Časť deviata

Vražda v Hoteli Astoria

“Što je, što je? Bog i njegova Marija! Idem, nemam motor u guzici, mladiću!!!”

(Čo je, čo je. Boha aj jeho Mariu! Veď už idem, nemám motor v riti, mladý pán!!!) – kričí za odchádzajúcim Josipom malá zhrbená starenka v čiernom a hádže varovne ruku do vzduchu. To je prvýkrát po rokoch čo ho niekto nazval mladý pán, ale keď sa zváži fakt že starká mohla mať tak 103 rokov, je to asi normálne.

“V poriadku, v poriadku pani, myslel som si že nikto nie je doma. Vyzerá to tu aj tak dosť zanedbane ak mám povedať pravdu, akoby opustený dom, myslel som si že som si zmýlil adresu.”

“Samo se nemoj ovdje zafrkavati sa mnom. Što bi još htio za taj novac?!”

(Len sa tu so mnou nezahrávaj! Čo by ste ešte chceli za tie peniaze?) – išla doňho stará zvláštnym chorvátskym dialektom, akoby šmrncnutým maďarským prízvukom. Josip si ju začal premeriavať a tváril sa pritom zamračene. Vyzerala tak trochu ako stará Maďarská cigánka. Josipovi starká ešte ako chlapcovi často rozprávala o maďarských vlnách usadlíkov, ktorí sa v dedinách okolo Záhrebu, ale aj tu dolu a ešte nižšie, kedysi usádzali vo veľkom. Josip bol živý vnúčik, neraz len tak strielal prakom do plodov hrušky a znehodnocoval ich. Zvykla ho vtedy strašiť príbehom o starej maďarskej čarodejnici ktorá nezbedné decká premieňala na žaby. Tak jej to vraj vyrozprávala ešte aj jej starká. Kým sa Josip rozhodoval či ostane, stará sa chytila metly a začala trochu zametať pred vchodom. Lakťom ho bez slova odtlačila keď prišla k jeho schodu, aby mu tak dala na javo že jej stojí v ceste. Josip by si aj rád myslel že robila to kvôli tomu že ju inšpiroval k lepšej vizitke ale žiaľ nie. Bolo vidieť že jej už nezáleží vôbec na tom čo si ľudia o nej myslia. Na tieto veci je už príliš stará, darmo že mala by pôsobiť aspoň trochu reprezentatívne, keď už teda prenajíma v dome izby. Josip bol však z iných kruhov, teda aspoň si myslel že bol vždy súčasťou vyšších kruhov vzdelanej spoločnosti kde ľudia sa správajú k sebe normálne a slušne, a taktiež ľudia z mesta sú iní. Josip sa teda po takomto privítaní rozhodol že obráti na starú drzú vidiecku Maďarku svoj chrbát, a začal kráčať naspäť dolu briežkom, smerom k riviére. Ubytovať sa chcel aj tak v Hoteli Lungomare, pretože jednoducho to tak cítil. Ani Jele v aute počas cesty, keď bavili sa o tom kto bude kde bývať, nevedel vysvetliť že prečo by býval v blízkosti takého hrozného činu. Chcel byť blízko tomu všetkému prečo sem prišli. Taký mal plán no napokon dal šancu niečomu lacnejšiemu, niečomu čo chcel si aj vyskúšať pre budúce dni rybačky. Jela sa išla ubytovať do Villa Elizabeta Apartments, pretože vraj vychutnať si chcela po večeroch ich bazén. Josip ju vysmial, že prečo by sa niekto máčal v odpornej chlórovej vode keď dolu dvesto metrov je nádherná promenáda a pláž, no potom mu povedala že nemôžu predsa všetci žiť na planéte Josip, a tak stíchol.

“Ali hajde, mladiću. Žao mi je što si morao čekati! Sad kad sam se spustio niz sve te stepenice. Bio sam gore na terasi. Proklet bio i taj narod tamo! Neka šepaš do sljedećeg jutra!”

(Ale no tak, mladý muž. Je mi ľúto, že ste museli čakať! Teraz, keď som zišla po všetkých tých schodoch. Bola som hore na terase. Prekliati nech sú ľudia tam! Nech krívaš do nasledujúceho rána!!!!) – kričala za ním keď videla ho odchádzať, potom zašla dnu a buchla dverami tak mocne že hádam ešte aj to staré lístie z minulého roka, čo nestihla teraz pozametať, odletelo spred vily. Josipovi sa zrazu začala páčiť. Stará bojovníčka. Neúnavná stvora. Zároveň, mal aj trochu strach, veď prekliala ho. Nechcel aby mu poskrúcalo nohy do rána. Spomenul si na starkú, ktorej príbehy ho vždy tak veľmi vystrašili. Nedotkol sa už ani jedinej hrušky a takisto prestal do sliepok hádzať kamene. Čo ho ale prenasledovalo viac bolo to či zničil starkej celý deň. Pripravil ju o tých pár korún ktoré dozaista veľmi potrebuje. Určite je teraz smutná. Vrátil sa a zabúchal na veľké drevené dvere z ktorých už opadávala kedysi tmavozelená farba, ale na ktorých bola stále ešte pevne pripevnená akási mosadzná hlava Poseidona spolu s klopadlom. Hore nad dverami bol akísi rodinný erb a pod ním rok 1901.

“Nie ste vôbec až taká lacná, aby ste vedeli! Povedzte synovi, alebo ktokoľvek uvernil váš inzerát, že máte tam aj konkurenciu! Sú tam oveľa lepšie izby a za menej než pýtate vy! Vaša nehnuteľnosť je otrasne zanedbaná, mali by ste sa viacej snažiť! Vrátil som sa len preto aby som vám to povedal! Dovidenia! Veľa šťastia v podnikaní, milá dáma!” – vychŕlil zo seba Josip keď starká otvorila dvere. Chvíľu naňho len tak žmúrila jedným okom, ktoré všimol si že je blankytne modré. Snehovo biele bielko potvrdzovalo dobré zdravie, mala ale maličký tik dolu na viečku. To mohlo byť preto lebo ju tak rozčertil. Ďalej si všimol to ako jej hlavu skrivený krk posiela vždy doľava a aj to aké má vykrútené prsty na nohách aj na rukách. Bol to vrak, ale ešte stále plávala. Mohli ste kľudne túto starú loď ešte zobrať na plavbu z Opatije do Karibiku a zvládla by to. Imponovalo mu to.

“Soba broj tri. Pelinkovac je na vašem stolu, pozornost tvrtke! Doručak u sedam. Dolje u blagovaonici. Ostavite novac na stolu. Čekao sam vas ranije, nisam mogao znati da ćete tek sada doći. Mislio sam da nećete doći!”

(Izba číslo tri. Pelinkovac je na vašom stole, pozornosť podniku! Raňajky sa podávajú o siedmej dolu v jedálni. Peniaze za izbu nechajte na stole. Čakala som na vás skôr, nemohla som vedieť, že prídete až teraz. Myslela som si že už neprídete!) – povedala a potom sa hneď zvrtla a odišla priestrannou halou a potom naspäť točivými schodami niekam hore. Nechala za sebou otvorené dvere. Josip chvíľu stál pred dverami a čudoval sa ako rýchlo ho prečítala. Vedela že aj napriek všetkému prenocuje? Vlastne, bolo jej to asi jedno. Ak by nevošiel tak zavrela by neskôr dvere. Nemala už čas ani chuť na trenice medzi ľuďmi. Izba číslo tri a že na stole ma likér na privítanie. Pelinkovac nenávidí z celej duše. Raz sa z neho ako tínedžer opil a zvracal potom ešte ďalšie dva dni. V poriadku, peniaze má nechať na stole. Na raňajky bude čo? Varené vajcia od morských čajok, ktoré pozbierala hore na terase? Mal stále predsudky ale potom bola tu tá sťažnosť, a vlastne aj ospravedlnenie, pretože čakala ho celý deň a nemohla predsa vedieť kedy príde. Zrazu mu jej prišlo ľúto. Karhal sa za zlú organizáciu ohľadom ubytovania. Vstúpil dnu do veľkej predsiene a hneď na to zavrel za sebou dvere. Podlahu zdobila krásna dlažba s typicky starým vzorom. Odkiaľ zobrala stará maďarská cigánka na takúto vilu, premýšľal Josip. Veď už vtedy museli byť nesmierne drahé. Predpokladal, že to bola jedna z tých vĺn, o ktorých mu hovorila jeho starká, kedy prišla táto kedysi mladá a krásna dievčina do ich krajiny a chytila si tak bohatého Chorváta. A možno len splašila niekoho z nejakej vzdialenej aristokratickej línie. Opatija bola celá vybudovaná na luxusných väzbách. Od polovice 19. storočia sa premenila z malej rybárskej dedinky na významnú turistickú destináciu. Jej história je hlboko spätá s Rakúsko-Uhorskou ríšou, ktorá ju rozvinula na módne letovisko pre aristokraciu a bohatých. Kľúčom k tejto premene bola výstavba vily Angiolina v roku 1844 a následný príchod železnice, ktorá ju spojila s hlavnými európskymi mestami. Pokračoval ďalej do obrovskej haly. Bola to nesmierne veľká miestnosť v ktorej rohu stálo len veľké čierne piáno, po stranách zopár dobových sedačiek a kresiel a pri oknách boli veľké palmy ktoré vyzerali že umierajú. V strede bol dlhý stôl z ťažkého dreva pre asi dvanásť ľudí. Tu bude raňajkovať. Dúfal, že bude vtedy odostreté, žeby si aj on popri tejto hroznej vyšetrovačke užil niečo pekné, nie len Jela ten svoj bazén!!! Zhora sa zrazu ozvala hudba. Poznal túto skladbu, to sú predsa Brahmsove maďarské valčíky. Brahmsove maďarské tance! Nie, ty starý blázon, pomyslel si sám pre seba, veď to je Franz Liszt a jeho Maďarská Rapsódia.

“Uskraćujem im vodu i sunce, dajem im samo malo da nauče težak život.” (Oberám ich o vodu a slnečné svetlo, dávam im len trochu, aby sa naučili ťažkému životu). – ozvalo sa zrazu z hora. Tvrdý detektív alebo nie, Josip sa skoro posral. Ako tá stará mohla vedieť že pozerá sa na jej kvety! Hoci slnko už zachádzalo, drevené žalúzie boli na pevno privreté. Akoby neznášala svetlo. V dome bol čudný vlhký zápach ale nedalo by sa povedať že bol to smrad. Bolo cítiť more, cigaretový dym a akúsi voňavku. Josip vyšiel točivým schodiskom, ktorého zábradlie bolo rovnako vetché ako jeho majiteľka, a našiel ju stáť pred izbou číslo tri.

“Znaš, mladiću, moj muž i ja smo imali teško vrijeme, ali nismo odustali. On je odavno otišao, a ja još uvijek imam ovu vilu ovdje. Ja sam Bugarka, nadam se da ti ne smeta. Nemam nikoga tko bi se brinuo za vrt ili popravljao kuću. Stara sam i slaba i sve radim sama. Samo još nekoliko turista dolazi ovamo. Hoćeš li popiti Pelinkovac sa mnom?”

(Vieš, mladý muž, s manželom sme to mali ťažké, ale nevzdali sme sa. On je už dávno preč a ja tu stále mám túto vilu. Som Bulharka. Dúfam, že ti to nevadí. Nemám nikoho, kto by sa staral o záhradu alebo opravoval dom. Som stará a slabá a všetko si robím sama. Chodí sem už len zopár turistov. Dáš si so mnou Pelinkovac?)

“Nude mi milijune kuna, ali neću dati. Ne mogu. Kamo bih išao? Pokušajte presaditi staro drvo. Uginut će dan nakon toga.”

(Ponúkajú mi milióny kun ale ja nedám. Nemôžem. Kam by som išla. Skús presadiť starý strom. Zomrie hneď deň po tom.)

“Ja sam kao moje palme. Malo vode, malo sunca, ali preživjet ću!”

(Som ako tie moje palmy. Málo vody, málo slnka, ale prežijem!)

“Nie, ďakujem, pani moja drahá. Pijem len veľmi málo. Ste úžasná, určite sa mi bude u vás páčiť.” – odvetil a pobozkal ju na líce, hoci nevedel či mu jednu, tou krivou silnou rukou, poriadne nevrazí. Hneď potom vytiahol sto kun a vtlačil to starkej do dlani. „To je len za to meškanie. Mrzí ma že čakali ste na mňa tak dlho. Za izbu vám ešte nechám na stole, ako ste chceli. Ešte raz, mrzí ma to.“ – povedal, usmial sa na ňu a zaliezol do izby.

Starká odcupotala niekam hore, Josip si myslel že určite zase na terasu ktorá nachádzala sa na samom vrchu budovy. Možno kŕmi čajky aby tak mohla ráno pozbierať ich vajcia, pomyslel si s pobavením. Rovnako tak si uvedomil že nič v skutočnosti nie je také ako sa to na prvý pohľad, alebo aj na ten druhý, javí. Stará bola, nakoniec, Bulharka. Detektívovi to len potvrdzovalo jeho vlastnú zodpovednosť za toto vyšetrovanie. Nesmie nikdy robiť žiadne závery, a ak ich aj robí musí pomýšľať vždy na to že môže to byť všetko aj inak a teda musí ostať večne pripravený meniť svoje presvedčenia. Bol Rasmussen naozaj na terase Hotela Astoria? Josip si sadol na drevenú stoličku ktorá kričala bolesťou rovnako tak ako jeho zadok a naštartoval svoj starý laptop, ktorý štartoval sa asi tak desať minút, a potom ešte ďalších päť minút rozbiehal programy. Keď sa vrátil do služby bol už počítač v poličke z názvom IT TECHNIKA NA RECYKLÁCIU. Bol šťastný že ešte nestihli archivovať a potom vymazať všetok obsah, ako to robia keď detektív ide do penzie. Akokoľvek, nevedel sa tu pripojiť na WIFI. Hoci mu laptop ukazoval SlavaBugarskoj ako FREE WIFI point bez hesla, vždy keď sa pripojil mu to povedala NEMOŽNÉ SA PRIPOJIŤ. Záznamy mal chvalabohu stiahnuté v offline súboroch a tak prehral si ich pozorne ešte raz. Kropaje potu sa mu liali po čele až k ústam, svojou slanosťou mu pripomínali čo asi bude sa diať ďalej. Dolu ostrou bradou padal mu pot na kolená a tiež z pazúch dolu jeho štíhlym starým telom tiekla riečka až na vypuklé bruško a ďalej vsakovalo sa to do treniek. Žiadna klimatizácia! Boha, čo by teraz za ňu dal. Bol to Rasmussen!!! Josip predýchaval. Držal sa vetchého písacieho stola. Zvažoval čo ďalej. Na terase dnes videl Rasmussena. Pre živého Boha, čo len teraz bude robiť. Ak sa niečo stane, ako to všetko vysvetlí Jele a riaditeľstvu! Jedine že by to zatajil, ale ako zatajiť hriech, pochybenie, sám pred sebou a hlavne, ako s tým bude môcť naďalej žiť. Jeho vlastné svedomie ho pochová!!! Prečo to len hneď neoznámil Jele, prečo sa bál že bude bláznom?! Rovnaké nohy, rovnaké paže, rovnaké predlaktia a áno, medzi jednotkami úzka dierka. Rovnaká tvár. Pre Boha, rovnaká fiziognómia. Josip si hodil rýchlu sprchu. Na čo i len vlažnú vodu čakal hodnú chvíľu, potrubie robilo čudné zvuky, ktoré pripomínali mu jeho črevá keď blížila sa mu hnačka, ale zakrátko to vzdal a osprchoval sa takou aká bola. Medzitým sa mu šesť krát vysunul kohútik na teplú, ale veď ten aj tak nezaručoval nič a tak ho od zlosti vyhodil von úzkym oknom aby tak donútil tetu renovovať. Voda ľadová a teda hnev na chvíľu von. Osviežilo ho to, ale klial pritom ako pradávny pohan keď stúpil bosou nohou na veľmi ostrý kameň. Začal sa zaoberať malichernosťami. Chcel utiecť od niečoho čo tušil že sa blíži. V strachu a chaose upriamil svoju myseľ na čosi jednoduché. Začal úctivo chápať ako dlho už musí pani prenajímať a možno boiler potrebuje servis. Izby potrebujú renováciu. Ktovie či sú na to peniaze. A možno, za ten čas všimla si aj skazenosť týchto vrabcov, ktorých hniezda sú vždy tak perfektne pripravené ale aj tak vám budú štebotať všade tade po ulici že ste na hovno. A tak, možno stará pani adaptovať chce turistov na tvrdý režim rovnako tak ako ona sa musela. Niekedy máme tú túžbu, po dosiahnutí určitého cieľa ktorý nikto iný nedocenil, dať ostatným najavo čo nás to všetko stálo. A rovnako tak Josip chce aby si všetci vždy mysleli to isté čo on, žili na jeho planéte, mali ten istý názor. Keď si všimol svoju sparťanskú úzku posteľ s preležaným matracom a nočný stolík bez jednej nohy, pomyslel si, že možno domáci nenávidia turistov rovnako tak ako turisti nenávidia domácich. Každý z nich chce byť totižto niekde inde než kde sú teraz. Turisti tu doma a domáci tam niekde na turistike! Malé okienko dovoľovalo len výhľad do vnútra rezidenčného dvora ktorý bol celý zasratý holubmi, čajkami a kadejakym iným biologickým odpadom. Josip skúmal jeho okom že mohli tam byť kľudne aj zbytky pomarančovej kôry a cestovín. Budovala stará kompost uprostred malého uzavretého priestoru ktorý nedovoľoval nič len priezor na oprotivné okno izby ktorá sa už roky nepoužívala? Býval Josip v komíne? Ten bordel musel byť predsa len nakoniec práca turistov ktorý šúpali pomaranč bezohľadne z okna alebo kŕmili hladné vtáctvo cestovinou a tešili sa z toho. Chúďa stará, no kto to teraz odtiaľ povyberá. Taká krásna vila a v takomto zúboženom stave! Akokoľvek, steny zrazu prerazila akási clivá muzika. Muselo to byť niečo z jej rodnej krajiny. Znelo to vskutku ako balkánsky folk. Josip veľa z toho rozumel a prišlo mu ešte akosik viac clivo. Hral to na tvrdo ale bol naozaj už nejako aj unavený z toho všetkého čo sa za posledné dni dialo. Prečo len neostal doma s Marijou.

Пуста младост

Пуста младост мамо, пуста младост.
Пуста младост милај мамо, не се стига.

Не се стига мамо, не се срешча.
Ни се с‘ пари, милај мамо, не купува.

Младост тече мамо, младост тече.
Младост тече милај мамо като вода.

Старост дебни мамо, старост дебни.
Старост дебни милај мамо като сенка.

_

Prázdna mladosť
Prázdna mladosť, mama, prázdna mladosť.

Prázdna mladosť, drahá mama, nestačí.

Nestačí, mama, nestačí.
Ani za peniaze, drahá mama, si ju nekúpiš.

Mladosť tečie, mama, mladosť tečie.
Mladosť tečie, drahá mama, ako voda.

Staroba číha, mama, staroba číha.
Staroba číha, drahá mama, ako tieň.

Josipovi vyhŕklo pár sĺz a potom sa už cítil akosik lepšie. Tešil sa už na večeru s Jelou. Chcel jej pôvodne vytrieť zrak, za to ako sa nepozrela von oknom, ale neurobí to, pretože keby jej prezradil že videl Rasmussena a niečo sa neskôr stane, vie čo by ho čakalo. Nebudú sa tu naňho mladí tlačiť! Hoci sám najprv neveril že videl Rasmussena, znemožniť ju chcel aspoň tým že to mohol byť on ale ona sa jednoducho len nepozrela von, pretože bola príliš zameraná na to čo sa odohralo vo vnútri izby. Poučiť ju chcel o tom ako zvládať desivé scény a ako si nezakrývať pritom oči, ústa aj nos a spraviť sa chcel zase taký premúdrelý aby ju tak ohúril, zaslúžil si jej obdiv, poučil toto mladé káčatko. No toto nečakal. Pozmeniť musel celý svoj plán. Kým však ešte upravoval svoje neposlušné kučery, ho prekvapil klepot tancujúcich topánok hore nad ním. Omietka mu padala na hlavu a on musel na chvíľu znášať akési Bulharské šlágre.

Pekne pozbieral biele kúsky omietky z dlažby aj postele a položil ich zámerne na malý písací stôl, aby to pani domáca videla, hoci tušil že je jej to všetko už aj tak asi jedno. Jednoducho len nechce odtiaľto odísť, žije tu s ňou príliš veľa spomienok na to aby od nich odišla. Hodil na seba svoju starú voňavku, ktorú kúpila mu žena keď boli spolu v Paríži. Nadával jej za to ďalšie tri týždne. Šetrí si ju už desať rokov. Keď už konečne chcel že vyrazí do reštaurácie Roko, a ako tak zatváral svoju skromnú izbu, priviala sa zrazu, ako vietor od Čierneho mora, majiteľka domu, ktorá krútila sa okolo jeho dverí ako mladica.

„O, mladost, dragi gospodine, ostaje u nama.“

(Ó, mladosť, drahý pane, zostáva v nás.)

Josipovi úplne ovisla sánka nad energiou tejto starej pani. Folklórne pohyby mala naučené. Zrejme si takto po tejto veľkej vile tancovala sama aj dosť často. Cupotala schodami smerom dole a potom naspäť hore akoby jej stovka kun od Josipa dala zrazu krídla. Usmievala sa naňho peknou protézou a lúskala pri tom vykrútenými prstami. To naozaj spravil až taký rozdiel v tom čo bežne pani zažíva? Bol to detektív z mesta, peňazí mal dosť, no až teraz pochopil čo jeho milodary môžu spôsobovať ľuďom pre ktorých je každý deň dvakrát tak ťažký ako preňho. Usmial sa na ňu, pobozkal ju znovu na líce, ako to kedysi robil svojej starkej, a potom sa vrátil do izby aby videla ako dvíha malú fľaštičku Pelinkovača na jej zdravie a prehĺta celý obsah naraz. Vo vrecku mu zrazu zvoní mobilný telefón. Nenávidel tu vec. Zvykol si už na jednoduché telefonovanie mimo pevných liniek, to áno, ale SMS mu stále pripadali také neskutočné. Neosobné a rýchle. Slovo ďakujem sa už nepodáva ústne, nepočuješ to, príde ti to ako správa. Josip si pamätal iné obdobia, bol to preto zástanca poctivého sveta. Neznášal pokrok, pretože bol presvedčený že ochudobňuje to ľudí o emócie, o skutočné city a o pravý život ako taký. Robí to všetko také jednoduché ale zároveň také vzdiaľené tomu niekdajšiemu dobrému osobnému kontaktu. Kde sú tie časy kedy rozprávali ste sa s poštárom o tom čo ma nové sused od hora a či tetka od dola už konečne opravila plot alebo jej ešte stále sliepky lozia po ulici. Kde sú tie časy kedy neboli kamery a spoliehať ste sa museli na úprimné a presné výpovede svedkov.

„Prosím, tu Josip.“

„No čo, Josipko, pripravený na večeru. Som už taká hladná!“ – smiala sa Jela do mikrofónu. „Volala som s Rijekou aj Opatijou. Predstavte si, niektorí z našich kolegov, zdali sa mi byť pripití. To tu naozaj pijú počas práce? Jeden z nich so mnou začal laškovať, že rád by ma videl „na živo“ a že či som voľná! Josip! To už ste videli takú drzosť? No, ale ďalej k dôležitej veci. Na telefónoch sa nenašli žiadne posledné hovory ani SMS ktoré by nám pomohli zacieliť Rasmussena. Ešte pred svadobnou cestou volali obaja rodičom a potom je tam jedna SMS správa, teraz už žiaľ nebohému, synčekovi od mamy. Nič podstatné.“

„Čo napísala?“ – opýtal sa Josip ktorý zdal sa byť Jelke tak trochu mimo.

„Naozaj to chcete počuť? No dobre, SMS znela nasledovne.“

„Genieße deine Flitterwochen! Wir freuen uns auf unser Enkelkinder. Bitte arbeiten Sie jetzt daran! Ich liebe dich, mein Sohn.“

(Užite si medové týždne! Tešíme sa na vnúčatá. Prosím, zapracujte na tom teraz! Ľúbim ťa synček.)

„Och, aké neobyčajné!“ – povedal Josip bez emócií. Bol vystrašený že spravil chybu. Bol vystrašený že spôsobil niečo hrozné.

„Vy ste stihli na niečo prísť? Aha, jasné, zabudla som. Trvalo vám hodinu kým vyšli ste na horu Mordor, kde máte svoj nocľah ktorý meno má Tu Sa Spí Na Zemi Ale Ploštice Sú V Cene!“ – chichotala sa Jela bláznivo, akoby si sama dačoho dala.

„Hahaha, ty šibalka. Už ste si skočili šípku do vodného sveta menom Chlór? Vyskúšala si už bazééén? Hahaha.“ – snažil sa vrátiť smeč. „Nie, nestihol som nič. Ale, zajtra ráno to bude zaujímavé! Spovedáme predsa personál ktorý mal v danú noc službu, tak na to sa teším!“ – snažil sa znieť o čosi veselšie.

„Čo ste mi to chceli vlastne povedať? Hovorili ste o nejakej hrubej chybe, či čo, počas prehliadky tej strašidelnej izby.“ – opýtala sa ho počas večere.

„Ach, nič, Jelka moja drahá, nič dievčatko moje. To ja som vás iba tak naťahoval.“ – uistil ju Josip zatiaľ čo ešte visela mu noha chobotnice z ľavého kútika jeho úst. Jelka sa zasmiala a pustila so do svojej porcie mixu morských plodov na grile. Bol to večer vskutku čarovný. Tí dvaja sa pri poháriku Malvázie naozaj zblížili ako ľudia a tiež kolegovia. Josip jej rozprával veľa zo svojich pracovných príhod a ona jemu zase vykladala o tom ako jej ide na nervy že jej partner varí lepšie ako ona. Kým on hovoril o tínedžerskom klane zlodejov motoriek, ona zdieľala že jej priateľ má na nohách nechty v lepšom stave ako ona sama.

„Počuli ste už niečo také, že muž metrosexuál?“

„Nie, znamená to že vzrušuje ho cesta metrom?“

Nasmiali sa veru veľa. A čajky tam vysoko na oblohe, ich typický škrekot ktorý v Záhrebe bežne nepočuť, tiež príjemne spestrovali tento spoločný štebot ľudí, ktorí večerali spolu pred zapadajúcim slnkom ktoré stratilo sa napokon v mori na riviére. Josip na chvíľu aj zabudol na svoje malé tajomstvo a tajne niekde tam dúfal, že Rasmussen naozaj nesedel tam na tej terase. Že nebol to on. Ukľudňoval sa pocitom omylu, paranoje, náhody, hlúposti mozgu, hoci nahlodávala mu jeho bystrá myseľ tieto chabé presvedčenia. Napokon aj úplne zabudol, zvlášť keď díval sa tejto krásnej žene do očí ako tak štrngali si už druhým pohárikom. No v tom, stalo sa niečo strašné. Nikoho to nevyrušilo tak ako Josipa. Bolo to ako diablov zvon. Čertove kopytá! Intuícia sa naplnila. Kdesi z diaľky bolo počuť sirény policajných aut aj záchranky. Onedlho už prefrčali okolo terasy reštaurácie Roko a smerovali ďalej po ulici Maršala Tita vyššie smerom k Hotelu Astoria. Josip sa celý rozklepal. Ako mohol niečo také dopustiť. Položil svoj pohár a vypol zvuk aj obraz. Vnímal už len oči Jelkine ktorým on, vo svojom vlastnom pohľade, prezradil už teraz všetko čoho sa to vlastne dopustil. O sekundu im obom zvonia mobilné telefóny. Pre Josipa je to z riaditeľstva, pre Jelu je to úlisný mladík a opilec z oddelenia polície Opatije.

„Josip!!! Z Hotela Astória práve miestnym oznámili novú vraždu! Všetko ako cez kopirák! Mŕtvy pár, podrezané hrdlá, vyrezané jazyky, spojené ruky. Kde si??? Kurva, tak povedz niečo, ty starý zhnitý vrak! Myslel som si že si na tom?!!!! Myslel som si že sa tomu venuješ??!!! Veril som ti, do šľaka! Za toto nás všetkých vyhodia! Alebo ešte horšie, ty starý debil, pošlú nás do lochu!!!!! Nemôžem si dovoliť prísť o kariéru! Nie teraz, nie nikdy. Josip, okamžite sa rozhýb, jebeš tam snáď tú mladú kurvu alebo čo?!!! To bol nápad, dať ťa dokopy z tou mladou pičou!!! Počúvač ma vôbec???!“ – reval naňho Mateo, ale Josip vnímal len natoľko aby porozumel čistým slovám. Jeho svet sa nateraz zrútil. Josip zlyhal. Mal ho nadosah. Mal ho tam rovno pri pohári whisky s ľadom. Preboha živého, čo sa mu to stalo. Toto by sa mu naozaj, bez prítomnosti tejto novej, nikdy nestalo. Jeho myseľ bola by rozmýšlala úplne inak. Prečo vôbec zvažoval či označí ho za blázna ak mu to nevýjde? Veď takto nikdy predtým nerozmýšlal. Je žena naozaj diabol?

„Zdravím krásavica. Hek, och, ble, urghf. Zdá sa mi že máme tu pre vás prácu! Hech, och, muach, moje zlatenko. Asi by ste sa mali dostaviť, tu, teda ano tu, osobne, krásavica! Oghuj bhlee, oghgeree. K nám na oddelenie. Máme tu závažnú vraždu!!! Hek ogh phoouie.“ – vypočula si Jela, hneď potom zložila a zaplatila účet. O sekundu už boli obaja na mieste činu.

Koniec deviatej časti