Časť desiata

Ponáhľaj sa pomaly

Smrť. Predstavujeme si ju vždy tak bolestivo a na milión spôsobov. Nakoniec je však vždy každá z nich nie iná ako len tá milosrdná.

Koroner

Dovolenkári pri stoloch sa len trochu čudovali tomuto nečakanému vzruchu, keď okolo terasy preletelo zopár policajných aut a záchranka. Ako keď hodíte medzi vrabce príliš veľký kúsok chleba a zopár z nich sa zľakne. Ale inak, nedali sa vyrušovať vôbec a naďalej zobali. Ponárali svoje nosy do dobrôt predražených a zapíjali to všetko vínom za ktorého cenu za deci by ste si kľudne v obchode kúpili aj celú fľašu, a navyše toho istého. Josip bežal s Jelou od reštaurácie Roko smerom k hotelu Astoria. Vlastne, bežala len Jela. Josip bežať už nevládal. Naťahoval svoje chudé dlhé nohy ako len mohol a hlavou sa mu pritom hmýrila asi tak stovka myšlienok, výčitiek a rôznych desivých vízií o jeho blízkej budúcnosti. Dalo by sa povedať že tak trochu šalel. Všetky doterajšie emócie, pozitívne vibrácie, ktoré vždy tak naivne zjemňujú všetky tie okolnosti hrozného miesta, akoby odišli, a veškeré pocity stvrdli. Všetko bolo naraz preč. Prívetivé prostredie aristokratického mesta na pobreží, Jelkin úsmev, modré more aj Malvázia. Veľké biele čajky, príjemný tieň aj slnkom zaliata krajina. Nádeje družného rozhovoru ktorý snáď mohol by prerásť v čosi väčšie a vážnejšie. Všetko sa stratilo. Myseľ sa obmedzila na niekdajšiu tvrdosť. Za Jelou bežala už len telesná schránka. Tvrdá tvár a mŕtve telo ktoré vykonáva funkcie, žije, ale už si nič nenamýšľa a ani nič necíti. Je to stroj. Mašina. Nechce nič a neverí v nič iné než len v poctivú prácu ktorú musí vykonať. Ako keď zadáte úlohu robotovi. VY..KO..NA..NÉ. ČA..KÁM NA ĎAL..ŠIU Ú..LO..HU. Pocit primorska sa stratil tiež. Dokonca aj jeho vlny vlasov, pokrútené pramienky,  zmizli mu z čela. Akoby aj oni sami si žili svoj život a vedeli a cítili že toto už nie je ten Josip, ktorý sa začal z vyšetrovania s Jelou tu v Opatiji tak trochu aj tešiť. Vlny spľasli a ostali len rovné ploché motúzy, ktoré nikdy nehovoria viac ako len to že život je plochý. Josip bol zo seba sklamaný a začal veriť že za všetko môže Jela. Prenasledoval ho stav pomätenosti ktorý priniesla naňho pravdepodobne táto pekná mladá žena. Nikdy predtým by sa nebál urobiť žiadne pracovné rozhodnutie. Prečo dal prednosť večeri po tom čo si prezrel videá a bol si istý že videl Rasmussena. Prečo nebežal hneď do Astorie aby tak mohol zistiť kde je mladý pár a kde je Rasmussen. Dolapiť ho mohol hneď ešte pred druhou vraždou.  Všetko sa to na neho valilo a rútilo. Steny historických stavieb pripadali mu príliš vysoké a ulice príliš široké. Mal pocit že pláva v hlbokom mori kdesi smerom k majáku ale pritom nepohne sa ani o milimeter. Mal pocit že sa dusí, lapá po dychu, a tu už sa voda nad ním zatvára. Jelin zadok, jej štíhle členky a bosé chodidlá, ako tak bežala pred ním, nič z toho ho už nezalievalo príjemným pocitom nezbedných myšlienok. Ani si nevšimol kedy a ako rýchlo sa vyzula, hneď po tom ako vyskočila zo stoličky. Posledné čo si všimol a čo ho dosť trápilo bolo to ako ju videl hádzať na stôl 1000 kun. Platiť totiž chcel on, darmo že chválila sa mu že mala šťastie na výherný žreb, chcel byť džentlmen. Päť dvesto kunových bankoviek sa rozprestrelo na stole ktorý bol mokrý od vína, pretože v celom tom zmätku Jela prevrhla fľašu nedopitej Malvázie. Zatiaľ čo Jela bola po telefonáte od miestneho ožralu v dravej pohotovosti, Josip bol po tom svojom s Mateom totálne zablokovaný. Každému z nich sa hlavou preháňalo čosi iné. Jela, sústredená na prípad, Josip, krátko pred úplným mentálnym kolapsom. Črtal sa nový panický atak. Čudná vec ktorú nikdy predtým nepoznal. Medzi dvoma kameňmi. Kameňom výčitky že zlyhal, pocit vyhorenia sa tlačil dnu, a potom kameňom lásky ktorý ho však až tak netlačil, skôr akoby zjemňoval to bolestivé trenie z opačnej strany. Bol to kameň akejsi čudnej zaľúbenosti. Jemný a príjemný ako piesok medzi prstami alebo fajná pemza. Ďalšie, čo ho pri pohľade na mokré bankovky trápilo bolo to že to víno spolu nedopili. Tak veľmi začal si užívať ten večer že celkom zabudol na svoju posadnutosť políciou, na svoju posadnutosť prácou, na svoju posadnutosť zotrvaním vždy tam kdesi na vrchole. Josip sa snažil bežať. Akoby chcel vybiť svoju zlosť, bolesť odstránil z hlavy. Už teraz naozaj bežal. Pohľadom zafixovaný na ten sexy červený lak na tých pekných dlhých prstoch. V pravej ruke mala pomedzi štíhle prsty omotané remienky jej letných sandálov na tenkom opätku. Josip si nevedel predstaviť čo by tu asi tak robila sama, alebo s niektorým z jeho bývalých kolegov. Všetkých tam považoval za neschopné, lenivé, vždy nadržané, plat len užívajúce si, hovädá. Už bol len kúsok za ňou. Jej dlhé rozpustené vlasy jej v behu viali ako divokej amazonke, ktorá chystá sa oštepom uloviť jaguára. Všetko mu pripadalo zrazu také surreálne. Bál sa že sa zbláznil. Bál sa že toto je jeden z tých klasických príbehov starého človeka ktorého všetci kedysi poznali ako významného, ale teraz o ňom všetci hovoria ako o nejakom nedôstojnom konci. Kľakne si len zrazu na ulicu a začne hovoriť nezmysly? Nájde ho tam niekde nakoniec Marija aj jeho deti a postarajú sa oň? Bude si ho pamätať Záhreb? Budú si ho pamätať ľudia. Bude tam Boh?

Hlavou mu pri šialenom behu, nevedno prečo, zrazu začala znieť Maďarská Rapsódia od Liszta. Zošalel som? Počarovala mi tá stará Bulharka tým jej bledým okom hneď tam medzi dverami? Klamala že je Bulharka lebo vedela o povestiach chorvátskych, ktoré rokmi sa chyrovali, a je to vlastne maďarská cigánka ktorá premieňa nehodných na žaby.  Predtým ale ešte pokrúti im chodidlá aj nohy. – premýšľal Josip, zatiaľ čo srdce mu búšilo tak veľmi ako nikdy predtým. Pulz sa mu však začal spomaľovať a panika ho začala opúšťať. Bolesť nohy stratila sa úplne. Niekde v mysli videl starkú, ženu ktorá ho ubytovala, usmievať sa. Videl ju ako tancuje po veľkej hale z jedálenským stolom. Videl ju ako odhŕňa rolety aby tak dala palmám kúsok svetla na chvíľu, kým ešte nestane sa slnko silným, a videl ju ako zalieva črepníky vodou. Potom ju videl akoby len centimeter od svojej tváre, ramená jej slabučké a staré, objímajú ho. Počul klopot jej topánok, ktorý tak jednoznačne zvýrazňujú tanec. Počul ju ako mu hovorí:

“O, mladost, dragi gospodine, ostaje u nama.“

Pomáhalo mu to všetko zrazu pohnúť sa z miesta, pretože ešte prednedávnom úplne zamrzol. Maják sa približoval a jeho myseľ stávala sa čoraz čistejšou v danom momente. Čarovala stará za tristo kun? Nechápal prečo mu to zrazu znelo v hlave. Boli to, predsa len, momenty teroru a myseľ musela sa sústrediť teraz na iné veci. Ako je možné že tak čisto prenikali mu do hlavy tóny piana ktoré akoby obaľovali jeho starosti do nečinnej dokonalosti tohto celého diania. Odrazu akoby vedel že všetko čo spraví bude dokonalé a úžasné. Bol teda v priazni maďarskej čarodejnice ktorá milovala túto skladbu? Prečítala mu ona všetko z jeho očí, do ktorých sa mu tak hlboko dívala tam pri izbe číslo tri? Vedela, že je to vlastne dobrý človek, ktorý len na chvíľu ocitol sa v tejto šlamastike? Tou boľavejšou nohou, ktorá pobolieva ho odvtedy čo spadol z jachty a skoro sa utopil, našľapoval najviac. Akoby sa ocitol v eklektickom svete Josipa Antunovića. Vo svete záchrancu, ktorý je neporaziteľný, láskavý a profesionálny za každých okolností. Anjel svetla, boh rozlúštenia. Niečo sa tu dialo. Lisztova Rapsódia v jeho hlave, rytmy a tóny dokonalého piana, robili ho silnejším. Museli v tom byť nejaké čary, lebo zdalo sa mu že k hotelu Astoria dobehol už ako iný Josip. Všade už boli novinári, hladné supy, a miestna polícia už ohradila miesto policajnou páskou. Vošiel rezolútne, Jela sa pri ňom zrazu len tak schovávala. Spoznávala tiež, pri pohľade na jeho výraz, že toto je Josip ktorého už videla tam pri tej prvej obhliadke. Snažila sa, to áno, ale bola stále ešte taká neskúsená. Ako mladučká sliepočka ktorá vrhnúť má práve svoje prvé vajce. Jela začala obdivovať Josipove silné stránky a bola rada že spoznala aj tie slabé. Dokázala tak vidieť Josipa takého aký naozaj je. Blesky fotoaparátov ho nezaujímali. Novinárske hyeny sa už začali, samozrejme, zaujímať o druhý prípad, ktorý vo svojej povahe pohol celým národom, a tiež chceli vedieť kto je za celú tú neschopnosť vlastne zodpovedný. Išlo tu o veľkú vec v ktorej národ dúfal že zaznie rozlúštenie, ale na miesto toho prišiel ďalší prípad. Vrah je stále na slobode a udiala sa rovnaká vec. Preboha, veď je to predsa škandál! Je polícia vôbec schopná ochrániť nás? Pýtala sa verejnosť! Je prezídium v kondícií zakročiť voči niečomu takému? Koho vlastne povolali na prípad a je to to najlepšie čo národ v boji proti takýmto náhodným šialencom má?

„Pán Antunovič. Pán detektív!!!!! Josip! Pán VYŠETROVATEĽ!!!“ – ozývalo sa zmiešane od novinárskej skupiny za páskou. „Je pravda, že povolali vás nazad z dôchodku na to aby ste prípad vyriešili?“ – kričal ktosi z davu. „Ako že máme tu už druhú vraždu? Na prípade ste vraj už hodnú chvíľu?!“ – ziapal ktosi iný. „Myslíte si že dokážete vraha chytiť? Pán detektív, vyzeráte unavene. Čo ste tu robili doteraz?! ZDÁ SA ŽE VRAH VÁM STÁLE UNIKÁ. DOLAPÍTE HO UŽ KONEČNE TERAZ PO DRUHEJ VRAŽDE?“ – zapišťal hlások, tak veľmi podobný jeho synovi, že sa Josip konečne zastavil. Bol to Luka Blažević zo štátnej HRT. Načahoval svoje tenké rameno, v spotenej dlani mikrofón, predlaktie posiate hrdzavými chĺpkami. Nechty obhryzené skoro až do mäsa. Nešťastník jeden!!! Predstieral dravosť ale Josip videl aký je slabučký. Ako steblo vo vetre. Odoláva, túži, tuší, chce a možno aj dačo vie! Nechápal vôbec ako sa tento dostal až dopredu k páske. Luka sa naivne díval Josipovi do očí, túžil, hádal, dúfal, že práve naň tento človek zareaguje, že mu niečo povie, odpovedá. Josip v sebe pocítil obrovský súcit. Už od jeho narodenia robil si o syna starosti. Vedel že bude to polepetko. Bludná duša. Nádejný pianista ktorého lektor Josipovi raz povedal aby to vzdali. Do Josipa vošiel hnev a tak predniesol nahlas smerom k novinárom.

„Tak ako aj vy píšete odpad tak možno ani mne sa nič nezdarí a vraha nedolapím vôbec!!!!“

Do cesty ďalej Josipovi vošiel mladý pijan, ktorý volal pred chvíľou Jele. Spoznal ho podľa dychu.

“Tak, vážení, že už ste tu? Nemáte vy náhodou tento prípad vo vašich rukách? Ogh, gree, bleuh. Tak sa poďme na to pozrieť! Je to ako cez kopirák! Na čo vás tu vlastne poslali, keď stihlo sa stať tak rýchlo to isté. My sme všetko už vlastne vyšetrili! Platia nás však o polovicu menej ako platia vás. Uhjuy, bloiu, gree. ” –  povedal a tváril sa akoby práve vyhral olympiádu. Ústa mu išli čudne dokriva a oči nehovorili o ničom inom ako o pár skvelých promile.

“Josip Antunović. Kriminálka Záhreb! Choď mi z cesty amatér a ožralecké hovädo od mora, lebo ti tu a teraz na tomto mieste prerazím ten tvoj ožralecký frňák!” – povedal Josip smrteľne vážne a Jela hneď v tom pochopila že toto už nie Josip ktorý zosypal sa jej psychicky v aute. Toto je neživé hovädo, jadrová bomba, ktorá pravdepodobne zničí seba aj všetko ostatné navôkol, ak sa čo i len niekto postaví mu do cesty jeho rozhodnosti.

“Poznám takých ako si ty. Je vás tu celý kopec. Komfortne usadený sedliačik od mora, ktorý prilepil sa tu ako škebľa o kameň. Sedíš tu na malom oddelení malého mesta a myslíš si že ti to tu patrí. Okrem toho že celý deň sedíš na riti a chlasceš, nerobíš nič. Si hanbou tohto mesta. Urob ľuďom láskavosť, veď žiješ z ich daní, a aspoň pozametaj ulice. Tvár sa že si zaneprázdnený, keď už nič iné.” – povedal mu ďalej Josip, na čo sa pijan v tichosti odsunul od vchodu do hotela. Vyzeral akoby mu niekto práve udrel hlavu o stenu. Bol celý červený a v rozpakoch sa obzeral po okolí, aby tak zistil kto všetko túto scénu videl. Josip vošiel do hotela a schodami vybehol do izby. Jela ostala stáť vonku a zakrývala si ústa. Bolo jej, chuderke, znovu zle. Držala si žalúdok a predychávala. Mala problém s ťažkou realitou masakru. Z krvi robilo sa jej zle. Hlupaňa, nevábne pomyslel si Josip, ktorá spravila školu len preto že sa chcela na niečo hrať alebo hrať sa na niečo chceli len jej rodičia. Aké zbytočné! Bože!!! A za takýchto ma vymenili.

K Jele neskôr prišiel jej miestny obdivovateľ. Bol už teraz oveľa viac pokorný. Rýpanie ho ale neopustilo. Bol to pohľadný mladý muž, škoda že nevedel sa správať. Modrými očami si ju celú premeriaval a po chvíli sa jej s úškľabkom opýtal prečo nejde dnu. Jela reagovala podráždene. Protivil sa jej a, navyše, mladík očividne vedel že Jela ma s vyšetrovaním problém. Je mladá, neskúsená, ale hlavne, nevie zobrať krv. Na čo vôbec išla k polícií.

„Je mi z vás zle. Ste hanbou polície. Byť vami, dala by som výpoveď.“ – povedala a odbehla vyspovedať ľudí na recepciu v Lungomare. Ako povedal Josip, recepcia musí niečo vedieť. Musel tam byť krik alebo zápas s vrahom. Taktiež, opýta sa ako je možné že si nevypýtali doklady. Ako je možné, že cudzia osoba mohla len tak prejsť recepciou. Chcela byť aspoň trochu užitočná. Idiot s krásnou tvárou sa ešte stále pozeral za jej odchádzajúcim zadkom. Keď zmizla z dohľadu, upriamil svoj chlipný pohľad na novinárku.

Scéna v izbe na druhom poschodí hotela Astorie vyzerala rovnako ako pri prvom prípade v hoteli Lungomare. Jediný rozdiel bol že tu teraz boli dve čerstvo mŕtve telá a krv voňala sviežejšie. Ešte stále sa bohato vsakovala do bielych obliečok aj do posteľnej plachty. Chodil vôkol a chladne prezeral nahé telá, ruka v ruke, podrezané ako králiky. Pohár od whisky na nočných stolíkoch na oboch stranách postele. Prázdna fľaša bola hodená v rohu izby. Dolu pri posteli ležala čierna parochňa. Josipa pri pohľade na parochňu zase opustili sily. Bol to Rasmussen!!! Hrá sa s nami. Vybral si pokojnú atmosféru Opatije, a vyhovuje mu že sa tu môže vyblázniť. Chce sa naháňať. Chce byť vždy len kúsok od nás a zámerne si tak vybral maličké mestečko na pobreží. Baví ho to. Je to napínavé a vzrušujúce. Inak by sa nudil. Veľkomesto by ho nebavilo. Nebaví ho vraždiť vo veľkomeste. Prečo ale prišiel práve sem. Má rád mladé páriky. Znervózňuje ho ak sa hádajú. Možno ich počul sa hádať a tak sa im prihovoril, pozval ich na pohárik aby ich mohol potrestať. Vyreže im jazyky aby sa už nehádali a ruky im spojí spolu aby vyzeralo že sa ľúbia. Je v tom vzor. Prečo mu ale vždy naletia? Nevšimli by si že je to muž? Možno je zábavný, je prívetivý. Má dobrú angličtinu a konverzácia mu očividne išla dobre aj vtedy keď ho Josip videl na terase. Ja som ho ale mal tak blízko!!!! Tak blízko!!! Do pekla !!!! Mačka a myš? Nie! Iba psychopat bez zábran a strachu. Vie že sme mu v pätách? Vysmieva sa nám. Určite si v novinách prečítal že na prípad boli nasadení jeden starý muž a mladá vyšetrovateľka zo Záhrebu. Pravdepodobne bude vraždiť ďalej v tomto meste. Chce byť dolapený. Chce. Prečo? Život si neváži, nezáleží mu na ňom. Väznice sa nebojí ale nechce do nej. Chce zomrieť na mieste činu. Chce byť zastrelený. Chce byť prichytený pri čine. Vzrušuje ho nebezpečenstvo. Ale ešte predtým sa poriadne pozabáva. Miluje kráčať na tenkom lane kde len moment oddeľuje ho pri každom kroku od smrti. Baví ho chodiť po tenkom ľade. Vzrušuje ho to, cíti sa pri tom živý. Josip bol génius. Mal už v hlave profil vraha. Teda aspoň veril že ho má. Prechádzal sa po izbe. V kúpeľni rovnaký obraz ako v Lungomare. Potom prezeral očami rezné rany. Zblízka sledoval úzky rovný rez, ktorý naozaj vyzeral ako vykonaný skalpelom. Mladé krásne tváre, ústa plné krvi. Chýbajúce jazyky. Nakláňal sa nad nich ako kňaz. Nasával ťažký odor železa a znovu sa trýznil vinou. Keby len vtedy vybehol von. Mal ho tam. Rovno pred nosom. V jeho potlačenom rozpoložení mal čudné nutkania. Chcel sa dotknúť, mal taký ten pocit, tej peknej dievčiny. Pohladkať ju po tvári. Povedať jej Odpusť moja! Odpusť dievčatko moje, je to všetko moja vina. Je mi to všetko tak ľúto. Ovládol sa však. Hodnú chvíľu len tak dumal, pričom chodil dookola. Z izby do kúpeľne a z kúpeľne do izby. Pozeral na parochňu a hovoril si. Rasmussen, ja som tvoj koniec ale ty si možno tiež ten môj. Nič nové neprišlo mu na um. Ako ho len dolapiť? Zájde na recepciu Astórie, opýta sa na detaily, rovnako tak na čudné zvuky. Obete museli kričať, brániť sa, preboha. S Jelou teda boli, komicky, práve na jednej a tej istej misii. Jela spovedala recepciu v Lungomare a on v Astórií. Na recepcií celý deň slúžila Vera Knežević. Robí tam už dvadsať rokov. Má riedke, prešedivelé, vlasy a opuchnutú tvár. Jej nohy pripomínajú kmene statných stromov, stehná má ako štajerská kobyla. Hrbí sa a telom sa opiera o pult recepcie. Používa na to svoje bohaté, avšak už ovisnuté, poprsie, ktoré leží na jej tučnom a neforemnom tele. Kedysi to bola krásavica, ale 20 rokov služby na recepcii hotela robí občas s ľuďmi aj takéto divy. Mala kedysi veselú a svižnú osobnosť, ktorá však zdeformovala sa rovnako ako jej telo za celé tie roky služby. Stratila sa v otupných rokoch rutinnej práce ktorá ju celkom okresala. Stratila takú tú bežnú radosť zo života a nevedela už prežívať bohaté emócie. Aj vďaka tomu nebola to teda jedna z tých ktorú bolo treba po incidente psychiatricky ošetriť. Po tom čo sa tu dnes stalo odviezli jednu chyžnú s post traumatickým syndromom a riaditeľa ktorý skolaboval u seba v kancelárií. Vera však bola ako tí živí neživí. Aj takýto sú často ľudia ktorí žijú bez zmeny. Nezafúka, nenasneží ani nezaprší. Je tu len to suché teplo. Rovná bezútešná púšť kde sa nikdy nič nedeje. Jediné čo ju baví sú kriminálky. Aj preto sa Josipovi zdalo akoby hovoril so svojím kolegom. Kedysi to bola dračica, no teraz je to len emočne vyprahnutá pani ktorej, sa zdá, sa napriek tomu nezavrú ústa.

„Vedeli ste že žena nie je hosťom hotela?“ – začal Josip.

„Áno, bolo mi čudné že idú spolu do izby. Mladý pohľadný pár a táto čudná žena… nemáme však žiadne právo sa hostí čokoľvek vypytovať. Hotelu záleží na dobrej reputácií, na dobrom mene. To je teraz už všetko ale aj tak v prdeli. Snažíme sa čo najmenej starať do hostí, viete. Chodia sem rôzni ľudia, preto som sa ani veľmi nad tým nezamýšľala. Zvykli sme si na všeličo. Hotelové orgie sú tu bežné.“ – spustila s úplným kľudom a olupovala si pritom z nechtu starý lak.

„Kto objavil telá?“

„No, bolo to dosť dramatické. Všetko máme na kamerách. Môžete si pozrieť záznam. Tá žena vybehla z izby a vzala to po schodoch. Keď prechádzala okolo recepcie mi zakričala číslo izby a že ju treba neodkladne upratať. Je tam veľa krvi – povedala a škerila sa mi do tváre. Vyzerala ako šialenec. Úplný blázon. Taký ten typ ktorý by vám mohol aj ublížiť. Kým som sa spamätala, už bola preč. Najprv som ju nespoznala. Mala krátke blond vlasy a chrapľavý mužský hlas. Hneď potom som v nej však podľa oblečenia spoznala ženu s čiernymi vlasmi. Ženu, ktorá sa asi pred hodinou tackala s mladým párom hore do izby. Zbehlo sa to všetko tak rýchlo. Zavolala som chyžnú a povedala jej že asi len niekomu šibe, ale aby to išla radšej preveriť. Odviezli ju do nemocnice, chuderu. Zrútila sa psychicky po tom čo otvorila dvere izby. Bolo tam vraj dosť krvi. Hrozný pohľad. Chcela som sa ísť pozrieť, no nejaký mladý opilec od miestnej polície strážil dvere. Vraj miesto činu, zákaz vstupu, povedal. Smrdel od alkoholu. Čo už to len môže byť za policajta. No ale, tu v Opatiji sa aj tak nikdy nič nedeje. Od tej prvej vraždy je to tu však celé hore nohami. No, Jelenu odviezli, ako som už povedala. Ja som o niečo odolnejšia. Čítam veľa krvákov, viete. No ale tá čudná žena, kupovala im tam na terase tú najdrahšiu whisky. Ja neviem, nevyznám sa v tom. Musela to byť nejaká tá, no viete, americká. Boli už neskôr celkom pripití. Zdalo sa, že sa dosť zabávajú. Smiali sa a vešali sa po sebe. Tí mladí boli Švédi. Ubytovaní tu mali byť dva týždne. Celý čas boli dosť rezervovaní a až nad mieru tichí. Čudovala som sa preto tomu divadlu na terase. Alkohol však mení ľudí, no nie je tomu, pán detektív, tak? Keď nakoniec prechádzali okolo recepcie, ledva stáli na nohách. Iba tá čiernovlasá žena kráčala normálne. Dnes sa ľudia miešajú ako škrečky v jednej klietke. Tak, myslela som si, že možno si ju vedú do izby za účelom spoločného sexu. Ľudia majú choré chúťky, veľa som o tom čítala. Viete, sex v trojici. S niekým starším, ako tomu dnes často býva. Mladých ľudí bavia perverznosti. Zakázané ovocie. Čítali ste päťdesiat odtieňov sivej? Prepáčte, viem že hovorím veľa. Uvoľňuje ma to keď mám stres. Pozrite ako sa mi trasú ruky.“ – ukázala vystreté ruky ktoré sa nepohli ani o milimeter. Mohla by kľudne robiť aj neurochirurga, taká bola v kľude. Naraz sa však začala lámať ako stará sušienka. „Myslím, pán detektív, že budem potrebovať tabletku na ukľudnenie. Vyčítam si že som tú ženu odignorovala. Nemohla som vedieť… no naozaj, nemohla. Ja by som to monštrum dnu nikdy nepustila, nemohla som ale predsa vedieť…. “ – zlomila sa a začala srdcervúco plakať. Potom si vyfúkala nos a začala niečo naliehavo hľadať v kabelke. Po chvíli vylovila Xanax, obratne vylúskala dve tabletky, hodila si ich do úst a zapila ich vodou. Ach, takže odtiaľ ten čudesný kľud tejto, na oko, vyprahnutej duše.

„Nebudem vás už dlho trápiť. Mrzí ma to. Určite to nie je vaša chyba. O chybách viem svoje, verte mi. Počuli ste nejaký krik alebo buchot? Neprišiel vám niekto povedať že sa na vedľajšej izbe deje niečo nezvyčajné?“

„Nie. Zavrite ma a bite či mučte ako za Juhoslávie, nepočula som nič!“

„Nenapadlo vás vypýtať si od ženy doklady?“

„Viete, ako som vám už povedala, bolo nám povedané aby sme sa nestarali. Má to vraj zlý vplyv na súkromie a celkovú pohodu hosťa. Bolo by to pre hotel asi nevýhodné, ak správali by sme sa takto, ako hovoríte. Akonáhle máte u nás izbu, nestaráme sa o to kto k vám príde. Ale, nechcem oficiálne hovoriť za hotel. Choďte prosím za riaditeľom. Vlastne, nemôžete. Skolaboval u seba v kancelárií. Bojí sa teraz že budeme mať menej hostí. Už tá vražda v Lungomare s ním dosť zakývala.“

„Ďakujem, pani. Myslím, že by ste mali ísť domov a oddýchnuť si.“

Jedine čo Josipovi nešlo stále do hlavy bolo, že prečo nikto nič nepočul. Museli to byť jatky. Akoto že všetko sa odohráva vždy v takej tichosti. Josip sa vrátil do izby. Telá práve prehliadal koroner ktorý prstom, v gumenej rukavici, prehliadal ich hrdlá. Vyzeralo to akoby sa len rýpal v motore auta. Akoby čosi opravoval. Napriek vážnej situácií, bolo to komické. Na miesto rúk od oleja mal však všade krv. Pomerne nezvyčajné. Tieto veci sa normálne robia až pri súdnej pitve. Josip potichu vošiel dnu.

„Kde ale sú tie jazyky.“ – mrmlal si sám pre seba, akoby len hľadal niekde založené kľúče alebo svoje okuliare na čítanie. „Kam ich, kurva, asi tak dáva. Hádam ich len neje.“ – mrmlal ďalej a potom víťazoslávne vytiahol z hrdla mládenca jeho odrezaný jazyk. „Ách, tak tu je. Takže odreže im jazyky a napchá im ich do hrdla. Za 50 rokov kariéry som nič podobné nevidel. To je vážne šialené!“ – hovoril si ďalej sám pre seba a pozorne prezeral odrezaný kus jazyka. „Moment, toto nie je jeho jazyk. Je to jazyk tej dievčiny.“ – povedal a hneď potom vybral z hrdla dievčiny jazyk mládenca.

„Tak to je vážne choré!“ – povedal nahlas Josip. „Čo ho asi k takémuto konaniu vedie.“ – opýtal sa Josip od dverí a potom pristúpil k súdnemu lekárovi. Bol to strašne starý muž múdrej tváre, ktorému by ste si nikdy nedovolili odporovať. Vložil jazyky do akéhosi obalu, každý zvlášť, a potom to celé zavrel do malej chladiacej skrinky.

„No, čo poviete, doktor?“ – opýtal sa Josip. Vyzeral ako tieň. Rezignovane, chudý, strohý, tuhý a chladný, ale doktor videl že má dočinenia s niekým dôležitým.

„Ach, pán vyšetrovateľ! Vy ste ten starý detektív. Zo Záhrebu, však? Dobrý deň, teší ma. Ruku vám žiaľ nepodám. Hahaha. Ja som Dario. Dario Jokić. Žiadny doktor! Len obhliadač mŕtvol.“ – predstavil sa a potom naďalej vtipkoval. “No, poviem vám len toľko. Myslím si, že vrah chcel aby sa bozkávali. Preto im vymenil jazyky. Má zmysel pre romantiku. Spojil im ruky a preplietol im jazyky. Hahaha. Ale teraz k vážnym veciam. Obete netrpeli. Vyzerá to, že tu nie sú stopy po zápase. Som si istý že zabití boli v hlbokom spánku. Musím ešte spraviť nejaké testy, ale som si istý že v krvi nájdem barbituráty. Švédi su vždy na pohľad tak trochu bledí, čo poviete detektív? Hahaha.“

Aká veselá kopa, pomyslel si Josip. Tento muž celý život obhliadal mŕtvoly a tak sa k smrti staval ironicky. Pri takej práci asi musí mať človek aj zmysel pre humor. Potešiť seba aj ostatných, inak by strávil roky v úplnej ponurosti. Po toľkých rokoch v službe, všetko mu už bolo jedno, ale prácu si robil dobre. Dôkladne prezeral telá a tváril sa pritom vážne. To že mu z úst sústavne vychádzali vtipy bolo úplne vedľajšie. Rozveseľovalo to jeho aj Josipa.

„Dobrý deň, teší ma. Josip. Josip Antunović. Hlavný vyšetrovateľ. Ako to myslíte, že nie ste doktor?“

„Doktor lieči, milý Josip, ja obhliadam mŕtvoly. Tým už nepomôže žiadny lekár. Ale áno, som MUDr. a dokonca aj univerzitný profesor. Ach, čo vám poviem. Študentov je stále menej a menej. Decká sa už dnes nechcú stať súdnym lekárom. Boja sa mŕtvol ako čert kríža. Nepresvedčí ich ani to že súdna pitva vám hodí celkom slušný plat. Tak veru, doba sa prudko mení. Smrť. Ach, koľko som jej už videl. Predstavujeme si ju vždy tak bolestivo a na milión spôsobov. Nakoniec je však vždy každá z nich nie iná ako len tá milosrdná. Správu vám pošlem, detektív, hneď potom čo dovezú mi týchto neborákov na sálu a ja sa tomu poriadne povenujem. Nebudem sa ponáhľať, detektív, aby ste vedeli už teraz. Ja nebudem slúžiť tejto rýchlej dobe. Všetko rýchlo rýchlo. To by sme sa potom nemali čudovať keď je všetko posraté. Neúplné a nedôkladné. Slovom, prepáčte za výraz, všetko na hovno. A vám radím, urobte taktiež. Neponáhľajte sa!!! Paradoxne, iba vtedy pôjdu veci rýchlejšie. Nech si tam vonku všetci myslia čo len chcú. Nie je to vaša chyba. Sme len ľudia, starký, iba ľudia. Vyzeráte smutný. Viem, že je to už druhý prípad. Trápi vás to, všakže? Poriadne sa tu ešte poobzerajte. Cítim vo svojich starých kostiach, že tu dačo, okrem tej strašidelnej čiernej parochni, ešte nájdete. Hehehehe. Tak, veľa šťastia, detektív. Dovidenia.“ – povedal, zbalil vercajch a odišiel.

Josip mal znovu raz pocit že život ho má rád. Že akési tajné sily chránia ho po celý čas. Posielajú mu do cesty ľudí, ktorí majú mu pomôcť. Recepčná a jej bohatá výpoveď a potom tento čudný doktor, ktorý doplnil dôležitý kúsok tohto puzzle. Josipa z nejakého dôvodu dosiaľ nenapadlo že obete mohli byť zdrogované. Na miesto toho hľadal krik, hľadal tortúru, hľadal zápas. Trochu ho mrzelo že neprišiel na to sám, alebo zároveň bol rád že sa niekam posunuli. Josip sa začal rozhliadať po izbe. Očami skenoval každý kúsok a pomýšľal pri tom na to ako sa neponáhľať, ako zostať celkom kľudný a sústredený. Neponáhľajte sa – vracali sa mu v hlave doktorove slová. Veci tak pôjdu rýchlejšie… Vyplatilo sa! Na koberci pod nočným stolíkom spozoroval naozaj maličké trblietavé smietko. Blýskalo sa tam pod silným svetlom silných špeciálnych svietidiel, ktorými nasvietila polícia izbu. Bolo to ako dáke znamenie. Ako stopa ktorá doslova volá, kričí, na svojho detektíva. Poď, aha, tu som! Vyzeralo to ako kúsok alumíniovej fólie. Ako kúsok fólie z pláta tabletiek. Josip vytiahol pinzetu a uchytil objekt na jeho kraji. Potom dôkladne čítal cez pretrhnutý text. ST..NOX. Strčil fóliu do obalu na dôkazy a poponáhľal sa von.

Koniec desiatej časti