Časť piata

Som v prípade!

Luka bol ráno behať. Rannú kávu rozhodol sa piť bez mlieka, takže bol o to viac mizerný a potom napísal pár mizerných odsekov ktoré devätnásťkrát prerobil a nakoniec ich vymazal. Okolo obeda si objednal pizzu a potom sa ešte snažil písať. Keď mu to nešlo, nervózne buchol päsťou po stole, postavil sa a zarobil si kolu s rumom, ktorú musel chlípať teplú pretože sa mu pred dvoma dňami pokazila chladnička. Najprv len začala vydávať zvláštne zvuky no nakoniec zomrela v podobnom kvílení ako Lukove nádeje na dobrý článok. Preklínal on občas svoje biedne dni aj tento malý zatuchnutý byt. Smutným pohľadom sledoval už takmer prázdnu fľašu drahého rumu, ktorý dostal od kolegov na narodeniny ešte pred rokom. Šetril si on tento vzácny mok a dokonca ani dievčaťu od vedľa nikdy nenalial, hoci ho neraz o kolu s rumom prosila keď potili sa spolu na jeho rozheganej starej posteli. Štúdium na Katedre žurnalistiky preklínal tiež. Išiel do toho s tým že raz bude slávny reportér, novinár ktorý sa navždy zapíše do pamäti národa ako jeho záchranca a anjel. Chcel robiť investigatívnu žurnalistiku, odhaľovať veľké prípady korupcie či štátnych podvodov. Štátna HRT však tentokrát od neho chcela len to aby pokryl reportáž na tému Regulovať turizmus! Áno či nie?  A tak sa Luka snažil triediť pre a proti a musel pritom ešte aj hľadať dôveryhodné zdroje aby tak zverejnil ekonomický dosah na takú či onakú reguláciu. Musel sa rozpisovať o tom ako v dovolenkových destináciách stúpa kriminalita a ako je počas letných mesiacov všetko pozvracané či pamiatky poškodené. Nenávidel teda momentálne svoju prácu ale živila ho a tak musel sa nútiť. Potil sa nad štúdiami o turizme a oči sa mu od tepla krížili nad číslami o historických minimách a maximách štátneho príjmu z turizmu. Znovu smutne pozeral  von oknom, ako vždy keď chcel dať svojej mysli niečo na odľahčenie. Nie že by tam videl zeleň alebo niečo pekné. Výhľad mal len na fabriku. Sledoval dym nad veľkým komínom, ako sa pomaly dvíha, hustý a šedý, a potom rozplýva sa v obrovskom priestore bledomodrých nebies. Vstupuje medzi oblaky kde ho už potom takmer nevidno. Zaháľal takto Luka naschvál, aby nazbieral kúsok energie na dokončenie článku. Neskôr hypnotizoval zhrdzavené dvere pokazenej chladničky a sníval pritom o studenom pive. Jeho účet zíval prázdnotou. Nájom, splátky za auto a potom všetky tie zbytočne drahé obleky. Boli to biedne dni. Cítil sa akoby len chodil po púšti kde hľadá svoju zelenú oázu. Neskoro popoludní zbehol do malého obchodíku na roh. Kúpil si šestku plechovkového piva a šunkovo syrový sendvič. Pripil sa a masturboval nad novým DVD s názvom Veľké prsia, malé zadky, ktoré zakúpil si prostredníctvom online shopu, pretože dievča od vedľa nechcelo tentokrát prísť. Zdalo sa jej že Luka to s ňou nemyslí príliš vážne a navyše nikdy pre ňu nemá ani len tú kolu s rumom alebo len obyčajné studené pivo. Luka, si lúzer, povedala mu.

Je neskorý večer. Malý televízor v rohu je stíšený na minimum. Dávajú Priateľov. Ross sa snaží nemotorne prejaviť lásku voči Rachel a potom Joey povie čosi trápne ale všetci sa smejú. Luka leží rozvalený v trenkách a bielom tielku na svojom zhnitom gauči jeho strašidelného bytu a necháva sa ovievať ventilátorom. Najprv len lenivo pozrie od telky na svoje tielko, na ktorom má rozmazaný poriadny kus sendvičovej horčice, a potom jeho oči, akoby samé, nájdu si Josipovu aktovku. Pod vplyvom lacného piva a blikajúcej lampy, číta si Luka znovu náhodné príspevky v osobnom diári pána Antunovića. Po každej stránke cíti sa čoraz lepšie a ľahšie, cíti sa šťastný.

Streda, 21:05 Niekto kto vás ľúbi a niekto kto vás naozaj obdivuje. Niekto kto vás fascinuje pretože máte pocit, že cez nejaké tie malé neviditeľné vlákna, ste navždy spojení. Sprchuje sa a ja si umývam zuby a ona vraví nepozeraj sa na moje telo. Akoby som ju nikdy predtým nevidel nahú. Marija si myslí, že nie pre mňa dosť pekná. Veď videl som ťa predtým a vidím ťa aj teraz..hlupaňa, si stále moja Marija, povedal som jej ale nič mi nerozumela pretože som mal v ústach kefku. Nemrmli a vypadni! – skríkla. Sexualita medzi nami už upadá. Stalo sa to menej podstatným. Sme už asi starí. Mal som zopár mileniek, ale keď mne tie mladé nikdy ani vlastne nejako nechutili. Sú hlúpe a akoby bez duše.

Oči Lukove, prekvapené Josipovou otvorenosťou a úprimnosťou, idú nižšie. Vyzerá, že je to tá istá Streda, 22:22.

Niekto, kto sa vám vzďaľuje ale potom zase pripláva naspäť… Ako fľaša s trpkou správou, ktorú chceli ste hodiť do mora, ale ten odporný prúd priniesol vám ju naspäť, aby doručila sa tomu komu naozaj patrí, teda vám.

Štvrtok, 02:14 tajná cigaretka na balkóne. Nemôžem spať. Za necelé tri hodiny vstávam aj tak do práce. Dnes asi vyrazím ešte skôr ako obyčajne. Stará sa zas v noci na mňa lepila, neznesiem to!

Myslím že vie že ma vždy ľúbila viac. Ja zase už čoraz menej snažím sa skrývať ako sa k nej naozaj cítim. Úprimnosť nadovšetko aj keď je to občas bolestivé. Treba tomu čeliť. Áno, ide mi na nervy, neznesiem ju. Ale tak no, veď, musíme nejako spolu dožiť. Nie sme vo veku kedy mohli by sme hľadať čosi nové. Navyše, ako starneme, náš charakter sa nám navzájom odhaľuje čoraz väčšmi a robí to z nás tak trochu zraniteľnú handru ktorú vidia všetci takú aká naozaj je. Úprimná a priama, zodratá životom a tiež už unavená večným klamstvom. Pretkaná dierami výčitiek a sklamania. Neviem sa už pretvarovať pretože pretvárka odchádza s vekom. Sme už príliš unavení, na hry sme už starí. Sme špinavá a roztrhaná stará handra a visíme tu na šnúre jeden pred tým druhým. Všetkým na očiach. Smradľavej poštárke z prvého tiež. Je to však oslobodzujúce.

Mladý Luka znovu raz rozmýšľa koho osloviť, komu predať Josipove osobné poznámky. Musí to byť komerčný plátok. Možno bulvár, tí platia najviac. Ale nebolo by to podlé? Predať tieto hlboké myšlienky národného hrdinu práve týmto ľuďom. Možno keby som diár prepísal a poslal do vydavateľstva. Prepíšem oba, aj ten pracovný. No to je nápad !!! Jednoducho len pôjdem, strana po strane, dodržím súvislosti aj prúd diára od začiatku až po samý koniec. Musí to byť autentické! Nesmiem tam nič doplniť alebo vymeniť, všetko ostane tak ako je v denníku!  Možno len prihodím drobučké vysvetlivky pod čiarou, kde vyjadrím sa k jeho duševnému rozpoloženiu alebo teda pridám svoj osobný pohľad na Josipov život. Dal by som tomu titulok, niečo obyčajné, nooo, hmmm, možno len Josip, alebo radšej Josip Antunović a pod tým Môj Život a ten druhý, no teda, dnes mi to páli, ten druhý by som nazval Josip Antunović a pod tým Moja Práca. Bože, to bude nárez! Nesmiem však tancovať pred žatvou, ako hovoril môj otec. Najprv práca, potom pláca! 

Luka otvorí balík zemiakových lupienkov, načne posledné pivo a otvorí pracovný diár. Je to diár z roku 2010. Nie je príliš popísaný. Luka len na rýchlo prebehne stránky očami a všimne si že, rovnako ako v osobnom denníku, aj tu nie sú dodržané naozajstné dni, skutočné dátumy či linky na čas. 3 Január 2010 má napríklad na svojej dvojstránke poznámky z 5 Marca 2010. Diár nie je poliaty kávou ani vodou. Vyzerá byť hodne zachovalý. V úvode, ešte len na predložke diáru, Josip píše niečo o ideovom vodcovi svetového proletariátu. Z poznámky sa zdá že je to básnička ktorá sa rýmuje. Je navyše nesmierne vtipná. Luka sa schuti chichoce. Josip obviňuje Lenina z akejsi neúprimnosti. Josip celý život neznášal komunistov, nenávidel ich z celej duše, to však Luka nemohol vedieť. Lukovi sa skôr zdalo že Josip neznáša svoju prácu a preto o nej hovorí takto, prirovnáva ju k akémusi falošnému poslovi dobra ktorý za nič nestojí. Hmmm, musel si omylom zameniť denník, pomyslel si Luka. Takéto vsuvky si predsa Josip nechával pre svoj súkromný repertoár.

Som skromný ako Lenin, skromný ako javil sa byť pán vodca v jeho časoch. Skvelou propagandou to hral na chudobný ľud sťa japonský Rōnin, zatiaľ čo vo svojich komnatách väznil a zneužíval dievča v neplnoletých rokoch. Jedol tie najlepšie jedlá a užíval pohody, zatiaľ čo pre svoj ľud, z balkónu zabitého cára, hlásal dobrý účel tvrdej roboty. Možno moja práca bude rovnako skromná a rovnako tak ohromná. A možno iba zahyniem v rovnakom klamstve že bol som záchranca  zo zeme voľna. Ten ktorý nechcel nič len priniesť dobro, človek falošný, zlý a prehnitý, ktorému v živote podarilo sa len jedno veľké hovno, ach ty jeden v balzame večne zamknutý.

Luka, ešte stále s úsmevom na perách, listuje ďalej. Pracovný diár je skromne zaplnený a medzery medzi poznámkami sú často obrovské. Je tu veľmi veľa prázdnych strán, z čoho Luka pochopil že pracovný život pána detektíva nebol až taký bohatý na prípady. Nič tu nepripomína štýl akým si Josip zapisoval svoj osobný denník. Jeho osobný tajný svet, jeho vnútorný život, bol teda oveľa bohatší ako ten ktorým sa reprezentoval navonok. Sú tu výhradne krátke a nudné pracovné poznámky, termíny, drobné detektívne stopy či odhalenia z rôznych malých prípadov. Josipa jeho pracovný denník očividne nebavil. Nevidel v ňom účel ani priveľmi nevyužíval jeho službu. Pracovne sa to vždy všetko odohrávalo iba v jeho hlave, všetko si vždy pamätal, pretože mal pre to vášeň. Hovorí sa že to čo chceme to si pamätáme a to čo nás nezaujíma k tomu potrebujeme diár. O svoje pracovné praktiky či zistenia sa len veľmi málo delil. Hneď na začiatku je zopár indícií k veľkému zákroku na drogový gang ale potom poznámky rednú až sa vytrácajú a nakoniec to vyzerá ako nedoriešený prípad. Nepíše sa tu nič o tom ako sa k šéfovi bandy dostal, ani to ako spadol do mora z milionárskej jachty a takmer sa pritom utopil. Zato píše sa tu že gang je napojený na Ruskú mafiu ktorá takto ovláda Chorvátsky trh z drogami. 16 August 2010 Je treba sa zamerať na hlavnú tepnu. Budeme mieriť na hlavu, nie na chápadlo, pretože to môže znovu narásť. Hlava onedlho padne…  Hneď pod tým je obrázok, kladivo a kosák ktoré sú krížom prečiarknuté, a kúsok dolu nižšie je nakreslené malé slnko a chobotnica bez hlavy. Takéto drobné ilustrácie Luka nikdy v osobnom denníku nevidel. Josipov pracovný diár je ešte väčšmi odľahčený ako ten osobný. Zdalo sa že Josip je pri svojej práci natoľko dobrý a sebavedomý že si môže dovoliť do poznámok kresliť a vtipkovať. Bolo to ako sledovať skúseného kuchára pizze ktorý na prste krúti cesto, vyhadzuje ním do vzduchu a ešte sa pritom usmieva, čo usmieva, tancuje medzitým ako cesto dopadne naspäť na jeho ruku. Zdalo sa že osobný život mu prinášal väčší stres ako ten pracovný, čo u Luku bolo presne naopak. O trochu nižšie sa Josip vyjadruje k Rusom. Je to naničhodná banda závistlivých záškodníkov, ktorej túžbou je vždy ovládať a potom tiež ťažiť z cudzieho. A keď sa im to nedarí, infiltrovať sa, dajú si za cieľ najprv naštrbiť bezpečnosť daného štátu. Sú to ničitelia akejkoľvek pohody či prosperity národov. Zaiste len preto že ju oni sami nikdy nemali. Otec bol blázon že nám ich celý život strkal za príklad, pomätenec jeden Titov starý. Vždy mal rád Kalinku.

Neverím že cár nevie že nám tu prišli operovať z drogami. Do krajiny si túto čvargu už nikdy nesmieme pustiť.

Napriek tomu, musím uznať, že Kalinka je aj môj obľúbený kúsok hudby, ale to len z dôvodu toho, že má jemnú a decentnú úroveň kvalitnej opery.  20 August 2010, 10:00 Stretnutie s tajnými z Talianska ohľadom prenájmu luxusnej jachty. Doladiť detaily a uistiť sa že veľká hlava bude tam. Určite príde. Aby nie. Pažravý Boris. Je to predsa kúpa za milióny!

Luka ďalej listuje polo prázdnymi stranami a až niekde skoro na konci, v prvom septembrovom týždni, narazí na preškrtnutú pripomienku označenú ako 19 Júl 2013, čas 7:30. Zavolať Mateovi. Luka sa nesmierne smeje na manželkinej vyhrážke. Zvláštna žena, pomyslel si. Prečo by mu zakazovala niekomu volať? Kto je Mateo? Ach, 19 Júl 2013, krátko po incidente. To je Mateo o ktorom mu Josip hovoril v nemocnici! Prezident polície! Áno, toto je teda začiatok Josipovho vkladania sa do prípadu! Luka bol celý bez seba. Začalo sa mu to všetko konečne tak trochu spájať. Takže aj Marija musela vedieť ako sa v diári orientovať. Keby chcel hocikto iný len tak na rýchlo nahliadnuť, odhaliť Josipove plány, išiel by predsa vždy automaticky na konkrétny deň. Nič by tam však nenašiel a v chvate by diár zase zavrel. Josip nenechával nič na náhodu. Jeho diár položený, hoci len krátko bez dozoru, na jeho stole v kancelárii alebo tam doma v kuchyni. Josip to všetko robil zámerne. Lišiak jeden starý!!! – tešil sa zo svojho objavu mladý Luka. Pre Mariju samozrejme nebolo až také zložité sa za tie roky prelúskať Josipovim jednoduchým kódom. Osobný diár si však Josip úzkostlivo strážil. Marija sa ku tomuto nikdy nedostala. Josip sa za jej drzosť nahliadať mu do pracovného diáru nikdy na ňu naozaj nehneval. Bolo to len raz čo skríkol na ňu za to. Našiel vtedy na obale zaschnuté jej prsty. Teda vlastne ich odtlačok, pretože kým snorila v diári, zároveň aj pripravovala palacinkové cesto. Lukovi v hlave skrsla výborná myšlienka ísť ju navštíviť. O denníkoch je nič nepovie, ešte to tak, aby si na ne robila nárok. Stretne sa s ňou, vysloví úprimnú sústrasť a povie jej že by rád o pánu Josipovi napísal článok. Vytiahne z nej zopár vzácnych informácií. Niečo čo sa v diároch nenachádza je predsa to ako sa pri tom všetkom cítila Marija, ako to celé prežívala. Len ona môže pridať Lukovej práci ešte väčšiu hodnotu. Luka je plný radosti. Veď zosnoval výborný plán ako uspieť, ako vydať niečo fantastické. S radosťou pustil sa skúmať pracovný diár ďalej. Stránky septembra už podobali sa skôr diáru osobnému. Boli nahusto zapísané. 20 Júl 2013 Volal Mateo. Som v prípade! Mám oficiálne povolenie na spolu vyšetrovanie prípadu. Serie ma len to že šéfkou akcie je stále Jela Kovacić! Mám sa hlásiť u nej v kancelárii. Nevadí, lepšie ako sedieť doma po zbytok svojho života. Luku napadlo že skočí do osobného diára, aby videl či nachádzajú sa tam ďalšie emócie, hlbšie osobné pocity, detektíva ktorý je takto opäť v službe. Posledné čo však našiel bolo 18 Júl 2013, 22:30. Tajná cigaretka na balkóne. Stará začala tiež chrápať. Tak teraz už chrápeme dvaja. Nemôže mi tak už nič vyčítať alebo núkať mi levanduľové kvapky. Opäť používam pracovný diár. Je to skvelý pocit mať niečo naozajstné naplánované na zajtra, mimo toho že treba ísť na trh nakúpiť. Moje nikotínové blues:

Čokoľvek v živote robíte nerobte to pre seba, robte to pre ľudí. Iba tak vám bude dávať život zmysel. 

Zdalo sa teda, že Josip na svoje pracovné aj osobné myšlienky používal už len pracovný diár. Možno preto že z neho ešte nezačali vypadávať stránky. Diár z roku 2010 nepoznal kávu či vodu a pôsobil ešte stále tak trochu reprezentatívne. Palacinkové cesto z obalu už dávno zmizlo a, vcelku symbolicky, neskôr zmizla aj Marija. Vskutku čudné bolo aj to, že po tom ako sa Josip dostal naspäť do služby a konkrétne teda k tomuto prípadu, zapisovať si začal pracovné veci oveľa viac. Takéto rozsiahle úvahy sa pri predošlých prípadoch v diároch nenašli.

25 Júl 2013 Marija odišla k Elene do Zadaru. Sklamal som ju, vopchal sa do prípadu aj napriek tomu že som jej niečo iné sľúbil. Som sebec. Dúfam že sa vráti, že sa jej uľútosti starého Josipa. V byte je nesmierne smutno. Také to čudné ticho a prázdno. Vždy som po tom túžil, nevedel však ako to naozaj chutí. Teraz viem že chutí to ako hovno. Navyše, som hladný. Dal by som teraz všetko za otrepané Marijino ražniči! Ale hádam noc nám dá zabudnúť na naše sklamania a bolesti a ťažké myšlienky odveje tento nočný vietor a tie ďalšie rána budeme sa cítiť lepšie, pretože na ničom čo bolo včera už nezáleží. Mám tu svoj posledný veľký prípad a Marija ma musí pochopiť.

Je skvelé byť naspäť v kancelárií. Vyšetrovanie ide fantasticky. Prezrel som si kamerové záznamy. Žena si dala tú námahu a pri odchode z apartmánu na dvere zavesila visačku UPRAC MA, čo by mohlo naznačovať že ide o čin ktorého súčasťou sú, na danú situáciu, bizarné úkony. Vraždí, ale dodržiava pravidlá. Má rada všeobecný poriadok. Motív vraždy stále neznámy. Neznáme je aj to prečo si vybrala tento konkrétny mladý manželský pár. Podrezané hrdlá sú viac menej klasikou ale vyrezané jazyky sú stále záhadou. Čaká nás ešte veľmi veľa práce. Jelka výborne poznamenala že vlasy sú nepravé. To by som si ja nikdy nevšimol. Je dobré mať pri sebe vyšetrovateľa ženu ! Žena si nimi na záberoch totiž prešla rukou, pričom bolo vidieť ako na jednej strane celkom skĺzli, parochňu si potom rýchlo napravila. Žena sa pri odchode usmievala do bezpečnostných kamier čo naznačuje provokáciu, výzvu vyšetrovateľom na jej dolapenie. Musela predsa vedieť že si neskôr polícia bude prezerať záznamy z kamier. Ide tu teda pravdepodobne o inteligentného psychopata ktorý si svoj čin naplno uvedomuje a ktorý dôkladne naplánoval. Existuje dôvodná obava že bude opäť vraždiť. Vraha musíme dolapiť čo najskôr. Momentálne dôkladne prezeráme podobné prípady z iných krajín. Nazdávame sa že vrah nie je odtiaľto a že možno podobne už konal. Pomôže nám to s identifikáciou aj s bližším profilom vraha. Naša indícia je vyrezaný jazyk. Dostatočne šokujúco, našli sme plno takých prípadov, väčšinou všade išlo o domáce násilie. S Jelkou sme si sadli. Strkala mi zopár moderných vyšetrovacích metód ale stačil len jediný môj pohľad k tomu aby to už znovu nerobila. Mládež tu má predo mnou rešpekt. Majú trochu predsudky no rovnako tak ich mám voči nim aj ja. Zajtra cestujeme do Opatije. Chceme sa porozprávať s personálom hotela a v okolí hádam narazíme aj na viac okolností. Chceme vedieť kde sa mladý pár zabával a kde sa so ženou stretol. Personál okolitých reštaurácií a barov nám môže pomôcť. Jelke som naložil za to že už je to skoro mesiac a nič nemajú, ale povedala že prípad dostala iba nedávno. Vraj sa kriminálka z kraja tam dole stále tvárila že niečo majú, nakoniec to však prezídium postúpilo sem. Typické!!! Idem ešte na cigaretku, ktorá už žiaľ nie je tajná. Marija ma opustila, ale viem že sa vráti. Idem spať. Zajtra nás čaká kopa práce.

Koniec piatej časti