Časť trinásta

U veterinára

Nenahlásil som ho. Viete prečo? Pre tie najobyčajnejšie city, človeče, pane.  Láska robí aj z najväčšieho génia idiota a tiež aj z najhlúpejšieho človeka zase ušľachtilú bytosť. 

Larsen

“Viem čo vás trápi. Zaiste sa neviete dočkať položiť mi tú otázku. No, sklamem vás. Nie je tu.” – povedal veterinár keď priniesol vodu a kávu. Položil dve vkusné malé tmavomodré šálky s kávou na stôl a zo skleneného džbánu nalial Josipovi do veľkého pohára čerstvo pripravenú citronádu.  “To vás postaví na nohy. Vyzeráte vyčerpaný, pane. V týchto horúčavách neexistuje nič lepšie ako studená voda s citrónom a trochou trstinového cukru. Ach, kde sú tie časy tam z domova, keď slnko bolo treba naháňať ako takú malú rybu vo veľkom rybníku. Tu vám to pečie, pánečku.” – usmial sa a rukou si prešiel po hrdzavom strnisku. “Arthur. Okay! Alle her!” – zvolal nahlas, a v tej sekunde sa do ordinácie dovalilo asi desať dobermanov na čele s veľkým samcom. Všetci si slušne posadali a v absolútne mrazivej tichosti striedavo sledovali ich pána a potom Josipa.  “Oh, Arthur, Arthur. Veliteľ stáda. Vodca svorky. Dobrý psík. Výborný. Krásavec a pán domu, všakže?” – prihováral sa tomu najväčšiemu ktorý mu sedel pri nohe a potom ho začal škrabkať za uchom. 

“Ako viete koho hľadám? Ako viete prečo som tu?” – opýtal sa Josip náhle a nalial do seba naraz celý pohár citrónovej vody. Limonáda zdala sa mu na pozadí trochu horkastá ale pripisoval to citrónu. Cítil sa vyprahnutý a chcel hltať všetko tekuté, vody aj kávy všetkého sveta. Preklínal sa stále za toho Jacka Danielsa. Ako sa tak chystal na šálku kávy, už už ju mal pri perách, pribehla k nemu útla sučka, vyskočila mu prednými nohami na kolená a začala mu olizovať tvár. Josip položil šálku kávy naspäť na stôl a snažil sa chrániť si dlaňami tvár. Výpady náhlej lásky od tejto sučky zabránili mu napiť sa, hoci veľmi preveľmi túžil po dúšku tohto čarovného moku. Bolela ho totiž stále hlava. Kofeín vždy uľavil mu, hoci iba na krátko, od únavy a dožičil mu lepšie sústrediť sa.

“Thyra!!! Ned! Din frække pige. Hvad mon vores gæst tænker om os?” – povedal jej po dánsky a tá ihneď zliezla z Josipa a sadla si naspäť k ostatným. “Keď čítal som o prvej vražde, pánečku, vedel som, že bude to len otázka času kedy u mňa zazvoníte, človeče. I keď, u chorvátov, hádam sa len neurazíte, čakal som o dosť dlhšiu dobu kým na všetko prídu.” – vzdychol si a napil sa zo svojej kávy. Josip, zrazu celkom zaujatý touto výpoveďou, už celkom aj zabudol na tú svoju. Na jazyku mu stále tancovala akási horkastá chuť. Veterinár si všimol jeho výraz a nahlas vykríkol.

“Ach, zaiste. Nechutí vám. Vyšťavil som do vody aj kúsok bieleho grepu. Je to dobré na vaše trávenie. Pečeň grep priam zbožňuje. Pekne sa vám poďakuje. Pomáha jej sa očistiť. No, ale pánečku, človeče, bolo to také očividné! Také očividné, že iba hlupák by si to nedal dokopy. Viete, pre mňa bolo ľahké si to všetko rýchlo spojiť ale vy musíte byť šikulka keď nakoniec našli ste moju adresu. Je to fascinujúce! Ako vás napadlo spojiť si podrezaného psa v parku s poslednými vraždami? Viem že Frederik má u vás o tom záznam.” – zaujímal sa doktor zrazu celkom živo o vyšetrovacie techniky policajtov. 

“Frederik?” – opýtal sa Josip náhle. “Obávam sa, že prišiel som sa vás opýtať na Larsa Frederiksena. O akom Frederikovi to hovoríte?”

“Už viem!” – pokračoval Larsen bez reakcie na otázku. “Prezerali ste register a hľadali kľúčové slová, všakže? Milujem elektronické databázy. Sú také nápomocné. Pri stovkách klientov ktorí tu chodia, viem o tom svoje. Ale aj tak, pre človeka v jeho sedemdesiatke. Narodili sme sa a vyrastali v inej dobe. Pozerali sme do papierov nie do obrazovky, iste chápete. Neťukali sme do klávesnice ani nehľadali ikonky po obrazovke s tou smiešnou vecou ktorú nazvali myš. Rýpali sme sa v papierových záznamoch a boli šťastný ak asistentka založila všetko podľa abecedy a tiež nezabudla v písacom stroji vymeniť pásku. Hahahaaa. Sme my už len starčekovia, pán detektív! Musíme sa novým technológiám stále ešte len učiť. Iste ste v počítačoch zdatnejší ako ja. Objednal som si do ordinácie nový počítač. Neviem sa ho dočkať. Vraj je to už konečne na ceste! Všimli ste si ako Chorvátom všetko vždy trvá? Ach, pane bože, už zase. Po káve som nič len tlčhuba. Prepáčte, vy ste tiež Chorvát, samozrejme, ale neurazte sa. Nič proti vám. Ste asi jeden z tých výnimočne rýchlych. Čo mi pripomína, v hlave mi vŕta, ako ste ma vlastne našli? Hľadali ste v databáze prípady ako podrezané hrdlá a či vyrezané jazyky a keďže v okolí musí byť toho žalostne málo, na obrazovke vyskočil vám len záznam o šialencovi z parku ktorý podrezal psa a vyrezal mu jazyk. Pozreli ste si meno aj adresu a bum! Tu ste!!! Človeče, ste hlavička, pánečku!” – vyskakoval na svojej stoličke, zrazu celkom oduševnene, pán doktor veterinár. Psiská vtedy spozorneli. Pozorným okom sledovali či nehrozí pánovi nejaké nebezpečenstvo. Vyzeral rozrušený a psy vždy predsa vycítia každú emóciu človeka a aj, to nehovoriac, celkový stav svojho pána.

“Nie, pán Larsen, tak to nebolo. Cesta k vám viedla cez trochu iné okolnosti.” – zvážnel a spýtavo hľadel na veterinára. Josip sa začal cítiť ospalý. Stav pripísal včerajšku. Začal sa premáhať, dokonca uvažoval že odíde a schôdzku s veterinárom preloží na neskôr. Vedel však že nemôže stratiť už ani minútu. Veci boli už teraz o dosť vážnejšie. Druhá vražda bola predsa aj jeho zlyhaním. Musel sa rýchlo prebrať. Na odpočivanie teraz nebol čas.

“Ach, Frederik, Frederik. Vedel som že ťa nakoniec nájdu. Bol si vždy taký neopatrný. Taký zbrklý vo svojej vášni. Vedel som že raz ťa dostanú. A tak veľmi bál som sa toho dňa. Tak veľmi bál som sa ho! Darmo som ťa varoval môj drahý, darmo som dúfal že postaráme sa jeden o druhého. Ja ti už teraz neviem pomôcť.” – začal si veterinár akoby len mrmlať úzkostlivo sám pre seba. Onedlho však bol naspäť vo svojej veselej kope a priateľsky sa usmieval na Josipa. 

“Vedeli by ste mi povedať kde sa momentálne nachádza Lars Frederiksen?” – ozval sa Josip stroho aby ho tak vyrušil z toho nesúvislého mrmlania. Cítil sa však teraz už naozaj otupený. Nevedel rozoznať či je to bežná opica, ktorú nezažíval často, alebo len bežná únava z toho všetkého. Psiská zase spozorneli. Josipovi zrazu pripadali ako sudcovia v talároch. Sedeli tam a hľadeli naňho ako dáka nezaujatá porota. Aký bude rozsudok, vážený pán, najvyšší sudca Arthur, uvažoval Josip ako tak hľadel psovi do očí. Hmmm, vyzerá byť celkom neškodný, obzrie sa Thyra na Arthura. Čo poviete pán kolega, žmurkne na vedúceho, necháme ho ísť?

“Domnievame sa, pán Larsen, že môže mať niečo spoločného… teda, poviem vám to rovno, je podozrivý z viacerých vrážd. V registroch aj u lekára má uvedenú túto adresu ako trvalé bydlisko.” – spustil Josip ešte o niečo ostrejšie a z nejakého neznámeho dôvodu, nutkavej obavy, sa nenápadne rukou ubezpečoval že má pri sebe zbraň. Je tam v púzdre, pamätáš si dúfam Josip ešte, ako ju čo najrýchlejšie vytiahnuť a použiť, zamýšľal sa. Potom sa pozrel na svorku psov a rátal aké vôbec šance by aj mal keby na ich pána, v prípade nutnosti, zamieril. 

“Nevolá sa tak. Jeho skutočné meno je Frederik Rasmussen.” – odpovedal chladne Larsen.

“Frederik Rasmussen?” – zamračil sa Josip a snažil sa pôsobiť nechápavo, aby tak prejavil dojem nezáujmu o toto meno, hoci už teraz si bol teda na sto percent istý že ide o jednu a tú istú osobu.

“Áno, Frederik predsa. Hľadáte dúfam Frederika Rasmussena? Lebo ak nie, tak to máte, človeče, zlú adresu!” – povedal doktor a začal sa znovu zadúšať smiechom. Psiská naňho hľadeli, podobne ako Josip, ako na blázna. Smial sa na svojej vlastnej šikovnosti. Zabával sa na tom že vie viac ako tento prekvapený detektív, lebo sám sa aj celkom rád na jedného takého hral. Netušil však že je na omyle. Josipovi už teraz nadobro všetko zaklaplo, chcel ale vedieť viac. Tento veterinár síce pôsobil dojmom vyrovnaného a pokojného starého muža, ale mal zároveň aj veľmi čudný zmysel pre humor. Taký chladný, severský a pokrútený. Akoby sa s Josipom iba zahrával. Josipa to zneistilo. Rozhodol sa že príjemného stretnutia a srandičiek už bolo asi dosť a vytiahol svoju kamennú tvár. Zvážnel a oči mu ztemneli. Vyzeral ako nebo pred strašnou búrkou. To len jeho vlnky, ktoré vrátili sa mu na čelo, ho tak trošku zjemňovali a kazili tak tento varovný výraz.

“Nuž, ako chcete, pán Larsen. Kedy ste sa stretli naposledy? Viete teda kde sa práve nachádza Frederik Rasmussen?” – opýtal sa a natiahol ruku za šálkou kávy avšak Thyra mu znovu vyskočila na kolená. Josip si začal myslieť že možno Thyra má rada kávu tiež a nechce tak hosťovi dopriať dúšok lebo chce ho sama. Netušil však že pes našiel v ňom neznáme zaľúbenie a rozhodol sa ho pred niečím chrániť. Veterinár znepokojnel a zreval na suku znova po dánsky a tá sa ihneď vrátila na miesto. Josipovi niečo prestalo sedieť, mal zvláštne tušenie akéhosi blížiaceho sa nebezpečenstva, nevedel však vôbec identifikovať čo by to asi tak mohlo byť.

“No, čo vám poviem, pánečku, človeče. Ako ste si isto všimli, behá tu niekde okolo. Hľadá mladé páry s ktorými sa potom poriadne pozabáva.”- povedal necitlivo a plesol sa po stenách, akoby tým chcel povedať že nevie Josipovi s jeho otázkou ani celým prípadom už nijako inak pomôcť a je čas aby sa Josip pobral domov. “Pozrite sa, pán detektív, Frederik tu nie je. Nevídame sa. Odišiel už dávno, ešte pred všetkými tými vraždami, ale nepovedal kam. Bolo to krátko po tom čo začal znovu nasávať. Bol som rád že je preč. Poslednou kvapkou bolo keď vkradol sa v noci ku susedom do kurníka a doniesol mi domov ich zarezaného kohúta. Budil nás každý deň už o piatej ráno. To, musí sa priznať, bolo iritujúce, ale dalo sa na to zvyknúť. No Frederik nemá rád hluk. Vzruchy sveta, náhle vyrušujúce elementy ktoré bežní ľudia zvládajú normálne, štartujú ho, človeče, to veru hej. Ten kohút, chudák, povedal som susedom že musela to byť líška. Mali taký ten trápny živý plot. No ale ten kohút, pán detektív, mal taký ten zvláštny, priam výnimočný, ako veterinár môžem povedať, vysoký hlas. Jeho kikiríkanie bolo miestami vskutku neznesiteľné. Tak a teraz budeme ráno spať ako zabití, povedal mi Frederik vtedy dvojzmyselne, s tým svojim typickým úškrnom na tvári. Pozrite sa, pán detektív, po novom aj celkom slušný boxerista, hahaha. Choďte domov, zaboxujte si poriadne do vreca s pieskom, vyzúrte sa, dajte to všetko von, a potom sa natiahnite na gauč. Nalejte si pohár dobrej whisky s ľadom a vypnite hlavu. Stopy k vám prídu samé. Niekedy stačí len prestať hľadať. No, tak, dovidenia. Určite už čoskoro na niečo prídete! Verím vám. Verím že v meste už bude onedlho zase pokoj. Vyboxujte nám ho, pán detektív!” – povedal ako sa postavil ho vyprevadiť a už už išiel že sa zase začne tak schuti rehotať, akoby ho vôbec netrápilo čoho sa jeho spoločník dopúšťa, ale v tom ho rozrušila Thyra ktorú to zase pokúšalo k Josipovej káve. Svižným skokom vyskočila na veľký stôl a ňufákom chcela zhodiť šálku zo stola ale pritom zvládla iba prísť do polky. Larsen zreval zase čosi po dánsky a Thyra ihneď celkom zmrzla. Začala sa triasť na celom tele a poslušne zliezla zo stola. Josip, stále namosúrený a s tvrdou tvárou, sa nestačil diviť tomu čo sa okolo neho deje.  “Má rada kávu, pán detektív.  Je to moja chyba že dával som jej už od mala vždy trochu obliznúť. Naučila sa na to. Tak to vám radím pane, pánečku, pán detektív, človeče. Nikdy nedávajte fenám nič lízať! Naučia sa na to a potom sa ich už neviete zbaviť. Hahahahahahaaaaaaaaa.” – ospravedlnil doktor správanie psa a začal sa konečne rehotať. Dáni vskutku mali zvláštny zmysel pre humor.

“Pán Larsen. Ak nechcete aby som vás zobral k nám na oddelenie, radím vám aby ste mi povedali všetko čo viete.” – začal Josip mrazivo a naďalej ostať sedieť na stoličke, ignorujúc fakt že snažil sa ho doktor už odprevadiť. “Pýtam sa vás ešte raz. Kde je Frederik Rasmussen? Býva stále u vás? Kedy ste ho videli naposledy?” – opýtal sa Josip, tvár ako kameň a v očiach temno. No teda, Josip sa naozaj vedel premeniť v čerta. Ešte aj tento na oko žoviálny a doteraz bezstarostný Dán, ako sa tak díval Josipovi do očí, zrazu akoby skrotol a začal sa báť. Poslal psiská preč, zavrel dvere a celkom vážne posadil sa opäť za stôl.

“Konečne, že napijete sa z kávy, pán detektív. Rozhovor pôjde nám tak lepšie. Pridal som lyžičku cukru, prepáčte, celkom automaticky. Ja sladím, vy nie? Veď život je už beztak horký, čo poviete pán detektív?” – povedal a nechal Josipa vziať si šálku. Josip túžil, po tejto dlhej chvíli, už naozaj sa poriadne napiť z kávy, možno vypiť ju naraz, no zo zvyku to neurobil. Josip kávu vždy len sŕkal. Chlip chlip, drobné pramienky vzácneho moku pretekali mu od pier až na jazyk a potom potichúčky prehĺtal. Josipovi, niekde tam vzadu v hlave, znovu nesedela celkom nezvyčajne horkastá chuť, ale keďže káva je sama o sebe horká, nikdy by mu nenapadlo že keď sa ho snažil veterinár odprevadiť, myslel to s nim dobre. Dobré bolo, že vždy po maličkom sŕknutí, Josip nemal chuť napiť sa viac. Kávu takto pijával odjakživa. Sŕkal ju tak možno aj hodinu, nevadilo mu že už je vychladnutá. Pripomínal si tým akúsi pokoru, pomalosť času, oddanosť tomuto daru prírody, a užívania si akejsi nekonečne dlhej pohody. Sŕkanie kávy bol pre Josipa istý rituál. Neprekotil šálku hneď do seba ako taký Talian.

“Viete, toto v záznamoch nenájdete.” – začal Larsen, zrazu vyzerajúc taký zdrvený. “Frederik trpí závažnou poruchou osobnosti. Mal to v sebe čo si ho pamätám, a to sme sa spoznali už poriadne dávno. Najprv nebol až taký nebezpečný. Bol to skôr taký zábavný blázon. Hranične bezhraničný mladý šialenec, ak mi rozumiete. Vášnivý divoch ktorého vždy zaujímali všetky tie čudné, nezvyčajné, veci a drobné bizarnosti. Myslím že to všetko prišlo až s pribúdajúcimi rokmi. O veciach predtým vždy len fantazíroval. Bola s ním vždy veľká sranda, nevedeli ste čo si naozaj myslí. Kde uňho naozaj začína a kde končí žart. Nikdy by som nepovedal že bude naozaj vraždiť. Ak berie lieky je v poriadku. Pilulka denne bola jeho kamarátkou už v jeho mladosti. V Dánsku ho mali celkom dobre nastaveného. Jeden čas dokonca tabletky vôbec nebral. Keď sme sem spolu prišli bol najprv zo všetkého očarený. Všetko bolo v absolútnom poriadku. No potom sa začal akoby nudiť. Začal byť akoby otrávený z toho pokoja. Tichej fádnosti tohto krásneho mestečka pri mori. Mal pocit že tam kde je príliš ticho treba priniesť chaos. Vraj si to mesto tak samé pýta, dokonca sú takéto ospalé mestečká na to ideálne. Vhodné, vraj, na fajný masaker. Netušil som že vtedy hovoril celkom vážne. Slnko aj turisti, idylka oddychu, romantiky či pokoja, dokonca aj naši zákazníci, začali mu ísť na nervy. Tvrdil že je to aj tak všetko len ilúzia a že sa turisti za dverami ich izieb bijú a hádajú, pretože si idú na nervy. Začal byť vrtošivého ducha a postupne staval sa nepredvídateľný. Vedel som že sa potrebuje znovu liečiť no on nechcel o tom počuť ani slovo. Tabletky vraj robia z neho iného človeka, a on nechce sa znovu cítiť ako uväznený v sklenej guli. Ešte chvíľu potom bol akýsi pokoj pred búrkou, no potom začal divieť ako také nasilu domestikované zviera. Pred mnohými rokmi, zopár ľuďom v meste, ktorí odložili si u nás v hoteli svojich miláčikov, stali sa hrozné veci. Svojich miláčikov už nikdy nevideli. Frederik neznášal hluk. Zavýjanie smutných chlpáčov išlo mu na nervy. Ach bože, chúdence moje. Uspal ich injekciou, anestetikum ktoré používam pri operáciách, podrezal im krky skalpelom a potom vyzeral im aj jazyk. Našiel som ich tam vzadu vo veľkom mrazáku.” – ukázal prstom na vedľajšiu miestnosť. “Asi päť psov a potom v sáčku vedľa tiel aj ich jazyky. Musel som vtedy zakročiť. Telá, zmrznuté na kosť, som rýchlo nahádzal do našej malej kremačnej pece. Snažil som sa ho chrániť. Bol mi ako syn. Majiteľom sme vyplatili obrovské odškodné a povedali im že sa nám musel niekto odvedľa vkradnúť do dvora a cez mreže podal psom otravu. Nebolo asi ani pre nich ťažké uveriť tomu, keďže ľudia v okolí nenávidia susediť s veterinárom ktorý prevádzkuje navyše aj psí hotel. Viete, človeče, príliš veľa hluku a neustály brechot či zavýjanie psov. Netrpeli dlho, ubezpečoval som majiteľov, keď podával som im malé urničky s popolom ich miláčikov. Utratili sme ich hneď ako sme spozorovali že boli otrávené, povedal som im so smutnou tvárou. Nemusel som to ani veľmi hrať. Bol som naozaj smutný. Zvieratá milujem viac ako ľudí, pane, to je isté, človeče. Ja neviem veľmi klamať, bolo to ťažké pre mňa, hrať takéto divadlo, človeče. No, a keď pýtali sa ma na kremáciu, prečo som vraj neuskladnil niekde v chladničke ich telá, povedal som im že z hľadiska hygienickej bezpečnosti sme to museli urobiť takto, pretože tu chladničky ani žiadny iný priestor na skladovanie tiel nemáme. Bol okolo toho ohromný cirkus. Takmer som prišiel o licenciu. Polícií však bolo ľahké dokázať že ma susedia nenávidia kvôli sústavnému hluku ktorý psiská vždy robia. Poslal som ho krátko po tom všetkom preč. Von z domu. Bola to správna vec. Nevážil si ma a začal sa chovať ako zviera. Povedal som mu, ako otec dospelému synovi, rovnako ako vtedy keď zabil na aute toho psa. Chlapče, ži si ako chceš, chľastaj si či opúšťaj zdravého ducha. A hoci aj páchaj zločin, ak nebojíš sa spravodlivosti, ale mne tu hanbu robiť nebudeš. Kým sa nedáš do poriadku, u mňa žiť nemôžeš. Chvíľu sa túlal. Tvrdil že to nie on potreboval otca, ale vraj to ja som potreboval syna. Vydeľoval som ho peniazmi, nechcel som aby spával na ulici. Býval chvíľu u nejakej ženskej a užíval si divokého života. No, a potom bola tu aj polícia kvôli tomu čo spravil v parku. Poslali ho do ústavu. Tešil som sa keď konečne prišiel domov. Bol to zrazu celkom iný človek. No potom…” – doktor sa odmlčal a zosmutnel. “…Potom vysadil tabletky a začal znovu piť. Keď zarezal toho kohúta, vedel som že prichádza nové peklo. Ach, Frederik. Bol si mi ako syn ktorého som nikdy nemal. Najprv som si nebol istý ale potom mi to celé zaklaplo, pánečku, človeče. Nikdy by som si nemyslel že Frederik je vrah. Viete, vraždiť ľudí?! To je niečo celkom iné ako tie psy či kohút. Dúfam, že ho teda nájdete. Hádam len že toto všetko, moja úprimná výpoveď, neurobí zo mňa spolupáchateľa. Ak je to všetko tak, Frederikovi naozaj osoží doživotie vo väznici. Možno väzenie pre psychicky nespôsobilých, ak tu také niečo máte. Nebudem sa ja už preňho viacej trápiť. Keby sa tu ukázal, zdržím ho a hneď vám zavolám. Namôjveru, neukázal sa tu už cez pol roka. Pán detektív? Zdáte sa mi akýsi ospalý. Počúvali ste ma vôbec?” – lúskal doktor Josipovi prstami pred očami.

“Nie, nemyslím si že z vás to všetko .. čo ste mi práve pove..da…li robí spolupách..“ – Josipovi sa plietol jazyk. „Prepáčte. Spolupáchateľa. O vraždách ste predsa nič neve..de..li.“ Josip už teraz naozaj vedel, stihol si ešte uvedomiť, že sa niečo deje. Už sa chystal že sa postaví, ale nohy mu oťaželi. Pozbieral ešte posledných pár síl a opýtal sa. „Ako ste sa s Ras..musse..nom vla..stne spo..znali? Prečo ste ho nikdy nena…nenahlásili? Prečo ste ho kry…kryli? Mali ste predsa svoje úva…úvahy, svo..je podo…po..do..zrenia. Netrápilo vás že ub…ubli…ubližuje zviera…tám? Ste predsa veterinár! Zasvätili ste svoj život pomo…pomoci zviera…ta…zviera..tám! A vôbec, neskôr, keď ste už vede…ve…de…vedeli, tušili, že ubližuje aj ľuďom….” – opýtal sa Josip a akosi dobrovoľne, duša vedela že musí všetko podstúpiť, prehltol aj posledný dúšok kávy. Josip tušil že už neodíde. Nesnažil sa bojovať. Nesnažil sa zachrániť. Poddal sa osudu a niekde vzadu dúfal, veril, že všetko dobre dopadne. Je to ako keď sa človek plný všetkého, plný svetla, chce zrazu vrhnúť do priestoru kde nie je nič len prázdno a temnota. Len preto aby objavil niečo nové. Len preto aby tam zasvietil. Definoval svoju podstatu v prítomnosti ničoty. Zapol svetlá. Lebo len vo tme svetlo vie že svetlom je. Ešte predtým ako sa zvalil na stôl stihol ešte počuť veterinára hovoriť.

“Nenahlásil som ho. Človeče, pánečku, pane. No viete, každý si nesieme svoj vlastný kríž. Človek často sám na sebe pácha krutosti. Vystavil som sa dobrovoľne tejto pevnosti. Pán detektív a boxerista. Viete prečo? Pre tie najobyčajnejšie city, človeče, pane. Láska robí aj z najväčšieho génia idiota a tiež aj z najhlúpejšieho človeka zase ušľachtilú bytosť.” – odpovedal Larsen ale to už sa Josipovi zdalo akoby slová prichádzali z veľkej diaľky. Jeho oči unavili sa, jeho sluchy prestali fungovať. Jeho motorika opadávala a jeho svaly prestali ho poslúchať. Jediné čo ešte videl, predtým než jeho hlava dopadla na stôl, hmlisto, predtým než upadol do hlbokého spánku, bol tieň čiernych šiat. Rasmussen v jeho rehotavom tóne, ktorý pamätal si z terasy Astórie. Aaaach Josip, Josip, tak máme ťa nakoniec až tu u nás doma.

Koniec trinástej časti