Časť dvanásta – záver

Z pohľadu vraha

Josip sa vyzliekol a hodil si studenú sprchu. Stál tam hodnú chvíľu. Nechal si ľadovú vodu stekať od hlavy dolu cez celé telo, a tiež ústami sŕkal životodarnú tekutinu aby sa napil. Obchytkával si brušný tuk a rozmýšľal ako sa ho zbaviť. Chcel by mať ploché brucho a možno aspoň dve tri tehličky. Až keď sa už triasol od zimy a pohľad na jeho scvrknutý penis už išiel mu na nervy, vypol vodu a hodil si cez seba osušku. Ešte chvíľu rozmýšľal nad tým že začne sa tam dolu tiež holiť, ako to dnes robia,  ale potom to odložil ako niečo nepotrebné. Naraňajkoval sa v kľude. Jedol nesmierne pomaly ale chutilo mu. Zjedol aj vypil všetko. Zvlášť vodu hltal ako taký vyprahnutý dromedár. Cítil sa vyčerpaný. Onedlho bežal na záchod. Poznáme dva druhy zvracačov. Tichí a potom tí ktorí grcajú ako zver. Ručia ako jeleň v období ruje. Josip bol ten tichý. Nenávidel sa za ďalšie zlyhanie. Nenávidel sa za to že sa neudržal a potom aj za toho Jacka Danielsa. Jediné čo neľutoval bolo že dobil toho nespratníka. Natiahol si trenky a do rúk vzal noviny. Titulka denníka mala cez celú stranu fotku jeho šialenej tváre. Veď, ako inak. Vyberieme tú najhoršiu, bizár a absurdita sa predáva najlepšie. Jeho tvár ako starý démon, chýbali už len rohy. Ústa roztvorené a v očiach prázdno. Miloval Jelku a za ten úraz mohol ten debil. Prečo by niekto kričal na niekoho kto prechádza hlavnou cestou? Bol to idiot. Debilné ožralecké hovädo. Nenávidel toho chlapa! Neľutoval ho vôbec.

JOSIP ANTUNOVIĆ VYŠETRUJE! STARÉMU Z TOHO VŠETKÉHO ASI PREPLO

Zdá sa, že ani po druhej vražde sa krajina nedostáva k vyriešeniu prípadov! Pýtali sme sa priamo prezidenta polície s ktorým spojili sme sa telefonicky už včera v noci. Dolu krátky rozhovor s Mateom Crnčević.

“Hlavný vyšetrovateľ sa bije s miestnou políciou. Národ je v šoku, sleduje scénu a pritom drží sa doma úzkostlivo svojho stola. Tento človek má vyriešiť prípady hrozných vrážd? Koho ste tam vlastne poslali a čo nám viete povedať k tomu čo sa tam stalo? Je pravda že detektív Josip Antunović mal byť už dávno na dôchodku?”

“Josip je to najlepšie čo v krajine máme. Verím že vrah už bude čoskoro za mrežami. Nikdy neviete ako tieto veľké hlavy operujú. Josip je legenda. Okolnosti sa stále vyšetrujú. Pravdepodobne došlo k hádke medzi miestnou políciou a hlavným vyšetrovateľom.”

“Je nesmierne mrzuté vidieť takéto scény na verejnosti. Nedodáva to práve najlepšiu vizitku orgánom činným v trestnom konaní. Zlé hlasy hovoria že ryba smrdí od hlavy.”

“Média skoro vždy všetko preháňajú. Ste ako bublanina. Vojdete plochý ako platesa ale potom zrazu idete až von z plechu. Mimochodom, moja skvelá manželka pečie fantasticky. Nepredali by ste ani výtlačok keby neboli ste všetci takí prešibaní. O prípadoch budeme vás dôkladne informovať a tu a teraz vám hovorím, rád by som vás ubezpečil, že všetko je v najlepšom poriadku. Vraha dolapíme už čoskoro. Incident s Josipom vyšetríme a okolnosti dozviete sa čoskoro. Zatiaľ, milá pani redaktorka, nepridávajte príliš veľa kvasníc, mohlo by vám to celé vybuchnúť, akokoľvek vieme že to je vlastne to čo majú vaši čitatelia radi.”

Josip si zapol mobilný telefón kde našiel si SMS správy od Matea. 

SMS číslo jedna: Odvolávam ťa z prípadu. Prípad preberá Rijeka. Miestny šéf polície sa volá Karlo Kodrić. 

SMS číslo dva: Máš jedno stretnutie s ním aby si veci odovzdal, inak nič. Letíš do piče. Sklamal si ma!

SMS číslo tri: Odovzdaj veci na oddelení v Záhrebe a padaj na dôchodok. 

SMS číslo štyri: Modli sa aby z toho nebol väčší problém. Sklamal si ma.

SMS číslo päť: Zastav sa u mňa keď vrátiš sa do mesta.

SMS číslo šesť: Josip. Zavolaj mi keď sa zapneš.

Josipovi to bolo už všetko jedno. Tešil sa ako sadne do svojho BMW a pôjde si do Zadaru pre svoju Mariju. Bez akýchkoľvek emócií zavolal Mateovi. Bavili ho, momentálne, viacej čajky tam hore na oblohe a tiež holub na okne ako tento prípad. Tešil sa ako pôjde dnes za Jelou do nemocnice. Chce jej chytiť tu jej malú rúčku a chystá sa ju galantne pobozkať.

“Tak čo je, Mateo, čo chceš?!!” – opýtal sa stroho keď prezident polície zdvihol telefón.

„Josip. Jeblo ti už úplne? Zbláznil si sa?“

„Neviem o čom hovoríš.“

„Prečo si dobil toho policajta?“

Je to ko*ot. Ožralec a úchylák ktorý spôsobil mojej kolegyni úraz. Obmedzil ma tým na službe.“

„Josip, priateľ môj. Toto nás môže stáť kariéru. Povedz mi, čo vlastne máš.“

„Nemám nič. Vrah stále na slobode. Veselo si behá po Opatiji a vysmieva sa nám do kamery.“

„Josip, si za to zodpovedný. Potrebujem ťa. Potrebujem, aby si prestal mlátiť miestnych policajtov a začal seriózne vyšetrovať.“

„Som na dôchodku. To ty si ma povolal naspäť. Pamätáš? Bez prezidenta polície sa nikdy nič nestane. Máš dôkazy o tom že som ti vtedy volal? Moja kariéra skončila odchodom od polície. Nemôžem za to že si tam vtedy nikoho nemal. Mateo, ozaj, čo budeš teraz robiť s týmto vraždiacim psychopatom?“

„Josip. Na Boha ťa prosím, prestaň. Veď sme priatelia. Pamätáš keď dal som ti povolenie na to aby prenajal si tú drahú jachtu? Talianom nebolo vtedy všetko jedno. Pamätáš ako držali sme vtedy spolu?“

„Pamätáš ako zlomil som si vtedy nohu?“

„Josip, prosím ťa. Viem že si génius, ale teraz horí mi riť. Čo máš? Sľubuješ že všetko povieš Karlovi? Odovzdáš prácu?“

„Nahrávaš náš hovor? Je to kvôli ministerstvu?“

„Nie, akoby si si mohol myslieť..“

„Nahrávaš náš hovor?“ – opýtal sa Josip znovu a hneď potom mu Mateo položil.

SMS číslo sedem: Si oficiálne odvolaný z prípadu. Okamžite sa dostav na prezídium. Strčím tvoju riť za mreže za ohrozenie verejnej bezpečnosti.

Josip sa schuti zasmial. Mal svoj plán. Aj napriek tomu že mu ešte stále bolo trochu nevoľno, cítil sa akoby sa preňho začínal nejaký extra svieži deň. Všetko pôjde ako po masle. Obliekol sa a vybehol von z izby. Dokonca sa ešte vrátil aby si dal na seba voňavku. Zišiel dolu do haly kde hralo argentínske tango. Starká akurát odkladala z veľkého jedálenského stola. Povyťahoval rolety a slnko zalialo veľkú halu. Chytil ju za starú vykrivenú ruku a poklonil sa. Zvŕtal starkú akoby nebolo zajtrajška a potom ju znovu tak pekne pobozkal na líce. Usmial sa pri dverách a odišiel do mesta.

„Dobrý deň, slečna.“ – pozdravil sa v lekárni a stále ešte inšpirovaný rezkým tangom dokonca urobil aj smiešny tanečný krok. Mladej lekárničke to vyrobilo na tvári úsmev.

SMS číslo osem: Akoby si si mohol myslieť že nás nahrávam? Tak ma poznáš?

„Slečna, vedeli by ste mi povedať…Ach, prepáčte, tu je legitimácia. Josip Antunović, kriminálka Záhreb. Vedeli by ste mi povedať, čo je toto za liek.“

SMS číslo deväť: Si naspäť v prípade. Ignoruj čo som povedal. Verím ti. Dostaň toho parchanta.

Josip sa zase tak schuti zasmial a odpísal len prostredníctvom smajlíka 🙂

Ani vôbec nerozmýšľal o tom že by prípad nechal alebo že je naozaj odvolaný. Matea už poznal. Vedel že panikári pretože ide aj o jeho reputáciu a tiež ministerstvo naňho tlačí kvôli verejnej mienke. Josip vedel že mu Mateo bezhranične verí.

SMS číslo desať: 🙂

Lekárnička chvíľu hľadala v abecednom zozname. „Vyzerá, že je to Stilnox. Je to veľmi silné hypnotikum a sedatívum ktoré sa používa na liečbu nespavosti. Je to liek na predpis.“

„Myslíte si že je chuťovo rozoznateľný, ak je napríklad vhodený do nápoja?“

„Určite áno. Ide tu o zolpidem tartrate. Je to horká pilulka.“

„Horkosť sa však môže stratiť ak by bola tabletka vhodená do silného alkoholu alebo miešaného nápoja či kávy?“

„Myslím, že nie úplne ale môže zoslabnúť.“

„Je v tekutine rýchlo rozpustiteľný a nezanecháva povlak alebo sediment?“

„To vám neviem povedať.“

„Mohli by sme to vyskúšať ale rozumiem že liek sa vydáva jedine cez predpis. Možno máte nejakú vzorku?“

„Nie, pán Antunović, nemáme tu žiadnu vzorku. Budete musieť mať predpis. Odporučila by som vám zájsť k MUDr. Jovanović. Je to psychiater, má ambulanciu v Rijeke. Je to jediný psychiater v okolí. Ak nemáte problémy so spaním vám ale liek asi len tak nepredpíše. Jedine že budete mať akési špeciálne povolenie od polície, hádam, že by mohol… Počkajte! Vy ste ten detektív zo Záhrebu. Dnes ráno som o vás čítala, vyšetrujete tie vraždy. Ja hlupaňa! Načisto som zo štúdií ochromela. Mozog, prázdna hlava. Veľa učiva, ale to je jedno. Farmaceutické štúdium je živé peklo! Ježiš, tak to sme vám vďačný!“ – vyletelo z nej a na tvári mala zrazu široký úsmev.

„Za čo, slečna. Veď ešte nie je nič hotové.“

„No že konečne niekto dobil toho idiota. Chodí tu po meste ako šerif z nejakej westernovky. Myslí si že mu to tu patrí. Nenávidíme ho. Je to chlipný úlisný pes. Ľudia ho tu nemajú radi. Viete o tom že minulý rok znásilnil dievča? A prešlo mu to!!! Dá vám pokutu za puklinku v čelnom a potom sa ožere v miestnom bare. Toľko chlapov mu už chcelo jednu naj*bať, ale báli sa lebo má protekciu. Nuž, ale až vám sa to skutočne podarilo. Je to hanba mesta a podvodník. Robí s miestnou tlupou drogy. Kokaín. Ale nič som vám nepovedala. Jeho mater si z toho postavila na Istrii dom. Vedeli by ste ho dať dole?“ – premenila sa zrazu táto distingvovaná vzdelaná slečna na miestnu prostorekú bojovníčku za poriadok.

„Ďakujem, slečna, ste veľmi milá. Výborné informácie. Vskutku výborné. Pozrieme sa na to. Samozrejme vašu výpoveď si nechám len pre seba. Nebudete nijako ohrozená, nebojte sa. Poznám sa s prezidentom. Tento váš nespratník tu pravdepodobne už skončil. Vedeli by ste mi dať zoznam všetkých výdajov na tento liek? Mená pacientov?“

„Nie, to bohužiaľ nemôžem. Budete zrejme potrebovať špeciálne povolenie. Tu, nech sa páči, je kontakt na náš manažment. Ak sa s nimi dohodnete a oficiálny príkaz príde zhora, môžeme vám vytlačiť zoznam.“

„Ďakujem. Ešte posledná otázka. Aký rýchly je nástup účinku lieku?“

„Je to pomerne silné sedatívum. V závislosti od podaného množstva sa do desiatich minút po požití môžete cítiť veľmi ospalý.“

„Ovplyvňuje alkohol nejakým spôsobom tento účinok?“

„Alkohol účinky lieku ešte zvyšuje. Liek spomaľuje mozgové funkcie a ovplyvňuje okrem iných aj spánkový neurotransmiter. Ovplyvňuje vnímanie aj pamäť. Laicky povedané vypne vás ako keď sa zhasne svetlo. Je to liek určený na chronickú nespavosť, takže, povedzme, ak si zoberiete dve tabletky naraz, zaspíte veľmi tvrdo a to až na desať hodín.“

„Ešte raz ďakujem a dovidenia.“ – povedal a chystal sa odísť.

„Počkajte. Tu, vybrala som jedno pláto. Budem to neskôr reklamovať dodávateľovi ako chybný kus. Nič som vám nedala. Buďte opatrný, nie že ich pojete v rámci akéhosi vyšetrovacieho testu alebo čo. No a zájdite si k MUDr. Jovanović. Dá vám všetky informácie o pacientoch ktorí užívajú tieto lieky. Bude to tak rýchlejšie ako získavať povolenia, nie? Ja som taká šťastná!“ – vyskočila spoza pultu a bozkala Josipa na líce.

Josip nemohol uveriť čo sa práve stalo. Boh vládne mysterióznym spôsobom ale nakoniec vždy na našu priazeň. Sadol do taxíka a dal sa odviezť do vedľajšieho mesta Rijeka. Najprv chcel zájsť za Jelou do nemocnice. V aute mu zvonil telefón. Akési neznáme číslo.

„Josip Antunović. Hovorte!“ – ozval sa stroho.

„Hola, Hola, starký. Tak ako ide vyšetrovanie? Vymenili ste profesiu za pouličný box?“ – smial sa do telefónu schuti a hlasne pán koroner. „Toho policajta nemá nikto rád. Ľudia v meste budú radi. Možno aj postavia vám sochu. Hahaha. Budete hneď vedľa dievčaťa s čajkou tam na tej skale v tom mori. Hahaha. Mám pre vás výsledky. Expresná zásielka len pre vás, pretože vás mám rád. Inak by som si dal na čas. Obete definitívne spali keď ich podrezal. V krvi som našiel nesmierne množstvo zvyškov po barbiturátoch, konkrétne zolpidem tartrate. Vrah sa uistil že obete tvrdo spia predtým než ich podrezal.“

„Ďakujem Dario. Ďakujem za všetku vašu pomoc. Zdá sa že do cesty poslal mi vás sám Boh.“

„Boh? Ach, prosím vás, s týmto na mňa nechoďte. Keby existoval nejaký Boh, nebolo by na svete toľko nešťastia a smrti. Tak, dovidenia a ozvem sa ešte s finálnou správou.“

„Počkajte ešte chvíľu prosím, Dario. Myslíte si že Stilnox zanecháva v tekutine povlak alebo sediment?“

„Prečo vás to zaujíma. Dva páry už naleteli, naletí aj tretí. Zdržujete sa nepodstatnými informáciami. Nie. Rozpúšťa sa takmer neviditeľne. Jediné čo môže plávať v nápoji je vrchná vrstva lieku. Akási biela glazúra ktorá obaľuje liečivo. Ale aj tá sa často dobre rozpustí. Museli by ste mať podozrievavé oko aby ste zbadali že vám čosi také pláva v pohári. Záleží aj od druhu nápoja či tekutiny.“

Jela tam ležala s nohou vyvesenou hore. Ruka v sadre a hlava v obväze. Josipovi sa chcelo plakať aj keď ona sa usmievala hneď ako ho zbadala medzi dverami.

„Jelka. Jeluška moja. Ako sa cítiš?“ – opýtal sa ustarane, kľakol si a bozkal jej ruku.

„Trochu otupená od liekov, pripútaná na lôžku a trochu mrzutá lebo nemôžem nič robiť, nemôžem vám pomôcť, môj drahý Josip.“

Josip jej všetko vyrozprával a Jelka bola naňho nesmierne hrdá. Cítila sa trochu ako piate koleso u voza ale Josip ju uistil že spravila dosť len tým že ho sem doviezla. Ľutoval že im nevyšla večera a prisľúbil jej že si to vynahradia. Josip jej potom ešte chvíľku bozkával ruku a plakal jej do dlane, pretože mu to bolo všetko tak ľúto, ale potom mu povedala že sa správa horšie ako zaľúbená tínedžerka a tak prestal. Rozlúčili sa a Josip sa pobral na miestnu polikliniku k MUDr. Jovanović. Na chodbe sedel len jeden pacient a v čakárni nebolo nikoho. Zdalo sa že Stredomorie si s úzkostnými poruchami netyká. Josip zaklopal a chvíľu čakal. Otvoril mu starší muž, asi tak v jeho veku. Bol to pribratejší pán ktorý si farbil vlasy na hnedo. Josip tušil že bude excentrický. Veď napokon, je to psychiater. Isto iste má profesionálnu deformáciu. Mal hnedé oči a pestoval si briadku ktorú si tiež farbil na hnedo. Josipa to odpudzovalo. Prechádzal si rukou po nej, hladil si ju, akoby hladkal capa alebo kozu.

„Ako vám môžem pomôcť?“ – opýtal sa.

„Dobrý deň. Josip Antunović. Kriminálka Záhreb. Môžem ísť na chvíľu dnu? Mám pre vás zopár otázok.“

„Ja s tým deckom nemám nič spoločné! Už mi idete všetci na nervy. Dajte mi, preboha pokoj!!!!“ – začal sa rozčuľovať.

„Ukľudnite sa pán doktor. O akom decku to hovoríte? Som tu za účelom vyšetrovania vrážd ktoré sa udiali v Opatiji.“

„Ach, samozrejme, vy ste ten kompulzívny boxer. Čítal som o vás dnes ráno. No to mi je len návšteva! Aká pocta! To sa mi uľavilo. Prosím, poďte. Sadnite si tam. Dáte si kávu?“ – povedal a z tváre pomaly aj vytratilo sa mu rozrušenie a červeň.

„Áno, privítal by som šálku dobrej kávy. Ďakujem.“

Doktor odišiel k malému presovaru kde položil malú šálku a stisol gombík.

„Ani vám nedokážem vypovedať, aký som už z toho unavený. Najprv sem prišla ako taká múmia. Pomáhal som jej celé tie roky. Áno, netvrdím, zblížili sme sa ale vždy som si aj tak udržoval zdravý odstup. Hovorím to už desiaty krát. Bola to slobodná matka s finančnými problémami a ten jej parchant… ach bože, musím sa ukľudniť. Vadilo by vám ak si na chvíľu odbehnem?“

„Nie, samozrejme, vôbec nie. Ale, o čom to vlastne hovoríte, pán doktor?“

Doktor sa na chvíľu stratil vo vedľajšej miestnosti kde vylúskal zopár Xanaxov. Vrátil sa ako znovuzrodený hoci tabletka ešte určite nemohla zaúčinkovať. Mal to ako placebo. Pokračoval vo svojom príbehu. Zdalo sa, že Josip je zrazu terapeut a lekár a pán doktor je vlastne jeho pacient. Bolo to nanajvýš komické. Museli to byť zbytky traumy, ktorú pán doktor zažil.

“Tvrdil, že má depresie. Hovoril som mu že z toho vyrastie a poradil som mu aby začal intenzívne športovať. Najprv chodila len ona. Potom priniesla aj syna. Boli to predsa len dve trosky, ale keď ja mám takú tú lekársku povinnosť, viete, prísahu!!! Prísahu predsa. Čert aby ich vzal. Keby som len vedel… Chcel som im dobre. Matka sa dala ako tak do poriadku, ale ten fagan mi začal po večeroch zvoniť u mňa doma. Dožadoval sa predpisu na anxiolytiká a tvrdil že má samovražedné myšlienky. Nastavil som ho na nula polku. Nič z toho nepotreboval, pravdepodobne len rozdával alebo aj predával lieky svojím kamarátom. Robil som to všetko pre ňu. Taká fajná žena. Len trochu nešťastná. Zlatá, vskutku, anjel. Prosila ma aby som bol ku nemu milý. No, a potom je tam jeden z tých večerov kedy u mňa znovu zvoní. Hrá to na zúfalca, chce sa zabiť. Pozval som ho k sebe hore a uvaril mu mätový čaj. Mal som vedieť že robím chybu. Popíjal som červené vínko, mám rád dať si zo dva tri deci, a sledoval som svoj obľúbený seriál. Mám rád telenovely. Zbožňujem keď naťahujú dej. No, ale teda, späť k parchantovi. Sadol si do kresla a začal rumázgať že ho vystrašili myšlienky  na smrť. Zničil mi celý večer, bastard jeden ničotný, a potom ako som si odbehol na záchod mi vylúskal do vína akési tabletky. Musel to byť Zopiclon. Som lekár, viem o liekoch svoje.  Neviem presne čo sa stalo ale keď som sa vrátil a sadol si naspäť k seriálu a začal sŕkať víno, po pár minútach som začal odchádzať. Bojoval som s tým, ale premohlo ma. Vedel som že niečo nie je v poriadku. Išiel som ešte že napijem sa poriadne vody. Tušil som že má v tom parchant prsty. Niečo chystal, hajzel jeden, zničil mi reputáciu aj celý život. Ráno som sa zobudil vo svojej posteli v spálni. Bol som nahý a vedľa mňa ležal nahý štrnásťročný fagan. Robil sa že spí. Ten chlapec nepatrí na psychiatriu. Ten chlapec patrí do väzenia alebo, ešte lepšie, rovno do pekla. Obrátil sa ku mne a s úškrnom diabla povedal. Pán doktor, cítim sa ako zdrogovaný. Čo sa stalo? Dali ste mi niečo do mätového čaju?  Bolí ma konečník a, preboha, odkiaľ sa tu zobrala táto krv? Ja hľadal som u vás pomoc a vy ste ma na miesto toho znásilnili?! No, čo vám poviem. Začal ma vydierať a ja nevedel som ako z toho celého von. Vedel som že je to zlý génius. Satanovo decko! Nevedel som však ako to celé spravil. Predpisoval som mu tabletky, pretože to bol jeho zámer. Predával ich kade tade. Jeho matke som nemohol nič povedať. Bol som z toho celého úplne zablokovaný. A potom, jedného dňa, našiel som pri upratovaní pod posteľou malý nôž. Používam ho na zemiaky. Bola na ňom zaschnutá krv. Všetko mi to zrazu v hlave klaplo. Bol som taký šťastný!!! Obrátil som sa na políciu a predstavte si, všetko sa to dobre skončilo. Nikdy som neveril že sa z toho môžem dostať. Polícia mi vravela že prísť som mal ihneď. Aj bez dôkazu! Predpisoval by som mu tabletky hádam až dodnes. Vďaka Bohu! Rok dlhé vyšetrovanie a dva roky terapie u kolegu. Ten bastard ma zdrogoval a odvliekol do spálne kde ma povyzliekal donaha a potom aj seba. Do konečníka si zarezal nožom a krv dôkladne roztrel na obliečkach. Potom už len vyčkal do rána. Zabudol však v tej mladej sprostej hlave, fagan, bastard a hajzeľ jeden, že  hodil nôž len tak pod posteľ. Boh je s nami, pán detektív, je s nami stále. Rodina sa od hanby odsťahovala z mesta. Boli toho plné noviny.” – zakončil doktor svoj príbeh a zrejme aj za pomoci Xanaxu začal sa strojene usmievať. Ako robot ktorému zasekla sa sánka. Josip tam chvíľu len tak sedel. Tento príbeh naozaj potvrdzoval prítomnosť vplyvu “zhora”. Veci sú iba veci čo sa dejú ale niekde tam hore na nás niekto dáva pozor. Už veľakrát sa mu to takto potvrdilo. Tam na jachte a či tu v Opatiji. Josip začal veriť, začal veriť viac.

“To mi je ľúto, pán doktor, čo ste prežili. Muselo to byť traumatizujúce. Ale poďme, ak vám nevadí, k môjmu prípadu.” – povedal Josip a vypil šálku kávy na jeden glg.

“Ako iste viete, vyčíňa nám tu vrah. Nechcem vám jatriť rany, ale používa Stilnox aby uspal svoje obete, ktoré potom zavraždí.”

“Boha! Stilnox uspí aj koňa!” – prerušil ho lekár a na tvári stále mal ten zaseknutý úsmev.

“Čo od vás potrebujem..” – pokračoval Josip a snažil sa neprepadnúť náhlemu smiechu. Tento lekár bol mimo.  Ako len môže vôbec ešte vedieť niekoho liečiť. Pravdepodobne len predpisuje pilulky akoby to boli Skittles či M&Ms. Mali by mu odňať licenciu, ale zas, je to jediný psychiater v okolí. “… je, aby ste sa mi pozreli na zoznam vašich pacientov, ktorým predpísali ste tento liek.” Lekár sa posadil za počítač, poznamenal že je nový a že má aj nový monitor, a potom dačo poslal do tlačiarne.

“Tu je celý zoznam mojich pacientov za posledný rok. Máte tam diagnózy aj to čo práve užívajú. Milujem technológie, pán detektív, pamätáte si keď museli sme sa hrabať celý deň v papieroch?” – povedal nadšene a zasekol sa znovu v úsmeve. Josip si prezrel zoznam. Bol pomerne krátky. Zatiaľ nič neobyčajné. Samí Chorváti s depresiou alebo aj psychotickí pacienti. A potom to prišlo. Ako veľký tresk. Na zozname našiel meno Lars Frederiksen. To je predsa Dán!!! Bližšie nešpecifikovaná porucha osobnosti. Medikácia: Stilnox, Zyprexa.

„Pán doktor!“ – odsekol ho Josip ako keď utne.

„Ano, pán detektív?“

„Viete mi povedať čosi o tomto pacientovi?“ – opýtal sa a prstom ukazoval na meno pacienta.

„Aaaach, samozrejme. Lars. Divoká žienka. Myslí si že narodiť sa mal ako žena. Rodičia mu to vraj celý život vyčítali, že narodil sa ako chlapec, kým oni čakali dievčatko. Neznesie hluk a má problém s tým keď sa niekto okolo neho háda. Najprv som si myslel že je to len typická neuróza ale potom som zistil že hlboko v jeho poškodenej osobnosti nachádzajú sa ďaleko závažnejšie veci. Hranične psychotická myseľ, porucha identity, ale bez rizika ubližovania sebe alebo iným. Je to zlatíčko! Rodičia vraj boli hrozní. Nie je odtiaľto. Žije tu vraj už ale skoro päť rokov. Severan čo hľadal teplo domova, povedal mi raz. Chodí ku mne už tri roky. Javí sa dobre, terapia mu vraj pomáha, teda aspoň tak tvrdí. Je to Dán, ako iste všimli ste si vašim pozorným okom. Dáni sú šialenci. Prepáčte, ak tak poviem. Ako môže niekto žiť bez slnka. Šero vymylo im emócie aj mozgy. Prvý rok sme síce riešili sebapoškodzovanie, trhal si zaživa nechty a driapal sa drôtom, bláznivé, ja viem, ale potom sme ho dali trošku do poriadku. Stilnox berie na tony. Vraj ho to drží na uzde či čo. Nemôže spávať. Satan je vtedy v klietke, povedal. Robí si často srandu. Naozaj, občas ani nie je vidieť že bol by to psychotik. Nebezpečný nie je vôbec, to vám zaručujem. Je to rozumný, inteligentný muž. Rád občas príde oblečený ako žena a nosí parochne. Naučili sme sa to tu prehliadať. Čokoľvek ich robí šťastnými je u nás fajn. Bez sexuálnych deviácií. Dnes už len stredne závažná porucha osobnosti, problémy so spánkom a depresie. Tak viete, ak mi pacient povie že je spokojný, ja som spokojný tiež. Predpíšem čokoľvek ak to teda naozaj funguje. U Larsa je to zrejme tak. Som vlastne hrdý na náš progres. Myslím, že dal som ho do poriadku. Minule sa ma zo srandy opýtal či neviem zohnať skalpel, lebo že má chuť zabiť. Toľko sme sa vtedy nasmiali. Ako som už povedal, je to zlatíčko. Príjemný cudzinec a skvelý pacient. Hovorí plynule po chorvátsky. Ako som už povedal, je to zlatíčko!“

Takže odtiaľ tie škrabance na pleci, pomyslel si Josip a tiež spomenul si že nechty mal umelé. Neprirodzene dlhé plastové drápy si pamätal z terasy. Takže Rasmussen opustil domov na falošné doklady. To je dôvod prečo nikto o ňom doma nič nevedel. Dánska kriminálka ho hľadala márne. Zmenil si meno. Nevedno ako sa mu to však podarilo. Dáni sú na papiere docela prísny. To si Josip pamätal ešte zo svojej adventúry do Grónska keď zastavil sa aj na pár dní v Kodani. Dobre že ho tam nevyzliekli donaha. Cestovný pas obzerali hodinu kým konečne mohol ísť s Marijou obzerať veľryby. Chorvátsko sa stalo členom EU len teraz v Júli. Ak tu žije už päť rokov, musel mať teda riadne víza. Ako je možné že celé tie roky nevraždil. Lars Frederiksen, teda vlastne Rasmussen bude teda ťažký oriešok. Čo ak to vôbec nie je vrah? Čo ak je Lars slušný človek? Čo ak hľadáme Rasmussena? Nepravdepodobné! Príliš veľa súvislostí, pomyslel si Josip.

„Zlatíčko vravíte?“ – opýtal sa Josip začudovane. „A pýtal sa vás na skalpel?“ Malé pobavenie nad lekárom zračilo sa mu v kútiku úst. Situácia však bola vážna, Josip sa musel sústrediť. „Má Lars pomerne širokú medzierku medzi zubami? Hore medzi jednotkami?“ – opýtal sa ho Josip zrazu tváriac sa smrteľne vážne.

„No tak, teda, pán detektív! To ste ma teraz dostali. Kto by si také niečo do pamäti ukladal. Nepamätám si. Neviem. Nie som zubár, preboha, nepozerám pacientom na zuby.“ – odpovedal doktor prekvapene.

„Prepáčte. Hovorili ste že ste sa spolu vždy veľa nasmiali. Myslel som si, že pamätať by ste si mohli takú širokú medzeru medzi jednotkami…Nemá ju veľa ľudí.“

„Nie, prepáčte. Nepamätám si.“

„Kedy tu bol Lars naposledy?“

„A viete, to je čudné. Teraz keď sa pýtate. Možno preto si už nepamätám jeho úsmev. Nebol tu už skoro pol roka a to predtým chodil pravidelne každý mesiac. Pár krát preložil termín a potom sa už neozval. Naposledy ale dal si predpísať, počkajte, pozriem do karty. Až 5 balení Stilnoxu, pretože tvrdil že bude dlhšie odcestovaný. Tak hádam je ešte stále na cestách. Hádam sa tam len na niekoho usmieva.“ – reagoval doktor pobavene.

„Vydajte mi prosím jeho kartu. Chcem vidieť všetky záznamy. Prinesiem vám ju o pár dní.“

„Samozrejme, pán detektív, tu je. Nech sa páči. Kam už idete, nedáte si ešte kávu?“ – kričal za Josipom ktorý náhle opustil ordináciu a pobral sa do vily čítať si tento temný chorobopis.

V taxíku znovu zvonil Josipovi telefón. Ach, to je Marija! “Moja milovaná Marija!” – povedal nahlas, až tak že naľakal taxikára. Jeho zaspatá hlava poskočila a slnečné okuliare skoro spadli mu z nosa a prestal sa za volantom konečne hrbiť. 

“Josip! Ty si sa už načisto zbláznil! Musíš mi naozaj všade robiť iba hanbu? Si vo všetkých denníkoch. Hovorí o tebe celý Zadar! Miestny pijú v baroch a zabávajú sa na tvojej fotke. Všetci ťa tu volajú boxerista. Do pekla, Josip, čo je to s tebou? Deti sa o teba boja! Povedali mi aby som zavolala Mateovi aby ťa odvolal z prípadu. Čo to vôbec bol za nápad. Vrátiť sa do práce. Josip toto nie je prípad pre teba!!! Vraj nie si fit, neviem čo tým deti mysleli, ale myslím že majú pravdu. Ohrozuješ seba, svoje zdravie, aj životy ostatných. Josip, prosím ťa na naše manželstvo, nechaj to tam všetko tak. Prečo si vždy taký posadnutý nejakým prípadom. Je to preto že bolo ich tak málo? Josip, nemusíš si už nič dokazovať. Niekto iný zoberie to za teba. Vráť sa nám domov. Živý a zdravý, Josip, prosím ťa.” – bedákala Marija a potom srdcervúco vzlykala.

“Marija! Drahá Marija! Holubička moja. Tak rád ťa znovu počujem. Kedy prídeš domov? Neviem sa ťa už dočkať. Možno, bolo by treba už aj poliať kvety. Vieš, nie som teraz tam, viem že ich máš rada. Tak, len že aby nevyschli, vieš? Mám tu ešte nejakú prácu ale hneď potom prídem naspäť do Záhrebu a pôjdeme spolu na dlhú, dlhočiznú, dovolenku. Zoberieme aj deti, čo povieš? Sľubujem! Pôjdeme znovu do Grónska a zastavíme sa aj v Kodani. Tak ako predtým, čo povieš? Páčilo sa ti tam vtedy. Pamätám si, že veľmi. Ľúbim ťa, pozdrav deti. Zavolám ti neskôr.”

Josip bol tvrdohlavá palica. Nič ho už teraz nemohlo zastaviť. Pracovné zlyhanie vo svojom živote nepoznal a ani ho nechcel spoznať. Bol odhodlaný prípad vyriešiť. Ešte kým vystúpil pri starej vile mu píplo zopár SMS.

1 SMS od Matea: Volala mi Marija. Má o teba starosť. Povedal som jej že preháňa a že si v najlepšom poriadku.

2 SMS od Matea: Ženské! Haha. Naozaj sa netráp, Josip. Povedal som jej aby sa netrápila a že si v najlepšej forme a že čoskoro budeme oslavovať.

3 SMS od Matea: Josip, si v poriadku? Máš niečo. Budeme už čoskoro oslavovať?

Josip: Som tesne za ním. Mateo, som mu za pätami. Mám jeho chorobopis, jeho bydlisko aj plán ako ho nachytať.

4 SMS od Matea: Si borec! Milujem ťa. Vedel si že existuje online porno? Je to senzačné!!! Určite sa skús pozrieť. Pamätáš si keď pod posteľou schovávali sme si tie trápne polepené magazíny?

5 SMS od Matea: Chorobopis?

Josip: Mateo, netráp sa. Maximálne do týždňa je po ňom.

6 SMS od Matea: Dúfam že zobral si si zbraň? Nie ako tam na jachte že museli ti ju narýchlo doniesť?

Josip: Zbraň mám

7 SMS od Matea: 🙂

V dome bolo ticho. Zdalo sa že starká si vybehla na nákupy. Žiadny iný hostia. Aká pohoda! Josip sa posadil do veľkého pohodlného kresla v hale. Miestnosť bola stále tak prenádherne zaliata slnkom ale slniečko sa už pomaly otáčalo na opačnú stranu domu. Starká neprotestovala proti Josipovim vylepšeniam. Žalúzie boli stále vytiahnuté. Možno rada bola za Josipa a tak nevadilo jej už ani to ostré slnko. Ľudia zvyknú meniť svoje každodenné kódy ak do cesty znenazdajky vbehne im nový program. V starom gramofóne v rohu sa ešte stále krútila platňa argentínskeho tanga. Nevypínal sa automaticky. Ihla chodila dokola poslednej dráhy. Josip sa postavil a vypol gramofón. Potreboval teraz toto hrobové ticho. Na veľké piáno padal prach, palmy sa očividne tešili slnku a na jeho veľkú radosť všimol si že za oknom si ho znovu premeriava ten hrdzavý holub. Hm, museli ho kŕmiť, alebo čo, keď má sa tak blízko k ľuďom. Josip vyzrel z okna. Výhľad bol dychberúci. Šíre more tam ďaleko ale ešte predtým všetka tá zeleň ktorá kaskádovito padala dolu k mestu. Videl kúsok hotela Lungomare. Choďte na vašu horu Mordor, Josip, možno na niečo prídete, premietal si po svojom Jelkine slová. Zrazu mal pocit že musí jej zavolať. Odolal. Nebude ako tá zaľúbená tínedžerka. A navyše, má tu strašne veľa práce. Otvoril chorobopis a začítal sa do prvého listu.

PRÍJEM PACIENTA

Posúdenie psychiatrického pacienta pri príjme

Meno a priezvisko :  Lars Frederiksen    Bydlisko: Stubište Ivana Zavidića 3, 51410, Opatija, Croatia

Dátum narodenia: 23.12.1966 Vek: 44

Oddelenie : Ambulatná psychiatria. Krešimirova ul. 42, 51000 Rijeka

Dátum vyšetrenia: 30.11.2010

Orientačná diagnóza :  F21 – schizotypová  Spracoval(a) : MUDr. Jovanović

I.Úvod : Lars Frederiksen, číslo OP 569874513, Štátna príslušnosť: Dánsko. V krajine na pracovné víza. Poistený v Chorvátsku prostredníctvom HZZO. Pacient prišiel do ordinácie bez odporúčania. Hovorí skoro plynulou chorvátštinou. Býva u „známeho“ ktorý „lieči zvieratá“

II.Osobná anamnéza : Žiadne vážnejšie detské choroby, úrazy, operácie, bezvedomie, záchvaty, kŕče, predchadzajúce hospitalizácie, žiadny predchadzajúci styk s psychiatriou. Návykové látky: Spotreba alkoholu ( 0 dielov za deň, žiadna pravidelnosť, miera tolerancie neznáma – alkohol nepije, strata kontroly alebo problémy súvisiace s alkoholom žiadne. Občas si dá „whisky“ .. „raz za rok“) žiadne zmeny osobnosti v súvislosti s alkoholom. Lieky (momentálne neberie ale má problémy so spánkom, ako dieťaťu mu „matka podávala“ „tabletky na spanie“ III.Rodinná anamnéza: Ťažký výskyt alkoholizmu u otca. „pil ako Dán“ Samovraždy, psychické alebo neurologické ochorenia v rodine – „asi ano“. Zdravotný stav rodičov – „neviem, sú mŕtvi, tak asi dobrý“ Súrodenci – „žiadny“. Dôvody úmrtia: „rodičia spáchali samovraždu“ Vzťahy v rodine: Utiekol z domu po tej samovražde „bol som ešte len chlapec“ „krajina sa ale o mňa postarala“ „milujem Dánsko“ „nemôžem tam však žiť“ Tu prišiel „iba nedávno“ cez „známeho, ktorý ho ubytoval“ a ktorému pomáha „ošetrovať zvieratá“ . IV.Súčasné ochorenie (súčasný stav): Ako to všetko začalo, aké  máte problémy? „Nemôžem spávať. Trhám si nechty za živa. Používam k tomu „nástroje“ ..keď si ubližujem mám pocit že žijem. Občas sa týram ostrým drôtom alebo ihlou. Ťahám si to po koži a bdiem v živej bolesti. Pohľad na krv ma vzrušuje. Nie však sexuálne. Mám len pocit že vtedy žijem. Ak tečie krv, tečiem aj ja. Tečie život. Neviem či ma rozumiete.“ Ako Vám môžeme pomôcť? „Bojím sa že raz vykrvácam. Bojím sa sám seba. Potrebujem pomoc.“ Máte teda pocity úzkosti a strachu, zmeny nálad, poruchy myslenia? „Mal som byť dievčatko. Dievčatko. Keď vtedy prišiel otec s nožom že mi odreže pipík… Bolo tam veľa krvi, zarezal mi do semeníkov. Matka ma obránila. Mama nebola zlá. Bola nešťastná. Zobrala si za muža fešáka s prázdnou hlavou, pán doktor. Alkoholika!!! Rany sa zahojili ale bolo tam vždy okolo toho tak veľa hluku. Otec pil, pil, pil a potom znovu pil. Bili sa a hádali. Susedom to vadilo. Hádam že aj polícia to tak uzavrela, nepamätám si, ušiel som z domu.. Že zavraždení boli niekým odvedľa. Ja si myslím, napriek všetkému, že bola to samovražda. Bolo tam tak veľa hluku, pán doktor, tak veľa kriku. Krik, krik, krik a zvada a potom bitka a potom všade fľaše od whisky a dom smrdel večne, smrdel od alkoholu a od whisky. Som rád že sú mŕtvi. Smrť je k týmto krikľúňom milosrdná. Smrť dá im pokoj, smrť spojí ich zase v ich láske. Sused bol rýchly. Podrezal ich v spánku. Netrpeli, pán doktor, netrpeli. Potichučky vykrvácali. Bojím sa že niekoho zabijem.“

V.Celkový výzor: Mierne pribratý muž, vyzerá trochu mladšie na svoj vek. Potí sa a kýve z boku na bok. Vyzerá veľmi rozrušený. Má prefarbené vlasy peroxidom. Zdá sa že na mihalniciach má špirálu a pery sú viac červené, akoby natreté jemným rúžom. Nechty na rukách dorastené po vytrhávaní ale na ukazováku a malíčku stále chýba necht. Rany ma ošetrené a zalepené. Na ramene a zápästí škrabance. Hoja sa dobre, na ľavom zápästí obväz. Páchne po whisky, stav aj výzor veľmi zanedbaný. Chrup zanedbaný. Viditeľný kaz hore medzi jednotkami. Stav výživy sa zdá byť normálny. Stravu príjma pravidelne. Má rád ryby. Nie je v nich vraj žiadna krv. Motorika premenlivá ( má tras rúk a spomalenie tempa ). Výraz tváre miestami zádumčivý a naraz výrazne teatrálny a živý. Gestikuluje. Páchne potom. Oblečenie už dlho nie je prané. Nohavice sú od zaschnutej krvi. Bledá košeľa pod pazuchami výrazne prepotená až žltá. Plače a vzlyká ale potom sa odmlčí a nad niečím tuho rozmýšľa.

VI.Psychická oblasť: Vedomie: Lucídny, miestami odíde, eventuálne podráždený a s prosbou o rýchlu pomoc. Znížená schopnosť vnímania okolitej reality avšak pozná dátum, čas, orientovaný pomerne dobre. Zmeny kvality vo vnímaní. Je zmätený ale potom sa vracia rýchlo k udalostiam a prúdu vecí. Pozornosť : Schopnosť sústrediť sa na otázky ovplyvnená súčasným stavom Orientácia Premenlivá Pamäť:  dlhodobá výborne– významné životné udalosti  si pamätá a  krátkodobá – čo ste robili včera odpovie „to čo vždy“ Učenie: Pacient zvláda nové veci pomerne dobre. Je to vraj učeň „veterinár“ Vnímanie: ilúzie, pseudoilúzie ale žiadne halucinácie Myslenie : Vie vysvetliť ľudové príslovie, obsahovo mierne nevýrazný kvôli tomu že nehovorí vo svojom natívnom jazyku. Premýšľa o smrti a hlavne „chce si ľahnúť“ „zavrieť satana do klietky“ Bludy nie su pritomné. Reč: Plynulá, priliehavosť premenlivá, zrozumiteľnosť vcelku dobrá. Správanie: Spoločenské, adekvátne k stavu rozrušenia, miestami teatrálne. Rád sa rozpráva ale medzitým vypadáva do nesúvislýého šomrania. Často spomína krv, satana a krik. „Mal som byť dievčatko.“ Emócie: Výbušný s ostrým a náhlym zrázom k mĺkvosti až katatónie. Reakcie na situácie zdanlivo rýchle. Pomerne často mení náladu aj výraz. Intelekt: Výrazne inteligentná avšak komplexná osobnosť s post traumatickou udalosťou z detstva ktorá obmedzuje intelektuálnu kapacitu osobnosti. Ovplyvňuje intelekt. Čaká sa na psychologické vyšetrenie. Úroveň vzdelania: Vyučil sa pekár u „Dánska Opatera Ranených, Veriacich a Slabých.“ Vôľa: Výrazný záujem o zlepšenie jeho zdravotnej situácie. „Chce sa liečiť. Bojí sa sám seba. Potrebuje pomoc. “ VII.Komunikácia: Nadväzovanie kontaktov výnimočné. Nestretáva sa s nikým. Ľuďom neverí pokiaľ si nevypije. Alkohol však nenavidi. Vyhýba sa mu. Je vďačný známemu že môže uňho bývať. Spoznal ho v Dánsku. Rozpráva sa so zvieratami. Pomohol mu tu raz “vyliečiť psa”. „Majitelia mu však neboli za to vďační“. Slovná zásoba je bohatá s dôkladným prejavom premenlivých emócií. Používané slová sa zdajú byť naučené, občas vyslovuje ich s námahou, občas skáče do dánštiny.  Neverbálne prejavy sú bohaté. Krúti krkom alebo vypliešťa oči. Rád sa usmieva, priam akoby škerí, ale hneď potom padá naspäť k bezvýraznej tvári až nemej katatonie. Vulgarizmy nepoužíva. Škriabe sa a občas si preloží nohu cez nohu ako to robia ženy. Miestami dýcha veľmi zlhboka a hneď potom akoby si zastaví dych až očervenie. Prestane dýchať. Onedlho začne znovu dýchať a usmieva sa. Na chvíľu spadne do ticha potom sa zase z ničoho nič škerí.

VIII.Sociálna oblasť: Má vlastnú izbu. Neplatí nájom. Známy sa o neho stará. Pracovnú neschopnosť nepotrebuje. Zamestnanie nemá ale známy mu dáva vreckové. Po smrti rodičov zdelil „zem“ ktorú neskôr predal. Má vraj peňazí „až až.“

IX.Sebestačnosť: Chce sa dať „do poriadku“. Postoje k životu, vrátane pohlavnej orientácie, sú zdravé. Chce mať rodinu aj deti. Verí v Boha ale kostol mu „smrdí“. Ženiť sa nechce. Pracovné zručnosti, záujmy s ohľadom na plánovanie ergoterapie sú viac než bohaté. „Vie, dokáže, robiť čokoľvek. Rád sa učí nové veci.“ X. Záver a terapia: Záver: Porucha osobnosti – schizotypová. Poruchu charakterizuje excentrické správanie a anomálie myslenia a afektivity, ktoré pripomínajú schizofréniu, ale nevznikajú jednoznačne charakteristické schizofrénne príznaky. K symptómom poruchy patria afektívny chlad a anhedónia, čudné správanie, tendencia k sociálnej izolácii, paranoidné alebo bizarné myšlienky nedosahujúce hĺbku bludov, obsesívne ruminácie, poruchy myslenia a vnímania, príležitostné prechodné kvázipsychotické periódy s intenzívnymi ilúziami, s auditívnymi alebo inými halucináciami a s myšlienkami podobnými bludom, vznikajúcimi zvyčajne bez vonkajšieho podnetu. Chýba zreteľný začiatok. Vývin a priebeh je zvyčajne ako pri poruche osobnosti. Súčasný stav je však hlboko ovplyvnený viacmenej iba depresiou a premorbidnym úpadkom osobnosti. Terapia: Hospitalizácia na lôžku. Minimálne štyri týždne s intenzívnym psychologickým vyšetrením a pravidelnými sedeniami. Farmakoterapia: zatiaľ Zoloft, na potlačenie depresie a STILNOX na spanie. Pravidelná kontrola, sledovanie zmien a celkového stavu za účinnosti Zoloftu. Neskôr, ak nevyhnutné, zmena liečby ak sa potvrdí premorbídna porucha osobnosti alebo prehĺbenie daného schyzotypu. Pravdepodobne bude treba nasadiť Zyprexu.

Ako Rasmussen stal sa Lars

Rasmussen sa na tomto svete ocitol vskutku neplánovane. Matka pochádzala z mesta Frederikshavn. Dánske mesto v obci Frederikshavn v regióne Nordjylland na severovýchodnom pobreží ostrova Severné Jutsko v severnom Dánsku. Jeho názov sa prekladá ako „Frederikov prístav“. Pôvodne sa volal Fladstrand….

(Na pokračovanie )