včera nebolo stalo, ale Josip povedal že jeho parťák leží v nemocnici aj vďaka tuposti miestneho ožralcu, ktorému dovolila polícia v práci piť, a žiadneho iného k sebe nechce. Josip si zobral svoj smútok do seba, svoj príbeh so sebou, ako tak kráčal dolu kopcom naspäť k starej Maďarke, aby sa osviežil a oddýchol si pred veľkým finále. Vo vrecku stískal adresu ktorú mu Larsen dal a po lícach mu stekali veľké slzy. Nemajte strach, neujde vám. Na adrese bude kým sa mu rany nezahoja, zneli Josipovi v hlave Larsenove slová ako tak rozmýšľal či by nemal ísť okamžite po komando a spolu s ním na adresu. Josip sa ešte necítil na zásah. Chcel si chvíľu odpočinúť a spolupráca išla mu vždy aj tak na nervy. Najradšej robil veci sám. Bude nezodpovedné keď znovu dá si na čas? Bude chybou keď zájde tam sám? Josip konal znovu inštinktívne. Dorazil na svoj nocľah, dal si sprchu a potom zavolal svojej žene Mariji. Trochu si poplakali, trochu sa aj pohádali, ale inak Marija popriala mu veľa úspechu a povedala mu že jej chýba a že mu verí. Josip neskôr zavolal Jelke aj Mateovi. Vyrozprával im rovnakú verziu ako ľuďom z Rijeky. Uistil ich oboch že je v poriadku a zaklamal že do prípadu si pribral pomocníkov z Rijeky. Mateo bol našťastie od prírody nedbanlivý a neoveril si to. V pozadí bolo počuť smiať sa akúsi mladú ženu, tak Josip bol aj rád že Mateo si užíva život a nevšíma si čo robí Josip. Možno tiež len zveril svoj osud do rúk Josipa, ktorému nadovšetko veril, rovnako tak ako Josip sa zveril do rúk Boha, jeho nevyspytateľných ciest, po ktorých rád chodil. Josip si nalial do úst dvojdecový Pelinkovac ktorý si našiel znovu na izbe a ktorého zásobu musela obnoviť mu stará Maďarka. Usmial sa keď počul znovu hrať rezké tóny a omietka znovu mu padala na posteľ. Zavrel dvere a odišiel taxíkom, samozrejme sám, na adresu kde zdržiavať mal sa zranený Rasmussen.

Koniec štrnástej časti